O tom, ako som sa to rozhodla okomentovať

Začalo sa to takto :

Anonym
178.41.132.166
Trochu menej vyťahovania sa, najmä ak neovládame celkom spisovnú slovenčinu. Nie sme predsa honvá na palici, či?

Na chrbte už nosím pomaly 6 krížik a  ľudia v mojom veku už len neustále frflú.
Ťažko preťažko prijímajú novinky, sú najmúdrejší na svete a všetko bolo kedysi lepšie ako dnes.
Jasne, že si o sebe myslím, že ja taká nie som.
Kdežeby!!!!
Ja som ten osvietený človek, čo ide s dobou a prijíma všetky novinky a veci, ktoré s tým súvisia.
O frflaní nemôže byť ani reči a s ľahkosťou sa viem povzniesť nad negatíva doby.
Muhehehehe, alebo chachachá, alebo LOL.
Isteže,  som domýšľavá  a moje vlastné dieťa sa doma isto iste  váľa od smiechu, pri spomienke na situácie,  keď som bola úplne jasne „nad vecou“, ako to tu vypisujem.
Napriek všetkému,  nikto  ma nemôže obviniť z toho, že nedokážem pochopiť aký je internet zázračný.
Pomocou internetu som v spojení s mojou rodinou  a priateľmi  na Slovensku.
Pomocou internetu som neustále v obraze, ako žije naša partia a riešim s Najkou  všetky nastolené problémy na vzdialenosť stoviek kilometrov.
Pomocou internetu som našla priateľku, ktorú som nevidela takmer tridsať rokov.
Pomocou internetu sa so mnou ,nevedno prečo , z ničoho nič  „rozišla“ kamarátka.
Pomocou internetu som pred dvadsiatimi rokmi úplne prekopala môj život.
Pomocou internetu sa môžem venovať mojím záľubám
A za tých dvadsať rokov aktívneho užívania internetu som sa naučila, že vedieť napísať kritickú pripomienku je veda.
Túto vedu treba neustále zdokonaľovať a každú kritickú pripomienku treba obrusovať a narábať s ňou ako s vajíčkami.
Prvú vec, ktorú som si uvedomila je tá, že môj partner na druhej strane, mi nevidí do očí, nepočuje môj tón hlasu, nevidí, že nemám zaťaté sánky, ale pokojný , nenahnevaný výraz.
Aj tá najlepšie mienená poznámka, ktorú som vyslovila vecne, občas môže vyznieť arogantne a nepriateľsky.
Priznám sa, že občas na to zabúdam a až spätne vidím, že to môže vyznieť hocijako, len nie dobre a tak mi nerobí problém,  pokorne sa ospravedlniť.
Sme len ľudia.
Samozrejme, sú ľudia, čo zase mienia svoje uštipačné a pod pás mierené poznámky vážne a píšu ich cielene s úmyslom ublížiť, ponížiť, zosmiešniť,  alebo jednoducho len uraziť.
Hejterov nám priniesol do života ten zázračný internet,
Internet nevie vyselektovať zbabelcov, čo im narastú svaly, alebo prsia v anonymite krytia.
Týmto anonymným individualitám sa čo najviac snažím vyhýbať. Nemám rada hádky a konfrontácie, ktoré absolútne k ničomu nevedú.
Moji priatelia majú svoje vyhranené názory, ktoré sa často nezlučujú s tými mojimi a viem, že niečo riešiť na internete je taká hlúposť, ako povestná voda v koši. A tak mám zásadu.
S mojimi priateľmi to odmietam riešiť, pretože ani jedného nechcem stratiť.
To že ich politické presvedčenie, názor na usporiadanie sveta a sporenie a situácia v dažďových pralesoch je iné ako to moje, neznamená, že ich nemám rada.
Spája ma s nimi minulosť, prítomnosť, alebo nejaký styčný bod, na ktorý nechcem zabudnúť.
Jasné , žeby bolo pekné, keby každý mal taký istý názor ako ja a pekne by sme to rozoberali a drukovali si navzájom, ako nám to pekne ide a ako my všetkému rozumieme najlepšie.
Ale takto to nefunguje a tak sa navzájom sebe prispôsobujeme, pretože moji priatelia sú dobrí ľudia a stoja mi za to.
Anonymných hejterov, vrtákov a podrývačov ignorujem a do konfrontácie vstupujem len sporadicky.
K anonymnému hejterovi , čo napísal príspevok k receptu na mojom blogu, som sa rozhodla vyjadriť, pretože ma dosť pobavil.
Viete. Tým, že som si založila blog, kde verejne opisujem časti svojho života, rodiny, priateľov a situácií, ktoré ma stretávajú, ma priviedla čiastočne nuda z odlúčenia od rodiny, priateľov a Slovenska a  čiastočne záľuba vo varení a kus veľkého exhibicionistu vo mne.
Takže áno, vyťahujem sa. Ja by som to nazvala inak, ale o teraz o to nejde.
Len neviem či sa vyťahujem aj tým, že opisujem aj hlúposti , ktoré sa mi dejú.
Pamätáte sa ako som opisovala napríklad to, že som mačacie granule, miesto do misiek nasypala do kávovaru a takmer ich pomlela. To, že napíšem, aký som debil, to sa vyťahujem?
Alebo keď opíšem ako mi pri koňakových špicoch,   vytiekol alkohol do puserlíkov, to sa vyťahujem?
Alebo keď opisujem ako sme s mamičkou varili lečo a zároveň pri tom piekla trojposchodovú svadobnú tortu, to sa vyťahujem?
Alebo mám prestať pridávať na blog recepty a jedlá, ktoré nám chutili a aby som ich nemohla chváliť, že sme všetko zjedli? Mám teda radšej pridávať  to, čo sme nezjedli, čo mi nevyšlo, aby som sa nemohla vyťahovať?
Ja vážne neviem, ako si to asi ten anonym predstavuje.
Naviac keď ho asi nútim s pištoľou na jeho sluche sledovať práve môj blog. Pretože , môj blog, je zákon, ktorý MUSí  číťať úplne každý človek, čo rozumie slovensky.
A takto môjmu anonymu robím násilie, uznajte, čo som to ja len za zlého človeka.
Čo sa týka mojej spisovnej slovenčiny.
Bohužiaľ, neteší ma to a nie som na to hrdá, ale čím som staršia, tým mi nejako tá slovenčina prestala ísť ako keď bičom plieska.
A čo je horšie, bola som si istá, že si nemusím dávať na slovenčinu pozor, verila som si natoľko, že som tie recepty púšťala na blog bez  kontroly.
Moja chyba.
Spočiatku som používala anglickú klávesnicu a nepoužívala som opravovací program.
Asi pred troma rokmi , keď moja Dobrá Cerka začala s prekladaním kníh, začala riešiť aj korektúry svojich prekladov.  Prestala vnímať môj  blog ako moju čistú zábavu, a tlačila ma do  korekcií textov,ktoré umiestňujem na blog.
Dobrý Manžel mi nainštaloval opravný program, začala som používať slovenskú klávesnicu a vloženie jedného receptu mi teraz netrvá hodinu, ale celý deň.
Recepty, ktoré umiestňujem na pinterest,  spätne prepisujem do diakritiky, opravujem gramatiku a štylistické chyby.
A odvtedy som tak nejako stratila ten elán. Už nepíšem čo mi prinesie slina na jazyk, ale snažím sa o nejakú korekciu svojich myšlienok.
Áno ten recept pôsobí omnoho lepšie, to uznávam a prequel pred receptom má aj hlavu aj pätu.
Robím viac  odsekov, vraciam sa k slovám a neustále ich opravujem a hľadám v slovníku, či je správne napísané strinka, alebo strynka a premýšľam nad tým, či mám prepísať tú petržlenovú vniatku na petržlenovú vňať, pretože vniatka nie je správne slovensky, aj keď od môjho detstva až doteraz inak nepoviem ako vniatka.
A aj to slovo „prequel“  už nenapíšem ako slovo „pokec“, pretože pokec je čechizmus.
Je hanba keď napíšem „na taniery“.
Vôbec netuším prečo som to tak napísala, pretože viem, že správne je na „tanieri“.  Nesnažím sa to nijako ospravedlňovať, je to moja hrubica ako hrom , bodka.
Keby som si to poriadne po sebe prečítala, tak som mohla bez toho byť a tak mi treba.
Môj štýl písania meniť nebudem. Viem, že je občas trochu zmätený, ale je môj. Pre mňa omnoho viac znamená keď mi Dobrá Cerka  napíše, že keď to číta, tak akoby ma počula hovoriť, ako keby mi niekto napísal, že mám to štylisticky úplne čisté.
Milý anonym,  blogov je veľmi veľa a nepochybne si vyberiete taký, čo Vám bude vyhovovať a nebudete si musieť zraňovať oči pri mojom chválenkárstve a príšernej gramatike.
Muselo vám to nesmierne zraniť Vaše správne slovenské cítenie,  keď ste mi to napísal takým hrubým spôsobom, dalo sa to napísať aj normálnejšie a hlavne gramaticky správne,
Honvá na palici , sa totižto správne píše hovná.

