Mijaitu poznám z internetu. Miluje cestovanie a z ciest si nosí všelijaké recepty. Arabské, Blízky Východ, ázijské, exotické. Sú to tie, čo môžeme zhrnúť ako „zdravý životný štýl“ Varí samozrejme aj inak, ale vždy dá tomu jedlu taký ten ozdravný kabátik. Ja mávam záchvaty chudnutia, reštartu životného štýlu a držania hocijakých diét, ale sú to bohužiaľ len záchvaty. Tak si rada jej recepty pozriem, počítam, zhodnotím, ocením ,poteším oko a vrátim sa k tej mojej fazuľovej s údeným kolenom. Som nesystematická, nedôsledná, s pevnou vôľou tak čo sa zmestí pod nechty, obézna, trpiaca všetkými chorobami, čo obezita spôsobuje. Len ma zastreliť. Taká som ja. Mijaita ma sleduje, nevedno prečo, lebo zdravia na tomto blogu je ako šafranu, ale ma sleduje. Tak ako ja sledujem ju. Minule keď som sem vkladala marocký mrkvový šalát, tak sa mi ozvala , že niečo podobné si priniesla aj ona z ciest. A naviac mi poslala aj odkaz na tento šalát, čo vložila na varechu. Je už deväť rokov starý, takže už možno žije svoj dlhoročný život v slovenských kuchyniach. Pre mňa bol novinkou. Urobila som ho hneď na druhý deň. Bože mala pravdu. Je absolútne skvelý . Dokonalý na bagetu , alebo ako príloha. Samozrejme to nerieši vôbec môj problém, ktorý som opisovala, práve pri tej marockej. Preto mi chutí, pretože tá mrkva nie je surová a nie je na sladko. Dobrý Manžel sa už poučil , že to nebude sladké a zjedol všetko do poslednej mrkvovej skrutky. Dnes si ho robím druhýkrát. A vytiahla som aj svoj nový špiralizér ktorý som si kúpila minulý týždeň Ak chcete julienne prúžky, dlhé ako povedzme polovica špagety, tak tento si nekupujte. Vyšlo mi z toho niečo , čo sa tvarom podobalo tesneniu na vodovodné kohútiky. Musím si nájsť niečo iné, lebo toto nefunguje akoby som si predstavovala. Takže milá Mijaita, som rada, že si mi ten recept poslala a vďaka.
Čas prípravy:
Počet porcií (kusov): 1 porcia
Suroviny:
Rozpis na jednu porciu
2 mrkvy (vážili asi 150 gramov obidve) 1 čajová lyžička majonéza 1 kopcovitá čajová lyžička kapary Nálev z kapár na ochutenie soľ, čerstvo drvené korenie nasekané petržlenové lístky
Postup
Mrkvu nakrájajte na nejaké tenučké prúžky. Môžete ju postrúhať aj na veľkej slzičke, ale vyjde potom z toho len také seno. Ak máte dobrú ostrú škrabku na zemiaky, poslúži Vám dobre. Snažte sa aby boli tie prúžky tenké a dlhé. Máme nastrúhanú mrkvu. Do kastrólika dáme vody toľko, aby mrkva, ktorú máme nastrúhanú, bola v nej ponorená. Osolíme. Ja som dala plytkú lyžičku. Vodu privedieme do varu a ponoríme do nej mrkvu. Od sporáka neodchádzame, akonáhle voda znovu začne bublinkovať- to netrvá ani minútu, hneď mrkvu, cez hustý cedník z nej zlejeme. Ak ju necháte dlhšie, mrkva bude uvarená a to nie je našim cieľom. Chceme aby len stratila svoju chrumkavosť, a pritom ostala al dente. Scedenú mrkvu necháme voľne vychladnúť, aby spevnela. Neprehadzujeme ju, nemiešame. Do nádoby vložíme vychladnutú mrkvu, pridáme nakladané malé kapary a majonézu. Ja sa priznám, že som to premiešala rukami. Pridávala som podľa chutí nálev. Pridáme čerstvo drvené korenie (asi tri kruty mlynčekom na korenie) a ja som aj dosolila. Po prekonaní covidu, mám ešte nie celkom, odblokované chuťové poháriky a musela som si pridať aj citrón. DM si nedával a povedal že to bolo v poriadku aj bez citrónovej šťavy. Stále vychutnávajte.
Z pomenovania tohto jedla som sa celkom nestotožnila. Mám pocit, žeby sa skôr malo volať kari. Ale má veľa aj z toho gumba. Recept mám z môjho obľúbeného nemeckého receptového časopisu, ktorý ma zatiaľ nikdy nesklamal tým, žeby urobili chybu v receptoch, žeby fotografia nezodpovedala. Je moderný, je in. Rada z neho varím . Toto konkrétne číslo sa venovalo práve receptom na kari , ale toto jedlo pomenovali gumbo. Gumbo poznám, varievam ho, milujeme ho. Je to jedlo, ktoré pochádza z Louisiany a je považované za jeho typické . Má rôzne obmeny a mutácie a wiki o ňom píše, že je to polievka. My doma ho za polievku nepovažujeme. Ale my nežijeme v Louisiane a tak nám to hádam lousianský národ a štát odpustí, že im przníme národné jedlo. Keď som varila, tak som si spomenula na moju bývalú kolegynku Marišku Šípkovú. Opisovala nám ako varieva paradajkovú polievku. Ako závarku dávala do nej ryžu a vždy to skončilo tak, že tú ryžu vyberala sitkom z tej polievky . Nikdy nevedela odhadnúť koľko tej ryže má dať, a dve lyžice sa jej zdalo prekliate málo. Presne som vedela o čom vraví. Ryža vždy napuchne, vypije všetku tekutinu a miesto paradajkovej polievky, máme uvarenú ryžu v troške červenej tekutiny. Ak to necháme tak, tak do zajtrajšieho dňa, ostane nám už len červená ryža. Prvýkrát keď som toto jedlo varila, tak som nevážila koľko je to 100 g ryže a sypla som od oka. V prvý deň to bolo všetko akurát, ale na druhý deň bolo tej ryže už príliš. Bolo to takmer suché. Ako mäso s ryžou. A to tak byť nemá. Keď som varila druhýkrát, tak už som si tú ryžu odvážila, aby som približne videla koľko to je a bola som spokojná. Tretíkrát som už nevážila a išla od oka, ale mala som na pamäti Marišku Šípkovú a kladiem to na srdce aj Vám. Aj keď sa Vám zdá, že tej suchej ryže je málo, neverte tomu, aspoň na prvýkrát si ju odvážte, alebo pomerajte. No a na záver rozprávania. Ako som už písala, varila som to už za pomerne krátku dobu tri krát. Veľmi nám to chutí. Gumbo skrátka milujeme a vrele Vám ho dávam do pozornosti.
