Kura na masle – starosvetské

 

Moja úplne úplne najstaršia spomienka, ktorú mám, je že som bola v izbe s mojím pradedom „Amerikánom Bulíkom“ a dal mi horkú čokoládu.  Ja som ročník narodenia 1963 a on umrel v roku 1966.
A ja si ho pamätám ešte živého.
A pamätám si aj jeho pohreb.
Stála som na gangu pri  podkonickej príbuznej v dave čiernych sukní. Bola som taká malá, že som nevidela nič iné len tie sukne a čierne filcové kapce.  A potom ma stryná Ula, alebo tetka Kováčeje – to už si tak celkom dobre nepamätám, ktorá z nich to bola,  zdvihla na ruky a ja som videla zase húf čiernych hláv v šatkách a baraniciach. A padal sneh.
Ďalšia spomienka bola tá,  ako ma mamka kúpala v kuchyni v detskej vaničke a postavila ma na stôl kde bola prestretá deka  . Ako ma zabalila do osušky, vzala ma na ruky so slovami “ no poď kuriatko“.
No a jednu spomienku mám tak jasnú, ako keby bola teraz.
Tatík vchádza do spálne, kde som mala postieľku. Postieľka bola s tými sieťovanými okami  ako zábrana a mala som v jednom oku  prestrčenú nôžku.
Tatík držal v ruke mixérovú nádobu  a bolo v nej  kakao s hustou, hustou našľahanou penou a nahlas spieval pesničku Don don don. Ako dieťaťu sa mi vraj nesmierne páčila. Strašne som sa potešila, keď som ju dnes našla na jutube.
Šľahané kakao, bol sobotný rituál, kým sme bývali v Slovenskej Ľupči. Keď sme sa presťahovali do Seliec, tak sme ho ešte mávali, ale už to nebola taký rituál. Mamička začala pracovať v cukrárni, ktorá bývala otvorená aj v sobotu a nedeľu a chodievala piecť, pretože tá cukráreň bola spojená aj s výrobňou.  Rodinné raňajky už nebývali. Brat vstával strašne neskoro, mamka nebola doma a tatík niečo robil, neviem čo. Šľahané kakao bývalo stále menej a menej .
A prišiel čas keď nám ho rodičia prestali robiť úplne.  Nepamätám sa kedy to prišlo, asi sme ho už tak nechceli, ako keď sme boli malé deti.
Keď bola Dobrá Cerka ešte malé dievčatko, tak som jej ho tiež urobila párkrát, ale nejako sa to neuchytilo.
Spomienka na to kakao je veľmi hrejivá.
Čo je zvláštne, čo sa týka jedla, tak si ako dieťa pamätám veľmi málo. Keď som už bola väčšia to áno, ale tie spomienky na rodinné víkendové obedy a večere nemám zachované.
V týždni sme mali obedy v škole a  na večeru sa  varila kyslá , alebo sladká fazuľa. Haruľa na plechu, palacinky a také bežné  bezmäsité jedlá.   Často bývali pečené zemiaky s kyslým mliekom
Bože to som neznášala. Stále som si pýtala k tomu čaj . A stále ma presviedčali, že s kyslým mliekom je to lepšie. A ja som si stále nechcela dať povedať.
Mlieko ako také som neznášala čo mi pamäť siaha. Už ani v  malej škôlke som ho nepila. Raz ma teta kuchárka nútila vypiť hrnček a ja som sa do  neho povracala. Odvtedy ma nikto už do toho nenútil.
A keď som prešla do škôlky v Selciach, rodičia vraj hneď povedali, aby ma nenútili piť mlieko a jesť mliečnu mrvenicu.
Brrr, keby ste videli ako mi v tomto momente na tele stojí všetka srsť, pri spomienke na mliečnu mrvenicu, tak by ste verili, že môj odpor k  mlieku je vážne vážny.
Jedine čo si pamätám z mäsa, tak je kura na masle s ryžou a kompótom. Myslím, si, že je to preto, že mi to jedlo chutilo.
Strašne som to mala rada. A najradšej som mala, keď som mala len ryžu zmiešanú s tým maslovým výpekom a zamiešanými kompótovými čerešňami.  Celá rodina keď videla ten bordel, čo som mala na tanieri, žasla.
Robila som to ako dieťatko, ako dieťa, ako puboška, ako dospelá.
Tu ide estetické cítenie bokom.
Keď sme sa prisťahovali do Mníchova, zistila som, že Dobrý Manžel má k tomuto jedlu asi taký vzťah, ako ja k tekvicovému prívarku.
Nové prostredie, nový život, nová rodina, skrátka, bolo toho tak veľa , že som toto jedlo prestala variť.
Niežeby som naň zabudla, ale tak nejako mi  nechýbalo.
Pred dvoma rokmi keď sme boli na chate, tak nenormálne zarodila čerešňa, čo máme na dvore.
Čerešne som odkôstkovávala každý deň od rána niekoľko hodín a potom som ich spracovávala.
Urobila som si aj kompóty a vtedy som si na moje maslové kura spomenula tak intenzívne, že ma až v boku pichlo.
Minulý týždeň som uvažovala, že urobím nejaké indické kura, ale som nemala kokosové mlieko a premýšľala, že teda na aký spôsob ho zvrtnem.
Ja som taký debil, robím kura na viacero indických spôsobov, kura toskánske, kura na spôsob každého amerického štátu, kura na spôsob každého ázijského štátu, francúzske kura, maďarské kura  a keby existoval recept na kura v tube, ktorým sa živia astronauti, tak ja ho bezpečne uvarím.
Ale to MOJE, to čo mám rada, to čo si pamätám ako som ho jedla a mala podbradník, čo si pamätám ako som ho jedávala v Podkoniciach, v Slovenskej Ľupči, v Selciach, v Sásovej, tak to si neuvarím, pretože ho nemá rád Dobrý Manžel.
A sa mi nelenilo ísť do obchodu kúpiť si čerešňový kompót, pretože bez toho by to nebolo to pravé maslové kura.
Dobrý Manžel ohrnul nos a tak mu treba.
A dnes som si ho uvarila znovu, pretože som zistila, že ja som ho nedala ani len na ten blog.
Ja som sa tak dobre najedla, že si to neviete ani predstaviť,  To čo vidíte na fotke je, len kašírovaná porcia. Akonáhle som to nafotila, kura som vykostila a nakrájala lyžicou na malé kúsky, ryžu som zmiešala s výpekom a kuraťom a do toho som zamiešala čerešne.
A nech!!!!!
A Dobrý Manžel mal na večeru párky.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):

Suroviny:

Kuracie časti
Hladká múka na obalenie
soľ, čerstvo drvené korenie, mletá paprika
3 polievkové lyžice olej
Hrubšie pásy masla na každý kurací kus.

Postup

Kúsky kuraťa umyjeme, osušíme a dobre nasolíme, okoreníme a popaprikujeme. Ja si dávam ešte aj chilli vločky. Zaprášime hladkou múkou.
V hlbokej panvici  rozohrejeme olej a kura dôkladne opečieme zo všetkých strán do tmavozlata.


Podlejeme horúcou vodou, aby bolo ponorené do viac ako polovičky.
Na každý kus dáme hrubý plátok masla,


Privedieme k varu a prikryjeme pokrievkou.
Znížime zdroj tepla a dusíme.
Po polhodine som kúsky kuraťa obrátila na druhú stranu a podliala troškou horúcej vody.
O nejakých dvadsať minút bolo už kura mäkké.
Do omáčky som vsypala zvyšok múky, ktorý ostal po obaľovaní kuraťa.
Doliala som ešte trošku horúcej vody a nechala prevrieť.
Keď sa mi zdá, že omáčka je málo výrazná, tak tam dám ešte jeden plátok masla a dosolím.

Prevrieme , vypneme.
A koniec už poznáte.

