Archívy autora: vybusna

Cestoviny „Verdure“ – pre začiatočníkov

Pridaj komentár

Keď som pred mesiacom vložila recept pre začiatočníkov ,na varené hovädzie s omáčkou , ako falošné španielske vtáčky, písala mi mladá pani, že to ako keby som pre ňu, tam vložila.
Že jej babka španielske vtáčky robila a nevedela sa ich dojesť. Maminka ich nerobievala vôbec, presne pre ten dôvod, ktorý som spomenula, že si nevedela urobiť vhodný plát mäsa na roládku. A v žiadnej reštaurácii, ani v slovenskej, ani v českej, nikde na karte , španielske vtáčky,  nie sú.
Asi ani všetci,  žijúci,  profesionálny kuchári, urobiť mäso na roládu nedokážu….chcelo by sa povedať.
To samozrejme tak nie je, naši kuchári sú šikovný, aspoň tí, čo pracujú v slušných reštauráciách a hostincoch.
Skôr,  je to príliš prplavé jedlo, ktorého prácnosť,  nemá dostatočný výtlak, pretože už nie sú také žiadané, ako boli kedysi.  No dosť o španielskych vtáčkoch.
Skrátka mladá pani sa mi chcela poďakovať, za veľmi popisný, začiatočnícky recept,  čo ma nesmierne potešilo. Moja práca, čo sa týka takého receptu pre začiatočníkov, minimálne v pár prípadoch, došla k úžitku.
Toto je presne také,  isté jedlo, ktoré sa budem snažiť, rozpísať podrobne aj s takými radami, ktoré už gazdinky, ktoré sa nerátajú medzi neskúsené, vedia.
Možno by sa našlo aj viac takých pripomienok, ktoré zabudnem a ak mi ich napíšete v komentároch, tak budem nesmierne rada a ja ich tam dodatočne zakomponujem.
Pri názve tejto pasty, som sa pobavila pri spomienke, keď prišiel šéfkuchár Pohlreich, zlepšovať stav kuchyne do nejakej reštaurácie a tam bol majiteľ, presne taký človek, ako Pohlreich vždy kritizoval.
Človek, čo sa do gastra absolútne nerozumie a kúpi si stravovaciu prevádzku, bez toho, aby obetoval nejaké peniaze na to, aby zaplatil človeka, čo má o tom vedomosť.
Pohlreich si objednal pastu „Primavera“ a tam boli nejaké kolieska klobásy s lečom, ako omáčka.
A on sa ho pýta: viete čo znamená pasta „Primavera“? A majiteľ odpovedal, že sú príma, že chutia výborne. :-).
Pohlreich skoro upadol do kómy.
Mimochodom „primavera“ je po taliansky jar, takže tá pasta znamená, že sú to jarné cestoviny, robené vyslovene s tou jarnou,  krehkou zeleninkou, ako je špargľa, hráškové lusky, mladá cuketa a podobne. Tak,  do pasty primavera  sa dá  pridať hocijaká zelenina a v Severnej Amerike Vám tam dajú aj smotanu. Nech je už výklad „Primavera“ aký chce, ale rozhodne neznamená, že sú príma a skvelé a lečovú zeleninu s klobásou  tak nazve len diletant.
A prečo o tom píšem?
Aby ste vedeli, že „verdure“ je po taliansky zelenina, takže Pasta Verdure ,  sú vlastne obyčajné,  zeleninové cestoviny. Tak.

Suroviny:

Na tri  porcie budeme potrebovať

1 malá cuketa
1 malá brokolica
1 chilli paprička
400 g plechovka krájaných paradajok
1 cibuľa
2 cesnakové strúčiky
vetvička rozmarínu
2 polievkové lyžice olej
veľký orech maslo
zarovnaná čajová lyžička soľ
čerstvo drvené korenie
1 malá lyžička hnedý cukor
syr parmezánovitého typu
400 g cca cestoviny

Postup

Cuketu ošúpeme a pokrájame na kocky.
Miesto brokolice, môžete použiť baklažán, ale mne on zúfalo nechutí a nechutí ani DM.  Ak použijete baklažán, tak ten dobre umyte a nemusíte ho šúpať, ale nakrájať na kocky priamo.
Ja teda pracujem s brokolicou.
Brokolicu musíte dôkladne spracovať na malé kúsky. Ak máte tie kvietky, ktoré tvoria hlavu, zafarbenú do hneda , znamená, že už začali hniť, tak ich rovno zrežte. Medzi nami, ja zrezávam, tie kvietočky aj keď sú v poriadku, nejako mi vadia. Zrezávajte rovno nad košom, alebo nad veľkým kusom papiera, bude to neskutočný bordel.
Rozrežte ho na maličké ružičky a každý hlúbik na kúsky, vrátane toho veľkého.


Chilli papričku nakrájame na prúžky, ja semienka nevyhadzujem a dávam aj tie.
Očistenú cibuľu nakrájame a cesnak naplátkujeme.
Brokolicu dáme variť pod pokrievku,  do studenej vody s 1 veľkou lyžičkou soli.
Varíme ju 10 minút, od doby čo ju postavíme na zdroj tepla.
Po desiatich minútach, ju vyberieme  a odložíme bokom.
V rajnici rozohrejme olej a orestujeme cibuľu, cesnak a papričku.


Na ten základ pridáme cuketové kocky a hneď dáme aj vetvičku rozmarínu.

Rozmarín nechávajte v celku, aby sa Vám po uvarení omáčky dal pohodlne vytiahnuť a vyhodiť.
Pridáme hrudku masla.

Maslo necháme roztopiť a porestujeme všetko 3 minúty.
Pridáme predvarenú brokolicu, premiešame.
Ak sa Vám to zdá príliš suché, tak znovu pridajte orech masla – ja som veru pridávala.
Pridáme celú plechovku krájaných paradajok aj s nálevom.
Premiešame a pridáme nejakých 6 lyžíc horúcej vody.
Omáčku dusíme 10 minút a vypneme.
Vyberieme rozmarínovú vetvičku a vyhodíme.
Medzitým dáme variť vodu na cestoviny.
Odporučujem malé a ja som si vybrala tieto.

Volajú sa Orecchiete. Sú naozaj malé a Vy si vyberte aké chcete, také malé penne by tiež neboli márne.
Cestoviny uvaríme v slanej vode, podľa návodu na obale.
Ak máte podľa Vášho názoru , omáčku príliš hustú, môžete ju nariediť pár lyžicami vody, v ktorej sa varili cestoviny. Ja som do takého stavu omáčky , ešte vodu pridala.


Omáčku ochutnáme a mne sa zdala trošičku kyslastá od paradajok a viem, že DM má rad sladšie, tak som spokojne primiešala lyžičku hnedého cukru.

