Moji milí.
Za dvadsaťpäť rokov života v Mníchove, sme neprišli na chuť mníchovským chlebom a pečivu.
Tak jasne, že sme si našli medzi nimi svojich favoritov, ale sú to favoriti typu „medzi slepými, jednooký kráľ“.
A naši favoriti, očividne nechutili Mníchovčanom, pretože ich časom prestali predávať.
Chápete to?
Čo sa týka pečiva.
Rožky, ako ich poznáme u nás na Slovensku, tu neexistujú. Keď som robievala pre DM klasické hotdogy…také ozajstné, že ja som mala na to aj taký prístroj, kde sa napichoval na hrejúci, úzky kolík rožok a do toho otvoru v rožku , sa potom vsunul párok, tak na to som si musela najprv tie rožky upiecť. Skutočne, nebolo na to v Mníchove vhodné pečivo. Časom som začala robiť iný spôsob hotdogov, ktorý DM mal radšej, prístroj prestal nahrievať a tak odišiel do neba pre kuchynské spotrebiče.
Tak, ale aj na Slovensku, alebo v Čechách, mám ja osobne svojich rožkových favoritov.
Milujem, milujem rožky, ktoré kupujem v českom Albertovi. Také tie normálne. Podlhovasté. Sú o máličko dlhšie, ako klasické a sú sypané buď makom, alebo rascou, alebo soľou, alebo čisté. Nejedávam biele pečivo často, takmer nikdy, ale keď už, tak si dám záležať na tom, aby to boli tieto. To sa týka samozrejme, len počas pobytu v Česku.
Tu máme rozpor s Mojim Dobrým Manželom, pretože on preferuje tie, čo sa kupujú v jihlavskom Tescu. Tie sú tiež trošičku dlhšie ako tie klasické , slovenské, tukové, ale je to typ, čo sú skôr nafúknuté.
Tento druh som nikdy nemala rada. Nikdy.
A slovenské bagety….ááááách.
Keď si kúpim bagetu na Slovensku – teda dúfam, že to tak ešte je a v tomto smere nebudem sklamaná, tak keď si kúpim bagetu na Slovensku, alebo trebárs aj dlhé rožky (viete, také ako keby polovičná bageta), a ak som hladná, tak uštipujem, uštipujem, uštipujem a šup, polovica je zjedená.
Ľahučká striedka, chrumkavý, krehučký povrch. Keď krájam bagetu na kolieska na Slovensku, tak musím na to použiť pilkový nôž a krájať mimoriadne ľahkou rukou, aby som nezdeformovala tvar.
A to skutočne nekupujem bagety v prísne špecializovanej predajni, ale v obyčajných slovenských supermarketoch.
Vidíte…tu musím napísať, že neviem či v Banskej existuje niečo také, ako sú pekárne.
Viem, že bola jedna na námestí, vedľa potravín u Klimov. Ale tam odišli majitelia do dôchodku a pekáreň zatvorili. Hádam zo 4 roky tomu je.
Tá pekáreň tam existovala ešte aj za socíku, keď som ja chodila na strednú. Jasné, že majiteľom bol štát, ale skrátka tá pekáreň tam bola. Tam sme po škole chodili a kupovali si tam slané bagety. Akurát sa to nevolalo bageta, ale dlhé slané rožky. Boli hrubšie ako bagety a kratšie. A boli skvelé.
Netuším, či je to spomienkový idealizmus.
Predávali sa tam aj takzvané Dubčekove rožky. A ja som ich teda nezažila, teda zažila, ale bola som dieťa a nevedela som to tak posúdiť. Boli ohnuté do polmesiaca a sypané makom. Ešte matne si pamätám, že ľudia so sieťkou plnou nákupu, ich niesli naukladané na svojom predlaktí.
Ale ako píšem…tieto konkrétne rožky sú len spomienka na vizuál. Ako chutili už netuším.
Bagety v Mníchove. Čo k nim dodať.
Tak ja by som Vám priala vidieť, ako si predstavujú bagety v Mníchove.
To je skôr chlieb v bagetovej forme. A oni to vážne volajú bageta. Tak odštipkávať z týchto bagiet nejde. Striedka je hutná, bez bublín a jedenie holými ústami …na to je príliš taká….suchá. Nemá ten príjemný povrch krehkého chrumkania.
Vyzerajú tak, že áno, že chrumkajú, ale skutočne to nie je tak. A nie sú ani ľahké. Slovenské bagetové koliesko, mi stačí obložiť šunkou a syrom a zeleninou. Toto mníchovské musím najprv natrieť nejakým pomazom, aby sa ľahšie kĺzalo dolu hrdlom.
Tieto mníchovské bagety využívam ako podklad na mini chlebíčky a ti nemôžu byť ani veľmi hrubé.
A nechutia mi ani mníchovské žemle. Všetko je príliš hutné, tvrdý povrch….nie chrumkavý, ale tvrdý. V každej pekárni to vyzerá úžasne, ale pre mňa a DM tam nič nie je.
Sladké pečivo nekupujeme, takže to nehodnotím, ale na pohľad vyzerá dobre.
A ukradli mi v takej pekárni peňaženku. V Mníchove. V pekárni kde som chodievala denne – už tam nechodím. Tak.