Chrumkavé zemiakové placky z varených zemiakov

Poviem to takto.
Chodila som na zemiakové brigády aj ako zédeeškárka, aj ako stredoškoláčka a nemala som ich rada.
Moja najneskoršia spomienka na brigádu bola tá, že som ako desaťročné dievčatko, chcela urobiť radosť rodičom  a rozhodla som sa, že im prinesiem  domov za vedro zemiakov.  Viem, že som mala toľko rokov, pretože si pamätám, ktorá súdružka učiteľka bola moja triedna.
Nič som tým nemyslela, nechcela som kradnúť ani nič také. Akurát som počula družstevníčky, medzi ktoré sme boli rozdelení,    že tento rok sú tie zemiaky mimoriadne veľké a prekrásne.
Chcela som ich doma len ukázať. A nabrala som tie najväčšie.
Plahočila som sa tým ťažkým kýblom krumplí. Z poľa k nám domov bolo  na peši asi nejakých 1,5 km.  Nevládala som za skupinou, učiteľka sa  predo mnou  otáčala a neustále mi hrozila. Všetci ma opustili a ja som išla sama s tým vedrom. Prišla som domov a to vedro som priniesla rovno do kuchyne, kde som ho postavila doprostred miestnosti a tešila sa, keď prídu rodičia domov a pochvália ma.
Rodičia prišli  a strašne sa na mňa hnevali a kričali na mňa.  Vysvitlo, že po ceste domov stretli moju triednu a tá im požalovala, že som kradla a že či sme na to odkázaní.
Tatko v tom čase vykonával  funkciu tajomníka Miestneho národného výboru u nás v Selciach a viete si predstaviť tú radosť čo zo mňa asi tak mal.
Kričali na mňa , že sa mám hanbiť, a čo o nás teraz povedia ľudia.  A som taká a onaká a ja som vôbec nechápala, že čo som urobila.  A musím sa spovedať z ťažkého hriechu , lebo som kradla.  Chápete tú iróniu však?
Na druhý deň so mnou nikto nechcel byť v páre, lebo súdružka učiteľka pred všetkými deťmi povedala, že žiaden pionier nemôže kradnúť a kto kradne, nezaslúži si nosiť pioniersku šatku.
Takže som sa previnila nielen voči Bohu, ale aj voči Leninovi a ja som sa chcela prepadnúť pod zem.
Keď priniesli z družstva debničky s malinovkou a obložené chleby, tak som jedla sama , lebo som bola vyvrheľ.
A to som chcela len ukázať doma tie veľké zemiaky, ktoré ešte nikdy neboli také veľké.
Druhá spomienka brigád v rámci ZDŠ bola tá, že mi kamarátky odpustili.
To som bola asi v šiestej triede a strašne som chcela vyskúšať ako chutí cigareta.
Tak nie, aby som zaliezla niekam do pivnice, alebo humna, alebo garáže, alebo kdekoľvek inde
Nie.  Ja som sa zavrela v našom nefajčiarskom dome. V kuchyni som zavrela dvere a okná a zapálila som si tú cigaretu. Vôbec neviem ako chutila, ale určite hnusne. Cigaretu som spláchla a nechala všetko tak.  Mamka prišla domov a prvé čo povedala : Kto tu fajčil. A ja som hneď odpovedala : Ja.
Takú som dostala bitku, že som mala modrinu na oku a ako ma bili, tak som kričala, že už všetci skúsili fajčiť, tak som chcela aj ja.
A moja mamka išla večer do kostola a všetkým mamám mojich kamarátok povedala, že fajčíme.
A všetky do jedného sa so mnou prestali rozprávať.  No, mali na to nárok. Chcela som si zachrániť kožu a natrela ich. Ale bolo to krušné.
Neviem ako dlho toto obdobie trvalo, ale odpustili mi na jednej zemiakovej brigáde, kde sme sa obhadzovali trsmi vyoranej vňate a oni začali obhadzovať aj mňa, čiže ma vzali na milosť.
Na strednej škole sme chodili autobusmi na brigády na Hrochoť. Tam si pamätám, že hneď na prvej, sa dievča z vedľajšej triedy opilo. Neviem čo pila ani koľko toho vypila, ale hádam, že veľmi málo, boli sme len pätnásťročné deti.
No bilo ju chudiatko a potom spadla a už nevstala. Jej triedny, celkom mladý pedagóg usúdil, že je len opitá a netreba volať sanitku. Uložil ju na vrece krumplí a tam spala celý čas, kým sme my zbierali. V autobuse už bola celkom prebraná a pamätám si, že sedela pri okne, vedľa nej triedny a držal ju okolo pliec a ona mu ležala na pleci. Dostala dvojku z chovania.
A ďalšia spomienka na zemiakovú brigádu bola tá, že moja spolužiačka, ktorá bola v triede mojou najlepšou kamoškou, začala odo mňa bočiť. Po čase som sa dozvedela, že môj frajer mi začal s ňou zahýbať a ona mi ho chcela prebrať.
A potom som sa s ňou pohnevala a s tým frajerom udobrovala a ja som mu odpustila a otehotnela som. A tak moje zemiakové brigády skončili.
Musíte uznať, že také zemiakové brigády ako som mala ja boli naprd.
Keď sme doma vykopali zemiaky, tak sme ich nikdy nepiekli v pahrebe.  My sme nemali žiadnu pahrebu. Náš tatko by nám ruky olámal, keby sme na záhrade začali páliť záhradné zvyšky.
Keď už som bola dospelá žena, tak sme na nejakej gulášpartii v tej pahrebe piekli aj zemiaky. Vôbec mi to nechutilo.
Zvrchu bol zhorený a vnútri horúci . Všade pol popol a vržďalo mi to pod zubami. Keď som odstránila tú zhorenú špinavú časť, ostal mi v ruke kúsoček uvareného, horúceho zemiaku a nevidela som na ňom nič iné, len to, že je to horúci uvarený zemiak.
Asi dvakrát som tomu chcela dať ešte šancu a v nejakých steakhousoch som si k mäsu objednala pečený zemiak v šupke a pogrilovaného. Zase som v tom nevidela nič zvláštne.
Také tie reči, že aké sú zemiaky pečené v pahrebe úžasné, preletia popri mojich ušiach ako bzučiace muchy.

K receptu od môjho neobľúbeného kuchára ChefJohna som pristupovala  s troškou nedôvery, ale tak nejako som tomu v duchu dávala šancu.
Ako mi ho Dobrý Manžel poslal tak som ho do dvoch dní urobila.  Aj mäso som k tomu urobila, ale keď som upiekla tieto placky, tak sme ich zjedli naraz bez mäsa. Dobrý Manžel miluje jogurtový dip a k tým plackám ho jedol doslova polievkovou lyžicou.
Ak by mali pečené zemiaky v pahrebe takouto chut, tak tie by som jedla rada a s láskou.
Sú veľmi návykové, musím ich robiť za dva plechy.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):   2 porcie

Suroviny:

13 stredných, skôr menších ako väčších zemiakov
100 g maslo
5 cesnakových strúčikov
tymián, majoránka
soľ

Na dip
200 ml biely nesladený jogurt gréckeho typu
2 cesnakové strúčiky
chilli vločky
soľ
nasekaná petržlenová vňať

Postup

Zemiaky v šupke, pod tečúcou vodou dôkladne kefkou vydrhneme.
Dáme ich variť do studenej vody s troma lyžicami soli.
Uvaríme ich tak ako keď varíme zemiaky na šalát. Nechceme aby sa rozpadali.
Zemiaky necháme úplne dôkladne vychladnúť. Najlepšie je ich variť deň dopredu.
Zemiaky pred roztlačením najprv po bokoch, plytko narežeme troma zárezmi asi centimeter od seba.


Chceme tým dosiahnuť to, aby sa nám šupka rovnomerne roztrhla a bola na celej placke.
Cesnak očistíme a nakrájame na trošku hrubšie plátky.
Ak máme tymián vetvičkový, tak stopku odstránime a použijeme len ihličky.
Do rajničky dáme roztápať maslo s cesnakom a bylinkami. Nerobíme to na prudkej teplote. Chceme aby maslo len penilo. Keď bude cesnak priesvitný, ale stále biely, tak zdroj tepla vypneme.

 

 

 

 

 

Na rovný plech dáme papier na pečenie, alebo silikónový papier a pierkom ho potrieme časťou masla. Necháme ešte toľko masla v rajničke, aby nám ostalo na zozlatnutie cesnaku.
Ja som pre istotu nepotrela celú plochu , ale len miesta kde  som kládla placky.


Zemiak dáme medzi dva igelity a pritlačíme ho plochým predmetom silou , tak, aby sa nám vytvorila placka asi centimeter hrubá.  Ja som ich roztlačila na dosť tenko a nabudúce ten centimeter dodržím.


Placka musí držať tvar a nerozpadať sa.
Poukladáme ich tesne vedľa seba, oni sa trošku pri pečení zmenšia, takže ich môžeme tlačiť k sebe, ale nech sa neprekrývajú.
Povrch placiek osolíme, okoreníme a kto má rád tak posype aj niečím pálivým.  Potrieme pomocou pierka roztopeným maslom.


Dáme piecť do vyhriatej rúry na 200 stupňov.
Ja som piekla 20 minút na jednej strane, potom som otočila  dopiekla ďalších dvadsať minút.
Ak máte teplovzdušnú rúru, možno sa vám budú opekať rovnomerne aj  bez otáčania.
Pečieme kým nie sú zlatohnedé a povrch nie je chrumkavý.
Plech vyberieme.


Maslo s cesnakom rozohrejeme a dopečieme ho do zlata.

Cesnak rovnomerne rozdelíme po plackách  aj  s maslom ,ktoré ešte ostalo a starostlivo poukladáme na placky aj bylinky, ktoré ostali v masle.


Do jogurtu prelisujeme cesnak, nasekáme petržlenovú vňatku, osolíme a podľa chutí okoreníme čerstvo drveným korením.
Placky podávame ihneď .
Myslím, že tie proklamované zemiaky v pahrebe sa tomuto minimálne vyrovnajú.
V našej domácnosti ich predčili.