Ak máte doma, balsamiko (ocot, alebo redukciu),  tak spokojne pridajte pár kvapiek, ale kvôli tomuto receptu, ak ho nemienite používať, tak ho nekupujte. Ja ho mám, pretože si ho pridávam do zeleninových šalátov.
Biely cukor používam, len do múčnikov, kde by hnedá farba cukru farbila.
Nie priatelia, hnedý cukor nie je „zdravší“. To je fakt obyčajný blábol. Zdravý cukor neexistuje. Je to presne taký istý,  povolený jed, ako aj biely cukor a naša civilizácia je na ňom bohužiaľ závislá.
Ja používam hnedý preto, pretože má o jeden priemyselný, spracovateľský krok menej , ako biely. Ide o čistenie z hnedej, na bielu farbu. Zdá sa to maličkosť, ale priemyselné spracovanie znehodnocuje potraviny ako také  a zvyšuje energetické zaťaženie planéty. Každý musíme nejako začať, tak skúste vymeniť biely jed, za hnedý jed 🙂 .
Cestoviny pred koncom varenia ochutnáme,  či im už varenie skôr neuškodí.
Cestoviny uvariť, sa zdá, že je to najľahšie. Ale poviem Vám príklad.
Dobrý Manžel, keď sme chate, tak sa vždy opýta, kto varil cestoviny, či ja, a či niektorá iná dáma z rodiny. Keď vie že ja, tak si ich naberie neúrekom. Inak, pristupuje s naberaním s veľkou obozretnosťou a pýta sa, či sme varili cestoviny čo som kupovala ja, alebo nie ja.
Cestoviny uvarené úplne do mäkka, bývajú bľazgavé, lámu sa a sú vodovo,  nechutné.
Dobre uvarená cestovina musí byť tak akurát na zhryz a záleží aj od kvality cestoviny. Na cestovinách nikdy nešetrím a nikdy nekupujem tie lacné.
Záleží samozrejme na Vašej peňaženke. S tým sa nedá nič robiť. Každý sa musíme prikrývať perinou, na akú máme a šetriť sa dá jedine na strave.
Cestoviny,  akonáhle sú uvarené, tak hneď vyberieme z vody a necháme odkvapkať.
Ak ich budete podávať hneď, tak ich nepremývajte pod vodou. Radšej vždy uvarte čerstvé, ako by mali ostávať.
Je to práca naviac ja viem.
Práve tie lacné cestoviny, vydávajú strašne veľa škrobu, takže niekedy sa premyť musia, ak tak, tak veľmi opatrne.
Ak viete, že sa všetko zje, môžete cestoviny hneď zmiešať, veľmi obozretne, s omáčkou.
Ja to robievam tak, že urobím dve porcie, ktoré rovno položím na taniere a zvyšok omáčky a čisté cestoviny, položím na stôl. Kto chce , môže si dobrať a vymiešať si to priamo na tanieri.
Nikdy!!!!! Vážne nikdy nevymiešavajte cestoviny s omáčkou, pokiaľ viete, že sa pokrm nezje okamžite. Nikdy!
Do chladničky odložte zvlášť omáčku a zvlášť cestoviny, ak ste ich  uvarili viacej a ostali Vám. Nezabudnite tie cestoviny prikryť aby neoschli.
Keď budete prihrievať, už uvarenú omáčku, vždy pridajte do nej pár lyžíc tekutiny.
Ak všetko zmiešate dokopy a necháte na neskôr, znehodnotíte tým, jednak cestoviny, ktoré vypijú všetku vlhkosť z omáčky, stanú sa práve tými bľazgavými a beztvarými. Omáčka sa zredukuje, znehodnotí a ostanú Vám suché , málo výrazné,  cestoviny.
Jednotlivé porcie posypte buď parmezánom, alebo grana padanom, alebo ešte lepšie, ten syr položte na stôl, nech si každý nasype koľko chce.
Ide o to, že tento druh syra má svoju chuť, ktorá ho špecifikuje a niekto ju nemusí mať rád, tento syr sa neťahá a preto je výnimočne vhodný na cestoviny. Syr môžete uchovávať, dobre uzatvorený v mrazničke, kde počká na svoju príležitosť. Neriskujete, že Vám úplne prezreje, alebo nedajbože splesnivie.
Ak viete, že u Vás tento druh syra nejde, tak použite nejaký, ktorý Vám chutí a môžete porcie posypať rovno.
Ak Vám ostal rozmarín, tak ihličky nasekajte na veľmi jemno a nasypte ich, nie priamo na cestoviny. V žiadnom prípade rozmarín nenechávajte v celých ihličkách.
Rozmarín má výraznú živicovú chuť a radšej ho posypte nejako ,ku kraju taniera.
No a už neviem, čo by som Vám k tomu mohla tak viacej napísať.
Môžete ma smelo osloviť, budem len rada ak budem vedieť poradiť, respektíve ak Vy máte niečo k tomu naviac, napíšte čo si myslíte. Človek sa učí celý život.
No a na záver, ak aj máte doma človeka výrazne zameraného na mäso, nebojte sa toho, určite si pochutí, pokiaľ neodmieta taliansku kuchyňu.
U nás tento typ pokrmov je veľmi vítaný. Už sa tešíme na chatu, kde dúfam, dopestujeme tak ako vlani, veľa patizónov a indickú uhorku, z týchto budú tieto „verdure“ tiež vynikajúce.

Šošovicovo-mrkvové knedlíky so zeleninovým karí

Pridaj komentár

Keď ma Adík a Evka Dingovci viezli na pohotovosť a ja som mala nejakých 38 rokov, tak Adík skonštatoval : „No doteraz som vás zbieral po baroch, a odteraz Vás budem voziť po doktoroch“. Starnete ženy.“
Niežeby som dovtedy na pohotovosti nebola, ale vždy len s nejakým boľavým zubom alebo uchom. Ale toto ma viezli so žlčníkom tuším.  Presnú chorobu si nepamätám, ale pamätám si tú vetu.
A to bolo pred viac ako dvadsiatimi rokmi. 
Tušíte ako sa toho na mňa nabalilo,  za tie roky?
Jedinou potechou v tomto stave mi je, že načisto všetky kamarátky v mojom veku,  sme na tejto úrovni. 
S Evkou keď dáme teraz besiedku, tak štvrtinu sa sťažujeme na rodinných príslušníkov, štvrtinu rozoberáme, čo nám najnovšie vyviedli naši, alzheimerom postihnutý rodičia a polovicu o tom čo nás bolí a čo sa nám najnovšie pokazilo v ústrojenstve.
S kamarátkou Hankou Králkou, sa nevídame tak často, ako by sme obidve chceli, ale navzájom stále o sebe vieme a sledujeme sa. Kedysi, to  sme sa raz za dva roky stretli a v nejakej krčme sedeli aj päť hodín, kým sme si všetko dopodrobna povedali.
Teraz sme sa takto výborne porozprávali, keď sme čakali na vakcínu a potom sme si išli sadnúť na lavičku v nemocničnom komplexe a tam sme sedeli zo dve hodiny. Ohromne nám to dobre padlo, že nejakým zázrakom sme dostali časenku na rovnaký dátum a pol hodinu po sebe. Beriem to ako výbornú náhodu, pretože ja som prišla na vakcínu z Mníchova a ona zo Švajčiarska.
A s bývalou spolužiačkou, som sa vynikajúce porozprávala v čakárni u lekára. Boli sme tam len my dve a nikto nás odtiaľ nevyhadzoval. Kúpili sme si kávu v automate a výborné to bolo.
Vážne,  niet civilizačného neduhu a vyššieho veku, ktorý by som nemala. 
A ako som nevedela  kedysi, pochopiť ľudí , čo sa mi motali na chodníku popod nohy, lebo buď krívali, alebo išli pomaly, alebo sa popletali.
Teraz!!!!! 
Tak sa všetkým mocem, pod nohy, čo sa šmatlem popri stene a dobreže nerúčkujem po jej obvode. Normálne čakám, kedy ma niekto nakope, viete kam. Našťastie ja som zdohadlivá a mocem sa po von vtedy, keď už nehrozí, že budem v dráhe mladým,  krásnym a energickým rýchlochodcom. 
Kedysi , keď ma privial nejaký vietor k lekárovi, tak som bývala najmladšia v tej čakárni a bola som vybavená behom mrknutia oka. Do frasa, kde sú tie časy.
Pred rokom sa ma pani v pokladni na lístky, opýtala, či už mám nárok na dôchodcovskú zľavu!!!
A minule,  keď nejaká vysokoškoláčka v mojej fb skupine robila nejaký prieskum o pití kávy, tak na môj vek už nebola kategória. No uznajte.
No a k môjmu vysokému tlaku, obezite, cukrovke, zabúdaniu, žlčníku, artrotickému kolenu, drevenému členku pribudla, ako sa zdá aj alergia na lepok.
Nie som si tým celkom istá, ale nejaké indície k tomu vedú. Ešte som to nezačala naozaj riešiť, ale minimálne som urobila nejaké stravovacie opatrenia.
Keď som videla tieto knedle, tak som si povedala, žeby to nemuselo byť zlé, na odľahčenie . 
Ja viem, že sú nie bezlepkové, ale minimálne neobsahujú toľko múky ako obyčajné.
Tak som ich teda vyskúšala a urobila som k tomu karí a vkladám celé toto jedlo ako kombo.
Vôbec to nebolo zlé a minimálne viem, že sa to dá aj takto. 
Možno to zaujme aj Vás. 
DM aj ja odporúčame. 