Americká pizza na detroitský spôsob

 

 

Každý pravoverný Talian odfrkne. Akú už len v Amerike vedia robiť pizzu. No neviem, jediné americké, ktoré som jedla boli v Mníchove v PizzeHut a pravdupovediac  nechutili mi. Boli veľmi hrubé a nemali na sebe dostatočné množstvo obloženia, ktoré by prebili chuť cesta.
Lenže to bolo pred desiatimi rokmi a viac ako chuť tej pizzy mi utkvela príhoda.
Sedeli sme v pizzerke Hut. Ja, Dobrá Cerka, čoby prázdninujúca vysokoškoláčka a naša vtedajšia mníchovská kamoška Kata.
Nechcela som pizzu a tak som si vyberala a vyberala a vyberala a nevedela som čoby. Čašník pri nás stál a čakal a čakal. Ja celá nervózna zo stojacieho čašníka a z toho, že nemám na nič chuť som si tak od pľúc po slovensky odpľula „k…a, ja fakt neviem“
A čašník mi tak od pľúc po slovensky odpovedal “ ja vám verím, ani ja si tu neviem nikdy vybrať“
Takýchto podobných príbehov za tie roky sa nám nazbieralo viacero.
Najmilejšia je asi tá z metra s vnučkou Dorkou.
Sedel oproti nám taký snedý mladý muž. Dorka neustále trepala a trepala a na niečo sa pýtala. Pekne nahlas, ako to len ona vie.
A zrazu sa pýta „Omka a tento pán oproti je Turk“?  Nevedela vtedy ešte vyskloňovať slovo Turek. A pán sa ňu pozrel a povedal. „Nie, ja som Slovák“.
A tak sa už riadime, že ani v tom Mníchove si nemôžeme byť naistom, že nám nikto nerozumie.  A keď ohovárame oproti idúcich, tak len potíšku do ucha.
No a naspäť k receptu.
Piekol ju môj neobľúbený kuchár.
A môžem povedať, že asi zahajujem jeho seriál, pretože včera Dobrý Manžel celý deň pozeral jeho kanál a ja som neveriacky sledovala ako sa mi plní môj jutubvý kanál „na vyskúšanie“
Kým som začala pizzu piecť, prezrela som, čo všetko sa o nej dozviem a musím povedať, že to čo som dohľadala sa veľmi nelíšilo od tohto receptu.
Ale dofrflala som sa niečo. Nemôžem si pomôcť, no nemám a nemám rada tohto blogera.  Vlastne nemám rada varenie amerických blogerov tak všeobecne.
Vadí mi , že všetko merajú na šálky a hrnčeky. A keď už vážia, tak nemajú metrický systém. A pridávajú suroviny, ktoré tam vôbec nemusia byť, všetko hádžu dokopy a varia  strašne kaloricky.
A používajú  polotovary.
Samozrejme to nie je pravidlo, to zase nie.
A keď som pozerala tento recept, tak aj keby som to nevedela, tak by som ho hádala na americký.
Samé šálky a oz a nenormálne veľké množstvo syra a úplne iný postup ako by som si predstavovala.
Ani by som do toho receptu nešla, keby ma vážne nezaujala tá technológia a keby DM po tej pizze veľmi veľmi netúžil.
A tak som ju urobila.
Viete čo Vám musím povedať?
Je TAK DOBRÁ, je TAK VÝBORNÁ  a pre človeka, čo sa obáva kysnutého cesta, úplne jednoduchá.
Táto pizza bude patriť do nášho jedálnička, tak, ako tá selčianska od mamičky.
Ľudia z Detroitu  a kuchár John, ďakujem v mene celej našej rodiny.

Cas pripravy Čas prípravy:  2 hodiny + príprava
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):   pekáč 25 x 35 vonkajší rozmer

Suroviny:

na cesto:
200 ml voda
1 balíček sušené droždie dr. Oetker
300 g hladká múka
1 lyžička cukor
1 veľká lyžica olej
1 lyžička soľ
Na omáčku :
800 g krájané paradajky z plechovky
1 cibuľa
4 cesnakové strúčiky + 1 čajová lyžička sušený cesnak
1 polievková lyžica sušený tymian, alebo vetvičky čerstvého
1 čajová lyžička chilli drvené papričky
čerstvo mleté korenie
1  zarovnaná polievková lyžica cukor
1 čajová lyžička soľ
Na dokončenie :
papriková saláma
300 g tvrdý syr v kuse (ja som mala ementál)
olivový olej

Postup

 

Do teplej vody vsypeme celé vrecúško sušeného droždia, pridáme lyžičku cukru a olej. Premiešame a necháme droždie napeniť.
Do misy dáme drožďovú vodu, vsypeme múku a soľ.
Vypracujeme hladké cesto.
Mne sa nechcelo do toho strkať ruky, tak som použila ručný šľahač s vlnovitými násadami.  Potom som aj tak do toho musela strčiť ruky, takže tento krok kludne vynechajte a ušetríte čas.
Cesto nemiesime, len to všetko dajte dokopy do hladka.
Cesto bolo na môj vkus dosť riedke, ale riedke bolo aj v pôvodnom recepte, tak som to nechala tak.
Cesto nenecháme kysnúť v mise.
Vezmeme si hlboký pekáč.  Rozmer pekáča je dôležitý. Pretože pri tejto pizze je dôležitý chrumkavý okraj.  Ak nemáte vhodnú veľkosť, tak radšej pečte v dvoch menších.
Dno pekáča poriadne vykropime olejom a položíme do neho cesto.
Prsty si namočíme do oleja a pomocou prstov cesto rozťaháme po celej ploche.


Pekáč prikryjeme druhým plechom a necháme kysnúť na teplom mieste hodinu a pol.
Po tejto dobe, cesto znovu pomocou  naolejovaných prstov,  rozťaháme po ploche rovnomerne,  až do okraja pekáča.
Znovu prikryjeme plechom a necháme kysnúť 30 minút.


Uvaríme si omáčku.
Do kastróla dáme dve lyžice oleja a podusíme na ňom malé kocky očistenej cibule.
Pridáme soľ a tymián.
Omáčku dusíme pod pokrievkou nejakých 15 minút.
Po tejto dobe do nej prelisujeme cesnak, pridáme cukor, okoreníme, pridáme drvené chilli papričky a ak treba dochutíme ešte soľou.
Omáčku odložíme bokom.
Tehličku syra nakrájame na maličké kocky. J
Na vykysnuté cesto poukladáme kolieska paprikovej salámy.

Celú plochu posypeme kockami syra a dbáme na to, aby kocky boli nasypané pekne až do krajov pekáča.


Z omáčky urobíme tri pásy a na tie pásy ešte poukladáme kolieska paprikovej salámy.


Pekáč vložíme do vyhriatej rúry na 250 stupňov a pečieme na plný výkon 15 minút.
Po upečení  musíme nutne nechať pizzu trochu vychladnúť. Syr je tekutý a musí trochu spevnieť, aby sa dala pizza krájať.
Ja som pri príprave pizzy urobila dve chyby a vy sa ich vyvarujte.
Prvá. Nedotiahla som vykysnuté cesto až do kraja. Nechala som priestor aby pri pečení malo ešte kde narásť.
Druhá. Môj neobľúbený kuchár hovoril, že sa nemáme báť nechať teplotu na 250 stupňov, že to neprihorí.
Ja som sa bála a nechala 220 stupňov a bola to chyba.
Aspoň pri mojej rúre. Ale Vy dávajte prvýkrát pozor, ja Vašu rúru nepoznám.
Správne upečená pizza má zdvihnuté tmavo zlaté chrumkavé okraje . Zmiešané cesto so syrom.  Fantastické.
Mne sa ten okraj  nevydaril, akurát takýto.