Expresný makovo-jablkový koláč

Čo si budeme čo hovoriť. Toto nie je koláč na nedeľu.
Toto je koláč, ktorý sa pečie na zabíjačky, alebo keď sa robí drevo, alebo keď  v jeseň ukladáme záhradu na zimu, alebo keď ho budeme ponúkať chlapovi, ktorý nám na dvore kope studňu.
Ak ho nakrájate na malé kocky, tak chlap ho dá naraz do úst a žena na dva zhryzy.
Nič z neho nepadá, nič z neho nevyteká. Drží tvar a neroztápa sa. Netreba ho dávať na tanierik, alebo papierovú servítku. Neumaže Vás.
Pripravovať krémové koláče k vonkajšej práci v plnom nasadení, je absolútna blbosť.
Kysnuté koláče sú najlepšie v ten deň. Na druhý deň ešte ako tak, a na tretí deň ho dojedá jedine gazdiná s čajom, lebo ich už nikto nechce a všetci majú z neho kyselinu.
Tento koláč nie.
Na druhý deň Vám v ústach spieva, lebo sa správne rozležal a jablká mu dali tú správnu chuť a konzistenciu.
O treťom dni nič neviem, lebo som ho piekla prvý krát a dnes je deň druhý a bezpečne bude dnes aj zjedený.
Je to jeho obrovská výhoda, že ho môžete upiecť  bez strachu o jeho kvalitu už deň dopredu.
A druhá najväčšia výhoda je tá, že sa ho urobíte raz dva. Takpovediac medzi zápražkou a zátrepkou.
Moja kamarátka a bývala spolužiačka Zrubôčka ho nazdieľala na svoj FB.
Ona nezdieľa recepty skoro vôbec, teda okrem tých mojich. Ona je správna kamoška a propaguje ma kde môže.
Raz,  okrem mojich receptov,  sa u nej objavilo videjko s týmito rožtekmi. Hneď v ten deň som ich upiekla a boli báječné.
Pekáva ich podľa môjho blogového príspevku  aj jedna japonská pani v Tokiu a doma ich tiež volajú,  že sú Zrubkine a jedine čo o ňom vedia, je to, že Zrubka je meno.
Tak som si povedala, že Zrubôčka má istú ruku v tých správnych receptoch a  tento koláč tiež upečiem.
No. Poviem Vám pravdu.
Čo sa týka mňa, bolo to sklamanie.
Vôbec, ale vôbec ma neoslovil a vyslovene som váhala, či ho sem vôbec vložím.
Na môj vkus bol dusivý, mak bol ako keby pichľavý, čokoládová poleva mi k tej chuti nesedela. Bol málo výrazný. No dodrlala som sa, dodrdlala.
Dobrý manžel ten bol spokojným, ale on je spokojný s každým sladkým. V tomto smere sa na neho až tak spoliehať  nemôžem. A večer s kakaom zjedol polovicu pekáča.
Ráno sa ho pýtam, či ho teda mám vložiť, či nie. A vraj určite áno. To, že nechutí mne, neznamená, že nie je dobrý.
Keby som si nebola istá, že Dobrému Vnúčikovi Janíčkovi by tento koláčik pravdepodobne chutil tiež a Dobrá Cerka by s ním mala minimum práce, tak by som asi neváhala a poslala ho do zabudnutia.
Keď som doobeda  išla s triedeným odpadom a na obchôdzky, celý čas som premýšľala, aký úvod k nemu napíšem, aby som zmierila moju nechuť k nemu.
No a s takou nechuťou som ho aj aranžovala, aj fotila aj všetky tie veci okolo.
A keď som to všetko balila, tak som nejako pozabudla a celý kus som normálne zjedla.
A to už bola iná káva, to Vám poviem.
Ten koláč sa rozležal, jablká ho zvlhčili a čokoláda už bola pekne stuhnutá.
Nesmierne sa mi uľavilo, vážne. A hneď som si dala aj druhý kus. To aby som sa ubezpečila, že som nemala halucinácie :-).
A teraz mám práve pri čaji aj tretí kus. Tak.
Zrubôčka, vďaka. Mala si znovu šťastnú ruku.
Oproti pôvodnému receptu som pridala múku, cesto sa mi videlo veľmi riedke. Dala som o jedno jablko viac a pridala aj mandle.  Ešte nejaké drobnosti som zmenila a všetko popíšem v surovinách. So zmenami som spokojná.

 

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):   Hlboký plech 30 x 20 cm

Suroviny:

4 vajcia
250 g hustá kyslá smotana
150 g polohrubá múka
150 g mletý mak
150 g práškový cukor
1 čajová lyžička prášok do pečiva
malá lyžička vanilkový extrakt
3 jablká
3 polievkové lyžice nahrubo nasekané ošúpané mandle
Na polevu :
200 g čokoláda na varenie
3e polievkové lyžice olej

maslo a kokos na vymazanie a vysypanie plechu

 

Postup

Vajcia rozbijeme do misy a pridáme k nim kyslú smotanu. Metličkou poriadne prešľaháme.
Postupne pridávame všetky sypké prísady. Múku, cukor a mak.
Znovu prešľaháme.
Jablká umyjeme a ošúpeme.  Postrúhame ich nahrubo na veľkej slzičke.
Ja jablká pred strúhaním nechávam v celku, nerozkrajujem ich. Len ich  ošúpem dookola  a také
celé ich strúham až na ohryzok. Je to rýchle a efektívne, bez zbytočných úkonov naviac.
Do cesta zamiešam vanilkový extrakt, strúhané jablká a tenké hranolčeky olúpaných mandlí. Mala som mandle, tak som dala tie, keby som ich nemala tak tam dám drvené orechy.
Hlboký plech vymažeme maslom a vysypeme kokosom. Nemusí byť priamo kokosová múčka , môže byť pokojne aj polohrubá, alebo hrubá múka, alebo detská krupica.
Cesto prelejeme do pripraveného pekáča.


Vložíme do predhriatej rúry na 180  stupňov a pečieme 30 až 35 minút.

Strážte si to prosím, podľa svojej rúry.
Upečený koláč necháme vychladnúť.

 


Polámanú čokoládu a olej,  v hrnčeku nad parou,  roztopíme a vylejeme na koláč.

Rovnomerne rozotrieme a dáme do chladu, aby čokoláda dôkladne stuhla.

 


(Žiadna mačka sa nepriznala k tomu, čia labka je otlačená v čokoláde )

Krájame nožom, ktorý ponárame do horúcej vody.

Koláč je vynikajúci hlavne na druhý deň.

 

O tom ako nám robili údržbu okien

 

Práve od nás odišiel pán Nemec, ktorý nám robil údržbu okien.
S DM sme si robili kávičku, tak sme sa ho opýtali, že či si nedá. A veruže si dá.
No kávovar sa dohučal, toľko káv naraz nerobil, už ani nepamätám.
Keď odchádzal tak mi vysvetľoval, že zatváram zle okná a opýtal sa ma odkiaľ pochádzam. Tak som vysvetlila. Pán zahmkal a povedal, že je zvláštne, ale keď mu niekto ponúkne kávu, čaj, pitie, tak je to takmer vždy len cudzinka. Je jedno či z východu, alebo západu, ale nemecká žena skoro nikdy. A viete čo? Keby som nerobila v tom momente nám, tak mu ju neponúknem ani ja.
Tak premýšľam, či už nie som ako  tí  ponemčení Turci..

Turecké rodiny, poväčšine žijú v komunitách.
Takúto mám priamo oproti nášmu činžiaku.


Sú tam dvojizbové byty s kuchynským kútom a jednoizbové byty s malou kuchyňou.   Keď sme  sem pred dvadsiatimi rokmi prišli, tak tam bývali ruské  rodiny a sem tam študenti
Našťastie my do ulice máme jedine kúpeľňu a kuchyňu.
Raz do mesiaca sa tam konali  žúrky a tak v ulici vyhrával buď otrasný nemecký akože rock,  alebo ruské častušky. Vyrevúvali rovnako či už Rusi, alebo Nemci.
Neviem kedy začala výmena národností, ale ruská rodina je tam už len jedna. Tichá a žije si svoj život na prízemí s dospelou dcérou, ktorú si ja pamätám ako maličké dievčatko, čo sa hrávalo na okne s koníkom a navzájom sme si kývali.  Dokonca ju aj s maminkou zachytila v roku 2008 kamera google street, priamo pred našim domom.


Teraz je to slečna a keď sa máme stretnúť, tak prejde na druhú stranu.

A  ešte jedna mladá pani je  Ruska . Ako ju poznám tak žije sama.  Za tých dvadsať rokov prešla nesmiernou zmenou. Predtým vážila asi  40 kíl aj s topánkami, chodila do práce, kamarátila sa s dobre situovanou rodinou z ich domu.  Rodina sa odsťahovala a ja som si namojdušu myslela, že ona odišla s nimi, pretože som ju prestala vídať.  Minulý rok som si ju všimla a ostala som v úžase. Veľmi pribrala a na ulici pred činžiakom stála a niekoho vyzerala. Ten niekto nechodil a nechodil, pretože odvtedy ako som si ju všimla prvýkrát, ubehli dobré dve hodiny a ona tam stále stála chodila z jednej strany ulice na druhú a niekoho čakala.
Na druhý deň som išla do obchodu a ona tam znovu stála a rútila sa ku mne.  Prišla a vraví mi, že kým jej prídu renta , bude trvať ešte tri dni, či by som jej neprispela na žemle nejakými centami.
Skoro som odpadla a všetko pochopila.
Ona tam nestála len tak, ona tam vlastne žobrala. Naša ulica je veľmi tichá jednosmerka. Ľudia po nej chodia minimálne a tak ona vždy pozerala, koho môže odchytiť.  Ja som bola v takom šoku, žeby som jej aj dala nejaké euro, ale just sme sa vrátili z Čiech a ja som vážne nemala pri sebe jedného centa. Plánovala som sa zastaviť najprv v banke. Videla som ju už takto viackrát a premýšľala nad tým, čo sa jej mohlo asi stať, že ju okolnosti prinútili k tomuto.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A miesto Rusov začali prichádzať Turci a študenti zmizli už úplne.