Suroviny:
500 až 700 g vykostených a odkožených kuracích stehien 300 g klobásky na opekanie 100 g ryža basmati (je to cca 8 zarovnaných polievkových lyžíc) 2 veľké cibule 5 cesnakových strúčikov 1 zelená paprika 200 g rapíkatý zeler (keď nemám dám aj normálny buľvový zeler) 1 čajová lyžička celé korenie 4 celé klinčeky 3 bobkové listy 1 zarovnaná lyžica sušený tymian malá čajová lyžička cayenské korenie 3 zarovnané polievkové lyžice madraské karí, ak nemáte tak aj obyčajný karí prášok 1 čajová lyžička soľ a čerstvo drvené korenie 3 polievkové lyžice olej
Postup :
Do veľkého a hlbokého kastróla, vlejeme olej a necháme ho poriadne rozohriať. Vykostené a odkožené stehná pokrájame. (Jedno stehno na tri kusy). Mäso a klobásky na oleji zo všetkých strán opečieme do zlata, vyberieme a odložíme bokom. Do oleja dáme bobkový list, celé korenie a klinčeky. Krátko koreniny porestujeme. Pridáme nasekanú cibuľu, cesnak, zeler či už rapíkatý, alebo buľvový, papriku. Znovu krátko porestujeme. Pridáme opečené stehná, tymian, cayenské korenie a kari prášok. Všetko premiešame a necháme podusiť približne dve minúty. Kým prejdú dve minúty necháme dať zvariť 800 ml vody. Vodu vlejeme do hrnca,
privedieme všetko k varu, prikryjeme pokrievkou, stíšime zdroj tepla a necháme variť približne 40 minút. Po tomto čase, do hrnca pridáme opečené a nakrájané klobásky (aby sa dali pohodlne naberať lyžicou) a suchú a prepláchnutú basmati ryžu. Necháme variť približne 12 minút.
Zdroj tepla vypneme a necháme pod pokrievkou ešte 10 minút. Gumbo na záver dochutíme soľou a čerstvo drveným korením. Podávame s chlebom, alebo bagetou a je to veľká veľká fajnotka.
Mrkvu mám rada len uvarenú, udusenú, alebo upečenú tak, aby bola potlačená jej sladká chuť. Nemám ju rada surovú, nemám ju rada nasekanú a posypanú práškovým cukrom a zakvapkanú citrónom, nemám ju rada na masle. No nie a nie. Ja ani netuším, kedy som mala naposledy v ústach surovú mrkvu. Určite je to pár desaťročí To Dobrý Manžel to je iná káva. Ten by hrýzol mrkvu ráno, na obed a večer. A ešte večer chce aby som mu ju urobila s cukrom a citrónom ako dezertík pred televízor. A neustále mi omieľa, kedy ju urobím na masle. Neverili by ste, ale mrkva dusená na masle, je moja Bitka na Bielej Hore. Ak by som si mala vybrať medzi uvarením hovädzieho Wellington, konfitovanými kačacími stehnami a upečením trojposchodovej torty, kde by každé poschodie bolo iné a uvarením dusenej mrkvy na masle, tak by som veľmi veľmi premýšľala. Keď ju odo mňa DM driape, tak mu poviem, aby počkal kým pôjdeme do Jihlavy, nech mu ju uvarí mamička, že ja sa na toto necítim. Tak mi podá telefón a povie, tak jej zavolaj a nech Ti to počas varenia kontroluje. Neskutočné niečo. A tak som hovorila, že vidieť, že DM je v našej rodine naplavenina, ktorá sa vyznačuje tým, že jedáva surovú mrkvu. I čo sa nestalo. Narodila sa naša Dobrá Vnučka Dorka. Dorka je načisto deduškovo dievčatko. Títo dvaja sú schopní zjesť na raňajky kilo mrkvy. A tak do môjho života prišla mrkva. Nie som s ňou vysporiadaná, ale naučila som sa s ňou žiť. Ako sme boli bez chuti a čuchu a nič sme nevládali počas covidovej nákazy, mrkva sa u nás dosť nahromadila. Tento recept mi dnes ponúkol pinterest a zdalo sa mi to ako vhodná náhrada miesto uhorkového šalátu k vyprážanému karfiolu. A tak som ho aj veru zvrtla. Bolo ohromne smiešne sledovať DM, ako k nemu pristupoval. Dal si plnú lyžicu do úst a začal prežúvať. „To je čo za šalát. A kde je práškový cukor. Veď tam cítiť cesnak. To nebude dobré, to je nejdem jesť“ Tak som si pogratulovala, že som urobila len polovičnú dávku a vysvetlila mu, že to nie je myslené ako dezert, ale skutočne ako šalát, ako je uhorkový, tak toto je mrkvový. „Aha, budem k tomu teda takto pristupovať. A vieš čo, to vôbec nie je zlé“ „K tomu karfiolu je to super. Je to dobré. Nemáme ešte?“ No a môj názor? Je to surová mrkva. Ja to jesť nebudem.
Čas prípravy:
Počet porcií (kusov): 2 porcie
Suroviny:
350 g kvalitná mrkva šťava z jedného pomaranča 3 zarovnané polievkové lyžice hrozienka 1 polievková lyžica pistácie (ja som dala nasekané vlašské orechy) 1 polievková lyžica strúhaný kokos 1 čajová lyžička harissa 3 polievkové lyžice olivový olej 1 prelisovaný strúčik cesnaku malá lyžička sušený tymian soľ, čerstvo mleté korenie citrónová šťava na dochutenie hrsť nasekanej petržlenovej vňate nasekané mätové lístky
Postup
Do malého kastrólika vložíme strúhaný kokos a porestujeme ho nasucho, tak aby zozlatol. Musíte pri tom stáť, pretože zhorí raz dva. Trvá to krátko. Akonáhle začne zlatnúť vypnite, ešte dvakrát premiešajte a hneď kokos z kastrólika vysypte a odložte ho bokom. Do kastrólika vyžmýkame pomaranč a vsypeme do šťavy hrozienka. Necháme šťavu priviesť k varu a po pol minútke vypneme. Hrozienka necháme v šťave a odložíme bokom aby šťava vychladla. Do malej misky dáme lyžičku harissy, prelisujeme cesnak, pridáme štipku soli a drvené korenie a tymian. Ďalej pridáme pomarančovú šťavu. Za stáleho miešania pridávame olej, tak aby sa všetko spojilo, do hladkého , šalátového dresingu. Mrkvu očistíme a nakrájame na tenučké plátky. Ja nemám na to nástroj, tak robím tieto plátky pomocou škrabky na zemiaky. Dáme ich do misy, pridáme napučané hrozienka, opečený strúhaný kokos a nadrvené orechy. Pridáme dresing a premiešame. Najlepšie sa to robí umytými rukami. Nakoniec zľahka vmiešame nasekaný petržlen a mätu.
Podľa chuti ešte dosolíme a pridáme pár kvapiek citrónovej šťavy. Dáme vychladiť a podávame ako chrumkavú prílohu.
S Dobrým Manželom sme dostali Covid. Nevedno kde a nevedno od koho.
Tak nebolo to také hrozné, príznaky sme mali ľahké, vďaka vesmíru a Bohu a keď mám napísať pravdu, už som prežívala aj horšie priebehy rôznych našich chorôb.
Migréna ostáva sedieť pevne na svojom tróne.
Táto choroba bola špecifická v tom, že sme stratili chuť a čuch.
Najprv DM a o dva dni ja.
Nevládali sme variť a tak sme fungovali na donáškach hotového jedla. V ten večer bola čína a okrem kung-pao, sme mali vaječné rolky, jarné rolky a pražené rezance.
Všetko mi chutilo nijako, namojdušu.
Do všetkého som liala sójovú, priniesla som aj našu a aj chilli omáčku a furt to bolo o ničom. Odrdlala som reštiku a dala som im mizerné hodnotenie.
No a ráno som zistila, že nedokážem ochutiť citrónový čaj a prihorela mi cibuľka pod praženicu na uhoľ a ja som necítila ani ťuk.
Keď sme na to prišli, tak sme si urobili , v rámci možnosti, veselý deň. Čuchali sme ako blázni k hocičomu a ozaj ničové nič sme necítili. Ani ocot, ani gin, ani moje parfumy, ani spotené pod pazuchou, ani záchodový odér, ani pokazené mäso v chladničke.