Na Slovensku si pamätám, chlieb dovezený rovno z pekárne. Horúci a voňavý a chrumkavý.
A aj keď už vychladol, tak bol dobrý.
Aj súčasné chleby slovenské a české, také tie bežné, konzumné nám chutia. V Jihlave kupujeme Šumavu a v Banskej Bystrici Slatinský. Teda to sú také tie bežné obchodové. Tam ešte aj cmarový, alebo zemiakový kupujem. Vlastne neviem, či ten cmarový ešte mávajú.
Vlastne viem, ešte o jednej pekárni v Banskej Bystrici, ale tam som ešte nebola a neviem si spomenúť ako sa len volá. Už viem už viem…..Chlieb a láska. Majú predajňu pod tržnicou na námestí. Tam oproti bývalému Depu. Nepoznám ich sortiment, ale chleby majú úžasné.
Priviedla nás k nemu naša Julka. Bol súčasťou sortimentu v jednej kaviarni, kde Julka pracovala ako barmanka a keď sa nedopredal, tak ho raz priniesla. Ja odchovaná mníchovským sortimentom, som ho jedla normálne holými ústami.
Predávajú ho aj v Európe. Majú stánok pri východe na parkovisko. A podistým ho predávajú aj inde, ale o inom neviem.
V Mníchove predávali niečo veľmi podobné, ale bol menší a drahší. Predával sa v sieti obchodov Tengelmann. Ale Tengelmann sa zmenil na Edeku a tam už ten chlieb nepredávajú. A už som ho nikdy, nikde nevidela. Ten chlieb dokonca chutil aj Dobrej Svokre a ona chlieb nejedávala vôbec. Ale tento sme jej občas priviezli a tiež ho vraj jedla holými ústami. Ktovie či je to tiež spomienkový idealizmus, alebo bol ozaj dobrý.
Alebo pekáreň Rischart v Mníchove. Tam som tiež kupovala skvelý chlieb.
Prestali ho vyrábať.
Na veľké nákupy chodievame do V – Marktu a tam sú mimo jeho predajnej plochy, tak na boku, rôzne predajničky a je tam aj pekáreň, neviem jej meno. A tam sme kupovali okrúhly alsaský chlieb. Tak ten bol skvelý. Vážne skvelý. Presne ten , ktorý odštipujete, odštipujete. A hádajte čo. Prestali ho predávať.
Majú tam niečo veľmi podobné, tak sme začali kupovať ten.
Chyba toho alsaského aj tohto teraz , bola tá, že oni sú okrúhle, čo by nebol problém, ale oni sa tým, že sú to také tie ľahké chleby s veľkými okami, nedajú dobre krájať. Oni ho robia tak, že ide viac do šírky, ako do výšky. Neviem čo je to za zvyk.
Tak si ho dáme nakrájať tam v pekárni, ale aj keď je nastavený na najväčšiu hrúbku, tak sú to strašne tenučké a dlhé pláty chleba. Človek kým zje misu fazuľovej polievky, aby zjedol tri celé, neprekrojené krajce.
A veľmi zle sa z nich robia obložené chleby pre DM do práce.
Skončilo to tak, že kupujem také tie nedopečené žemle, ktoré si dopekám ráno sama.
Lenže.
Tie sú dobré iba hneď, čerstvé po upečení. Maximálne tak do dvoch, troch hodín.
A je to strašná otrava, každé ráno zobrať dve žemle a piecť ich. No robím to.
Dobrý Manžel miluje ciabattu. Neuveriteľné. Kto by už mal rád ciabattu.
Raz si aj kúpil v Mníchove, ale odvtedy nikdy viac. Kupuje si ju Čechách. Na Slovensku nechodieva na nákupy a ja to nekupujem, tak nevie ako chutí na Slovensku.
Takže som sa hecla a že mu ju upečiem.
Naštudovala som veľa veľa veľa .. aj videjká som prebehla, aj som si počítala čo to na rôznych fórach a ah s AI som sa poradila a usúdila som, že nie je mi v Mníchove súdené upiecť doma ciabattu.
Mne je vo všeobecnosti veľmi ťažko piecť takéto veci, pretože pri plynovej rúre je to peklo.
Aj tie žemle, ktoré si len dopekám, musím v strede procesu , otočiť na plechu bruchom hore, aby mali zapečený vrch.
No a ciabatta sa robí z tzv mokrého cesta.
Ja som rada, že dokážem upiecť tie predpečené žemle, nieto takú vec, čo sa pečie z mokrého cesta. Bože.
A tak som sa dala zlákať chlebmi , ktoré sa volajú „bez miesenia“
A tak som si naštudovala tento typ pečiva a zvážila svoje možnosti a schopnosti.
A toto tu som upiekla.
Som spokojná.
Bochníky majú skvelú, rustikálne vyzerajúcu kôrku, chrumkavú…nie tvrdú, ale vážne chrumkavú.
Striedka nie je hustá, ale ani zase okatá, je mäkká a dá sa skvele na ňu natierať.

Suroviny

Na 6 väčších bochníkov budeme potrebovať

500 g hladká múka T550
300 g voda (teplá)
2 čajové lyžičky soľ
10 g čerstvé droždie
1 čajová lyžička cukor

Postup

Do misy nalejeme vlažnú vodu, pridáme čerstvé droždie aj cukor, premiešame, aby sa droždie úplne rozpustilo, a necháme pár minút postáť, kým sa neobjavia malé bublinky.

Prisypeme múku a soľ. Vareškou miešame dovtedy, kým v mise nezostane žiadna suchá múka. Cesto je v tejto fáze lepivé, hrboľaté a hustejšie, čo je pri tomto pomere vody prirodzené.

Misku zakryjeme a necháme cesto približne dvadsať minút odpočívať. Tento krátky odpočinok pomôže múke nasať vodu a cesto sa stane pružnejším a lepšie ovládateľným.

Po dvadsiatich minútach si navlhčíme ruky vodou. Cesto z jednej strany nadvihneme, natiahneme smerom nahor a preložíme na opačnú stranu. Misku pootočíme a urobíme celkovo štyri takéto preklady. Toto jedno skladanie stačí, aby sme získali pevnejší povrch a pravidelnejšiu striedku.

Misku opäť zakryjeme a necháme cesto kysnúť približne 40 minút, podľa teploty v kuchyni. Malo by byť mäkké, nadýchané a mierne bublinkové, ale stále držať tvar a byť pevnejšie.
Pracovnú dosku jemne posypeme múkou. Cesto preklopíme tak, aby sa povrch narušil čo najmenej. Ostrým nožom alebo škrabkou rozdelíme cesto na približne osem kusov. Jednotlivé kusy iba jemne nadvihneme a prenesieme na papier na pečenie. Necháme ich desať minút odpočívať, aby sa napätie po rezaní uvoľnilo.

Plech necháme nahrievať v rúre a rúru predhrejeme na 250 °C aspoň dvadsať minút. Bochníky prenesieme aj s papierom na horúci plech a pečieme osem až desať minút pri vysokej teplote.

Potom teplotu znížime na 220 °C a dopekáme približne desať až pätnásť minút, podľa veľkosti bochníkov a požadovanej farby.

Ak chceme výraznejšiu kôrku, na posledné minúty môžeme zapnúť horný ohrev. Upečené bochníky necháme aspoň pätnásť minút chladnúť na mriežke.