Suroviny:

Na tri až 4 porcie budeme potrebovať :

Na 12 kusov guliek :

100 g červená lúpaná šošovica
2 mrkvy (150g)
100 g tučný tvaroh
120 g celozrnný toastový chlieb 
120 ml horúce mlieko
1 vajce
čajová lyžička soli
čerstvo mleté korenie
strúhanka na zahustenie

Na karí :
1 cuketa
1 menšia brokolica
1 batát – sladký zemiak cca 200g 
1 chilli paprička
šťava z limety
1 cibuľa + 2 cesnakové strúčiky
1, 5 polievková lyžica červená kari pasta
400 ml kokosové mlieko
koriandrová vňať
2 polievkové lyžice olej

Tento recept som varila z polovičného množstva surovín

Postup

Červenú šošovicu uvaríme v slanej vode. Ja ako som ju postavila do studenej vody na plameň, odstavila som ju o 15 minút. Vyberieme z vody a necháme odkvapkať.
Mrkvu ošúpeme a nastrúhame na malej slzičke. Teraz keď pozerám fotku surovín, tak vidím, že tú mrkvu som vlastne strúhala na veľkej slzičke.
Chlieb som použila starší, toastový,  celozrnný. Nemusí to byť toastový, môžete použiť aj celozrnné rožky, alebo žemle, všetko od včera.
Nakrájame ho na malé kocky.

Do misy vložíme nakrájané kocky chleba a vylejeme k nemu teplé mlieko a pridáme celé vajce.
Toto vymiešame a vložíme ostatné suroviny, ako sú uvedené v rozpise. Pridáme ešte lyžičku soli a čerstvo drvené korenie.
Ja som mala veľmi riedku tú zmes, tak som musela dosypať strúhanku.
Hustota cesta záleží napríklad ako sa trafíte s mliekom, aké veľké vajce dáte, akú hustotu má tvaroh.
Tu sa musíte riadiť intuíciou a ak je riedke tak zahustiť strúhankou, alebo prisypať viac chlebových kociek. A ak je naopak príliš husté, tak priliať mlieko.
Cesto musí vyzerať ako kompaktná celistvá guľa.

Z cesta urobíme 12 rovnako veľkých guliek.
Dáme variť veľký hrniec s vodou a lyžicou soli a keď začne vrieť, stiahneme zdroj tepla, aby sa voda len tak prevaľovala a neklokotala a vložíme knedle.
Varíme 25 minút, na veľmi miernom zdroji tepla.
Podberákom vyberieme, poukladáme vedľa seba na rovnú podložku a prikryjeme aby neoschli.


Cuketu ošúpeme, nakrájame a polmesiačiky. Brokolicu dôkladne očistíme a rozoberieme na veľmi malé ružičky. Hlúb obielime, odstránime poškodenú časť a nakrájame na malé kocky, rozhodne ho nevyhadzujeme.
Sladký zemiak ošúpeme a nakrájame na centimetrové kocky.


Tu trochu odbočím a výrazne to oddelím, od postupu, aby ste to v prípade mohli preskočiť, keď to nebudete chcieť čítať.
Písala mi o radu pani, ktorá varila jeden môj recept z blogu, kde ide batát. A ,že ona počula, že to je sladké a nedobré, tak miesto batátu, dala obyčajný zemiak. No a výsledok nevyzeral tak ako ten môj.
Nie priatelia moji, takto to vážne nefunguje.
Áno batát je sladký, ale zároveň má vlastnosť, že on v tom jedle nasaje chuť pridaných surovín a v takýchto jedlách skutočne necítiť, že je sladký. Keď sa pripravuje ako príloha, napríklad hranolky, alebo pečené na plechu, tak skutočne viete, že je to sladké. Povedzme ako mrkva Ale niekomu to nemusí vôbec vadiť . Napríklad ja aj DM, keď sme na jedle a sú v ponuke batátové hranolky, tak si dávame jedine tie a doma ich tiež robievam a nemáme s nimi najmenší problém. Ja mrkvu nezjem, ale batát áno. Na tú chuť sa dá zvyknúť, v kombinácii s tymianom, alebo cesnakom je to dokonalé a ako bonus máme vyššiu minerálnu hodnotu a nižšie kalórie, ako pri bežných zemiakoch.
A keď sú batáty súčasťou omáčok, tak sú bezkonkurenčné, pretože sa veľmi rýchle rozvaria a zahusťujú pokrm, bez pridávania múky. Ak by Vás mal ten sladký zemiak odradiť, tak Vás prosím, aby ste tomu dali šancu aspoň jeden raz. Napríklad v tomto karí. A znovu k receptu.



Cibuľu nasekáme, cesnak naplátkujeme a chilli papričku nakrájame na prúžky.
Do veľkého hlbokého kastróla dáme rozohriať olej a popražíme na ňom cibuľu, cesnak a papričku.
Pridáme červenú kari pastu. Kari pastu dostať už bežne aj na Slovenku. Určite ju majú napríklad v Tescu. Nie konkrétne túto, ale pozerala som, že majú nejakú v ponuke. pod názvom červená kari pasta 🙂



Je to koreniaci polotovar zredukovaný do pasty a je to rýchlovka.
Všetko v hrnci premiešame aby sa kari pasta rozpadla a pridáme všetku zeleninu. Pridáme pár lyžíc vriacej vody.
Ja zeleninu na chvíľu vždy prikryjem pokrievkou, aby sa zaparila a pustila trošku šťavy, stačí tak na dve , tri minúty. Zeleninu premiešame dôkladne so základom.




Pridám lyžičku soli a 200 ml horúcej vody (približne)
Nakoniec pridáme plechovku kokosového mlieka.
S kokosovým mliekom sa to má tak, že občas je to biela tekutina, občas zrazená biela tuhá hmota, ktorá má pod sebou číru vodu. Nepátrala som potom, prečo je to raz tak, raz onak.
Táto plechovka, keď som ju otvorila, tak som musela tú zrazenú časť kokosového mlieka , vyškrabať nožom a potom som sa celá obliala tou čírou vodou na dne plechovky. Nech je ako chce. Všetko čo je v plechovke, patrí do hrnca.

Rýchle privedieme k varu, stíšime zdroj tepla a necháme bublať pod pokrievkou približne desať minút.

Odstavíme hrniec a podľa svojej chuti pridajte buď soľ, alebo korenie, alebo niečo pálivé.
Nakoniec pridajte šťavu z celej limety.
Pred podávaním posypte porcie koriandrovou vňaťou.



