Archívy autora: vybusna

Wrap s mletým mäsom

Martin je partner sestry Môjho Dobrého Manžela, Kačenky.
Dobre som Vás zmiatla a premietate si v hlave, kto je vlastne Martin?
Otec Terky a Karky.
Náš Dobrý Švagor.
Je to naplavenina do rodiny, ako som aj ja.
Držíme spolu.
Je nesmierne sexy. Asi preto, lebo mi príde ako mladšia verzia Môjho Dobrého Manžela, s vypracovanejším telom.
Kačenka s mojim DM, toto moje vyjadrenie berú, úplne normálne, bez toho aby mi robili problémy a robili si z toho ťažkú hlavu. Asi preto, že ma poznajú a vedia ako to myslím.
Keď Kačenka posiela fotky z rodinných sešlostí, vždy pošle jednu-dve s názvom „pro Mínu“ a tam je Martin v nejakej, prekliato mužnej póze, napríklad rúbe drevo, alebo je vyzlečený do pol pása. Vždy to ocením 🙂
Ale nič na svete nevyváži to, aký je to kuchár.
Pred niekoľkými rokmi si odniekiaľ dovliekol obrovský gril na plyn, ktorý bol pokazený a majiteľovi asi nestál zato, aby ho dal opraviť.
Martin ho opravil, je to nástrojár, takže to dal.
Je to gril ako z amerických filmov a Kačenkina rodina normálne v strede týždňa, hocikedy večeria, to čo si na tom grile urobia. Presne ako v amerických filmoch. Robia tam asi všetko a nesmierne im to závidíme.
Keď sme na chate, tak nás hocikedy pozvú a je to perfektné.
Kačenka upečie nejaký veľmi rýchly koláč a fantastický, fantastický quiche, (kiš). Martin čistí zeleninu na šalát a na grilovanie a pripraví si mäso. Zálievky si tiež robí sám.
Kačenka naskladá omáčky, pitie, chlieb, pečivo, prílohy do košíka a prestrie stôl.
S DM sme tam ako v božom košiari. Sedíme a jeme a všetko chutí fantasticky.
Potom sa hráme vedomostnú hru „desiatka“.
Martin je ako ďalšia naplavenina , tentokrát do slovenskej rodiny. Julkin partner, Roman.
Oni sú Roman a Martin v Desiatke navlas rovnaký.
Oni tú správnu odpoveď ani nemusia vedieť, ale si ju nejakým ozaj vtipným spôsobom odvodia a v drvivej väčšine je to správna odpoveď. Napríklad boli tam otázky, že boli dané mená a my sme mali povedať v akom odvetví dostali Nobelovu cenu.
A bol tam istý Paul Nurse.
Nikto z nás to meno v živote nepočul a netušil čo ten človek robil.
A teraz neviem, či Roman, alebo Martin si povedali….že Nurse je po anglicky sestrička a tak povedal….zdravotníctvo. A skoro nás porazilo, ten chlap skutočne získal nobelkovku za zdravotníctvo, nejaké úžasné výsledky mal v genetike.
A vrátim sa k tomu vareniu.
Martin nám nerobí len také zvyčajné veci, on nám skutočne robieva aj špeciálne veci.
Naposledy to boli tieto wrapy.
Ježiš neskutočne sme sa dobre najedli.
To bolo fantastické, fantastické, fantastické.
Celé to kombo, ktoré nám Kačenka s Martinom pripravili.
Zákusky, kiš, šaláty, zelenina, vychladené nápoje, skvelá káva, drinky, atmosféra.
Bol to skvelý večer.
A teraz k jedlu samotnému.
Wrapy samotné, sú podľa mňa veľmi nedocenené v slovenských domácnostiach.
Tortily sa dajú naplniť hocičím, naozaj hocičím.
Vynikajúce nahrádzajú kalorický chlieb a dokonale zasýtia.
Teraz keď som pozerala, na rôzne wrapové náplne, tak som našla mnohé, nové inšpirácie a asi urobím nejaký wrapový seriál na blogu.
Veľmi ma táto predstava, nejakým spôsobom nakopla a inšpirovala som sa.
Už minulý rok, tým, že som sa venovala opatere rodičov, na blog som nemala absolútne tvorivý priestor.
A keď nám mamička napokon umrela, tak som ostala taká nejaká paralyzovaná, že som si vážne myslela, že umrel s ňou, aj môj blog.
Skalný sledovatelia sa presunuli inam a sem už zablúdi len niekto, kto má v obľúbených nejaký môj recept.
Návštevnosť je oproti tomu, aká bola, mizerná.
Neviem, či sa mi podarí blog resuscitovať, ak nie, nevadí, budem ho mať len pre svoje potešenie a náhodných okoloidúcich.
Takže ten Martin ma vlastne posunul svojím varením, znovu na čiaru.
Díky kámo. Švagre.
Tento recept niekto na webe nazýva aj burgerový wrap. Urobila som ho podľa toho, čo chutí nám .
Naozaj Vám toto jedlo veľmi odporúčam.
Nie je to drahé, je to veľmi rýchle a chutné.



 

Suroviny:

 

500 g mleté hovädzie mäso
1 cibuľa
2 veľké cesnakové strúčiky
veľká kytica petržlenovej vňate
1 čajová lyžička soľ
čerstvo drvené  korenie
malá lyžička cayenské korenie 
čerstvo drvené štipľavé papričky
lyžička mletej sladkej papriky
lyžička sušený tymian
šalátové listy
kolieska kyslých uhoriek
plátkový syr
5   čistých tortíl

Na omáčku :
2 polievkové lyžice majonéza
2 polievkové lyžice kečup
2 polievkové lyžice horčica
1 malá červená cibuľa
4 malé nakladané kyslé uhorky
limetová, alebo citrónová šťava
soľ

Na dresing :
1 malý hustý biely jogurt
4 jarné cibuľky aj s vňaťou
1 malá lyžička sušený cesnak
citrónová šťava
drvené papričky a korenie
soľ

čerstvá zelenina

Postup

 

Mleté mäso (ja som mala miešané hovädzie s bravčovým) premiešame s nadrobno nasekanou cibuľou, petržlenovou vňaťou a prelisovaným cesnakom.
U nás máme radi všetko čo je pálivé, preto som pridala aj cayenské korenie, aj chilli papričky a nakoniec aj drvené korenie.
Vy si do mletého dajte koreniny, na aké ste zvyknutí a aké preferujete. Pridáme soľ a sušený drvený tymian.
Všetko dôkladne premiešame.
Ideme si pripraviť omáčku.

Nasekáme na  malé kúsky červenú cibuľu a kyslé uhorky.
Vymiešame do hladka majonézu, kečup a horčicu.
Pridáme nasekanú cibuľu a uhorky. 
Okyslíme citrónovou šťavou a osolíme podľa chuti.
Na každú tortillu natrieme surové vymiešané mäso, ako keby sme ju natreli nátierkou.

Robte to rukami, to je najlepšie.
V jeden deň som dávala približne 150 g mäsa na jednu placku, ale DM povedal, že to bolo príliš.
Na budúce som teda dala na každú placku 100 g.  
Tak som to uviedla aj v tomto recepte.
Pokiaľ sa Vám to zdá málo, gramáž si upravte.
Panvicu s hrubým dnom rozohrejeme.
Olej nedávajte, nanajvýš pár kvapiek, ktoré rozotriete papierovou utierkou.
Na panvicu dáme natretú tortillu tak, aby bola mäsom nadol. Nebojte sa mäso Vám pri manipulácii neodpadne. 


Opekáme približne tri minúty.
Z panvice ju môžeme odobrať dvoma spôsobmi.
Bud priložíte na tortillu pokrievku, ktorá je menšia ako panvica , panvicu prevrátime a pomocou pokrievky tortillu prenesieme z panvice. 


Alebo druhý spôsob.
Priklopíme panvicu tanierom , prevrátime a máme tortillu rovno na tanieri.
Už viete prečo nedávame na panvicu olej?
Mäso sa spečie a bude sa Vám zdať toho málo, nám to vyhovovalo takto a ak máte svoje pochybnosti, skúste si pridať a uvidíte.


Na opečené mäso rozdelíme uhorkovú omáčku, pokladieme kolieska kyslých uhoriek a nasekané šalátové listy. Ja som mala ľadový šalát, ale môže byť aj rímsky. Aký chcete.


Mal by tam ísť aj plátkový syr, ale u nás sa takto syr neveľmi používa, preto som ho vynechala. 
Tortillu uzatvoríme obálkovým spôsobom a vytvoríme wrap.
Ja potom ešte tieto balíčky vrátim na panvicu, aby sa prehriali  z obidvoch strán a nasiaknu do seba tuk, ktorý pustilo mäso, pri opekaní.
Pri tomto prehrievaní sa aj trošku roztaví ten syr.


Ja som podávala s čerstvou zeleninou.
Ako zálievku som urobila jogurtový dressing, ale môžete použiť aj hotové grilovacie omáčky, alebo urobiť klasický zeleninový šalát.
Fajnotka nesmierna. 

O čom bol rok 2023

Neviem ako u Vás ale u nás sa každý rok nesie v nejakom móde.
Napríklad vlani.
Tak to bol rok kávových automatov.
Vlani sme mali starosti s nebohou mamičkou (božtek do nebíčka).
Tatík ako statný devädesiatnik a ona ako 86 ročná mladica, už potrebovali stálu opateru.
Pýtam sa Vás. Zažili ste hľadanie celodennej opatrovateľky?
Neskutočné niečo.
Kým sa tak stalo, striedali sme sa rodina a vykrývali to tak, ako sa dalo.
Mne vyšla hlavne letná služba. Dobrý Brat má malé vnúčatá v škôlkárskom veku a obidve potrebovali letnú opateru, takže sme to vyriešili takto.
Až do konca septembra som chodievala dva týždne tam, víkend s Dobrým Manželom a naspäť.
Viete čo. Docestovala som sa ako jeden kôň.
Raz mi už vypovedala chrbtica a tak ma DM viezol brmbrmom.
A na každej pumpe sme sa zastavovali a pila som kávu s penou, pretože v Selciach som si zalievala jedine nesku.
A DM si to všimol!!!!!!!!!!!!!!!!! Predstavte si to.
A na začiatku Bystrice je Nay a zabočil tam a riekol: “ A nieže nebudeš na mňa myslieť, zakaždým, keď zapneš mašinu“
A takto úplne nepripravenú ma postavil pred regál, plný kávových strojov.
Zaujali ma mnohé, čoby nie. Najmä ten, čo som videla na obecnom úrade v Selciach.
Maľovali im kuchynku či čo, tak mali prístroj v klientskom centre.
S celým personálom obecného úradu som sa tam videla a ohromne som sa tam cítila.
Hádam hodinu som tam bola a rozprávala sa raz s tým, raz s tým. Výborné to bolo.
A ten niekto z pracovníkov, si tam väčšinou chodili robiť kávu v mašine.
Neskutočná káva to bola.
Nie káva, ale pena.
To nebola pena, to bola hustá, hustá, zahustená šľahačka…fakt to konzistenciou tak vyzeralo.
Z obyčajného polotučného mlieka.
Aj mne ponúkli, že mi urobia, ale ja ako sprostá som už mala dve kávy v sebe a také mocné, že mi dvíhalo hrudník.
Nesku som si nikdy nevedela dávkovať. Buď som si urobila niečo ako hruškovú vodu, alebo sesternicu kolumbijského ristretta. Nič medzi tým neexistuje.
Ak by som si vtedy dala ešte jednu kávičku, tak mi tam v tom klientskom centre , môžu rovno aj pohreb vybaviť.
Takže som stála v Nay, vyberala si kávovar a neustále som myslela na ten, na selčianskom , obecnom úrade.
Našla som ho!!!!!!!
Tak niežeby ma odradila jeho cena….teda táram, odradila, ale keby som veľmi veľmi chcela, tak mi ho DM kúpi.
Ale príprava toho mlieka bola taká…no nie pekná akokeby…od mlieka viedol do toho prístroja doslova šlauf…hadička ako na infúznej fľaši. Možno aj taká dlhá. No to preháňam, ale skrátka bola dlhá.
A zase, na tom obecnom úrade je predsa len nejaké množstvo pracovníkov. Tak ja neviem, ale predpokladám, že 20 určite. Takže tá mašina má tam zmysel. Ale v Selciach u dvoch starcoch a mňa, sa mi videlo vyše tisícky ozaj dosť.
A pán predavač vycítil svoju príležitosť a začal nám nanucovať tento


No čo Vám budem hovoriť. Kúpili sme ho.
Absolútna fantázia.
Pena ako na tom obrázku.