——————————————————————————————————————————

Tak moji milí, takto by sa to robilo, keby sme žili v ideálnom svete…..ale môj svet ideálny nie je ani náhodou. Takže tento krásny , technicky presný a dokonalý recept Vám prerozprávam do môjho sveta v ktorom som upiekla tieto fajné, fajné chlebíky.
A je na Vás ako sa rozhodnete. Napísala som Vám pravdu, pretože neviem, ako by vyzerali tie bochníčky z ideálneho sveta….z toho môjho vyzerajú presne tak, ako vidíte.
A poďme na to s mojimi rozdielmi
——————————————————————————————————————————-

Do misy nalejeme teplú vodu, pridáme čerstvé droždie aj cukor, premiešame, aby sa droždie úplne rozpustilo, a necháme pár minút postáť, kým sa neobjavia malé bublinky.
Tu by som rada povedala, že ja radšej tekutiny vážim, ako meriam. Príde mi to omnoho šikovnejšie a presnejšie. Viem, že na súčasných digitálnych kuchynských vážkach sa dá nastaviť aj množstvo v ml, ale rôzne tekutiny vážia inak. Preto si vždy na internete zisťujem, koľko váži napríklad olej, mlieko, smotana atd a prerátam si množstvo ml na gramy.

Prisypeme prevzdušnenú múku a soľ.
Soli v pôvodnom recepte bolo menej a hotový chlieb sa nám zdal málo slaný, Preto som do rozpisu pridala väčšie množstvo soli. Vy si zvoľte či dáte jednu, alebo dve lyžičky.
Vareškou miešame dovtedy, kým v mise nezostane žiadna suchá múka. Cesto je v tejto fáze lepivé, hrboľaté a hustejšie. Cesto skutočne nepotrebuje, aby ste do neho strčili, čo len prst a len to všetko pozhŕňajte do jednej kopy vareškou.

Misku som zakryla a nechala kysnúť. V mojom prípade to bolo približne sedemdesiat minút, pretože som zabudla zapnúť časovač a pretiahla kysnutie takmer na dvojnásobok. Cesto za ten čas pekne narástlo, uvoľnilo sa a bolo mäkké a vzdušné, ale ešte stále trochu pevné.

.

Navlhčíme si ruky vodou. Cesto z jednej strany nadvihneme, natiahneme smerom nahor

a preložíme na opačnú stranu.

Misku pootočíme a urobíme celkovo štyri takéto preklady. Toto jedno skladanie stačí, aby sme získali pevnejší povrch a pravidelnejšiu striedku.

Po skladaní necháme cesto ešte raz kysnúť, tentokrát približne tridsaťpäť minút. Za ten čas sa jemne nafúkne a je pripravené na tvarovanie.

Pracovnú dosku poprášime múkou.
Ako vidíte neprášila som, ale sypala. Predtým som čítala o ciabatte a tam sa píše vyslovene o veľkom množstve múky a nejako som to udržala v hlave, aj keď som už piekla niečo úplne iné.

Cesto opatrne preklopíme tak, aby sa jeho povrch čo najmenej narušil.


Ideálne by možno bolo, keby som cesto rozdelila na dva bochníky, ale ja som chcela porcie. DM miluje kôrku a chcela som aby mal viac kôrky ako striedky a aby som mohla porcie zmraziť a po jednej vyťahovať. Jedna je pre DM tak akurát.
Pomocou škrabky cesto teda prerežeme na asi šesť približne rovnako veľkých kúskov, Každý bochník len jemnučko nadvihneme a prenesieme na plech vystlaný papierom na pečenie. Netvarujeme ich, nestláčame ani nerolujeme – rustikálny tvar je pre tento typ cesta prirodzený. Prenášame ich tak, ako keby sme niesli živé striebro. Nie je dôležitá rýchlosť, ale nesmierná jemnosť.

Bochníky necháme krátko odpočívať, zhruba desať minút.

Medzitým rozohrejeme plynovú rúru na najvyššiu teplotu a plech necháme nahrievať vo vnútri. Teplota v plynovej rúre kolíše, preto je dôležité dopriať jej minimálne dvadsaťpäť minút predohrevu. Nepoužívame paru ani plech s vodou, pretože v plynovej rúre môže para zhasiť plameň.

Keď je rúra dostatočne horúca, prenesieme bochníky aj s papierom na rozpálený plech.
Ja som ten horúci plech vybrala a okamžite prehodila, tu je zas potrebnejšia tá rýchlosť, aby plech nestrácal teplo.

Pečieme pri teplote okolo 240 °C približne osem minút. Po tomto čase teplotu znížime na približne 220 °C a pokračujeme v pečení. Keďže som netušila, že para môže plyn uhasiť, tak ja som podľa odporúčaní, do rúry dala aj plech s vodou. V priebehu pečenia mi plyn 2x zhasol, nevšimla som si to hneď, netuším, ako dlho mi tá rúra chladla– ak sa to stane, stačí rúru znovu zapáliť a pokračovať. Skoro ma piclo, čo Vám budem čo hovoriť. V tom momente som sa už duševne pripravovala , že z rúry vytiahnem niečo neduživé, čo si priviniem na hruď a s plačom vyhodím.

Dosť na tom, po tomto čase bolo pečivo stále veľmi bledé.

(tu som chcela pridať fotku, ako boli bledé, ale namojdušu som nerozoznala medzi nafoteným materiálom, ktoréže to sú)

V plynovej rúre sa to môže stať, preto sme plech posunuli o jeden zúbok vyššie, aby bol vrch bližšie k zdroju tepla, čo je v prípade plynovej rúry, rozpálený vrch rúry. Keď ani to nestačilo, na poslednú minútu som bochníky otočila hore nohami. Vrch sa tak rýchlo dofarbil a získal peknú hnedú farbu.
Upečené. Aleluja.

Bochníky preložíme na mriežku a necháme približne pätnásť minút vychladnúť.