Dusené klobásky so zemiakmi v pive – írsky stew

komentáre 2

Čo sa týka pohrebov , tak ja môžem ísť robiť plačku do akéhokoľvek kúta sveta. 
Spoľahlivo oplačem člena, jedno akého  spoločenstva, o ktorom som dovtedy,  nikdy v živote nepočula.
Keď umrel manžel Alžbety II., princ Filip, pri sledovaní jeho pohrebu v TV som plakala, ako keby to bol môj rodný otec.  A o Betke ani nehovorím, to som normálne , dobreže hlasným plačom, nebedákala za takou dobrou kráľovnou.
Čo sa týka pohrebov, tak moje detstvo bolo,  v tomto smere,  ohromne prajné
Môj rodný dom stojí pri odbočke na cestu, ktorá vedie na cintorín. 
Takmer každý pohreb išiel okolo nás a ja ako dieťa som , sledovala každú jamu, ktorú hrobári kopali.
Mala som potajomky skrytú, čiernu šatku, ktorú som premiestnila z mamičkinej skrine do mojej a akonáhle som počula biť pohrebné zvony, tak som si ju dala na hlavu a utekala,  čo mi nohy stačili na cintorín, aby som úbohého nebožtíka pochovala spolu s pozostalými. 
Mala som maximálne 7, alebo 8 rokov, tá šatka mi bola veľká, veď bola mamina. 
Bola taká, akože „hodvábna“. Tá sa nedávala na hlavu, ale na krk do kabáta.
Šmýkala sa ako šľak a neustále sa mi rozväzovala a tak som ju furt uťahovala,  z celej mojej detskej sily v rúčkach. Potom som ju začala zaväzovať na hrčku. Konce tej šatky mi viseli spod brady až po pás, a tým neustálym uťahovaním a rozhrčkávaním a  nežehlením, vyzerala skôr ako handra na čistenie topánok, a nie smútočná šatka.
To, ako som bola oblečená, som veľmi neriešila, veď som mala predsa smútočnú šatku na hlave.
Jeden pohreb ma zastihol maximálne nepripravenú, to som mala oblečené tepláky s teplákovou bundou. To sa mi zdalo strašne nedôstojné na takú udalosť, tak som si na tú teplákovú súpravu , obliekla také froté,  krátke,  šaty, ktoré mi ušila teta Anička , na dovolenku k moru. 
Vyzeralo to ako šatová zástera a vzor na tých šatách, bol vskutku…..pestrý.
Jačavý oranžový základ s veľkými rôznofarebnými kvetmi.
Videlo sa mi to, že vyzerám ohromne.
A utekala som, čo mi nohy stačili, aby som to neprešvihla.  Tie  rozstrapkané,  zhúžvané konce  šatky, za mnou viali, ako šarkanov chvost.
Už boli všetci okolo hrobu a nič som nevidela, takže som si našla perfektné,  strategické miesto.
Postavila som sa na úplný  vrch kopca tej hliny, ktorá bola navŕšená vedľa hrobu.
Môžem povedať, že som bola od šťastia celá bez seba, lebo som,  prisahám,  videla všetky farárove plomby a vdovine sople, tak ako na dlani.
Týčila som sa nad celou tou,  čiernou masou ľudí, v mojej froté šatovej zástere v karibských farbách, ako maják dobrej nádeje.
A mala som obuté tenisky a ako som tam stála, tak sa mi nabrala do tej tenisky hlina.
Tak som si tam kľukla na tej kope a začala som si tú hlinu vysýpať, pomedzi spevu „Už ma obkľučujú smrteľné tóny, úzkosti záhrobia“ a modlitbami som si dala do poriadku moje tenisky a znovu som nahodila smútočný postoj pozostalej, s dôstojne zopätými rukami.
A potom sa tam náhle objavila strynka Beta a stiahla ma z tej kopy a poslala domov.
A o pár dní sa stretla niekde s mamou a tá ma tak zbila, že až.
Uznajte, za to, že som bola pozostalá som dostala bitku, vtedy sa ozaj deti bili za hocičo. 🙂
Zabavila mi šatku a zakázala pohreby.
Radka, Dobrá Cerka, ako sa zdalo, podedila po mne túto morbídnosť a milovala chodiť na cintoríny. Pohrebov sa veľa nezúčastnila, ale Dušičky boli jej .
V extáze behala okolo pomníkov a vykrikovala  “ a tento umrel ako, a čo mu bolo, a preč nemá fotku ……..“
A plačka tiež môže byť spolu so mnou.
Raz sme boli na cintoríne v Selciach a stretli sme Olinku Styčku, ktorá nedávno predtým pochovala muža Paľa.
Bola tam so mnou mamička a aj Dobrá Cerka, ktorá už bola dospelá a žila v Bratislave (aspoň sa mi zdá, namojdušu si nepamätám presne kedy ten Paľko umrel)
Oľga je vyslovený rozprávač. Ona má ten dar, že dokáže opísať, ako tečie v jarku močovka, takými slovami a prirovnaniami a tým svojim pekným hlasom, tak , že ju počúvate so zatajeným dychom  a s otvorenými ústami. 
Keď sa u nás v dome páralo perie, tak som vždy trvala na tom, aby menovite Oľgu vždy zavolali a vždy som si sadla oproti nej, lebo to bolo s ňou super. 
No a ja som Olinke vyslovila sústrasť, lebo som už bývala mimo Seliec a na pohrebe som nebola.
A Oľga nám rozprávala posledné Paľove dni a deň skonu.
Bože.
Chcelo sa mi umrieť od žiaľu a bôľu nad Paľom, ktorého som nevidela hádam aj 20 rokov, nepočula a nevedela som o ňom nič, len to, že umrel.
Plakali sme všetky štyri,  tak hlasným plačom, sa pri nás zastavila aj tetka Vicianka, že či neumrel niekto ďalší. A keď zistila, že oplakávame Paľa, pochovaného pred mesiacom, ktorý bol ťažko chorý a tak nejako sa jeho skon očakával,  tak nás potľapkala po pleci a išla svojou cestou.
Keď sme skončili, Oľga odišla a my sme si navzájom popožičiavali mamičkinu vreckovku, lebo svoje sme nemali a tak sme sople mohutne vsiakavali do seba.
A vtedy Radka, úplne zlomená a vyčerpaná od vzlykov,   vyslovila legendárnu vetu : “ A kto to bol tá žena?“
Je to moje dievčatko 🙂
A teraz už vážne.
Mám obrovské šťastie, že okrem vzdialenejších príbuzných, ktorých som nevidela aj 20 rokov a tak ten tŕň straty nebol, natoľko ostrý, žeby som to nevedela uniesť (odpočívajte v pokoji Strýčko Jano, Strynka Želka, Strynka Anča, Strynka Milka, bratranec Ján a Jozef, ujo  Maliar, babička Martička) , som nestratila ešte nikoho z tých úplne najbližších.
Moji rodičia sa dožívajú požehnaného veku deväťdesiatnikov a rodiny brata a moja a rodiny našich detí sú zatiaľ kompletné.
Bohužiaľ sa už rúbe v mojom lese a stratila som niekoľko spolužiakov, kamarátov a dobrých priateľov.
Každá smrť ma zasiahla a oplakala som ich, nie preto, že som plačka, ale preto, že ma s nimi spájali spomienky, kamarátstvo, priateľstvo a ich strata bola pre mňa šokujúca.
Vždy ma mrzeli veci nepovedané, ktoré sme si nestihli povedať, alebo sme sa už toľko nevyhľadávali a mali sme svoje starosti.
Ale čo ma nakoniec šokovalo tak veľmi, že som sa rozhodla o tom napísať aj sem, boli dve úmrtia, ktoré ma zasiahli tak veľmi, že to vôbec nedokážem pochopiť. Nie preto, že tie úmrtia prišli, ale preto, že sa ma tak veľmi dotkli, že na to musím stále myslieť. Aj po rokoch. 
Nesmejte sa mi, ale ja skutočne neviem pochopiť ako veľmi sa ma dotkla smrť, Karla Gotta.
Aby ste chápali. Nie som a nikdy som ani nebola , jeho obdivovateľka. Týmto typom hudby som skôr opovrhovala. Hudobne som úplne niekde inde a jeho život som nesledovala. 
Vedela som, že umiera. Verejnosť o jeho chorobe vedela a umieral rok. Jeho smrť nebola pre nikoho prekvapením. 
A predsa som zostala po tom oznámení len sedieť a bezmyšlienkovite hľadieť pred seba. 
Človeku sa vryje do pamäti len málo situácií, v akej ste boli, keď ste sa o niečom dozvedeli.
Ja napríklad presne viem , kde som bola,  čo som robila, keď som sa dozvedela o teroristickom útoku na Dvojičky,  ale neviem, čo som robila v deň keď sa narodila moja najmilovanejšia vnučka Dorka, dievčatko pre ktoré by som si dokázala otvoriť hruď a vybrať srdce. Ale aspoň narodenie milovaného vnuka Janíčka, zachránilo moju česť Omky, pretože to viem, celkom presne kde som bola. Sedela som v aute a išla som do Bratislavy, opatrovať rodinu porodenej Dobrej Cerky.
Viem ako som sa dozvedela, že Dobrému Manželovi umrela Babička Martička. Ale o ostatných neviem nič. Ba nie, viem, kde som bola a kto mi povedal, keď umrela Strynka Milka.
Ale viem, ako som sa dozvedela o smrti Karla Gotta. Nepochopiteľné.
Jeho smrť mnou tak nejako ľudsky otriasla. 
No a druhá smrť.
Na topreceptoch som si našla veľa kamarátok  a medzi nimi bola aj Iljuša.
Osobne sme sa nepoznali. Neviem ako znie jej hlas. Dokonca sme neboli ani v pravidelnom dennom kontakte.
Písali sme si cez súkromné správy, neboli to  emaily.
A ona umrela.
Mala nevyliečiteľný syndróm, ktorý jej ale umožňoval pohodlne žiť,  za určitých podmienok.
A ona nakoniec umrela.
Umrela vlastne náhle, pretože nikto nejako nepočítal, že to nakoniec môže prísť.
Nerátala som sa ani medzi blízkych, ani vzdialených pozostalých, dozvedela som sa to zo správy, ktorú napísal jej syn , na FB profil. 
Nešla som túto smrť pochopiť, 5 dní predtým sme si písali, ako keby nič a keď si čítam spätne tieto správy, tak stále to cítim ako stratu. 
Vedeli sme o sebe veľa dôverných vecí a radili sme sa. Bola prvý človek, ktorý mi povedal, že áno, vyzerá to vážne tak, že Janíčko je autista, mala s tým isté skúsenosti a bola mojím prvým človekom, ktorý mal s týmto niečím kontakt , nielen s čítania článkov.
Milovali sme Britské Ostrovy, ja Škótsko, ona Írsko a neustále sme hovorili, že raz keď obidve schudneme, tak pôjdeme spolu do Anglicka.
Jej smrť tak veľmi mnou otriasla, že som sa nemohla z toho spamätať. Stále sa nemôžem. Už nemyslím na ňu pravidelne, tak ako prvé dva roky. Na Lá Fhéile Pádraig, jej vždy zapálim sviečku.  Stále za ňou smútim a stále tomu nemôžem uveriť.
Ilonka dávaj na nás pozor a pozdravuj Sv. Patrika
Ilona Čamajová + 22. marec 2018