Poviem Vám pravdu, že mi to takto úplne vyhovuje.
Keď do Nemecka príde Turek, tak  pracuje . Je usilovný, je úslužný. Má väčšinou tehotnú manželku a v rýchlom slede príde  ďalšie  dieťa.
V tých dvojgarsónkach bývajú rodičia a dve deti, plus nejaký príbuzný občas.  V tých jednoizbových netuším. Slobodní muži by tam aj bývali, ale v tom dome sa nemôžu umiestňovať  na okná a múry a balkóny satelitné taniere. Musia si platiť káblovku.   A to žiaden Turek neurobí a on bez televízora nebude. Kto tam býva nebýva neviem.
Tureckí manželia čo bývajú oproti, svojim manželkám pomáhajú. Vidím ich umývať okná a aj vysávať.  Manželky sú pracovité a veľké matky a veľké gazdiné. A pravdepodobne aj veľké manželky, pretože keď sa manželia vrátia z práce, tak ich vidím pofajčievať na balkóne, pani im tam prinesie kávu a kým ju nevypijú, tak sa rozprávajú a usmievajú sa na seba a občas sa držia okolo pása.
Akonáhle vyjde takýto pár na ulicu, z chlapa sa okamžite stáva macho, manželka nesie nákup a tlači kočík a on ide, ako keby k nim nepatril a je vysoko nad vecou.  Predpokladám, že doma možno ten nákup vybalí a poukladá, alebo prebalí dieťa, ale na ulici! Tak pardon! Ja som chlap a kto je viac!
Ak sa detičky nenaučia poriadne nemecky, tak chodia do vyrovnávacích základných škôl. Keďže ale v tomto konkrétnom činžiaku nechytajú tureckú TV a neviem, či si platia káblovku, deti pozerajú  na nemecké rozprávky a videla som, že mamičky začali detičky voziť aj do predškolských škôlok.  Predpokladám, že tieto deti začnú chodiť do normálnej, nie vyrovnávacej školy, pretože sa naučia nemecky, ale ruku na klát nedávam.
Prvá generácia detí, ktorá sa narodí v Nemecku tureckým rodičom, ešte stále sa považujú za Turkov.  S ich zvykmi a s ich potrebou pracovať a ako hlava rodiny sa zamestnať a živiť rodinu.
No a s druhou generáciou sa to všetko zmení. Tieto deti sa síce stále považujú za Turkov zvykmi a tradíciami, ale len s tými, ktoré im vyhovujú.
A čo im najviac nevyhovuje, je česť uživiť svoju rodinu. V tom sa náhle cítia ako Nemci. Nebudú brať tie podradné práce, práce do ktorých treba skoro ráno vstávať, práce, ktorú sú platené slabšie.  On je Nemec a na to sú tu Ukrajinci, Albánci a podobne. A keďže je Nemec tak má právo na to, aby ho živil štát. A tak začnú poberať dávky v nezamestnanosti, sociálnu podporu a sťahujú sa do podporovaných bytov, kde ich je natlačených ako hadov.  Keďže je Nemec začne sem tam piť a robiť bordel a zvyšovať svoje nároky a nadávať na štát, že mu dáva málo a že chce viac a že on to tak nenechá.
A pri rôznych príležitostiach neustále oslavujú Turecko a Erdogana ako SVOJHO prezidenta.
A Nemecko,  keďže má stály nedostatok manuálnych pracovníkov, neustále prijíma ďalšiu a ďalšiu nultú generáciu, ktorá robí miesto druhej generácie a spoločne oslavujú Erdogana.
Netvrdím, že je toto pravidlo.
A aby som bola úplne  spravodlivá, turecké dievčatá sú tak nejako iné.
Oni sa v tej druhej generácie stanú Nemkami, ale tak nejako inak. Študujú a zarábajú si. Nerodia v pätnástich a pracujú.
Ja napríklad nechápem, kde chodia pracovať nemecké zdravotné sestričky. Pretože všetci lekári, ku ktorým chodím….a nie je ich málo, tak tam sú všade zamestnané  jedine turecké zdravotné sestričky. Ak je sestra Nemka, tak je už zaručene po päťdesiatke.
Turecko-nemecké slečny sa o seba starajú. Nemajú ten nemecký natur vzhľad. Majú výrazný mejkap, nádherné vlasy a pekné postavy.
Tieto dievčatá sa vydávajú za Turkov, vezmú si toho z druhej generácie a do dvoch rokov majú dve deti.
V tom väčšom byte oproti bývali dve takého sestry, ako vajce vajcu sa podobali na seba.  Každé ráno chodili upravené, voňavé a krásne do práce. Jedného dňa si našla jedna frajera. Druhá sa odsťahovala a ostala tá s chlapom. Do dvoch rokov má dve deti. Nepribrala a nerezignovala. Ešte stále keď vyjde s kočiarikom a druhým v manduke na ulicu , je oblečená v mestskom outfite, upravená a krásna.  A manžel cupitá pred nimi, ako keby k nim nepatril.
A toto všetko mi prebehlo hlavou kým pán Nemec ešte ani hádam nezazvonil pri ďalších dverách.
Keď som v našom slovenskom byte a príde nejaký údržbár, opravár, montér a čojaviemčo ešte, tak sa nejako automaticky pýtam, či im môžem uvariť kávu, alebo čaj, alebo dám nejakú vodu. Ja viem, že od týchto zvykov sa už upustilo, ale mne to nedá.

Tak prečo mi to dá v našom nemeckom byte? Cítim sa v tomto Nemkou? Vyhovuje mi tento nemecký zvyk a tak som si ho rýchlo prisvojila, ako Turci svoje ponemčenie v oblasti dávok?
Bože ďakujem, za dnešný deň v mnohých veciach. Vstala som zdravá z postele, Dobrý Manžel tiež, prežívame pekný deň a dúfame, že to takto ostane.  No a ďakujem, že som mohla niekomu urobiť radosť tým, že som mu ponúkla kávu.

Cestoviny rigatoni so šťavnatými klobáskami v červenej omáčke

 

Svätou pravdou je, že keď pristupujem k receptu, ktorý nepoznám musím premýšľať nad tým, či v surovinách, ktoré uvádza, nie je nejaký nezmysel.
Aj tie najoverenejšie stránky, niekedy urobia chybu. Stačí jeden preklep a sranda je na svete.
A stáva sa to aj mne. Pokiaľ mi napíše niekto, že sa mu nezdá to a to , niet vďačnejšieho človeka na tejto zemi, ako som ja. Horšie je keď sa niekto spoľahne na vyskúšaný recept , je tam chyba a nešťastie je na svete.
Raz mi písala mladá pani, že miesto makovej plnky, ktorú robila podľa môjho receptu, mala makové mlieko. Bola veľmi nahnevaná a právom. Sľúbila deťom makový koláč a keďže už nemala viac maku a obchod zavretý deti boli sklamané. Už neviem ktorý to to bol koláč, ani presne  o akú chybu,  pri množstve mlieka,  som urobila . Chybu som opravila a hanbila som sa ako jeden pes.
Spomenula som si na túto pani , keď som varila tento recept.
Videla som ho na kanále Tasty na youtube a uložila si ho už dávnejšie na vyskúšanie.
Keď sme sa po pol roku presťahovali z vidieckej chaty naspať do Mníchova, bolo to božie dopustenie.
Ja som nevedela čo skôr.
Prekračovala som hory batožiny, potravín, notebookov,  nazhromaždenej pošty.  Na balkóne na mňa kričali neošetrené rastliny, z bytu zaprášený nábytok. Bolo treba vytriediť sezónne veci, preobliecť jesenné obliečky a neustále prať a vešať.  Do toho dve dezorientované mačky. To bolo strašné.
A jesť bolo treba.
Varila som tak, aby to bolo čo najmenej prácne a toto sa mi videlo také , že s tým nemusí byť oštara.
Aj keď som mala toho veľa, tak som si aspoň zbežne prečítala reakcie ľudí, čo to už uvarili  a každý písal, že musel pridať vodu a že to museli zjemňovať.

Tak som premýšľala, že kde je chyba a našla som to. V pôvodnom rozpise písalo, že sa má použiť 340 g paradajkovej pasty (pretlak). To je skrátka strašne veľa. Buď bol preklep v gramáži, alebo v surovine a nemal sa použiť pretlak, ale pasírované paradajky.
Keď som si pustila video tak tam použili paradajkový pretlak a keďže som pasírované paradajky aj tak nemala, tak som išla do toho pretlaku s tým, že dám veľkú polievkovú lyžicu.
Keď premýšľam nad tými ľuďmi, čo išli podľa predpisu, tak absolútne netuším, čo im z toho vyšlo.
A podľa toho čo som čítala, tak ich išlo podľa toho dosť veľa.
Takže dávajte si vždy pozor na to, pokiaľ ešte nemáte odhad a skúsenosti, jedna rada.
Niky nedávajte suroviny, naraz, ale postupne.
Postupne zašľahávajte puding do masla, postupne prilievajte tekutiny, postupne pridávajte navážené suroviny a pozerajte čo vám z toho vychádza.
Tí ľudia neurobia tie chyby náročky. Stávať by sa to nemalo, ale proste sa to stane.