Kôrka zostane chrumkavá a striedka mäkká a jemná. Táto verzia je výsledkom skutočného postupu z mojej kuchyni – s dlhším prvým kysnutím, neskorším skladaním aj komplikáciami plynovej rúry – a napriek tomu sa mi vydarili výborné rustikálne bochníky.
A čo je vyslovene očarujúce a DM to nesmierne ocenil…..kôrka ostala chrumkavá aj po zmrazení a rozmrazení.
Ja len teraz premýšľam, že podľa akého postupu ich budem piecť nabudúce, či sa držať tohto chybného, alebo ísť do neznáma a skúsiť neskúsené 🙂

Z obezity som začala mať príšerné zdravotné problémy, aleže hrozné. Tu už nejde o estetický zážitok z pohľadu na mňa, mne ide vážne o život.
A tak som nezačala držať diétu.
Nenormálne mi vnútorne pomohla moja internetová kamarátka, ona vie ktorá.
Nechala si zrolovať žalúdok.
Schudla takmer 60 kíl,  pri výške, tipujem 160 cm a vyzerá teraz nesmierne sexy. 
Niežeby ma neinšpiroval jej vzhľad, ktorá žena by nechcela nosiť konfekčnú veľkosť z normálnych obchodov. 
Naša suseda na chate,  Kendysova Marcelka, mi neustále vraví, že na to,  akú mám monštróznu postavu (tento prívlastok ona nepoužíva, na to je príliš  taktná dáma), tak sa viem úžasne obliecť a nakombinovať a aké skvelé doplnky používam. Poteší to, čoby nie. Ale som pri  nakupovaní limitovaná a ja nechcem byť limitovaná ničím, okrem môjho veku.
Deravé rifle by som si neobliekla ani keby som mala konfekčnú veľkosť 38. Príde mi to v mojom veku nesmierne infantilné a podľa môjho názoru to nosia len ženy, ktoré nedokážu starnúť. Ale nakoniec, moja vec to nie je a každý nech si nosí čo chce. 
Možno túto vetu pri korekcii aj vymažem, lebo sa ma rozhodnutia iných žien vážne netýkajú.
Skôr som sa nechala inšpirovať jej stravovaním, vyplývajúceho zo zákroku.
Ona mohla jesť 150 ml stravy každé tri hodiny a piť po dúškoch. 
Po zákroku a nejaký čas po ňom, mala nastavený režim tak, aby vyhovoval jej operovanému žalúdku. To je normálne,
Ale po určitom čase, ktorý jej stanovil lekár, mohla prejsť na normálnu stravu, akurát mohla jesť každé tri hodiny a len stopäťdesiat mililitrové množstvo. 
Jedla všetko na čo mala chuť.
Mohla si kľudne dať 150 ml zmrzliny a o tri hodiny vyprážaný rezeň s kašou.  Stopäťdesiat  mililitrové množstvo. To je tak lyžica kaše a dve hryznutia.
Možno si stanovila, že bude jesť menej kalorické jedlo, ale som presvedčená, že keď si jej telo vypýtalo chlieb s masťou a škvarkami, tak si ho dala. 150 mililitrov.
Nie je to veľa. Ale je to každé tri hodiny , počas 16 hodín, ktoré nespí.
Covidovej infekcie som sa bála, ako každý tučný človek ku šesťdesiatke , čo má cukrovku, vysoký krvný tlak a problémy s dýchaním a nefunkčnou štítnou žľazou a problémami so srdcom.
Ja som vážne, vážne verila tomu, že pokiaľ ju dostanem, tak umriem. 
Všetci popierači na svete tvrdili, že na covid umierajú výhradne takí ľudia ako som ja, plus nevyliečiteľne chorí, plus úbohí starčekovia, čo sú už aj tak jednou nohou v hrobe a  len sú umelo držaní pri živote, tak ich taká škoda nebude. A ani tučných, ani chorých škoda nebude.
Čo s nami, len nás zastreliť.
Nevyvíjame žiadnu fyzickú aktivitu, sme obézni, sme lenivý, prežierame sa, jeme kvantá liekov na zníženie krvného tlaku, cholesterolu, tak prečo zaberáme a komplikujeme život tým zdravým, dravým, ktorých sa to vôbec netýka a kvôli nám musia nežiť svoj zdravý, dravý  život.
Ten tlak bol taký, že keď som zistila, že sme s DM pozitívny, tak som nespala a potajomky plakala a lúčila sa v duchu s rodinou a milovanými. Pretože som verila, že umriem.
Náš priebeh nebol ťažký a prebehol bez komplikácii, so mnou, ako  tou,  z rizikovej skupiny zbytočných,  sa to trochu vlečie, ale DM je úplne v pohode.
Ostatní nemali také šťastie. Umierajú aj mladí a zdraví, s kondíciou 
A tak som si povedala, že vesmír mi niečo chce tým naznačiť.
Najprv mi poslal kamarátkine fotky a potom ma nechal prekonať covid s prstom v nose.
Nebudem držať diétu.
Nebudem kupovať nízkotučné mliečne výrobky. A nebudem jesť výhradne uvarené mäso vo vode. A nebudem živá len šalátoch. A nebudem držať delenú stravu. Ani low carb, ani nebudem kupovať sucháre a tuniaka vo vlastnej šťave.

Verím, že po tom, po čom som si v rámci mojej slabej vôle,  privodila na telo a aj na dušu. A hrozby, čo nado mnou neustále visí, je toto jediná cesta, aby som sa vyhla tomu,  čoho som bola svedkom od mojich 30 rokov – jojo efektu a úplnej deštrukcii môjho tela.
Budem jesť málo, často a to čo mi nezvýši hladinu cukru a to čo mi nebude dvíhať váhu.
Nemôžem jesť sladkosti, ale keď si Dobrý Manžel otvorí zmrzlinu, dám si za malú lyžičku a neupadnem z toho do depresie. Raz za mesiac to , isto iste,  nespôsobí katastrofu.
Nebudem jesť údené, ale keď budem piecť raz za mesiac DM pizzu, tak si dám jedno tenučké koliesko klobásy.
A keď znovu upečiem tieto chlebové dalamánky, tak z jedného, čerstvo upečeného si raz, len jeden raz,  odštipnem ako dáma.
Pečiem ich  asi 2x do mesiaca a sú pre moju chuť, dokonalosť sama.
Vláčne aj na druhý deň, tretí deň neriskujem a dávam ich do mrazničky.
Ako som sa rozhodla nedržať diétu, tak po upečení, okrem dvoch, dávam hneď ostatné do mrazničky.  A vyťahujem v rámci potreby. A zbytočne nás nedráždia.
Lebo aby ste vedeli, keď buchtu rozrežete, natriete maslom a obložíte, je to niečo úžasné.