Manipulácia jednoduchá. Do mlieka sme len strčili takú ihlu s tou hadičkou a potom len prepláchli. Vážne, vážne skvelé.
U nás v Selciach začalo kávové eldorádo.
Ešte aj rodičia začali piť znovu kávu.
Mamička stredne veľké kapučíno s troma zrnkami, tatík veľké latéčko s jedným zrnkom.
Tá kávová mašina sa nezastavila.
Nakúpila som k tomu aj tie hrnčeky s dvojitým dnom, aby sme videli ako sa nám to tam pení, posýpky a ochutené sirupy do kávy.
Ešte aj Julka, čo robí v Leroy, tak si nedala kávu vo fache, ale prišla si dať do Seliec.
Jediná Janka Dobrá Švagriná je mrachta.
Tá si vytrvalo zalieva svoju obligátnu smeťavú. Tak jej treba.
Dokonca aj môj brat, prešiel zo smeťavej, čiernej na kapučíno s prídavkom.
V tom čase sme mali rodinnú, veľkú chatovačku, niekde na krupinských lazoch. Chata bola skvelá aj polohou, aj vybavením aj všetkým čo k tomu patrí. Mala aj kávovú mašinu. Ale ako rodina sme sa rozhodli, že bez kapučín a latéčiek sa neobídeme a tak sme ako blázni niesli ten stroj aj na tie krupinské lazy.
Pri tejto príležitosti Vám chcem ukázať ako prišla oblečená na krupinské lazy moja Dobrá Cerka.

Bohužiaľ nemám fotku kde je celá v tomto odeve. Ale je to kaftan až po členky.
Dobrá Cerka : hádam ste si nemysleli, že prídem na chatu oblečená ako šuchta.
Dobrý Manžel : Cerka, ale Tebe očividne zabudli povedať, že tá chata je nad Krupinou a nie v Bombaji.
Samozrejme bolo to tak, že ona mala aj normálne chatové oblečky, takto ju vyzdvihol Dobrý Zať v práci v Bratislave .
Takže kávovar s nami putoval aj na tú chatu.
Sme boli ozaj ako takí frikulíni, lebo ja nepijem kravské mlieko a ani Julka nie a DM sa už tiež adaptoval a tak my pijeme kapučína z ovseného mlieka.
Takže niet väčšej pohody, ako keď sme pozorovali na terase pod pergolou , ovsené kapučíno a pozerali ovce na lúke .
Bože kam to ten svet speje.
Si pamätám ako sme chodili okopávať krumple do Jelšín, kde nám od motýk iskry odlietali od tých kameňov, taká tam bola pôda, dorobení ako kone a vytiahli sme kávu v sunquickovej fľaši, obalenej alobalom. Osladenej a s mliekom a všetci sme si ju podávali dookola, nehľadeli na to, že ja som pila bez cukru, ten bez mlieka, ten bez ničoho, ten aj aj.
No čo už.
Kým som ja opatrovala rodičov, tak DM bol na chate v Jihlave, kde nám už načisto doslúžil náš starý kávovar, 2x opravovaný.
A tak som si premyslela, že ja bez tohto mliečneho už nebudem vedieť žiť. A tak si do Mníchova kúpime taký istý a náš mníchovský prevezieme na chatu do Jihlavy.
I tak sa stalo.
A potom Dobrá Cerka zrekonštruovala obidva ich byty v Bratislave. A do béčka prišiel ich starý kávový stroj a my, sťaby Dobrí Rodičia, sme jej, akože do „nového“ hlavného bytu, kúpili nový mliečny kávový stroj. Ten istý.
To už bol tretí.
A ten minulý rok, nielen ona rekonštruovala.
Rekonštruovala aj najlepšia kamarátka Evka Dingová.
Tá zrekonštruovala starší rodinný domček v Košťanoch.
A som prišla na obhliadku. No hádam neprídem bez ničoho.
A tak ma napadlo, že jej kúpim kávostroj. Tej som ale nekúpila tento mliečny, ale len plnoautomatický a tam sú také fukáriky, ktoré Ti tú penu urobia.
Minulý rok sme kúpili 4 kávové mašiny prosím pekne.
V Selciach neustále robí ukážkovú penu, Radke tiež a hádajte čo.
My v Mníchove sme znovu len prešli na tú vrtuľku.

viď článoček


Poraziť ma ide. Ale nejako sa nám prestalo dariť s tou penou, nech to šľak trafí.
Kravskú ešte urobí, ale z toho ovseného je to len bublinkavé mlieko a to ma nebaví.
Naviac, ovsené mlieko sa mi kazilo ešte pred tým, ako som ho minula, pretože som tou ihlou asi zanášala do neho baktérie. A to som poctivo tú ihlu umývala v horúcej vode. Potom som začala odlievať mlieko do krčiažteka, ale tým sa stratilo to čaro, okamžitého použitia mlieka, priamo v krabici.
Tak ja viem, že mám na to čas a ani by sa mi to neťažilo robiť, ale skrátka, už to nebolo ono.
Takže z tých troch mliečnych fungujú bezchybne na penu len tie dva, náš mníchovský nie a robíme si penu ručne .
Asi je to tak dané, že človek nemôže mať všetko, robí perfektné espresso a amerikano a lungo a s tým musím byť spokojná. (Nie nie som, štve ma to).
No a o čom bude tento rok 2024?
Už to bude tak, že rokom tyčových vysávačov na baterku a rokom operácií. Ale o tom nabudúce.




Zapečené špagety

V kuchyni som vlastnou šéfkou od mojej dvadsaťpäťky, keď som sa presťahovala z rodičovského domu, do vlastného, čo je už takmer štyridsať rokov. 
Bola som sama v kuchyni v Sásovej, v Mníchove a aj keď sme prišli do rodičovského domu do Seliec, tak som to mala s Dobrou Švagrinou rozdelené, že ona sa realizuje na dvore a  záhrade a ja sa realizujem v dome a v kuchyni. Obidvom nám toto rozdelenie nesmierne vyhovuje.
Dokonca keď som pri Dobrej Cerke v Bratiske, tak ona navarí to prvé,  privítacie jedlo a potom mi s vďakou prenechá svoju kuchyňu k plnej dispozícii.
A keď sme začali členiť náš život na letnú a zimnú časť, pritom tou letnou sa myslí pobyt na chate na Okrouhlíku, tak aj tam som bola v kuchyni vlastnou pani.
Chata nepatrí Dobrému Manželovi, ale je to spoločná, rodinná.
Postavil ju pradědeček s prababičkou. Jej neustálym rozširovaním a nadstavovaním sa ustálila do súčasnej podoby a patrí dedičom.
Jedna polovica jednému a druhá polovica druhému.
Každá polovica má viacero izieb a kúpeľňu a chodbu a kuchyňu  a všetky tieto veci. 
Na tú našu kuchyňu pripadajú tri kuchárky. 
Dobrá Svokra Akyna, Dobrá Teta Pavla a ja.
Dobrá Svokra Akyna, je tiež kuchárka, ktorá je zvyknutá na svoju vlastnú kuchyňu od svojej mladosti a Dobrá Teta Pavla tiež.
A tieto tri akurátne kuchárky sme sa zišli v tejto jednej kuchyni.
Dobrá Svokra na chatu chodieva len na susedské návštevy, pretože jej základňa je na chate jej priateľa Václava. Kde je samozrejme tiež výhradná pani v kuchyni.
Dobrá Teta,  tá stále pracovala a na chatu prišla,  len na pár hodín,  na hubačku, alebo na dva týždne v lete , na dovolenku.
Svoj voľný čas trávila v dome jej priateľa Ľubomíra, kde tiež bola výhradnou pani v kuchyni.
Keď tieto dámy prišli na chatu, tak sa mi do ničoho nemiešali, nepindali, brali to ako môj revír, ktorý mi na istý čas prepustili.
A čo sa nestalo.
Najprv umrel Ľubomír (božtek do nebíčka)  a  potom Dobrá Teta Pavla išla do dôchodku.
Zaobstarali sme jej rozkošného kocúrika Zorislava Hulvu, v rodinných farbách – čiernej. No. Zaobstarali. On sa zaobstaral, jedného dňa,  sám a my sme, hraním na city DTP, jej ho tak nejako posunuli, aby sme no nemuseli dávať do útulku.
A padlo rozhodnutie, že Dobrá Teta Pavla a Zorko sa presťahujú  tohto roku na chatu.
Tak
Naše mačky nevedeli votrelca v „ich“ chate, nijakovsky prijať. Ale o tom inokedy.
A ja som sa musela pripraviť na  jej majiteľa  v „mojej “ kuchyni, na DTP.
Prisahám. Prisahám Vám, že s DTP nemáme  takmer, ani jednu povahovú črtu rovnakú.
Spoločné názory, na ľudské človečenstvo, by sme asi ťažko narátali na prstoch jednej ruky. 
Naše kultúrne záľuby sú oheň a voda. Naše osobné potreby sú ako keby sme porovnávali mimozemšťana a baníka. Naše obyčaje a zvyky sú na rôznych poschodiach.
Ale ide to .
Veľmi nám pomáha jedna,  jedinečná vec a to zmysel pre humor, ktorý máme spoločný pre určitý typ humoru.
Ona ho vie podať a ja ho viem prijať.
A jedna druhej sme sa prispôsobili a robíme kompromisy.
Najdôležitejší základ pre život na rodinnej chate.
Takto to robí rodina, ktorá sa miluje.