Nič.
A poslepiačky sme si dávali hocičo do úst , či na to prídeme čo to je.
No neprišli.
Jesť sme ale museli.
Bolo to celkom hrozné.
Ohromne ľutujem, že som neodložila z každého jedla maličkú porciu, aby som ju mohla ochutnať teraz, keď sa mi už čuvy vrátili. Ktovie ako to chutilo, pretože ja som varila len a len po pamäti.
Jediné čo nám v ústach dávalo nejaký zmysel, bola pálivá chuť. Minula som všetky pálivé papričky, chilli vločky a jalapeno.
Ale necítila som to v ústach, ale len keď som to mala už už prehltnuté.
Cibulu som cítila v ústach asi tak, ako keby som si odhryzla z jablka, ktoré je absolútne bez chuti. Počula som ako chrumkám, ale necítila som zhola nič…ani oči mi neslzili.
Keď sme úplne prestali vládať, tak sme si objednávali jedlo.
Vyhovovala nám hamburgáreň na druhej ulici od nás.
Objednávku nám priniesli o patnásť minút, horúcu, čerstvú a zeleninu chrumkavú, že som na nej až rosu videla A v ponuke tam mali úžasné syrové krokety, ktoré boli s jalapenom a chilli. Tie sme cítili. A do burgerov sme si dávali pridať od cibule, cesnaku, chilli omáčiek, plejády štipľavých papričiek, všetko.
Dostali sme sa do začarovaného hamburgerového kruhu.
Čím viac sme si u nich objednávali, tým viac nám posielali bonusy a 1+1 zadarmo a to zadarmo a ten burger zadarmo a to a to a to.
V živote som nezjedla toľko rôznych burgerov a syrových krokiet.
Dobrý Manžel začal cítiť a čuchať asi o týždeň skôr ako ja a tak si začal už objednávať aj hranolky, ktoré miluje. A mali v ponuke aj batátové
A tým prepadol. Úplne.
Ja som prvýkrát batáty jedla pred niekoľkými rokmi a mala som pocit, že jem neuveriteľne hnusný, zhnitý, zamrznutý zemiak. No strašne mi to nechutilo.
Potom som začala variť gumbo, kde ho pridávam a tam som zistila, že, on vôbec nie je márny.
Batát vie prijať do seba chuť, ktorá je v jedle dominantná. Veľmi rýchle sa rozvarí a zahustí ohromne pokrm bez múky. Má menej kalórií ako zemiak a viac minerálov. Ak ho správne ochutíte, tak je vážne fajn a keď kupujem zemiaky, tak vždy prihodím aj dva sladké zemiaky pre istotu.
Takže ako som si zvykla na koriandrovú vňať, tak som si zvykla aj na batát. Koriander mám rada, ale batát zatiaľ len tolerujem a nevadí mi.
K hranolkám mám indiferentný vzťah. Vôbec si ich neobjednávam a ani ich doma nerobievam, zemiakovú prílohu si objednávam úplne inú. Ale zase keď ich dostanem na tanier, tak ich zjem. Tie batátové som ochutnala a mala som v ústach nejakú hmotu.
Takže som sa nemohla vôbec vyjadriť.
Potom sa mi minuli všetky zemiaky a ostali len tie sladké. Tak som skúsila urobiť teda tie hranolky.
Nechutili zle, ale boli mäkké a sladké. Čo si budeme hovoriť.
Tie burgerové robili očividne vo fritéze , takže boli pevnejšie. A mastnejšie.
Nakoniec som skúsila tento recept a DM ich pochválil a zjedol ich úplne všetky.
Vyskúšajte, uvidíte.
A ozaj. Chute a vône začínam vnímať, ale je to také. No čudné.
Milovala som chlieb natretý nahrubo maslom a posolený. No absolútne. Vonkoncom vonkoncom vonkoncom. Myslela som si, že budem na chute vnímavejšia, nebudem potrebovať toľko soli a korenín, ale som sklamaná. Všetko je stále utlmené a možno mi to takto už ostane.
A čo sa týka môjho čuchu.
Predstavte si hnusnú, hnusnú zablatenú starú, špinavú vetriesku, Alebo špinavý traktor, alebo skriňové auto, čo mal kedysi tú skriňu bielu ale teraz je tam hrubý špinavý povlak až po strechu.
A takýto hnus je naštartovaný a z výfuku ide ten splodinový smradľavý dym.
Tak ten dym neustále cítim v nose.
Cítim ho, keď sa ráno zobudím, cítim ho celý deň, cítim ho večer a keď sa v noci zobudím, tak ho cítim tiež. A mám pocit, že ma z neho aj bolí hlava 🙂
Dúfam, že to prejde.
Niekoľko hodín pred samotnou prípravou zemiaky ošúpeme, a nakrájame na hranolky.
Namočíme ich do studenej vody a odložíme do chladu.
Ideme piecť hranolky.
Zapneme rúru na 220 stupňov.
Hranolky dôkladne osušíme od vody.
Na veľký plech dáme papier na pečenie a rozprestrieme po ňom osušené hranolky.
Pofŕkame po nich tri lyžičky oleja a rukami ho votrieme do hranoliek.
V miske urobíme zmes z škrobu a korením a premiešame ju.
Sypkou korenenou zmesou posypeme hranolky a rukami ju votrieme do hranoliek.
Plech vložíme do predhriatej rúry.
Dáme piecť na 15 minúť. Plech vyberieme, podberačkou hranolky prevrátime na druhú stranu a necháme ešte piecť 10 minút.
Plech vyberieme a hranolkami vôbec nehýbeme.
Necháme ich aspoň 10 minút len tak odpočívať.
Hranolky sú mäkké a keby sme ich začali prehadzovať, môžeme z nich urobiť kašu.
Ako chladnú, tak spevnia.
Hranolky nebudú chrumkavé, ale majú príjemnú konzistenciu.
Hnedá priškvarená kôrčička nechutí ako pripálenina a je veľmi chutná.
Až teraz ich posolíme. Servírujeme a posypeme na záver sekanou petržlenovou vňaťou.