Keď ju budem piecť budúci týždeň tak to urobím už tak, ako káže Môj Neobľúbený Kuchár.

Španielska cesnakovo-chlebová polievka

 

Asi sa Vám zdá, že vždy keď vložím nejaký nový recept, tak neustále píšem, aké je to skvelé a báječné a famózne a bla bla bla.
Podľa toho by to malo u nás vyzerať tak, že všetko u nás chutí skvele a báječne a famózne.
A to vôbec nie. Tak niežeby to bolo nechutné, ale nie vždy sa trafím novými vecami do našich chutí.
Ani netušíte koľko nových receptov sme vyskúšali, uvarili, ochutnali, zjedli a povedali si, že toto teda už nie.
A tej práce okolo toho aranžovania, fotenia, upravovania a potom som s najväčšou ľahkosťou tie fotky vymazala, recept odstránila zo súborov a s vďakou naň úplne zabudla.
Je také zvláštne, že takých 60 percent z týchto prípadov, tvoria koláče a zákusky.
Takže keď ja sa tu rozplývam nad každým jedlom, tak to nie je len tak, nám tie jedlá naozaj chutili.
V poslednej dobe ma Dobrý Manžel zásobuje receptami z kanálu FoodWishes. Tak Vám poviem. Nemám ich rada.
Tak ľudsky mi vadí hlas nášho kuchára.
A spôsob spracovania videjok.
Nič tam neurýchľuje strihom. Všetko je pomalé. Keď sa má naplátkovať 10 cesnakových strúčikov, tak vidíme ako sa plátkuje 10 cesnakových strúčikov.
Nepomáha mi ani zrýchlenie, ani preskakovanie. Je to skrátka nuda nudovitá.
Naviac,  tento človek pridáva do tých receptov, ktoré pochádzajú z tej, ktorej krajiny,  vlastnú invenciu, ktorá celkom zásadne nieže mení ten recept, ale nemožno už tvrdiť, že áno, toto je taliansky, španielsky a neviem ešte aký recept.
Predstavme si, že by varil slovenské halušky. On by povedzme uvaril všetko ako sa má.
Na videjku by sme dôsledne videli, ako očistí zemiaky a každý jeden bude ručne strúhať na strúhadle a cesto bude hádzať z lopárika.
No a keď má dať bryndzu, tak náhle povie, že áno na slovensku sa dáva bryndza, ale jemu to nechutí a tak ich urobí s ricottou a posypané jarnou cibuľkou a žeruchou.
No a teraz čo.
Ako mám nazvať ten recept?
Slovenské halušky?
Ja viem, že ich môžem nazvať zemiakové noky s ricottou a jarnou cibuľkou.
Lenže ja, keby som bola foodblogerka povedzme z Jamajky, by som vôbec netušila, že to čo uvaril je blbosť a nie je to slovenské. A keďže to tak pomenoval, tak to pomenujem tak aj ja.
A slovenské halušky sú náhle mimo a Slovák, čo žije na Jamajke, si bude búchať hlavu o stenu.
Toto všetko sa môže týkať aj tejto polievky.
On ju volá španielska, Ale čo ja môžem vedieť o tom, či nejaká španielska doňa sa neváľa niekde v svojej kuchyni od smiechu, že vraj „španielska“.
Je jasné, že môžem to krajinné označenie v názve úplne vynechať.
Ale ako potom odlíšim chlebovo cesnakovú polievku, od mnohých iných podobných polievok, ktoré sa váľajú na internetoch.
Ja chcem tento môj produkt posunúť ďalej, nie aby ostal len ako cesnaková polievka v zástupe svojich sestier a nik okrem pár mojich skalných  čitateľov, si nevšimne, že je niečim iná.
Rozumiete mojej dileme?
Takže, táto polievka nám chutila nesmierne. Urobila som v postupe zmenu takú, že som nenechala ten chlieb úplne rozvariť, ale som ihneď prišla k finálnemu vareniu.
Bolo veľmi príjemné cítiť ten chlieb, nie ako rozmočenú vatu, ale ako pevnejší kúsok.
Pridávam pôvodný klip, takže ak by Vám to vadilo, skúste teda verziu môjho neobľúbeného kuchára.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):   3 porcie

Suroviny:

Chlieb aj s kôrkou
150 g dusená šunka
6 až 10 cesnakových strúčikov
olivový olej
3 vajcia
plná polievková lyžica mletá sladká paprika
soľ, čerstvo drvené korenie

Postup

 

Chlieb nakrájame na kocky, také, aby nám nevadilo, že sú príliš veľké, alebo príliš malé v ústach.
Vysypeme ich na plech, hojne pofŕkame olivovým olejom a dáme zapiecť do chrumkava.

 

 

 

 

Cesnak očistíme a naplátkujeme.
Šunku nakrájame na kocky.


Do hrnca dáme rozohriať olej. Oleja dajme o niečo viac ako sme v poslednej dobe zvykli,  a porestujeme na ňom cesnak, tak aby bol len veľmi slabučko zlatavý.
Prihodíme šunku, všetko ešte zarestujeme.
Prihodíme mletú papriku a pol minútky ju necháme rozpustiť v tuku, ale stále miešame, aby nezhorkla.
Do tohto základu vsypeme opečený chlieb a dôkladne ho pomiešame v tuku.
Osolíme a okoreníme.
Zalejeme horúcou vodou a ihneď privedieme do varu.


Akonáhle začne voda vrieť, v hrnci urobíme miestečká na vajcia.
Vajcia trepneme do polievky, nemiešame!!!!!!!.


Prikryjeme pokrievkou a pošírujeme na stíšenom zdroji tepla
kým nestuhnú, ale stred ostane tekutý.
Pred podávaním ak treba ešte dochutíme.
Porcie rozdelíme podľa vajíčok a posypeme petržlenovou vniatkou.

Dusené paradajky s vajíčkami – šakšuka

Shakshuka je pôvodne arabské jedlo, ktoré priviezli utekajúci židia z arabských krajín,  do Izraela. Izrael šakšuku nesmierne spopularizoval a tak nejako sa ujalo, že je to jedlo izraelské.  Ale to sú len také tančeky o pôvode jedla.
Je zaujímavé sledovať, že mnohé recepty, ak sa aj označujú za pochádzajúce z takej a z onakej krajiny, majú svoje mnohé varianty po celom svete, a mnohé národnosti ani netušia, že toto čo oni jedia veky vekúce, vlastne nie je ich, ale nejakých arabov.
Tak málo tomuto jedlu chýba, aby sa stalo našim úplne obyčajným lečom.
No, ale lečo to skrátka nie je.
Koreniny a technológia urobili z toho niečo iné.
A musím povedať , že jedlo úžasné.
Tak dlho som ho mala odložené na vyskúšanie a nejako som ho nešla urobiť.
Keď sme vlani bývali na Okrouhlíku, tak mi často pani Miluška z chaty na proťajšom brehu rybníka, posielala paradajky.
Vlani bola nadúroda všetkého, paradajok nevynímajúc a Miluška už nevedela, čo s nimi. A tak mi okrem svojich dvoch vnučiek, posielala všeličo.
Raz jablkový koláč, raz keksíky a keď jej Maruška s Terkou povedali, že pečiem aj ja a kvôli ďalšej Dorkinej kamarátke Zituške, máme bohaté zásoby sladkostí a zmrzlín, Miluška celkom bezradná mi poslala paradajky.
Paradajky presne také ako sme kedysi pestovali u nás v Selciach na poli. Veľké, mäkké,  teplé od slnka, voňavé a akosi nevhodné na jedenie. Tak som urobila najprv lečo, potom paradajkovú omáčku a keď som hľadala niečo nové, tak ma napadla šakšuka. No dohľadala som sa ju, kým som našla presne tú čo som chcela vyskúšať.
Variant je mnoho a konkrétne tá, čo som chcela bola niekde v hlbinách mojich súborov.
Nenormálne dobre sme si pochutili. A vôbec to nechutilo ako lečo a vážne to bolo skvelé.
Vraj je to raňajkové jedlo. Nepamätám si kedy sme to jedli my, ale raňajky to určite neboli, tie paradajky som musela obieliť a rozvariť a toto je to posledné, čo sa mi chce robiť ráno.
Neviem kto máte akú možnosť, čo sa týka paradajok, ale hádam, že nie každý má to šťastie, aby si šakšuku mohol urobiť z vlastných čerstvo natrhaných paradajok. Tak jasne že si môžeme urobiť z tých čo si vlastnoručne kúpime v obchode, ale som si istá, že každý chápe ako to myslím.
Pôvodne som chcela , že urobím šakšuku takú ako vlani v lete. Že si  u Turka kúpim čerstvé paradajky. Rozhodla som sa inak.
Uvarila som túto, z paradajok konzervovaných.
A dúfam, že Vám bude chutiť tak ako nám.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  2 porcie