A čo sa týka kuchyne.
🙂
To je Vám strašná sranda, ako môže byť niekto od niekoho, tak odlišný.
V chutiach, v stravovacích návykoch a celkovo v chovaní sa v kuchyni.
DTP sa najradšej pohybuje na dvore, záhrade a v lese.
Ale má rada varenie a pečenie a nerozpakuje sa uvariť trojchodový obed a s poschodovou tortou, ako dezertom.
Keď DTP navrhne, že dnes varí ona, ja v tú ranu pustím z rúk, všetko čo v nich držím, uvarím si kávu, naberiem vodu a odkráčam do našej izby  sa váľať.
Keď varím ja a DTP nemá naskrze do čoho pichnúť, tak mi chce furt pomáhať. 
Jej pomáhanie spočíva v tom, že všetko,  čo na chvíľu položím na pracovnú dosku, niekam zmizne.
Buď to v nestráženom momente umyje a odloží, alebo to vyhodí, alebo to odnesie do chladničky, do špajzičky, alebo niekam, kde to zaručene nenájdem.
Tak mne nevadí, že po každom očistenom zemiaku, vyhodí z neho šupku a mňa pritom čaká ešte ďalších desať, lenže ona mi zakaždým umyje aj škrabku, odloží ju do šuplíka a odnesie zemiaky. 🙂
Alebo idem prevracať karbonátky na oleji a ona rýchle priskočí, aby mi s tým pomohla. 
Asi sa bojí, že si ruky zoderiem, pri prevracaní tých piatich karbošov a odpadnem od únavy. Toľko vidličiek je v tom kastróle, že sa tam môžeme hrať na šermovačku. 🙂
Alebo, vždy na jar keď prídeme, prinesiem 10 litrovú bandasku repkového maslového oleja.
A teraz som zistila, že ona si priniesla svoju litrovú fľašku a vypráža na svojom oleji, hubové rezníky, ktoré vypráža pre nás, aby sa neminul ten spoločný. Skoro ma zotlo z toho zistenia. Edit : tak nie, navrhol to Dobrý Manžel a uviedol nepriestrelné dôvody. 
DT Pavla vstáva o piatej ráno. To mňa a Dobrého Manžela vtedy čakajú, ešte minimálne tri hodiny krásneho spánku.
A to si potom hodinku popíjame spoločne kávičku v kuchyni, potom si  my dvaja ideme prečítať čo nového vo svete. Potom sa ideme umyť, ja posteliem postele, pochodíme okolo chaty, čo sa nové udialo v noci a pomojkáme sa s mačkami.
Toto má DT dávno už za sebou, keďže vstáva o tri až štyri hodiny,  skôr.
Idem nám dvom urobiť raňaje a DT ich už má vtedy, tie svoje,  celé strávené.
A keď dojedám posledné sústo, tak DT sa opýta “ čo ideme variť“.
A ja ešte dožúvam tú hrianku čo som mala k ovsenej kaši. 
V mojej kuchyni by som obed začala variť tak nejako o jednej poobede a jedli by sme okolo tretej, ale naše ranné vtáča, by už upadla do kómy od hladu.
Raz som nevedela, ako toto vyriešiť a tak som prestala raňajkovať, DM si dá o dve tretiny menej , ako obyčajne a obedúvame ako ľudia,  najneskôr o jednej poobede.
A je to pekné, pretože jeme pekne za stolom všetci traja a mávame aj polievku aj druhé, pretože sú takto dievčatá Stenzlovky naučené. 
A som si istá, že takto jedli aj pradědeček a prababička a oni to naučili aj svoje dve deti, pretože aj v tej druhej polovici u Oldricha a Vilmy , obedúvajú presne o dvanástej.
To som vážne rada, že ma k tomuto DT Pavla a aj Akyna k tomu dokopali.
Oni keď napríklad pília drevo, alebo DM vozí kompost, alebo DT išla pozbierať makovice, čo ostali na poli, a Oldrich napríklad rozobral práve motorovú kosačku. Všetci,  pred dvanástou,  prídu do kuchyne, ja prestriem stôl ako prestierame v Selciach jedine v nedeľu , umyjú sa a sadnú za stôl.
Cinkáme príbormi, zvoníme porcelánovými taniermi, rozprávame sa a jeme. 
Potom sa pohádame s Pavlou kto umyje riad. Ak vyhrám ja, tak mi ho chce silou mocou utierať a ja ju zaprisahávam, že nechcem.
Museli sme si prispôsobiť aj jedálniček.
V dňoch keď je Pavla na chate, nejedávame našu milovanú indiu a patizón a cuketu. A ona nám prestala variť každý boží deň,  nové a nové jedlo, aj keď sa ešte nezjedlo to staré. A občas uvarí aj niečo iné ako mäso.
Musela si chudiatko zvyknúť na to, že sme tak nejako prestali jesť kysnuté koláče, pretože máme z nich strašnú kyselinu a ja zjem sladké jedlo fakt len občas. 
A fazuľovou, šošovicovou a zemiakovou polievkou na kyslo, ktoré môžem v našich rodinách na Slovensku neustále točiť dookola, tu nikoho nenachovám.
A je  podistým ešte viac takých vecičiek, ktorými sa líšime a bezpochyby by aj ona vedela takto,  popísať o mne.
Nič na tom.
Kuchyňa je len jedna a dobrých ľudí, sa zmestí všade. 
Neverila som tomu, ale vážne to ide.
Síce ešte DTP občas pozabudne, že sme tak rozdielne a myslí si, že sa mi bude páčiť  Lara Fabian s pesničkou „že sju maladeee“ a mne popritom hrá balkánska dychovka s Bregovičom . 
Prestali sme úplne pozerať na televízor, a slúži ako stojan na obraz, ktorý mi namaľovala DTP. Vybrala som si ho sama, pretože ju, podľa jej slov, takýto motív v živote ani len nenapadlo maľovať a práca na takom obraze ju vôbec netešila.
My s DM sme milovníci sitkomov a DTP by vraj také niečo nepozerala ani sekundu a chce sa pozerať na Winnetoua, kde môžeme vypnúť zvuk a ona by nám odhovorila všetky dialógy a pomedzi by ešte aj imitovala zvieracie zvuky, zvukové efekty a zurčanie vody, ktoré vo všetkých dieloch odznejú.
Ale včera sme sa váľali od smiechu na „hrubom krčisku a nožiskách“ v Kurva hoš….
Nemôže s nami,  chudiatko,  chodiť ani do kina. Predvčerom sme boli na dokumente o Vermeerových obrazoch a včera na Expendables 4. Niečo čo nevie pochopiť, ako niekto môže dať za to peniaze na vstupné. 
To keby sme išli na nejakú Svěrákovčinu, alebo na koncert Nohavicu, tak to nás aj predbehne, čo tam bude utekááááť.  Zase niečo, čo absolútne nezaujíma nás dvoch.

Dobrá Teta Pavla sa nám usilovala vždy uvariť dobré, domáce jedlo, keď sme prichádzali z ciest. Vždy sa to snažila poňať tak, že si nás chce uctiť a uvarila nám hovädzie líčka na koreňovej zelenine. A DM by najradšej zjedol jej bielu polievku a ja jej paradajkovú polievku, do ktorej nevie odhadnúť množstvo ryže a usypne viac ako treba. 
Takto pomaly prichádzame na tie jednoduché jedlá a asi pred mesiacom, raz nevedela, čoby a urobila zapečené špagety.
Ja som mala pocit, že ak nezjem celý ten pekáč, tak umriem, lebo bez toho nebude mať už môj život žiadnu cenu. To bolo tak neskutočne dobré, že som o tom neustále rozprávala a rozprávala a rozprávala a dnes som ju doslova prinútila aby to uvarila, inak bude musieť jesť vyprážaný patizón odvčera. 
Pre ňu táto dvojkombinácia, niečo nepredstaviteľné.
Takže sme to nejako uvarili a DTP povedala legendárnu vetu…“Bože, kto to bude jesť, je to asi 8 porcií“
Je večer a pekáč vyzerá asi takto.


Ideme do kina a som si istá, že keď sa vrátime tak DM , sa do toho pekáča dôkladne pozrie.

Suroviny:

Na hlboký okrúhly pekáč s priemerom 28 cm budeme potrebovať :

1 veľký + 1 menší lunchmeat
pás údenej slaniny
1 paprika + 1 pálivejšia menšia
1 konzerva drvených paradajok
1 veľká cibuľa
2 strúčiky cesnak
150 ml kečup (alebo podľa potreby)
200 g strúhaný syr
1 vajce
5 lyžíc sladká smotana
5 lyžíc olej
1 polievková lyžica oregano
1 malá lyžička tymian
2 malé lyžičky sol
čerstvo mleté korenie
1 lyžička mletá paprika
500 g špagety (+-)

Postup


Kým začneme variť, chcem Vám povedať, že môžeme samozrejme miesto lunchmeatu použiť aj akékoľvek mleté mäso (od oka by som povedala že 250g) . Môžeme kľudne robiť aj zo sójového granulátu. .
Nemám zatiaľ s tým empirickú skúsenosť, ale k tomuto receptu sa budem často vracať a budem teda skúšať zo všetkého. Dnes je to skrátka z chatového lunchmeatu.
Ideme si uvariť omáčku
Pokrájame všetko čo sa pokrájať má.
Slaninu na malé kocky, cibuľu nasekáme a mäso z konzervy na malé kocky.
Papriku očistíme a nakrájame na kocky. Ak nemáte radi pálivé, tak tú štipľavú nahradíme normálnou. Na farbe papriky vôbec nezáleží.
Na olej dáme rozpražiť údenú gazdovskú slaninku.
Pridáme cibuľu a necháme ju rozvoňať, nechceme ju zlatú, ale skôr takú udusenú.
Pridáme masť z lunchmeatov a papriku. Podusíme 10 minút.
A pridáme kocky mäsa.


Podusíme 10 minút a pridáme paradajky z konzervy. Podlejeme vriacou vodou.

Ak máte čerstvé paradajky (možno nejaké 3), tak ich najprv ošúpte, vodnatý stred vyhodíme a nakrájame na kocky a pridáme ich do omáčky , keď aj papriky.
Pridáme soľ, oregano, tymian, papriku, korenie. Miesto oregana a tymianu, môžeme použiť polievkovú lyžicu byliniek na pizzu, alebo špagety, neviem, či také predávajú, ale myslím, že určite. Prelisujeme do omáčky dva cesnakové strúčiky a pridáme kečup.



Podlejeme a necháme na bublinku prevrieť. Ak niekto pohŕda kečupom , tak nech pridá kávovú šálku pasírovaných paradajok a lyžičku cukru.

Do misky rozklepneme vajíčko a prešľaháme ho s pár lyžicami sladkej smotany. Pridáme dve tretiny strúhaného syra a ostatný dáme bokom.


Omáčka na špagety by mala byť hustá s dostatkom tekutiny. Je len o málo redšia, ako omáčka, ktorú si bežne varíte k špagetám, ktoré sa nezapekajú.
Preto s podlievaním opatrne. Ja zvyčajne omáčky narieďujem vodou, v ktorej sa varili cestoviny. DT podlievala vriacou vodou z kanvice.
Ak chcete skôr použiť vodu z cestovín, tak ich musíte dopredu uvariť.
Omáčku vypneme.


My máme cestoviny vo veľkých 2, 5 kg baleniach, z balíku len odoberám podľa oka a vôbec netuším, koľko asi tak odobrala DTP, ale videla by som to tak na 500 g.
Na vymiešanie so špagetmi , potrebujeme väčšiu nádobu, tak to majme na pamäti.
Ochutnáme a prispôsobíme si na záver, všetko svojim chutiam.
Do omáčky vmiešame uvarené špagety (varíme podľa návodu na obale).
Prosím pridávajte ich postupne. Ak máte pocit, že je to príliš suché, tak pridajte kečup, ak máte pocit, že je to príliš mokré, tak o niečo dlhšie zapekajte.
Na úplný záver vmiešame syrovú zmes, tak aby sa nam rozptýlila do celej masy.

Pekáč vytrieme maslom a vysypeme strúhankou
Vymiešanú zmes navrstvíme a dáme piecť pod alobal na nejakých 20 minút.



Obal odstránime a necháme na nižšom stupni (max 180 bez ventilátora) ešte zapekať 10 minút. Povrch tých špagiet by mal ostať vlhký. Ak sa Vám zdá, že je povrch suchý už po odstránení alobalu, v žiadnom prípade už nezapekajte.
Dohliadnite prosím na to, aby ste ten povrch mali vlhký a pri jedení ste tie špagety nechrúmali a nemali na nich kôru ako na chlebe.
Zvyšným syrom posypeme povrch a vložíme naspäť na zapečenie.





Ten syr necháme roztopiť a už nijako neprepekáme, vytiahneme pekáč von.
Necháme vychladnúť, aby sa nám dali pekne krájať porcie.