Rozhovor u nás doma „Ja : Zlatko prečo chceš aby sme si kúpili ten najlacnejší televízor za 200 eur. Budeme ako Turci Dobrý Manžel : Zlatko! Turci by si v živote nekúpili TV za 200 eur. Kúpia si TV za dve tisícky. Budú pozerať na ňom tie bláboly od Erdogana a prenosy z mešity. A splácať ho budú desať rokov.“
Už som písala, že priamo cez cestu je obytný dom, ktorý obývajú turecké rodiny a tureckí občania, žijúci v Mníchove. Sú v ňom malé, dvojmiestne a jednoizbové, bytové jednotky. Dvojmiestne sú tie do ulice. Pamätám si, keď sme sa nasťahovali do nášho bytu, pred tými 21 rokmi, tak v tom dome nebývali Turci a iní prisťahovalci. Bývali tam študenti a mladé páriky. Každý Nemec, ktorý má balkón, neurobí z neho, ako je zvykom na Slovensku, sušiareň, fajčiareň, odkladisko kompótových zaprášených pohárov, detských zaprášených kolobežiek a zablatených topánok a vedier a mopov s handrami a starých poličiek , prekrytých natiahnutou vyblednutou starou drapériou. Nevykladajú na balkón preplnené sáčky zo smetných košov, lebo sa im nechce isť s nimi do kontajnerov, hneď a zaraz. Nemec, si tam okamžite dá stolík s kresielkami, prinesie tam vysoký strom, plno truhlíkov s kvetmi a nasadí si tam popínavé rastliny. A sedávajú tam a aj fajčia a odklepávajú popol do popolníka. Alebo tam cez víkend raňajkujú a poobede pijú kávu, alebo s návštevami popíjajú. Vážne. Toto robia Nemci na svojich balkónoch, aj keď ich majú priamo nad cestou, alebo križovatkou. Ja som to , v tomto našom cezuličnom dome, už nezažila, pretože som sem prišla až po roku a pol ,čo sa sem nasťahoval DM a videla som to len pri tých krátkych návštevách. Posledný nemecký párik, ktorý mal tie okná, čo som ich teraz odfotila, odišiel asi po mesiaci, ako som sa sem prisťahovala natrvalo. Potom tam prišli bývať robotníci. Jeden turnus tam boli aj slovenskí gastarbeiteri. V tých dvoch izbách tam boli hádam aj šiesti. Tieto časy si pamätám už veľmi hmlisto, viac tu už evidujem len toto, turecké obyvateľstvo. Do spoločnej ulice máme len kuchyňu a kúpeľňu. V kuchyni nemáme rodinné sedenie, je tam len kútik pri okne. Ležia na ňom mačky , keď ma pozorujú ako varím, alebo sledujú dianie na ulici. A mám tam zasunuté kľačadlo. Jeme v obývačke, kde máme jedálenský stôl. Naša obývačka a spálňa, má výhľad do záhrady. Keď varím a pečiem, alebo kľačím pri mačacom kútiku a rozprávam sa s Barborou, alebo Noelom , mám možnosť zasledovať časť života, tých rodín, čo žijú do ulice. V týchto konkrétnych dvoch oknách býva turecká rodina.
Mama, otec a dve maličké detičky. Tipujem na tri a dvojročné. Pani je veľmi poriadkumilná. Neustále upratuje, aleže neustále. Respektíve, vždy keď som ja v kuchyni, vidím, že ona upratuje. Práši obrusy, uteráky, deky, šatstvo ktoré dáva do prádlového koša, ktorý má na balkóne a podobne. Z toho balkóna im visia veľké koberce, ktoré stále tepuje. Alebo matrace na ktorých spávajú, alebo periny a vankúše. Alebo deky z ktorých prechádza zrak, namojdušu. To, že je tam teraz prázdno, je preto, lebo prší. Nikdy som ich nevidela sedieť za stolom a potom som pochopila, že oni spávajú a jedia na zemi. V lete, nielen táto pani, ale aj susedné turecké manželky, spávajú na tých balkónoch na zemi. Mužov som tam nevidela nikdy, ale manželky áno. Ráno vstanú a prenesú matrace, plachty, vankúše, deky, paplóny naspäť a pred polnocou si tam naspäť ustelú. Neviem či to robia každú noc a celé leto. My sme celé leto a jeseň na rodinnej chate v Čechách, alebo na Slovensku. Zistila som to až keď sme si zadovážili mačky. Barbora ma budí okolo pol piatej a chce aby sme boli spolu v kuchyni. Tam sa tuľkáme, rozprávame a pozeráme sa von otvoreným oknom. Hlavne v zime je to fajnotka, to Vám poviem rovno. Je to rituál. Keď sa úplne rozvidní, tak Barboru zaženiem, pretože mi je veľmi nepríjemné pozerať na matku s dieťaťom, ako spia na balkóne na zemi. Cítim sa strašne nepatrične, pretože ako keby som k nim nakukovala kľúčovou dierkou, do ich intímnej zóny. Otec chodí do práce a veľa sa venuje deťom. Vážne veľa. Sedia všetci traja na tej zemi a niečo robia. S manželkou, som ho nevidela sa rozprávať, nikdy. Možno sa nerozprávajú a nekomunikujú len v čase keď som v kuchyni a inokedy áno…no netuším. Ich obytný priestor teda pozostáva, z tých dvoch miestností. V tej pravej možno vidieť vchodové dvere. Byt nemá chodbičku a vstupuje sa rovno do obytnej zóny. Vpravo od vchodu je kúpeľňa…neviem aká. Vľavo od vchodu je kuchynská linka. , oddelená v priestore sadrokartónovou priečkou. Kedysi tam tie priečky neboli a mohla som dokonca pozerať ako tam tí ľudia varia a akej farby sú ich hrnce. Vážne nie som sliedič, ale skrátka tomu sa nedá vyhnúť. Každý, kto tam varí, si musí nevyhnutne svietiť, pretože tam neprúdi žiadne denné svetlo. Do druhej miestnosti sa vchádza , z prvej. Iný zdroj svetla, ako sú tieto veľké balkónové okná v miestnostiach nie je. Ak sa znovu pozriete na fotku, tých dvoch okien vidíte, že to ľavé má, ako keby inú farbu. Takú žltkastú. Cez víkend bol v byte ohromný ruch, Pani dala dolu záclony. Veľa mladých tureckých mužov, prenášalo do kuchynskej miestnosti veľa, veľa vecí. Neviem akých, ale potom som videla, že pani tie veci vyberá zo šatníkových skríň. Tak som si vravela, že sa sťahujú. Aj mi to prišlo celkom ľúto, pretože to je naozaj slušná a tichá rodina. Pani umyla okno, povysávala dôkladne šatníkové skrine, tak že ju držal jeden z mužov na rukách, aby dočiahla až ku stropu, na vrch tých vysokých a širokých skríň. Potom som dovarila, upratala kuchyňu a prišla do nej až večer. V ľavom okne bola tma, v pravom sa svietilo. Otec sedel v tureckom sede na zemi s deťmi a večeral. Potom matka vstala, pozbierala misky a vyprášila obrus. Zmizla za priečkou a asi umývala riad. Otec sa v nezmenej polohe hral s deťmi. Tak som si pomyslela, že asi len menili nábytok alebo čo a nesťahujú sa. A viete čo? Oni vážne menili nábytok Oni tie vysoké šatníkové, široké skrine prirazili k tomu oknu !!!!!!!!!!!!!!! Čakala som dva dni, kým som uverila, že to vážne urobili. Už viete prečo farba toho okna je žltkastá? To nie sú záclony, ani závesy, to je zadná strana šatníkových skríň. Tá miestnosť má teraz jediný zdroj svetla a to ten, keď otvoria dvere do druhej, kuchynskej miestnosti. Ten byt nie je svetlý, svieti tam slnko len doobeda, asi dve hodiny. Celý ten dom nemá ani jeden satelit, pretože zástavba na našej strane ulice je vysoká a cloní im satelitný príjem. V horúcom lete je to nesmierna výhoda, bývať na jeho spodných poschodiach, pretože je tam tieň a chládok. Tú miestnosť premenili vlastne, na tmavú kobku, kde sa musí svietiť od rána do večera…nie preto, že je tam šero. Preto, lebo je tam tma ako v rohu. Ja teraz nechodím do kuchyne, len variť a piecť a napiť sa a mojkať sa s mačkami. Ja tam teraz už tretí deň chodím cielene a stále sa môj rozum zdráha uveriť tomu, čo vidia moje oči.. A videla som, že pani , z balkóna pootvorila dvere, pokiaľ jej to ten šatník dovolil. Takže nechali otvorené dvere na tom balkóne, ktoré sa nijako nedajú už teraz zavrieť. Moje oči! Moje oči!
Rozhovor u nás doma
Ja : Zlatko, čo myslíš ? Preboha prečo to urobili Dobrý Manžel : No aby mali voľnú stenu, kde by zavesili ten televízor za dvetisíc eur.