Suroviny:

400 ml konzervovaných drvených paradajok
1 červená paprika
1 chilli paprička
1 cibuľa
3 strúčiky cesnaku
1 polievková lyžica paradajkový pretlak (30 gramov)
1 lyžička kumín (rímska rasca )
1 lyžička sušený tymián
1 lyžička sladká mletá paprika
1 lyžička pálivá mletá paprika (podľa chutí možno aj vynechať)
1 plytká lyžička cukor
1 lyžička soľ
čerstvo mleté korenie
2 polievkové lyžice olej
4 až 6 vajíčok

Postup

Cibuľu ošúpeme a nasekáme. Papriku zbavíme jadrinca a nakrájame na malé kocky.
Do panvice dáme rozohriať olej a podusíme na ňom nejakých 5 minút cibuľu, aby bola šťavnatá.
Pridáme nasekanú papriku a chilli papričku. Restujeme ďalších 5 až 7 minút.
Pridáme 30 gramov paradajkového pretlaku, prelisujeme cesnakové strúčiky a vlejeme drvené paradajky.


Vsypeme všetky koreniny, soľ, cukor a premiešame.
Dusíme na stíšenom zdroji tepla 10 až 15 minút.
Omáčka je už zredukovaná, ochutíme ju ešte podľa seba a urobíme do nej jamky, podľa počtu vajec.


Do každej trepneme celé vajce, nemiešame!!!!!!!!!
Prikryjeme pokrievkou a necháme vajíčka zatuhnúť tak, aby žĺtok ostal tekutý.
Na tanier preložíme porcie, posypeme  nasekaným koriandrom a jeme s pečivom
Ja som to poňala tak, že som konkrétne túto šakšuku brala ako prílohu, k rýchlym bravčovým plátkom.
To celé korenie na fote nie je úmysel, vysypal sa mi komplet celý mlynček na korenie a nesmierne ma to otrávilo. Dobrý Manžel si zvlášť nesťažoval.

Pečené hovädzie rebrá v omáčke

 

Tento recept,  ako klip  portálu Tasty, uverejnila na svojom FB profile Evka Dingová. A hneď sme si obidve zauvažovali, že tento recept jakživ nebudeme variť, lebo také rebrá nikdy nekúpime. Že také predávajú len do michelinských reštaurácií, TV programov a tvorcom videoklipov. Potom som ešte zbehla pár desiatok klipov s pečenými rebrami na youTube a prepadla som číremu zúfalstvu.
Kým som na ten recept nezabudla, tak som aj sledovala v mníchovskom Real a V-markte, či tam neobjavím pekné rebrá, ale buď boli veľmi nízke, alebo veľmi mastné.
Raz som ich pozerala aj v jihlavskom Kauflande a tam to bola úplná katastrofa.
A tak som si žila život bez pečených rebier.
I sme išli na Slovensko, zapiť môjho šesťdesiatročného brata a zavoliť novú prezidentku.
Na záver som chcela ešte rodičom uvariť sviečkovú na smotane a tak sme s Dobrým Manželom začali cestu po mäsiarstvach.
V štyroch mi nasilu chceli predať roštenku, takú nízku a škaredú, že som ju odmietla.
A tak som s veľkým frflaním zamierila do Kauflandu.
Nesmierne príjemná mäsiarka tam bola, nesmierne. No dochichotali sme sa spolu. DM bol vysmiaty ako lečo.
A nádherné nádherné pliecko mi priniesla. Dve kilá som  kúpila a dve kilá som aj naložila a dve kilá som aj uvarila a dve kilá sa vraj aj zjedli. No a potom to prišlo, pohľad mi padol na tie najkrajšie rebrá, ktoré som kedy na YouTube videla. No prenádherné.


Uznajte v Banskej Bystrici v Kauflande.  Všetky som vykúpila.  Zamrazila a doviezla si ich v chladničke do Mníchova. Ani sa po ceste nerozmrazili.
Evka mi promptne poslala ten recept a dnes som ich upiekla. A DM ich už aj zjedol.
Recept som upravila na chute a potreby mojej rodiny.

Cas pripravy Čas prípravy:  3 hodiny
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  2 porcie

Suroviny:

1 kg vysoké hovädzie rebrá
700 g paradajky
2 cesnakové hlávky
150 ml červené víno
200 g mäsitá anglická slanina
olej
soľ, čerstvo mleté korenie
čerstvé bylinky (ja som dala bazalku)

Postup

Nasekané hovädzie rebrá dôkladne osolíme a pokoreníme.
V rajnici rozohrejeme tri polievkové lyžice oleja a rebierka dôkladne opečieme zo všetkých strán. Ja som opekala nejakých 15 minút.
Kým opekáme, tak obielime všetky cesnakové strúčiky a poprekrajujeme paradajky.
Opečené rebierka vyberieme a do výpeku vložíme obielené strúčiky a paradajky. Pár minút opekáme.  

Vložíme rebierka, podlejeme cca 250 ml vriacou vodou a dolejeme červeným vínom.

 

 


Privedieme k varu, prikryjeme pokrievkou, stíšime zdroj tepla a dusíme pol hodinu.

 

 

Po polhodine preložíme všetko do pekáčika. 

 

 

 

Utesníme a vložíme do predhriatej rúry na 180 stupňov.
Pečieme dve a pol hodiny.


Ja som zabudla stiahnuť plyn na 180 a piekla som na 210 a musela som podliať vodou. Keby som mala rúru od začiatku na tých 180 tak by som možno ani nemusela podlievať.
Vy si všetko strážte podľa svojej rúry.
Po upečení je mäso mäkučké a má dostatok šťavy, aby sme mali dobrú omáčku.
Z mäsa vyberieme kosť, ktorá ide von ako po masle.


Šťavu zmixujeme, alebo prepasírujeme.
Na záver, na panvici rozpražíme kocky slaniny a pridáme tenké kolieska cukety.
Cuketu zbytočne nedusíme, stačí naozaj len pár minút. Nechceme, aby bola na blato, ale bola  trošku chrumkavá.
Pred podávaním,  prelejeme omáčkou, ktorú si ešte dochutíme podľa svojich potrieb.
Mäso presypeme slaninou a cuketou a nasekanými bylinkami.
Ako prílohu som podávala uvarené zemiaky, ktoré som opiekla na výpeku po slanine.