Slaný cuketový nákyp s hubami

Môj Dobrý Manžel je muž mnohých záľub.
Škoda, že medzi jeho záľuby nepatrí napríklad ostrenie nožov.
I keď.
Raz sa nadchol na ostrenie japonských nožov.
Toľko videjok, ktoré na túto tému vzhliadol, to svet nevidel. Odkukal toľko techník kadejakých. Ostali nám po nich, rôzne oceľové tyčky, ktorými si vymeriaval uhol, pod ktorým bude ostriť ten môj kuchynský nôž, ktorým som krájala mrkvu. Alebo nejaký špeciálny brúsny kameň, ktorý je už niekoľko rokov namočený vo vode, starostlivo uzatvorený v desiatovej škatuľke a zaberá mi miesto na poličke, medzi čistiacimi handrami.
A tých rôznych brúsok z amazonu!!!!!!!!!
A keď som mala už plné zuby brúsenia si nožov o spodok porcelánovýc tanierov, alebo jeden o druhý, kúpila som si uplne normálnu ostričku. Takú tú okrúhlu , dlhšiu paličku, osadenú v rukoväti.
Zakaždým keď som išla odrezať hárok papiera na pečenie, tak som si naostrila nôž a pripadala som si ako mäsiar, ktorý sa chystá naporcovať prasa. Už mi chýbal len ten krátky, pepitkavý, mäsiarsky kabát a rádiovka na hlave. ako nosí každý mäsiar vo filmoch.
Alebo, raz sa nadchol na modely vláčikov. Teda nie na modely vláčikov, skôr na vyrábanie, tej okolitej krajiny, kde vedie železnica a maličké mašinky mašinkujú.
A to bolo náhodou, veľmi zaujímavé.
Tých večerov, keď sme pred spaním pozorovali pána, ako sa vyrábajú stromy a riečka a jazierko a domčeky a kopček taký a skala onaká. A veru aj niečo povyrábal. Žiadnu dráhu síce nepostavil, ale zato urobil Dobrej Vnučke Dorke, model detského ihriska a model krajiny v okolí jej detskej zvieracej farmy. A bolo tam aj jazierko, kde plávali maličké kačičky. S tým sa dohrala do milej chuti.
Teraz má z tej, modelovej krajinky, mačka Barborka, výborné ležovisko. Stromčeky všetky polámala síce, jazierko už nie je modré, ale celé polepené mačacími chlpmi. Cestička a trávnik sú stále ako nové.
Ohromne by ma zaujímalo, kde skončili, tie igelitové tašky plné koľajničiek a rôznych potrieb pre modelárov.
Výborné bolo aj jeho vzplanutie pre rôzne rádioaktívne materiály.
Len zrazu som našla v pivnici rôzne, absolútne nemoderné vázy a misy a tak. Vôbec som netušila, čo tým mieni.
Či si chce, v našej podzemnej, latkovej pivnici, zariadiť maličkú obývačôčku , aby v tme rozjímal, alebo čo. Keďže som sa kúpy maličkého gaučiku nedočkala, tak som sa opýtala a zistila som, že tie keramické oné, sú natreté rádioaktívnou farbou. A ukázal mi aj nejakú rádioaktívnu horninu, čo má odloženú medzi ceruzkami.
A začal ma nahovárať na výlet do Pripjati. Kým sme sa rozhýbali, tak cesta do Pripjati, je už v rukách rusských agresorov a ostáva dúfať, že z Ukrajiny odtiahnu čo najskôr. Pripjať ale už nebude, to čo bola, takže tam sa už nikdy nepozrieme.
A v súčasnej dobe, záľuba v rádioaktivite spočíva v tom, že DM kade chodí, tade praská. Kúpil si za 300 eur nejaký rádioaktívny merač či čo a meria neviem, čo a seriózne si to spracúva, neviem kde.
Jeho najväčšia záľuba je stále práca s drevom.
Keby ste videli akú krásnu betlehemskú maštaľ, vianočnú vyrobil, vážne krásnu. Tam využil všetky znalosti z modelárskej epizódy a v maštali sú aj rebrinky zo zápaliek a v nich maličká hrstička sena a válov a malé ohnisko a všetky tie maličké veci, ktoré sú zlaté. A aj maličké svetielko a svieti nám to pod stromčekom. Akurát niektoré z detí, stratilo Ježiška, takže Mária tam sedí len tak.
No a čo sa nestalo.
Ja absolutne netuším ako, ale DM má už druhý rok novú záľubu.
On začal pestovať zeleninu!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Neuveríte, ale vlani postavil vyvýšený záhon, porýľoval pôdu a urobil záhon na lúke a vlani sme mali šalát, patizóny, mrkvu, jarnú cibuľku, reďkovku a bylinky.
Tento rok pribudli ďalšie záhony na papriky a truhlíky a kompost.
Dobrá Teta Pavla si kompostér nevie vynachváliť, pretože nemusí vyvážať trávu po kosení, fúrikom kdesi do lesa a kosačku vyprázdňuje priamo na lúke.
Neviem kde dostal impulz, či u Dobrej Švagrinej, ktorá sa furt prtí v niečom, alebo v tom, že videl, že na raňajky zlikvidujem zväzok reďkoviek a on zväzok jarnej cibuľky a neustále sme to museli kupovať.
Skrátka vlani to začalo a tento rok to rozbehol naplno.
Robí to s takým zanietením, že som to ešte u neho nezažila.
Keď mu slimáky ožierali až na hlúbik všetky priesadky šalátu, tak on si Vám normálne dával budík na druhú v noci a chodil s baterkou zbierať na políčko slimáky. Tento rok už nakúpil dlhé truhlíky na šaláty a pozbíjal z drúkov, ktoré si priniesol z lesa, také stoly a na tom má tie truhlíky a vyriešil tak problém so slimákmi
Darí sa mu vo všetkom, okrem cukety. Bože chudák.
Chodí sledovať každý cuketový lístok a keď mu padne naň pleseň, tak mi ho so zúfalstvom, príde ukázať. A keď vyhadzuje 15 cm zhnité cuketky, tak ako keby vyhadzoval na hnoj , vlastné deti. Koľko materiálov a článkov si na túto tému prečítal a študoval. Všetko vyskúšal, všetko.
Podarili sa mu dopestovať štyri. Ani nechcem vedieť ako. Ja mu už toľkokrát chcem povedať „Zlatko veď sa netráp, veď ja si tú cuketu kľudne kúpim“. Ale nepoviem, lebo to je ako keby som mu do otvorených rán sypala soľ.
Ostatné mu ide vážne dobre.
Patizóny naše milované, tak tých máme toľko, že aj rozdávame. Paradajky, papriky, mrkva.
Reďkovku mi pestuje celý rok. Cibuľku jarnú tiež dosádza celý rok. Nenecháme ju vyrásť do veľkej, to ho nebaví. My skrátka všetko hneď jeme.
Každý deň hlávka šalátu, dve tri cibuľky, mrkvička, ja likvidujem lány žeruchy, reďkovky.
Máme spústu byliniek pri ktorých sa nemusím obmedzovať. Neustále mám z čoho strihať pažítku, petržlenovú vňať, ligurček, mätu, bazalku. A strihám stále.
Stále mám čím naplniť raňajkové 4 wrapy, a čo dať do polievky. Keď prídem do marketu, tak prehliadam regály zeleniny, ako Apač prériu. Okrem citrónov a cesnaku a ovocia, vlastne nekupujem nič.
A tento rok pridal aj exotickú ačokču a lufu. To je sranda. Ačokču zasadil pri vysokom smreku a už sa ťahá až pri samom vrcholci toho smreku. Keď ide pozberať úrodu, tak tam má rebrík, aby dočiahol.
Bohužiaľ pohorel pri kríkoch, červené a čierne ríbezle, egreše a čučoriedky v jeseň zlikviduje, pretože len zaberajú miesto. Už tretí rok ani guľôčka.
A DM sa dostal do takého štádia, že keď má voľný deň, tak uteká na záhradu a večer zrobený ako kôň, príde, oblečie si plavky a ide sa doštípaný, spotený, zhorený od slnka, okúpať do rybníka a keď si sadne k počítaču, tak mi spokojný povie „ja som si dnes tak nádherne zazáhradníčil“
Zlatko, dúfam, že táto záľuba Ťa len tak ľahko neopustí.
No a k tým štyrom cuketám
Z jednej som upiekla koláč.
Z druhej so upiekla tento slaný nákyp.
Pridala som tam aj anglickú slaninu a udusené huby, inak som ho robievala bez toho.
Huby nazbierala Dobrá Teta Pavla.
Keď vie, že nebudem variť z húb v ten deň, alebo na druhý, tak mi bez pardonu tie huby podusí.
Dusí ich na troche oleja, len mierne osolené a dusí ich aj polhodinu.
Je to skúsená hubárka a tak určite vie čo robí a ja nemám dôvod jej neveriť.
Mala som ich v chladničke štyri dni a mám absolútnu dôveru, že nám z nich nič nehrozí.
Tento nákyp až tak často nerobievam, pretože patrí medzi trojku obľúbenosti jedál DM, na stupnici 1 až 4, kde je sú najobľúbenejšie jednotka a najhoršie štvorka. Takže skutočne ho jedol, len preto, lebo tam bolo všetko to, čo vlastnoručne vypestoval a patrilo mu to dať do úst.
Ja som sa naopak najedla do popuku a verím že aj deda Oldrich s Vilmou si pochutia.



 

Suroviny:

Do hlbokého pekáča 32 x 24 cm  (vnútorný rozmer) budeme potrebovať

500 g nastrúhaná cuketa
1 nastrúhaný väčší zemiak
1 nastrúhaná cibuľa
4 strúčiky cesnak
4 vajíčka 
170 g anglická slanina
350 g udusené hríby
200 g strúhaný syr
100 ml olej
1 polievková lyžica drvená rasca
2 polievkové lyžica sušený majorán
1 čajová lyžička soľ
bravčová masť na vytretie pekáča

Postup


Rúru zapneme na 180 stupňov.
Cuketu a zemiak nastrúhame na veľkej slzičke. Cibuľu som rozmixovala, pretože moji,  majú výhrady voči nasekanej. Prelisujeme cesnak.
No a postupne pridávame všetky suroviny.
Na kocky nakrájaná mäkká údenina, huby, strúhaný syr,  vajíčka, múku, prášok do pečiva a koreniny. 
Pekáč vytrieme vrstvou bravčovej masti a vysypeme strúhankou, alebo múkou.
Pridáme aj olej. 
Prelejeme cesto do pekáča. 
Uhladíme povrch.
Ja som ako na smrť zabudla dať olej do cesta,  tak som poliala povrch uhladeného cesta v pekáči a vidličkou som popichala povrch, aby sa aspoň trochu dostal olej do cesta


Vložíme do vyhriatej rúry a pečieme 50 až 60 minút.


Necháme vychladnúť a krájame. 



Hubové rezníky, vyprážané v rúre

Sezóna húb na Okrouhlíku začala vetou, ktorú vyslovil Môj Dobrý Manžel a určite sa stane legendárnou :
„Kdyby Pavla netvrdila, že je na ně moc brzo, skoro bych si myslel, že jsem našel bedly“
Našiel ich 14. augusta a už týždeň predtým, niekto Dobrej Tete Pavle, povedal, že našiel bedle.

Ona, ako vyhlásená, okrouhlícka hubárka, to jednoznačné vylúčila, že bohviečo ten človek našiel. Bedle v tomto ročnom období nerastú a bodka. Raz nevedela, ako to má vysvetliť, že som vyprážala bedle uprostred augusta.
Doteraz DTP nosila z lesa maliny a varila z neho lekvár. Huby neboli.
Bola chudiatko na chate na dovolenke celé dva týždne a neustále lialo a bola zima.
Akonáhle sa oteplilo a prestalo pršať, nastúpila do práce a Deda Oldrich z prechádzky v lese , priniesol dva majestátne dubáky a nádherné kozáčiky.
Potom DM priniesol úžasné bedle a vraj videl veľké množstvo suchohríbov, ktorými on opovrhuje a nezbiera ich.
No a na záver, priniesol Honzík od Marcely, najväčšia konkurencia DTP , tak obrovský kôš velikánskych, zdravých húb, že až.
A my, ako starí dobráci, sme zakaždým urobili dôstojnú fotodokumentáciu a každú fotku, sme sme našej DT poslali, aby sa v lekárni šuchorila, že vybavuje recepty a nezbiera huby.
Keď prišla na chatu, tak ani dospať nevedela a utekala.
A priniesla nádielku bisťubohu.
A potom ďalšiu. A ďalšiu.
Dnes je v lekárni chvalabohu, lebo nejeme celý týždeň už nič iné, len huby a treba nám zjesť a j patizóny a cukety.
Hubové rezne vyprážam každý rok a nie je to žiadna sranda, pretože pod tri plechy nejdem. Dostojím sa pri tom obaľovaní.
Na vyprážanie sa nehodia všetky huby a najlepšie sú dubáky, bedle, modráky. Tie dorastajú do veľkých klobúkov a chutia skvele.
Bol by dobrý aj masliak, ale tie sú žlté a tak sú dobre viditeľné pre hubárov a nemajú šancu dorásť do pohodlnej veľkosti. Naviac okolo Okrouhlíku veľmi nerastú. Na vyprážanie nosí DM a DT aj muchotrávky ružové, tzv rúžovky. Oni ich poznajú veľmi dobre, takže nemám ani najmenšiu obavu o svoje zdravie.
Huby nevyprážam na panvici, ale na plechu v rúre a nie, nie sú suché.
Predpoklad na bezproblémovú konzumáciu , spĺňa jediná podmienka VYNIKAJúCA ZNALOSť HúB.
Prosím majte to na pamäti.

 

Suroviny:

Zdravé huby dubáky, bedle, modráky a podobne
vajíčka
hladká múka
strúhanka
soľ
olej

Postup

Huby,  nakrájame na centimeter hrubé plátky. Akokoľvek sa Vám to zdá príliš hrubé, pri konzumácii oceníte, že máte v ústach aj chuť huby a nielen chuť trojobalu.
Keď mám húb len na dva plechy, tak ich obaľujem v múke tak, že skutočne každý plátok strčím do tej múky a aj otočím v nej.
Akonáhle je ich viac ako na dva plechy, tak to riešim tak, že na veľkú dosku dám huby a normálne ich tou múkou len posypem a rukami ich ako keby poprtím, aby sa múka dostala všade. 
Na tomto obrázku, to nie je finálne, ešte som tam asi dve lyžice  prisypala.



Mám v tom už prax za tie roky, takže ich nepolámem ani nepoškodím. Ušetrí mi to čas, ale Vy, ak ich nemáte toľko veľa, postupujte normálnym spôsobom
Minimálne tri vajíčka rozšľahám vo veľkom servírovacom hlbokom tanieri, a dám do nich čajovú lyžičku soli.
No a do ďalšieho,  hlbokého, veľkého taniera, dám zdvojenú, kuchynskú, papierovú utierku a nasypeme veľa strúhanky. 
Na plech dáme papier na pečenie, pofŕkame  hojne olejom a rozotrieme ho štetcom po celej ploche. 