Tvarohový koláč sa mi vždy spájal s kysnutým cestom. A kysnuté cesto u nás nejde. Dobrý Manžel ho nemá rád a ja mám z neho príšernú kyselinu. Iné je to, keď som na Slovensku, alebo na chate na Okrouhlíku. Do Seliec môžem nosiť tvarohové buchty aj každý deň a o moravských koláčoch ani nehovorím. Ale v Selciach som bola naposledy v septembri. Janíčko a Dorka sa musia zaobísť bez tvarohových koláčikov. Je mi strašne smutno. Dušičky, mamičkine narodeniny, Vianoce. Spoločná hromadná rodinná fotka. Nič z toho nebolo. Február bude o to smutnejší. Celá rodina oslavuje vo februári narodeniny, alebo majú sviatok. Dobrá Cerka bude vo februári oslavovať okrúhle narodeniny, ktorých sa asi nebudeme môcť zúčastniť. Situácia je taká aká je, všetci musíme držať spolu a v rámci spoločenskej pospolitosti priniesť nejakú obetu. Na Okrouhlíku som mala obrovského stravníka na buchty v Ľubomírovi. Ľubomír nás náhle opustil a my sa doposiaľ nevieme z toho náhleho odchodu spamätať a nechcem o tom písať. Chcela som urobiť žemľovku, ale nakoniec z toho zišlo a tvarohu som mala veľa. A tak som sa rozhodla pre tento múčnik. Príliš som si neverila, lebo sa pečie na trikrát. A nebola som pri ňom ani veľmi sústredená, pretože som s Klinčekom premýšľali nad jej budúcou novou kuchyňou. Myslela som, že jej ju idú robiť budúci mesiac a ona mi na záver povedala, že v septembri 🙂 Hlavne, že sme už vyberali aj silikónové podložky do drezu 🙂 Koláč je skvelý . Cesto je krehké a maslové, tvarohová časť je penová a veľmi jemná, sneh je sneh.
Čas prípravy:
Počet porcií (kusov): hlboký plech vnútorný rozmer 20 x 30
Suroviny:
Robila som z polovičnej dávky, ak robíte pre celú rodinu, zdvojnásobte si suroviny
Na spodné krehké cesto :
2 vajcia 250 g hladká múka + štipka soli 75 g práškový cukor 150 g mäkké maslo + maslo na vytretie plechu kokos na vysypanie plechu
Na smotanovo tvarohovú masu: 1 veľký citrón 75 g mäkké maslo 125 g práškový cukor 3 vajcia 380 g tučný tvaroh 300 g kyslá tučná smotana 1 vrecúško vanilkový pudingový prášok 1 kopcovitá lyžička kuchynský škrob (gustin, maizena, solamyl) 200 g šľahačková smotana
Na snehovú penu : bielky podľa popisu v recepte štipka soli 125 g práškový cukor
Postup
Zapnememe rúru a nastavíme180 stupňov, pri teplovzdušnej s ventilátorom160. Ideme upiecť krehké cesto. Vezmeme dve vajcia a oddelíme ich. Bielky dáme bokom a nevšímame si ich. Žĺtky dáme do misy a pridáme maslo. Prešľaháme do penista. Pridáme práškový cukor a zapracujeme ho k mase. Nakoniec zapracujeme múku a štipku soli. Cesto je mäkké a veľmi tvárne, Drží tvar. Hlboký plech vytrieme maslom a vysypeme. Ja na to používam kokos, ale môže byť aj múka. Cesto sa dosť nešikovne rozkladá na dno plechu, aby bolo rovnomerne hrubé. Skúste si ho rozdeliť na päť guliek a roztľapkať ich na čo najviac a položiť ich rovnomerne do plechu a na plechu to prstami nejako dokončiť. Na záver zarovnajte povrch do hladka, valčekom alebo čím sa Vám bude dať. Ja som si myslela, že to cesto sa nejako zarovná teplom. Nezarovnalo a potom bolo na reze koláča vidieť aké bolo jamkavé.
Cesto vložíme do predhriatej rúry a pečieme 15 minút. Cesto sa Vám bude zdať nedopečené, ale je to tak v poriadku. Pekáč vyberieme a dáme bokom. Teplotu v rúre stiahneme, ale nevypíname. Ideme urobiť smotanovo-tvarový krém. Umytému a osušenému citrónu, najemno ostrúhame žltú kôru a vytlačíme z neho šťavu. Mäkké maslo s práškovým cukrom, nastrúhanou kôrou a šťavou, vyšľaháme do penista. Na prípravu krému máme pripravené tri vajcia. Jedno vajce rozdelíme a jeho bielok pridáme k tým, čo máme odložené bokom, keď sme pripravovali krehké základné cesto. Jeho žĺtok pridáme do vyšľahaného citrónového masla. No a nakoniec do toho masla rozbijeme obidve vajíčka, tak ako sú. Tie neoddeľujeme. (Ak budete tento koláč piecť z celej dávky a nie polovičnej ako ja, budete potrebovať na smotanovú masu 6 vajec, 1 vajce rozdelíme. Jeho bielok, dáme do bielok odložených bokom, žĺtok do masla + 5 neoddelených vajec..) Maslovú zmes dobre prešľaháme aby sa nám vajcia do nej zapracovali do hladka. No a pridáme aj tvaroh, kyslú smotanu, pudingový prášok a škrob. Znovu prešľaháme. Zo sladkej smotany vyšľaháme pevnú šľahačku a zapracujeme ju do masy. Krém rovnomerne rozotrieme na krehký základ.
Vložíme do vyhriatej rúry , nastavíme teplotu na 160 stupňov, teplovzdušnú s ventilátorom na 140 a pomaly pečieme päťdesiat minúť. Po tomto čase vyberieme a položíme bokom. Znovu sa mi zdalo, že ten krém nie je celkom upečený, hlavne v strede, bol tam, akoby lepkavý, ale som to nepredlžovala. Teplotu v rúre zvýšime na 200 stupňov, teplovzdušnú s ventilátorom na 180. No a prišiel čas na snehový krém . Vezmeme odložené bielky, máme ich konkrétne tri. Pridáme k nim štipku soli a vyšľaháme ich do zahustenej peny, pridáme polovicu práškového cukru a šľaháme do mäkkého snehu. Nakoniec dáme druhú polovicu snehu a šľaháme do tuhého lesklého snehu. Sneh rovnomerne navrstvíme na predpečený citrónový tvaroh. Povrch môžeme uhladiť, alebo krížom krážom urobiť vidličkou ryhy.
Dáme piecť na 15 minút.
Hotový koláč by mal mať snehovú vrstvu tmavo zlatú. Vyberieme a necháme vychladnúť.
So stupňami na ktorých budete piecť, je to ošemetné. Ja mám rúru plynovú a tá pečie úplne inak ako elektrické a teplovzdušné s ventilátorom. Berte tie informácie ako orientačné, musíte sa riadiť ako pečie práve tá Vaša rúra. Pri chladnutí koláča došlo k zaujímavému javu, s ktorým som sa jakživ nestretla. Ten sneh sa rozdelil a stiahol sa.
So snehom robím často, ale toto sa mi vonkoncom ešte nestalo. Mamička je už popletená, nevedela mi celkom dobre vysvetliť o čo išlo. Tvrdila mi, že som to dala asi do horúcej rúry, ale tak nejako sa mi to nezdá. Možno to súviselo s tým, že ten tvaroh bol akoby lepkavý po upečení. Ak mi napíšete, čo si o tom myslíte a či ste sa s tým už stretli, budem rada. A mimochodom na druhý deň bola snehová vrstva rovnako vysoká, neklesla a ani sa nezrazila a ani nezgumovateľa. Múčnik je výrazne citrónový, tvarohová vrstva nie je ubitá, ale vláčna a ľahká. Krehké cesto tomu dodáva iný rozmer.