Rýchly závin s makom a jablkami

 

Rýchly je preto, pretože na tento účel používam vyvaľkané lístkové cesto, ktoré jednoducho kúpim. V mojej chladničke ho mám neustále, jedno miniem a druhé hneď dokúpim. Robievam záviny často a rada. Dobrý Manžel je spokojný a ja som rada , že mi to tak rýchle od ruky odpadne.
Ale minule sa tá plynulosť zasekla, čo sa týka maku.
Kedysi nebolo dostať jednoduchý mletý mak. Len mak osladený. Akože áno, dalo sa ním plniť, posýpať bez problémov, akurát všetko do čoho som použila tento kúpený osladený mletý mak, chutilo tak, ako keby som to kúpila. Malo to takú špecifickú chuť, ako mávali kúpené lúpačky, kúpený makovník a iné makové vecičky. Neznášala som to a ani rodina mi to nechcela jesť.
Tak som si kúpila mlynček na mak. Klasický, ten trieštivý.
Moja mamička má taký , čo používa hádam už 40 rokov, možno aj viac.
Je napevno pripevnený na najspodnejší regál v špajze. Keď treba mletý mak, tak tatík si tam prinesie stolček, misu, sadne si a melie.
Ja tatka doma nemám a tak som si ten mak musela mlieť sama.  O rozum som išla pri tom prísť, kým som si zvykla. A zabehala som sa tak, že namletá kopa bola raz dva.
A čo sa nestalo. Náhle sa začal predávať mletý mak nesladený. Ohromná vec.
V Tescu nevedno prečo, je nesladený mletý mak drahší od sladeného o 20 centov. Stojí 1,99 a sladený 1,79.  Pre úplnosť, v Mníchove  v Real stojí 2,29. Nesladený.
U mňa tým začali makové hody. Niežeby som ho zbožňovala ako  môj Dobrý Synovec Kubko, ale sú jednoducho koláče a jedlá, ktorým charakter určuje práve ten mak  a bez neho by to nebolo ono.
V lete na Okrouhlíku, nám občas priniesla Dobrá Svokra závin. Ja som piekla iné a ona pekávala záviny.
Ten dotyčný, bol naplnený makom a jablkami. Bože ten bol úžasný.
S DM sme ho zjedli postojačky, nešli sme sa od toho odtrhnúť. Ja som robievala doma kombináciu s čerešňami a nejako som na jablká v tomto smere zabudla.
Strašne som rada, že mi to pripomenula. Mala som vystarané u DM, ktorý si práve túto kombináciu zamiloval.
No a minule, ako som písala , sa niečo stalo. Zmizol mletý mak. Minimálne vo všetkých obchodoch, ktoré mi boli dostupné po vlastných nohách.  Celkom v piatich. Nebol ani v jednom.
A tak som vytiahla mlynček a trpko som pri tom mletí nadávala, že som už po rokoch, zabudla na grif a mlela som dlho a únavne.
Tak som pracovala s tým závinom, ako s okom v hlave.
Keď sme boli teraz v Čechách, tak som mala vo všetkých debilníkoch napísané veľkým „kúpiť mletý mak“.
No a kúpila som veľký makový trt a nie mletý. Zabudla som.
Našťastie ten mak nevymizol úplne a zrejme to bola nejaká lokálna kalamita , kúpila som ho pri objednávaní online potravín.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):

Suroviny:

1 šúľok vyvaľkané lístkové cesto
4 až 5 jabĺk
mletý mak
krupicový cukor
1 balíček vanilkový cukor Dr. Oetker
hrozienka, mletá škorica
100 gramov maslo

Postup

Každý závin, ktorý upečiete , sa Vám jedenkrát upečie taký a druhý krát onaký. Ukážem Vám moje dva . pečené v rozmedzí troch týždňov.

Zapálime rúru na 250 stupňov.
Na rovný plech dáme papier na pečenie a rozbalíme naň plát lístkového cesta.
Cesto opatrne uvoľníme od papiera v ktorom je zabalené, ale neodstraňujeme ho.
Na plochu cesta rozsypeme mletý mak v cca hrúbke 2 milimetre.


Na veľkej slzičke nastrúhame maslo z chladničky a rozložíme po maku.
Celú plochu riadne pocukrujeme. Cukor ktorý je na obrázku, nie je všetok, ešte som tam po krajoch pridala nejaké  tri veľké polievkové lyžice.
Jablká ošúpeme a postrúhame na veľkej slzičke.  (ja tie jablká nerozkrajujem, strúham ich rovno  v celku).
Jablká rovnomerne rozložíme.


Posypeme po nich vanilkový cukor a môžeme ich ochutiť mletou škoricou, alebo hrozienkami. Aj tu som pridala o jedno jablko viac ako je na obrázku.
Ešte raz pripomeniem. že fotky s cukrom a jablkami korešpondujú so spodnou štrúdľou .  Táto, ktorú s receptom publikujem obsahuje viac jablkovej plnky, viac cukru a miesto oleja som použila maslo.

Dlaňami náplň pritlačíme k cestu a pomaly, pomocou papiera, ktorým bolo cesto predtým zrolované, točíme a zarolujeme do rolády.
Spoj cesta štipkaním uzatvorím a dám ho na spodok.


Vidličkou štrúdľu popichám.
Vložíme do vyhriatej rúry, teplotu stiahneme na 220 stupňov.

 


Prvých 10 minút za žiadnu cenu rúru neotvárajte, možno aj prvých 15.
No a potom už dopečiete podľa potreby kým nebude povrch zlatistý.
Trvá to nejakých 30 minút.

 


Hotový závin necháme vychladnúť, posypeme práškovým cukrom a najlepšie tenkým pílkovitým nožom krájame.

 

 

Pri  tejto štrúdli,

ktorú som piekla predtým, som dávala hrubšiu vrstvu maku a nestrúhala som maslo, ale kropila som olejom.
A dala som len 4 menšie jablká.
Bola skvelá, ale bola málo sladká a nebola až tak šťavnatá.
Jablká, ktoré používam sú z Ľubomírovej záhrady a už nemajú tú krehkosť a šťavnatosť, ale stále sú skvelé. Preto som dala do už do tejto ďalšej, čo publikujem o jedno jablko viac a aj viac cukru a miesto oleja som použila maslo.
Možno keby som používala jablká čerstvé, tak by stačili aj tie štyri a bolo by všetko v úplnom poriadku.
Nevedno.

Ovsená kaša pre manžela

 

Keď sa bloger zasekne, má na to svoje dôvody.
Tie sú rôzne. Lenivosť,  strata inšpirácie, entuziazmu a mnohééé mnohéééé iné.
A včera som presne definovala ten môj.
Pomenovanie a fotenie.
Vôbec som netušila ako mám pomenovať to ovocie na vrchu. Najprv som myslela že dám slovo „pyré „. Nuž pyré to nie je. Potom že „čatní“ to tiež nie. Tak čo to vlastne je. Omáčka, zálievka, vložka, dochucovadlo? Ako to doparoma nazvať, aby to čo najviac vystihlo a nebolo to dlhé?
A fotografovanie.
Mne sa nechce vymýšľať kompozície, mám zlé osvetlenie a mám zlý zlý zlý zlý foťák.
Starý sa mi pokazil, dočasný stál na ebay dvadsať eur a  podľa toho tie fotky aj vyzerajú a neustále s ním bojujem.
Snímky, ktoré vypľúva sú strašné. Mám zdokumentované  minimálne tri recepty, ktoré mi nedovolí hrdosť, aby som ich umiestnila na blog.
Narodeninko , ktorý o mesiac príde ku mne, je už tak zahltený želaniami, že ten foťák sa tam už ani pri najmenšej vôli nezmestí.
Fotiť môžem výhradne pri plnom osvetlení, aby to vyzeralo aspoň ako tak.
Ak už musím použiť umelé osvetlenie tak všetka tá práca je vlastne zbytočná, pretože tento prístroj to skrátka urobiť nevie.
A nápady, ktoré mi poslal Dobrý Manžel.  sú jedlá, ktoré by sa nemali prihrievať a ako ich uvarím, tak by sa mali rovno jesť.
Naskutku netuším, ako by som to asi mala urobiť, aby som ho prinútila prísť z práce domov okolo poludnia, aby moja práca bola osvetlená
prirodzene.
Dnes som fotila pri dennom svetle a som aj tak z toho nešťastná, lebo viem, že sa to dá aj lepšie. No čo už. Akú mala, takú dala.
Kaša z ovsených vločiek.
Jakživ som to nejedla, netušila som ako sa to robí, čo k tomu treba.
O ovsenej kaši som vedela toľko , že to jedávala Jana Eyrová, keď bola chudobná a slečna Marplová si to dala na raňajky v hriešne drahom hoteli . A potom si to občas dávajú Američania v svojich amerických filmoch, kde k tomu pijú pomarančový džús a zajedajú hriankami s džemom.
A ešte si to varieva každé ráno moja Dobrá Neter Julka.
A to je asi tak všetko čo som o tomto jedle vedela.
Dobrý Manžel ma minule prinútil, aby som mu urobila strúhanú mrkvu s citrónom a cukrom. Musela som to skonzultovať s jeho maminkou, lebo toto by som ja do úst nedala, pokým by som neumierala a z nejakého dôvodu by mi to malo zachrániť život.
Dobrá Svokra mi pri tej príležitosti spomenula aj ovsenú kašu, že ona to veru svojim deťom varila a DM s rozžiarenými očami  pritakával a že mu to mám  uvariť.
Tak som sa to musela najprv naučiť.
Neučil ma to nikto iný, ako Jamie Oliver.
Jamie Oliver mi, okrem toho, že všetko bolo úžasné a chutné a krásne a lovely, porozprával, aj všelijaké vecičky.
Napríklad, že v Škótsku od pradávna miešajú ovsenú kašu, paličkou „spurtle“. Tá je rôzne zdobená a používa sa preto, pretože v žiadnom prípade nebudeme mať pri jej používaní,  kašu s hrčkami. To, že by som mala kašu hrčkavú ma ani len nenapadlo. Kedže som na ebay objavila, že sa tam váľajú rôzne a rôzne spurtles, tak som si jednu aj hneď objednala.
Medzi nami, ja som dnes miešala opakom varešky a poslúžilo mi to na jednotku, možno som tie eurá vôbec nemusela na spurtle vyhadzovať a vhodiť si to do sporiteľničky s nápisom “ nový fotoaparát“.
Keď som prechádzala nejaké recepty v slovenčine, tak drvivá väčšina tú kašu varili v mlieku.
Jamiesko vo vode a to mi bolo teda omnoho srdcu bližšie.
Moja mamička tá je vždy chorá z toho, keď jej poviem, že žiadne kysnuté cesto, či na chlieb, či na rožky, či na pečivo, či na buchty a koláče nezarábam s mliekom, ale vodou, rovno z vodovodu.  Dokýva sa tou hlavou a drdle a drdle, že to robím zle a potom celá naštvaná spráska  tretinu plechu mrveničkového kysnutého koláča, alebo pizze, ktoré prinesiem do Seliec a celý deň si pochvaľuje aké to bolo výborné a ako som to dobre upiekla.
Jamie Oliver na koniec, keď už už mal tú kašu vypnúť, tak tam dal taký jeden špľach mlieka, že to pre tých, ktorý si to bez toho mlieka predstaviť nevedia a že toto im dodá taký,  taký dobrý mliečny pocit.
On to mlieko doma prestal používať jednak preto, že v Škótsku (neviem prečo stále spomínal  práve to Škótsko) sa používa  voda a že on ho tiež prestal používať, lebo mu to mlieko neustále priháralo.
Ostáva mi ešte dodať, že ja som tam nedala ani ten špľach.
Toľko k mlieku.

