O tom ako som pozerala susedom do okien

Rozhovor u nás doma
„Ja : Zlatko prečo chceš aby sme si kúpili ten najlacnejší televízor za 200 eur. Budeme ako Turci
Dobrý Manžel : Zlatko! Turci by si v živote nekúpili TV za 200 eur. Kúpia si TV za dve tisícky. Budú pozerať na ňom tie bláboly od Erdogana a prenosy z mešity. A splácať ho budú desať rokov.“

Už som písala, že priamo cez cestu je obytný dom, ktorý obývajú turecké rodiny a tureckí občania, žijúci v Mníchove.
Sú v ňom malé, dvojmiestne a jednoizbové, bytové jednotky.
Dvojmiestne sú tie do ulice.
Pamätám si, keď sme sa nasťahovali do nášho bytu, pred tými 21 rokmi, tak v tom dome nebývali Turci a iní prisťahovalci.
Bývali tam študenti a mladé páriky.
Každý Nemec, ktorý má balkón, neurobí z neho, ako je zvykom na Slovensku, sušiareň, fajčiareň, odkladisko kompótových zaprášených pohárov, detských zaprášených kolobežiek a zablatených topánok a vedier a mopov s handrami a starých poličiek , prekrytých natiahnutou vyblednutou starou drapériou.
Nevykladajú na balkón preplnené sáčky zo smetných košov, lebo sa im nechce isť s nimi do kontajnerov, hneď a zaraz.
Nemec, si tam okamžite dá stolík s kresielkami, prinesie tam vysoký strom, plno truhlíkov s kvetmi a nasadí si tam popínavé rastliny.
A sedávajú tam a aj fajčia a odklepávajú popol do popolníka. Alebo tam cez víkend raňajkujú a poobede pijú kávu, alebo s návštevami popíjajú. Vážne.
Toto robia Nemci na svojich balkónoch, aj keď ich majú priamo nad cestou, alebo križovatkou.
Ja som to , v tomto našom cezuličnom dome, už nezažila, pretože som sem prišla až po roku a pol ,čo sa sem nasťahoval DM a videla som to len pri tých krátkych návštevách.
Posledný nemecký párik, ktorý mal tie okná, čo som ich teraz odfotila, odišiel asi po mesiaci, ako som sa sem prisťahovala natrvalo.
Potom tam prišli bývať robotníci.
Jeden turnus tam boli aj slovenskí gastarbeiteri. V tých dvoch izbách tam boli hádam aj šiesti.
Tieto časy si pamätám už veľmi hmlisto, viac tu už evidujem len toto, turecké obyvateľstvo.
Do spoločnej ulice máme len kuchyňu a kúpeľňu.
V kuchyni nemáme rodinné sedenie, je tam len kútik pri okne. Ležia na ňom mačky , keď ma pozorujú ako varím, alebo sledujú dianie na ulici. A mám tam zasunuté kľačadlo.
Jeme v obývačke, kde máme jedálenský stôl.
Naša obývačka a spálňa, má výhľad do záhrady.
Keď varím a pečiem, alebo kľačím pri mačacom kútiku a rozprávam sa s Barborou, alebo Noelom , mám možnosť zasledovať časť života, tých rodín, čo žijú do ulice.
V týchto konkrétnych dvoch oknách býva turecká rodina.