Recept je z kuchárskej knihy od Ivy Trhoňovej
Nejako zle som si pozrela recept a tak som ich piekla po prvýkrát, len z hladkej múky. Tým pádom,  som použila o  trochu menej vody, pochopiteľne . A používam sušené droždie.
Už som pritom aj ostala a v tomto znení napíšem aj recept.
Iva ich má pomenované ako dalamánky. Slovo dalamánok je český výraz, používa sa aj na Slovensku, ale je v nej dosť neobratný. Musela som si pozrieť jeho gramatiku. 
Skôr by som sa priklonila k pomenovaniu bosniak.
Ale bosniak to nie je.  Podľa wiki je bosniak niečo iné.
Dosť na tom nech je to čo chce. Je to skrátka viac chlebové, ako žemľové pečivo.
A je báječné a kladiem Vám na srdce, vyskúšajte ho .
Iva vďaka veliká.

Priatelia opatrujte sa, pozostalým po covidových  obetiach vyslovujem hlbokú účasť. Tým, čo sa s chorobou potýkajú, skoré a nekomplikované uzdravenie. Alka Caby, bola som zdesená z Tvojho a Majovho priebehu a  stavu a dúfam, že po mesiaci agónie to pôjde už len k lepšiemu. Monika, musíš vydržať, vydržala si už toľko, že tie následky po piatich mesiacoch konečne pominú. Bea a Dušan sa šťastného konca nedožili. Ani jeden z nich nebol chorý, tučný a starý.

	Čas prípravy: cca 2 hodiny
	Počet porcií (kusov):  8 kusov

Suroviny:

na 8 kusov potrebujeme

430 g hladká múka
220 ml voda
1 čajová lyžička sušené droždie
1 čajová lyžička med
30 g mäkká bravčová masť
dve zarovnané čajové lyžičky soľ
1 čajová lyžička drvená rasca

2 polievkové lyžice olej
1 veľká cibuľa
1 čajová lyžička čerstvo drvené korenie

Postup :

Cibuľu ošúpeme a nakrájame na veľmi maličké kocky.
Rozohrejeme olej a cibuľu udusíme do mäkka a voňava.
Posypeme ju čerstvo drveným korením a odložíme bokom, aby vychladla.

Vodu odmeriame. Múku navážime.
Polovicu vody ohrejeme na letnú, pridáme do nej med, droždie a jednu veľkú lyžicu z odváženej múky.
Vodu s múkou, droždím a medom vymiešame do hladka a necháme postáť približne dvadsať minút.
Na vypracovanie a vykysnutie cesta som použila domácu pekáreň.
Na dno nádoby prelejeme vykysnuté droždie, pridáme múku, soľ, drvenú rascu a mäkkú bravčovú masť.
Nakoniec pridáme aj udusenú cibuľu s olejom, na ktorom sme ju dusili.
Zapneme program cesto. 
Pri miešaní cesto sledujeme a prilievame po častiach druhú polovicu vody.
Podľa potreby , ak sa Vám zdá cesto príliš riedke, alebo príliš husté, pridáme ešte hladkú múku, alebo vodu.
Vypracované cesto nebolo vyslovene husté.
Po vykysnutí, zapneme rúru na 220 stupňov.
Na plech položíme papier na pečenie.
Cesto preložíme na pracovnú plochu a prepracujeme ho .
Rozdelíme na 8 častí
Každú časť vyformujeme do podlhovastej buchty, uhladíme a položíme na plech na pečenie.

Iva píše, že ju máme narezať, ale ja toho nie som schopná, asi mám tupé nože, alebo príliš mäkké cesto, alebo neviem čo.
Aj sa mi to podarí, aj mi zárez pri pečení zmizne.
Pripravené chlebové dalamánky,  necháme na plechu ešte pol hodinu kysnúť.
Iva píše, že buchty stačí potrieť vodou, ale ona a aj ja som rozšľahala vajíčko a potrela ich vajíčkom
Posypala som celou rascou a tú som zľahučka zatlačila do cesta, stačí veľmi zľahka.

Dáme piecť na 10 minúť.
Po tejto dobe stiahneme teplotu na 200 stupňov a dopekáme desať až pätnásť minúť.
Necháme vychladnúť.

 

 

Každý pravoverný Talian odfrkne. Akú už len v Amerike vedia robiť pizzu. No neviem, jediné americké, ktoré som jedla boli v Mníchove v PizzeHut a pravdupovediac  nechutili mi. Boli veľmi hrubé a nemali na sebe dostatočné množstvo obloženia, ktoré by prebili chuť cesta.
Lenže to bolo pred desiatimi rokmi a viac ako chuť tej pizzy mi utkvela príhoda.
Sedeli sme v pizzerke Hut. Ja, Dobrá Cerka, čoby prázdninujúca vysokoškoláčka a naša vtedajšia mníchovská kamoška Kata.
Nechcela som pizzu a tak som si vyberala a vyberala a vyberala a nevedela som čoby. Čašník pri nás stál a čakal a čakal. Ja celá nervózna zo stojacieho čašníka a z toho, že nemám na nič chuť som si tak od pľúc po slovensky odpľula „k…a, ja fakt neviem“
A čašník mi tak od pľúc po slovensky odpovedal “ ja vám verím, ani ja si tu neviem nikdy vybrať“
Takýchto podobných príbehov za tie roky sa nám nazbieralo viacero.
Najmilejšia je asi tá z metra s vnučkou Dorkou.
Sedel oproti nám taký snedý mladý muž. Dorka neustále trepala a trepala a na niečo sa pýtala. Pekne nahlas, ako to len ona vie.
A zrazu sa pýta „Omka a tento pán oproti je Turk“?  Nevedela vtedy ešte vyskloňovať slovo Turek. A pán sa ňu pozrel a povedal. „Nie, ja som Slovák“.
A tak sa už riadime, že ani v tom Mníchove si nemôžeme byť naistom, že nám nikto nerozumie.  A keď ohovárame oproti idúcich, tak len potíšku do ucha.
No a naspäť k receptu.
Piekol ju môj neobľúbený kuchár.
A môžem povedať, že asi zahajujem jeho seriál, pretože včera Dobrý Manžel celý deň pozeral jeho kanál a ja som neveriacky sledovala ako sa mi plní môj jutubvý kanál „na vyskúšanie“
Kým som začala pizzu piecť, prezrela som, čo všetko sa o nej dozviem a musím povedať, že to čo som dohľadala sa veľmi nelíšilo od tohto receptu.
Ale dofrflala som sa niečo. Nemôžem si pomôcť, no nemám a nemám rada tohto blogera.  Vlastne nemám rada varenie amerických blogerov tak všeobecne.
Vadí mi , že všetko merajú na šálky a hrnčeky. A keď už vážia, tak nemajú metrický systém. A pridávajú suroviny, ktoré tam vôbec nemusia byť, všetko hádžu dokopy a varia  strašne kaloricky.
A používajú  polotovary.
Samozrejme to nie je pravidlo, to zase nie.
A keď som pozerala tento recept, tak aj keby som to nevedela, tak by som ho hádala na americký.
Samé šálky a oz a nenormálne veľké množstvo syra a úplne iný postup ako by som si predstavovala.
Ani by som do toho receptu nešla, keby ma vážne nezaujala tá technológia a keby DM po tej pizze veľmi veľmi netúžil.
A tak som ju urobila.
Viete čo Vám musím povedať?
Je TAK DOBRÁ, je TAK VÝBORNÁ  a pre človeka, čo sa obáva kysnutého cesta, úplne jednoduchá.
Táto pizza bude patriť do nášho jedálnička, tak, ako tá selčianska od mamičky.
Ľudia z Detroitu  a kuchár John, ďakujem v mene celej našej rodiny.