Cas pripravy Čas prípravy:   30 minút
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):    3 až 4 porcie

Suroviny:

5 bravčových klobásiek na opekanie
350 g cestoviny rigatone

Na omáčku :
3 polievkové lyžice olej
1 veľká cibuľa
5 cesnakových strúčikov
1 veľká lyžica sušených talianskych byliniek (oregano, bazalka, petržlen a podobne)
1 naozaj veľká polievková lyžica paradajkový pretlak, cca 80 g
400 g konzervované paradajky v kockách
2 veľké polievkové lyžice syr grana padano, alebo parmezán
200 g čerstvý špenát
soľ, čerstvo mleté korenie
horúca voda na dolievanie

Postup

Ja keď varím omáčku  na cestoviny, tak vždy dávam variť najprv vodu, v ktorej budem variť tie cestoviny. Keď pozerám talianskych kuchárov v akcii, tak to tak robia a omáčku podlievajú práve tou vriacou vodou, v ktorej sa varia cestoviny.
Takže dáme variť vodu.
Do naozaj hlbokého kastróla dáme rozohriať olej.
Čerstvé klobásky dobre opečieme do zlato hneda zo všetkých strán a odložíme bokom

 

Do výpeku pridáme drobné kocky očistenej cibule a plátky cesnaku. Restujeme do sklovita a voňava.
Pridáme sušené talianske bylinky. Ja ich kupujem už miešané, ak nemáte miešané, tak pridajte po lyžičke sušené oregano, bazalku, petržlenovú vňať.
Všetko poriadne premiešame.
Pridáme paradajkový pretlak, znovu miešame.
Vzniká nám celkom hustá konzistencia. Tú nariedime  naberačkou horúcej vody , premiešame a pridáme konzervované nasekané paradajky.
Opečené klobásky nakrájame na kolieska a vložíme do omáčky spolu so syrom.

Premiešame a ak treba nariedime horúcou vodou z variacich sa cestovín.
Ak cestoviny nevaríte, tak stačí voda z rýchlovarnej kanvice. Čo už.

Prikryjeme pokrievkou a dusíme nejakých desať minút.
Po tejto dobe všetko skontrolujeme a pridáme umyté špenátové listy.


Preto som pripomenula ten hlboký kastról, lebo kým ten špenát neľahne, tak je toho za plný hrniec.
Opatrne premiešame, špenát so syrom,  zapracúvame do omáčky.
Teraz po pridaní grany a špenátu budete vidieť akú máte konzistenciu omáčky. Ak je veľmi hustá, tak pridajte horúcu vodu, ak sa Vám zdá pririedka, tak pridajte granu.
Podľa chuti osoľte a pridajte čerstvo drvené korenie.

 


Do omáčky vmiešame uvarené cestoviny a podávame.
Tiež som si všimla, že Taliani k akémukoľvek jedlu podávajú čerstvý chlieb, alebo kúsky bieleho pečiva. Keď dojedia svoju porciu , tak tým chlebom povytierajú tanier. Ani jeden sa to nerozpakuje urobiť a v tomto prípade nám tie kolieska bagety, urobili výbornú službu.
Na ten biely čerstvý chlieb, alebo bagetu nezabudnite a pridajte ich na stôl.

Dobrú chuť.

O tom ako sa môžeme mýliť

V máji to začalo tým, že ráno bolo auto obsypané zeleným ihličím.

Keď som stála na dvore pred chatou, tak som si myslela, že prší. A keď som si uvedomila, že svieti slnko, tak som pochopila, že prší ihličie. Pršalo tak husto, že to vydávalo zvuk ako hustý, výdatný dážď.
Keď sme priložili ucho k napadnutému stromu, tak sme počuli ako lykožrút v dreve chrúme.
V tom období les nenormálne voňal, voňal na rozlúčku. Nič na svete nevonia tak krásne ako umierajúci les. Napadnutý les dokonal do dvoch mesiacov.
A potom prišli rúbať aj za našu chatu.  Keď sa rúbu napadnuté stromy, musia sa vyrúbať aj tie zdanlivo zdravé. Všetko musí preč, aby sa zachránil les, ktorý je povedzme dva kilometre ďaleko.  Vyrúbané stromy sa musia okamžite odviezť, nesmú tam ostať ležať. Lykožrút vylezie a najde si ďaľšiu potravu. Jeden strom údajne nakazí sedem ďalších.
Lykožrút takto zožral Šumavu.
Ochrancovia a vláda a lesné správy medzi sebou debatovali, bili sa navzájom po hlavách rôznymi štúdiami, argumentmi a nekončiacimi debatami. Jedni tvrdili rúbať, ochrancovia nerúbať a takto dookola.  Chorá Šumava  napadla celý spodok Čiech a Moravy. Stromy by sa možno vedeli s lykožrútom vysporiadať, tak, ako sa vedeli storočia predtým. Ale prišlo veľké sucho.  Morava je niekoľko rokov vyprahnutá a stromy nemajú dostatok živice na zaliatie lariev lykožrúta v dreve, nemajú ich  čím utopiť.
Šumava sa obnovuje. Tam  kde bolo holé rúbanisko vyrastá nový mladý les. Ochranári sú zrejme v extáze, lebo si myslia, že akú mali pravdu, že sa to obnovuje samé.
No áno, ale za akú cenu.
Šumava by bola síce vyrúbaná, ľudia by nadávali, že sa rúbe zdravé a predáva sa a rozkrádajú sa lesy, ale obnovila by sa nanovo , ako sa obnovuje teraz.
Akurát by možno celá Morava neostala holá bez lesov. Stále tomu nie je koniec a padnú aj české prírodné klenoty ako je napríklad Česká Kanada. S veľkou pravdepodobnosťou.
Na slovenských sociálnych sieťach sa objavujú vlaky plné dreva a príslušné komentáre hejtujú jedna radosť.
Ako nám drancujú a rozpredávajú lesy a ako nám vytínajú dedičstvo a bla bla bla.
No áno, nerobím si žiadne ilúzie, bezpochyby to môže a pravdepodobne v mnohých prípadoch aj je,  pravda.
Ale možno jednoducho len likvidujú lykožrútovú nákazu.
Pretože ak sa objaví sedem vyschnutých stromov pokope, tak je už veľmi veľmi zle a treba zobrať  tretinu futbalového  ihriska plochy.   Dospelí  lykožrúti,   pripravené páriť sa,  vylietajú zo stromov dvakrát ročne. A to sa skrátka musí do tých výrojov stihnúť.
Z Čiech prúdia vagóny a vagóny  dreva, ktoré takmer nikto nechce a predáva sa hlboko pod cenou do Číny.
Takmer v každom českom regióne,  je postavený  módny  chodník korunami stromov a lanové dráhy  a všetky tieto atrakcie, ktoré budú takpovediac o chvíľu stáť v lufte.
Videla som nedávno súčasnú  fotografiu chodníka v slovenskej  Bachledovej doline.
Keď sme tam boli pred dvoma rokmi, bol tam  svah, kde boli krásne vysoké stromy. Teraz je tam rúbanisko. Neverím tomu, že tie stromy boli vyťaté na kšeft, vážne sa mi tomu nechce veriť, možno sa mýlim, ale myslím, že sa tam zabraňovalo katastrofe. Aby ten chodník už po dvoch rokoch , nebol už len chodníkom bez korún stromov.
Keď sme si v lete odbehli  na Slovensko, počúvali sme po ceste takú reláciu. Presne tak, ako to bolo kedysi so Šumavou.
Rečnili tam ľudia z ochrany, z lesnej správa plus nejaký odborníci s Vysokej lesníckej školy. A či vytínať, alebo nevytínať.
Jeden lesník bol proti, lebo pod stromami rastú trojročné semenáčiky a tie sa výrubom zničia. No zničia, to je fakt, ale možno sa zachráni veľká časť tridsaťročných stromov o kilometer ďalej.
Náš les sa nevyťal a  do dvoch mesiacov  tak či tak umrel.   Ale možno by nemusel. To sú tie otázky, na ktoré dokáže odpovedať len budúcnosť.
Prišiel ťažobný lesný kombajn.
Videli ste niekedy taký stroj v akcii?
V nemom úžase som na to pozerala.  Chytil strom do chápadiel, Odpílil ho v stoji  od zeme, položil ho a zasunul do takej veci, ktorá ten strom odkonárila za minútu. Očistený kmeň v chápadlách posúval  a rezal na rovnako veľké polená.
Takto jeden strom spracoval za 5 minút !

V našom lese rástli aj jarabiny a brezy . DM tieto stromčeky volal burina.  Tie ten kombajn vyťahoval zo zeme aj s koreňmi tak, ako ja vyťahujem z upečeného kuracieho stehna kosť. Za dva dni bol les preč, úplne .  Chlapi začali na ňom pracovať ráno o siedmej a vytínali až do desiatej večer. Svietili si tak silným reflektorom, že som tam videla ako za dňa.

Toto po nich ostalo

 

Do spíleného lesa prišiel traktor, ktorý zvážal tie narezané polená na sústredené kopy. To trvalo tiež nejaké dva dni.

A potom prišiel kamión. Ten odvážal tie kmene tiež asi dva dni. A tie kmene išli na železnicu na vagóny.A tam ich odfotí nejaký fb blbec,  napíše k tomu nejakú dezinformačnú somarinu, ako nám korporácie rozkrádajú domovinu, dedičstvo dedov a zbedačujú ľud. A mimovládne organizácie tomu určite napomáhajú.  A rozpošle to na FB do všetkých tých správnych , jedine pravdu hovoriacich  novín a stránok. A za deň si to nazdieľa desaťtisíc ľudí.
Ja netvrdím, že sa nemôže stať, že sa kus slovenského, alebo českého  lesa vyrúbe na kšeft, že sa môže postaviť dom v chránenej krajine a podobne, ale v takomto masívnom rozsahu tomu skrátka nemôžem uveriť.

