Kuracie stehná na spôsob ruského Stroganova

Pridaj komentár

Hláška dňa :

ja : kúpila som si strašne drahý pleťový krém
DM : aj sa mi zdá, že si tak o tri týždne mladšia


Receptov, ktoré majú svoju „značku“ už v samotnom názve a nebodaj sú aj chránené zákonom, alebo registračnou známkou, alebo tak podobne, je asi dosť veľa a tak nejako som si istá, že tam spadá aj hovädzí stroganoff.
Neviem a nehádam sa, ak tam nie je.
V každom prípade jedlá, ktoré sú takto riešené, by Vám mali zaručiť, že kdekoľvek na svete si ich objednáte v reštauráciách, tak by mali mať rovnakú receptúru a chutiť rovnako.
Tak nejako si to predstavujem.
A nemalo by sa Vám stať to čo mne v Škótsku, v jednej dedinskej krčme.
Trip sme mali na pobreží a tak všade bola hlavnou zložkou jedálneho lístka, ryba. Bola som zúfalá. Ja ryby nemám rada a vôbec ich nejem.
Našťastie , v Škótsku nám podávali pred jedlom normálne, živé maslo a k tomu ten najúžasnejší, chrumkavý, biely chlieb.
Ja som sa väčšinou najedla toho chleba s maslom a objednávala som si naozaj skvelé , krémové, zeleninové polievky.
Na škótsku kuchyňu, mimo tých rýb samozrejme, spomínam s veľkou láskou.
A v nejakom dedinskom pube mali na jedálnom lístku Ceasar šalát. Tento šalát milujem a nesmierne som sa mu potešila.
Pri objednávaní sa DM opýtal, či si zálievku robia sami, alebo ju kupujú a pán sa nesmierne ospravedlňoval, že si ju veru kupujú hotovú.
Ohromne ma to potešilo, pretože do zálievky idú aj ančovičky a niekedy to tak preženú, že mi strašne chutí a vonia po týchto rybkách a šalát nie som schopná zjesť. Nie raz ho musel zjesť DM a raz aj Janko Čupka.
V kupovaných, hotových zálievkach pravdepodobne príde asi do vedra dresingu , jedna ančovička a necítim ju.
Smelo som si teda objednala šalát.
Bože.
Viete čo sa stalo????
Oni mi miesto grilovaného, kuracieho mäsa, dali do toho šalátu KYSLé RYBY.!!!!!!
Normálne, kyslé ryby….to mi tam už kľudne mohli dať ryby zo zavináča.
V živote som takú ohavnosť ani nejedla, a ani nepočula, že niekto môže niečo takého urobiť.
Potom som si to skontrolovala a na lístku naozaj bol uvedený Ceasar šalát. Bez žiadneho „na spôsob“, alebo „ala“, ktoré by ma upozornilo, že to nebude originál alebo minimálne šalát, ktorý sa o ten originál usiluje.
Ale mám zato, že to bolo asi uvedené v popise pod názvom, toto by si nemohli dovoliť, bez upozornenia a ja som podistým prehliadla, lebo som si bola istá, že ceasar sa robí všadiaľ rovnako.
Dobrý Zať ho bez najmenšieho problému zjedol a veľmi mu aj chutil.
Hovädzí stroganov, je historické jedlo a prisudzujú mu viacero pôvodov.
Raz ho vymyslel francúzsky kuchár, ktorý pracoval pre ruského šľachtica Pavla Alexandroviča Stroganova. Inokedy ho mal vymyslieť kuchár pre ruského šľachtica  Grigorija Alexandroviča Stroganova , ktorý bol úplne bezzubý a tak sa kuchár snažil vymyslieť jedlo z najjemnejšieho teľacieho , pokrájaného na malé kúsky.
Príbehov o vzniku jedla je plno, ale v zásade sa zhodujú s tým, že ho vymyslel francúzsky kuchár, pre nejakého Rusa.
Na internete nájdete mnohé, mnohé varianty, ktoré tvrdia, že sú pravé, ruské.
Ale niekde sa dáva kyslá uhorka, niekde sa nedáva, niekde sa dáva kyslá smotana, niekde sladká. Niekde ide teľacie, niekde sviečkovica.
Strašne nerada tieto značkové jedlá , vkladám verejne . Vždy sa nájde niekto, čo tvrdí, že je to úplne zle, lebo „takto“ sa to určite variť nemá a musí sa to robiť takto. A „takto to varievala aj suseda, čo je vydatá za bla bla bla a jeho mama je rodená bla bla bla, alebo to takto varieva bratrancova žena z horného konca a jej dcéra žije v bla bla bla , a ju to naučila svokra z bla bla bla.
A ja vskutku nepotrebujem riešiť flame war o tom, že napr. do sviečkovej omáčky sa nemá dávať horčica.
Raz si pamätám, ako sa pohádala , dobreže nie na krv, moja prvá svokra, pani Chmelová s jej manželom, pánom Chmelom.
Stroganova jedli niekde u svojich „honosných rodinných priateľov, Daubnerovcov“ a chceli to uvariť aj doma.
Pani Chmelová kúpila na to hovädziu sviečkovicu a pán Chmelo išiel variť. Pani to chcela ako správne malo byť, na prudko, ako minútkový pokrm. Pán manžel to pokašlal a to hovädzie začal dusiť.
Obedovali sme o tretej poobede, za mŕtvolného ticha. To ticho bolo horšie, ako tá strašná hádka, pri sporáku v kuchyni v Podlaviciach, o tom ako sa správne varí ruský Stroganoff. A tú hádku počúvala, s veľkým záujmom , cigánka s odrezanou špičkou nosa, čo sedela na verejnej studni.
Ja toto nepotrebujem a riešim to všetko „na spôsob“
A presne je to tak , aj v tomto prípade.
Sviečkovicu som nahradila kuracím, kyslú smotanu v našich rodinách vôbec nepoužívame, takže sladkú. Kyslá uhorka, je sporná, či je to originál, či nie je a ja som ju úplne vylúčila a miesto šampiňónov som dala lesné huby.
Nemám ani jednu výčitku svedomia a u nás navždy budeme volať toto jedlo stroganovom.
A ak sa chcete hádať, tak si to ošéfujem. To Vám vravím rovno . 🙂

Suroviny:

Na  4 porcie budeme potrebovať:

5 kuracích stehien bez kosti a kože
300 g čerstvé huby
 50 g  maslo  + 3 polievkové lyžice olej
1 cibuľa
3 strúčiky cesnaku
1 plytká polievková lyžica  paradajkový pretlak
1 plytká polievková lyžica horčica
250 g sladká smotana
po čajovej lyžičke soľ,  čerstvo drvené korenie, mletá sladká paprika
veľká kytica petržlenovej vňate

Postup

Kuracie mäso nakrájame na krátke tenšie prúžky.
Cibuľu nasekáme na rebierka.
Huby očistíme a nakrájame.
Do kastróla dáme rozohriať maslo s olejom.
Vhodíme huby a dusíme 20 minút. 


Vydusené huby vyberieme a dáme bokom.
Pridáme trochu masla a oleja a udusíme cibuľu.
Ak by som mala robiť ako minútku, tak by som cibuľu opiekla do zlata a vybrala, ale ja som ju nerobila ako minútku, takže som ju nechala na panvici a pridala som prúžky mäsa.
Opečieme mäso zo všetkých strán do tmavozlata.

Pridáme soľ, čerstvo drvené korenie, mletú papriku, horčicu a paradajkový pretlak.
Dôkladne premiešame spolu s mäsom a podlejeme vriacou vodou.


Privedieme k varu, prikryjeme pokrievkou, stíšime zdroj tepla a dusíme.
Dusíme kým nie je takmer hotové.
Vložíme huby a dolejeme  znovu vriacou vodou.
Použila som celkovo pri príprave pokrmu, asi 300 ml vody.
Ak máte veľa tekutiny, nechajte ju trochu zredukovať asi takto 


Do smotany dáme trochu horúcej šťavy z kastróla a vlejeme ju ku kuraťu.
Necháme prevrieť na jednu bublinku a hneď vypneme. Prelisujeme do hotového jedla cesnak.


Podľa chuti ešte pridáme čo Vám tam chýba a na úplný záver zamiešame nasekanú,  petržlenovú vňať.
Ako príloha sa pri ruskom stroganove,  podávajú pečené zemiaky.
Ja som barbar a vôbec si nedokážem k tomuto jedlu predstaviť krumple,  pečené na plechu. 
Takže ako barbar som k tomu rusko-francúzskemu pokrmu,  uvarila talianske tagliatelle.
Pochutili sme si tak vynikajúco, že som to o pár dní varila znovu.