Tento recept je na írsku nôtu a kvôli tomu dlhému entrée, viete prečo som ho uvarila práve teraz. Dokonca som tak veľmi myslela na Iljušu, že som si vôbec nevedela rýchle zadať,  ako mám nazvať fotky jedla, keď som ich ukladala, tak som ich nazvala iljuša. 
Poslal mi ho DM a je od kuchára „Džona“.
Neviem, či to vôbec v Írsku takto varia. Džon je Američan a ja vlastne ani neviem, či sa on skutočne volá John, alebo prečo ho voláme kuchár Džon. On jedlá ktoré varí, varí intuitívne, tak ako si myslí, žeby to mohlo tak byť a občas sa mu to fakt podarí a DM ho miluje. Ja som obozretnejšia.
Nevarí sa mi podľa neho dobre. A nepoužíva metrickú sústavu a  je nesmierne rozvláčny a má otrasnú melodiku hlasu. A všetky jedlá akoby prerobil na americké.  A to musíte uznať sú zásadné nedostatky kuchára 🙂
A naviac toto je pivný recept.
Hneď som vedela ako to bude chutiť. Ako zemiaky a párky uvarené v pive. A bude to horké a také o ničom.
A viete čo?
Mýlila som sa. Keby som to nebola presolila, tak je to dokonalosť sama.  Presolila som to, lebo som nedávala pozor, nie preto, že Džon to dodžubal. 
Neviem, prečo je to také dobré, hoci by vôbec nemalo byť, podľa môjho očakávania. 
Toto jedlo automaticky zaraďujem do nášho rodinného jedálnička. 



   
   

Suroviny:

Na dve porcie budeme potrebovať :
500 g sviežich neúdených klobások
700 g malé zemiaky
100 g prerastaná slanina
200 ml pivo guinness (alebo iné čierne pivo)
1 veľká cibuľa
4 cesnakové strúčiky
1 mrkva
2 veľké orechy maslo 
2 polievkové lyžice olej
1 čajová lyžica sušený tymian
1 čajová lyžička soľ
čerstvo drvené korenie
lyžička nové korenie + 1 bobkový list
čerstvá petržlenová vňať



Postup

 

1 – Suroviny pripravíme k vareniu.

Zemiaky, mrkvu, cibuľu a cesnak ošúpeme.
Zemiačiky vyberajte malé a len ich prepolíme. Ak máte len veľké, tak ich nakrájajte na primeranú veľkosť.
Cibulu a mrkvu nakockáme, cesnak naplátkujeme a slaninu nakrájame na malé hranolčeky. 
Klobáskam po celej dĺžke poprepichujeme črievko. Klobásky určite musia byť neúdené.

2 – Pripravíme si základ


Do hlbokého kastróla dáme rozohriať olej a pridáme  hranolky slaniny, ktoré rozškvaríme do priehľadna . Pridáme cibuľu a mrkvu. Premiešame a minútku restujeme. Pridáme cesnak, nové korenie a bobkový list. Restujeme ďalšiu minútku.
Pridáme hrudu masla, necháme ju roztopiť.


 

 

3 – Do tohto základu hneď ako sa maslo roztopí, pridáme zemiaky.


Pridáme lyžičku soli a veľkú lyžicu sušených tymianových lístkov.


Premiešame naozaj dôkladne a na 1 minútu dáme pod pokrievku aby sa všetko spoločne prehrialo.

4 – Prilejeme pivo a necháme znovu prehriať

Doporučujem to pivo dopredu otvoriť a naliať do pohára, pretože bude peniť.



 

 

 

 

 

 

5 –  Pridáme klobásky
Dolejeme horúcou vodou tak, aby bolo všetko takmer ponorené. Ak máte domáci vývar, tak kľudne použite ten, ja som dala len vodu.





6 – Privedieme k varu.
Akonáhle začne vrieť, prikryjeme pokrievkou , stíšime zdroj tepla na minimum a dusíme 3 (!) hodiny. Vážne tri hodiny.
Náš kuchár dával hrniec do rúry.
On robil z dvojnásobných surovín pre 4 ľudí a tak mal ten kastról ozaj veľký a v tej rúre to robil na 175 stupňov 4 hodiny.
Ja som mala sporák úplne voľný, pretože som nevarila nič iné a tak som zvolila radšej hornú platňu a nie rúru.

Neviem prečo to bolo také skvelé jedlo, vážne netuším. Podľa mňa to také vôbec nemalo byť a teraz by som mala písať, že fajn pre milovníkov piva, ale ja sa k tomuto receptu vracať nebudem.
Bože odpusť, ale bolo to vážne fajné. Neviem, či som kúpila naozaj dobré klobásky, alebo čím to bolo.
No a s tým presolením.
Dala som miesto malej lyžičky veľkú polievkovú lyžicu a ani som to nemerala, len som to rovno sypala, bohvie koľko som tam toho v skutočnosti nasypala. Bolo to vskutku ako v soľných doloch.
Takže som urobila celý , nový základ bez slaniny a mrkvy. Preložila som do neho zemiaky a klobásky, doliala som asi 100 ml piva a trochu vody, z tej slanoty slanej som pozbierala lyžicou trochu tuku a nechala na jednu bublinu prevrieť. Ta som to zachránila.
Keby som to nepresolila, tak to mohlo byť azda ešte aj lepšie.
Podávame s chlebom a posypané nasekanou petržlenovou vňaťou.