Mama, otec a dve maličké detičky. Tipujem na tri a dvojročné.
Pani je veľmi poriadkumilná. Neustále upratuje, aleže neustále. Respektíve, vždy keď som ja v kuchyni, vidím, že ona upratuje.
Práši obrusy, uteráky, deky, šatstvo ktoré dáva do prádlového koša, ktorý má na balkóne a podobne.
Z toho balkóna im visia veľké koberce, ktoré stále tepuje. Alebo matrace na ktorých spávajú, alebo periny a vankúše. Alebo deky z ktorých prechádza zrak, namojdušu.
To, že je tam teraz prázdno, je preto, lebo prší.
Nikdy som ich nevidela sedieť za stolom a potom som pochopila, že oni spávajú a jedia na zemi.
V lete, nielen táto pani, ale aj susedné turecké manželky, spávajú na tých balkónoch na zemi. Mužov som tam nevidela nikdy, ale manželky áno.
Ráno vstanú a prenesú matrace, plachty, vankúše, deky, paplóny naspäť a pred polnocou si tam naspäť ustelú.
Neviem či to robia každú noc a celé leto. My sme celé leto a jeseň na rodinnej chate v Čechách, alebo na Slovensku.
Zistila som to až keď sme si zadovážili mačky.
Barbora ma budí okolo pol piatej a chce aby sme boli spolu v kuchyni. Tam sa tuľkáme, rozprávame a pozeráme sa von otvoreným oknom. Hlavne v zime je to fajnotka, to Vám poviem rovno.
Je to rituál.
Keď sa úplne rozvidní, tak Barboru zaženiem, pretože mi je veľmi nepríjemné pozerať na matku s dieťaťom, ako spia na balkóne na zemi.
Cítim sa strašne nepatrične, pretože ako keby som k nim nakukovala kľúčovou dierkou, do ich intímnej zóny.
Otec chodí do práce a veľa sa venuje deťom. Vážne veľa.
Sedia všetci traja na tej zemi a niečo robia.
S manželkou, som ho nevidela sa rozprávať, nikdy. Možno sa nerozprávajú a nekomunikujú len v čase keď som v kuchyni a inokedy áno…no netuším.
Ich obytný priestor teda pozostáva, z tých dvoch miestností.
V tej pravej možno vidieť vchodové dvere. Byt nemá chodbičku a vstupuje sa rovno do obytnej zóny. Vpravo od vchodu je kúpeľňa…neviem aká.
Vľavo od vchodu je kuchynská linka. , oddelená v priestore sadrokartónovou priečkou. Kedysi tam tie priečky neboli a mohla som dokonca pozerať ako tam tí ľudia varia a akej farby sú ich hrnce.
Vážne nie som sliedič, ale skrátka tomu sa nedá vyhnúť.
Každý, kto tam varí, si musí nevyhnutne svietiť, pretože tam neprúdi žiadne denné svetlo.
Do druhej miestnosti sa vchádza , z prvej.
Iný zdroj svetla, ako sú tieto veľké balkónové okná v miestnostiach nie je.
Ak sa znovu pozriete na fotku, tých dvoch okien vidíte, že to ľavé má, ako keby inú farbu. Takú žltkastú.
Cez víkend bol v byte ohromný ruch,
Pani dala dolu záclony. Veľa mladých tureckých mužov, prenášalo do kuchynskej miestnosti veľa, veľa vecí. Neviem akých, ale potom som videla, že pani tie veci vyberá zo šatníkových skríň.
Tak som si vravela, že sa sťahujú.
Aj mi to prišlo celkom ľúto, pretože to je naozaj slušná a tichá rodina.
Pani umyla okno, povysávala dôkladne šatníkové skrine, tak že ju držal jeden z mužov na rukách, aby dočiahla až ku stropu, na vrch tých vysokých a širokých skríň.
Potom som dovarila, upratala kuchyňu a prišla do nej až večer.
V ľavom okne bola tma, v pravom sa svietilo.
Otec sedel v tureckom sede na zemi s deťmi a večeral. Potom matka vstala, pozbierala misky a vyprášila obrus. Zmizla za priečkou a asi umývala riad. Otec sa v nezmenej polohe hral s deťmi.
Tak som si pomyslela, že asi len menili nábytok alebo čo a nesťahujú sa.
A viete čo? Oni vážne menili nábytok
Oni tie vysoké šatníkové, široké skrine prirazili k tomu oknu !!!!!!!!!!!!!!!
Čakala som dva dni, kým som uverila, že to vážne urobili.
Už viete prečo farba toho okna je žltkastá?
To nie sú záclony, ani závesy, to je zadná strana šatníkových skríň.
Tá miestnosť má teraz jediný zdroj svetla a to ten, keď otvoria dvere do druhej, kuchynskej miestnosti.
Ten byt nie je svetlý, svieti tam slnko len doobeda, asi dve hodiny. Celý ten dom nemá ani jeden satelit, pretože zástavba na našej strane ulice je vysoká a cloní im satelitný príjem.
V horúcom lete je to nesmierna výhoda, bývať na jeho spodných poschodiach, pretože je tam tieň a chládok.
Tú miestnosť premenili vlastne, na tmavú kobku, kde sa musí svietiť od rána do večera…nie preto, že je tam šero. Preto, lebo je tam tma ako v rohu.
Ja teraz nechodím do kuchyne, len variť a piecť a napiť sa a mojkať sa s mačkami.
Ja tam teraz už tretí deň chodím cielene a stále sa môj rozum zdráha uveriť tomu, čo vidia moje oči..
A videla som, že pani , z balkóna pootvorila dvere, pokiaľ jej to ten šatník dovolil. Takže nechali otvorené dvere na tom balkóne, ktoré sa nijako nedajú už teraz zavrieť.
Moje oči! Moje oči!

Rozhovor u nás doma

Ja : Zlatko, čo myslíš ? Preboha prečo to urobili
Dobrý Manžel : No aby mali voľnú stenu, kde by zavesili ten televízor za dvetisíc eur.





Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.