Morčacie na slanine s maslovou strúhankou

Pridaj komentár


Každé súdne, malé dieťa vie, že mládky od operencov, ktoré sa chovajú na gazdovských dvoroch, sú zlatučké, žltučké, pípajúce páperové guľky. Aj v knihe „Môj macík“ boli také. Aj kuriatka u starej mamy v Podkoniciach, boli také.
Stará mama chodila na mladú pŕhľavu, tú nasekala nadrobno, posypala uvareným zemiakom a otrubami. Všetko vymiešala a dala to kuriatkam a kvočke. Ja som kľučala pri nich a keby mi stará mama dovolila, tak jem spolu s nimi,  tú ich váru.
Alebo malé húsatká, alebo malé kačiatka.
Všetko krásne čivkajúce, zlaté, chodiace cukrové vatičky.
Raz bolo také obdobie, že moja mamička sa rozhodla, že ideme chovať morky. Kúpila odniekiaľ  „mládky“.
Celá nedočkavá som vyzerala, kedy konečne prídu ku nám na dvor, tie rozkošné vtáčiky.
Tatík ich priniesol v takej krabici previazané špagátom. Veľkej krabici.
Keďže bola skorá jar, tak sa nemohli dať na dvor, lebo zima, čľapkanica a „mládky“ by mohli prechladnúť na nohy.
Tak im urobili „bývanie“ v kotolni.
Rodičia a ja sme sa premiestnili do kotolni a tam vybrali mládky.
Bože môj!
To boli tak strašne hnusné vtáky, že až.
Aj som sa rozplakala a vôbec som nechápala, že prečo moji rodičia nezdieľajú moje zdesenie, že nám vymenili malé čivkajúce morky za túto ohavnosť. A ako obzvlášť nepochopiteľnú vec som mala, že sa na tom výborne pobavili, ako som sa rozplakala.
Chodila som ich potajomky  pozorovať a myslela som si , že toto sú tie povestné zmoky z Dobšinského rozprávok. 
A potom som povedala mojim kamarátkam v škole, že tatík priniesol domov zmoky a budeme bohatí. A potom to povedala pani matka jednej zo spolužiačok mojej matke v kostole, že rozhlasujem, že máme doma zmokov a budeme bohatí. Nepamätám si, ako to dopadlo, či som dostala bitku, alebo sa smiali. Ale nikto mi to nevysvetlil.
Takže detičkám treba povedať, že morčacie “ mládky“ sú strašne škaredé. 
Na vysokých nohách majú chudé telo.  so sem-tam vypadaným škaredým, špinavým perím, majú špinavé vypĺznuté zadky, dlhé krky s bradavicami, či čo to je a holú malú hlavu  a visia im pod krkom výrastky a visia tam ako sople. A ich bobky boli veľké,  ako vtedy moje. 
Sklamanie bolo obrovské. A odvtedy som mládky ignorovala a odmietla som sa na ne pozerať, aj keď už boli  trávnatom výbehu.
Keď som už bola veľké dievča, tak sme ešte zopárkrát mali morky . Raz sa nám vydaril moriak a to bol ozaj ako ten z výstav. Večne chodil po svojom výbehu nasratý, našuchorený. Tie sopľavé výbežky mal modré a neustále hudroval. Moja Dobrá Cerka, ako dieťatko, ktoré sa učí, ako robí mačička, a psík a bla bla bla, tak medzi prvými zvermi vedela napodobniť , ako robí moriak. A žiadne hudry hudry, ale sme sa naučili ozaj napodobňovať morčací krik natoľko, že ten moriak celý nasrdený nám odpovedal a krídla mal odtiahnuté od seba, ako keby medzi nimi držal lopty. A tie sople sa mu nadúvali, ako svet. A mali sme raz veľmi spoločenskú morku. Tá všade chodila s nami ako psík. Naozaj.  Keď som polievala skleník, tá sa toľko dochodila za mnou že až. Nemali sme v skleníku zavlažovací systém a vodu som naberala do krhiel zo suda. Nabrala som vodu, prešla na druhú stranu a vošla do skleníka. A tá morka všade za mnou, ešte sa aj pozerala ku každému koreňu papriky, či to dobre robím.  
Keď som vešala prádlo, na záhrade, dôkladne si obzrela každý kus bielizne, ktorý som vzala z koša a až som čakala, že mi začne podávať štipce. 
A keď som išla na pole, okopávať nejakú plodinu, celú tú záhradu dlhú so mnou prešla a okopávala spolu so mnou. Tak mi zavadzala že až. 
Neviem kto nám ich kántril. Podistým tatík a mama mu ich pritom pridržiavala. 
Toto neviem pochopiť. U mňa by asi domáce zvieratá umierali na starobu.
My sme nemali doma takú veľkú,  pultovú mrazničku, ale takú s troma veľkými šuplíkmi.
A tie boli plné morčacieho mäsa.
Balíčky s rezňami, balíčky na polievku, balíčky na pečenie, balíček s pečienkou a srdce,  balíčky na „čínu“. Neviem prečo to tak volali,  lebo moji rodičia vskutku „čínu“ nevarili a hádam, že ani netušili, ako to chutí a už vôbec nie ako sa to varí.
Ale keď mamička dávala,  ako pozornosť,  mojej krstnej mame, nejaký balíček s morčacím, tak svetácky jej hovorila : „Toto sú také odrezky, z toho si urob čínu“ A krstná mama zasvätene kývala hlavou.
Keď som už varievala , tak som zúfalo hľadala nejaké recepty na morčacie mäso a toto bol jeden z prvých. Neviem v akom „Živote“, alebo „Slovenke“ som ho našla. 
Ale čo si pamätám, že sme toto jedlo mali ako slávnostný obed. Viem, že bol slávnostný, pretože sme obedovali v obývačke a polievka bola v hrdej porcelánovej mise a stôl bol prestretý aj s pohármi na vodu a víno.
Tatík dojedol a povedal „Minka výborné jedlo“ On ma doteraz volá Minka, alebo Milenka. Poza chrbát ma volá Milena samozrejme, ale do očí vždy len takto pekne.
Toto jedlo mal veľmi rád a miluje ho aj Moja Dobrá Cerka Radka a keď som ho prvýkrát uvarila Dobej Tete Pavle, tak aj ona ho zbožňuje.
Mne je jedno a nemám s ním problém a Dobrý Manžel ho nemá rád. Takže keď som ho teraz v nedeľu varila, tak jemu som musela vyprážať bedľu so zemiakovou kašou.

Suroviny:

Na cca 5 porcií budeme potrebovať :



500 g vykostené a odkožené morčacie mäso
400 g čerstvé huby
hrubší pás gazdovskej údenej slaniny
1 veľká cibuľa
3 polievkové lyžice olej
60 g maslo
50 g strúhanka
kytica petržlenovej vňate
soľ, čerstvo drvené korenie
polohrubá múka na obalenie 

Postup

Ja mäso krájam na pásiky, ako na soté. Hlavne keď mám mäso zo stehna. Ak mám prsia, tak kľudne nakrájam menšie rezníky. Urobte ako to máte radšej.
Mäso posolíme, pokoreníme a rezne obalím zľahka v polohrubej múke. Ak mám mäso pokrájané na pásiky, tak ich len poprášim múkou a zatlačím rukou.
Slaninu nakrájame na malé kocky a cibuľu nasekáme bežným spôsobom.
Huby naplátkujeme.
V kastróle na troche oleja rozpražíme slaninové kocky.
Mäso na slanine dôkladne opečieme.
Rozhrnieme do strán a do stredu dáme orestovať cibuľu do zlata.
Podlejeme vriacou vodou, tak aby bolo mäso ponorené.
Privedieme k varu, prikryjeme pokrievkou a stíšime zdroj tepla.
Dusíme asi pol hodinu.
Po tejto dobe, pridáme nakrájané huby.
Všetko premiešame, posolíme a zalejeme znovu vriacou vodou, aby to bolo tesne všetko ponorené. Privedieme k varu, prikryjeme pokrievkou a stíšime zdroj tepla.
Pripravíme maslovú strúhanku.
Roztopíme maslo, len roztopíme, nerozpražujeme.
Do masla vhodíme nasekanú petržlenovú vňať a zasypeme strúhankou.
Popražíme  minútku a odstavíme.
Keď je mäso už mäkké, pridáme k nemu túto strúhanku a necháme prevrieť.
Ak sa Vám zdá málo omáčky, tak znovu podlejte do hustoty akú chcete.
Ja keď som to teraz merala, minula som asi 1,5 litra vody na podlievanie, počas celého varenia. 
Toto jedlo má tendenciu, po vychladnutí veľmi zhustnúť.


Na záver si to ešte môžete dochutiť.
Dávam do tohto jedla, ako ochucovadlo,  sójovú omáčku kikkoman. Určite celú lyžicu. 
Nemusíte ju dávať.
Ja ju dávam, od samého začiatku éry tohto pokrmu v našej rodine .
Vtedy som bez bujónov a vegiet a neviem, čoho všetkého, ani variť nevedela. Postupne som všetko vylúčila, ale odľahčenú kikkoman mám neustále a práve sem ju aj poctivo dávam.


Hubová polievka so špekačkami a krutónmi

Pridaj komentár

Huby stále rastú a DT Pavla je celá besná.
V sobotu jej prišlo na chuť moje morčacie sotéčko s maslovou strúhankou a tam idú čerstvé huby.
A potom prišla na chatu Moja Dobrá Svokra Akyna a tej prišla zverská chuť na dubákovú omáčku na smotane.
Čo Akyna, tá si vybehla za ich chatu. Jej priateľ Václav videl deň predtým z okna, miestečko kde sú, a tak tam išla na istotu, takpovediac v pyžame a papučiach.
Ja som nemala žiadnu.
Pre DT to bol ako výstrel na štartovacej čiare.
Zapálila si žváro a v nedeľu ráno, mi prechádzkou za 10 minút, priniesla, len tak v rukách, nádherných kozákov a prihodila aj dve bedle. Možno tú cigaretu ani nedofajčila a bola obutá v dvorových našuchovačkách.
No a keďže Akynka „bezpodmienečne potrebuje dubáky“, lebo bohvieaké sú tie jej, čo si nazbierala, tak musí ísť bezpodmienečne do lesa.
A do desiatich minút bola v ťahu.
Recept na to morčacie napíšem hneď po tomto.
Polievka je úžasná. Jedla by som tieto hubové, kludne aj každý boží deň. Na túto som použila dubáky.