Omáčka s chuťou španielskych vtáčkov k varenému mäsu z polievky – pre začiatočníkov

Pridaj komentár

Keď som ostala na materskej, mala som 18 rokov. Môj prvý muž bol práve na dvojročnej základnej vojne, Dobrý Brat ako vysokoškolák bol na tej ročnej a moji Dobrí Rodičia, ktorý neboli ani päťdesiatnici, chodili do práce.
A ja som bola doma.
Tatík bol richtárom a chodil na obedy domov a mamička bola cukrárka, ktorá odchádzala z domu o pol piatej a prichádzala tiež o pol piatej, od rána do poobedia.
Nechceli nechať na mňa varenie a že si s tým poradia a mám sa venovať len Dobrej Cerke , dobiehaním školy a drobným prácam.
Ale tak nejako som sa predsa len začala učiť variť.
Po telefóne.
Mamička si uvarila kávu, dala nohy na stoličku a vravela mi ako mám urobiť zápražku do fazuľovej, alebo ako urobiť haruľu.
Vtedy to bolo tristné, neexistoval internet, ktorý by poradil. Boli len kuchárske knihy. A susedy.
Kuchárske knihy boli rôzne, ale vyznačovali sa hlavne tým, že neboli výpovedné.
Napríklad veta : poprášte rezne múkou.
To čo je.
Keby tam napísali : obaľte zľahka rezne v hladkej múke, každému by to bolo jasné.
Každá polievka začala : Pripravíme si z masla a múky svetlú zápražku.
To nech si nechajú, keď ja som netušila ako sa robí svetlá zápražka z masla a múky.
Takže som sa učila cez ten telefón.
Susedy som mala dobré.
V chladničke som našla mäso, ale som netušila, či je to bravčové, alebo hovädzie. No vážne, ako som to mohla vedieť.
Tak som zavolala na susedu od Ruskov a cez plot sme analyzovali. A predstavte si to, ona to ovoňala a povedala, že hovädzie mäso, vždy vonia po mlieku.
A namojdušu. Takto som rozoznávala hovädzie celkom dlho.
Alebo Zuzka, ktorá sa v skutočnosti volala Jiřina, ale jej svokrovci, starí gazdovia, si nevedeli s jej menom rady a tak ju premenovali. Tak prišla milá Zuzka, ani nevedela ako, k novému menu.
Tá ma zas naučila variť kelovú polievku.
Ona ale okrem toho mena, prešla aj z češtiny do slovenčiny. Takej nárečovej, selčianskej, starodávnej. Takou sa u nás nehovorilo.
My sme nehovorili floťírovie uteráky, kyslie fizólne, hámrik a podobne. Mali sme froté uteráky, kyslú fazuľu a kladivo .
A Zuzka mi vraví, že potrebujem kel a zelenô.
A ja sa jej pýtam, že čo to je zelenô. A ona na mňa hľadí ako puk. „Ty nevieš čo je zelenô, ty kde žiješ, z čoho Vy varíte? Veď bez toho neuvaríš skoro ani jednu polievku, ani rezancovú v nedeľu!“
Tak som prišla domov a zas som len volala mamičke.
Keď som jej zopakovala rozhovor, tak sme prišli na to, že zelenô, nie sú nejaké bylinky, ale zelenina ako mrva, petržlen, kaleráb a podobne.
Ale polievka bola dobrá , doteraz ju tak varím.
Alebo Vierka Vicianka.
Tá ma naučila robiť ryžu, takú prílohovú. Ja neviem, akú sme to mali doma kuchársku knihu, ale tam napísali akurát „podávame s ryžou“ ale ako som mala uvariť tú ryžu, nebola ani zmienka.
A vraví mi, že tú ryžu musím miešať tak dlho na oleji, kým mi nezačne vržďať ako sneh pod nohami.
Až sa vidím, ako som miešala a mala nahnutú hlavu, aby som nasmerovala ucho k tej vržďajúcej ryži.
Teraz, z odstupom desaťročí viem, že tá ryža mi vyšla, tak ako v najprednejšej reštaurácii – povedané slovami deda Olana.
Voda sa vsiakla do posledného výparu, bez toho, žeby sa mi čo len na pol centimetri štvorcovom, prichytila na dno hrnca. Zrnká boli dokonalé mäkké a jedno od druhého sa oddeľovali fúknutím. Dokonale osolené tak, aby bola zachovaná chuť ryže a tá soľ to len zvýrazňovala.
Mamka mi to do očí nepovedala, to teda ani náhodou, ale Dobrý Brat mi povedal, že keď sa rozprávala s Vierkou, tak sa jej pýtala, ako teda má robiť ryžu, lebo takú ako som ja vtedy uvarila, ona nedokáže. Potom si pamätám, že som bola u Hanky Kokavcovej a bola tam aj jej kamarátka, ktorej som zabudla meno, ale jej muž sa volal Vilo a ona sa veľmi vulgárne líčila. No a tieto sa sťažovali, že nevedia urobiť ryžu a ja s výrazom profesionálneho variča ryže, som ich túto váru učila .
Akurát som si na to spomenula, minule, keď som z ryže, uvarila dobreže nie ryžovú kašu. Tak veru 🙂
Keď som mala dvadsaťtri rokov, odsťahovala som sa z rodičovského domu, do môjho bytíku, ktorý máme doteraz.
Aj vtedy som musela volávať mamičke a s nezdarmi som sa nerada priznávala, lebo sa mi smiali.
Napríklad som kúpila hlávkový šalát a tešili sme sa na chrumkavú prílohu. A viete čo?
Ja som ten šalát oparila horúcou vodou!!!!!
My sme doma taký prílohový šalát nerobievali. Zo šalátu ktorý sa dopestoval, mamička varievala šalátovú polievku. A to sa mi nejako pomiešalo.
Alebo.
Chcela som urobiť kura na masle.
Minula som dve maslá, pretože som to kura nepodlievala, nejako som to nevedela či čo. Teda vedela.
Lenže.
Ja som ho varila v miske z jenského skla. A mamička ma upozorňovala, že nemôžem do nej, počas varenia, lievať studenú vodu, lebo by mi praskla. A ja som asi nevedela, že môžem naliať vodu hneď na začiatku, kým to položím na plyn. A počas varenia som sa bála doliať, lebo čo ak praskne ……. To , že tam môžem dať trošku horúcej, ma ani vo sne nenapadlo.
Podistým bolo toho viac, ale si to už nepamätám.
A nemyslite si, že sa mi to nedeje občas aj teraz.
Robí, ale v takom inom leveli, ako začiatočníckom.
Urobiť omáčku k varenému hovädziemu, som sa učila až v Mníchove.
U nás sa varené mäso z polievky okamžite zjedlo len tak, holými ústami.
Doteraz sa tak v Selciach jedáva a tak som ho jedávala aj ja v Mníchove.
DM nemal rád takto pripravované hovädzie mäso.
Nevedno prečo, pretože taká sviečková na smotane, nemyslím tým len tú omáčku, ale celé to kombo – knedlík, mäso, omáčka, to je tiež vlastne varené hovädzie.
Tak ale mne to vážne nevadilo, ja som veľmi rada pojedla všetko čo sa v tej polievke varilo.
Niekedy minulý rok, som mala ale tak nádherné mäso polievkové, že som z toho urobila „cigánsky obed“.
Takto to volala moja bývala kolegyňa Šárka Kachničová. V niektorých krajinách by ma asi odsúdili a napísali milión článkov, aká som rasisticky a neviem ako nekorektná a ešte by mi tento, malý a bezvýznamný blog zakázali.
Dúfam, že zdravý rozum každému súdnemu človeku napovie, že vo varení zostane ten starý slovník , nedehonestujúci človeka ako niečo, čo sa nemyslí zle, urážlivo a ponižujúco. Dúfam, že ma budete čítať s porozumením. Ide o spomienky.
Skrátka, ten cigánsky obed, je normálny hovädzí vývar s rezancami a mäso s paradajkovou omáčkou a knedlíkom.
A DM to ochutnal a nesmierne si pochutil.
Že to mäso vôbec nie je suché a žuvavé a tá omáčka skvelá a bla bla bla.
Neviem, kto mu to kedy takto uvaril.
A keď som včera rozmrazila balíček na polievku, videla som, že je to znovu ako stvorené , na tento typ obeda.

A rozhodla som sa, že ho urobím tak edukatívnejšie.
Možno o to nebude mať ani kto záujem.
Keď to beriem napríklad z hľadiska mojej rodiny, tak taká Dobrá Cerka, no neviem. Jej deti z hľadiska svojho stravovania určite nie, ona tiež netuším. Ja som takéto jedlá nikdy nevarila za jej čias. Neznášala som teplú uhorku a uvarené vajce a párky ako časť vareného jedla. Nenaučila som ju na tieto chute a neviem, či sa k nim prepracovala. Dobrý Zaťko? Netuším. Skôr nie.
Neter Julka určite nie, okrem rýb, nejedáva mäso, jej frajer čakateľ..netuším, ale som si istá, keďže to Julka nejedáva, tak to nebude ani variť a tým pádom sa to ani učiť.
Synovec Kubko. Jeho manželku Maťku som opisovala minule. Rozhodne nebude jesť ani párky ani hovädzie. Celá rodina prijala štýl života, ktorý sa zaoberá ochranou našej planéty, tým, že začnú od seba , aj keď sú to maličkosti.
Dobrý Brat s Dobrou Švagrinou? Je tam párok a ten sa u nás nikdy nejedol inak , ako s horčicou a chlebom. A preto sa nejedáva u nás ani taká frankfurtská polievka a wurstguláš. Teda jedáva, ale jedine v prípade, ak sa tam miesto párok, použije naša domáca údená klobása.
Rodičia, tak to áno, oni by si to dali. Je to také nemoderné a starodávne jedlo, takže keby si mali vybrať medzi stejkom a týmto, tak rozhodne si vyberú toto.
Nech je ako chce, recept som nafotila a tak ho teda s pomocou Božou aj vkladám na blog.