Obaľujeme klasickým spôsobom – múka, vajíčko, strúhanka . Mám už na to grif, takže mi to ide,  aj pri tom množstve , od ruky.
Je celkom možné, že o tom napíšem samostatný príspevok 🙂 .
Obalené kúsky, kladieme na plech. Keď je plech naplnený, štedro pofŕkame olejom aj po ich povrchu.


Úspora oleja a času, pri vyprážaní, je úžasná. Už nikdy by som nešla do vyprážania na panvici.
Plech vložíme do vyhriatej rúry na 180 stupňov, pridáme na 200 stupňov a pečieme,  kým huby nebudú tmavo zlaté. Ak by sa Vám zdalo, že na povrchu sa Vám pečie strúhanka, len na sucho, pridajte ešte zopár fŕkancov oleja. 
Akonáhle sú tmavo zlaté, vyberte plech a nechajte ich trochu vychladnúť, nieže ich budete jesť také horúce, určite by Vám zaškodili.
Na týchto prvých vyprážaných si pochutíme hádam najviac.
Bodka na záver……nie, ešte jarabina nie je a ani vres ešte nemám, hlavná fotka je z vlaňajška. 



Mrkvové rezy

Kedysi som cestovala autobusmi veľmi často. Dobrý Manžel, ešte nebol Dobrým Manželom, ale Dobrým Frajerom a žil v Brne. Potom dostal pracovnú ponuku z Mníchova, ktorá sa neodmieta . My sme sa stali Dobrými Manželmi a kým som si uzatvorila aktívne veci v Banskej Bystrici a definitívne sa presťahovala, trvalo to rok. Celý ten čas som aktívne za DM dochádzala, aby sme si tam pripravili všetko na to, aby sme mohli začať žiť spoločný život.
Cestovanie mi nevadilo, mala som o 22 rokov menej a tešila som sa na DM. Spočiatku som chodila košickou linkou a to bolo dosť , no, košický vodiči mali pocit, že my sme tam pre nich a nie oni pre nás. Boli to arogantní bulovia, ospravedlňujem sa za výraz, ale iné ma pri spomienke na nich, nenapadá. Neboli takí všetci samozrejme, len táto jedna posádka, bola teda štepená.
V tom čase, cestovali skôr študenti , čo študovali na univerzite v Mníchove, operkovský boom nastal až o trochu neskôr. To neboli pripité typy, s taškami plnými piva a borovičky, ktoré na Slovensku brali podporu a chodili na čierno umývať stavebným partiám, špachtle. To boli múdre deti, ktoré mali jednu chybu, cestovali za svojim snom, bez rodičov.
A páni vodiči sa k nim správali, ako ….no ešte aj po tých desaťročiach som sa naštartovala, keď si na to spomeniem. Raz mi jeden šofér, začal tykať, tak ako tykal aj tým študentom a začal ma cvičiť. Ty bláááho. Na ten moment som čakala a ani som o tom nevedela.
Pekne nahlas, nie nekričala som ani nič podobné, ale vravela som nahlas a pomaly, že si poprosím jeho meno a že si vyprosím, aby sa k nám správal, ako k stádu oviec, . A ako sa my správame k nemu s rešpektom, tak vyžadujem aby sa s takým rešpektom správal aj on k cestujúcim. My za neho plat nedostávame , ale on za nás áno a nech si uvedomí, že „jeb…..ý k…..t“ ktorého práve tak otituloval, preto, lebo zabudol, že si nechal pas v batožine v kufri autobusu a chcel si ho ísť zobrať (ešte pred odchodom zo zastávky), mu môže kľudne raz pozerať do očí, keď ho bude uspávať na operačnom stole.
Kolega toho dotyčného, sa naježil a ohromne odvážne mi povedal, že „mladá, klídek“ .
Už som sa s nimi nedohadovala.
Obišla som pár tých študentov, zobrala som si na nich kontakty a oznámila im čo chcem urobiť.
Po celú cestu bol už kľud a keď sme prišli na konečnú do Mníchova, tak som sa za tými pánmi vodičmi prišla a povedala, že som dala na jeho skvele mienenú radu, aby som sa ukľudnila, ale že ten pokoj, ktorý vo mne zavládne, keď sa zoznámim s ich nadriadeným, mi môžu len závidieť.
Aj som napísala sťažnosť, s pripojením kontaktov na spolucestujúcich s tým, že trvám na tom, aby som bola informovaná, ako moju konkrétnu sťažnosť na týchto mužov, budú riešiť.
Odpísali, mi, že to neboli ich zamestnanci, ale nejakí prenajatí či čo, a že už neuvažujú o tom, že budú využívať ich služby, pretože mali na nich už viaceré sťažnosti a ich konanie nie je v súlade s ich firemnou politikou a ospravedlňujú sa.
Bla bla, netuším či je to pravda, či nie, ale ja som s tým košičanom prestala chodiť. Pribudla nová busová linka s východziou stanicou v BB.
Mala jednu chybu.
Šesť hodín chodila po Slovensku!!!!!!!
Vážne.
V BB mala odchod o 15, 00 a na hranici v Bratislave sme boli o 21.00.
Táto linka chodila vrchom, išla do Martina, Žiliny, zbierala celé Považie, aj v Trnave sme stáli.
A viete čo?
Mne to nevadilo.
Ja som to brala ako taký výlet.
Chápete, nechcela som sa čo najrýchlejšie dostať z bodu A do bodu B, ale užívala som si to.
Bože aká som bola hlúpa.
Však mi to ani netrvalo dlho.
Asi na piaty krát, som už bola z toho na mŕtvicu.
Keď sme vyšli z BB a miesto na Zvolen, Nitru Bratislavu, kde by sme boli za dve, tri hodiny, sme to zvrtli na opačnú stranu, tak mi stislo už žalúdok.
Našťastie sa to vyriešilo ….ale to nechcem teraz opisovať.
Takto som v autobuse necestovala hádam aj 15 rokov.
Minule som si to vyskúšala po takto dlhom čase.
DM nemohol pre mňa prísť do Seliec a tak sme sa dohodli, že však pôjdem busom
Tri krát som presadala.
Ale bolo to rýchle, všetko na seba nadväzovalo. Autobusy nemeškali, boli klimatizované, vodiči a cestujúci nekonfliktní, v Bratislave ma dokonca prišiel odprevadiť na busík do Brna , Janíčko s ockom, takže to bolo aj s milou vsuvkou.
Do Jihlavy som prišla, len o necelú hodinu naviac, ako keby som išla autom
Keď som sa dnes vracala z Okrouhlíku naspäť do Seliec, som si dokonca našla autobus, ktorý išiel z Prahy, cez Brno, priamo do BB.
Výborný busík, sedela som na neslnečnej strane, klíma klímovala, cesta ubiehala.
Po prvú zastávku, a druhú , a tretiu, štvrtú, piatu………zase sme cestovali celým Považím a Handlovou a Prievidzou a neviem čím všetkým.
Už som to nebrala ako pred dvadsiatimi rokmi, ako výlet. Už som sa len chcela čo najskôr dostať z bodu A do bodu B. Nevšimla som si, že na Slovensku je povolená preprava medzi mestami a tak nado mnou stále viselo nejaké prepotené podpazušie a ….Cesta trvala toľko, ako keby som išla do Mníchova. S takýmto cestovaním som znovu skončila na niekoľko rokov, kým na to nezabudnem.
Celý týžden s DM na chate som si to nesmierne užívala a aby som DM vykompenzovala môj odchod, piekla som aj bublaninu, aj závin a teraz na záver aj mrkvové rezy, ktoré už boli takým darčekom na jeho sviatok, ktoré bohužiaľ spoločne neoslávime.

.

 

Suroviny:

 

 

Na hlboký plech o veľkosti 30 x 34 cm (vnútorný rozmer, nie vonkajší)
budeme potrebovať

Na cesto :

400 g mrkva očistená nastrúhaná
dve hrste orechov podrvených
4 vajíčka
230 g trstinový cukor
2 polievkové lyžice javorový sirup (ja som mala agávový)
230 ml olej
200 g polohrubá múka
1 balíček prášok do pečiva
1 čajová lyžička jedlá sóda
2 čajové lyžičky mletá škorica
štipka soli
trochu vanilkovej pasty Dr. Oetker

 Na krém
3x 175 g philadelphia syr
110 g práškový cukor
šťava z jedného citróna
3 polievkové lyžice roztopené maslo
1 polievková lyžica javorový (agávový) sirup

Postup 

 

 

Rúru zapneme na 180 stupňov.
Nastrúhame očistenú mrkvu. 
Môžeme to urobiť na veľkej slzičke, ale ja som ju zmixovala nahrubo v robote a tam som zmixovala aj orechy.

Do veľkej misy rozbijeme 4 vajíčka a vsypeme cukor.
Prešľaháme do penista.
Pridáme olej, sirup, sódu, prášok do pečiva, škoricu a soľ.
Premiešame.
Pridáme múku a prešľaháme.
Na záver pridáme mrkvu a orechy.

Cesto s mrkvou sa Vám bude zdať také strapaté a hrboľaté.

Budete si myslieť, že to nebude pekné po upečení. Nerobte si starosti, Všetko dobre dopadne.
Plech vystelieme papierom na pečenie a cesto vylejeme do plechu a rovnomerne rozotrieme.

 

Dáme piecť do vyhriatej rúry a pečieme cca 40 minút.
Po tejto dobe sa zdalo, že cesto mám upečené, aj drievko zapichnuté do cesta, bolo po vybratí suché, ale mne sa to cesto stále zdalo, také nepevné.
Pridala som na 200 stupňov a piekla ešte asi 10 minút.
To som sa už len sústredila na to pečenie, lebo som nechcela touto záverečnou fázou , niečo pokaziť, napríklad prihorením.
Upečené cesto necháme voľne vychladnúť.

Kým cesto chladne, pripravíme krém
Do misy presunieme krémový syr Philadelphia. Viem, že je dosť drahý a ak máte skúsenosť s nejakým, čo dokáže túto značku nahradiť, tak si spravte po svojom.
K syru pridáme javorový, v mojom prípade agávový sirup, práškový cukor a premiešame.
Pridáme citrónovú šťavu, a roztopené, vychladnuté maslo.
Vymiešame do hladka.

Cesto som rozdelila na tri rovnako široké pásy.
Manipulovalo sa s ním komplikovane.

Myslím, žeby bolo lepšie, keby som cesto dala do trošku väčšieho plechu.
Manipulovalo sa teda s ním komplikovane, ale s trochou šikovnosti a opatrnosti, sa Vám nepretrhne. A ak áno, tak ho jednoducho poskladajte ako puzzle.
Spodný pás položte na servírovaciu tácku, s ktorou môže ísť do chladničky.
Potrieme o trošičku menej , ako tretinou, krému.
Priklopíme druhým pásom.
Znovu potrieme o trošičku menej, ako tretinou , krému.
Priklopíme tretím pásom (mne sa pretrhol a nikto nič v konečnom dôsledku nezbadal)
Povrch a boky potrieme krémom čo ostal.
Dáme do chladničky, necháme dôkladne schladiť aspoň na dve, tri hodiny.
Najlepšie sa mi rezy krájali malým, pilkovým, stejkovým nožom z príboru.
Vedeli sa vysporiadať aj s orechmi.
Rez nenechávajte von a zakaždým keď nakrájate porcie, uložte ho znovu do chladu.
Cesto môžete pokrájať aj na 4 pásy, krém si rozdelíte a naplníte dva nízke kusy. . Tie môžete krájať na trojuholníčky. Budú to menšie rezy a jednoduduchšie na manipuláciu.
Jedla som veľa veľa mrkvových toriet, zákuskov, rezov ale tento mi chutí vážne hádam najviac.
No je to na Vás.