Suroviny:


300 g čerstvé huby
350 g kvalitné špekáčiky
500 g zemiaky
40 g údená slanina
1 veľká cibuľa
2 cesnakové strúčiky
2 polievkové lyžice olej
chilli paprička – ja som dala baranie rohy 2 kusy
6 strukov ačokča – kto nemá, tak nedá pochopiteľne
1 čajová lyžička soľ
1 polievková lyžica mletá sladká paprika

Na krutóny
Dva krajce chleba
lyžica masla + lyžica olea
1 cesnakový strúčik

Postup

Všetko čo treba očistiť, očistíme a potom nakrájame na primeranú veľkosť.  Zemiaky  a špekačky, krájam na menšie ako obyčajne.
Do hrnca dáme, na dve lyžice oleja, rozpražiť kocky slaniny.
Pridáme nasekanú cibuľu a 1 naplátkovaný cesnak.
Restujeme , ale len do sklovita a pritom miešame. 
Pridáme prúžky baraních rohov a ačokči. Kto nemá, tak nech si nejde zodrať nohy po kolená aby ich kúpil a dá len chilli papričku. 
Tiež trošku zarestujeme a pridáme  nakrájané kocky špekačiek.
Opečieme.
Všetko čo zatiaľ opekáme , robíme bez pridanej vody.
Pridáme menšie kocky, opláchnutých zemiakov.
Dobre premiešame a na minútu dáme pod pokrievku, kým nám v kanvici zovrie voda.
Na zemiaky nasypeme soľ a mletú papriku. Premiešame, poriadne prehrejeme a podlejme  vriacou vodou, ale len tak, aby sa nám zemiaky poodliepali odo dna.
Znovu premiešame poriadne a pridáme toľko vody aby tie zemiaky spolovice trčali . Premiešame a dáme pod pokrievku na pár minút.
Takto pomaly dusíme tie zemiaky, ako keby sme chceli robiť z nich paprikáš a aby nám vytvárali hustú omáčku. 
Nikdy ich nezalievajme viac ako tak, tak.  Pri podlievaní ich neprelejte. Nechceme polievku zahusťovať múkou a tým pádom budeme potrebovať čo najviac zemiakovej „fučky“. 
Keď už zmenšia svoj objem a omáčku máme hustejšiu



pridáme huby a zalejme vriacou vodou.
Všetko by malo byť ponorené.
Polievku privedieme k varu , prikryjeme pokrievkou a stíšime zdroj tepla.
Varíme nejakých dvadsať minút.
Nakoniec dolejeme vodou na hustotu, akú chcete, aby mala Vaša polievka.
Na záver , ak máte , môžete nasekať nejaké čerstvé bylinky. Dosolíme, dokoreníme.
Ja k tejto polievke robím cesnakové,  chlebové krutóny.
Na panvici roztopím lyžicu masla a lyžicu oleja. Chlieb nakrájame na malé kocky a prehadzovaním na panvici ich opekáme.
Opekajte do zlata a chrumkava
Do taniera vložte kuchynskú papierovú utierku, alebo servítku, alebo čokoľvek čo odsaje prebytočný tuk a preložíme z panvice , krutóny. 
Prelisujeme k nim cesnakový strúčik a prstami ho rozptýľte medzi krutóny.

 

Huby sterilizované vo vlastnej šťave

Pridaj komentár

Ako som manželkou Môjho Dobrého Manžela, tak si nepamätám ani jeden rok, v ktorý by som musela šetriť hubami. 
Za tých 24 rokov, ani jeden.
Skôr som musela riešiť, ako ich uchovať .
Spočiatku sme na chatu chodievali len na dennú návštevu, tak trikrát do roka.  Bývala tu babička a aj v druhej polovici chaty, bolo omnoho živšie.
Na hubačku chodieval len DM a Dobrá Teta Pavla, tá mi zavárala huby do sladkokyslého nálevu.
Vtedy som varievala kura na pomarančoch a tam sa tieto vyžadovali.
DM sa ho prejedol a milé kura na pomarančoch upadlo do zabudnutia a huby v sladkokyslom náleve tiež.
So sušenými sa viem vyrovnať, ale nemusím ich.
Keď nám babička umrela (božtek do nebíčka) a v druhej polovici ostal len deda Oldřich s Vilmou, tak sme na chatu začali chodiť najprv na tri týždne. Potom na mesiac. Potom na celé leto. Potom na tri mesiace a teraz sme tu od apríla do konca októbra….. s miernymi prestávkami, keď potrebujeme na pár dní odbehnúť do Mníchova, alebo sme potrební na Slovensku.
Ako DT Pavle umrel Ľubomír , tak začala viac chodiť na chatu, hlavne kvôli hubačkám a ako ostala na dôchodku, tak usúdila, že jej tu s nami bude lepšie, ako byť sama v panelákovom byte.
A odvtedy som sa naučila bezuzdne míňať huby na čokoľvek.
Len keby som ich mohla nejako mať aj v zime v Mníchove.
Ja sušené nejako, čojaviem. Nemusím.
Neviem ako by som urobila hubovú omeletu zo sušených. 
Tak sme asi dva roky mrazili.
Nerobte to.
Rôzne peripetie to obnáša a moja empirická skúsenosť vraví, že nie.
No a potom som prešla na toto zaváranie.
Tiež to má rôzne vecičky, ako sa to môže pokaziť.
V jeden rok sa pokazili úplne všetky poháre. Všetky.
Aj v mojej bystrickej špajze, aj v mojej mníchovskej špajze, aj v špajze Dobrej Cerky, aj v selčianskej špajze. To bolo smradu!!!!!!!!!!!!!
Sterilizovala som len polhodinu , napriek výslovnému odporučeniu DT Pavly na hodinu a pol. 
Potom som trochu tápala vo veľkosti pohára, ale tak nejako som už spokojná.
Takže , ak už máte nasušených húb za detskú vaničku, už ste mali trikrát vyprážané hubové rezne, štyrikrát na rôzne spôsoby gulášov, zapekané, raňajkovú praženicu každý druhý deň a stále Vám nejaký otrok, nosí z lesa plné koše, tak skúste tento spôsob.
Ja na to nedám dopustiť.
Používam doslova a do písmena na akýkoľvek spôsob.

 

Suroviny:

 

 

 

Zmes lesných húb
zarovnaná polievková lyžica soli

Postup

 

 

Je to veľmi jednoduché.
Mne DT vždy namieša rôzne odrody, vraj je to lepšie. Ja som barbar, ja v tom nevidím žiaden rozdiel
Potom mi ich načistí a aj nakrája. 
Do veľkého kastróla dáme tie hubové kúsky a podlejeme studenou vodou. Nie veľa, len tak aby sa nezačali prichytávať na dno, kým pustia svoju vlastnú šťavu.
Posolíme a pod pokrievkou dusíme dvadsať minút.
Necháme vychladnúť.
Pripravíme si dôkladne čisté poháre a viečka vysterilizované vo vriacej vode.
Plníme hubami a šťavou.
DT sterilizuje hodinu a pol, ja potajomky len hodinu.

 

Kuracie kari s patizónom

Pridaj komentár

Toto je asi posledný nový recept, v ktorom upotrebím niečo z našej tohtoročnej úrody.
Záhrada nám dala toho neúrekom a my tej záhrade zo srdca ďakujeme.
A samozrejme veľká vďaka patrí aj Dobrému Manželovi, ktorý sa našiel v roli pestovateľa a nebojí sa experimentovať a nevzdáva sa. Naučil sa porozumieť tejto záhrade a sú z nich partneri.
Pri jeho naozaj veľkom úsilí, mu pomáha aj Dobrá Teta Pavla, ktorá mala tento rok svoj samostatný projekt – uhorky. Zavarila asi päťdesiat pohárov a môžem povedať , že sú skvelé. A niekoľko litrov uhorkového sirupu, ktorý nemôžem ani cítiť, ale oni dvaja ho už vypili.
No a ich najväčším prismrdkávačom, bol náš junior, kocúr Zorko. Nebola aktivita, ktorej by sa nezúčastnil a môžem povedať, že jeho najväčším šokom bolo, keď sa Môj Dobrý Manžel, pred jeho očami ponoril do rybníka.
DO RYBNÍKA!!!!!!! Plného vody a tá, ako všetci dobre vedia, mačky a kocúrikovia najlepšie, je to najväčšie nebezpečenstvo.
A bol veľmi statočný, pretože dával dobrý pozor na každý pohyb DM, aby ho vedel zachrániť , v prípade potreby.



A keď sa DM, bez ujmy na živote , vynoril z toho obrovského nebezpečenstva, Zorko sa nešiel odtrhnúť od jeho nôh, aby ho dobre osušil, Lebo mať nôžky v suchu, je pre Zorka, ako sa zdá to najdôležitejšie.
Zoro plel, polieval, zberal úrodu, presádzal, otváral a zatváral skleník, prenášal truhlíky so šalátom, zberal v noci pri baterke slimákov, prehadzoval kompost, rozhadzoval hnoj a chodil s fúrikom na prsť.
Veru DM si nemohol priať lepšieho pomocníka.
Ešte stále mám niečo z úrody v komore, ale to už budem variť klasiku a nebudem experimentovať a skúšať kde všade môžem pridať ačokču, indické uhorky, patizóny.
A začnem už pomaly chystať našu rodinu na veľký návrat domov.
Do Mníchova.
Ale nie hneď, ešte máme tri, či štyri týždne.


   
   

(C) 2025 Milena Chalupníková

Kopírovanie a rozširovanie textov, receptov a fotografií z tejto domény je možné jedine s výslovným písomným súhlasom majiteľa týchto stránok.

