Ryžové guľky – arancini

Mne sa ohromne páčia  muži bez vlasov a je skvelé, že mnohí chlapi to považujú za módny prvok a nezahadzujú sa s prehadzovačkami, s načechrávaním svojich 10 vlasov v dvoch radoch do dojmu bohatej štice a nedajbože s tupé a príčeskami.
Legendárny prehadzovačkár, bol prvý premiér federálnej vlády po revolúcii , Marián Čalfa.

Bože to bolo. Som čítala niekde v ženskom magazíne rozhovor s pani Čalfovou . Nebol to nejako seriózny rozhovor, lebo tam rozprávala,  ako trávia sviatky rodinné a čo pečie a varí a tak. No a jedna z otázok bola, nepamätám si presné znenie, ale niečo v tom zmysle, že načo zbiera už dlhé roky  odvahu, niečo skúsiť a stále to nedokázala. Ona odpovedala, že pána Čalfu strihá ona sama a že už dlhé roky sa odhodláva mu tú prehadzovačku odstrihnúť.
A zase niekde som čítala rozhovor Milana Kňažka , kde sa ho pýtali na veci z čias, keď pôsobil v politike a jedna otázka bola v takom zmysle, že či tam zažili aj niečo smiešne.
A on hovoril, že keď vítali na letisku Svätého Otca Jána Pavla II, tak fúkal silný vietor. A Marián Čalfa stál v prednom rade a tie prehadzovačkové,  dlhé vlasy mu v tom vetre viali  okolo hlavy,  ako zástava a v jednom momente,  mu tá vec,  stála rovno kolmo k lebke. Že on nemohol a že všetci v radoch za Čalfom, plakali od smiechu.
Teraz som si pozrela na aktuálne fotky a videla som, že tú vec na hlave už nemá.
O čechrení , lakovaní a farbení vlasov,  by nám vedel porozprávať,  exprezident USA,  Donald Trump. 
Vtipné historky s ním neviem, lebo o Trumpovi čítam, len keď na neho nadávajú a bulvár o ňom ma nebaví.
Známy , tupé boy,  je spevák Dušan Grúň. Viete, že ja som sa o tom, že on nosí príčesok,  dozvedela  len pred pár rokmi? Myslela som si, že si tie vlasy farbí, ale že to vlastne nie sú jeho vlasy,  som dlho,  dlho,  dlho nevedela.
Vtipný príčesok nosí kubánsky návrhár Osmany Laffita.
Ten spočiatku chodil na holo, ale zrazu prišiel s táááákou čuprinou na hlave. A potom bol u Karla Šípa v talkshow a tam hovoril, že to si normálne lepí a môže sa s tým aj kúpať. Mimochodom,  Osmany je veľmi vtipný človek, som sa dosmiala. A čo je sympatické, že on si tú čuprinu na hlave nefarbí, aby ju mal stále čiernu, ale farbí si ju tak, aby bolo jasné, že starne.
 
Taký Bruce Willis,  pred tým ako mal vlasy, nepopieram, bol to krásny chlap, ale ako holohlavý….jujky jujky.
Komisár Montalbano je holohlavý a  čo sa týka mňa, je to krásny chlap. 

Ale len do pol pása.
Ak sledujete tento detektívny seriál zo Sicílie, tak si všimnite.
On Vám má strašne krivé nohy do O. Aleže strašne. 
A má ich aj ….no tučné. 
Komisára Montalbana sledujem už roky, v TV ide dookola hádam už 20 rokov. Bol natočený aj seriál Mladý Montalbano, kde ho hral vlasatý kučeravý mládenec, Ten reprízovali, ktovie prečo, asi len zo 2x.
On,  tento Montalbano, je taký, že keď hocikde príde vyšetrovať a ponúknu ho jesť, tak si sadne a naje sa. A keď ho neponúkajú, tak ich popoženie takou vetou, že „hmmmmm, čo to tu tak krásne vonia“. A už je za stolom.
Raz prišiel k akémusi  pastierovi,  či čo to bol, a ten mu uvaril cestoviny a hovoril mu, ako ich robil. Súbežne som ich uvarila aj ja a môžem povedať, že ich varím hocikedy a mám ich aj tu na blogu.
Už dávnejšie niekde jedol arancini. 
Bože ten sa ich dovychvaľoval. Aké sú skvelé, aké sú úžasné a musíte mi povedať ich tajomstvo a bla bla bla. A sicílska „pani máma“,  mu povedala, že tajomstvo spočíva v dobre ochutenej ryži.
Už vtedy som si hovorila, že to raz musím urobiť, ale nejako som na to zabudla.
A nové číslo, môjho variaceho mesačníka je venované, čiste sicílskej kuchyni.
A čo nevidím, Tam arancini. Tak som vlastne zistila, že toto jedlo pochádza zo Sicílie.
Ako som sa len potešila tomu receptu. A viete čo? Ja som ten časopis stratila. Po prehľadaní všetkých zákutí v našom byte, mi DM povedal, že „sa“ asi vyhodil. Tak som usúdila , že asi áno a „sa“ ho vyhodil nejako omylom.
A tak som hľadala u kuchára Gennaro Contalda. Ako nám umrel Antonio Carlucio, tak ku Gennarovi sa vraciam neustále a mám ho rada.
Ten mi povedal, ako mám tie arancini urobiť. Gennaro nie je Sicílčan, ale som presvedčená, že ako dokáže gazdiná z Prešova, upiecť Bratislavské rožky, tak Gennaro zase skvelé arancini.
Urobila som nákupný zoznam, a keď som si brala kabelku, tak som ten časopis našla v nej. Netuším, ako „sa“ dokázal odložiť do kabelky.
Veľmi rýchle som zbežne pozrela ten nemecký recept a tam sa s tou ryžou skutočne tak nehrali ako Gennaro a usúdila som, že tá sicílska „pani máma“ mi bude vzorom a pôjdem do tej , trošku zložitejšej varianty.
Na internete som videla, že mäsom plnené arancini , niekto tvaruje do formy ihlana. Neviem čo je tradičné…či guľka, alebo ihlan. 
Vzhľadom na to, že ja som Slovenka, žijem v Nemecku a varím talianske jedlo, som usúdila, že ma nikto zato nebude pohlavkovať, ak ich urobím guľaté.
A k jedlu samotnému. 
No. Bola to taká piplačka. Robila som to prvýkrát. Ani to talianske rissoto bianco,  som nikdy predtým nevarila.
Ale božemôj, je to fantastické jedlo. FANTASTICKÉ.
DM sa išiel pominúť, ako mu to chutilo. 
Nenormálne nám to pochutilo a mne ostáva dúfať, že chytím zručnosť pri jeho varení, pretože toto jedlo zaraďujem medzi naše rodinné.
No a na úplný záver. Dobrý Manžel je holohlavý a je Môj Dobrý Manžel, najkrajší chlap pod slnkom.

 

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov): 3 porcie

Suroviny:

Na dve porcie budeme potrebovať

Na rizoto :
Gennaro hovorí, že na jednu osobu treba rátať minimálne 100 g ryže + úbytky pri ochutnávaní 🙂
použite výhradne ryžu, ktorá je určená na rizoto
230 g ryža Arborio
veľká lyžica maslo (25 g) + 2 polievkové lyžice olej
malá biela cibuľa
stopkatý zeler v dĺžke prostredníka
125 ml biele víno
2 veľké lyžice strúhaný parmezán
500 až 750 ml čistý vývar

Náplň :
1 guľka mozarella
150 g mleté hovädzie, alebo miešané mäso
60 g mrazený hrášok
1 cibuľa
125 ml biele víno
1 polievková lyžica paradajkový pretlak
soľ, čerstvo drvené korenie

Na ryžové guľky :

rizoto
cca 150 g biela strúhanka z čerstvého pečiva
1 veľká lyžica strúhaný parmezán
1 vajce
1 veľká kytica petržlenová vňať
soľ, čerstvo drvené korenie
náplň

Na pálivú omáčku :

3 polievkové lyžice olej
malá cibuľa
1 chilli paprika
10 čerešňových paradajok
rapíkatý zeler, ten kus čo vám ostal z varenia rizota
1 krabička pasírovaných paradajok
1 lyžička sušený tymian
4 strúčiky cesnaku
soľ, čerstvo drvené korenie
pol lyžičky cayenské korenie

Na dokončenie :
1 vajce + štipka soli
suchá strúhanka
veľa oleja na vyprážanie

Postup

Ideme uvariť biele rizoto.
Potrebujeme uvarený vývar.
Je mi jedno, či si uvaríte vlastný, alebo z kocky. To je výhradne Vaša vec. Ja varievam 2x do týždňa kurací vývar, pretože ho mám rada, má ho rád DM a keďže práškový bujón nepoužívam, tak do varenia používam, túto kuraciu polievku.
Pri tomto varení,  som mala na sporáku čerstvý, ešte horúci kurací vývar, tak som používala ten.
Byľ stopkatého zeleru v dĺžke prostredníka, nakrájame na veľmi malé kocky a taktiež cibuľu.
Na panvici roztopíme maslo s trochou oleja a podusíme cibuľu so zelerom. Dusíme len do zmäknutia, nechceme aby cibuľka zozlatla.
Pridáme suchú ryžu  premiešame ju, aby boli zrnká obalené v tuku a necháme ju praskať minútku dve. Ale musíte stále miešať.
Vlejeme biele víno.
A miešame.

Keď sa víno zohreje a začne bublotať, prilejeme prvú varešku vývaru.
A miešame.
Ryža nesmie byť suchá, musí byť stále mokrá.
Akonáhle je takto suchá, tak je to zle.


Musíme neustále dolievať a miešať.


V recepte písalo, že to bude hotové za 10 minút.
No ja neviem.  Mne to teda 10 minút netrvalo, kým bola ryža uvarená, trvalo to určite 20 minút.
Hotová ryža je krémová, nie je rozvarená . 
Keby išlo o samotné rizoto, tak by malo byť omnoho mokrejšie, ale vzhľadom na to, že ho budeme používať ako obaľovaciu zmes, tak ju necháme trochu vydusiť a vychladnúť.
Zmes vyzerá asi takto.


Pri varení ryže sa používa aj šafran, aby bola žltá, ale mne tú ryžu dostatočne zafarbil a ochutil vývar, takže šafran som vypustila. Vsypeme dve veľké lyžice parmezánu a zamiešame.
Hotovo.
Uvaríme si mäsové ragú. 
Cibuľu a zelerovú vňať nakrájame na veľmi jemno.
Na panvici rozohrejeme olej a pridáme mleté mäso.
Miešame ho, kým nie je dôkladne opečené a rozpadnuté .
Pridáme cibuľu a zeler a hrášok a trochu soli. Znovu budeme miešať.
Miešame kým sa zelenina dôkladne neprehreje.
Pridáme paradajkový pretlak , zapracujeme ho miešaním a vlejeme víno.
Miešame.
Podlejeme vriacou vodou , privedieme k varu, prikryjeme pokrievkou, stíšime zdroj tepla a dusíme pol hodinu.
Ak treba, počas dusenia podlievame,   ale na záver,  by malo byť ragú suchšie,  aby sa dalo zabaliť do guľky.
Na záver ochutíme podľa svojej chuti.
Hotovo.
No a teraz ideme na omáčku arrabiata. Je to paradajková, pálivá omáčka, ktorá je výborná aj na špagety.
Na oleji podusíme rozdrvené cesnakové strúčiky  a na jemno nakrájanú cibuľu.
Pridáme na jemno,  nakrájaný zvyšok,  čo nám ostal z rapíkatého zeleru a prúžky chilli papriky.
Premiešame a pridáme prerezané čerešňové paradajky a vlejeme krabičku pasírovaných paradajok.
Pridáme soľ, korenie, tymian a varíme nejakých 15 až 20 minút.
Dochutíme ešte prelisovaným strúčikom cesnaku, cayenským  korením (kľudne ho môžete nahradiť pálivou mletou paprikou).
Podľa chuti môžeme aj osladiť.
Hotovo.
Pripravíme si ešte  strúhanku z čerstvého pečiva.
To je jednoduché. Rožok, alebo žemľu vhodíme do robota a posekáme na drobno.
Hotovo.
Konečne máme všetky komponenty, ktoré budeme potrebovať a teraz ideme do finálnej časti.
Do rizota vklepneme vajce, pridáme väčšie množstvo,  na jemno nakrájanej, petržlenovej vňati, veľkú lyžicu parmezánu a strúhanku z čerstvého pečiva.

A začneme miešať, normálne, vlastnými rukami.
Strúhanku pridávajte postupne, aby ste vystihli moment, kedy sa Vám bude ryžová hmota zdať akurát vhodná na tvarovanie a guľky držia svoj pevný tvar.
Ja som spočiatku  dala len veľkú lyžicu strúhanky a bolo to  zúfalo,  málo, nakoniec som dala všetku. Tá moja žemľa vážila asi 60 gramov.  Množstvo strúhanky závisí od toho , aké mokré máte biele rizoto.