Náš les nešiel na zisk, náš les jednoducho padol nákaze a predáva sa pod jeho trhovú cenu. O cene ktorú mal pre zvieratá, pre vtáky, pre tú lesnú háveď, pre osadníkov a pre milovníkov prírody nemá ani cenu vravieť, to sa nedá vyčísliť.
Keďže majiteľom lesov sú rôzne správy, tak sa rúbal ako prvý  ten čo má v majetku mesto Jihlava a dedina Rančířov. Ten čo má v správe dedina Čížov, pod ktorú spadá aj Okrouhlík,  tak ten je suchý, ale zatiaľ stojí.  Je tam dosť borovíc, tak to bude asi komplikovanejšie.  Tie ostávajú.
Čížov to skrátka nestíha. Je toho strašne veľa. Borovice nie sú napadnuté, tak tie ostanú, sem tam ostane aj suchý smrek, neviem prečo ich nechávajú ako také výkričníky,  trčať oproti oblohe, Aj tak sa zlomia.


Tým že tá čížovská  parcela ešte stojí a sú v ňom aj borovice, tak mám akú takú ilúziu, že ten les naďalej za tým dvorom je. Stále počujem ešte hučanie, keď zafúka vietor, je už veľmi slabé, ale je tam.

 

Stojí aj smrek, kde si postavil hniezdo nejaký dravec. Už sa tam nikdy nevráti vysedieť vajíčka. Aj ten strom stojí, čo je na ňom pripevnený kastlík už niekoľko desaťročí. Je už zelený  a obrastený machom  Vilma do neho chodí v zime dávať srncovi Lojzovi suchý chlieb. Minule začal chodiť už aj s harantom. Podistým to už nie je ten istý Lojzo, čo pred tridsiatimi a dvadsiatimi a desiatimi rokmi, ale vždy nejaký  Lojzo na Okrouhlíku bude.

Odleteli divé holuby a už nesedávam pri okne o pol piatej ráno a nepočúvam ako to všetko v tom lese žije.
Vnučka Dorka chodila do toho lesa tri roky. Aj v najhorúcejšom lete tam bolo prítmie a keď pršalo, tak to Dorka s kamarátkami niekedy ani nezistili, lebo konáre to neprepustili. Hrávali sa tam nie na princezné, ale na zbojníkov , stavali tam škriatkom domčeky a hrali sa na skrývačku. Chata kde chodila na letný tábor, nebola ani vidieť skrz stromy.  Bola ponorená v čiernom lese. Teraz to pôsobí asi tak, ako keby bola postavená uprostred dvoch futbalových ihrísk. Dobrý Manžel raz prišiel domov z prechádzky a povedal, že nevie nájsť lokalitu kde boli jamy a nevie ako má prísť na miesto, kde chodieval ako chlapec. Všetky značky boli vyrúbané a odvezené.  A možno je dobre, že ten suchý les ešte stojí, maličké semenáčikové stromčeky sú už veľké do pol lýtok a po kolená a ako vravel ten slovenský lesník, faktom je, že pri rúbaní budú všetky polámané a zničené.
My vlastne nebudeme mať ani kam chodiť na drevo.
Teraz je všade toľko dreva, že už ho nemáme ani kde dávať. Kopíme ho uprostred dvora a experimentujeme s ukladanim, aby to vyzeralo dobre.

Celú jeseň sme nerobili nič, len robili s drevom.  Pri tomto počasí, by sme to drevo zbierali a chystali aj celú zimu. Asi by sme si ho už dávali pod postele.
Smutné je, že to všetko skončilo a o dva roky nebudeme mať ani kde nazbierať suché šišky na podpaľ a tak to vyzerá, že drevo si budeme musieť kupovať. Alebo prerobiť chatu na elektriku.

Dobrému Manželovi by sa to asi smrti rovnalo.
Ale dobrá správa je to, že sa s tým dá niečo robiť. Ak klimatická priazeň dovolí a my prežijeme všetky nástrahy, ktoré na nás ako ľudí čakajú, možno sa naši vnukovia dožijú znovu krásneho hustého tmavého lesa.
Tento víkend sa osádzala jedna vyrúbaná parcelka v čížovskom katastri na druhej strane rybníka. Zvolala sa akcia a Dobrý Manžel sadol do auta a išiel z Mníchova na Okrouhlík  na brigádu. Išiel tam v sobotu, v nedeľu bola brigáda a po nej išiel naspäť.

 

Nesadilo sa nikde blízko nás, ale bola to  Okrouhlická záležitosť a ja len dúfam, že keď bude treba, tak sa tak isto zmobilizujú brigádnici a prídu všade kde bude treba.


Vysadilo sa tisíc smrekov a tísíc dubov.

Človek by si myslel, že aký veľký priestor sa tým osadí a pritom len jedna menšia parcela.  Moja jihlavská kaderníčka mi hovorila, že takto zmobilizovaná je celá Vysočina. Celé komunity a partie chodia na brigády buď zbierať bukvice, aby mali škôlky čo pestovať, alebo vysádzať stromčeky, alebo ich obaľovať ovčou vlnou, aby ich neožužlali lesné zvieratká.  Taký Lojzo je už vyberavý, minulý rok ožral komplet dozretú aroniu susede Martine. Keby jej prišiel pod ruky, tak by mu nacápala po kopýtkach, žeby iskry lietali.
Takže tak je to s tými vagónmi plnými drevených polien.  Možno sa tam nejedná o ťažbu, ale o jednoduchú záchranu. Radšej verme tomu lepšiemu.
Slovensko chvalabohu takej strašnej  kalamite zatiaľ nemusí čeliť. Vážme si toho a ja dúfam, že raz Dorkine vnúčatá budú na Okrouhlíku, priamo za chatou  v chládku a v tieni veľkých zdravých stromov stavať tie najkrajšie škriatkovské domčeky.
Som ˇvďačná za to, že som to ešte  mohla zažiť.

 

 

Bravčové na cesnaku s karfiolovou ryžou – diétne

Toto je posledný recept zo série karfiolovej ryže.  Pripravovala som ho na štyri spôsoby a každý si môže vybrať. Sú nesmierne efektívne, pre tých čo zhadzujú kilá a sú dostatočne osvietení , že vedia, že hladovkou nikam cesta nevedie.
Sú  to normálne jedlá, ktoré spĺňajú všetky očakávania aj ľudí, čo nezhadzujú kilá a chcú sa len jednoducho najesť.
Je to úplne bežné, ako keby slovenské rizoto. Akurát tam nie je ryža a ten karfiol ju tam  zastupuje.
Viem, že jediným problémom všetkých tých, čo tieto recepty zamietnú, nie kvôli tomu, že nemajú radi karfiol, je ten, že sa im zdá prácne ten karfiol pomlieť.
Nuž tu sa Vám nijako poradiť nedá. Bez toho to skrátka nejde . Ako som písala aj v samotných receptoch možnosťou pre tých, čo nemajú  robot so sekacími nožmi, je ten karfiol nastrúhať na strúhadle.
Toto som ja ale nerobila a netuším či to bude fungovať.
karfiol musí byť naozaj jemný a neviem, či pri strúhaní nebudú odpadávať veľké kusy.
Ja len dúfam, že tí, čo ten robot majú a proti karfiolu nič nemajú, tomu jedlu šancu dajú. Aspoň jednému z nich.
http://chalupnikovi.com/recepty/?p=7709
http://chalupnikovi.com/recepty/?p=7566
http://chalupnikovi.com/recepty/?p=8224

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov): 3 porcie

Suroviny:

Dva väčšie rezne z karé,  bez kosti a tuku
3 vajcia
polovica menšej karfiolovej hlávky
5 strúčikov cesnaku
pol bielej cibule
4 polievkové lyžice sójová omáčka kikkoman
1 polievková lyžica med
4 jarné cibuľky aj s vňaťou
2 polievkové lyžice olej
soľ, čerstvo drvené korenie, chilli vločky
štipka mletej rasci

Postup

Karfiol dáme do robota a nasekáme ho na perličkovú konzistenciu, aby mal textúru ako uvarená ryža.


Mäso nakrájame na prúžky, očistenú cibuľu a cesnak nasekáme.
Jarnú cibuľku aj so zeleným nakrájame na jemné kolieska.


Do veľkej hlbokej panvice, alebo kastróla, dáme rozohriať olej
Pridáme prúžky chudého mäsa a dobre opečieme zo všetkých strán do hneda.
Pridáme cibuľu a cesnak.
Všetko osolíme , okoreníme.
Pridáme sójovú omáčku kikkoman a med a ja som pridala ešte asi 4 lyžice vriacej vody.
Všetko premiešame a minútku necháme podusiť. Stále miešame.
Nakoniec pridáme karfiolovú ryžu a miešame štyri minúty.
Po tejto dobe rozhrnieme všetko do strán a v strede urobíme miesto.
Do stredu vlejeme rozšľahané vajcia, tie posypeme chilli vločkami a mletou rascou.


Miešame kým vajíčka nestuhnú a zamiešame ich do karfiolového mäsa.
Nakoniec do celého pokrmu vmiešame nasekanú jarnú cibuľku.
Podávame so šalátom. Ja som si ho posypala parmezánom, pretože ho mám rada.