Suroviny:

400 g kuracie prsia bez kože a kosti
400 g patizón bez jadierok a olúpaný
400 g zrelé paradajky (alebo konzerva lúpaných a krájaných)
1 veľká cibuľa
4 cesnakové strúčiky
ako palec hrubý a dlhý koreň ďumbiera
1 veľká chilli paprička (ja som dala štyri baranie rohy)
6 strukov ačokča (kto nemá, tak nedá )
6 polievkových lyžíc olej
1 polievková lyžica červenej kari pasty
1 polievková lyžica korenie garam masala
1 polievková lyžica korenie kurkuma
1 polievková lyžica korenie mletý koriander
veľká kytica koriandru
šťava z limetky
Na marinádu :
1 polievková lyžica mletá sladká paprika
1 lyžička soľ
1 polievková lyžica kumín
2 polievkové lyžice olej

 
 

Postup

Kura nakrájame na kúsky, vhodné na vidličku.
V miske ho zasypeme koreninami na marinádu, zalejeme olejom a dobre premiešame.
Odložíme do chladničky do druhého dňa.  Ak bude do tretieho a nebodaj aj štvrtého, tým lepšie. 
Keď príde čas na varenie, necháme zovrieť vodu a ponoríme do nej paradajky na nejakých 10 minút. Ošúpeme cibuľu, cesnak a ďumbier.
Paradajky zlejeme a ponoríme do veľmi studenej vody. 
Ja som cibuľu a cesnak a ďumbier posekala v tom šikovnom ručnom mixériku.
Kto ho nemá, tak poseká cibuľu a cesnak na veľmi jemnučko, ručne. A ďumbier tiež. Jeden strúčik cesnaku necháme bokom.
Paradajky sa nám budú pohodlne dať ošúpať. V tom istom ručnom mixériku som ich posekala. Kto ho nemá, krája ručne. Necháme ich aj s mokrým stredom. Ak nebudete používať čerstvé paradajky, tak použite normálnu konzervu zaváraných a práca s paradajkami Vám odpadne. 
Patizón ošúpeme. Ak má veľké jadierka a pavučinový stred, tak ho vyrežeme.
Nakrájame na kocky , vhodné na vidličku.
Nakrájala som na prúžky čerstvé , baranie rohy. Prihodila som ešte pol jalapeňa. Takto som nakrájala aj ačokču.
Do kastróla dáme rozohriať olej.
Pridáme cibuľu s cesnakom a necháme rozvoňať.
Pridáme všetky koreniny ako garam masala, koriander, kurkuma. 
Ak Vám to vstrebe všetok tuk, tak pridajte zopár lyžíc vriacej vody.
Pridáme chilli papričky, ja som dala tú ačokču a ďumbier.
Do tejto kašičky vložíme kuracie kúsky a orestujeme.
Pridala som v tejto fáze aj lyžicu červenej kari pasty.
Pridáme paradajky. Premiešame.
Pridáme patizónové kocky. Premiešame dôkladnejšie.


Dáme lyžičku soli.
Vlejeme asi 500 ml horúcej vody, privedieme k varu. 
Prikryjeme pokrievkou, stíšime zdroj tepla a dáme dusiť.
Dusila som asi 30 minút, kým som nemala kuracie kúsky mäkké.
Počas toho dusenia som asi 2x pomiešala a skontrolovala všetko, či je tak ako má byť.
Bolo. Nemusela som ani raz podlievať.
Po udusení som prelisovala ešte jeden strúčik cesnaku do hotového pokrmu.


Na úplný záver,  do kari dáme kyticu nasekanej, koriandrovej vňate a vyžmýkame šťavu z pol limetky. 
Paradajky ktoré som dávala do kari, boli už naše posledné a mali už asi málo slnka, pretože boli dosť kyslasté, aj keď boli zrelé. Preto som dala len šťavu z polky. Keby som používala konzervované, tak asi miniem z celej limetky. 
Kari bolo dokonalé, fantastické a skvelé.

 

Karbonátky z indickej uhorky

Pridaj komentár

Je to ďalšia , tak trochu extravagantná plodina v našej, okrouhlickej záhrade.
Kto iný, ako Dobrá Švagriná Janka, túto plodinu priniesla.
Je to druh tekvice, ktorú voláme flaškovec, indická uhorka, alebo lagenária, alebo kalabasa. Či sú tie názvy správne ku tomuto konkrétnemu plodu netuším. Jej latinský názov by mal byt Lgenaria siceraria a potom sa už odvodzujú rôzne poddruhy. Všetky kvitnú bielymi kvetmi.
Tak veľmi ľutujem, že ma nenapadlo odfotiť, ako to vyzeralo s touto plodinou u nás, na záhrade v Selciach.
Janka ju vysadila ku plotu, pretože je to vysoko popínavá, lianovitá rastlina. A neďaleko plota je slivka.
Bože.
Až na samý vrchol sa vyšplhala jej lagenária. Tam sa rozložila po celej korune a nasadila plody. Viseli tam z tých konárov ako budzogáne.
Sused, Janko od Ruskov, robil každoročný guláš u nich v záhrade.
Janko, na ten guláš pozýva celú ich rodinu a tak sa raz do roka nemusia stretávať len na rôznych pohreboch, ale aj pri tejto veselej udalosti.
Keď všetci tí bratranci, sesternice, netere, synovci, otcovi koňovi bratovi synovia, manželia, frajerky, doprovody, videli tie budzogáne, tak môžem zodpovedne povedať, že to bola s prehľadom najfotografovanejšia scenéria toho dňa.
Táto fotka je len ilustračná, ale presne takto viseli tie budzogáne z našej slivky.



A ja ako jediná som si to neodfotila!!!!!!!!! Trúba jerichova som.
A nám sa urodili len štyri. Prečo len štyri má rôzne dôvody, o ktorých Dobrý Manžel vie.
Toto boli posledné dve.

A najprv som chcela spracovať tú zelenú kobru.
Ona bola spočiatku normálne svetlá ,tak ako tá vedľa nej, ale bola už stará a takto zozelenela.
Akonáhle je už takejto farby, tak nie je jedlá.
Keď som ju ochutnala, tak som myslela, že mi vypálila tou horčinou, celú ústnu dutinu. Nešla som sa tej pachute odpornej, zbaviť celý deň.
Použitie týchto tekvicovitých plodín je nenormálne široké.
Môžete ich strúhať do každej zeleninovej polievky, môžete ich krájať do každého ragú, strúhať do každých zapekaných cestovín, omáčok.
Vážne ich môžete používať každý boží deň vo varení.
Nemajú takú tú výraznú chuť ako muškátové tekvice….be be be be.
Milujem tieto plody.
No a robila som z nich aj tieto karbonátky.
Aby bolo celkom zreteľné, môžete do nich použiť aj napríklad patizón, alebo iné druhy flaškovcov a indických uhoriek a neviem aké všetky možné názvy to môže mať.
Boli úplne božie.
Nastrúhaná dužina nepustila absolútne žiadnu vodu a bola akokeby mazľavá a fantasticky spojila všetky komponenty dokopy. V samotných karbošoch tá mazľavina nebola ….bože neviem ako by som to mala popísať, v češtine je na to skvelý výraz „patrná“. Po slovensky „postrehnuteľná“ tak.

 

Cas pripravy  
   

Suroviny:

200 g mäkká údenina
indická uhorka (podľa obrázku)
1 cibuľa
4 cesnakové strúčiky
3 vajíčka
1 polievková lyžica sušená majoránka
1 čajová lyžička soľ
čerstvo mleté korenie
strúhanka na zahustenie
strúhanka na obalenie

 

 

Postup

Indickú uhorku ošúpeme, rozrežeme a ak je vnútro veľmi pavučinové , tak ho vyberieme. Je to aj lepšie, pretože nás nebudú tie semienka rušiť. Ja som vybrala len tie väčšie ložiská semienok.
Vôbec neviem, koľko jej bolo. 
Nenapadlo ma to vážiť, lebo by som jednoducho prispôsobila všetky pomery k množstvu tej tekvice. 

Aha a ešte chcem napísať, že takto do fašírok,  môžete kľudne aj taký patizón nastrúhať, alebo hokkaido, o ostatných tekviciach nič neviem, lebo ich nejem.
Strúhame na veľkej slzičke a prípadnú vodu vyžmýkame.
Údeninu nakrájame na veľmi malé kocôčky. Môžeme ju aj nastrúhať na veľkej slzičke ak sa Vám chce. Ja mám taký vynikajúci prístrojček na ručné mixovanie z domácich potrieb Orion. Keď sa vrátim do Mníchova tak napíšem o ňom skúsenosti.
Ja som takto posekala nadrobno aj cibuľu aj údeninu. Kto nemá, tak si isto vie pomôcť aj bez mašinky na ručný pohon 🙂
Cesnak prelisujeme a všetko dokopy, spolu s vajíčkami vymiešame. 
Pridáme ešte soľ, majoránku a čerstvo drvené korenie.
Zahustíme strúhankou, začneme ju pridávať do zmesi po lyžiciach. Dá sa zahusťovať aj malými  kockami hutného chleba. Taký čierny , ktorý má už tri dni, by bol ozaj super.
Zo zahustenej zmesi  sa nám dajú pohodlne formovať fašírky.
Tie na dlaní obsypeme strúhankou, zatlačíme ju do povrchu a znovu upravíme fašírky do peknej formy. 
Dáme vyprážať na panvicu na rozohriaty olej.
Vyprážame z obidvoch strán do tmavozlata.