Jablkový závin s čerešňami z jogurtového cesta


Už som si na to zvykla, ale spočiatku som , z niektorých označení múčnikov u mojej českej časti rodiny, zostávala trochu zmätená.
Prišla som predstaviť Mojej Dobrej Svokre, jej nastávajúcu 19 ročnú vnučku Radku :-).
Radka je moje dievčatko. Tiež je pripravená jesť v ktorúkoľvek dennú, či nočnú hodinu a rozdeľuje raňajkové, obedové, večerové jedlo a jedlo, ktoré môžeme nazvať „niečo medzi tým“. A pod raňajkami sme si vždy predstavovali, že bude chlebík, rožtek, čaj a hocičo k tomu.
Na rozdiel od Dobrého Manžela a ako som zistila, aj jeho Dobrej Maminky. DM si kľudne dá na raňajky pol plechu bublaniny, alebo tanier venčekov a keď má v chladničke k dispozícii zmes zákuskov, niet šťastnejšieho manžela, na celom tomto šírom svete. A toto on v pohode raňajkuje.
No a naspäť k tej zoznamovacej akcii.
Nastávajúca Dobrá Svokra, sťaby akčná žena, chodila každé ráno na nejaké športové aktivity do cviločnice, alebo do sauny, alebo rýchlu chôdzu po okolí mesta a tak.
A večer nám vraví, že ráno odíde na spining, či čo, a odtiaľ pôjde kdesi. A že na stole nám nechá na raňajky buchtu.
Nuž dobre.
Ráno vstaneme a na stole jablkový závin z lístkového cesta.
Pre mňa a Radku, niečo, čo si dáme po príjemných raňajkách, o hodinku, dve, ku káve 🙂
Tak hľadám teda tie buchty. Vedela som, že večer jej nič nekyslo, tak som myslela, že trebárs kúpila také tie, kúpenské buchty. Všetko som prehľadala.
A nič. Len ten jablkový závin z lístkového cesta.
DM zasvietili oči a nám dvom s Radkou, spadla čeľusť, keď nám vysvetlil, že toto je tá „buchta“
Tak nás zobral na raňajky do mesta.
No dlho, dlho som nešla pochopiť, že buchta je aj závin, aj ríbezľový koláč s posýpkou, aj tvarohový koláč aj bábovka a vlastne všetko. Aj ananásová roláda s pudingovým krémom a nazdobená kudrlinkami, bola buchta. Buchty, ako ich poznáme u nás, moja česká rodina vôbec nerobí. Aleže vôbec. Také tie na plechu, kysnuté a plnené tvarohom a slivkovým lekvárom a podobne, tak to u nich len v rozprávkach vidia. Neviem, či to nemajú radi, alebo to nie je u nich tradícia.
A potom tu máme „dort“.
Ja , čo pochádzam z cukrárenskej rodiny, považujem za tortu, múčnik, ktorý pozostáva z minimálne dvoch okrúhlych piškótových korpusov a naplnené nejakým jemný krémom. A táto torta býva potiahnutá buď čokoládovou polevou, alebo krémom, Povrch torty , býva niečím nazdobená. Dokonca nemusí byť ani okrúhla, skrátka na torte sú viditeľné korpusové vrstvy, striedané s krémom.
Tak som bola zmätená, že prečo chce Moja Dobrá Svokra, piecť na grilovaciu, rodinnú akciu, tortu a nestačí niečo jednoduchšie.
A potom upiekla mrkvový koláč v okrúhlej, tortovej forme. Taký ten , čo má piškót kombinovaný so strúhanou mrkvou a na ňom je vrstva mascarpónového krému s tvarohom. Čo o to, ten múčnik ona vie urobiť skvele a je fajný, fajný. Ako tortu, by sme ale v Selciach, tento múčnik, nazvali len v najbujnejšej fantázii, alebo keby sme chceli oklamať nejaké dieťa, ktoré má sviatok, a že sme mu upiekli „tortu“.
Tu musím spomenúť takú milú vecičku, vlastne dve milé vecičky.
Náš Janíčko autík, si uvedomil, že keď má nejaké narodeniny, alebo meniny, tak by mal dostať tortu. A bolo Janíčka a jeho rodičia aj sestrička aj on, prišli ku nám na víkend , na chatu na Okrouhlíku. Dobrá Teta Pavla upiekla jej povestný Loucký koláč. http://chalupnikovi.com/recepty/?p=6420. A keď ho už priniesla na stôl, ešte nepokrájaný, tak Janíčko znezdajky vykríkol „to je torta na meniny“. Ohromne sa nám uľavilo, lebo mu chudáčikovi, nikto tú tortu neupiekol. A tak môžeme považovať aj Loucký koláč, ktorý upečie DT Pavla, za povestný „dort“. Oklamaný Janíčko.
No a druhá vec, že ako sa dajú detičky oklamať.
Susedovci na chate, majú malého vnuka, ktorý oslavuje narodeniny, uprostred leta. A ten deň oslavoval svoje päťdesiatiny aj hospodský Milan, ktorý je veľmi populárny na Okrouhlíku s celou jeho rodinou. A na jeho oslavu , mu prišla hrať nejaká cimbálovka, potom aj nejaká miestna country kapelka. A na ten deň bol vyhlásený aj lampiónový, letný sprievod a vztyčovala sa vlajka a púšťali sa balóny a bublinky a všetky tie veci okolo. Bola to skrátka veľká sláva.
Celý víkend nám vyhrávala ponad rybník hudba, boli púšťané svetelné lodičky po rybníku, bol sprievod a výkriky „všetko najlepšie k narodeninám“ , a „živio živio živio“ a dokonca bol aj ohňostroj.
A na druhý deň nám malý susedko s rozžiarenými očkami vykladal, že mal včera narodeniny a na jeho oslave mu hrala aj hudba, aj svetielka boli, aj balóniky a všetci okolo oslavovali a dokonca mal aj narodeninový ohňostroj.
Keď na svojej oslave povedal, že má málo darčekov, tak mu jeho rodičia a prarodiča a teta, povedali, že to nemyslí vážne, veď aha akú krásnu oslavu aj s hudbou a atrakciami mu vystrojili.
Hádam, že tento rok už tá vlaňajšia oslava, prekonaná nebude. 🙂
No a naspäť k téme.
„Dortíky“ neviem zaradiť. To sa až tak v jihlavskej famílii nepoužíva, ale mám zato, že dortíky, bývajú nejaké šľahačkovo, krémové , veľké zákusky, ktoré sme u nás doma v Selciach, volali, zákusky a oficiálne sa majú volať dezerty.
Závin volajú, že je to štrúdľa.
Aj som sa chvíľu od toho vymedzovala, ale som s tým prestala, lebo mi to môže byť vážne jedno.
A nakoniec môj názor nemusí byť správny a ten závin sa zje, či je to závin, alebo štrúdľa.
Za mňa, štrúdľa je to, čo sa zaroluje a je to zo štrúdľového cesta, ktoré sa ťahá, alebo vyvaľkáva na tenko, alebo si kúpime hotové štrúdľové. Jedine nad čím váham, je tzv. filo cesto, či sa aj to počíta.
Do štrúdľového cesta nejde vajíčko.
Ale ako píšem, nechcem o tom polemizovať, pretože každá rodina má svoj jazyk a názvy a označenia .
Cieľom mojich rodín, ako slovenskej, tak aj českej , nie je aby sa niečo volalo správne, ale hlavne aby to chutilo skvele a zakaždým si na tom pochutíme.
Hlavne, že som pochopila konečne, že čo je čo.
Cesto na záviny , ktoré by mi vyhovovalo, som hľadala strašne dlho a keď som objavila tento recept, na topreceptoch u Mirči75, tak som ho vyskúšala, už len tak , zo zvyku, bez nádeje, že to bude niečo s čím budem spokojná.
Naviac, pokiaľ som si pamätala, táto dáma, vedela dobre variť a bola nápomocná dobrou radou, pretože vedela, čo robí.
Je to také zvláštne, ako Vám prejdú časťou života, ľudia s ktorými komunikujete na dennej báze, pár rokov a potom zrazu, zmiznú z nejakého dôvodu.
Bola to vtedy mladá mamička a mala dvojičky chlapčekov. Bola na materskej a všetko čo varila a piekla, fotila a vkladala ako recept na toprecepty, kde som sa veľmi angažovala, po istú dobu.
Bola to naozaj veľmi milá, mladá pani.
Po odchode z topreceptov som za sebou zanechala veľké množstvo takýchto internetových kamarátok. Za mnohými mi je ľúto, že to skončilo, ale človek ako starne, tak prestáva mať toľké kapacity na to, aby udržiaval všetky tie kamarátstva, akokoľvek som si myslela, že nikdy neskončia.
Dosť na to, cesto som vyskúšala a bolo to ono!!!!!!!!
Je fantastické, skvele sa s ním pracuje, a je chutné.
Už nerobím žiadne iné a ani raz ma nesklamalo.
Vďaka Mirča, nech si už kdekoľvek, verím, že sa Ti dobre darí a ostala si takou skvelou ženou, ako si Ťa pamätám.
Tento konkrétny závin považujem za takú letnú obdobu. Do náplne pridávam v lete k jablkám aj čerešne. Naše čerešne z dvora na Okrúhliku, nebývajú každý rok, čo je veľká škoda. Sú pevné a keď sú už naozaj na hranici prezretia, sú tmavočervené, až čierne. Keď ich vykôstkovúvam, alebo teraz keď ich zbieram po dvore, tak mám ruky, ako keby som si ich máčala v krvi. Sú fantastické.

 

Suroviny:

Na cesto :
400 g hladká múka
250 g maslo
1 vajce
150 g biely nesladký jogurt
štipka soli

Na náplň :
8 až 10 väčších jabĺk
v sezóne pridávam aj za mištičku čerešní
3 polievkové lyžice hrozienka (ak dávam čerešne, tak vynechávam)
2 alebo 3 polievkové lyžice trstinový cukor
pol balíčka vanilkového pudingu
citrónová šťava z celého plodu
hrsť orechov
kokos na podsypanie

Postup

Najprv si urobíme náplň, pretože budeme potrebovať, aby nám schladla.
Jablká ošúpeme, zbavíme ich jadrincov a bubákov.

Nakrájame na malé kocky a dáme ich do hrnca.
Ak máme čerešne, tak ich vykôstkujeme a pridáme. Ak nemáme, tak dajme hrozienka.

Čo sa týka cukru.
Najlepší recept na cukor,  Vám dá Váš jazyk. Dajte spočiatku povedzme dve lyžice a po udusení , si podľa seba pridajte. 
Ja som dala tri lyžice  trstinového a bolo to veľa. Čerešne už boli prezreté a neskutočne sladké, naviac som sa pomýlila a dala aj hrozienka. A jablká boli tiež sladké. Pridala som limetovú šťavu, ale príde mi to málo výrazné a tak som napísala do rozpisu skôr citrónovú.
No a dáme ešte šálku vody.
A ideme dusiť. Dusíme kým sa Vám zdá, že tie plody sú tak akurát. 
Nerobte ich na blato, pretože je lepšie keď je náplň definovaná tými kúskami ovocia.


Hlavne nenapĺňajte záviny surovými jablkami, aj  keby boli nastrúhané. Neušetríte tým nijaký čas, keby ste ich nechali surové.  Ušetríte si akurát nervy pri krájaní a potom pri podávaní, kedy náplň bude držať.
Ak budete robiť náplň s čerešňami, tak sa Vám logicky zafarbí.. Po tých tmavých čerešniach vyzeral závin, ako keby bol plnený dusenou, červenou kapustou 🙂

Ovocie púšťa šťavu, takže ja ju zahusťujem pol balíčkom vanilkového pudingu.  S prídavkom čerešní, musíme dusiť asi 20 minút a je pustené tej šťavy viac a   dala som teda celý sáčok.
Premiešame, necháme ešte asi minútu. Nakoniec dochutíme , ak treba ešte cukrom. 
Citrónovú šťavu pridajte vždy, pretože náplň ostane pikantná.
Nakoniec do náplne pridajte nahrubo podrvené orechy.
Do letného závinu, škoricu vôbec nepridávam.
Náplň odložíme a necháme ju vychladnúť.


Pripravíme si cesto.

V hlbokej mise, do skyprenej múky , pridáme maslo. Ak je mäkké stačí nadrobno pokrájať, ale ja ho nastrúham na hrubej slzičke. Časovo je to presne toľko isto, ako keby som ho mala krájať.
Pridáme jogurt a celé vajce a štipku soli. 
Nahrubo to premiešam, aby sa múka neprášila a preložím všetko na podložku, kde cesto rýchle spracujeme. Nehráme sa s ním.
Môžete ho začať vaľkať, hneď po spracovaní.
Rozdelíme ho na tri rovnaké časti.
Podsypeme múkou a postupne rozvaľkáme na plát.  Ten prvý som aj zmerala. Mal 32 x 27 a zdal sa mi tak akurát.
Plech vystelieme papierom na pečenie a pomocou valčeka, prenesieme plát na plech.

Plát posypeme trochou kokosovej múčky.
Tretinu plnky rozložíme neďaleko dlhšieho kraja plátu


a zavinieme, pomocou papiera, ktorý je na plechu.