No a na záver, samozrejme to nemusí byť len pre manžela, ale pre každého, kto už môže piť alkohol.

Cas pripravy Čas prípravy: 20 minút
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  1 veľká, alebo dve malé

Suroviny:

Na ovocnú zálievku :
300 g mrazené bobuľovité  drobné ovocie
šťava z celej limety
3 polievkové lyžice cukor
1 vanilkový cukor
4 polievkové lyžice voňavý alkohol…ja som dala griotku

Na kašu :
Množstvo vločiek a vody  sa ráta 1 : 3
na tento objem som použila
250 ml (hrnček) normálne nemleté ovsené vločky
750 ml  horúca voda
1 polievková lyžica cukor
malá štipka soli

Postup

Najskôr uvaríme ovocie.


Mrazené ovocie dáme do kastróla , prisypeme cukor, pridáme limetovú šťavu a alkohol. Varíme päť minút. Ani o minútu viac. Inak budete mať z toho ozaj rozvarené pyré a to nechceme.


Odložíme bokom a ideme uvariť kašu.
Dáme prevrieť odmerané množstvo vody, podľa toho, koľko ste dali ovsených vločiek.
V našom prípade je to 750 ml.
Do hrnca vsypeme hrnček ovsených vločiek a zalejeme horúcou vodou.
Dáme variť a miešame. Ako som písala v úvode, máme miešať opakom varešky a ja som to aj tak robila. Či mi to pomohlo netuším
Miešala som 15 minút.
Hotová kaša mala hustú konzistenciu, ako máva povedzme puding.


Chvíľu som si myslela, že budem musieť dosypať vločky, zdalo sa mi to riedke, ale ono to vážne po 10 minútach pekne začalo hustnúť.
Ja som si myslela, že cukor už nebude treba, pretože to ovocie sa mi zdalo dostatočné sladké, aby dalo tomu pokrmu harmóniu, ale DM na tom trval, tak som tam jednu lyžicu prihodila.
Hotovú kašu preložíme do misky a prelejeme ovocnou omáčkou.
No a na záver.
Mne by tá kaša chutila viac bez toho sladkého. Len tak uvarená vo vode.
A asi mám americké chute, pretože by mi k tomu možno chutila aj tá hrianka.
No. Toto je môj prvý variant  a hádam, že pribudnú aj ďalšie.
No a nesmejte sa mi, ja som vážne netušila ako sa tá kaša varí a tak mi ten recept pomôže aj nabudúce.
🙂

 

Bavorský teplý šalát z pečených zemiakov

 

Na  sociálnych sieťach , ktoré založili Slováci, žijúci v Mníchove často čítam, ako im nenormálne chýbajú slovenské potraviny. Napríklad horčica a tatranky. Nechápem to.
A za tých dvadsať rokov som zažila  jeden reálne založený obchod so slovenskými potravinami a tri internetové. Posledný internetový dokonca ponúkali dovoz priamo domov. Nechápem to.
Každý bol pre nezáujem zrušený. To chápem úplne.
Tak keby bol Mníchov niekde v Japonsku, tak budem rozumieť, že pri varení slovenských jedál nám bude chýbať povedzme trojaká múka , hladká, polohrubá, hrubá a údené syry a neviem čo ešte.
Ale v Mníchove? V takmer stredoeurópskom meste, kde kúpim všetko tak ako u nás v Sásovej v Bystrici?
Tak pardon, áno nekúpim tu údené tvrdé  syry a údené klobásy. A vržďavú kyslú kapustu, ktorá sa dáva variť priamo s údeným mäsom, aby zmäkla.  A knedlík z obchodu. A obyčajné rožky. A kremžskú horčicu.
A podistým aj iné veci, ale toto chýba mne osobne.
Oštiepok a kremžskú si priveziem z domu, klobásy robievame vlastné a objavila som , že vržďavú kyslú kapustu, si môžem nakrájať z nakladaných kapustných hláv, ktoré sa tu predávajú vcelku.  Tie zase nekúpim na Slovensku. Knedlík si urobím vlastný a keďže mám českého Dobrého Manžela, ktorý preferuje české tvrdšie knedle a nie tie vatové slovenské, tak robím jednoducho knedle žemľové.
Rožky pečiem a sú skvelé a DM ich miluje hlavne keď sú ešte teplé,  ale tie obchodové tie urobiť nedokážem.
Ja neviem čo očakávali prevádzkovatelia slovenských potravín v Mníchove.
Že každý deň predajú tridsať kusov horčíc a päť krabíc tatraniek?
Tí traja študenti čo o tom dookola vypisujú si tú jednu horčicu prinesú z domu a s veľkou chuťou presedlajú na knoppers. Jasné žeby chceli aby sa tam predávala treska a Zvolenský jogurt, lenže pri podmienkach , ktoré sú nastavené v Nemecku na predaj netrvanlivých potravín, by sa toto muselo predávať asi 4x drahšie, ako na Slovensku. A to by som chcela vidieť toho Slováka, ktorý by neoželel chuť na tresku , keby mala stáť 8 eur.
Ja vážne nevidím dôvod prečo by som sa mala trmázgať niekde metrom, presadnúť na električku, potom na bus , aby som si mohla kúpiť  na priváte u nejakého xy  kremžskú  horčicu, syrokrém a polohrubú múku, keď si môžem kúpiť adekvátnu náhradu v obchode na rohu.
Občas sa na tých sociálnych sieťach ešte objaví výkrik…olá a nechcete, aby sme predávali slovenské potraviny? A desať študentov napíše „ježíííš, to by bolo supééééér“ . A keď si ten nadšenec začne zisťovať, čo by kto chcel, aby sa tam predávalo a za aké peniaze, tak to zanikne v priestore.
Je pravda, že ja osobne si vozím zo Slovenska, alebo Čiech čoraz viac potravín. Robím to preto, pretože mám na to priestor a kúpim to doma omnoho lacnejšie, ako tu v Mníchove.