 

Suroviny:

 

Uvarené hovädzie mäso z polievky

Na omáčku  pre dve  až tri porcie :
3 polievkové lyžice olej
pol veľkej, alebo 1 malá cibuľa
pásik údenej prerastanej slaniny
1 nožička kvalitný párok
3 až 4 kyslé uhorky
1 uvarené vajce
2 čajové lyžičky horčica
1  plytká polievková lyžica hladká múka
250 ml sladká smotana
100 ml nálev z kyslých uhoriek
pol lyžičky soľ a čerstvo drvené korenie

Postup

 

 

Do rýchlovarnej kanvice si dáme zovrieť vodu.
Cibuľu očistíme a nakrájame na drobnučké kocky. Tak isto údenú slaninu.
Párky a uhorky zas nakrájame na tenké kolieska. 
Uvarené vajíčko na tvrdo, olúpeme a rozkrájame na kocky. Môžete použiť mriežkované sitko, ktoré sa využíva pri príprave zemiakových šalátov. 

Do kastróla dáme rozohriať olej a rozpražíme na ňom slaninu, možno nejaké 3 minúty. Pridáme cibuľu a tú restujeme do voňava.


Pridáme kolieska párky a uhoriek a prehrejeme všetko dovedna.
Pridáme horčicu a znovu premiešame.


Zasypeme polievkovou lyžicou (bez kopčeka) hladkej múky.


Všetko premiešame, múka nám absorbovala tuk.


Zalejeme horúcou vodou, tak aby bolo všetko prikryté tekutinou.

Vymiešame do hladka, používala som metličku.

Základ je celkom hustý a v tejto fáze prilejeme do neho uhorkový nálev.
Pridáme sladkú smotanu.

 

Teraz vsypeme kocky vajíčka.

Všetko znovu premiešame a necháme prevrieť na jednu bublinu.
Vypneme.
Ideme dochucovať.
Najprv pridáme pol lyžičky soľ a namelieme hojne celé korenie. 
Ja som mala omáčku celkom hustú, asi som dala viac múky, tak som priliala znovu uhorkový nálev. Znovu necháme na jednu bublinu prevrieť.
Ak sa Vám zdá, že máte tej uhorkovej chuti už príliš veľa, tak miesto nálevu, môžeme použiť varešku samotného, uvareného vývaru, alebo vody. 
Ak ste minuli nálev a zdá sa Vám to mdlé, pridajte pár kvapiek citrónovej šťavy.
Naopak ak je Vám to príliš kyslé, tak pridajte pol lyžičky cukru.
Všetko záleží od Vašej chuti. Ja som okrem toho nálevu a horčice nepoužívala nič iné.
Mäso z polievky musí byť dokonalé studené, najlepšie je uvariť vývar s mäsom deň dopredu.

Tá diera, tak v tom bola kosť z rebra, vytiahla som ju úplne ľahko, dvoma prstami.
Veľmi ostrým nožom, ho krájame na plátky a dáme ho prehriať do mikrovlnky.
Nemyslite si, že všetko vyjde dokonale ako na fotkách na internete. Aj mne sa z úplného konca „nakrájalo“ seno. 🙂

Ja osobne som uvarila ako prílohu ryžu, ale keď robievam španielske vtáčky v smotanovej omáčke, tak dávam knedlík.

Karnevalové pudingové koláčiky z Talianska.