Fakt je taký, že nejako ma nenapadá nič nové, čo by som mohla zverejniť na blogu. Myslím, z jedla.
Aj keď niečo objavím na webe, v časopisoch, alebo TV, odložím si to, uvarím si to a potom zistím, že to vlastne nie je nič nové.
A keď to nafotím, tak sa mi pokazí fotka a už to nezverejním.
Ako keby som už uvarila všetko na tomto svete.
Jediné inovácie ktoré v tom nachádzam je štýl fotenia hotového pokrmu, alebo o pridanie korenia naviac.
Takáto istá frustrácia ma prepadla aj po mnohých rokoch môjho pôsobenia na topreceptoch. Každý deň tam pribúdali desiatky receptov a všetko sa mi zdalo, že to tam už je.
Bol tam jeden užívateľ a ten varil obzvlášť komickým spôsobom
Pridal recept čo ja viem, napríklad „aztécke rebierka“. No poviem, Vám. Ten recept mal najväčšiu návštevnosť v ten týždeň.
A keď si človek otvoril ten jeho recept, tak to boli obyčajné šnicle z krkovičky a miesto mletého korenia použil zmes korenia zo samošky a to sa volalo, nevedno prečo, aztécke.
Veď áno, veď to je v poriadku, že ho použil a aj to jedlo bolo určite fajn, až na to zavádzajúce meno.
Ktovie čo by na to povedali Aztékovia.
Alebo pamätáte sa na boom zákuskov a koláčov, ktoré sa volali levanduľové, levanduľová, levanduľový?
Čo som sa ja ich naochutnávala, len aby som v nich mohla objaviť tú levanduľovú chuť .
A potom som zistila, že do vyšľahaného krému, autor hodil pol lyžičky sušených levanduľových kvietkov a to bolo asi tak všetko. Po chuti ani chýru a to som krútila tým jazykom po podnebí všelijako, len aby som ju tam zachytila.
A nezachytila.
Táto levanduľa ma napadla preto, lebo práve včera som pozerala na Paprike anglickú súťaž v pečení. Je to taká obdoba nášho masterschefa.
Akurát tam len pečú. Nevaria tam. A sú menej dorobení, ako u nás.
No a tam sa často používa na ochutenie levanduľa, alebo ruže. Ale vo forme sirupu, alebo nejaký koncentrát, vyrábaný z levandule, alebo ruží. Respektíve z niečoho, čo naozaj tak vonia. Respektíve nejaká umelina. Fakt netuším.
A porota vždy skonštatuje, že „nádherne tam cítiť tú levanduľu, alebo „nádherne tam dopĺňa chuť ten ružový sirup“
Tak ja neviem, ale mne sa raz nepáči, keď by som mala zavádzať mojich sledovateľov týmto spôsobom.
Ale fakt je taký, že na blog som nesiahla pekne dlho, pretože tam akosi nemám čo dávať.
Napríklad táto krkovička.
Už tu recepty s pivom mám. Tento je o niečo málo iný, tak skúsim. Je to starina, ktorá sa varí na Slovensku už roky.
Ak Vás to sklamalo, tak sa ospravedlňujem.
Čas prípravy: 60minút
Počet porcií (kusov): podľa počtu rebierok
Suroviny:
4 veľké rezne z vykostenej krkovičky
Soľ, čerstvo drvené korenie, sušený tymian
Hladká múka
čerstvý tymian
250 ml svetlé pivo
1 čajová lyžička med
3 polievkové lyžice olej
1 orech masla
Postup
Nejakú hodinu pred varením, pivo otvoríme.
Krkovičkové rezne zľahka naklepeme , ale nerozklepeme ich úplne na tenko.
Osolíme, okoreníme a posypeme sušeným tymianom
Koreniny rukou zatlačíme do mäsa a dôkladne obalíme v hladkej múke.
V kastróle rozohrejeme olej a rezne dôkladne opečieme do zlata z obidvoch strán. Múka by mala utvoriť chrumkavý povrch.
Do výpeku pridáme orech masla a pokladieme opečené rezne.
Podlejeme 300 ml vriacou vodou a vlejeme 150 ml piva.
Pridáme kytičku čerstvých tymianových stoniek.
Tekutiny by malo byť toľko aby boli rezne sčasti ponorené.
Privedieme k varu, stíšime zdroj tepla, prikryjeme pokrievkou a dusíme polhodinu.
Dolejeme pivo, prípadne vodu a dodusíme pod pokrievkou do mäkka.
Ja som približne po päťdesiatich minútach mala hotovo.
Vyberieme kostrnky z byliniek dochutíme ak treba soľou a korením a podávame.
Asi po piatich rokoch nášho manželstva sa Dobrý Manžel vzbúril.
On nechce a nebude a nie a nie , jedávať kysnutý knedlík.
Lenže on nevedel pomenovať to, čo mu na tom vadilo. Stále mi len hovoril, že on chce tuhý, houskový.
Tých experimentálnych kysnutých knedlí čo som sa len dorobila a zakaždým mi povedal, že to nie je to čo chce.
Ja som vedela čo chce.
On chcel houskový knedlík v prášku od Vitany. Moja Dobrá Svokra iný nerobí.
Viete ako mi to išlo na nervy.
Pýchou každej slovenskej gazdinky je naparený kysnutý knedlík, ako páper, čo je mäkký ako duša.
Pri sviečkovej omáčke je nevyhnutnosťou. Kúsok sa namočí do smotanovej omáčky a tá ho pokryje so všetkými jej chuťami.
Máte vidieť, keď som taký urobila, tak chcel radšej aby som mu uvarila k tomu kolienka. KOLIENKA.
Našu manželskú posteľ do Mníchova sme si dali robiť ako a typ na objednávku.
Keď som robila prieskum v rôznych stolárskych dielňach tu v Mníchove, tak som skoro odpadla. To boli tak nehorázne ceny, že za tú jednu zákazkovú posteľ, by sme v Bystrici zariadili nábytkom celý môj starý byt. Takže som sa rozhodla osloviť pohraničné nábytkárstva na českej aj slovenskej strane.
Podarilo sa a k najväčšej spokojnosti.
Mimochodom. Najprv som oslovovala slovenské malé prevádzky a viete v čom bol najväčší problém? V dovoze. Aj keď som si to bola ochotná zaplatiť. Nie a nie.
Z Čiech nám ju priviezol priamo majiteľ firmy v nejakom 6 miestnom Forde.
K najväčšej spokojnosti ju používame už roky rokúce. Ani matrace sme ešte nemuseli vymieňať.
Keď nám ju mal pán priviezť z Čiech, tak som mu uvarila obed a bolo práve to spomínané hovädzie na sviečkovej omáčke.
Ten knedlík čo som k nemu urobila, tak ten spieval, tak dobre sa mi podaril.
Dobrému Manželovi som urobila spomínané kolienka.
No a keď sa stretli dvaja Česi u Slovensky v kuchyni, viete čo sa stalo?
Ten pán moju ukážkovú slovenskú knedľu ani neochutnal, ani ju nevidel. Ale DM mu ju dostatočne opísal. A to mu pravdepodobne stačilo.
Pán si poprosil KOLIENKA ako DM. Skoro ma uchytilo.