Máme všetko

 


Z ryžovej hmoty vytvarujeme guľku a prstom z nej vyrobíme akoby misku. Odtrhneme kúsok z odkvapkanej mozarelly  a guľku uzatvoríme.
Fotka je mizerná, lebo fotil DM a ten sa v tom nevyzná 🙂


Takto robíme guľky bez mäsa.
Ak chceme arancini mäsové, tak guľku musíme urobiť trochu väčšiu, do vyrobenej misky vložíme kúsok mäsového ragú a naviac vtlačíme aj kúsok mozarelly. Guľku uzavrieme.
Spomínala som, že som videla, že  mäsové arancini sa robia aj v tvare ihlana. 
Ja som ich tak nerobila, ale vyzerajú asi takto. Fotku som stiahla z internetu.


Naplnené guľky ponoríme do rozšľahaného vajíčka a obalíme v suchej strúhanke.
Vyprážame, úplne ponorené v horúcom oleji, do zlata.
Tie prvé som ponorila do veľmi rozohriateho a vypražila som ich až do hnedo zlata  a tie ďalšie už len do tmavo zlata a DM hovoril, že tie tmavé sú lepšie,  ako tie,  menej tmavé.


Tá mäsová zmes je na celé množstvo,  pripravenej,  ryžovej hmoty . Ja som ale z polovice urobila ,  plnené syrom, takže mi niečo  z ragú ostalo. 
Asi dve plné lyžice. Tie som šupla do tej pikantnej omáčky.
Iná príloha,  ako tá omáčka , sa nedáva, ale nie je to príkaz, urobte si ako Vám vyhovuje.
Na Sicílii , arancini vraj predávajú ako pouličné jedlo v stánkoch. Neviem, videla som ich len u toho Montalbana a on ich jedol doma za stolom , s tou omáčkou 🙂
Ako vidíte, ono to nie je,  že by zložité na uvarenie, akurát je toho veľa. Skladá sa to  z viacerých,  variacich úkonov, od ktorých sa nedá odísť.
Rizoto – musíte pri tom stáť ako rúra od začiatku až do konca.
Mäsová náplň – tiež sa nedá pritom pozerať detektívka
Omáčka – no dobre, tam stáť až tak netreba, ale môžete odbehnúť nanajvýš vyniesť smeti a rýchle naspäť.
Plníte po sediačky a piplete sa.
Vyprážanie – stáť pri tom ako rúra.
Ale prisahám Vám, prisahám, že Pán Boh Vám to všetko vráti pri jedení. 
Neskutočne chutné a báječné jedlo.
Musím ten recept ešte viackrát skontrolovať, či som na nič nezabudla.

Thajské rybie koláčiky

Keď sme boli s mojim bratom deti, tak sme nenormálne veľa čítali. Rodičia vôbec. Pokiaľ si pamätám, tak moja mamička prečítala za svoj život možno 3 knihy. Viem, že keď bola na liečení v Rajeckých Teplicich, ako mladá žena, tak tam mala knihu Gričská čarodejnica a tú aj čítala. Možno potom čítala aj jej pokračovanie. Bola som dieťa , takže som to nesledovala. Viem, že tatík mal rozčítanú Večnú Ambru a nedovolil mi ju zobrať do ruky. Tak som ju čítala potajomky. Ako 12 ročné dieťa som nevedela pochopiť, prečo ju mám s bratom zakázanú. Tatíka som potom zasledovala a zistila som, že ten čítaval.
Môj krstný otec, pracoval v tlačiarňach a nosieval mu knihy rôznych žánrov a tie sme všetky poctivo všetci traja prečítali. Mamička nie.
Takto som ako 13 ročná, čítala Hečkovu Drevenú dedinu 🙂 napríklad.
Tatíkovi som ešte pred 5 rokmi priniesla celú sadu detektívok a tie prečítal. Aj brat mu nosil knihy na čítanie.
Už asi tri roky nečíta. Starecká demencia mu to nedovolí. Milujem ho.
V Selciach sme mali dedinskú knižnicu. Keď ju otvorili, tak sme s bratom boli jej najvernejší klienti.
Keď sa ma pýtali, čím chcem byť, tak som vždy hovorila, že chcem byť knihovníčkou. Pani Koctúrovej, našej knihovníčke som nesmierne závidela. Vždy keď som tam prišla, tak mala rozčítanú nejakú knihu.
Vôbec netuším, čo je s pani Koctúrovou a netuším, či nejaká knižnica v Selciach existuje.
Si pamätám, že keď som mala 13 rokov, bola som v pionierskom tábore v Mladých Bukoch pod Snežkou, tak som tam mala knihu Šakal od Forsytha. Vedúci pionierskeho tábora, taký bruchatý plešatý pán, raz videl ako si ju čítam pri kúpalisku a skoro odpadol. A veru si ju odo mňa aj požičal.
Moje úplne prvé detektívky boli tie o Troch pátračoch, vystupovala tam aj postava Alfréda Hitchcocka, ale on ich nepísal, písal tie príbehy niekto iný. Tým pádom som samozrejme skočila okamžite po knihách Strašidlá najstrašnejšie, Strašidlá na dobrú noc a Strašidlá, ktoré mám rád.
Stále píšem o dobe, keď som mala okolo 13 rokov, naši pravdepodobne netušili , že to čítam a tak som sa potom v noci hrozne bála.
Medzi prvé „veľké detektívky“, ktoré som začala čítať, boli Príbehy Sudcu Ti. Ako prvá bola poviedka „Tajomstvo lakovaného paravánu“ , to si pamätám tak jasne , ako by to bolo teraz.
Sudcu Ti som milovala a aj jeho príbehy. Autor Robert van Gulik bol Holanďan a bol odborník na starovekú Čínu.
V príbehu opisoval aj ako sa tam obliekajú, čo tam jedia, aký mali orientálni predkovia život, a tak.
Ako dievča som bola z toho, ako ináč, zmätená.
Chudobní ľudia, tam pracovali za misku ryže a misku nakladanej zeleniny.
Moja predstava bola taká, že im dali do malej mištičky suchú ryžu a k tomu v kompótovej mištičke dostali , neviem čo. Vôbec som netušila čo je to nakladaná zelenina. Moja predstava bola taká, že kyslé uhorky to asi budú. Takže tí chudáci, dostali na konci dňa svoje jediné jedlo a to suchú ryžu a kyslú uhorku. A keď boli veľmi dobrí, tak aj solenú rybu. Čo je solená ryba? Myslela som, že niečo nepredstaviteľne slané a hnusné.
A keď chodil Sudca Ti na inšpekciu po kadejakých chrámoch a prefektúrach,
tak tam dostával jesť také čudné veci, ako napríklad rybie koláčiky.
Jediné koláčiky, ktoré som poznala , boli tie sladké, čo pekávala moja mamička, napríklad.
Raz som nevedela pochopiť, ako je to myslené , tie rybie koláčiky.
Ryba na sladko?
Rozumiete, príbeh vraha a obete som chápala, ale nechápala som čo sú to rybie koláčiky.
Neviem kedy som prišla na to, že sú to rybie fašírky. Alebo rybacie karbonátky?
Aký je rozdiel medzi fašírkami a karbonátkami!!!!!
Človeče to sú starosti. V tejto hroznej dobe.
No a na záver: veľa šťastia Ukrajine a jej ľuďom. V tento deň zvlášť ukrajinským ženám, matkám a dcéram.

 

Suroviny:

Na 12 kúskov , čo sú asi 4 porcie budeme potrebovať :

700 g biele rybie filé, ja používam to v kockách
1 vajce
6 cm dlhý kúsok čerstvého ďumbiera
3 veľké cesnakové strúčiky
1 červená dlhá chilli paprička
4 jarné cibuľky aj s vňaťou
veľká kytička čerstvá koriandrová vňať
1 čajová lyžička hnedého cukru
1 polievková lyžica rybacej omáčky (ak nemáte, tak svetlú sójovú)
1 limetka
1 malá čajová lyžička soľ
hladká múka na poprášenie
olej

Postup

Rybie filé necháme úplne rozmraziť.
Ďumbier pomocou hrany lyžičky ošúpeme, cibuľke odstránime poškodené listy, cesnak ošúpeme.
Ďumbier nasekáme
Cesnak nasekáme.
Umytú chilli papričku a jarnú cibuľku nakrájame na prúžky.
Koriandrovú vňať umyjeme a potrháme. 
Rozmrazené kocky rybieho filé v ruke vyžmýkame. Kocky sa nám pochopiteľne rozpadnú.
Z limety nastrúhame na malej slzičke, zelenú kôru a šťavu vytlačíme.
Do mixéra, alebo robota, vložíme rozbité vajce a všetky suroviny, okrem múky a oleja.


Zmixujeme do pasty.


Rukami vytvoríme 12 fašírok.
Z každej strany ich poprášime múkou.


Ideme opekať.
Na panvici rozohrejeme 3 polievkové lyžice oleja.
Fašírky nech sa nekúpu v oleji, radšej podľa potreby , olej po lyžiciach, pridávajte postupne.
Fašírky podľa pôvodného receptu, bolo treba opekať z každej strany po dve minúty.
Po troch minútach na každej strane vyzerali takto.


To sa mi nepáčilo, takže som ich ešte podopekala, podľa vizuálnej kontroly, aby boli chrumkavé. Neviem či som pridala minútu, alebo dve na každú stranu.


Podávala som ich s ryžou a touto omáčkou.


Dobrý Manžel sa išiel za týmto jedlom umlátiť.


Indická paradajková omáčka

Kedysi, keď bývali prázdniny, alebo bolo treba vykriť nejaký ten soplík a teplotku, Dobrú Vnučku Dorku som si vodila do bystrického bytíku.
Dobrý Vnúčik Janíčko chodieval k Starej Mamke Zamborovej z konkurenčnej rodiny.
Detičky riadne podrástli a Janíčko ako autista, už ťažko mení svoje návyky a tak býva najradšej doma s rodičmi.
Dorka by už možno vedela existovať na pár hodín aj sama, ale Janíčko ťažko.
Takže, teraz už vypomáham, Starej Mamke Zamborovej, s Janíčkom.
Chodievam ku nim do Bratislavy.
Radka sa smeje, že vždy keď odídem, tak keď ide po ulici, bojí sa zájsť za roh, že ju niekto zavraždí, neustále má chuť na jedlo a je naštvaná , ako má zúfalo zariadený byt.
A viete prečo?
Pretože u nich sledujem na káblovke ID crimi, TV paprika a Spektrum Home 🙂
S DC máme úplne odlišné zvyky v pozeraní TV.
Ona si všetko nahráva a sleduje zo záznamu, alebo sleduje všetky tie netflixy a Go a tak.
Ja zase sledujem najradšej všetko v reálnom čase.
Vidieť, že ona pracuje a ja nie 🙂
Na Paprike som sledovala Majstrovské pečenie z Anglicka.
A so mnou aj Dobrá Cerka, aj Dobrá Vnučka, aj Dobrý Zať. Janíčko ten sa hral roblox.
Normálne sme si zasadli všetci na gauč a pozerali sme a híkali.
Bolo tam napríklad 17 ročné dievča, ktoré by s prehľadom strčila do vrecka nieže mňa. Ja sa ani neodvažujem porovnávať moje varenie s jej. Ona by strčila do vrecka možno aj moju mamku. 17 ročná!!!!!!!!

A taká Ukrajinka tam bola a tá vedela úžasne piecť všetko od kysnutého cesta.
Vedela by som Vám hovoriť o každom účinkujúcom z každej rady.

Na Paprike boli tri série. A tie opakujú donekonečna.
Už to nesledujem
Niektorí z účastníkov sa presadili aj ďalej, napriek tomu, že nevyhrali a aj tak majú úspešné kariéry v oblasti varenia a pečenia.
Taká Indka Chetna. (vybrala som foto, kde je práve s tou 17 ročnou dievčinkou)


Vydala niekoľko kuchárskych kníh, má svoj kanál na Youtube, mnohé z veľkých britských portálov, ktoré sledujem, preberajú jej recepty. Je fakt úspešná.
A pritom nevyhrala.
Recept na toto paradajkové karí som sa rozhodla uverejniť, pretože mi najviac pripomína omáčku, ktorú som jedávala u Inda na rohu a absolútne som ju milovala. Iné jedlo už pre mňa u nich ani neexistovalo.
Náš obľúbený čašník, keď prišiel k stolu robiť objednávku, tak sa ma už rovno pýtal, že či to, čo vždy.
Ach, ktovie kde je ten milý chlapík.
Toto karí som si sem na blog, akokeby odložila, aby som ho mala vždy poruke, pretože ho budem varievať veľmi často.
Môžem ho použiť ku ružičkovému kelu, karfiolu, akejkoľvek rybe, akejkoľvek zelenine, alebo hydine, alebo fašírkam. Je skvelá a ešte raz skvelá.
Chetna, to paradajkové karí robila k plackám z cukety.
Robila som aj tie, ale sa mi nevydarili. Ja som ich zjedla, lebo boli skvele dochutené, ale nedržali mi absolútne tvar a tak som mala z nich len seno na tanieri. Ale môžem Vám povedať, že som si výborne na tom bordeli pochutila. 🙂
Konkrétne túto som robila k rybacím koláčom, recept na tie nasleduje.