 

 

Hustý guláš z bedlí

komentáre 2

Bedľa vysoká je huba, z ktorej u nás na Okrouhlíku, vyprážajú rezne. Ja ich takto upravené nemám rada.
Hubové rezne mám radšej z dubákov. V piatok z týchto, vyšlo tých rezníkov neúrekom a boli absolútne dokonalé.


Dobrá Teta Pavla tie bedle aj nerada zbiera, lebo sú krehké, veľké a zaberajú veľa miesta a nedajú sa sušiť.
Minule ich zbierala vyslovene len kvôli mne. Mala som strašnú chuť na tento guláš. A sľúbia som, že urobím aj plnené bedlové klobúčiky. Tie má každý rád, ale nikto ich nechce robiť, lebo je to piplačka. Je. Ale mne to nevadilo. Naviac to ani neboli klobúčiky, ale klobúky.


Na naplnenie a vypraženie som spotrebovala si 8 vajec.
A pilo sa pivo, pretože sa každý bál o svoj žlčník.
Tento rok po lete, sú huby neskoro a DT si už pomaly začala zúfať, ale keď prišla pred 5 dňami z lesa, tak som skoro upadla do mrákot.
Keby mala v tom lese traktor, tak privezie z toho lesa, za traktorovú vlečku húb. A boli prenádherné.
Tak sme začali hubovú, jesennú sezónu. ktorá začala veľmi neskoro a zdá sa, že bude mimoriadne krátka.
Takže DT má len jednu úlohu. Chodiť na huby.
Je v duševnej nirváne z toho.
Toto je veľký pekáč a sú v ňom pripravené plátky , ktoré sa rozložia na sušenie na sieťach.



Je už asi štvrtý a nemá ho už absolútne kde rozložiť a je čakateľ. A tak jej naozaj neostalo nič iné, len zbierať tie bedle.
Takže nerobím si ilúzie, nie je to kvôli mne, ale kvôli tomu, že nemá kde sušiť 🙂
Ale odpúšťam jej.
Takže som sa realizovala a naplnila som aj tie klobúky a vypražila ich, urobila bedlový guláš a sebe som zavarila tiež nejaké huby.

 

Suroviny:

Na 4 porcie budeme potrebovať

6 veľkých bedlí vysokých
3 naozaj veľké zemiaky
hruda bravčovej masti….tak za dve polievkové lyžice
1 veľká cibuľa
1 paprika
1 polievková lyžica paradajkový pretlak
1 chilli paprička 
1 bobkový list
1 veľký cesnakový strúčik
1 polievková lyžica sladká mletá paprika
1 čajová lyžička s kopčekom drvená rasca
1 polievková lyžica sušená majoránka
soľ

 

 

 

 

 

 

 

Postup

 

 

Bedle nešúpeme, ale odstránime im nohy. Klobúky pokrájame na pásiky
Nohy sú dobré len na usušenie a pomletie na hubový prášok.
Cibuľu ošúpeme a pokrájame na rebrá.
Zemiaky ošúpeme a pokrájame na malé kocky. 
Papriku a chilli papričku pokrájame na prúžky. Ja som ako chilli použila jalapeňo a bolo dosť pálivé, tak som predsa len odstránila aj časť jadierok. 
Deň predtým sme mali veľkú návštevu a ostalo mi z hotovenia nátierok, jednohubiek, obložených mís, zmes rôznych zeleniniek ako napr, dve jarné cibuľky aj s vňaťou, asi 5 strukov ačokči, mrkvové kolieska , rôzne druhy vňatí (petržlenová, koriandrová, ligurčeková, pažítka) a tak som toto všetko nakrájala na drobno a použila do základu.
Do kastróla dáme rozohriať bravčovú masť, vhodíme cibuľové rebrá. Akonáhle cibuľa zmäkla a rozvoňala sa, vhodila som tam aj tie pokrájané drobnosti a papriku a jalapeno.
Primiešame paradajkový pretlak, bobkový list a drvenú rascu.
Malé, zemiakové kocky opláchneme vo vode a vložíme do kastróla na cibuľový základ.
Dôkladne všetko premiešame a trošku stíšime zdroj tepla a dáme pod pokrievku. Stačí na päť minút. 
Dáme si zovrieť vodu do rýchlovarnej kanvice, alebo kdekoľvek, kde si varíte vodu.
Otvoríme kastról a mali by sme mať trošičku tekutiny, ktorú pustil celý ten,  zemiakový základ. Je jej len veľmi málo.
Vsypeme mletú papriku a premiešame.
Podlejeme horúcou vodou, ale len tak, aby tie zemiaky trčali .
Znovu prikryjeme na 5 minút. A znovu otvoríme a skontrolujeme.
Vodu takto neustále dolievame a miešame, aby sa nám zemiaky pomaly rozvárali a zároveň vytvárali takú , hustú, hustú škrobovú omáčku okolo seba. 


Treba na to trpezlivosť a variť a podlievať veľmi pomaly.
Takto rozváram zemiaky aj keď varím slepý guláš, alebo zemiakový paprikáš.
Keď sú zemiaky už mäkké, pridávame bedlové pásiky. 
Ja som ich dávala po častiach. 
Keď boli surové, tak ich bola veľká kopa, ale huby sa zredukujú raz dva. Nemajte veľké oči, že toho bude za kotol. 
Za 10 minút som mala v kastróle všetko, aj keď DM neveril, že sa to tam zmestí. Prilievala som postupne vriacu vodu a tak to bolo raz dva.
Pridala som soľ a nechala pod pokrievkou variť. 
Nestopla som si ako dlho to bolo. Ale viac ako 20 minút to hádam nebolo.
Na záver som vsypala majoránku a prelisoval cesnak.
Dolejeme horúcou vodou tak, aby sme získali konzistenciu akú chceme. Ja som chcela hustý guláš, tak som ho narieďovala opatrne.
Zemiaková hustá omáčka zabezpečila hustotu a v žiadnom prípade som nemusela používať na zahustenie múku.
Konzumujeme s chlebom.
Guláš bol skvelý, trochu pálivý a tak to máme radi.



Jesenná paradajková polievka

Pridaj komentár

Čo mi pamäť siaha, tak paradajkovú polievku a plnenú papriku v paradajkovej omáčke od mamičky , som milovala, milovala.
Od malého dievčatka.
A potom som sa stala školáčkou a prišla moja, prvá paradajková polievka v školskej jedálni.
Určite mi oči zasvietili, ako som sa na ňu tešila.
Prvá pochybnôstka prišla s tým, že miesto ryže, boli v nej ako závarka, nejaké cestoviny.
Cestoviny?????
No nič. Zmierila som sa s cestovinami.
A potom to prišlo.
Celá som sa zvraštila. Preboha, tá polievka bola sladká.
Sladká!!!!!!
Vec pre mňa úplne nepochopiteľná.
Nabrala som si , nič netušiac, tej polievky úplne, úplne plný tanier a učiteľský dozor nado mnou stál a dohliadal aby som to zjedla.
A to bolo prvý a posledný krát, čo som v školskej jedálni a v reštauračných zariadeniach vôbec, jedla paradajkovú polievku.
Teda v reštauráciách mala honosnejší názov , že vraj „milánska polievka“.
Milánska polievka spočívala v tom, že to bola sladká paradajková a na dne taniera sa krčila gundža nataveného syra, ktorý bol na oštaru.
Neraz som videla spolujedáka, ako sa s tou gundžou pasuje. Nezmestila sa na lyžicu, nedala sa rozkrojiť, musela sa tá beztvará hmota syra zjesť naraz , napchať si ju do úst, žviakať a jeden koniec syra mať niekde v pažeráku a druhý stále v ústach. A potom vychlipkať sladkú, červenú vodu.
Ach jo! Naše socialistické reštaurácie a podistým aj veľa posocialistických.
Alebo.
Mamičkina najmladšia sestra Monika, sa vydala do Spišskej Novej Vsi.
A jej švagriná bola o dva roky staršia ako ja. Hanka.
Ohromne sme si rozumeli. Teda stále si, pretože sme kamarátkami doteraz.
V Spišskej som bola pečená, varená…a tých zážitkov!!!!!!!!!!!!!!!!!! Ale o tom inokedy.
Naspať k polievke.
Znovu som bola na nejakých , letných vakáciách u Moniky a spolu aj s Hankou , samozrejme.
A Monika uvarila polievku. Paradajkovú.
Bez žiadnej pochybnosti , som si s lyžicou sadla za stôl a čakala na tú polievočku tralalala.
Ježiši.
Ona tú polievku, nejako dolievala miesto vodou, mliekom!!!!!!!!!!!!!!!!!!
A keď postála, už uvarená, tak sa na tej polievke, dokonca vytvorila kožka, ako na mlieku.
V živote na to nezabudnem, ako prešiel po mne mráz.
To bola veľká , veľká krivda.
Kto mohol očakávať takúto vec, keď boli sestry. Veď mali rovnako variť , nie?!!!!
Neviem kto to Moniku naučil, ale Monika s Maťom a Hankou sa najedli do popuku.
Malý Peťo, čo nejedol vôbec nič , a ja, čo som očakávala krásnu, kyslastú, červenú, paradajkovú polievku s ryžou, sme nejedli.
Ani som sa nemusela pýtať, že či ju aj sladí. Kto dáva do paradajkovej polievky mlieko, tak ju musí aj sladiť pochopiteľne.
A veruže ju aj sladila.
Mamička vôbec nesladila, tú kyslosť vraj vyvažovala, našim domácim kečupom.
Mne ten kečup nechutil a tak som ho ani nejedávala a ani nemala v mojej domácnosti a paradajkovú som varila bez domáceho kečupu a bez cukru.
A vychovala som na takejto aj Dobru Cerku.
Varievala som ju veľa a často, fakt sme ju mali radi.
Časom, keď som si mohla dovoliť kúpiť syr granu, tak som ju posypala týmto syrom, alebo som nastrúhala na jemnej slzičke, údený oštiepok.
Robievala som výhradne z paradajkového pretlaku.
Neskôr som začala používať pasírované paradajky.
A tak nejako datujem, že to vtedy začalo.
Začala som mávať po každej takejto omáčke, alebo paradajkovej polievke, nesmiernu kyselinu a bolieval ma žalúdok.
Išlo ma poraziť. Všetko čo mi chutilo a mala som rada, mi robilo zle.
Čo som sa ja dojedla maloxu. Kilá a kilá. Už som ho ani cítiť nemohla, ale bez maloxu by som mala v žalúdku z tej žieraviny , dieru.
A čo sa nestalo.
Ja som sa vydala za Môjho Dobrého Manžela.
A hádajte čo?
Áno, u nich sa jedávala sladká. A s cestovinou.
Takže som išla do kompromisu.
Bude s ryžou a dám tam kečup. Kúpenský. Nemecký. Mníchovský.
Stále mi ten kečup nechutil, tak som radšej teda dala cukor. A zvykla som si.
Neuveriteľné.
A DM si zvykol na ryžu.
Uveriteľné.
No akurát tá žieravina.
Raz som mala na chate tento problém a Dobrá Teta Pavla zalovila v šuplíkoch, či po babičke Martičke (božtek do nebíčka), neostal nejaký fajný liečik. Niečo vytiahla a dala mi to a pomohlo mi to v sekunde.
Pýtam sa jej čo to bolo. A ona mi odpovedala.
To je blokátor protónovej pumpy. Už je síce rok a pol po záruke, ale to nevadí.
Takto odpovedajú doktorky farmácie.
Bol to controloc a mala som pocit, že ten blokátor protónovej pumpy po záruke, poslal do môjho žalúdka malých anjelikov, ktorí malými ručičkami handrami povytierali všetku žieravinu, poupratovali v mojom žalúdku a na záver mu zaspievali uspávanku, aby dal pokoj.
Odvtedy som malox vymenila za nolpazu a ako som upravila stravu, tak už aj tú nolpazu, vskutku len keď je v jedle viac paradajkového pretlaku, alebo nejakých konzervovaných paradajok.
A raz na chate uvarila DT Pavla polievku a použila tam čerstvé paradajky.
Božinku tá bola fajná, úplne iná a vonkoncom ničové nič mi to so žalúdkom nerobilo.
Ten hrniec čo uvarila bol môj. Len môj.
Nikdy som sa nezaujímala ako ju varieva, až som išla do Seliec, kde bolo hrúzu paradajok, ktoré bolo treba minúť, lebo sa kazili.
Tak jej volám, že ako to varila.
A na záver sa pýtam, že je taká bledá preto, lebo tam idú čerstvé paradajky?
A ona mi povie : “ Aj to, ale je to hlavne preto, lebo ja tam dávam smotanu“.
A kruh sa uzavrel.