	Čas prípravy:  2 hodiny + príprava
	Počet porcií (kusov):   pekáč 25 x 35 vonkajší rozmer

Suroviny:

na cesto:
200 ml voda
1 balíček sušené droždie dr. Oetker
300 g hladká múka
1 lyžička cukor
1 veľká lyžica olej
1 lyžička soľ
Na omáčku :
800 g krájané paradajky z plechovky
1 cibuľa
4 cesnakové strúčiky + 1 čajová lyžička sušený cesnak
1 polievková lyžica sušený tymian, alebo vetvičky čerstvého
1 čajová lyžička chilli drvené papričky
čerstvo mleté korenie
1  zarovnaná polievková lyžica cukor
1 čajová lyžička soľ
Na dokončenie :
papriková saláma
300 g tvrdý syr v kuse (ja som mala ementál)
olivový olej

Postup

 

Do teplej vody vsypeme celé vrecúško sušeného droždia, pridáme lyžičku cukru a olej. Premiešame a necháme droždie napeniť.
Do misy dáme drožďovú vodu, vsypeme múku a soľ.
Vypracujeme hladké cesto.
Mne sa nechcelo do toho strkať ruky, tak som použila ručný šľahač s vlnovitými násadami.  Potom som aj tak do toho musela strčiť ruky, takže tento krok kludne vynechajte a ušetríte čas.
Cesto nemiesime, len to všetko dajte dokopy do hladka.
Cesto bolo na môj vkus dosť riedke, ale riedke bolo aj v pôvodnom recepte, tak som to nechala tak.
Cesto nenecháme kysnúť v mise.
Vezmeme si hlboký pekáč.  Rozmer pekáča je dôležitý. Pretože pri tejto pizze je dôležitý chrumkavý okraj.  Ak nemáte vhodnú veľkosť, tak radšej pečte v dvoch menších.
Dno pekáča poriadne vykropime olejom a položíme do neho cesto.
Prsty si namočíme do oleja a pomocou prstov cesto rozťaháme po celej ploche.

Pekáč prikryjeme druhým plechom a necháme kysnúť na teplom mieste hodinu a pol.
Po tejto dobe, cesto znovu pomocou  naolejovaných prstov,  rozťaháme po ploche rovnomerne,  až do okraja pekáča.
Znovu prikryjeme plechom a necháme kysnúť 30 minút.

Uvaríme si omáčku.
Do kastróla dáme dve lyžice oleja a podusíme na ňom malé kocky očistenej cibule.
Pridáme soľ a tymián a nakoniec paradajky.
Omáčku dusíme pod pokrievkou nejakých 15 minút.
Po tejto dobe do nej prelisujeme cesnak, pridáme cukor, okoreníme, pridáme drvené chilli papričky a ak treba dochutíme ešte soľou.
Omáčku odložíme bokom.
Tehličku syra nakrájame na maličké kocky. J
Na vykysnuté cesto poukladáme kolieska paprikovej salámy.

Celú plochu posypeme kockami syra a dbáme na to, aby kocky boli nasypané pekne až do krajov pekáča.

Z omáčky urobíme tri pásy a na tie pásy ešte poukladáme kolieska paprikovej salámy.

Pekáč vložíme do vyhriatej rúry na 250 stupňov a pečieme na plný výkon 15 minút.
Po upečení  musíme nutne nechať pizzu trochu vychladnúť. Syr je tekutý a musí trochu spevnieť, aby sa dala pizza krájať.
Ja som pri príprave pizzy urobila dve chyby a vy sa ich vyvarujte.
Prvá. Nedotiahla som vykysnuté cesto až do kraja. Nechala som priestor aby pri pečení malo ešte kde narásť.
Druhá. Môj neobľúbený kuchár hovoril, že sa nemáme báť nechať teplotu na 250 stupňov, že to neprihorí.
Ja som sa bála a nechala 220 stupňov a bola to chyba.
Aspoň pri mojej rúre. Ale Vy dávajte prvýkrát pozor, ja Vašu rúru nepoznám.
Správne upečená pizza má zdvihnuté tmavo zlaté chrumkavé okraje . Zmiešané cesto so syrom.  Fantastické.
Mne sa ten okraj  nevydaril, akurát takýto.

Keď ju budem piecť budúci týždeň tak to urobím už tak, ako káže Môj Neobľúbený Kuchár.

Hneď na úvod sa dohodneme, že toto samozrejme nie je talianska pizza a preto aj tie úvodzovky v názve.