Okraje zlepíme a zatočíme pod spodok závinu.
Takto postupujeme pri všetkých plátoch.

Povrch plátov zľahka potrieme olejom a vidličkou popicháme po celej dĺžke. 
Dáme piecť do vyhriatej rúry na 180 stupňov a pečieme nejakých 30 minút, kým nie je povrch závinov zapečený. Strážte si to podľa svojej rúry. 
Môže sa Vám zdať, že sú stále mäkké, ale oni pri chladnutí tuhnú .
Upečené záviny necháme vychladnúť!!!!!!!
Najlepšie sa mi krájajú malým,  príborovým,  pilkovým nožom na stejky





 

Čerešňová bublanina

Dnes som si prečítala odkaz na mojom blogu od Aničky z Nitry.
Veľmi ma potešil aj keď sa netýkal mojich receptov, ale príbehov, ktoré píšem pred receptom.
Písala, že prečo viac nepublikujem a dávam si dlhé prestávky.
Viete, ja mám pocit, že už nemám čo sem dávať.
Všetko je už akoby, uvarené a upečené.
Generácia blogeriek, ktoré prišli po mne, sú iné.
Varia tak, ako im káže zrýchlený životný štýl.
Snažia sa predchádzať civilizačných ochoreniam, zmenou stravy.
Snažia sa variť tak, aby sa prispôsobili svojmu ekologickému presvedčeniu.
Uberajú na klasických surovinách, ktoré robia jedlo síce chutným, ale naskrze nezdravým.
Snažia sa vyhýbať lepku, cukru, alergénom, éčkam.
Ja sa im nečudujem.
To, ako sme varievali odnepamäti, zanechalo na nových generáciách ,katastrofálne následky.
Darmo si budeme nahovárať, že my sme jedli takto a takto a tu sme. Nie to nie je pravda.
A po starom sa už nebude nikdy variť.
Vidím to aj na mojej Dobrej Cerke, na ktorej je stále vidieť vplyv, že sa učila variť odo mňa. Ale už je to iné.
Prestala napríklad používať ocot.
Poviete si…no Bóže, je tam toho. Ale, viete si predstaviť šošovicovú polievku na kyslo, bez octu? A nie, žiadna citrónová šťava šošovicovú polievku nevylepší!
Jej syn, náš drahý autík Janíčko, má rozšírený ekzém a v stravovaní DC , vylučuje všetky agresívne príchute, čo ocot, bezpochyby je. A tak ho nepoužíva. Na evokovanie kyselkavej chuti, používa výhradne bobkový list, Keď som u nich varila, jemu som odliala bokom a pre nás som to ochutila po starom. A rodina už od toho odvykla, nechutilo to ani Dobrej Vnučke, ani Dobrému Zaťovi a Dobrá Cerka mala kyselinu, čo jej išla až hore krkom.
Je predpoklad, že Dobrá Vnučka Dorka, doopatruje Janíčka , keď už budú rodičia na pravde božej a ona v starom veku. Dorka už nikdy nebude variť šošovicu inak, ako bez octu. A naučí to aj svoje deti a vnúčatá.
Posunuli sa iným smerom, ako som ja.
Takže ak si my, staré gazdiné myslíme, aké sme úžasné kuchárky a všetci sa idú za našimi sviečkovými a pečenou krkovičkou a vyprážanými rezňami zabiť a keď sa pominieme, tak budú za našimi jedlami všetci plakať.
Zabudnime na to.
Neukájajme sa spomienkovými optimistom.
A je to tak správne, každá generácia žije svoj život, nie ten náš. A hlavne nevyčítajme im to. Ani my, už na zápražky a pečenie, nepoužívame bravčovú masť z vedra a nerozprážame pod praženicu, údenú slaninu. To bývali bežné raňajky u mojej starej mamy Betky (božtek do nebíčka).
A moje rozprávania a spomienky?

Božechráň, nechcem sa v žiadnom prípade prirovnávať k umelcom, ktorí niekedy hovoria o svojom bloku a darmo čakajú na nejakú tú múzu. To by bola arogancia. Ale vážne, niekedy stojí recept, len preto, pretože nemám práve inšpiráciu na rozprávanie.
Niekedy mám pocit, že už všetko bolo nieže dovarené, ale aj povedané.
A mám tiež svoje starosti, ktoré sa nejako kopia a napínam sily aby som to zvládla tak, ako sa patrí.
No a k blogu ako takému.
Pred viac ako desiatimi rokmi, mi boli obrovskou inšpiráciou, balkánske blogerky. Sledovala som ich dobrých tridsať.
Dobrá polovica z nich, už nevarí a dokonca už nie je možné nájsť ani ich blogy. Prestali platiť „nájomné“ majiteľovi internetového miesta, kde ho mali umiestnený .
A tie čo ostali, už tiež len tak „dobiehajú“.
Niekedy sa pozriem na nové footblogy, na nové blogerky a tento môj, mi príde oproti tých ich, zúfalo nemoderný, zastaralý.
A tie ich fotky, bože to je krása.
Tie moje sú hrozné proti tomu.
Ale je veľmi zaujímavé sledovať, ak sa mení štýl fotenia hotových jedál.
To čo bolo fakt veľmi veľmi cool, ešte pred troma rokmi, je už teraz také..no pekné, ale vidieť, že to už tak nejako…..nemá tú modernú agresivitu, ten šmrnc a esprit modernosti.
Takže tak je to.
Som vyhorená 🙂
V piatok som prišla zo Seliec na chatu na Okrouhlík. Prišla som naozaj len na pár dní, pretože aj po tých 22 rokoch manželstva, sme s Dobrým Manželom, veľmi neradi od seba odlúčení a využila som okno, keď som sa mohla zo Seliec uvoľniť. Tú ďalšiu nedeľu sa vraciam.
Keď som bola teraz v Selciach, priniesol z trhu Dobrý Brat Jožko, asi kilo čerešní.
Vlastne netuším koľko ich bolo, boli v takej tej veľkej, umelohmotnej krabici, čo používajú trhovníci.
Umyl ich a položil na stôl. Bola medzi nami a začali sme sa rozprávať a celú tú nádobu sme na posedenie zjedli.
Nikomu sme nedali.
Boli sme tam len my dvaja a čerešne a potom už len kôstky. Ani jedna nebola poškodená, ani jednu sme nevyhodili. Fakt ostali len čisté kôstky a pár stopiek.
V ten deň, ostal náš obed nedotknutý 🙂
A keby sme mali ešte jednu krabicu, možno zjeme aj tú.
Naša čerešňa na dvore chaty, tento rok zarodila.
Premeškala som dobu oberačky a tak nemám tohto roku zavarené nič.
Dobrá Teta Pavla mi písala, že mi zavarí a s veľkou obavou sa ma opýtala, že či vážne chcem, aby ich vykôstkovala.
Tak som jej povedala, že nemusí a tie kompóty nechám na chate.
Vôbec si neviem predstaviť, ako si dám nevykôstkovaný kompót k jedlu, Predstavte si, že oni aj pečú z nevykôstkovaných čerešní.
Za mňa, je to barbarstvo 🙂
Ale tie posledné čerešne, z tých najvyšších konárov, ktoré musel prísť obrať Michal, ktorý váži asi toľko, ako škorec a nepreborí sa na streche do chaty,
tak tie čerešne ma čakali v chladničke.
Keď som otvorila chladničku na chate a uvidela čerešne v dvoch hrncoch, vedela, som že ten jeden padne do môjho brucha. I stalo sa tak.
A dnes ochladilo natoľko, že som sa cítila na to, žeby som z tých čerešní
niečo upiekla.
Sú čierne a nenormálne sladké. Neboli prezreté a neboli na blato. Keď som ich odkôstkovávala, tak striekala z nich šťava, tmavá ako krv.
Dobrý Manžel si kázal urobiť bublaninu.
Ja bublaninu nemusím, a keď tak , len z červených ríbezlí. Ostatné ovocie, mi príde v bublanine veľmi mdlé. Ale čo DM chce, to DM dostane.
A predstavte si, že na blogu bublaninu nemám.
Začala som prezerať mnohé a mnohé recepty. Vyselektovala som, čo sa mi pozdávalo a dala dokopy vlastný recept, podľa toho, ako si myslím, žeby chutilo nám.
Tie recepty boli vložené hádam aj pred 10 rokmi na internet a bolo vidieť, že to boli recepty podedené. Viete podľa čoho som to vedela? Strašne veľké množstvo cukru tam išlo. Naozaj veľmi veľa. Dala som ho takmer o tretinu menej .
A som si istá, že mladá, moderná gazdinka, by na túto moju, už upravenú bublaninu, povedala….“dala by som tam menej cukru“! A mňa by trafil šľak.
Tak ja som uznanlivá a vôbec sa nečudujem, že sa varí už úplne inak. Ale niekedy sa pýtam, či nejaké frázy sa nehovoria len preto, lebo sa to už hovorí zo zvyku.
Ja vôbec nechápem človeka, čo mi povie, že ešte nemôže raňajkovať, lebo je na neho priskoro. Toto tiež beriem ako frázu.
Ja som pripravená začať jesť v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu, akonáhle otvorím oči. 🙂
No a potom si ten človek, čo mi tvrdí, že je priskoro na raňajky (konkrétne môj DM), vezme tanier mrveničkového koláča, alebo bábovky, alebo punčových rezov, alebo venčekov, alebo narodeninovej torty a toto raňajkuje.
Hlavne že je to princeznička s delikátnym žalúdočkom, čo skutočne musí nechať svoje telo prebudiť a precítiť a dopriať mu čas na to, aby sa naraňajkoval. A vzápätí na to, zje pol ananásovej rolády.
To nech si nechá. Ja sa kľudne zobudím o piatej ráno a urobím si obložený rožok s čajom a nechávajú ma tieto žalúdočkové starosti DM úplne chladnou. 🙂
Alebo. Príde nejaká manca k stolu s raňajkami, dá si pol rožku s bielym jogurtom, ktorý nedoje, pretože je „úplne plná“. Za mňa – fráza.
Tak ja netvrdím, že pre niekoho je táto bublanina veľmi sladká a netvrdím, že niekto nedokáže jesť hneď ako sa prebudí a už vôbec netvrdím, že niekto zje pol rožka a pol bieleho jogurtu a má pocit, že zjedol polku pečeného prasaťa..to ani náhodou, len si myslím, že niekedy sa to jednoducho povie len tak, zo zvyku.
Takže toľko k novému receptu.
Stará nemoderná bublanina.




Suroviny:

Na hlboký plech s vnútorným rozmerom 30 x 34
budeme potrebovať

6 vajíčok
280 g cukor krupicový
370 g polohrubá múka
pol balíčka prášok do pečiva
8 veľkých polievkových lyžíc teplá voda
10 veľkých polievkových lyžíc olej
strúhaná žltá kôra z jedného citróna
vanilková príchuť, ja používam pasta dr. oetker
tuk na vymazanie plechu
kokos, alebo múka na vysypanie plechu

Postup

Vykôstkujeme čerešne. Čím je ich viac, tým lepšie. V chladničke okrem našich bola mištička čerešní, ktoré nám dali susedovci. Boli svetlé a tak som ich zamiešala, aby boli pekne rôznofarebné. Po odkôstkovaní som mala plný hlboký tanier.
Rúru zapneme na 180 stupňov.
Vajíčka oddelíme na žĺtky a bielky do väčších misiek.
Bielky napeníme a pridáme k nim 80 g cukru. Vyšľaháme pevný sneh.
Ja preto začínam so šľahaním bielkov, pretože mi odpadne práca, umývať metličky. Ak by som najprv šľahala žĺtkovú masu, tak kým by som išla vyšľahať sneh, musela by som tie metličky dôkladne umyť v horúcej saponátovej vode, aby sa dôkladne odmastili.
Takto strčím zabielkované metličky do žĺtkov a nič sa nedeje. Naopak to nejde.
Žĺtka napeníme a pridáme k nim dvesto gramov cukru (všetko čo ostalo), prešľaháme do penista a pridáme teplú vodu.
Znovu dôkladne prešľaháme a pridáme olej.
Šľaháme  a pridáme napokon múku s práškom do pečiva.
Zmes zhustne.
Do masy nastrúhame žltú citrónovú kôru

Ja som pôvodne dala limetovú, ale prišla mi málo výrazná, takže do receptu píšem citrónovú. Nakoniec ochutíme vanilkovou pastou.
Premiešame a do cesta,  krátkymi rezavými pohybmi zapracujeme sneh.
Masa sa odľahčí.
Plech vymažeme tenučkou vrstvičkou masla a posypeme kokosom.
Zmes vylejeme do plechu a ľahkou rukou ju rozotrieme.
Po povrchu pokladieme čerešne.