 

   
   

Suroviny:

Na tri porcie budeme potrebovať :

3 polievkové lyžice oleja 
2 cibule
1 zelená chilli paprička
2 veľké cesnakové strúčiky
2 centimetrový kus ďumbiera
1 plechovka ošúpaných paradajok 
1 maličká konzerva paradajkového pretlaku
1 lyžička soľ
1/2 lyžička garam masala
1/2 lyžička chilli prášok
1/2 lyžička kurkuma
1/2 lyžička koriandrový prášok
1/2 lyžička cukor
šťava z limety
1 polievková lyžica kyslá smotana

 

Postup


Cibuľu, cesnak  a ďumbier ošúpeme a chilli papriku umyjeme. Všetko nasekáme.
V kastróle zohrejte olej a cibuľu opečte 10 až 12 minút,  na miernom zdroji tepla, do tmavozlata.
Pridajte zelené prúžky chilli,  cesnak a zázvor a opekáme ešte minútu.

Použila som nekrájané a ošúpané paradajky v konzerve. Paradajky som len rozmliagala v ruke, aby sa roztrhali a tak som ich pridávala na základ a k nim som dala 2 čajové lyžičky paradajkového pretlaku.
Premiešajte, priveďte k varu,  prikryjeme pokrievkou, stíšte  zdroj tepla na minimum  a varte 10 minút na miernom ohni.
Vypneme a necháme zmes mierne vychladnúť.


Všetko premixujeme tyčovým mixérom.
K paradajkovej omáčke, pridáte 250 ml vody, soľ, cukor a všetky koreniny (garam masala, kurkuma, chilli, koriandrový prášok)
Prikryjeme a povaríme ešte 5 minút.
Omáčku odstavíme. Mne sa zdala príliš sladká a tak som zastrekla ešte limetovou šťavou.
Pred podávaním môžeme pridať lyžicu hustej kyslej smotany. 

Pečené koleno s kelovou prílohou

Priatelia, žijeme v pohnutom čase a ja Ukrajine a ukrajinskému národu želám, čo najrýchlejšie vyhnanie ruskej, okupačnej armády z jeho územia a všetkým rodinám šťastný návrat otcov, synov a všetkých mužov.
Je to také zvláštne, pretože som mala pocit, že  nielen vo svete, ale aj u mňa doma, už nič nebude také ako predtým a nechápala som, ako sa môžem vrátiť k niečomu tak ničotnému, ako je písanie príspevku na blogu o varení.
Uvedomujem si vážnosť situácie , ale variť som musela.
A automaticky som začala premýšľať, ako to jedlo odprezentovať.
Ale je aj pravdou, že nie je mi do smiechu a ani mi nejdú pod prsty písmená, ktoré zoskupím do spomienky, alebo nejakého príbehu.
Tak skutočne budem prezentovať len to jedlo.
Kelová príloha je pre mňa niečo iné, a mala som pocit, že som nikdy nič lepšie nejedla.
S kelom neviem variť. Jediné čo z neho robievam,  sú kelové fašírky, ktoré som sa naučila od Dobrej Svokry a bolo to po, šunkoflakoch, najobľúbenejšie jedlo môjho Dobrého Manžela.
Ja si varím ružičkový kel občas, ktorý mi nevadí, ale zase, žeby som sa išla po ňom umlátiť, povedať nemôžem.
A za kel v mojej domácnosti, je to všetko.
Raz som robila nejakú kelovú gebuzinu, od kuchára Johna, a ten recept som sem aj vložila. Ten, čo sa týka mňa, skončil fiaskom.
A,  aj ste ma zaň, milí priatelia, patrične vysmiali. 🙂
Pre Vás je pravdepodobne táto príloha, ničím zvláštnym, ale my dvaja sme skutočne zjedli ten kel, skôr ako to koleno.
A rozhodne ho budem takto robievať, nielen ako prílohu, ale aj ako hlavné jedlo, len s nejakým párkom, alebo volským okom. Preto ho zaraďujem nielen medzi prílohy, ale aj medzi zeleninové jedlá.
Je pravda, že som ho podlievala výhradne s vývarom v ktorom som varila to koleno a tým som mu pridala na chuti. Dúfam, že dosiahnem taký skvelý chuťový efekt, aj obyčajnou vodou, soľou a korením a podobne.
Uvidím a prípadne to do receptu, časom,  aj doplním.
Takže priatelia, želám Vám pokojné dni, ktoré nebude narušovať žiadna obava z akéhokoľvek ozbrojeného konfliktu a to čo ťaží naše dni, nech rýchle pominie.
Poďme variť.

Suroviny:

Na približne 4 porcie budeme potrebovať :
1 veľké svieže koleno
3 stredné mrkvy
1 cibuľa
5 strúčikov cesnaku
1 polievková lyžica zmiešané celé a nové korenie
1 polievková lyžica soľ
Na  kelovú prílohu :

1 malá hlávka kelu – ja som mala 400 g čistej, už narezanej váhy
1 cibuľa
2 polievkové lyžice cukor
3 polievkové lyžice olej
2 polievkové lyžice hrozienka
50 g blanšírované a ošúpané mandle
2 plné polievkové lyžice hladká múka
nálev z varenia kolena – ja som ho minula asi 750 ml

Postup

 

Recept ako sa robí koleno tu už mám vložený dávno, takže teraz to už len tak zľahka zosumarizujem.
Koleno zalejeme vodou, tak aby bolo úplne ponorené a pridáme do neho očistenú zeleninu, korenie a soľ. 
Použila som veľké koleno a varila som asi dve hodiny.
Vývar som nemienila použiť na polievku, ako vždy, ale na podlievanie.
Koleno som vybrala, nechala vychladnúť . 
Piekla som ho až na druhý deň.
Ak ho chcete podávať efektne aj s kosťou na podnose, tak pred pečením obaľte trčiace kosti alobalom.
Koleno je dostatočne uvarené a tak ho už len pečieme tak dlho, aby sme mali kožu peknú hnedú a chrumkavú.
Pre efekt, ju môžeme ešte pred pečením narezať do mriežky, alebo len na pásiky.
Nepiekla som ho dlhšie ako 50 minút.  (fotka je z minulého varenia)



Kel očistíme, od poškodených listov, odstránime hlúbik a najhrubšie žily.
Nakrájame na tenké pásiky. Ak máte radi dlhé , tak ich nechajte tak, ja ich ešte vždy aj prekrajujem.
Cibulu očistíme a nakrájame na kocky. 
V kastróle rozohrejeme olej a popražíme cibuľu do voňava , nejakých päť minút.
Vsypeme cukor a miešame, kým sa neroztopí.
Vhodíme krájaný kel a dôkladne premiešame.
A začneme podlievať.

Dusila som možno 20 minút a vždy som sa snažila, aby bol kel dostatočne vlhký. Dobu dusenia musíte odhadnúť podľa ochutnávania. Kel na blato dobrý nie je.
Keď je kel už takmer hotový, pridáme nahrubo,  nasekané mandle a hrozienka. 
Podlejeme a dodusíme do mäkka.

Kel posypeme múkou, premiešame a na záver znovu podlejeme a necháme zhustnúť a prevrieť.
Ja som zvolila konzistenciu mokrejšiu, pretože mi to tak viac chutilo.


Vy sa rozhodnite podľa seba, či to chcete vydusiť, alebo nechať kašovitejšie.
Nebojte sa ani cukru, ani hrozienok a už vôbec nie mandlí.
Všetko je tak, ako má byť a je to skvelé a ešte raz skvelé jedlo.

O tom, ako ma ďalší pokus o podvod na zákazníka, dokopal k napísaniu tohto článku.


My, chalupnícke ženy, netrávime čas pred TV, ale máme svoje koníčky.
Aj Dobrá Svokra, aj Dobrá Teta Pavla a aj ja.
Akurát Dobrá Švagriná Kačenka to má ešte nahnuté, pretože má dve školopovinné deti, prácu a veci s tým súvisiace. Manžel síce pomáha, ale viete ako to je.
Ale ísť na bicykel, grilovať, chodiť do prírody, chalupáriť, stíhajú. Milujú to, majú k tomu vzťah a to je nateraz ich jediné uvoľnenie.
Keď budú v našom veku, tak určite k tomu pribudnú ďalšie.
DS sa veľa venovala vnúčatám, ale dievčatá ju už nepotrebujú každý deň, rastú a sú sebestačnejšie. Je síce po ruke ak by bolo treba, ale je to tak ako je.
A DS sa v zime nudila, tak si zaplatila online kurz maľovania.
O tejto jej črte som netušila.
Nikdy sa tak neprejavila.
Ja som si na milión percent istá, že ja môžem chodiť na hodiny maľovania aj každý deň, od rána do večera, aj tak by som sa maľovať nenaučila. Tak asi treba na to, aby som sa mohla učiť , aj nejaký talent.
Keď bola Dorka Vnučka, ešte maličké cievčatko .. Aby bolo jasné, stále je to moje maličké cievčatko, ale teraz je už skôr také moje milé dievčatko, čo ma vie vytočiť do biela.
Tak keď bola Dorka ešte malá, a ja som ju mávala často pri sebe, pozerávali sme nejaké detské programy, ktoré mala rada.
Jedným bolo aj nejaké kreslenie. Už si vôbec nepamätám ako sa to volalo, kde sme to pozerali, ako to bolo, čo to bolo. Ale tam učili po lopate, ako sa dá nakresliť napríklad kôň.
Alebo žirafa, alebo mačka.
Normálne krok za krokom.
A vtedy som to kreslila spolu s Dorkou a ozaj som to dokázala nakresliť. Obidve sme mali síce rovnako vyzerajúce zvieratká, ale nakreslili sme ich 🙂
Ako teenagerka, som nakreslila plagát na ktorom bola veľká hlava Davida Cassidiho.
Na základnej škole sme sa na geometrii učili techniku zväčšovania, pomocou sieti a zväčšovania pomerov a jedine, kedy by som ja mohla niečo nakresliť, by bolo pomocou tejto siete.
Tak som nakreslila teda tú Davidovu hlavu.
Normálne som ho preniesla z maličkej fotky v Brave, na plagát 50×50 a aj som ho vytieňovala a aj sa na seba podobal.
Netuším čo to bol za speváka, ale páčil sa mi 🙂
Edit: práve som si na youTube pustila toho človeka a jediné čo ma môže ospravedlniť, bolo to, že som mala 13 rokov.
Môj Dobrý Brat Jožko, ten ma to hlavne naučil.
Ten vyzdobil takýmito plagátmi celú svoju izbu. Nakreslil obrovský plagát Status Quo, alebo Ritchie Blackmora, Ricka Wackemana, a Beatles a Sweet tak.
Raz prišla Dobrá Cerka zo školy domov. Bola vtedy v tretej triede na základnej a začala sa učiť ruštinu.
Ruštinárka im dala učiť sa nové slovíčka z témy : prístroje v domácnosti.
A okrem toho mali nakresliť 10 vecí, ktoré nám v domácnosti pomáhajú, na štvrťky výkresu a pomenovať ich.
Dobrá Cerka je moja dcerka. Tiež nevie kresliť.
A tak som si sadla a začala kresliť ja.
Práčku som nakreslila tak, že som si pred ňu sadla a pomerovala pomocou tušky.
A všetko čo som kreslila, tak som musela mať pred sebou….nôž, vidlicu, stôl, kreslo, televízor.
Vrcholný výkon bol keď som kreslila gramofón. Aj s platňou.
Som sa vtedy dochodila po byte, kým som to všetko pokreslila.
Potom prešla na jazykovú školu a tam sa učila nemčinu a angličtinu. Ruštinu doteraz nikdy nepotrebovala a silne veríma modlím, sa, že ani nebude.
Skrátka kreslenie je pre mňa niečo, čo nepotrebujem k životu a ničím ma nenapĺňa.
DS mala na to iný názor.
Takže si zaplatila online učenie kreslenia.
Neviem, či má nejaký pokračovací kurz, alebo sa už tomu venuje bez výučby.
No a dnes ma FB oblažil platenou reklamou na toto.https://luckinice.com/products/writers-messenger-holzbox?fbclid=IwAR0PjB_BJsh1YGK_-xZE8b6OEUEzy2D2xyDp4il1uiExXE6g-3LKzoADo88

Je to nádherné nie?
V tej sekunde ako som to videla, by som to kúpila ako darček pre DS.
Určite by sa tomu potešila, je to nápadité, krásne a užitočné.
Sic poučená s praktikami, čínskych podvodníkov, som sa obrátila na DM aby mi overil, odkiaľ to je dovážané.
A predstavte si čo našiel.
https://www.etsy.com/listing/915304141/writers-messenger-wood-box-a5-for