Dusená zelenina s karfiolovou ryžou – diétne

 

Je nám všetkým teplo. Strašne teplo. Horúčava atakuje 40 stupňov a teploty v noci neklesnú pod 25 stupňov.
Je hrozné pomyslieť, že sa možno dožije ešte aj moja generácia, že tento druh horúčav bude pravidlom a nie 10 dní, ale tri mesiace.
Nechcem na to ani pomyslieť.
Pred tridsiatimi rokmi som bola na bytovom družstve, kde som si mala vybrať byt v našom paneláku.
Mala som pred sebou obrovský plán domu , kde som videla veľkosti izieb v byte, rozmiestnenie podľa svetových strán, poschodie a tak.
Ja som si mohla ukázať, ktorý byt chcem, zaplatiť zálohu a do polroka sa sťahovať.
Tí čo prišli poslední, tak tí brali to, čo ostalo. Ostalo celé prízemie a druhé poschodie.
Ja som mala dvadsať rokov, celý dvadsaťročný život som bývala na dedine v rodinnom dome a dovtedy som nebola v žiadnom panelákovom byte, pretože celý môj život býval v rodinných domoch na dedinách.  Pardon, moja Dobrá Teta Monika sa vydala do Spišskej Novej Vsi a bývala na panelákovom sídlisku, Takže to bol jediný byt, v ktorom som bola dlhšie ako hodinu.
Nemala som poňatie aký chcem byt, na ktorú svetovú stranu otočený a na ktorom poschodí.
A tak mi ho vybrali rodičia podľa vzorca : musí byť vysoko aby bol teplý a musí byť slnečný aby bol teplý a musí mat čo najmenšie balkóny aby bol čo najmenší únik tepla.
Vybrali mi dvojizbový byt na desiatom poschodí z dvanástich možných.
Nevybrali zle, na tú dobu ani náhodou. Vybrali byt, ktorý nemal priechodné izby, a ktorý mal najväčšie radiátory. Kuchyňu a jednu izbu mám na východ a druhú izbu na juh.

V tom čase sme žili v posledných závanoch malej doby ľadovej, nepoznali sme palmový olej,  pralesy neubúdali, stromy sa nerúbali na kšeft, okolo domov rástli lúky a nie  burina a centimetrové trávniky.  Hron a potoky v zime zamŕzali na hrúbku, že sme sa mohli na nich bezpečne korčuľovať, , december, január bol pod snehom aj v Lučenci a tridsať stupňov bolo v júli asi tri dni a my sme všetci išli z toho tepla umrieť, netušiac čo nás čaká v budúcnosti.
Spomínaná DT Monika, mala kuchyňu  a jednu izbu na západ. Ja som bola dieťa, takže som to nevedela vyhodnotiť, ale už ako staršia, som ďakovala rodičom, že mi nevybrali byt, ktorý je situovaný na západ, tak ako ten jej.
Plastové okná a žalúzie neexistovali, existovali len látkové hnusné rolety, ktoré si ľudia dávali rovno dolu. DT Monika mala v kuchyni balkón a šnúry na prádlo. To prádlo keď po opratí vyvešala, tak ho do dvoch hodín mohla suché dávať dolu. Keď tam neviselo prádlo, tak tam visela nejaká látka, asi deka, už si fakt nepamätám. Bez tej deky by na ňu počas varenia celý čas svietilo slnko. O nejakom dramatickom teple v byte pod Tatrami nemohla byť ani reč, ale v tej dobe, pred tými 40 rokmi to muselo byť pre nich strašné.
S týmito poznatkami , mi teda rodičia vybrali môj byt.
Kým som nevymenila okná za plastové, tak mi v ňom bývala zima a v lete normálne.
Doba sa zmenila a všetko je inak.
Nechodím v lete do Banskej Bystrice. V mojom byte je na umretie. Poobede tam mávam 30 stupňov a to tam už nesvieti slnko pár hodín. Nechcem vedieť, ako je v kuchyni DT Moniky.
Keď som pred piatimi rokmi v ošiali, prišla s Dorkou do BB, tak som varila o piatej ráno, alebo desiatej večer. Dorka si našla v paneláku kamarátku, ktorá bývala na prízemí. Keď som ju tam priviedla a pani otvorila dvere bytu, v tej saune ma z toho bytu osviežil chladnejší vzduch. Pani hovorila, že áno, majú tam chládok a normálne tam môžu v tých teplách existovať. Dokonca spávajú v pyžame a nosia normálne domáce oblečenie. To my sme spávali s Dorkou v ničom a chodili sme oblečené v nevyhnutnom minime.  Ako sa tá doba zmenila.
Prízemné byty, na ktoré sme sa kedysi pozerali s dešpektom, že je tam tma a chladno, tak tie sa stali lukratívnymi.

Keď sme boli bez Dorky, tak sme žili na donáškach, alebo nás živili reštaurácie. Jedine kde sa dalo prežiť, bol môj rodičovský dom v Selciach. Má hrubé tehlové múry, je prízemný, miesto  rozpálených žalúzii, má vonkajšie rolety, kuchyňu bez slnka a záhradu plnú ovocných stromov. Pod stromami je záhradná hojdačka a posedenie,  keďže sa už rodičia vzdali sliepok, tak môžeme chodiť po záhrade bosou nohou. Dvor je bez stromov, tieň robí, len plátenný pavilón a susedovie vysoký dom, asi tri hodiny  poobede je tam na umretie.
Janíčko s Dorkou sa kúpu v bazéne a ten čo dáva na nich pozor to tam pretrpí. Marhuľa ktorá tam rástla, padla za obeť nejakému dôvodu.  Terasa je vydláždená, našťastie je tam strašne veľa veľkých črepníkov a kvetov a dvor je plný trávy.
Do Banskej v lete už nechodíme. Ja to neviem tam teplotne zvládnuť.

Dosť na tom, že žalúdok, aj keď nechce jesť tak veľa ako inokedy, ale jesť chce.
Ako to prežiť, aby kuchárka v kuchyni neupadla do kómy.
Buď zapneme klímu, alebo  budeme variť jedlá, ktoré máte hotové za pár minút.
Iné je to v našom byte v Mníchove.  Okno mojej mníchovskej kuchyne, ústi do ulice. Sme na druhom poschodí a okolo  stoja šesťposchodové činžiaky. Slnko tam nesvieti a ulica von nie je rozpálená. Okno mávam otvorené aj v horúčavách a robí mi to prievan. Mačka Barbora v lete leží na kuchynskom okne a prespí tam celý deň. Je tam veľmi príjemne, vážne.
Ale aj tak varím málo a rýchle jedlá.
Toto je jedno z nich.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):   2 porcie

Suroviny:

3 menšie papriky, každá v inej farbe
200 g čerstvé huby
1 tretina karfiolovej hlávky
1 červená cibuľa
2 vajíčka
1 veľká polievková lyžica olej

Postup

Zeleninu a huby očistíme, zbavíme poškodených častí a zrniečok.
Nakrájame na primerané kúsky, cibuľu na jemnučko.


Karfiol v robote posekáme, kým nemá textúru ako drobná ryža.


Kto nemá robot, tak nech skúsi karfiol postrúhať. Ja som to nerobila, tak neviem ako to funguje.


Do hlbokej panvice rozfŕkame veľkú lyžicu oleja.


Pridáme paprikové kocky, huby a cibuľu. Dusíme kým nie je zelenina mäkká na hryz. Nesmie byť úplne mäkká.
Osolíme, okoreníme čerstvo drveným korením.
Pridáme karfiolovú ryžu a miešame nejakých 5 minút.


Zeleninu rozprestrieme do strán a do panvice pridáme dve rozšľahané vajíčka.


Vajíčka zľahka ochutíme soľou a paprikou,  miešame kým nestuhnú a potom ich vmiešame do zeleniny.
Pred podávaním ešte ochutíme, podľa svojej chuti a posypeme nejakými čerstvými bylinkami.
So studeným zeleninovým šalátom, nesmierne príjemné, nekalorické, letné jedlo.
Ja som si zľahka moju porciu posypala parmezánom, pretože ho mám rada.