Síce to zaonačil do rečičiek, ale fakt je taký, nechcel slovenskú mäkkú knedľu. Bodka.
A tak sme začali v našej batožine zo Slovenska a Čiech nosiť žemľové knedle z prášku od Vitany.
A nemyslite si. Keď mávame u rodičov nejaký veľký slávnostný obed s celou rodinou a ako príloha sú parené kysnuté knedle, tak ja pokorne vytiahnem z kabelky, mnou vlastnoručne zamiesené knedle z prášku.
Tak veru.
No a po tom, ako sa kvôli prevencii voči pandémii uzatvorili hranice, došli nám zásoby tohto polotovaru.
A tak som začala hľadať na internete, ako to mám urobiť a našla som niekoľko variácií týchto hutných žemľových knedlí. Vyskúšala som viacero a tento, po rôznych úpravách je presne to pravé orechové.
Je to tak ľahké, že si trieskam hlavu o múr, že som ten polotovar na kilá vláčila toľké roky.
On nakoniec nie je zlý, vážne nie. Ja ho jem celkom normálne.
A tým čo nemajú radi droždie, respektíve si neveria pri výrobe kysnutého cesta , tak ho vrele doporučujem.
Je to vlastne normálna knedľa, akurát nie podľa slovenských zvyklostí.
Čas prípravy: 30 minút + príprava
Počet porcií (kusov): 5 porcií
Suroviny:
Na približne päť porcií potrebujeme :
450 g polohrubá múka
1 veľké vajce
1 čajová lyžička prášok do pečiva
1 čajová lyžička soľ
260 ml voda
suché chlebové kocky, približne jedna hrsť
Postup
Ja si z kadejakých zbytkov chleba nakrájam malé kocky a nechám usušiť. Ale ak nemáte suchý, tak dajte aj nesuchý, ale snažte sa aby tam bola aj kôrka. Taký krajok z chleba je ideálny.
Prvýkrát keď som robila knedľu, mala som iba toastový chlieb z tmavej múky. Tak som nakrájala dva. Na chuti to absolútne nevadilo, ale knedlik bol tmavý.
Do múky vklepneme vajce, pridáme prášok do pečiva, soľ a vodu.
Všetko vymiešame a zapracujeme chlebové kocky.
Cesto by malo byť mäkké, ale nie ako kysnuté. Musí byť pevnejšie a tvárne a držať pokope.
Povedzme ako plastelína.
Cesto rozdelíme na dve časti a z každej vytvarujeme dlhší peceň. Ak sa Vám cesto príliš lepí na ruky, namočte si dlane vodou.
Dáme variť do hlbokého kastróla vodu. Nádoba musí byť dostatočne veľká, knedle naberú na objeme.
Keď voda začne vrieť, vložíme do nej knedľu a varíme 15 minút pod pokrievkou na nízkom klokote.
Po pätnástich minútach knedľu vo vode otočte a dovarte ďalších 15 minút.
Knedľu vyberieme a necháme odkvapkať a preložíme na suché miesto.
Krájajte plátky pomocou motúzika, alebo pevnej nite
Pamätáte sa na ten recept na zapekané toasty s kelom a špenátom? Ostala mi z neho polovičná hlávka kelu. A očividne sa stalo to isté aj šéfkuchárovi Johnovi, ktorý ten toast robil a učil ma ho, pretože vzápätí na svoj kanál pridal ďalší recept s kelom.
Chcem pripomenúť, že na tento recept bol použitý konkrétne kel palmový, ktorý môžete poznať aj pod menom kel kučeravý.
Ohromne mi prišiel vhod.
Ja tento typ jedál môžem, ale Dobrý Manžel ma štve, pretože on už nezje hocičo ako predtým. A skoro som odpadla, keď ma na ten recept upozornil.
Typy na recepty, ktoré mi posiela , urobím takmer vždy. Nie preto, žeby som si to kládla za povinnosť, ale rada skúšam nové, alebo inovované veci.
A pozorujem aký je srandovný niekedy.
Napríklad.
Konkrétne tento recept. Keby som si ho našla sama, uvarila, prestrela a donútila jesť, tak by dojedol a povedal : “ No. Zjedol som. Ale už to viac nevar“
Keď si to vybral on : “ Bolo to fajné a ten cesnak čo si dala naviac to veľmi vylepšil.“
A ja som tomu ohromne rada, pretože toto je presne jedlo, ktoré si budem robievať a nebudem musieť variť osobitne jemu a osobitne mne.
Prvýkrát keď som uvarila šošovicovú smotanovú polievku, ako ma ju naučila mamička v Selciach.
To bolo rečí. Ani si už nepamätám čo všetko tej polievke vytkol,
Tak mi prišla na chuť, že si neviete ani predstaviť. Ja som takú fajnú selčiansku nerobila a nejedla hádam aj dva roky.
Dobrá Cerka ju varí často, ale jej rodina sa naučila ju variť bez octu. Všetko urobí tak ako ja, ale nedá tam ocot. No hrozne čudná šošovica to je.
Dobrý Manžel zje jedine recept z jeho domoviny a to šošovica na kyslo. Chuťou veľmi podobná tej mojej, akurát tú jeho nenariedim smotanou. A pardon, nedávam do nej zemiaky.
Tak som si tú šošovicovú selčiansku polievku uvarila. Plný, plný hrniec. Ani sa jej nedotkol.
Prehovárala som ho nech aspoň ochutná, že je to ako to jeho jedlo. Nie, tam sú zemiaky a basta.
Takže preto som pristupovala k tomuto receptu s takou nedôverou.
Našťastie všetko dopadlo dobre a toto jedlo zaraďujem do rodinného jedálnička.
Čas prípravy: 15 minút
Počet porcií (kusov): 3 porcie
Suroviny:
Na 3 porcie potrebujeme :
150 g hnedá šošovica , lúpanú určite nepoužívajte
200 g kel, čistá váha
1 veľká mrkva cca 100 g
štvrťka očisteného zeleru cca 130 g
1 cibuľa
200 g mäkká netučná údenina
drvené paradajky asi 5 polievkových lyžíc
bobkový list
1 čajová lyžička soľ
2 strúčiky cesnaku
maslo + olej
Postup
Všetky zeleninu dôkladne očistíme, umyjeme a nakrájame.
Do kastróla dáme rozohriať dve lyžice masla a dve lyžice oleja.
a premytú šošovicu.
Znovu všetko dôkladne porestujeme.
Pridáme bobkový list a pridáme približne 700 ml vriacej vody.
Všetko necháme pod pokrievkou jemne bublať asi 15 minút.
Po tejto dobe pridáme na rezance nakrájaný kel a drvené paradajky.
Ak máte čerstvé zrelé paradajky tak pokojne nakrájajte dve, ale nezabudnite ich pred tým ošúpať.
Všetko dobre premiešame, pridáme soľ, čerstvo drvené korenie.
Necháme všetko prevrieť a necháme dôjsť šošovicu, aby bola mäkká.
Dávame pozor, aby sa nám nerozvarila.
Ak to máte príliš husté, tak dolejte trošku vody, ale neprežeňte to. Je to prívarok a nie polievka.
Na záver prelisujeme cesnak a dochutíme podľa seba.
Znovu také jedlo, ktoré bude hotové, kým sa dovaria cestoviny.
Dlho predlho som sa hrabala v diskusiách pod receptami na túto omáčku.
A viete čo? Slová nesmrteľnej slečny Marplovej o tom, že „ľudská povaha, je všade na svete rovnaká“, musím povedať, že sú vskutku, ale vskutku pravdou, pravdúcou.