Tak a teraz si to porovnajte.
Navlas to isté, však?
Klasická praktika ázijských podvodníkov.
Ukradnú fotku z originálneho produktu.
Všimnite si, že jediné čo zmizlo na fotkách fejkového obchodu na FB, je autorské logo.
Podvodník nemá ani len predlohu, podľa čoho by to robil. Akurát tú fotku.
Vy myslíte, že Vám príde to, čo vidíte na obrázku?
No neexistuje.
Príde Vám niečo, čo je nepoužiteľné. Prídete o peniaze.
Celá stránka je jeden podvod.
Ak pristúpite, že si niečo objednáte z takéhoto obchodu, vždy si všetko prečítajte, čo sa píše na ich stránkach.
Áno , na týchto konkrétnych nájdete nemeckú adresu sídla a emailovú adresu. Telefonický kontakt neexistuje. Boh milý vie, či tam tá firma skutočne sídli, alebo tam má len schránku, alebo len na vchodových dverách samolepku za dve eurá.
Nemáte to ako overiť. Premýšľali sme s DM, že im napíšeme, aby nám zaslali svoje daňové číslo, ale DM povedal, že je si na milión percent istý, že je toto podvodná stránka z Ázie a nebude strácať čas.
Na stránkach Vás ubezpečujú, ako všetko prebieha prehľadne a korektne.
A hneď na to sa píše “ ak vraciate tovar, tento musíte vrátiť na vlastné náklady“
Podľa európskych zákonov obchodného styku, tovar ktorý reklamujeme , alebo vraciame v lehote do dvoch týždňov sa vracia na náklady predajcu.
Toto nieže nie je korektné, toto je proti zákonu.
Ak si od nich niečo kúpite, tak musíte zaškrtnúť, že súhlasíte s ich podmienkami a môžete sa sťažovať tak jedine vlastnej peňaženke.
A čo je to za firma, ktorá nakupuje v Mexiku tovar za vyše 215 eur a potom predáva za necelých 45?
Etsy je erudovaná stránka, ktorá sa zaoberá predajom handmade tovaru. Ja sama sa odtiaľ nebojím nakupovať a to som objednávala od predajcov, tam certifikovaných, hádam z celej zemegule. No to preháňam. Z celej nie. Ale boli to rôzne kúty sveta a etsy za svojich predajcov ručí. Je to niečo ako slovenské Sashe.
Neviem či Etsy dáva také záruky ako napríklad Ebay, ale rozhodne si svojich predávajúcich overuje.
Btw, tomu chlapíkovi z Etsy idem napísať email, že či vie ako mu ukradli fotky a prezentujú to ako ich tovar. Bude od šťastia určite, celý bez seba.
Na stránkach píšu, že tovar majú na sklade a odosielajú ho do 10 dní. A ak nepríde do 60 dní, tak Vám vrátia peniaze.
Kto Vám vráti peniaze?
Nemáte žiaden reálny kontakt.
Toto je praktika klasického AliExpresu.
Tá brašňa mi nedá pokoja. Veľmi , veľmi by som chcela niečo také kúpiť DS.
Pozrela som sa teda aj na sk stránky. Zadávala som normálne do google slovenský výraz, napríklad prenosný batoh na kresliace potreby.
A predstavte si, že keď som si dala vyhľadávanie podľa fotiek. Tak všetky tie čo ma zaujali, mali pod fotkou odkaz na slovenské stránky www a keď som na ne klikla, tak ma rovno presmerovalo na stránky AliExpresu.
Som z toho veľmi smutná.
Ešte aj to chudobné Slovensko, stojí týmto ázijským podvodníkom za to.
Koľko krásneho oblečenia ste videli ako platenú reklamu na FB a za lacný peniaz. A priznáte niekto, niekedy, aká Vám prišla handra.
Pri presne rovnakých podmienkach ako sa prezentuje táto konkrétna stránka.
Mne sa priznali dve kamarátky a ani mi nemali čo ukázať, pretože to rovno vyhodili do kontajnera. Že ani ako handra sa to nedalo použiť, pretože to bola čistá umelina.
Ak nachytá čo len 100 ľudí, tak si zarobí , zabalí to a pod iným názvom o dva týždne bude ponúkať to isté.

Určite Vám niečo príde. Niečo, čo sa budete hanbiť ukázať, že ste zato dali peniaze. A možno to odfotíte a pošlete do nejakých časopisov kde z toho vyrobia ďalšiu a ďalšiu galériu pod názvom “ čo ste si objednali a čo Vám v skutočnosti prišlo“
A ostatní sa budú na tom smiať, až sa budú po zemi váľať a svätosväte tvrdiť, že im sa to nemôže stať.
Priatelia, dávajte si pozor.
Svet je zlý, ale len tak zlý, ako si ho sami urobíme.
Aky budem robiť všetko preto, aby som Ti niečo podobné zohnala, ale za 300 eur z Mexika to bude až vtedy, keď mi nakreslíš túto sliepku.

Vieš ako sa mi veľmi páči






Jablkovo-makový závin zo šľahačkového cesta.

Túto štrúdľu som upiekla na deň Svätého Valentína a odvtedy premýšľam a premýšľam čo s tým.
Uverejniť – Neuverejniť.
Možno to všetko spíšem, aj fotky pridám a nakoniec ho odložím medzi koncepty, kde zapadne prachom.
Mňa totiž to cesto nejako neoslovilo.
Niežeby bolo zlé, ale skrátka mi nechutilo a a neviem, či tento recept ešte niekedy použijem.
Neviem, kto prišiel s týmto receptom ako prvý, ale prehnal sa celým českým a slovenským internetom.
V zdrojoch v ktorých som ho našla, nebola na ňom zmenená ani čiarka, hoci autorky tvrdili také srandy, akože
– toto je recept, ktorý mám po babke
– toto je recept, ktorý má mamička v zošite už 40 rokov
– tento recept sa používa v našej rodine už 100 rokov
bla bla bla bla
Tak ja to poviem normálne.
Našla som ho na internete asi na tisícich stránkach, ktoré sa zaoberajú varením, u blogeriek, u užívateľkách a kade tade. Pôvodný zdroj nie je možné dohľadať, pretože niektoré domény, veľmi fikane podotýkam, neudávajú verejne dátum vloženia.
To cesto mi príde nejaké bez chuti a je také…neviem to popísať. No ako som uviedla, neoslovilo ma.
Jeho chyba bola asi len v chuti, pretože inak k nemu nemám ani jednu výhradu.
Veľmi rýchle je hotové.
Výborne sa s ním pracuje.
Netrhá sa.
Ľahko sa s ním manipuluje.
Nenechajte sa mnou odradiť. Keď ho chváli slovenský a český internet, tak predpokladám, že chyba je len vo mne a Vám príde naopak absolútne v poriadku.
Možno ho dochutím ešte nejakými vecami, niečo pridám, niečo uberiem….a bude pre mňa tiež také.
No a čo sa týka náplne.
Kým som sa nevydala za Dobrého Manžela , záviny som absolútne nerobila.
U nás v Selciach sa robievali zákusky, a maximálne makové podkovy z kysnutého cesta.
Jablká sa nikdy, nikde nedávali v surovom stave, vždy sa používali kompóty.
Na záhrade máme staručkú jabloň „strúdľovku“ a z tej môžeme zavariť aj sto pohárov jablkového kompótu.
A aj sa u nás zavárali .
Nejedli sa. Len sa používali do pečenia.
Aj keď bola jablková sezóna, tak aj vtedy sa používali kompóty.
Mamička už nepečie a tak sa zavarí asi len tak 10 pohárov. Ostatné jablká, sa buď zjedia, alebo rozdajú.
Pred dvoma rokmi mi dala Dobrá Švagriná, plnú debničku a dve tašky.
A tak som na chate zavárala.
Tam ma prehovárali, aby som to nerobila ako kompót. Že keď babička, alebo obidve jej dcéry (Dobrá Svokra a Dobrá Teta Pavla) mali dostatok jabĺk odniekiaľ, tak oni ich len nakrájali a nahusto, nahusto natlačili do pohára a zasterilizovali.
Bez cukru, bez vody.
No nevedela som si to predstaviť, lebo som to vôbec nepoznala a tak som robila po svojom.
To bolo prvýkrát čo som zavárala ja, sama od seba, jablká. Urobila som to len preto, aby nevyšli navnivoč.
Keď som začala robiť záviny z lístkového cesta, alebo žemľovku, alebo jablčníky a páje, tak som si kúpila normálne v obchode jablká a tie som buď postrúhala, alebo nakrájala a použila ich také surové na náplň.
Dobrá Svokra to tak robieva a DM jej záviny chutia. Začala som ich robiť tak aj ja.
No..čo Vám budem čo hovoriť, bola som zúfala, lebo ani raz! Ani jeden jediný raz sa mi nestalo, aby mi tá náplň z toho závinu , alebo žemľovky , nevypadúvala a nerozpadúvala sa.
Mohla som robiť , čo som chcela, furt furt to tak bolo.
A tak som si zvykla.
Minulý rok mala mamka pankreasový záchvat a aj sa jej zapálil, takže bola chvíľu v nemocnici a potom musela mať doma diétu.
Tak sme sa s Dobrou Švagrinou u nej striedali.
Po nejakých pár týždňoch, keď už nemala zápal a už začala jesť aj normálne veci, tak som urobila jablkový závin.
Aj som jej ho priniesla a aj sa tešila. Trochu odjedla a nechala tak.
Potom som urobila žemľovku.
Ani tú.
A chodila ako sto čertov, okolo mňa.
A keď už sa dosť natrucovala a ja som sa , nevediac, čo je jej, opýtala, že prečo to nezjedla.
Vraj chorá , stará, úbohá žena.
To ste mali vidieť a počuť .
„To že si akú tú plnku urobila. To kto Ťa takto naučil robiť, to si kde videla, to ako taká haranbaša lenivá robíš, to vyzerá ten koláč ako seno“
„To sa takto nerobí!!!!!!!!“
“ To je tvrdô, ťie jablká. A nedrží Ti to pokope. Daj to het, to sa nedá jesť“
“ A ani otec to nebude chcieť“
No on by chudák aj jedol, ale Zlatka povedala, že nemá, tak sa bál. 🙂
Moja mamička nie je rozhodne, ako babička Boženy Nemcovej 🙂
Dobrý Brat s Dobrou Švagrinou zjedli všetko, ako sa patrí , lyžicou z plechu 🙂 a Dobrý Manžel mi napísal, že on by si veru tiež s láskou a vďakou dal.
Tak som sa nechala učičíkať. 🙂
Potom sa mamka odfučala a popremýšľala a prišla sama za mnou, že prečo som tie jablká nepodusila.
Tak som jej povedala, že neviem, žeby som to mala dusiť, lebo v Jihlave to DS nedusí a my sme v Selciach tieto jablkové koláče nerobievali.
A keď sa pozriete na rôzne jablkové koláče, tak tam tiež píše, že jablká postrúhame, pokrájame a podobne, ale nikde ani slovo o tom, že ich treba podusiť.
A tak mi aj vysvetlila, že to preto mi tá plnka nedrží pokope, a aby som ich určite vždy aspoň 10 minút podusila.
A tak neviem, či mala pravdu, či nemala, ale odvtedy dusím jablká.
A Panebože odpusť, ale plnka mi už aj drží.
Nevypadúva a nesype sa.
Takže odteraz budem teda tie jablká naozaj všetky zavárať, aby som mala vždy pripravené k ruke.
A skúsim urobiť aj tie , čo sú dusené, len vo vlastnej šťave. Hlavne nastrúhané takto skúsim.
No a čo ešte vyčítam tomuto závinu.
Je totálne nefotogenický.
Nechcite……nechcite vedieť, koľko fotiek som vymazala, koľko som menila scénu, koľko som sa doupravovala, aby to bolo čo len trošku publikovateľné.
Z postupu nemám fotky, pretože neboli v takom stave, aby som ich sem vložila. Do plnky som dávala miesto slivkového, džem z čiernych ríbezlí. Farba bola tak ohavná, že sa nedalo na to pozerať. Vyzeralo to ako zo surrealistického filmu.
Ak sa rozhodnem rcp nakoniec nevložiť, tak veľkú veľkú mieru na tom budú mať , práve fotografie.