Dáme piecť do vyhriatej rúry na 180 stupňov a pečieme cca 30 minút.
Strážte si to podľa svojej rúry.
Cesto je spevnené, oddeľuje sa od bokov a je po povrchu zapečené.

Múčnik vytiahneme a necháme vychladnúť, zľahka posypeme práškovým cukrom.

Krémová, hrachová polievka s párkom

Keď som začala vnímať módu , v našich socialistických obchodoch nebolo veľmi čo vyberať.
A nie, nie je to fráza, ale holý fakt.
Všetko čo sa kupovalo, kupovalo sa cez nejakých známych.
Počnúc pančuchami a autami končiac.
Prišla móda čiernych pančúch. Bože môj, nikde ich nebolo dostať. Moja spolužiačka Anička Ivácková a Libuška Rusková, tým bolo hej. Ich maminky pracovali ako predavačky v galanterke. Ale boli prajné, dopriali aj nám a keď doviezli do obchodu čierne, tak sme mali všetky kamarátky.
Alebo, keď išli predávať na Radvanský jarmok, tak nám tieto maminky odkázali, že do stánku naskladnili aj koženkové bundičky a máme si prísť kúpiť.
Pamätáte sa na ne? Boli ako keby do pása a od pása bol naložený taký široký pás, ako keby sukňa, alebo volán, alebo neviem ako to mám popísať. A mali veľké gombíky a široký golier s fazónou. A kto nemal na tom golieri pripnutú kytičku umelého ovocíčka, alebo kvietkov, tak bol módny barbar a bez takej kytičky ani nemalo význam chodiť do kostola, lebo to bol strašný dešpekt od všetkých dievčat čo sedávali pred kostolnými lavicami, na lavičkách. Ja som takú nosila, aj na uštrikovanej baretke, čo som v nej nosila igelit, aby mi na hlave robila dôstojnú pufku. Šušťala som pri chôdzi a mávala som orosené vlasy.
Ale aj ja som mala šťastie v tomto smere. Moja mamička bola cukrárka v cukrárenskej výrobni a všetky predavačky potrebovali raz za čas, upiecť veľmi rýchle tortu, alebo škatuľu zákuskov. A všetky sa navzájom poznali a tak som mala aj ja možnosť, chodiť v podpultovkách oblečená.
A potom som začala pracovať na Okresnom národnom výbore, odbore územného plánovania. To je tam, kde sa vybavovali stavebné povolenia, územné rozhodnutia a vyvlastňovali sa pozemky. Tak, ja som tam bola , príliš malá rybička, a bola som tam obyčajná sekretuša. Ja som tie rozhodnutia len písala.
Ale, na voňanie, som používala výhradne deodorant Impulse a dokonca, som si mohla vybrať aj farbu, akú som chcela (bordový Red Pantera) a umývala som si zuby, zubnou kefkou Jordan a nosila som igelitky z tuzexu , značky jeans Wildcat.
Bože môj, to bola strašná doba.
V Maďarsku povolili v tom čase, súkromné podnikanie v malom a tak tam vznikalo strašne veľa trhovníkov s handrami, okuliarmi, topánkami, platňami a bohviečímvšetkým.
Chodili sme odtiaľ s plnými taškami a naviac so sklenenými, litrovými fľašami Coca coly, ktoré nám trhali rúčky na tých taškách.
Keď som mala 17 rokov, otehotnela som, vydala som sa.
Kočík mi poslali Egon s Evou z Drážďan a bola to absolútna bomba. Podľa toho kočíka ma poznali všade.
A potom v Selciach, keď otehotnela nejaká moja kamarátka, tak Egon s Evou, poslali aj im a boli svetové, aj oni.
Ponožtičky pre bábätká, také tie rozkošné, froté z Číny, čo boli tiež len pod pultom, tak som mala hádam za krabicu. Aj výbavičku, podpultovú som mala. Perinky, zavinovačky, vankúšiky, paplóniky, mi ušila krstná mama a vyšila moja sesternica , Martuška Cabanová, výstavným dierkovaným spôsobom, ako madeira. Bože a prach na pranie!!!!! Už som zabudla na tú značku. Ten bol tiež k nedostaniu a bývalá svokra mi ho priniesla celú, tú kartónovú krabicu, čo sa z nej vykladal do regálu. No. Neprišiel do regálu, ale ku nám do práčovne.
Rodičia môjho ex a musím priznať, že aj moja mamička, boli takí, latentní malomeštiaci.
Takí, čo vzišli z veľmi chudobných pomerov a z nejakého dôvodu si, finančne, veľmi polepšili.
Moja mamička piekla a môj exsvokor bol vedúcim, vo veľmi lukratívnom odbore, kde ste sa bez známosti, nepohli ani o krok.
A tak si mohla aj moja rodina a aj ich rodina, takpovediac dopriať.
Mali na to, ale nevedeli, ako s tým narábať a tak to bolo také úsmevné.
Keď som mala privítanie detí do života a fotili nás, bolo teplo, všetci sme mali oblečené ľahké oblečenie, krátke rukávy a exova mamka mala na tých, letných šatách prehodený kožušinový golier z líšky, ktorý nosievala na zimnom kabáte. Vôbec som to nepochopila, ale nikomu to neprišlo divné. Asi sa štylizovala do hollywoodskeho outfitu. Ešte aj paprčky jej z toho goliera , na tie krimplenové šaty, viseli.
A moja mamka, kým sme odišli na MNV, rýchle zalievala čokoládou nejaké zákusky a potom si narýchlo namaľovala rúžom pery . Nechty mala také špinavé z tej čokolády, ako keby práve vyfárala z bani, ale mala narúžované ústa.
Ja sa z nich nevysmievam a nie som krutá, len skrátka spomínam s láskou.
No a exova rodina, mala rodinných priateľov v Šahách. Pán bol presne na tej istej pracovnej úrovni ako bývalý svokor.
Takže tiež mali z čoho.
Áno, boli aj oni malomeštiaci, ale pani bola taká….rozhľadenejšia a viac rozumela, minimálne móde. A nezbierala porcelán so zlatým pásikom a poháre zo Zlatej Zuzany, ale ružový a na jedálenskej, ružovej súprave aj jedli v obyčajné, pracovné dni a ja som sa bála odrezať si na ňom rezeň, či ho nerozbijem a nemala na konferenčnom stolíku, prestrenú dečku, vyšívanú, krivou ihlou, ale mala ho podsvietený a s doskou z lešteného malachitu.
Bola to krásna pani a ja, tak upravenú dámu, som jakživ nevidela.
Taká slovenská Sue Ellen Ewing.
Oni nám zohnali spáleň, na tú dobu nevídanú. Aj oni mali presne takú istú. A pán nám tvrdil, že na Slovensku sú len tri. Či to bola pravda neviem.
Neviem odkiaľ bola, ale bola taká zaujímavá a nadčasová, že prisahám Vám, že šatníkové skrine mi slúžia doteraz a nikto by nepovedal, že sú staré 43 rokov. Sú skvelé a stále nemám v úmysle ich vymeniť.
No a, s pani som mala ísť na nákup do Budapešti, aby mi pomohla vybrať zimné vecičky na bábätko. Bola som v piatom mesiaci a prišlo mi veľmi nevoľno a tak som ostala u nich v byte a ona išla sama. Akurát som jej dala peniaze a okrem rôznych vecí, som ju poprosila aby mi kúpila paletku tieňov na oči, vo farbe hnedej. Ona mi pozrela do očí a vraví, hnedú v žiadnom prípade, tebe jedine zelené. A predstavte si, že zelenú paletu používam doteraz.
Ja som sa rozviedla a o tých ľuďoch som už nikdy viac nepočula na celých 43 rokov.
No a predstavte si.
Tento víkend boli u nás na chate vnúčatá aj s rodičmi na návšteve. A boli sme sa naobedovať v Mlýne.
Pred časom, sme prestali chodievať do tohto zariadenia, pretože ich terasa je postavená na žumpe a veľmi zle to tam urobili a je tam smrad. Personál tvrdil, že je to tým, že tam majú stojací rybníček, ale všetci vieme, že je to žumpa.
Kuchyňa je skvelááááá, ale čo z toho, keď to tam smrdí. Teda smrdí to na tej terase, ktorá by inak bola veľmi fajná. . Tak ostávame v reštaurácii vnútornej, ktorá nie je útulná. No všetko zle…. okrem jedla.
Tentokrát sme im znovu dali šancu, že to možno už nejako vyriešili.
Nevyriešili. Z terasy sme znovu zaspätkovali dovnútra.
No a obsluhoval nás Slovák. Ku Slovákom som ja veľmi zdieľna a hovorná a pustila som sa aj s ním do reči. Bla bla bla bla bla…a odkiaľ ste?
Zo Šiah.
Fíha. Tam som poznala jednu rodinu, ale je to už skoro 45 rokov a už ani netuším ako sa volali. Pán pracoval ako bla bla bla, pani bola veľmi krásna žena a mali dve deti čo sa volali bla bla bla.
Čašník : „Jasné, volajú sa takto a sú rozvedení už roky rokúce, a ich deti sa majú takto“
Strašne ma vždy potešia takéto veci. Dvaja úplne cudzí ľudia, z rôznych častí krajiny , v cudzom svete, sa stretnú a majú spoločného známeho.
Dobrý Manžel to nevie pochopiť, ako sa mi môžu stávať takéto veci. No stávajú.
Doma som sa pozrela na fb profily, tejto rodiny a zistila som, že pán aj pani minulý rok umreli. Deti, vďaka tomu, že jeden mal pred tými desiatkami rokov, 14 rokov a druhý rok, som pochopiteľne vôbec nespoznala.
Očividne sa rodine, po revolúcii , prestalo tak dariť, ako dovtedy. Minimálne to tak vyzeralo, ale je možné že sa úplne mýlim.
No a tak sme si dali vynikajúci obed v neútulnej reštaurácii a pozerali sme cez sklenenú stenu, na ľudí na terase, čo netušili, že si idú sadnúť na krásne miesto s výhľadom na malý rybníček a stromy a lúku, ale do smradu.
Dobrá Cerka Radka s Dobrým Vnukom Janíčkom , si okrem iného, dali hrachovú polievku a tak nádherne voňala a vyzerala, že mi prišlo ľúto, že som si ju nedala aj ja a hneď som ju aj uvarila.
Jednu hrachovku, tu už mám, ale táto je iná a mám zato, že jednoduchšia.
Taká chatárska.
A je skvelá, pochutili sme si.
Čo, ale je bezpodmienečne nutné, k jej uvareniu, je čerstvá vňať ligurčeka.







Suroviny:

Na 5 porcií budeme potrebovať

250 až 300 g suchý, polený, žltý hrach
2 nôžky párok
veľká kytica čerstvého ligurčeku
100 ml sladká smotana
2 rožky od včera
veľký orech masla + 3 polievkové lyžice olej

Postup

Do hrnca vložíme, prepláchnutý žltý, polený hrach. Samozrejme, môže byť aj nepolený, alebo zelený, ale ten sa varí o niečo dlhšie. Keďže hrach nenamáčam, tak používam ten žltý, polený a ten sa mi uvarí veľmi rýchle.
Hrach zalejem asi dvoma litrami vody a vložíme naozaj veľa ligurčeka a plytkú lyžičku soli.
DM vypestoval na chate už celkom slušný krík, tejto úžasnej bylinky a nalámala som tú najhrubšiu stonku, úplne celú.
Pridáme lyžičku soli.
Varíme, pokiaľ sa hrach neuvarí do mäkka. 
Kým sa hrach varí, rožky pokrájame na malé kocky. 
V panvici rozohrejeme maslo s olejom a opečieme kocky, do zlata.
Hrubé kusy stopiek od ligurčeka som vybrala, ale lístky som nechala.


Hrach,  zmixujeme  ponorným mixérom
Do polievky vložíme,  na tenké kolieska, nakrájané párky a vlejeme smotanu.
Necháme prevrieť na jednu bublinu a vypneme.
Tým že som hrach zmixovala, tak mi polievka zhustla a doliala som ešte vodu. Necháme polievku chvíľu postáť, pretože sa Vám bude zdať, že je stále riedka, ak trošku schladne, tak aj zhustne a budete mať srdce na mieste.
Na ozdobu som ešte nakrájala lístky ligurčeka a posypeme krutónkami.