 

   
   

Suroviny:

Na hrniec  polievky budeme potrebovať :

6 veľkých paradajok
1 veľkú cibuľu
3 strúčiky cesnaku
6 malých strukov ačokči (ak nemáte, nedáte)
1 chilli paprika (ja som dala veľký čerstvý baraní roh)
veľká kytica čerstvého ligurčeka
1 plytká polievková lyžica sušený tymiam
5 polievkových lyžíc suchej ryže
orech masla + 2 polievkové lyžice olej
100 ml smotana na varenie
soľ, čerstvo drvené korenie
cukor na dochutenie

Postup


 

Dáme zovrieť vodu a zalejeme ňou paradajky, tak aby boli ponorené. Necháme ich vo vode päť minút.
Potom ich preložíme do studenej a necháme postáť .
Medzitým môžeme ošúpať veľkú cibuľu a cesnak.
Nasekáme na drobné kúsky.
Do hrnca dáme roztopiť maslo a olej a vložíme cibuľu .
Ošúpeme paradajky a nakrájame ich aj s mokrým stredom na malé kúsky.
Cibuľa sa nám rozvoňala a ja som v tomto momente pridala na prúžky nakrájanú ačokču.  My ju pestujeme druhým rokom a dávam ju do všetkého, pretože nám chutí a hlavne máme jej veľa. Je to skvelý zdroj vlákniny a obohacuje polievku, aby bola hutnejšia. Nie je chuťovo výrazná a prijme chuť polievky. Niečo ako cuketa.
Ak máte doma rapíkatý zeler, tak nakrájajte jednu,  alebo dve stopky na prúžky a použite ten.
Pridáme tiež nakrájaný baraní roh a cesnak.
Všetko trochu orestujeme, pridáme lyžičku soli a vložíme paradajky.
Premiešame.
Posypeme sušeným tymianom a vložíme celé, hrubšie stopky ligurčeka.
Hornú časť zväzku ligurčeka s lístkami nakrájame na veľmi jemno a vsypeme na paradajky.
Dôkladne premiešame a zalejeme vriacou vodou aby bolo všetko ponorené.
Vsypeme suchú ryžu, privedieme na jednu bublinu k varu, stíšime zdroj tepla, prikryjeme pokrievkou.
Varíme kým nie je ryža dokonale uvarená.
Kým sa varí, občas dozrite, či je v hrnci dostatok tekutiny.
Ked je ryža absolútne uvarená, vytiahneme z polievky hrubé stopky ligurčeka a vyhodíme. 
Do smotany dáme niekoľko lyžíc horúcej polievky, premiešame a vlejeme do hrnca.
Necháme na bublinku prevrieť .
Ak sa Vám vidí, že je to veľmi husté, tak dolejte vriacu vodu .
Ak riedke –  zredukujte pomalým varom, ale pamätajte, že tá ryža aj keď je dokonale uvarená, stále bude ešte absorbovať tekutinu.
Aby nedošlo k tomu, že na druhý deň budete mať ryžu v paradajkovej šťave a nie polievku s ryžou.
Ešte dajte do polievky čerstvo drvené korenie, poprípade dosoľte.
Ak musíte tak si pridajte aj cukor. 