(pozn. takže po štyroch dňoch je recept tu. Dobrý Manžel povedal, že čo mi šibe, že ten závin bol výborný, len trochu suchý)


   
Pocet porcii (kusov)  

Suroviny:

Na cesto :

500 g hladká múka
2 vajcia
1 plnšia čajová lyžička prášok do pečiva
220 ml smotana na šľahanie
pol lyžičky soľ
2 polievkové lyžice ocot

Na náplň :

7 veľkých šťavnatých jabĺk
100 g maslo
100 g mletý mak
2 polievkové lyžice  slivkový lekvár
2 polievkové lyžice práškový cukor
2 polievkové lyžice hrozienka
1 polievková lyžica limetová šťava

Na dokončenie :
vajíčko na potretie
maslo + rum

Postup

Múku, vo veľkej mise, skypríme spolu s práškom do pečiva
Pridáme štipku soli, dve vajcia a začneme k vajíčkam priberať a domiešavať múku len tak prstami.
Smotanu pomaly prilievame a neustále prstami zapracovávame ďalšiu a ďalšiu múku.
Pridáme ešte ocot.
To cesto som mala ešte veľmi tuhé, tak som vyliala nádobu, kde som mala smotanu, asi troma lyžicami vody a vyliala do neho.
Všetku múku už zapracujeme.
Spracujeme rýchle cesto , prikryjeme a necháme odpočinúť. 
Jablká nastrúhame na veľkej slzičke.
Nebolo v nich veľa šťavy a ak by aj bola, tak by som ju neodstraňovala.
Jablká dáme do kastróla a pridáme k nim veľký kus masla. 


Dusíme 10 minút.
Nasypem k nim mletý mak.
* Dala som 125 gramov, ale plnka sa mi v koláči zadala suchá, takže v recepte uvádzam už len 100 g. Musíte sa riadiť intuíciou, pretože jablká sú rôzne šťavnaté a rôzne sladké*
Nakoniec vmiešame lekvár.
* tu znovu musím zmeniť recept, proti tomu, ako som robila . Obyčajne dávam slivkový, ale som ho nemala a tak som použila , džem z čiernych ríbezlí. Vizuálne to je katastrofa a ani nám to veľmi nepasovalo. Snažte sa výhradne o ten slivkový*
Ochutíme práškovým cukrom.
Slivkový džem skvele plnku ochutí, takže aj ten cukor v rozpise je orientačný.
Mala som polovicu limety, tak som vytlačila nakoniec do plnky aj šťavu.

Cesto rozdelíme na dve rovnaké polovice.
Ak chcete nejako ozdobovať tak si s každej polovice oddeľte rovnaký kúsok cesta.
Na plech položíme papier na pečenie
Každú´´ polovicu cesta rozvaľkáme na tenko do obdĺžnika.
Cesto posypeme rozmrvenými piškótami.  Ja som nemala , tak som posypala strúhaným kokosom.


Polovicu náplne rozložíme po celej ploche, ale na bokoch necháme tak centimeter voľný a na vzdialenejšom konci, ku ktorému budeme rolovať,  päť centimetrov. 

Voľné strany cesta po bokoch založíme na plnku.
No a zarolujeme.
Preložíme roládu na plech .
Prekladalo sa mi dobre, bez problémov.
A takto urobíme aj s druhou polovicou.
Ak chcete robiť ozdoby, tak teraz prišiel na ne čas.
Rozšľahajte vajíčko a štetcom ponatierajte obidva záviny.
Popriliepajte ozdoby a znovu pretrite všetko vajíčkom


Dáme piecť do vyhriatej rúry na 200 stupňov a piekla som približne pol hodinu.
Ja mám plynovú rúru a tá mi nepekne zapeká z vrchu.

 
Všetky tie recepty, ktoré sú na internete s týmto cestom, píšu, že sa má potrieť roztopeným maslom , zmiešaný s rumom. Ja som radšej zvolila to vajíčko, lebo som vedela, že aby som mala akú takú farbu, musím tomu pomôcť. Naviac som chcela tie ozdoby  a tie sa musia prilepiť na cesto,  tým vajíčkom. 

Keď pečiem kysnuté koláče, tak ich vždy hneď po upečení, keď ich vytiahnem z rúry, potieram roztopeným maslom , zmiešaným s rumom.
Pri tomto koláči som to urobila tiež. Netuším či to pomohlo, ja som mala pocit že nie, ale neviem to odhadnúť. Čestne sa priznávam.
Necháme vychladnúť a až potom krájame. 

Strapačky – halušky s kyslou kapustou.

Aby ste vedeli milí moji priatelia a priateľky. Toto sú moje druhé halušky v živote.
Prvé boli vlani na chate.
Ja som to dovtedy vonkoncom nevarila.
A musím podotknúť, že tak päť rokov dozadu,  som ich ani nikdy nejedla.
Na rozdiel od toho, keď ma rodičia nútili piť k haruli na plechu, alebo pečeným zemiakom na plechu,  kyslé mlieko, lebo „kto to kedy videl“ a “ to sa k tomu čaj nehodí“,  halušky ma jesť nenútili.
Možno preto, že kyslého mlieka bolo veľa a na jeho prípravu nebolo treba žiadnej práce, na rozdiel od halušiek.
Nech mi nikto nehovorí, že haluška nie sú prtivá práca. S kopou riadu. Aspoň u mňa to tak je.
Možno nájdem časom, nejaký šikovný grif, že bude pre mňa práca hrou, čo sa týka halušiek, zatiaľ je to tak ako je. Je to prtivé jedlo.
Radšej by som varila 10 x karí, ako raz halušky.
Neviem prečo som to nemala rada. Asi preto, že k tomu naši pili zakysanku a bryndzu miešali s kyslou smotanou. To k bryndzovým.
Keď sa varili tvarohové, tak sa pražilo na omastenie maslo a to mi tiež, ako dieťaťu,  nevoňalo. Tie som ale občas jedla. Akurát sa tak často nevarili ako bryndzové.
No a čo sa týka halušiek s kapustou. Tie rodičia varievali, ale zase! Oni si ich cukrovali!
Pre predstavu. Na stole vahan  halušiek s kapustou a pri tom postavený zásobník s cukrom. Ten čo býva v kredenci a dáva sa do nich múka, cukor, soľ a tak.  Polievkovou lyžicou si ten cukor, mama s tatíkom, sypali do halušiek.
Toto všetko spôsobilo, že tie halušky som nejedávala a nejedávala.
V Bavorsku sa robievajú, okrem iných príloh, aj zemiakové knedle halb und halb.
Do tých idú,  pol na pol,  zemiaky uvarené v šupke a zemiaky postrúhané za surova. Tie knedle   mi chutia. Ale raz som chcela urobiť haruľu a mala som strašne veľa zemiakov zmixovaných, tak som sa rozhodla, že urobím doma,  aj tie zemiakové knedle a k nim niečo vymyslím. Dala som tam málo tých uvarených a veľa tých surových.
Môžem Vám povedať, že som ich vôbec nemohla jesť, lebo mi pripomínali chuťou,  halušky.
Tak som aj premýšľala, či náhodou mi nechutia halušky nie kvôli tomu, že s čím sú vymiešané, ale kvôli nim samotným.
Na nič som neprišla.
Taká som ja bola Slovenka nanič. Ani som ich nevarila, ani som ich nejedla a ešte som ich aj hanila. Tak veru.
Raz sme išli s Milanom zo Slovenska do Mníchova a nejako sme všetci boli hladní.
Ešte si pamätám, že sme išli starou cestou, že nebola ešte urobená diaľnica do Nitry.
Neviem kde, hádam, že niekde za Žiarom, sme sa zastavili v nejakom motoreste a Milan si dal halušky a Dobrý Manžel vyprážaný syr.
Ja som si povedala, že skúsim tie halušky a ak nie, tak ich dám zabaliť a Milan si ich privezie domov.
A skoro som odpadla, lebo mi chutili. Neviem či som bola ozaj taká hladná, či čo.
Ešte chcem povedať, že to bol hnusný motorest, so stolami a stoličkami ako v závodnej jedálni, hnusná dlažba, bez kobercov  a barmanka si púšťala na kazeťáku (!) nejaký nahratý maďarský popík. No jedna katastrofa to prostredie.
Až na tie  bryndzové halušky. A aj ten syr vyprážaný vraj bol vynikajúci a tatarka bola robená, nie kupovaná.
Do poslednej omrvinky sme všetko zjedli.
A raz, som si znovu objednala skusmo halušky s bryndzou u nášho kamaráta, ktorý prevádzkuje kolibu. A on mi chcel urobiť radosť a dal mi na ne všetkého dvojmo. Kyslú smotanu nevynímajúc..
Vôbec som to nemohla jesť, aleže vôbec.
Tak som sa vyhovorila na niečo, a dala si ich zabaliť.
Moji rodičia sa ohromne  dobre z nich najedli a ja som zase odpísala toto jedlo.
Raz nás nejaký výlet zastihol na Donovaloch a že vyskúšame aj nejakú konkurenčnú kolibu, nielen tú našu.
Ja som si vybrala niečo, neviem čo a Dobrý Manžel už už chcel nejaký vyprážaný syr zase , ale náhle sa naštval a hovorí, že to teda ani náhodou. Raz nás tu obsluhujú čašníci v krojoch, hrajú tu fujarkári, je plné parkovisko maďarských a českých turistov, ideme jesť slovenské halušky.
Tak ja som skúsila znovu tie bryndzové, s tým, že som nechcela ani smotanu, ani klobásku, len vyškvarenú slaninu a DM kyslú kapustu.
A odvtedy nám niet pomoci.
Ak majú halušky, dávame si halušky. Ja som ich variť nevedela, takže sme ich jedli aspoň v reštauráciách.
A to isté donáška jedla.
Keď sme na SK a nestíham variť, tak si objednávame vždy strapačky.
Vlani na chate, vôbec netuším z akého dôvodu, som sa rozhodla, že ich skúsim  uvariť. Asi preto, že sa nám už veľmi po nich zacnelo.
Keď som volala Dobrej Švagrinej Janke, ako robí halušky, tak skoro skolabovala, dlho dlho sa smiala a potom zo seba vytisla pár rád.
A viete čo…..ohromne sme si na nich s DM pochutili a aj deda Oldřich.
Že toto jedlo nejedol hádam aj 40 rokov, celkom som mu aj verila. Kde v  Jihlave by mu asi tak urobili strapačky.
A sľúbila som mu, že mu urobím aj s bryndzou.
Na bryndzové čas  už nevyšiel a dnes v nedeľu, prišlo repete. Strapačky.
DM by mi bryndzové aj tak nejedol. A kde by som asi tak v Mníchove zohnala bryndzu.
To som zase písala Dobrej Cerke, aby mi pripomenula, ako som to vtedy v lete robila. DŠ som sa už hanbila volať.
Všetko vyšlo tak ako malo.
Akurát sa mi DM smial, že každá haluška je iná. O tom, že nemám haluškár som už písala a musím hádzať z lopatky nožom.
Aspoň vidieť že sú „hausgemacht“.

Cas pripravy
Pocet porcii (kusov)

Suroviny:

Na 4 normálne porcie budeme potrebovať :

750 g očistených a umytých zemiakov
dobrých 150 g polohrubá múka
1 čajová lyžička soľ
2 pásiky dobrej údenej prerastanej slaniny
500 g kyslá kapusta
veľká lyžica bravčová masť (myslím veľká lyžica neroztopenej)
1 cibuľa
čerstvo drvené  korenie, soľ

Postup

Vo veľkom kastróle rozohrejeme masť.
Slaninu nakrájame na kocky a vyškvaríme. Podberákom ich vyberieme a odložíme bokom
Cibuľu očistíme, nakrájame na kocky a podusíme na výpeku.
Ak je kapusta veľmi kyslá, tak ju premyjeme. Ja ju prekrájam, pretože nemám rada, keď mi visí z lyžice.
Nemám kapustu v sude, kupujem ju v obchode a táto bavorská kupovaná, je už aj ochutená aj predvarená, tú fakt stačí len zahriať.
Ak máte klasickú slovenskú, tak podľa mojich skúseností, tá bývaj aj kyslejšia, aj tvrdšia.
Doporučujem najprv na výpek dať lyžicu cukru a miešať, kým sa neroztopí.
Pridať prekrájanú kapustu, dobre premiešať a trochu podliať horúcou vodou. Dať pod pokrievku a dusiť kapustu, až kým nie je tak mäkká, ako Vám vyhovuje. Tekutina by mala byť takmer vydusená a kapusta dostatočne omastená.
Na záver kapustu osoliť, okoreniť a ak je veľmi kyslá, tak trošku osladiť.


No a ideme si urobiť halušky.
Do veľkého hrnca dáme variť vodu s plytkou lyžicou soli
Očistené zemiaky akýmkoľvek spôsobom zmixujeme na hladkú kašu.
Buď ich „porajbete“ na strúhadle (nie na slzičkavých stranách), alebo dáte do mixéra a nože si s tým poradia raz dva.