Tie fámy, že tu je všetko lacnejšie, verte mi, sú len fámy. Minimálne čo sa týka potravín. Tak jasne, že v diskontných obchodoch, keď je akcia, tak sa dá kúpiť za rovnakú cenu ako na Slovensku, alebo o pár centov lacnejšie, ale to býva skôr výnimka.
Sú samozrejme veci, ktoré sú zatiaľ tu lacnejšie. Napríklad vajcia z voľného chovu 10 kusov tu kupujem za  1,69. Takúto cenu som na Slovensku nevidela. Ale zase pozor, táto cena nie je daná a je len v jednom obchode. Inde stoja takmer tri eurá.
Remeselná práca je príšerne drahá. A tým, že ja osobne som už nevidela fyzicky pracovať žiadneho nemeckého remeselníka a len Turkov, Poliakov, prípadne Rusov a iných gastarbeitrov, tak tá práca tak aj vyzerá, minimálne pokiaľ sa týka našich osobných skúseností.
Aha nie, klamem. Raz nám prišli opraviť umývačku riadu Nemci. Dvaja. Dobrý Manžel s tým ešte nemal skúsenosť, tak zavolal opravárov. Vymenili tesnenie na dvierkach a zaplatili sme 60 eur. Minule už ho vymenil DM.
A zapojiť plyn nám prišli tiež dvaja Nemci. Majster a učeň. Bavori, nič im nebolo rozumieť. Pán sa vyznal a všetko vysvetľoval mladučkému. Tí boli skvelí. Platili sme okolo stopäťdesiat eur za tú prácu. Pamätám si to, lebo som to chcela pichnúť do nákladov, aby sa nám to odrátalo z daní. Nepamätám sa či nám to prešlo. :-).
Nábytok do celého bytu som si dala urobiť v Banskej Bystrici. Odtiaľ mi ho aj doviezli a komplet namontovali. A napriek tomu, že som musela platiť dovoz a diéty štyrom chlapom, aj tak som na tom ušetrila minimálne dve tisícky…minimálne.
Drogéria je lacnejšia, prostriedky do umývačky a do práčky výrazne. To som išla doslova do kolien, aké je to príšerne predražené na Slovensku. Také vankúšiky na pranie.. tá istá značka, to isté množstvo, prosím pekne o desať eur. Sú to nemecké značky, takže tam sa niet o čom baviť.
Lenže čo z toho , keď napríklad DM používa Old Spice. Nie je to nemecká značka, takže sme ju donedávna mohli kúpiť len na Amazone za drahšie, ako na Slovensku.  Základné vône už dostať aj v nemeckých drogériách za veľmi dobrú cenu, lacnejšiu ako na SK, ale my sme s DM exoti a on jedine takú vôňu, čo ju tu nedostaneme. A ja som na tom rovnako, ženský adidas je cesta zarúbaná. Vlasovú kozmetiku Wella, môžem kúpiť tiež len na internete a je rovnako drahá, ako keď si ju kúpim v mojom bystrickom kaderníckom salóne. Značka pleťovej kozmetiky Phyris má našťastie zastúpenie aj v Nemecku, takže áno, Je lacnejšia ako keby som ju kupovala na Slovensku o niekoľko eur.
Ale toto sú veci, ktoré sa potravín netýkajú, vráťme sa teda naspať tam kde nám patrí.
Ako som spomínala, tak veru som začala voziť zo Slovenska nejaké veci a to som sa kedysi dušovala, že robiť nebudem. No nerobila by som, keby som chodievala s prepravcami. Túto možnosť prepravy už nevyužívam, a tak to môžem voziť v aute.
Keď idem prvýkrát.  po príchode na Slovensko, do obchodu, tak vždy vždy vždy kúpim ako prvé, rožky, syrokrém s príchuťou klobásy, selecké jogurty a šalát. Buď vlašský, alebo zemiakový, alebo tresku.
Ja viem, ja viem. Nič zdravé a plné éčiek a umelých chutí a stabilizátorov.
Nemôžem si pomôcť tie umelé nezdravé šaláty sú úžasné.
DM urobím plnú misu chlebíčkov, kde musí byť aj kôpka vlašáku a ja ho jem len tak s rožkom.
Taký umelý šalát doma proste neurobíte 🙂
V Mníchove sa nejaké majonézové šaláty predávajú. Keď som sem prišla  žiť, tak som si ho aj kúpila a bolo to vážne nechutné. Bolo to už tak dávno, že si nepamätám čo konkrétne tam bolo hnusné, ale zanechalo to vo mne trvalú spomienku, že som to viac nekúpila.
No a predávajú aj šaláty nemajonézové, zemiakové. Tie sa doslova na Vás usmievajú a lákajú k nákupu. Tiež som to urobila len raz.
Tam si ale pamätám, že čo mi vadilo. Nálevy ktoré sa v Bavorsku robia sú príliš koncentrované všetkým. Aj cukrom aj octom.
Sú príliš sladké a príliš raziace octom.
Všetky zemiakové šaláty, ktoré som kedy v Bavorsku jedla boli také chuťovo nevyvážené. A tak som sa ich naučila robiť po svojom.
A presne sa to týka aj tohto .
Predstavte si, že v pôvodnom recepte bol nálev robený z dvoch lyžíc cukru a 5 lyžíc octu. Žiadna voda. A pečené zemiaky, to som si vôbec nevedela predstaviť.
Keď mi poslal DM tento recept, tak som vedela, že budem musieť upravovať podľa našich domácich chutí. Takých Československých.
No a podarilo sa. Ja som ho podávala ako prílohu, lebo som netušila, že bude tak výdatný. Neviem čo som očakávala.
Dá sa jesť úplne v pohode aj bez nálevu, ale dajte tomu šancu, možno Vás to osloví, tak ako nás.

 

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  2 porcie

Suroviny:

800 g v šupke uvarených malých zemiačikov
150 g prerastaná oravská, alebo anglická slanina v kuse
1 veľká cibuľa
tymián, soľ, chilli
petržlenová vňať
na nálev :
2 polievkové lyžice cukor
3 polievkové lyžice ocot
2 polievkové lyžice voda

Postup

Zemiačiky uvaríme v presolenej vode.
Necháme úplne vychladnúť a až potom ošúpeme.
Na plech dáme papier na pečenie.
Zemiaky rozdelíme na štvrťky a kladieme na papier.
Posypeme sušeným tymiánom, osolíme a podľa chuti posypeme  chilli vločkami.
Nakoniec pofŕkame olejom.


Vložíme do rúry a opečieme. Ja som čas nesledovala, Mám plynovú rúru, takže pečie inak ako elektrické. Skrátka si to kontrolujte, aby boli pekne upečené.
Zemiačiky prevrátime na druhú stranu a dopečieme.

Slaninu nakrájame na hranolky a cibuľu nasekáme.

Na panvici s trochou oleja slaninu vypražíme a pridáme cibuľu. Opekáme kým nezmäkne.
Odstavíme a hneď do tohto základu nasypeme cukor a vlejeme ocot. A premiešame.
Pokiaľ slanina pustila veľa tuku, tak tú vodu nedávajte. Ak bola slanina príliš mäsitá a tuku je menej, doporučujem nariediť  troškou horúcej vody.
Zemiaky preložíme do misy a lyžicou preložíme základ.
Dolejeme nálev s výpekom podľa svojho uváženia. Ja som dala celý.
Nakoniec som dosolila a okorenila  a vmiešala petržlenovú vňať.
Ako som písala je to naša chuť. Treba to ochutnávať spočiatku, pretože napríklad ocot v Nemecku, je úplne iný ako na Slovensku. Všetko záleží len na Vás.