Keď sa otvorili hranice a našinci začali chodiť na dovolenky nielen do Bulharska a Rumunska  a podobne…polovica Seliec so zbožnou úctou hovorila, že idú do Talianska…fúúúúúú, to bola v tej dobe destinácia a vravím to úplne vážne. To nebolo vtedy tak ako teraz….teraz keď už ide niekto do Talianska, tak sa to bere, tak ako keby išiel k Balatonu. Dosť na tom, také bežné slovenské gazdinky, ktoré celý rok chodia do práce a dovolenku si brávali, keď im priviezli domov uhlie a bolo ho treba rýchlo rýchlo spratať, alebo gazdinky,ktoré si brali dovolenku, keď bolo treba na záhrade vykopať trativod…rozumiete, tak tieto gazdinky v tom Taliansku prišli prvýkrát do styku s pizzou. A po návrate domov špekulovali a špekulovali. No…moji rodičia v Taliansku nikdy neboli…oni ostali len pri tom Balatone, Rumunsku, Bulharsku a “ Juhoške“, ale suseda tak, tá mala kolegyňu a jej sestra veru bola  v Taliansku a rozprávala o pizze. Takže z reči do reči…mamka sa prepracovala k tejto variante. V tom období začali rásť v BB rôzne reštaurácie a pizzérie ako huby po daždi a tak som v pizzérii Alba ochutnala svoju prvú „pravú“ taliansku pizzu….a hanba mi veľká…z tej mamkinej som sa regulérne vysmievala….zjedla som jej síce plný tanier…ale vysmievala som sa…ešte raz hanba mi. Už som jedla toľko rôznych talianskych pizz (kristepane ako sa to slovo skloňuje), dobrých, zlých, pečených na ohni, v peci ..u pravých talianov, u nepravých talianov, že sa to nedá ani vypovedať, ale čo je zvláštne, čoraz častejšie sa vraciame k tejto mamičkinej a Dobrý Manžel už ani nechce inú a tvrdo vyžaduje presný postup, ako to robí ona. Keď bol tatko na operácii a celé zimné gazdovstvo musel obstarovávať môj dobrý manžel, tak mu mamka vraví, že mu upečie nejaký oblúbený zákusok, len nevie aký. A Dobrý Manžel…zákusky mi už upečie Dobrá Manželka, ale takú pizzu ako Ty mi neupečie…tak chcem toto.
Tak samozrejme mu ju upečiem, ale nikdy som ju napríklad nepotierala vajíčkom…takže, aby som ho potešila, už som začala robiť aj to….no niet na tomto svete šťastnejšieho Dobrého Manžela. A miesto klasického seleckého eidamu dávam predsa len mozzarelu, Povesť našej talianskej pizzy tým nezachránim…ale nech sa kto chce, aj na uši postaví….toto jedlo sa u nás bude navždy volať mamina pizza. Keď sme chodili na kopačku okolo krumplí do Jelšín, tak tam sme si niesli jedlo na celý deň a pizza tam nemohla chýbať. Na pitie sme si nabrali vodu zo studničky, hneď vedľa poľa, taká bola studená, že keď sme si ju nenechali ohriať na slniečku a pili ju rovno po nabratí, vždy sme dostali angínu. Dorobili sme sa tam ako kone, ale bolo nám tam vždy veselo…Radka bola malá školáčka a lietala horedolu a neustále otravovala, keď prišli na susedné pole Čížikovci a Patrášovci…povymieňali sme si čo mal kto na jedenie, pochichotali sa a chlapci čížikovci zabávali Radku a boli si nazbierať  drevené jahody….plody morušovníka.  A hrávali sme všetci svorne hru „myslím si vec“  Horšie bolo keď som išla okopávať sama…niekedy som sa tam aj trochu bála, bolo to fakt ďaleko.   A sused Patráš, keď sme vykopali a začali zvážať vrecia , vytiahol odniekiaľ rum. A  tatko bol šťastný,  lebo na kopačky sme chodili autom a on nešoféroval.  A tak som vypila ja a mamka a Anna a Janka a Jožko nie. Ach….ktovie čo sa stalo s tou zemou tam hore….a ktovie čo sa stalo s tou studničkou…kto by už teraz pestoval zemiaky , keď si ich môže kúpiť a kto by sa staral o studničku, keď nemá kto z nej piť…je mi tak clivo, že to nedokážem ani vysloviť.

	Čas prípravy:
	Počet porcií (kusov):  plech vonkajší okraj 37 x 40

Suroviny:

Na cesto :

470g hladká múka + na dosypanie, ak je treba
1vajce + 1 žĺtok
plytká lyžička soľ
Kvások :
200 ml teplá voda
5 pl olej
1 balíček sušené droždie Dr.Oetker, alebo pol kocky čerstvého
1 lyžička cukor

Obloženie :
kečup
šunka, údená klobása
oravská slanina
paprika
červená cibuľa, 4 cesnakové strúčiky
páliva čerstvá paprika
zmes sušených byliniek na pizzu
syr
vajce

Postup

Do teplej vody vsypeme balíček sušeného droždia, alebo pol kocky čerstvého, pridáme olej, cukor a zamiešame. Necháme na teplom mieste  nejakých 10 minút.
Ja cesto zarábam a kysnem v pekárni, takže do nádoby dám vajce, kvások a múku. Pridám soľ a nechám miesiť a kysnúť.