(Teraz ma napadlo, že je možné, že sa mi do tých halušiek v minulosti nechcelo ísť, kvôli tomu rajbaniu. Chvalabohu mám mixér)

Ak robíte halušky z vodových zemiakov, tak vodu, ktorá v kaši stojí, vylejte.
Kašu nenechajte stáť a ihneď ju zasypte múkou a pridajte lyžičku soli.
Vymiešame.
Halušky buď hádžeme z lopárika ostrou špičkou noža, priamo do horúcej vody, alebo zemiakové cesto vložíme do haluškára, alebo ho naložíme na podlhovastú „vec“ po ktorej beháme hore-dolu s tým hranatým zásobníkom. (Vážne netuším ako mám toho pomocníka na hádzanie halušiek nazvať a už vôbec nie popísať)
Hádzanie halušiek z lopárika nie je vôbec ťažké. Na Youtube určite nájdete návod a ukážku ako sa to robí .
Jaj a ešte.
Skôr ako začnete pustite si do horúcej vody skusmo, pár halušiek, aby ste si boli istí, že si neuvaríte miesto halušiek polievku.
Ak sa Vám vo vode rozplývajú, tak pridajte nejakú lyžicu múky.
Cesto by malo byť natoľko riedke, že pohodlne prepadúva cez haluškové oká do vody, akonáhle prejdete po ňom lyžicou. Netreba na to silu.
Na uvarenie stačí pár minútok, možno tri.
Ja osobne halušky premývam pod vodou, pretože mi to povedala aj Dobrá Švagriná, aj Dobrá Cerka a som s tým spokojná

.
Aj tú vodu ktorá mi ostane po uvarení halušiek vylievam. Je hustá a plná škrobu.
Vraj Anka Dzúriková do tej vody,  pridala uvarené zemiaky a jedli to ako polievku. Neviem, nemám sa jej už ako na to opýtať.
Skrátka u mňa skončila voda vo výlevke.
Opláchnuté halušky vmiešam do horúcej kapusty, posypem vyškvarenou slaninou a podávam.


Strapačky majú fantastickú výhodu, že sa pohodlne môžu prihrievať.
Tieto dnešné sa mi obzvlášť podarili .
Až na ten špinavý mixér, misku, kde som mala cesto, sitko kde som preplachovala, hrniec kde som dusila kapustu, vytierku s ktorou som vytrela misku, lopárik, nôž, dve lyžice, mastný tanier, kde som vyložila opečenú slaninu, podberák.
Žartujem.
Strapačky za to stoja.

Hovädzí vývar na spôsob vietnamského Pho

Keď som išla tejto noci spať, zabudla som na jednu vec.
Dobrý Manžel mi spomenul, že o druhej po polnoci, bude mať konferenčný hovor a prezentáciu s niekým v Číne, alebo na Taiwane, alebo tam niekde, v tej ďalekej tramtárií.
Ako mi to povedal, tak som v ten moment na to aj zabudla.
A aby ste vedeli. DM nemá v našom dvojizbovom byte, 50 m štvorcovom, svoju vlastnú pracovňu.
To jedine na povale , keby si ju v našej povalovej kobke urobil 🙂 A hádam, že už aj tam, by nemal veľmi kde.
Dosť na tom.
Svoj pracovný priestor má v našej spálni. Má tam pracovný stôl po celej dĺžke steny. Svoj pracovný nábytok a všetko čo k tomu patrí.
Akurát keď máva online konferencie, tak nemôže mať zapnutú kameru, pretože všetci tí ľudia, by videli našu manželskú posteľ.
Keď som tú spáleň zariaďovala, tak som vedela, že to nebude taká tá miestnosť, kde sú len šatníkové skrine, veľká posteľ, prikrytá, napufkanou prikrývkou a na nej uprostred sedí bábika, s rozloženou sukňou okolo seba. 🙂
Žartujem. To som si teraz akurát spomenula, že takto to mávali moje strynky Anička a Želka. Tatíkove najstaršie sestry.
Anička je už roky mŕtva a Želka má 96 rokov a je v ústave.
Želka mala, ako keby, brokátový posteľný prehoz a uprostred tá bábika, so širokou sukňou, sedela
Moja mamička mala prehoz z Ameriky.
Mamička je z Podkoníc a tam mali všetci svojich príbuzných v Amerike, čo poodchádzali za veľkej krízy.
A jej tam odišli všetci ujci a svákovia a ujčiné a tetky.
My sme mali hocičo potom z Ameriky.
A okrem iného aj ten prehoz na posteľ.
Bolo to svetlomodré a na sebe to malo našité ružové kvety a zelené listy a biele ornamenty z takého mäkkého materiálu. A spolu s tou dekou, mamičke poslali aj župan.
Hodiny som sa s tým županom vedela hrať. Boli na ňom černoškovia v černoškovských oblekoch a turbanoch a mali v rukách veľké ovievače z pštrosích perí a všade ešte aj pávie perá boli.
Ten župan bol z takého, mäkkého diftínu a tí černoškovia a perá boli v krásnych petrólových farbách. A v páse sa zakladal a mal skrytú stuhu, čo župan stiahla okolo pásu, a to viazanie bolo skryté, zaväzovalo sa na mašľu vzadu na chrbte a župan vytvaroval k telu a dolu sa rozširoval ako šaty a bol až po zem.
Moja mamička keď si ho obliekla, tak vyzerala ako z hollywoodskeho filmu.
A jej snom bolo, aby mala župan svetlomodrý , z česaného silonu, lebo ten diftínový bol taký americký a nehodil sa do Seliec. Vážne to takto odôvodnila.
A tak, dostala na nejaký sviatok taký, ten penový župan, neforemný a umelý.
Trieskam si hlavu o múr. Ach keby som ten župan teraz mohla mať…..myslím ten americký. Nie ten umelý, čo asi vymysleli súdruhovia z NDR.
Raz tú americkú prikrývku dala do práčky. Roky rokúce ju vždy prala vo vani ručne. No tá deka to už za tie desaťročia nevydržala a tie našité kudrlinky z toho povypadávali a deka sa niekde pretrhla.
Podozrievam, že mamička to urobila naschvál, lebo ona zase mne závidela taký prehoz, ktorý mi kúpila moja prvá svokra, pani Chmelová, na moje manželské postele s jej synom.
Prehoz bol silonový, navrchu cikcakovo poprešívaný a po bokoch mal silonové volány až po zem.
Tak som jej ju dala, lebo mne sa nehodila do koncepcie 🙂 a do roka som sa aj rozviedla a moja svokra, pani Chmelová, nevidela, čo sa stalo s jej posteľnou prikrývkou.
A po pár rokoch som ju úplne zlikvidovala a kúpila mamičke takú bavlnenú
Periny u mojej mamky vážia tonu a pre mňa a DM sú krátke. Ja nechápem čo je to za rozmer, ale mne sa zdá, že sú štvorcové.
Dobrý Brat Jožko s manželkou Jankou, hovoria, že keď pod nimi spia, tak majú pokrčené nohy a nevedia, že sú krátke.
Rodičia už pod nimi vôbec nespávajú, pretože to by sa kľudne mohli prikrývať aj s reťazami…ja neviem koľko peria tam v nich je, ale vážne sú neskutočné ťažké. Vlastne oni už ani v spálni nespávajú, pretože tam bol nejaký problém s TV signálom a tak spávajú v našej bývalej detskej izbe.
Ale teplé tie periny sú, nieže nie.
Všimli ste si, že keď prídete do rodičovského domu, tak existuje takzvaná vykúrená časť a nevykúrená časť?
No, a rodičovská spáleň, je teraz v tej nevykúrenej časti.
Naposledy som tam spala koncom októbra a v spálni bolo neviem koľko málo stupňov, tipujem niečo medzi 10 a 15, ale okrem omrznutého nosa a uší, mi pod tými ťažkými perinami, zima nebola.
Postlať tie periny je nadľudský výkon.
Tomu ja vážne nerozumiem ako toto mamička dokázala a dokáže.
Celý svoj život si pamätám, že jej postele, boli pod tou prikrývkou rovné ako stôl. Tá sa ich dohladkala kým bola spokojná. Rohy boli vždy pravé, nikde nič nevyčnievalo. Nechápem. Vážne nechápem. A toto isté aj jej sestra Monika.
Toto umenie umrie spolu s nimi.
Ja to nedokážem. Dobrá Cerka to nedokáže, Dobrá Švagriná to nedokáže. Ešte sa musím opýtať Monikinej dcéry Zuzanky, že ako je na tom s postielaním páperových perín.
A čo je neuveriteľné, tak ešte aj teraz s tými skľavenými rukami, mamička dokáže tie periny a vankúše, plnené železom, vyhládzať a vystrieť ako stôl.
Je pravda, že sa okolo tých postelí pritom dochodí, dobreže nie v podrepe, ale sú neuveriteľné. A bábiku na ne nedáva.
No a, v Mníchove a v BB , moja spáleň, taká nie je. Manželské postele som dala urobiť na mieru a podľa vlastného návrhu látok a farieb, tak, aby vyzerala skôr ako denná pohovka.
Periny zastielam do úložného priestoru a cez deň sa po nej váľame, čítame, spíme , všetci štyria. Dobrý Manžel, ja a dve mačky.
Pri online rozhovoroch a konferenciách a prezentáciách, DM vypína kameru, pretože miesto seriózneho pozadia, by tam tí ľudia videli ako si Noel líže súkromné veci pod chvostom, alebo mňa ako skladám ponožky a našu spodnú bielizeň. Alebo ako Barbora spí hore nohami.
A dnes v noci sa náhle zobudím a priamo z monitoru na mňa pozerá akási aziatka a niečo mi hovorí.
Priatelia, krvi by ste sa vo mne nedozerali.
Posadila som sa a v polospánku som premýšľala, že by som ju asi mala pozdraviť a zakývať jej.
A vtedy sa ozval Dobrý Manžel a niečo jej povedal. V tej tme som si DM vôbec nevšimla, že sedel, trošku ďalej od monitoru a zanietene na mobile zvádzal nejakú, tankovú bitku.
Zašepkala som mu polomŕtva, že prečo sa na nás tá žena s desiatimi ľuďmi za stolom , na nás o pol tretej ráno pozerajú. A on mi povedal, že vypol kameru, ale nechal si tú ich, aby ich videl.
A tak som spala ďalej.
Ráno som si na túto nočnú príhodu spomenula a inšpirovalo ma to k vareniu nejakej ázijskej „váry“
Rozhodla som sa pre vietnamské pho.
Samozrejme to vietnamské pho nie je a ani nebolo, keď ho uverejnili v nemeckom časopise.
My, čo žijeme mimo Ázie a varíme ich jedlá, si len myslíme, že varíme tak ako oni.
Nemáme autentické koreniny, ani zeleninu.
Naviac ja, som z tohto receptu vyhodila aj to vietnamské čo tam bolo. Napríklad zeleninu Pak choi.
Ja som to s ňou skúšala veľakrát, vážne som sa snažila. Skrátka nám nechutí.
Nemáme ju radi.
Ale mala som kel. Tak som dala kel.
A s veľkou pravdepodobnosťou v tom recepte nebolo hocičo iné, na čo by pravý Vietnamec prisahal, že tam musí a musí ísť.
Nech. Táto verzia mi chutí hádam najviac zo všetkých Pho, ktoré som kedy skúšala.
Je absolútne božia a skvelá a mňam.
Ma pobavilo, že v časopise píše, že je jej 6 porcií.
My sme ju zjedli do večera.
A DM povedal, žeby ju jedol aj zajtra aj pozajtra. No možno ju vážne v sobotu uvarím znovu.
Ak Vás nahovorím na túto polievku, musíte si uvedomiť jednu vec. Táto polievka supluje aj hlavné jedlo. Je veľmi hustá a veľmi výdatná.
Nekonzumuje sa tak, ako naše vývary.
Vážne Vás zasýti .




 

   
   

Suroviny:

Na 4 porcie budeme potrebovať
700 g pekné hovädzie mäso na polievku s kosťou
špikové kosti 
cca 7 cm dlhý ďumbier
4 strúčiky cesnaku
1 cibuľa
50 ml sójová omáčka kikkoman
2 badiánové hviezdičky
1 malé škoricové drievko
6 klinčekov
1 čajová lyžička bobuľky čierneho korenia
5 guličiek nové korenie
štvrťka malej kelovej hlávky
malé ružičky brokolice – primerané množstvo
ak máte pár listov čínskej kapusty – ja som nemala
3 zelené čerstvé chilli papriky
50 ml ryžový ocot – ja som mala vínny
sezamové semienka
sezamový olej
300 g ryžové dlhé rezance
3 vajcia

 

Postup



Do hlbokého hrnca vložíme pekné mäso na polievku s kosťou a špikové kosti.
Výber mäsa je dôležitý, pretože bude tvoriť vložku do polievky a ak by bolo veľmi mastné, tak z neho veľa nenaoberáte.
Ja kupujem niečo, ako môčing, ale krájané tak, že sa reže krížom cez špikovú kosť. Takže mám aj mäso a aj kosti.