Enchiladas „Yucatán“ – zapečené plnené tortilly

Niekedy pred piatimi rokmi mi Dobrý Manžel,  pomedzi prežúvanie , len tak mimochodom povedal, že prečo občas neuvarím aj niečo z nášho starého repertoáru. Stále varím len nové a nové a nové veci.
A minulý týždeň, keď som priniesla z obchodu nové vydanie obľúbeného kuchárskeho časopisu, tak mi zase povedal úplný opak.
Že kedy mu uvarím niečo z tých časákov, čo si stále kupujem.
A hneď po jedle si ten časopis prelistoval a vypichol mi čo mu mám uvariť……a poslal mi aj niekoľko nových nápadov z kanálu Jamie Olivera.
Tak sa zdá, že to znovu rozbieham.
Ako prvé si prial tieto enchilady.
Pravda je taká, že ja nemám vôbec poňatie, ako vyzerajú enchilady nielen na  Yucatáne, ale ani v celom Mexiku, kde toto báječné jedlo vzniklo.
Viem ako vyzerajú enchilady v bare u Mexičana u nás na rohu a tie čo vidím v rôznych publikovaných receptoch a to je asi tak všetko.
Tak som sa riadila receptom v nemeckom časopise (:-)) a ľudia moji, naozaj je to skvelé.
A to som si myslela, že je to vlastne obyčajné ragú z mletého mäsa, zapečené v tortillovej placke, čo už na tom môže byť také zvláštne.
Nuž asi nič, ale súhra všetkého,  dodala tomu veľmi príjemný punc originality a ja Vám ho veľmi veľmi dávam do pozornosti, Tak si myslím, že neoľutujete.

Cas pripravy Čas prípravy:   50 minút + príprava
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):   4 až 6 porcií

Suroviny:

 

600 g miešané mleté mäso
2 cibule
3 strúčiky cesnaku
1 chilli paprička
1 krabička (500 ml) pasírované paradajky
2 hrubostenné zelené papriky
1 plechovka (285 g ) kukuričné zrná
150 g strúhaný syr
2 polievkové lyžice nasekanej koriandrovej vňate + koriandrová vňať na ozdobu
limetové kolieska
1 Jalapeño paprička
1 plná čajová lyžička soľ, čerstvo drvené korenie
1 plná čajová lyžička sladká mletá paprika
6 kusov Tortilla-wraps placky
maslo na vymazanie pekáčika
roztopené maslo na vykropenie naplnených placiek
4 polievkové lyžice olej

Postup

 

Cibuľu a cesnak ošúpeme a nasekáme.
Papriku umyjeme , odstránime jadrinec a nakrájame na malé kocky.
Ja z chilli papriky zrnká neodstraňujem a krájam ju na kolieska aj s nimi, ale Vy urobte podľa svojej chuti.
Čítala som, že do tejto náplne má ísť výhradne zelená paprika, nehádala som sa s nimi a  kúpila teda zelené.
Jalapeño tiež býva zelené , ale u Turka mali just len nejakú jeho odrodu, ktorá je červená,
Ako syr bol použitý cheddar , ktorý mne osobne veľmi chutí, ale v blízkych  potravinách  ho nemávajú. Kúpila som  strúhanú mozzarellu.  Vy si spravte ako chcete.
Do kastróla dáme rozohriať olej a orestujeme na ňom cibuľu, cesnak a papriku. Je toho celkom veľká kopa, ktorá síce uľahne, ale kvôli pohodlnejšej manipulácii pri varení, si vezmite  radšej väčší hrniec.
Restujeme nejakých 5 minút,  osolíme, okoreníme a na pár minút prikryjeme pokrievkou, aby sa nám trošku uvoľnila šťava.
Vsypeme papriku a poriadne premiešame.
Pridáme pár lyžíc horúcej vody, premiešame a vložíme  mleté mäso.
Dobre premiešame a restujeme. Ak je to príliš suché, tak kludne pridáme ešte  malú šálku horúcej vody.
Keď je mäso dôkladne  porestované a rozpadnuté, vlejeme paradajkovú šťavu.
Privedieme do mohutného varu, prikryjeme pokrievkou, stíšime zdroj tepla a dusíme polhodinu.

 

 

 

 

Po tejto dobe, zamiešame do mäsa kukuričné zrná bez nálevu a vypneme.
Ochutnáme a keď treba tak ešte dosolíme. Tá moja chilli paprička bola nejako málo štipľavá, ja som ešte posypala pálivou paprikou, aby to bolo pikantnejšie.
Na úplný záver zamiešame nasekanú koriandrovú vňať.

Boli časy keď sa mi z koriandrovej vniatky robilo doslova nevoľno. Tak veľmi vadila aj jeho vôňa, aj jeho chuť. Je to zvlášte, ale tento pocit ma už opustil a nevadí mi. Našťastie.
Koriandrovú vňať, pokiaľ nemáte na ňu vyslovene averziu, v žiadnom prípade nevynechávajte.
Táto dodáva svoju špecifickú príchuť každému mexickému a indickému jedlu tak, že bez nej nevarím žiadne chilli ani žiadne kari. Plánovala som robiť enchilady deň skôr, ale nemali práve koriandrovú vňať a vedela som, že na druhý deň už bude k dispozícii, tak kvôli nej som to varenie preložila. V Bystrici ju mávajú, nemám problém ju kúpiť napríklad v Tescu, v Európe dolu v potravinách a určite ho majú aj v Kauflande. V Bille nie je vždy, ale občas áno. Lidl bojkotujem, o tom nič nechcem vedieť.
Takže máme hotovú náplň. Je šťavnatá a báječne chutná.


Pekáčik v ktorom budete zapekať vymažeme maslom.
Polovicu strúhaného syru použijeme pri napĺňaní a druhú pri posýpaní.
Na celú tortillu nanesieme časť náplne, posypeme syrom a zarolujeme.
Vložíme do zapekacej nádoby  a vedľa nej ďalšiu a ďalšiu.

 

Bohate pokropíme roztopeným maslom a posypeme syrom.
Nakoniec poukladáme kolieska Jalapeña.


Zapekáme nejakých dvadsať minút. Strážte si to podľa svojej rúry.

 


Podávala som s kopčekom Crème fraîche ale pokojne bude stačiť aj ochutená,  hustá,  kyslá smotana.

O tom, ako sa to Dorka dozvedela

 

Tesne pred vianočnými sviatkami, sa Dorka úpenlivým nástojčivým hlasom obrátila na rodičov.
„MUSÍTE, mi povedať pravdu, MUSÍTE. Nemôžete ma klamať, Sľúbte mi, že mi to poviete pravdivo.“
Po tomto entré obidvaja rodičia sadli na zadok, čo ich to len čaká.
„KTO NOSÍ DARČEKY“ (tu som chcela napísať veľa výkričníkov, ale na tejto slovenskej klávesnici ho neviem nájsť)
D: dnes sa mi v škole vysmievali všetci spolužiaci, že som deculo (takéto slovo u nás v rodine jakživ nepadlo), že darčeky nenosí žiaden Ježiško, ale rodičia. A ja som sa s nimi hádala a nikto mi neveril a stále sa mi smiali.
Tak jej to rodičia teda vysvetlili. Že áno, Ježiško tie darčeky nenosí, ale dáva rodičom a všetkým čo ju ľúbia prácu a zdravie aby mali možnosť tie darčeky nakúpiť. A že my všetci sme pomocníci aj  Mikuláša, aj Ježiška, pretože oni sú nehmotní a a nemajú ako tie darčeky nosiť a bolo by čudné, keby títo dvaja stáli pri pokladni s nákupnými košmi, plnými darčekov a bla bla bla bla bla.
Dorka to nejako absorbovala a po 10 minútach premýšľania sa usedavo rozplakala a nebola k utíšeniu.
D: Tak ja som sa zbytočne modlila, aj som zbytočne chodila so starkou Zlatkou ku krížu pomodliť sa k Ježiškovi. Všetko toto bola moja márna práca. A ja som si myslela, že dostávam darčeky preto, lebo ma Ježiško má rád. A pritom to ma len Vy máte radi. A tých listov, čo som sa navypisovala po CELÉ TIE ROKY. Bueeeee .
A znovu začal kolotoč dlhééého, dlhééého vysvetľovania a prehovárania .
Nejako sa teda utíšila.
Večer keď jej maminka išla zhasnúť svetielko a poprikrývať ju, milá Dorka sa posadila a vraví.
D: maminka ale ja mám ešte mnoho nezodpovedaných otázok. Mnoho (zase výkričníky, ktoré neviem nájsť,  pretože to vraj hovorila nesmierne naliehavým hlasom a presne tými slovami, že mnoho nezodpovedaných otázok)
M : tak mi Dorinka povedz jednu najdôležitejšiu, pretože je už veľa hodín a ja sa Ti ju pokúsim zodpovedať.
D : …….A KDE PRESNE SÚ TERAZ TIE DARČEKY