Po ukončení programu, ešte nechávam cesto v zbytkovom teple v nádobe a až po nadstavených 20 minútach ho vyberiem na dosku, kde ho prepracujem.
Dno plechu vytriem  hojnejšie tukom, alebo vyfŕkam dôkladne olejom.
Cesto rozvaľkám a prenesiem do plechu.
Cesto hojne potriem kečupom a opakom lyžice rozotriem. Chyba ktorú som robievala, bola tá že ja som potierala paradajkovou omáčkou. Dobrý Manžel mi až po niekoľkých pokusoch definoval, že jemu chutí práve tá sladkastosť kečupu. Takže už si nerobím násilie a dávam normálny kečup. Aj keď som dávala kečup, tak DM drdlal, že nevie prečo to aj tak nechutí ako selčianska….tak som mu to vysvetlila. Moja mamka a teraz už len  Dobrá Švagriná robí kečup domáci…taký čo ide do neho cvikla pre farbu…žiadne umelé farbivo, pravé selčianske paradajky , ktoré nerástli v skleníku,  ale dolu pri potoku dozrievali na letnom slnci…a cibuľa a cesnak…cukor bol z obchodu…cukrovú repu nepestujeme a ostatné pochutiny, ktoré do toho kečupu idú tiež:-). Selčiansky kečup prešiel mnohými receptovými fázami a keď niečo hľadám v maminých receptoch, tak tam nájdem…kečup od Božky..alebo kečup od Vicianky…a tak rôzne. Vôbec netuším, pri ktorej variante Dobrá Švagriná skončila. Toľko ku kečupu.
Rozotretý kečup posypem bylinkami na pizzu.. pozitívne viem, že mamka dáva len oregáno.
No a kladieme šunku…celé plátky…nie tak ako ja hlúpa, že som tú šunku nakrájala nadrobno, plátkami pokryjeme celu plochu. Nakrájame na hranolčeky oravskú slaninu a na kolieska našu údenú klobásu. Tak  ja debil som kupovala sušenú šunku a mortadelu a olivy  ..toto je už minulosť…Po mäsitej oblohe posypem tenké cesnakové plátky,  nakrájané tenké kolieska papriky, feferónky a rebrá červenej cibule.
Mamka dávala aj paradajky, ale neskôr od toho upustila…chvalabohu.
No a dáme piecť do vyhriatej rúru na 200. Ja mám plynovú a tá pečie hocijako…už sa nejako neriadim minútami, ale pozerám ako je upečená odspodu…no dodvíham sa toho cesta niečo.
Po nejakých 15 minútach dám na dno rúry plech a pustím horný fukár a dopekám možno nejakých ďaľších 15 minút.  Pizzu vyberieme a pokladieme po nej nakrájaný syr…ak mám strúhaný, tak ho nesypem kompaktne po celej ploche, ale sypem ho akokeby v kôpkach.
Vrátim plech do trúby a nechám ten syr roztiecť.
Vyberieme a necháme chvíľku postáť . A teraz to príde…..rozšľaháme vajce, trošicku osolíme a mašlovačkou potrieme celú pizzu. Normálnym surovým vajcom. A necháme to vajce, na tej teplej pokládke, akokeby ztuhnúť. Až nedávno som sa dozvedela, prečo to mamička robí…..vraj aby tú pokládku zafixovala a nepadala pri jedení z cesta. No smiala som sa, ale istú logiku to má. Táto kysnutá pizza sa neje príborom, ako talianska , alebo sa nedá ohnúť do lievika, ako talianska….vtedy padne ozaj všetko priamo do úst. Tak si vymyslela toto….síce to nepomáha, ale robím to , keď mamkina, tak aj z vajcom….

Keď už nevieme vydržať a to vajce nie a nie ztuhnúť, tak strčím ešte plech do zbytkového tepla v rúre a je to v porádečku.

Keď ju DM nezje celú naraz, tak ohrievam v sáčku v mikrovlnke a je ako čerstvá.

Iva Trhonova je na ceskoslovenskom trhu to najlepsie, co mozete najst, ak chcete upiect chlieb, rozky a rozne pecivo. Tak jasne, ze su dalsie a dalsie sikovne pekarky, v tomto smere som hotova z Niginy.. Ja Ivu povazujem za takeho guru….uz niekolko rokov. A niekolko rokov ju radim medzi moje dobre kamaratky. Ja sa za pekarku nepovazujem a tak nejako k tomu nemam vztah. Obmedzujem sa na upecenie  jednoduchych rozkov a uplne najjednoduchsieho chleba. A az pred dvoma tyzdnami som od nej zistila, ze tie dva rcp, ktore mam na rozky su uplne zle. Niezeby katastrofa najvacsia, rozky nam vzdy podla nich chutili. Nemala som vajcia a nemala som mlieko a nemala som chlieb ani nic…a tak som isla ku nej na blog a hladala nejaky zakladny rcp, pre debilov ako som ja….a ked som nasla tento tu, tak som si normalne overovala, ze ci to vajce, tam nahodou nezabudla napisat. Ludia moji….odvtedy som ich piekla uz niekolkokrat a vzdy vzdy sme ich zjedli a do druheho dna  ostal len jeden , pre Dobreho Manzela do prace,  na desiatu.  Stale chodim a pracne ten rcp hladam, tak som ho vlozila rovno ku mne na blog. Co sa tyka vzhladu, tak su hocijake…ako pisem, tento druh varenia ma nejako neberie a tak som neziskala ten spravny grif, aby boli ako jeden, ale chutia naramne. Mozno sa prepracujem aj k tym zlozitejsim rcp…ale tento nam plne vyhovuje.

	Čas prípravy:
	Počet porcií (kusov):   8 rozkov (velkost ako klasicke kupovane)

Suroviny:

Na predkvasene cesto (Iva ho vola omladok) :
100 ml tepla voda
125 g hladka muka
1/4 cl susene drozdie (alebo 10 g  cerstve)
1 mala lyzicka med, ja davam javorovy sirup (Iva pouziva nieco, co sa vola Sladenka)

Na dokoncenie cesta  :
355 g hladka muka
140 ml tepla voda
4 velke PL olej
1,5 CL sol
1 lyzicka cukor

Postup

Ja na pecenie pouzivam domacu pekaren. Do nadoby dame suroviny na prve cesto..nechame vymiesat do hladka a vypneme DP. Nechame postat a predkvasit tak 40 minut.
Ak nemate DP tak na vymiesanie pouzite varesku, nemusite sa s tym nejako vybavovat.
Po 40 minutach  do pekarenskej nadoby k predkvasenemu cestu dosypeme zvysnu muku, teplu vodu, olej, sol, cukor a pustime program na cesto.
Ked som sa o tomto rcp bavila s Ivou, tak som jej tak nenapadne podsunula, ze do takehoto pecenia nedavam olej, ale maslo….rezolutne ma dala dole….do chlebovyeho pecenia nejde ani maslo, ani mlieko, ani vajcia….len voda a drozdie…tak.
Cesto nechame vykysnut.
Vykysnute cesto  nie je take napufkane, ako byva bezne kysnute cesto, ale je nadherne tvarne, nemusela som ho vobec podsypavat.
Rozdelime ho na 8 rovnakych casti a kazdu rozvalkame na  oval a ten zrolujeme a upravime do tvaru rozka.

 
Hotove rozky pokladieme na plech s papierom na pecenie a nechame ich podkysnut aspon pol hodinu na teplom mieste.

Ja ich nechavam kysnut v rure na minimalnej teplote pri otvorenych dverach.
Po vykysnuti, potriem rozky rozslahanym vajickom a vlozime do vyhriatej rury na cca 210 stupnov. Do rury este vlozime kastrol s vodou,a by sa tvorila para.
Pecieme 20 minut. Ja mam ruru plynovu a nemam vrchy ohrev, obycajne rozky po upeceni este pretocim na opacnu stranu a nechame zapiect, aby boli rovnomerne farebne.