K mäsu pridáme bobuľky korenia, olúpaný cesnak a olúpanú prekrojenú cibuľu. 
Pridáme ešte škoricové drievko, badián, klinčeky a ošúpaný ďumbier. 
Vlejeme pol deci sójovej omáčky a pridáme lyžičku soli.
Zalejeme 2 litrami studenej vody. 
Vodu privedieme k varu, úplne stiahneme zdroj tepla a necháme pomaličky tiahnuť dve a pol hodiny. Ja som to dala pod pokrievku, aj keď som kdesi čítala, že sa to nemá. Neviem prečo. Vy urobte ako chcete.
Kým varíme vývar, umyjeme chilli papriky a nakrájame na prúžky a tie zalejeme ryžovým octom. Ja som mala len trošku, tak som doplnila vínnym. 
Po uvarení vývaru, tento prelejeme cez sito do čistého hrnca a vlejeme do neho ocot, v ktorom sa lúhujú chilli kolieska. Pridáme aj chilli, ale ja by som radila, pridať len jednu tretinu a ostatné položiť na stôl pri konzumácii, nech si ten, čo chce ešte pálivejšie , pridá už do svojej porcie.
Vajcia vložíme do studenej vody a keď začnú vrieť, tak ich varíme presne 3,5 minúty. Vyberieme a necháme ich vychladnúť v studenej vode
Mäso vytriedime na čistú svalovinu a nakrájame ho  na kúsky vhodné na lyžicu.
Kel rozoberieme na listy a brokolicu na maličké ružičky, ktoré sa tiež zmestia na lyžicu.
Kelové listy a brokolicu ponoríme do vriacej osolenej vody a necháme ju tam 3 minúty.
Vyberieme a ihneď ochladíme pod veľmi studenou vodu. Necháme odkvapkať.
Ryžové rezance uvaríme podľa návodu na obale. Tie moje som mala ponoriť do horúcej, ale nie vriacej , slanej vody na 5 minút. Po piatich minútach som pridala ešte jednu, lebo som usúdila, že to ešte potrebujú.
Vyberieme a opláchneme.
Obielime vajcia a prerežeme pozdĺžne na polovice.
Polievku , ak treba ešte dosolíme a privedieme k varu a hneď vypneme.
Kelové listy nakrájame na prúžky a ak treba, tak odstránime stredové hrubé žily.
Na dno misiek položíme nakrájané mäso, kúsky kelu a brokolice a veľké množstvo rezancov. 
Zalejeme horúcou polievkou, vložíme polovičky vajíčok.
Posypeme sezamovými zrnkami, pokvapkáme sezamovým olejom.
Na stôl položíme k miskám ešte marinované kolieska chilli, čerstvé koriandrové lístky.

Karí, zo sladkých zemiakov a cíceru

Pri varení tohto kari, som premýšľala nad jedným skľučujúcim rozhovorom, ktorý som viedla s Petrom , našim dvorným prepravcom do Jihlavy. O tom rozhovore napíšem inokedy.
Počas toho ako som na to myslela, som plynule prešla na tému, o nič menej skľučujúcejšiu.
Nad tým, ako hrabivosť dokáže zničiť všetko, čo je dobré, čo funguje, čo pomáha a podobne.
Keď som sa presťahovala do Mníchova, tak približne v tom čase, bola založená webová stránka, ktorá sa týkala života Slovákov v Mníchove.
Neviem ako som sa o nej dozvedela.
Vôbec si na to nespomínam, čo ma štve, lebo ja si pamätám hocičo.
Najskôr to bolo tak, že mi to povedal, nejaký študent, alebo opatrovateľka, s ktorou som cestovala, v linkovom autobuse zo Slovenska do Mníchova.
Bola založená, tesne potom, ako bolo Slovensko prijaté do Európskej Únie.
Založil ju nejaký ajťák ako súkromná osoba a aj financoval zo svojho.
Neskôr, asi našiel nejaký finančný sponzoring a nejako sa to tam aj právne upravilo . Aspoň si to myslím. Ja som zase do zákulisia tej domény nevidela.
Spočiatku tam nebolo tak veľa užívateľov, ale potom ako začali Slováci húfne chodiť do Mníchova za prácou, za štúdiom, na výlety, tak tam bol fakt pekný cvrkot.
Bol tam online chat. Boli tam kategórie rôznych pomocí, pri vybavovaní povolení, pri hľadaní ubytovania.
Pomocou tejto stránky sa organizovali stretnutia slovenskej komunity, dokonca candrbály , boli tam adresy slovenských lekárov, slovenskej reštaurácie a tak.
Bolo tam hocičo.
Ja som si tam našla slovenskú kamošku, tuším v minulom blogovom príspevku som o tom písala.
A okrem iného tam boli aj ponuky na zvezenie Mníchov – Slovensko, alebo naopak.

Čo sa týka prepravy, dávali tam ponuky normálni ľudia, ktorí mali cestu hore, alebo dolu a mali voľné miesto.
Vtedy to ešte nebolo tak, žeby sa sem presťahovali hneď celé rodiny. Väčšinou prišiel otec rodiny, ktorý tu v Mníchove býval v podnájme v jednej izbe , zarábal , v Nemecku nič nemíňal a každý víkend cestoval domov za rodinou.
Aby sa mu cesta vykryla, tak si rád zobral spolucestujúcich.
Nedávno som našla svoj starý zápisník, kde som si písala mená vodičov, s ktorými som cestovala a čím bola ich jazda špecifická, aby som si vedela hneď na nich spomenúť a prípadne sa vyvarovať cestovať s nimi znovu.
Bolo to ohromné čítanie a aj teraz po tých rokoch, aj keď som si ich osobne absolútne nevybavila, ale podľa tej poznámky som si spomenula.
Napríklad Janko Mrkvička – strašne mu smrdelo z úst a ukazoval pri predchádzaní fakera. Táto cesta bola pre mňa tak otrasnou a takým mementom, že toho chlapa si dokonca pamätám aj ako vyzeral a kde ma neberal. A to je už hádam aj 15 rokov dozadu.
Alebo Jožko Fifík – nemali sme si kde dať batožinu, lebo niesol tri bedničky piva.
Alebo Ďurko Bagetka – skvelá a rýchla jazda, mal ísť len po Nitru, ale za 10 naviac ma zaviezol až do BB.
Alebo Arnold Švarzceneger – povedal, že musí ísť cez Viedeň – skvelá poznávačka mesta Viedeň. Na túto cestu tiež radi spomíname. Išli sme na Slovensko spolu s DM a nikde sme sa neponáhľali. Nevadilo nám, že sme tri hodiny chodili po Viedni a videli ju zblízka.
Ponúk bolo veľa a rozmanité, tak sa tá samotná kategória ponúk na zvezenie, vyčlenila zo základnej domény a vznikla samostatná www stránka.
Nemala som problém uprostred týždňa sa rozhodnúť, že idem na víkend na Slovensko a nájsť si odvoz.
Našla som si tam takého mladého chalana, ktorý býval asi 100 metrov od nás a býval v BA asi 100 metrov do podnájmu Dobrej Cerky. Po tomto človeku som jej posiela celé kufre vecí, čo som jej tu kupovala, nemala som jej problém poslať aj hotové uvarené jedlo v škatuľkách a pohároch, aby mala na večeru kyslú fazuľu a fašírku s pečenými zemiakmi od maminky 🙂
Potom došlo na fenomén, že otcovia rodín prestali chodiť hore-dolu a doviezli si celú rodinu do Mníchova.
Tých ponúk do osobných áut už nebolo tak veľa.
A nastúpili prepravcovia, ktorí sa tým živili.
Kúpili si veľké 7 miestne auto, odchody mali pevne stanovené a pravidelné.
Bolo ich tak strašne veľa, že som si ich tiež začala postupne zapisovať a vylučovať s ktorými by som nešla ani za nič.
Napríklad mala som napísane :
XY – auto smrdelo , nemal klímu a celú cestu púšťal dychovky.
XZ – každú hodinu sme stáli kvôli fajčeniu
XŽ – na predné sedadlo posadil dvoch
Selekciou, som si vybrala, troch vodičov za svojich dvorných.
Jeden bol, skoro som odpadla keď som to zistila, priamo zo Seliec. Býval za hornou krčmou a keď som si zabudla v BB hocijakú somarinu, tak nebolo mysliteľné, čakať na tú somarinu, až kým pôjdem nabudúce. Tatko sa milerád prešiel k chalanovi, odovzdal mu somarinu a dal si čapáka za odmenu. Ten chodil pre mňa priamo pred panelák.
Tí ďalší dvaja boli z Považskej a chodila som s nimi len do BA. Boli to parťáci. Boli rýchli, bezpeční, spoľahliví. Keď sa jednému pokazilo auto, ten druhý prišiel pre nás a pokračovali sme ako keby nič. Fakt boli skvelí.
Potom si na týchto prepravcov posvietili ministerstvá financií. Aj nemecké, aj slovenské.
Týmto chlapom sa platilo na ruku a bol to ich čistý zisk. Nepriznávali príjem, neplatili z neho daň.
Autobusové spoločnosti to nejako napadli, že im kradnú zákazníkov. A bola to klientela početná. Plné autá operiek. Nepamätám si, žeby chodili nejaké opatrovateľky starých ľudí, vtedy chodievali mladé dievčatá opatrovať deti a učiť sa nemčinu a ešte študenti na vysokých školách.
Začali prepravcov kontrolovať.
Na diaľnici nás bežne zastavovali civilné autá a skontrolovali nás, kto sme a čo sme. Začal systém udavačstva a prepravcovia sa museli nejako registrovať a platiť poplatky.
Potom začali chodiť opatrovateľky a operky nejako prestali.
To bolo tiež slušné eldorádo, ale už čiastočne zdanené štátom.
Na tej stránke, kde sa ponúkal odvoz, už by ste ponuku na zvezenie súkromným autom nenašli. Ani jednu. Len tých prepravcov.
No a potom si povedali agentúry pre opatrovateľky, že prečo by mal niekto zarábať na preprave ich zamestnankýň, keď môžu na tom zarobiť oni.
Kúpili si sedemmiestne autá a dali ľúbivý slogan „odvezieme Vás od dverí k dverám“
A zazmluvnili milé opatrovateľky, že budú využívať agentúrnu prepravu.
Viete čo to znamenalo?
Že auto náhle odbočilo z diaľnice a išlo 150 kilometrov po okreskách ,odviezť jednu z pasažierok k tetke na lazy.
A potom, ďalšiu pasažierku iným smerom, ďalších 100 km po okreskách k ujčokovi do dediny.
A tá čo mala svojho dôchodcu najďalej od hraníc, tak k nemu cestovala kľudne aj 14 hodín, hoci keby išla priamo k nemu, cesta by trvala maximálne 5 hodín.
Cestujúcich ktoré hľadali odvoz, náhle markantne ubudlo.
Otcovia rodín mali svoje rodiny so sebou, operky dooperkovali, študenti chodili domov miesto každé dva týždne, raz za pol roka, opatrovateľky si museli devastovať kolená v agentúrnych autách, robotníci sa odviezli v aute jedného z partie.
Prepravcov bolo veľa, sedemmiestnych áut tiež, konkurencia veľká.
A tak si jeden z nich povedal, že sa zbaví konkurencie.
Len tak z ničoho nič, kúpil roky fungujúcu doménu ponúk na zvezenie a zablokoval vstup ostatných kolegov na stránku.
Ostal tam sám a mal vždy plno. Aj keď klientely podstatne ubudlo, stále sa našli ľudia, ktorí sa potrebovali odviezť.
Raz som si tak uprostred týždňa, tak ako to bývavalo kedysi dávno, zmyslela, že idem pozrieť vnúčatká.
A tak som pozrela na moju stránku….a tam len jeden prepravca. Skoro som odpadla.
Tak som dúfala, že tá pôvodná stránka, združujúca Slovákov v Mníchove, si ich vzala naspäť k sebe.
Tá už neexistovala.
Našťastie som mala telefónne čísla tých mojich troch. A tak som ich obvolala.
Bolo to hrozné počúvanie.
Z jedného dňa na druhý, prišli o klientov, o zárobok, o svoju prácu.
Ten človek, čo si kúpil za 500 eur, fungujúcu doménu, zlikvidoval stránku, ktorú poznal každý, čo mal niečo spoločné s Mníchovom. Bola známa, bola populárna, bola funkčná.
Ten človek, nielenže zlikvidoval konkurenciu, ktorá chodila z jeho mesta a na trase jeho auta, on zlikvidoval aj prepravcov, ktorí nemali s jeho štrekou nič spoločné a chodili úplne inou trasou. A keď mu chlapi volali, nastavil im také podmienky, aby mohli na „jeho “ stránke inzerovať svoje ponuky, že sa nedali prijať.
Chvíľu sa fungujúci prepravcovia potulovali po rôznych stránkach.
Raz som chcela poslať nejaký súrny balík Dobrej Cerke a zavolala som jednému z „mojich“
Už to zanechal a našiel si nejakú prácu v Považskej. O tom druhom nič neviem možno jazdí a nejako si to inzeruje cez FB nevedeno.
A ten môj Selčan. Tak som pozerala a videla, že dom v Selciach predal a už tam nežije. Kde je, čo je netuším. Možno to stále robí a tiež si to inzeruje cez svoj FB.
Stránka ktorá združovala vyslovene spolujazdu na trase Slovensko – Mníchov, neexistuje.
Neviem kedy zanikla.
Takže gratulujem chlapíkovi.
Títo pôvodní prepravcovia by tam už asi neinzerovali…veď je to 15 rokov, ale našli by sa ďalší.
Určite existujú stránky zaoberajúcu sa týmito ponukami, ale toto bolo fakt jedinečné a spomínam na to s nostalgiou a s ľútosťou.
Že niekto chcel zarobiť viac ako ten druhý.
Najprv busové spoločnosti, ktoré sa cítili poškodené.
Potom agentúry, ktoré boli nenažraté a na úkor rýchlej a bezpečnej jazdy, vytvorili tramtáriu po nekonečných okreskách.
A posledný klinec tomu vtĺkol pán prepravca, ktorí sa chcel zbaviť ďalších a získal aj toho jedného cestujúceho, ktorý by musel nastúpiť k nemu v Bratislave.
A tak bola zlikvidovaná jedna užitočná stránka.
Teraz sa všetko odohráva na fb a je možné, žeby som si tam našla nejaký odvoz, keby som chcela.
Ale myslím, že chápete čo všetko som týmto elaborátom chcela povedať.
Toľko k tomu.