Puding z jablkového kompótu

komentáre 2

Keď som bola v lete v Selciach, bývali sme ja, aj Môj Dobrý Brat v rodičovskom dome. Jožko opatruje oficiálne tatíka a ja som mu prišla tak nejako uľaviť od povinností a bola som rada v kruhu svojej rodiny.
Cítila som sa znovu ako za starých čias.
Bývať v mojom rodičovskom dome.
Často chodievam na Slovensko, ale stále chodievame na noc do nášho bystrického bytu. DM tam má svoju pracovňu, mňa odvezie do Seliec, on pracuje a poobede príde za mnou. Ako z roboty.
Pobudneme v kruhu mojej rodiny pár hodín, a vrátime sa do bytu .
Nechcelo sa mi odtiaľ odísť a tak z plánovaných dvoch týždňov, som bola na Slovensku takmer sedem. Milovala som každý jeden deň.
Nesmierne mi chýbajú.
Rozličnosti medzi rodinou DM a mojou rodinou sú zásadné a niekedy ma dobehnú . Mám rada rodinu DM, ale bola som rada, že môžem nejaký čas tráviť práve s mojimi.
A myslím, že aj rodina DM bola celkom rada, že majú na chvíľu svojho Kubíka len pre seba. 🙂
Mala som jedného známeho, ktorý si vzal za manželku dievča, z ich spoločného sídliska.
Po svadbe sa odsťahovali žiť a pracovať do zahraničia kde sa im aj narodili deti a tie už mali aj cudzie občianstvo.
Pri svojich návštevách za rodinou do Bystrice, sa na sídlisku pekne krásne rozdelili….manželka išla s dcérou k svojim rodičom do trojizbového bytu a manžel išiel s druhým dieťaťom do trojizbového bytu svojich rodičov. A vymieňali si počas týchto návštev deti. Samozrejme mali aj spoločné aktivity, ale tento systém im fungoval.
No ja som to nešla pochopiť . Vtedy som ešte nebola manželkou môjho DM, len čakateľkou. Teraz po 24 rokoch manželstva sa na to pozerám celkom s porozumením 🙂 . Ja by som to takto nerobila ani teraz, po toľkých rokoch, ale ako píšem, som s tým ich riešením uzrozumená bez zdvihnutého obočia.
Tak ma napadlo, že či sú ešte manželmi.
No a keď som bola teraz v tých Selciach, bola som ako brat a sestra u rodičov, ako za mojich mladých čias.
Akurát mamička už býva inde…………………a pozerá sa na nás už len z fotografií. 🙁 (božtek do nebíčka)
Bolo to také zvláštne, že tatík má teraz svoju izbu v mojej, bývalej detskej a ja som spala v rodičovskej spálni, vo veľkej , rodičovskej, manželskej posteli, ktorá sa mi už vôbec nezdala taká veľká, ako kedysi.
A mamička sa na mňa pozerala z kolorovaného obrazu, na ktorom je ako svadobná družička na niečej svadbe. A ja som spala pod svadobnou fotografiou mojich rodičov.
A viete čo? Bolo to príjemné.
DM prišiel za toto obdobie za mnou 2x a ostal vždy na pár dní.
Na záhrade máme staručkú jabloň. Štrúdlovku. Je už veľmi vráskavá a rozložitá. Všetky deti ju majú radi, pretože každé sa nej učilo šplhať. Má vhodne umiestnený konár, na ktorý sa po pár pokusoch, nejako doťahá a dá sa ňom veľmi pohodlne sedieť a hompáľať nohami.
Ako sme sa prechádzali popod ňu videla som, aká je už veľmi stará. Zarodí už len občas, ale rodina nemá v úmysle ju odstrániť. Aj keby už nezarodila nikdy.
Tento rok mala na sebe a hlavne pod sebou, viac jabĺčok ako inokedy.
Práve toľko, aby si Maťka urobila pre deti nejaké tie poháriky s pyré. Janka si zavarila pár pohárikov a my sme pozbierali pod stromom padavky do prepravky pre DobrúTetu Pavlu.
Dt si uvarí jablčný, tuhý lekvár na koláče, ktorý ona volá jablečné povidla a DM sa tešil ako mu uvarí kompót a puding.
Ja som to videla prvýkrát vlani na chate.
Vôbec som nešla pochopiť keď DT vravela, že ide uvariť kompót a Kubíkovi zažiarili oči. Veď som pred pár rokmi , zavarila jablká ako kompót a ani sa ho nedotkol. Jedine do koláčov som ho spotrebovala.
A oni nešli pochopiť, že neviem o čom hovoria.
No nevedela som. Vy ste to poznali?
Je v Česku celkom bežné, že kto má jablká, tak si normálne k nedeľnému obedu, uvaria ako dezert , kompót. Nezavaria to, poriadne to vychladia a jedia to.
Pavla mi vysvetľovala, že to je taký prvorepublikový zvyk v českých domácnostiach. Keď to urobila pre svojho priateľa Ľubomíra (božtek do nebíčka), tak ten chcel aby tie jablká plávali v tom náleve. Aby mu urobila veľa, veľa sirupu.
Urobila mu kompótu plný hrniec a on chodil aj v noci, potajomky upíjať po naberačkách , tú šťavu. A cez deň bol za estéta a naberal si ten kompót, ako dáma, do brúsenej kompótovej mištičky. Tak sme si zaspomínali zase na Ľubomíra.
A, že to má rád každý, český chlap.
Predstavte si to. A ja som o ničom nevedela, lebo ten môj český chlap sa o tom ani nezmienil.
Tvrdí, že zmienil a že asi nedával pozor, keď mi to hovoril 🙂 Tak som mu to odpustila.
Prvá prepravka jabĺk, padla celá na tie povidla a na natlačenie do pohárov na záviny, som sa chystala priniesť, keď sa budem vracať zo Slovenska.
No chceli sme.
Posledný týždeň som dostala prudkú, žalúdočnú virózu, o ktorú sa podelili so mnou moje vnúčatá. Bola to taká chytľavá záležitosť, ktorá prebehla celou rodinou Dobrej Cerky a tak sme sa báli, aby sme nenakazili niekoho v Selciach a neodniesol si to tatík, že akonáhle som bola schopná jazdy, odišli sme na chatu.
Bez jabĺk
A DM neustále ovrával ten kompót.
A potom si spomenul aj na puding.
Vraj mu ho pripomenul minulý rok, bývalý sused z chaty , David , ktorý práve odchádzal zo záhrady, že mu volala jeho mamka. aby prišiel, že urobila tento puding.
Ako to David počul, tak v tú ranu pustil z ruky fúrik a čakan, nechal ho tam kde bol a utekal ozlomkrky do auta oblečený do montérok a roztrhaného trička
A my sme boli bez štrúdloviek.
Tak sa DM dohodol so svojou sestričkou a utekal ku nej domov, do záhrady, pozbierať, ak bolo čo.
Je veľké šťastie, že bratranec Michal sa odsťahoval aj so svojou chovateľskou stanicou írskych vlkodavov, do svojho, nového domu, pretože tie jablká nikto iný nejedol, ale jeho vlkodavy ich milovali a čistili celú záhradu.
Tak priniesol padavky .
Dobrá teta urobila kompót a potom aj ten puding.
Takže áno, nerobila som to vlastnoručne ja, ale vlastnoručne som pri tom , dôkladne asistovala.
A skutočne, keď som videla ako si taký, vychladnutý kompót, naberali a jedli to pri obede, servírované v skle a porceláne, tak ma to doslova prenieslo do čias „tatíčka Masaryka“ a navodili tú, prvorepublikovú , atmosféru.
Neviem či s týmto receptom niekoho poteším a navnadím, ale vkladám ho sem už len preto, aby som na to nezabudla, keďže DM „nedáva pozor“ keď mi vraví, že by si dal jablkový puding z kompótu.





Suroviny:

Recept je vskutku problematický, pretože sa nedajú odhadnúť množstvá a musíme sa spoliehať na svoj vlastný jazyk a chuťové poháriky.

Na kompót :
Povedzme že máme za misu padaných jabĺk, po očistení nám ostane nejaké kilo
Drievko škorice, alebo lyžička mletej
Citrónová kôra z jedného citróna +  citrónová šťava po lyžičkách
5 klinčekov
cukor
Na puding :
1 balíček vanilkového pudingu

Postup

Jablká ošúpeme, zbavíme jadrincov, vyrežeme všetkých bobov. 
Jabĺčka nakrájame na kúsky,  ako do kompóta.
Klinčeky môžeme v mažiari rozdrviť , na úplný prášok, ale na chate nemáme mažiar, tak ostal v celku.
Bio citrón, alebo normálny citrón, ktorý sme dôkladne kefkou vydrhli pod tečúcou vodou, ošúpeme škrabkou na zemiaky. Dávame pozor, aby sme zabrali len žltú kôru bez tej bielej, horkej. 
Ošúpaný citrón odšťavíme. 
Do kastróla s hrubým dnom, vsypeme, čo ja viem….na začiatok,  štyri, , ,  polievkové lyžice cukru
Necháme ho trošku roztopiť, ale nie do zhnednutia, dokonca nemusí byť ani celkom úplne roztopený a nech je len veľmi ľahučko zlatý.
Niekedy,  vyskúšam urobiť regulárny  karamel, ale nerobila som to ja a DT Pavla to robila práve takto, ako píšem. 
Na zľahka roztavený cukor,  vlejeme pohár vody, cukor zatuhne a my miešame pokiaľ sa znovu neroztaví.
Pridáme jablká a premiešame.
Pridáme žlté,  citrónové šupky, klinčeky, alebo klinčekový prášok, škoricové drievko, alebo práškovú škoricu.
DT chcela dať aj badyán, ale DM jej to zakázal. Ak máte radi túto chuť, tak dajte jednu hviezdičku.
Znovu premiešame.
Teraz sa musíte rozhodnúť, čí preferujete veľa kompótovej šťavy, alebo nie.
Keďže sme vedeli, že budeme chcieť robiť aj puding, tak sme doliali vodu tak, že jablká boli takmer ponorené.
Premiešame a pomaly začneme dusiť v tej šťave.
Správne uvarené jablká, musia byť mäkké, ale nie na kašu.
Sirupu je dostatočné množstvo na to,  aby sme ho mali za pohár a stále ešte ostane tak, aby bol kompót kompótom a nie len čistými udusenými jablkami.
Ak nemáte toľko, tak pohodlne dolejte vodu a nechajte na bublinku prehriať.
No a príde na rad ochutnávanie.
Je Vám to dosť sladké? Ak nie doslaďte.
Radím práškový a nie kryštálový cukor. 
Pridajte za lyžicu citrónovej šťavy.
Ochutnajte.
Ak Vám tá chuť sedí skúste ešte jednu lyžicu šťavy.
Ak je Vám málo škorice , tak sypnite ešte pol lyžičky.
Takýmto spôsobom sa dopracujete k chuti ktorá Vám sedí.
Znovu prehodnoťte či je dosť šťavy a vypnite.
Vyberte citrónové šupky.
Pokiaľ chcete robiť aj puding, nechajte trošku vychladiť kompót a odoberte  veľký pohár šťavy.

Zároveň odoberte jablká,  tak do hlbokého taniera a dajte do rajničky.
V sirupe , ktorý ste odobrali z kompótu,  do hladka vymiešajte balíček vanilkového,  pudingového prášku.
Jablká v rajničke rozohrejeme a vylejeme do nich rozriedený,  pudingový prášok. Ten tam vlejeme a miešame,  kým nezačne tuhnúť. Vypneme
Dobrý Manžel chcel ten puding v tom hlbokom,  tanieri, aby som sa neobťažovala s mištičkami, že to aj tak bude jesť, len on. 
Takže sme mu splnili želanie, ale predsa sme len dali aj do misky.

Je absolútne nevyhnutné, aby ste kompót skladovali v chladničke, pretože musí by dokonale vychladnutý. 


Neviem koľko vydrží, ale viac ako tri dni by som tomu, určite nedávala. U nás padol do druhého dňa.

Kari z cukety trúbkovej

Pridaj komentár


V Česku ju vraj volajú cuketa trombelína.
V každom prípade je to len hovorový názov, pretože to nie je cuketa.
U nás sme ju dlho volali indická uhorka.
Ani indická uhorka to nie je.
Je to tekvica TROMBA D´ALBENGA.

Na to, že je to tekvica, tak to má názov ako nejaká talianska markíza.
A v skutočnosti je to tekvica , vysoko vyšľachtená vo Francúzsku.