Nemoderné kuracie rezne, marinované v jogurte

Pred dvadsiatimi rokmi nám  chutili iné veci ako dnes. Aj som varila úplne inak ako dnes. A dôsledok toho , ako som varila vtedy, tak hasím teraz. Sme rodina tučných.
Dobrý Manžel miluje sladké a ja mastné.
Jemu bábovku a mne bôčikový sendvič. Jemu ovocné knedlíky,  bohate poliate maslom a zasypané cukrom a tvarohom, mne vyprážané krkovičkové rezne. Jemu ananásová roláda, mne domáce klobásy a jaternice so zemiakovou kašou. Jemu kýbel zmrzlinky, mne mastné údené koleno.
Používala som na dochucovanie rôzne práškové polievky, bujónové kocky, litre priemyselnej sójovej omáčky. Bez  umelých glutamánov som ani nenavarila.
Obaja sme prešli viacerými , šialenými druhmi redukčných diét, ktoré sa nám vrátili ako jojo efekt s  nebývalou silou naspäť, znásobené kilami naviac. Najhoršia bola asi Dukanova diéta, nechápem ako som to mohla vôbec vydržať.
Nerobievala som šaláty, jedinú prílohu, ktorú sme používali boli kyslé uhorky.
Bola to šialená doba.
Tuční sme bohužiaľ stále .
Ale aspoň som sa posunula v spôsobe varenia. Z dochucovadiel poznám už  jedine prírodné koreniny a bylinky.  Používam kvalitné panvice a olejom len zľahka vytieram dno.  Jednu tretinu taniera tvorí vždy čerstvá zelenina . DM dostáva s obedovými škatuľkami ako maškrtu, len ovocie.
Sladké mu úplne odopierať nechcem, takže áno, občas mu upečiem a uvarím sladké jedlo. Stravujeme sa omnoho jednoduchšie. Trpí tým môj blog, ja viem. Ale to sa nedá nič robiť. Pre mňa je najväčším peklom, nenajesť sa o desiatej večer. Obdivujem ľudí, čo tvrdia, že nemyslia na jedlo. Ja od siedmej večer nemyslím na nič iné, len na to, ako by som si dala toto, alebo hento. Takže takto bojujeme.
Znižujú sa naše krvné červené čísla, chvalabohu. A našim cieľom je, prestať brať lieky na vysoký tlak. Dúfam, že to do konca roka dáme.
V úprave myslenia, čo sa týka varenia, mi veľmi pomohol môj blog.
Nesmierne.
Neviete si predstaviť, koľko receptov, ktoré som vkladala prvý rok,  som musela upraviť na optimálne hodnoty. Presúvala som ich z portálov o varení, kde som ich vkladala  už niekoľko rokov dozadu.
Tej múky, toho oleja, vývary z bujónových kociek, toľko soli, dlhé varenie, kde mi zo zeleniny ostávala čistá vyvarená kaša, bez jediného zachovaného vitamínu.
Bože môj, ja sa čudujem, že nám ešte vôbec v žilách má ako prúdiť krv a naše žily majú ešte nejaký prietok.

Keď som pred 11 rokmi začala fungovať na rôznych weboch o varení….
Vážne,  to je už 11 rokov. Vlastne už aj tento blog funguje od roku 2013.
Skrátka keď som začínala na sociálnych sieťach s varením, tak v tom čase, bol nesmierne populárny tento recept.
Kuracie rezne z vykostených a odkožených kuracích pŕs, marinované v ochutenom jogurte a vyprážané.
Jeda moja, to bolo terno.
Aj ja som ich párkrát urobila a vôbec si nepamätám ako nám vtedy chutilo.
DM asi pred mesiacom začal na mňa nenápadne tlačiť, či si to pamätám a žeby to chcel znovu skúsiť.
Koľkokrát som kúpila biely jogurt, toľkokrát sme ho zjedli a nebolo na marinádu.
Kupovala som grécky.
Grécky jogurt milujem na moju škodu, pretože je tučnejší ako obyčajný, ale dovoľujem  si tento prepych.
No a keď som  dokupovala tretíkrát aj kuracie prsia, tak som sa k tej tretej sade rozhodla nekupovať grécky, ale taký obyčajný.
No obyčajný, bol bio a tučný. Žiaden škrob, žiadna želatína. Normálny prírodný bio biely hustý jogurt.
Takže konečne došlo aj na tie rezníky.
Vážne sú tie rezne úplne iné. Sú krehké, mäkké, šťavnaté  a dajú sa odkrajovať pokojne lyžicou.
Určite tento spôsob vyskúšam aj na rezňoch z karé. Vlastne neviem či určite. Karé som naposledy kúpila asi pred desiatimi rokmi, a aj to len preto, že nemali iné mäso. Ale keď budem niekedy v budúcnosti robiť znovu kuracie rezne a budem mať čas na to, aby mohli ležať v marináde, tak ich budem robiť jedine takto.
Sú síce nemoderné, ale prekliato dobré.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  3 porcie

Suroviny:

400 g kuracie prsia bez kože a kosti
300 g hustý biely nesladký jogurt
1 celé vajce
2 strúčiky cesnaku, ak máte tak aj lyžička sušeného
pol lyžičky soľ, čerstvo drvené korenie
strúhanka
olej

Postup

Prsia nakrájame na rezne a len rukou ich roztlačíme. Vyklepávať ich je podľa mňa zbytočné.
Do hustého jogurtu pridáme celé vajce, prelisujeme cesnak, pridáme soľ a čerstvo drvené korenie.
Ja som mala len jeden strúčik cesnaku, tak som pridala lyžičku sušeného a spravil veľmi dobrú chuť, takže ho už asi budem pridávať stále.
Marinádu vymiešame a naložíme do nej rezne, tak, aby bol každý v nej obalený.


Nádobu uzatvoríme a necháme v chladničke do druhého dňa.
Pred vyprážaním rezne vytiahneme z marinády. Pokiaľ ste dali naozaj hustý jogurt, tak z rezňa nesteká a ja som ho z mäsa neodstraňovala.
Rezeň som poriadne zasypala strúhankou.
Rezeň vložíme do horúceho oleja a vypražíme z obidvoch strán.
Strúhanka má tendenciu zvlhnúť, preto obalíme a hneď vložíme do oleja. Neobaľujeme dopredu.
Ohromne sme si pochutili. Za studena chutil možno ešte lepšie ako za tepla.
.Veľká veľká fajnotka.
Takže suma sumárum. Aj keď sú tie nemoderné a zastaralé jedlá kalorické a prácne a neviem čo ešte všetko by sa im dalo vyčítať, faktom je, že chutia skvelo.

Paradajkový šalát s paprikou

Von je príšerné teplo. Všetci sa musíme s tým nejako vyrovnať a keď vidím tie naše mačacie chlpaté beštie, je mi ich strašne ľúto.
Keď je teplo mne, neviem si predstaviť ako je Noelovi a Barbore.
Ale vynašli sa.
Na mojom pracovnom stole mám silný ventilátor.
Obidvaja sa mi naskladali na stôl, ja som na nich nasmerovala ventilátor a oni takto prespali niekoľko hodín.
Noel mal hlavu položenú na klávesnici ako na poduške a Barbora mala opreté zadné nôžky o reproduktor.
Nebolo tej sily, čo by ich prinútila prerušiť spánok pod ventilátorom.
Aj by som ich odfotila, ale čítačka mi nabúrala kartu a musela som počkať na Dobrého Manžela aby zrekonštruoval súbory.

Foťák je už v poriadku. Akurát Vám nemám ako ukázať to mačacie zátišie s mojim počítačom.
Toľko chlpov som mala v klávesnici, že až.
No a k tomuto šalátu.
Strašne dobre mi padol.
Zeleninu som vytiahla z chladničky do 15 minút som ho jedla.
Bol studený, osviežujúci, báječný.
Čerstvé paradajky jedávam len tie čo mám doma.
Tie ktoré ma postretnú v bežnom živote, mimo mojej kuchyne, ignorujem
Vyťahujem ich zo všetkých bagiet, sendvičov, burgerov, šalátov v reštauráciách.
Neznášam paradajky, ktoré po narezaní stoja dlhšie ako 10 minút.
Stojí ma veľké úsilie, zjesť ponúknutý chlebíček na ktorom je paradajka a potláčam nutkanie,  ju odstrániť.
Paradajky v celku mi nevadia, akurát tie narezané.
Toľko k mojej chuti.
Dobrý Manžel ignoruje paradajky ako také, takže aj tento šalát som robila v zmenšenom množstve, tak aby som ho zjedla všetok na obed. A veru som ho aj zjedla.
Kým mačky spali.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):   4 porcie

Suroviny:

1 kg  rôzne paradajky
1 malá červená paprika
1 červená cibuľa
na zálievku :
100 ml olivový olej
2 polievkové lyžice jemný ocot
2 čajové lyžičky med
1 čajová lyžička horčica
hrsť nasakenej mäty
soľ, čerstvo drvené korenie
chilli vločky

Postup

Červenú papriku umyjeme a zbavíme jadrinca. Nakrájame ju na veľmi malé kocky.
Červenú cibuľu ošúpeme a nakrájame na maličké kocky.
Do oleja, pridáme vínny ocot, med, horčicu a metličkou prešľaháme.
Čo sa týka octu, tak by mal byť jemnejší, nie ten klasický kuchynský. Ak iný nemáte, tak nálev ochutnajte a poprípade zmiernite kyslosť, buď pridaním medu, alebo cukru.
Nakoniec podľa chuti osoľte a okorente.
Cibuľové a paprikové kocôčky zmiešajte, zalejte nálevom a pridajte nasekanú mätu.
Pripravili sme si takzvanú salsu.
Šalát bude veľmi efektný, ak budete mať rôzne paradajky. A to rôzne nielen farebne, ale aj sortou.
Ja mám rada čerešňové a býčie srdcia, ale tým ešte nenastal čas, takže som použila len tie čerešňové.
Paradajky umyjeme a prekrojíme,  veľké nakrájame na plátky.

 


Paradajky prelejeme salsou a na záver ich poprášime chilli vločkami.
Keby nebolo také teplo, tak použijem čerstvé, nakrájané štipľavé papričky, ale dosť, že sa človek potí zvon, nemusí sa aj zvnútra.
Ten chilli poprašok úplne stačil na to ,aby ten šalát báječne chutil a nebol pritom teplonosný.
Je to šalát vážne skvelý,  hlavne keď je studený. Kto si nepotrpí na lukulskú večeru, úplne k nemu stačí dobre vypečená bageta.