No a k samotnému karí.
Už som asi otravná, pretože karí varím často a mám tu množstvo rôznych receptov na tento pokrm.
Neustále
opakujem, že je to vynikajúce a rýchle jedlo. Akurát si treba kupovať do zásob koreniny. Vo veľkých supermarketoch ich majú určite. Ja si ich na Slovensku kupujem celkom bežne. No a je možné si kúpiť miesto korenín , už hotovú curry pastu, ktorá sa použije presne tak ako sušené korenie, akurát na olej dáte lyžicu hotovej z pohára, alebo téglika, neviem ako sa predáva na Slovensku.
Karí , keď mám veľmi málo času, tak varím tak ako v tomto recepte. Keď ho mám viac, tak cibuľu zmixujem, aby bola z nej len kašička.
A používam miesto oleja ghee, prepustené maslo. To čo som si myslela, že je ghee, ale nebolo ghee, bolo to niečo celkom iné. Takže preto olej.



   
Pocet porcii (kusov)  

Suroviny:

Na štyri porcie budeme potrebovať :

1 naozaj veľký sladký zemiak
1 menší pór
1 konzerva cícer 400 gramová
1 konzerva nakrájaných paradajok 400 g
1 konzerva kokosové mlieko 400 g
2 veľké polievkové lyžice červená šošovica
3 polievkové lyžice olej
1 malá červená cibuľa
10 cm kúsok ďumbieru
1 pálivá chilli paprika
1 polievková lyžica korenie garam masala
1čajová lyžička kumín (mletá rímska rasca)
1 čajová lyžička kurkuma
1 čajová lyžička soľ
1 zväzok koriandrová vňať
120 g špenátové listy
šťava z 1 limety

Postup

Zemiak ošúpeme a nakrájame na trošku väčšie kocky.
Očistený pór nakrájame na kolieska
Očistenú červenú cibuľu nakrájame na maličké kocky.
Očistený ďumbier nakrájame na maličké kocky.
Umytú chilli papričku nakrájame na prúžky.
Do hlbokého kastróla dáme rozohriať rastlinný olej (nie olivový!)
Do oleja dáme všetky koreniny a premiešame. Pridáme asi tri lyžice vody.

Do hustej kašičky z korenia, vložíme cibuľu , chilli , ďumbier a pór.
Premiešame. 
Pridáme umyté batátové kocky a všetko premiešame.


No a nakoniec doložíme zliaty cícer, nakrájané konzervované paradajky a červenú šošovicu.


Znovu premiešame a vsypeme soľ.
Vmiešame plechovku kokosového mlieka (Ak sa vám oddelila voda od bielej časti, tak to nevadí, vlejte všetko do hrnca)
Privedieme k varu, dáme pod pokrievku a stíšime plameň.
Varíme približne 20 minút, respektíve kým nie je uvarená šošovica. 
Určite by to nemalo trvať viac ako 25 minút.
Do hotového karí vmiešame špenátové lístky.
Ja som špenát nemala, a tak som nakrájala kel.
Viem, že je to nezvyčajné, ale vyskúšala som. No nebol by to zlý nápad, ale som ho nakrájala ako keby som varila kelovú polievku. A tie listy potrebovali dlhší čas na uvarenie a som sa bála, že sa mi rozvaria zemiaky na kašu. Skrátka nerobte to. A keď už, tak na krátke , tenké rezančeky a aspoň 10 minút pred dovarením. Nie na záver ako špenátové listy.
Karí necháme prevrieť na jednu bublinu a vypneme.
Pridáme limetovú šťavu a nasekané koriandrové lístky.
Ochutnáme, prípadne dosolíme a podávame s uvarenou ryžou basmati. 
Dokonalosť sama. 

O tom, ako teraz pijem kávu s luxusnou, mliečnou penou

Keď sme sa presťahovali do Mníchova, bola som čerstvá nevesta. Všimnite si, že nepíšem „mladá“ 🙂
Môj vzťah s Dobrým Manželom začal na diaľku a aj trval na diaľku.
On bol v Brne, ja v Banskej Bystrici.
On bol v Mníchove ja v Banskej Bystrici.
Kým som pouzatvárala všetky pracovné projekty, vyriešila všetko potrebné v rodine a nastavili podmienky za akých budeme pokračovať ako rodičia – Dobrá Cerka bola vtedy druháčka na výške, som po svadbe ešte ostala v BB pol roka.
V tom čase, sme museli doriešiť nielen naše rodičovstvo, ale aj postavenie nás, ako deti svojich rodičov, ako súrodenci, ako priatelia, ako rodina, ako rodáci z našich rodných miest.
Vytrhla som sa so zeme celkom ľahko a veľmi ľahko som sa presadila do nášho bytíku v Mníchove.
Až po mojom príchode sem, sme vlastne začali s Dobrým Manželom spoločne žiť.
K tomuto životu sme nepotrebovali nikoho.
DM mal ľudský kontakt v práci, ja som nepracovala a užívala som si ničnerobenie, kontakty s rodinou a najlepšou kamarátkou a priateľmi som mala takmer denný, našla som si koníčky, objavovala som Mníchov atd. Dobrá Cerka študovala matematiku v Košiciach a miesto toho , aby išla 4 hodiny vlakom do BB do prázdneho bytu, lietala za nami za polovičný čas priamo z Košíc vtedajšou leteckou spoločnosťou Skyeurope, doslova za facku. A keď sa rozbehli osobní prepravcovia, tak nám ju vozili sem priamo na dvor.
Potom si DC našla frajera a maminka jej už nebola taká dobrá a cestovala menej. Ale cez prázdniny a po skúškovom som ich mávala v Mníchove obidvoch.
Ale raz to prišlo a mne zachýbal taký ten, ľudský ženský kontakt.
A tak som si na stránkach Slovákov v Mníchove našla kamarátku Katarínu.
Naše priateľstvo trvalo len pár rokov a odcudzili sme sa. Každá sme boli iná a preferovali sme iný spôsob života.
My sme s DM domasedi a pod Katarínou horela pôda. Tak sme išli každá svojim životom osobitne.
Katarína mala kamarátku, tuším z Hradca Králové a volala sa Ida.
Ida bola fajn, chodievala za Katou do Mníchova občas a mávali sme spoločné akcie a výlety.
Raz sme tak „besiedkovali“ u nás v kuchyni a do kávy som urobila šľahačku. Oni dve to mali radi, je nie.
Keď sa ma Ida pýtala prečo, tak som jej hovorila, že ja skôr túžim po mliečnej pene, takej tej hustej, ako sa robí v kaviarňach vo veľkých baristických strojoch.
A Ida vravela, že ona má doma kávový automat, ktorý jej robí aj mliečnu penu a že tá pena je presne taká hustá ako popisujem.
Bolo to niekedy v roku 2004, vôbec som si nevedela ani len predstaviť, ako vyzerá domáci kávový automat , ktorý robieva hustú mliečnu penu.
A odvtedy som po takom začala neskonale túžiť.
Prvý kávový stroj, ktorý si aj sám melie kávu, som videla u mojej DC, hádam v roku 2010 a strašne som jej ho závidela. Závidela som jej ho tak intenzívne, že som ho nakoniec dostala aj ja, ako darček.
A viete čo? Mliečna pena bola ako tekuté, napenené mlieko a ešte k tomu teplé.
No hnusné. A tak som odinštalovala trysky a trubičku a znovu som bola bez peny.
Asi pred troma rokmi som omylom do neho naliala vodu. Miesto do zásobníka na vodu, som ju vliala do zásobníka, kde sa sypú kávové zrnká. Celý mlynček som zadrela.
Oprava v Mníchove by stála toľko čo nový, tak sme ho priniesli na chatu do Čiech a tam nám ho v opravovni opravili za 200 korún. A slúži nám tam perfektne.
A sem sme kúpili nový.
Vyberali sme starostlivo tak, aby mal v tej triede, čo sme chceli , najlepší penič na mlieko.
A viete čo?
Zase len napenené tekuté mlieko.
Také nech si nechajú.
Tak som zase odinštalovala nástavce a hadičky a nemala penu.
Cez prázdniny chodievam opatrovať Dorku s Janíčkom do Bratislavy a Dobrý Manžel ma vždy priviezol z Jihlavy na hranice a tam, ako kontraband, si ma prevzal Dobrý Zať. Takto som chodila hore-dolu každý týždeň.
Raz si DM kúpil na pumpe kávu s penou…a ja som ju ochutnala. Bože, to bola pena!
Vyberala som ju lyžicou od šalátu a tak som ju jedla.
Vôbec som neverila, že sa to dá urobiť len z mlieka, mysleli sme, že tam určite dávajú nejaký škrob, alebo čo, že to tak drží.
Trvalo mi to hádam pol roka, kým som zistila, že ju nemôžem, pretože neznášam kravské mlieko.
A s penou som musela skončiť.
A raz, DM objednal skusmo na amazone, lacný, ručný penič na mlieko.
Stál asi 8 eur, že keď to bude stáť za figu, tak ho to aspoň nebude mrzieť.
Bože…a to ešte len bola pena!!!!!!!
Hustá. Držala. Bez škrobu.
Samozrejme teraz už vieme, že žiaden škrob na pumpách do mlieka nepridávajú 🙂 Takú hovadinu si myslieť.
Tak som DM závidela, že sa mi to kravské mlieko tak hnusí a nemôžem tú penu mať aj ja.
A tak sme skúsili rastlinné mlieko. Že čo to asi urobí.
A kúpili sme ovsený barista nápoj.
Nemá chybu priatelia, nemá chybu.
Celkom zahanbene spomíname na to, ako sme sa vysmievali všetkým frikulínam a frikulínom , ktorí píjavajú sójové latéčka.
Touto cestou ich pozdravujem a odkazujem, že som sa zaradila do ich šíku.
No a teraz, hlavne o čo mi ide.
Ak túžite po kapučíne, alebo latéčku , alebo obyčajnej káve s mliečnou penou, nemáte najmenší problém si ho vyrobiť aj doma.
A vonkoncom si nemusíte k tomu kupovať kávový automat za 500 eur.
Stačí si kúpiť toto malé čudo, o ktorom by som nikdy nikdy neverila, že by to mohol dokázať.
To nie je žiadna novinka, je to tu už roky, ale ja som to skrátka brala tak, že penič je len ďalší cárach v rodine, ktorý nebude slúžiť ani prvý týždeň.
Je pravdou, že tieto peniče, pri dennom používaní ako u nás, dlho nevydržia.
Naše meníme po roku 🙂
Teraz máme konkrétne tento

https://penice-mlieka.heureka.sk/xavax-111106/#prehlad/


Penenie mlieka je rýchla záležitosť.
Nalejeme do šálky trochu mlieka a dáma do mikrovlnky na plný výkon na dvadsať sekúnd.
Peničom začneme šľahať a moje ovsené mlieko šľahám asi dvadsať sekúnd.
Mlieko zväčší a spevní svoj objem.


Kravské sa pení o čosi menej kratšie.
Ja takto pripravenú šálku s napeneným mliekom už len dám do kafémašiny a napustím množstvo kávy aké chcem.
Škoda, že som hneď načrela lyžičkou do peny, boli by vidieť aj charakteristické dve jamky, ktoré si urobila káva, keď do nej vtekala.


Pena ako vidíte, je vážne hustá a pevná.

Znovu chcem pripomenúť, že prezentácia je z ovseného mlieka. Kravské , plnotučné robí penu tak, ako keď vyšľaháte pevný sneh z vaječných bielkov.
Tak to som sa chcela len s Vami podeliť o moju dobrú skúsenosť a možno Vás inšpirujem.
Zase sme objavili Ameriku 🙂
Pekný deň priatelia.