Hneď som vedela, že to nemôže byť cuketa.
Môj Dobrý Manžel sa na Okrouhlíku pokúšal vypestovať cuketu niekoľko rokov.
Ukázalo sa, že je to hranica neprekročiteľná.
Patizónov zozbierame z plochy 2×2 metre, za fúrik A za veľké vedro z plochy 1×1 meter.
Ale, keby sme aj hneď mali , trebárs zoranú celú lúku a DM by jej venoval všetku lásku, starostlivosť, opateru a vyčítané skúsenosti, poznatky a postupy pri pestovaní cukiet, tak na tom láne, zozbierame jednu cuketu veľkú asi ako uhorka nakladačka a jednu veľkú asi ako polovica šalátovej uhorky
A do druhého dňa nám zhnijú.
A potom prídeme do Seliec a Dobrá Švagriná nám prinesie fúrik cukiet, veľkých a hrubých ako moja noha od kolena po členok.
Tá frustrácia v očiach DM sa nedá ani popísať.
To má človek chuť vziať tie naše zhnité dve cuketky, hrubé ako zápästie bábätka, privinúť si ich na hruď a ujsť s nimi.
Preto som vedela, že to čo DM s ľahkosťou vypestoval, nebudú cukety.
Kde by sme ich vzali.
Ja nejedávam tekvicu, čo rástla v Selciach na poliach a ťahala sa cez celú lúku.
Suseda Betka od Lóhov ich pestovala na mieste, kde mali kedysi hnoj, potom tam urobili miesto, kde vyhadzovali rastlinný odpad zo záhrady a nakoniec to každý rok zakvitlo žltými, tekvicovými kvetmi.
Museli mať tých tekvíc, tiež za fúrik.
Raz mama Betka uvarila prívarok tekvicový a malý Peter s Markom to nechceli jesť ani za svet. A gazda Peter, Betkin muž (božtek do nebíčka), vraví synom. „Akože to nechcete, veď to je najväčšia fajnota. Udusené mäsko na prívarku, je ako maslo mäkučké a tie nové krumpličky k tomu je najväčšia lahôdka. Prečo to nechcete jesť? A malý Peter : „…lebo je tam tekvica“.
Ach Peťo, ako som Ti len rozumela.
Oni mali rôzne tie tekvice na tom hnoji, ale väčšinou to boli také, čo keď nechali vyrástli, do gigantický rozmerov, dlabali sa z nich strašidelné hlavy na dušičky.
Bože odpusť, ale tekvicová polievka, tekvicový prívarok a neviem čo všetko sa varí z tých selčianskych odrôd, je na mojej stupnici obľúbenosti jedál , v štvorke.
Na škále od jedna po štyri, kde v jednotke sú najobľúbenejšie. No a v štvorke, to, čo by som požrela, až keby som odpadúvala od hladu a bola trvale podvyživená z hladomoru.
Môžem povedať, že v rôznych fázach môjho života, sa obľúbenosť hocijako menila a jedlá sa presúvali horom dolom.
Ale štvorka. Štvorka je absolútne konštantná.
Tam odtiaľ neodišlo nič, možno skôr pribudlo, ale je tam toho naozaj málo.
Ale tekvica, hnusná tekvica, ktorá sa plazí po poliach tam ostala. Spolu s mliečnou polievkou s mrveničkovou závarkou.

Tento plod vôbec neviem kde zobral DM.
edit: vraj na jar skúmal na webe rôzne semená a chcel kúpiť indickú uhorku a našiel toto. Vážne je to skvelý plod.
DM ich pestuje s ľahkosťou a ak máte šichtúň dreva, kde by sa mohla pnúť, tak máte vyhraté.


Ani som nebola prekvapená, že mi to chutí aj na surovo, čerstvo odrezaná by sa fakt dala podľa mňa nastrúhať, ako súčasť šalátov.
Hrozne mi je ľúto, že som nestihla ich najväčšiu sezónu, pretože som bola v Selciach opatrovať tatíka a nejako som tam zabivakovala na niekoľko týždňov.
Stihla som poslednú.
Dve alebo tri, DM rozdal.
Z jednej polovice som urobilo toto jedlo a z druhej toto kari.
No a kedže už vieme že to nie je cuketové kari, tak ho môžeme kľudne volať tekvicové kari.
Mimochodom zase až tak ľúto mi nie je, pretože ešte som stihla v plnej sile ačokču a mala som aj indickú uhorku.
Čo sa týka ačokči, jej využitie je nesmierne a ja určite budúci rok, ak dožijeme a ak ačokča zarodí tak bohato, ako tento a minulý rok, spravím fotodokumentáciu, kde všade ju používam.
Ačokča v mojej kuchyni sama netvorí recept, ale je súčasťou mnohých jedál.
Ako píšem, o tom už len na budúci rok.

No a teraz k samotnému kari.
O indickej kuchyni som popísala už dosť, ale žiada sa mi ešte doplniť vec o koreninách.
Na chate indiu nevarím tak často ako by som chcela, pretože okrem mňa a DM a bratranca Richardíčka ju nemá nikto rád. A naviac chatu opúšťame na pol roka a tak sa stáva, že tie indické koreniny jednoducho stratia vôňu a aj svoju silu.
Kým som bola v lete na Slovensku, DM si varieval sám a keďže indická a ázijská kuchyňa je vo všeobecnosti najjednoduchšia a najrýchlejšia, v tom úmornom teple, varieval práve kari.
A aby to mal čo najrýchlejšie, tak sa vôbec nerozpakoval kúpiť hotové zmesi pást, zasterilizovaných v pohárikoch.
Majú ich v každom väčšom supermarkete…je pravda, že som sa na to nezameriavala úplne, tak nie som si istá, či ich majú v takej Bille, ale v Tescu, alebo v Kauflande som ich videla na milión percent.
Keď som varila toto konkrétne kari, tak mi už dochádzalo všetko sypké čo som mala a DM mi dal z chladničky pohárik čo so kúpil.
Bola to nejaká červená kari pasta. Tak som použila za lyžicu z tej a vynikajúce mi poslúžila.



Nové sypké koreniny už kupovať nebudem, pretože o mesiac odchádzame do Mníchova, tak ak budem ešte variť kari, niekde, kde tie sypké koreniny v žiadnom príprade nemôžem minúť, rozhodne sa vrhnem na tieto pasty.
Praví indovia a šéfkuchári a kovaní kuchári sa možno križujú, ale ja sa nehrám na dokonalosť.
Tie hysterické reakcie na každý glutamát ma už prešiel.
Takže moja rada.
Ak netušíte, či bude Vám a rodine chutiť tento typ jedál, nekupujte hned všetky možné indické sypké koreniny. Kúpte si pohárik pasty a skúste.

A potom si nakúpte sypké koreniny.

 

Cas pripravy  
   

Suroviny:

Na 4 porcie budeme potrebovať :

tekvicu – zabudla som ju odvážiť, ale povedzme že bola veľká ako patizón
ačokča – asi 6 strukov, alebo nahradíme 1 pórom


3  veľké paradajky, alebo konzerva nakrájaných paradajok
1 konzerva  400 g cíceru
1 konzerva 400 g kokosové mlieko
2 veľké polievkové lyžice červená šošovica
1 malá červená cibuľa, alebo dve šalotky
10 cm ďumbier
1 pálivá chilli paprika
1 polievková lyžica korenie garam masala
1čajová lyžička kumín (mletá rímska rasca)
1 čajová lyžička kurkuma
1 čajová lyžička soľ
1 zväzok koriandrová vňať
3 polievkové lyžice olej
šťava z 1 limety



Postup

Tekvicu ošúpeme , ak je stred so semenami už veľmi vatový a semienka sú tvrdé, vykrojte tento stred. Je to podobné ako pri patizóne, alebo veľkej cukety.
Nakrájame na kocky, ako keď varíte zemiaky. 
Ačokča keď je čerstvá a nie úplne veľká, tak stačí keď ju nakrájame na kolieska. Ale ja ju už mám v plnej sile vegetácie a tak ju prekrojím a roztvorím, ako hrachový lusk a malou lyžičkou vyškrabnem vatové vnútro.

Očistenú červenú cibuľu, alebo šalotku,  nakrájame na maličké kocky.
Očistený ďumbier nakrájame na maličké kocky.
Umytú chilli papričku nakrájame na prúžky.
Ak použijeme čerstvé paradajky, tak ich ponoríme na 5 minút do vody, ktorá vrela. Vyberieme a ponoríme na niekoľko minút do veľmi studenej vody.
Šupka sa nám dá veľmi ľahko odstrániť. 
Ošúpané paradajky nakrájame na kocky.
Do hlbokého kastróla dáme rozohriať rastlinný olej (nie olivový!)
Do oleja dáme všetky koreniny a premiešame kým nezavoňajú.

Ak nepoužijete sypké indické koreniny, určite použite aspoň 1 lyžičku sladkú papriku, ak máte lyžicu kari korenie a polievkovú lyžicu nejakej indickej pasty.
(viď text v úvode)

Pridáme asi štyri lyžice vody.

Do hustej kašičky z korenia, vložíme cibuľu , chilli , ďumbier a ačokču, respektíve pór.
Premiešame. 
Pridáme umyté tekvicové kocky a všetko premiešame.


Doložíme zliaty cícer, nakrájané paradajky a červenú šošovicu. 


Ak nemáte čerstvé paradajky, vlejte konzervované a nakrájané na kocky. 
Znovu premiešame a vsypeme soľ.
Vmiešame plechovku kokosového mlieka (Ak sa vám oddelila voda od bielej časti, tak to nevadí, vlejte všetko do hrnca)
Privedieme k varu, dáme pod pokrievku a stíšime plameň.
Varíme kým nie je uvarená šošovica a všetko mäkké.


Myslím, že by to nemalo trvať viac ako 25minút.
Pridáme limetovú šťavu a nasekané koriandrové lístky.Ochutnáme, prípadne dosolíme a podávame s uvarenou ryžou basmati. 
K dokonalosti možno chýbalo viac tekutiny, nabudúce ešte dolejem trochu vody. Nie veľa, ale prilejem.