Ja som si myslela, že také jalové a plamenné diskusie, sa diali iba pod receptami na topreceptoch, alebo varechy. A ono nie.
A keď si spomeniem, aké sme boli všetky akurátne kuchárky a keby sme dali do nejakého jedla bujónovú kocku, tak ten desaťlitrový hrniec jedla môžem rovno vyliať, lebo by som do rána umrela a naviac to jedlo je nechutné a ble ble ble a vypadajú nám po ňom všetky vlasy, zuby a narastie nám na chrbte hrb.
A hranie sa na slovíčka, to bola tiež fajnota. TOTO nie je sviečková na smotane, TOTO je hovädzie na divoko. Rozdiel spočíval v tom, že v jednom boli štyri guličky borievok naviac.
Jeda moja a tie česko-slovenské hádky o akurátnosť buď slovenského, alebo českého národného jedla. To človek nadobudne pocit, že halušky dokáže uvariť jedine Slovák a guláš s knedľou jedine Čech.
Čo Vám budem hovoriť, nemyslite si, že ja som sa takýchto flame war nezúčastňovala.
Ojooooj, nieže nie.
Chvalabohu človek sa časom posunie ďalej, akurát je dôležité aby sa neposunul do niečoho horšieho, ale stále do lepšieho. Je pravda, že kedysi som hádam bez bujónu ani nenavarila, ale je to asi len vec zvyku. Ako som pred neviem…možno 15 rokmi naposledy použila bujón v nejakej podobe, tak odvtedy používam len vodu. Možno na rukách jednej ruky by som vedela zrátať, žeby som ho použila odvtedy. Ale zase sa už vôbec nepozastavujem nad niekým, čo ho používa. Je to jeho vec. Naviac, takto boli naučené variť hlavne naše mamky, generácia čo už ide po mne, napríklad moja dcéra, tak oni si už od tých bujónov nejako odvykli. Nech je Pohlreich aký chce, ale osvetu urobil skvelú.
A vrátim sa k tomu receptu.
A takto sa vedia zhádať a trieskať do stola aj v Taliansku, aj v Amerike a Bože odpusť, aj na Britských ostrovoch. Ale musím hneď doplniť, že hádku začínali vždy Taliani, pretože oni si predsa nenechajú przniť svoj recept. Alebo sa hádali takí, čo mali otca koňa brata syna, a ten mal za švagrinú tretiu adoptovanú dcéru, štvrtého vikomta z Lombardie a táto bola vydatá za jeho susedy syna a ten mal pestúnku, čo jedávala taliansky chlieb. A preto vie veľmi dobre, ako sa toto jedlo má variť.
Ale niektoré argumenty som uznala.
Napríklad. Veľké námietky boli proti používaniu chilli papričiek a na veľa na veľa pripustili , sladkú chilli papričku, ale len možno dva tri krúžky. na zvýraznenie chuti, V žiadnom prípade nemajú byť pálivé. Odôvodnili to tým, že toto je all Amatriciana a pálivá omáčka sa volá Arrabiata a podáva sa s penne.
A keď sa zamyslíme, tak to dáva dokonalý zmysel. To je ako keď sa klasické halušky podávajú so syrokrémom . Fajn jedlo isteže. Ale pochybujem, že to niekedy jedli naši predkovia. Niekto kto je slabšej povahy, by to nevedel možno vôbec predýchať.
Alebo normálne múčne halušky, čo sa robia k perkeltu, alebo paprikášu. Tak tieto by sme posypali bryndzou, omastili škvarkami a nazvali ich furmanské halušky. Blbé nie? A tak sa asi zdá smiešne Talianom keď natrepeme do omáčky Amatriciana celú pálivú papričku a uvaríme si k tomu farfalle.
Dobre, tak som vylúčila teda pálivé papričky.
Čo bolo horšie, nevedeli sa dohodnúť na cibuli a cesnaku. Pretože cibuľa a cesnak sa dáva v strednej časti Talianska, inde ani nie. Ach Bože, to sa išli tí Taliani samotní medzi sebou uštekať.
Ja som sa rozhodla že nedám ani ani.
Niekto fŕkal bielym vínom, niekto nefŕkal. A peklo veľké okolo toho. Ja som išla tou cestou, že to čo spôsobilo nejakú diskusiu som vylúčila
Takže u mňa bez bieleho vína. Ale zase ak budem mať nabudúce nejaké po ruke, tak frknem. čo žeby nie.
Táto omáčka sa podáva sa cestovinou bucatini. Bucatini sú o trošku hrubšie ako špagety a majú v sebe otvor. Ale nie sú to makaróny. Bucatini majú ten otvor akoby prepichnutý dlhou ihlou. A makaróny ho majú omnoho väčší.
V Mníchove dostanem hocijaké cestoviny, ale ja neviem, či nemám na bucatini šťastie, alebo čo. A tak som pristúpila k tomu, že som ich nahradila cestovinou maccheroncini.
No a podľa mňa najzávažnejší prečin, ktorý urobím voči tomuto tradičnému talianskemu receptu je ten, že nepoužijem syr Pecorino, ale Grana Padano.
Pecorino je ovčí syr a vadí mi strašne jeho chuť, nemôžem ju, skrátka nemôžem. Tak som dala moju obľúbenú kravskú Granu.
Prečo píšem o tých rozdieloch. Ak mi niekto v duchu starých Topreceptov, alebo Varechy príde sem napísať TOTO nie je all Amatriciana, Tak mu odpíšem : Nie je, no a čo. Keď sa nevedia na jeho najpravejšom recepte dohodnúť sami Taliani, tak sa jedna Slovenka kvôli tomu nezblázni.
Na dokončenie :
cestoviny buccatini (ja som dala maccheroncini)
tvrdý strúhaný syr pecorino (ja som dala grana padano)
Postup
Ak máte čerstvé domáce paradajky, tak ich najprv ošúpeme (ponoríme do vriacej vody na pár minút a následne ochladíme v studenej vode a pohodlne stiahneme šupku).
Olúpané paradajky prekrojíme, odstránime mokrý stred a hmotu nakrájame na kocky.
Ja čerstvé domáce paradajky nemám a tak používam tie konzervované
Slaninu pokrájame na hranolčeky.
Slanina by mala byť údená a dobre prerastená. Vyhovovala by aj povedzme oravská, ale tá je len zaúdená na povrchu a necítiť to. Asi je aj varená vo vode, pretože dosť prská. Skrátka lepšia by bola klasická údená , dobre mäsitá. Ak použijeme tú oravskú, dala som do rozpisu aj údenú mletú papriku, aby to dostalo aspoň akú takú údenú vôňu a chuť.
Dáme variť cestoviny podľa návodu na obale.
Do kastróla dáme rozohriať olej a vhodíme naň kocky údenej slaniny. Nevyškvaríme ju, necháme ju len jemne zozlatavieť.
Dierkovanou podberačkou ju vyberieme a dáme bokom.
Na výpek dáme krájané paradajky, osolíme , okoreníme a necháme redukovať nejakých päť minút.
Pridáme slaninu, nasekanú petržlenovú vniatku, sušené talianske bylinky a údenú mletú papriku.
Premiešame, dochutíme ak treba. Ja som pridala lyžicu cukru.
Vmiešame uvarené a odkvapkané cestoviny.
Nakoniec hojne posypeme strúhaným syrom.
Mijaitu poznám z internetu. Miluje cestovanie a z ciest si nosí všelijaké recepty. Arabské, Blízky Východ, ázijské, exotické. 