komentáre 2

Keď som bola mladá, tak v Selciach na Fašiangy sme pochovávali basu. Strašne som sa vždy tešila na tú zábavu.
Bývala vždy v utorok a trvala len do polnoci, pretože po polnoci prišla Popolcová Streda a tou začína obdobie pôstu pred Veľkou Nocou. A dobreže bola tá zábava len do polnoci, lebo na druhý deň sme išli normálne do školy , alebo tá staršia mládež do práce.
Bože , až vidím ten autobus, čo nás viezol do Banskej Bystrice.
Všetci študenti tam boli bez farby a chuti a vône. Nevyspatí, nevytriezvení, dievčatá nevyspaté, lebo sa dlho stískali s frajermi poza bučky. Ach ….tak to bolo veru.
Kým som chodila na základnú školu, tak sme tam samozrejme nemohli ísť.
A čo sa nestalo.
V ten rok keď som chodila tuším do siedmej triedy, poriadal túto zábavu dedinský zväz žien.
To bola sranda, lebo ženy z výboru , chodievali ku nám domov sa dohadovať, ako by tú zábavu, čo najlepšie ošéfovali.
Teraz keď si na to spomeniem, tak sa usmievam od ucha k uchu.
Ženy, čoby zaslúžilé manželky a matky, boli také štyridsiatničky a prišla na nich druhá mladosť, pri tých rozhovoroch.
Tie sa došuchorili, vykrikovali, smiali sa až im bolo mostíky vidieť. Také tie, čo sa dali vyložiť a zachycovali sa o zdravé zuby háčikmi. Toľko kovu pokope, som dávno nevidela. Vypili zo dve sedmičky vína a každá potom o sebe tvrdila, že je opitá, opitá, opitá.
Keď šesť žien vypije za tri hodiny dve fľaše vína, tak skutočne boli opité tak, že sa až váľali u nás v kuchyni po zemi 🙂
Moja mamička mala neprirodzený, strašne mocný smiech a každá žena sa chcela vyrovnať jej smiechu, takže to bolo u nás , ako šánskom jarmoku a okenné tabule len tak drnčali. A tatík ten bol v extáze , ten sa dochichotal, dochichotal, a keď sa začali zľahka erotické narážky robiť – moje nervy.
Ja som sa tak veľmi, za tie „staré ženy“ hanbila.
Lebo aby ste vedeli, ja som mala v tom čase taký názor, že ľuďom po štyridsiatke, by mali zakázať sex, lebo sa mi to videlo strašne nechutné, aby tak starí ľudia niečo také robili.
To predsa môžu robiť len ľudia tak max do tridsiatky.
Síce, v tom mojom veku vtedy, sa mi aj tridsať rokov, zdalo ako keby už bol mŕtvy, ale dobre, dala som tridsiatnikom , ešte šancu, na tieto radovánky.
Teraz mám šesťdesiat, moja Dobrá Cerka cez štyridsať a príde mi to strašne vtipné, ako človek premýšľa v puberte.
No a tak sa tie našuchorené panimámy dohodli, že na tej zábave sa budú predávať aj šišky s penou a tie sa budú robiť u nás.
Celý ten výrobný proces, už tak nemám v pamäti, ale ako teraz vidím, ako sa nosili tie pampúchy do kultúrneho domu, v takých vajlingoch obrovských, žeby sa tam kľudne zmestilo hádam aj menšie prasa (tak to preháňam, ale máte aspoň predstavu).
Niesli ich dve ženy medzi sebou a hádam na 3x sa museli otočiť.
A posledná várka to už bola taká menšia a ostala doma už len mamička.
Tak mi vraví, aby som jej s tým pomohla.
V priebehu sekundy som bola oblečená. JA SOM IšLA NA ZáBAVU.
Síce len ako nosič, ale aj to sa rátalo.
Ja som tam bola taká vyjavená z toho všetkého.
A tatík predával v šenku, v bielom plášti, s kolegami z výboru a tie ženy našuchorené v naškrobených zásterkách, predávali tie pampúchy.
Všetky mali oblečené krimplénové , priliehavé šaty po kolená, v jasných farbách, na krku retiazky s medailónmi s Kleopatrou a Nefertiti a bohvie s kým ešte, pančuchy, neoholené nohy a tie chĺpky zdeformované tými pančuchami do vírov a cestičiek. A obuté lakované lodičky na hranatých, vysokých podpätkoch s holou pätou.
A na hlave vodovú.
A mamička mi vraví, poď ideme na balkón, pozrieme sa do sály.
Tatík nám otvoril balkón a podo mnou , sa to mrvilo na parkete.
Hrali práve ľudovky a to tam len tak skákalo, a môj tatko začal vykrúcať mamku. No strašne som sa za nich hanbila .
Bože aký je mladý človek smiešny, však?
Skončilo kolo a ja som išla domov. Pekne s bratom.
A hádajte čo.
Tam na tej zábave boli aj dievčatá z deviatej triedy, Priechoďanky. A to bolo proti školskému poriadku.
Ja som ich nevidela, lebo tam bolo toľko ľudí, že som nemala šancu. A neskôr som sa išla hanbiť do kúta, za mojich rodičov.
A tie dievčatá niekto v škole natrel a boli u riaditeľa a že idú dostať dvojky z chovania.
Lenže keď som ich nevidela ja, tak to neznamenalo, že nevideli oni mňa, na tom balk´one.
A tak natreli dievčatá zase mňa.
Aj rodičia moji prišli do školy vysvetľovať.
A tak som nedostala síce dvojku z chovania, ale uvažovalo sa o riaditeľskom pokarhaní na konci školského roka, vyslovené pred celou, nastúpenou školou.
A v ten rok , bol môj tatko, zvolený za predsedu Miestneho národného výboru a tak sa tá „hanba preukrutná“ zamietla pod koberec a dostala som len triedne pokarhanie na konci roku, vyslovené triednym učiteľom Jarom Kapustom, pred triedou.
Takže som najprv dostala pochvalu za čisté jednotky a prezentáciu v okresnom kole Hviezdoslavovho Kubína, dostala som knihu s riaditeľovým venovaním a hneď potom triedne pokarhanie za porušenie školského poriadku.
A tak si na to vždy spomeniem, keď vyprážam na fašiangy pampúchy, alebo krapne, alebo božie milosti, alebo čokoľvek čo sa v tom období pekáva.
Pravda je taká, že tieto veci som tak nejako prestala robiť. Čím sme starší, tak tým nám to menej chutí, páli nás záha a máme z toho boľavý žlčník.
Na fašiangy býva v Mníchove mestský karneval a sprievod, bola som na ňom len 2x a a dosť.
Je krásny, ale nejako mám tam sociálnu fóbiu, či čo.
V čase keď je karneval, tak sa predávajú šišky plnené zvláštnymi náplňami.
Pred tými dvadsiatimi rokmi to bolo pre mňa niečo neskutočné, pretože náplne mali okrem bežných chutí, aj chuť whisky a šampanského a vaječného koňaku a tak. Predávajú sa dodnes a sú tie šišky fantastické.
Ja ich také, nikdy v živote neurobím
A keď teda máme chuť, tak si jednu s DM kúpime na Fašiangy na rohu v pekárni, prerežeme ju a každý si zjeme svoju polovičku, v očakávaní , čo nás asi začne bolieť.
Tento rok som sa ale prekonala.
Sledujem takú Talianku Benedettu, ktorá má svoj kanál na jutubíku. Občas som od nej niečo aj uvarila, ale za posledné roky, ju už len sledujem.
Toto je jej recept.
Teda mám zato , že ho ona nevymyslela, ale skrátka je to taliansky recept. Neviem ako to presne volajú tam, ale ona sa zmieňuje o frappe carnevale. Vlastne ani netuším, ako to mám nazvať ja, aby bolo jasné o čo ide.
Rozhodla som sa ich urobiť hlavne pre ich pudingovú náplň.
DM také miluje a bola som hlavne zvedavá na krém, ktorý si Benedetta robila.
Som ním nadšená pretože bude skvelý aj na napĺňanie buchiet, šišiek a iných vecí. A určite ho vložím ako samostatný recept, aby som ho mala hneď poruke.
Benedetta sa s množstvami nepára, takže som to musela poupravovať.
Cesto urobila na 7 kúskov, ale krémový puding na vajling. Ma to pobavilo.
Ja som zjedla , len polovičku z jedného a bola som prekvapená, pretože som očakávala, že to pečivo bude také chrumkavé. Rozumiete.
Ale nebolo.
Možno to bolo dobre, ale možno som urobila chybu niekde, len neviem kde, pretože inak vyšlo všetko tak ako malo.
Dúfam, že sa mi ozve moja taliansko-česká kamarátka o objasní mi to. Takže Jitka, čakám Ťa.
DM ako sa dalo čakať, je nadmieru spokojný, za tie roky už viem, čo mu mám variť a piecť. On je spokojný s tým aké sú a najviac kvituje to, že ich je tak akurát , teda 9 kúskov, ako pre neho.
Do rozpisu, predsa len dám množstvá na tých 18, lebo je toho ozaj len pre jedného.
Tieto fašiangy to už asi nestihnete, ale budem rada, keď to vyskúšate a dáte mi vedieť.
Tak príjemný Fašiang všetkým

 

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov): 

Suroviny:

Na 18 kúskov pečiva budeme potrebovať :

Cesto  :

2 vajcia
2 polievkové lyžice cukor
2 polievkové lyžice olej
2 polievkové lyžice rum
strúhaná kôra z 1 limety, alebo použite citrón
štipka soli
280 g hladká múka
bielok
olej na vyprážanie

Na pudingový krém :

2 vajcia
80 g cukor
70 g hladká múka
0,5 l sladké  mlieko
2 polievkové lyžice vaječný koňak
celá kôra z limety, alebo citróna
malá lyžička vanilková pasta

Na dokončenie :
práškový cukor na posyp

 

Postup

Uvaríme pudingový krém.
– Dáme variť, do menšej rajničky,  mlieko.
Nožom odrežeme limetovú kôru. Snažíme sa aby sme odrezali len zelenú voňavú časť.
Šupku hodíme do mlieka a dáme variť.

– Do väčšej rajnice dáme vajíčka a vaječný koňak.  Pridáme štipku soli.
– Pridáme múku a cukor a metličkou poriadne vymiešame do hladka.
Základ bude celkom hustý.

Medzitým,  nám na jednu bublinu,  prevrie mlieko a hneď ho vypneme.
Vyberieme citrusovú kôru a po vareškách vlievame horúce mlieko do vajcového základu. Neustále miešame.
Keď mlieko zapracujeme a vymiešame do hladka, dáme zmes na zdroj tepla a miešame do zhustnutia. 
Odložíme bokom a znovu vymiešame do hladka.
V tejto fáze môžete použiť rôzne príchute. Ja som dala vanilkovú pastu. 
Nemusí byť zlý nápad použiť pomarančovú kôru miesto limetkovej. Použiť napríklad banánové granko do krému, skrátka vyskúšať na čo by Vám prišla chuť. 
Neskúšala som to, lebo nám to bohate stačí takto, ako som napísala. 
Krémový puding máme pripravený.
Ideme urobiť cesto.
– Do misy dáme vajíčka, po dvoch lyžiciach olej, cukor a rum.
– Nastrúhame na malej slzičke limetovú kôru z celého plodu.
– Poriadne prešľaháme a začneme zapracovávať hladkú múku.
Zmes presunieme na dosku a tam poriadne vypracujeme miesením tak,  aby bolo cesto hladké , lesklé a kompaktné. Na tejto časti si dajte záležať.
Rozdelíme ho na dve rovnako veľké guľky a každú zabalíme do potravinovej fólie.
Necháme odpočívať pol hodinu.
Po tomto čase, prvú guľku vyvaľkáme na veľmi tenko. Skoro ako na rezance.

– Plát narežeme na pásy, široké päť centimetrov.
Vyšlo mi šesť pásov.
Pás rozdelíme pomyselne na tri časti a do každej časti, do jej stredu dáme kôpku pudingu.
Puding kladieme na každý druhý pás.
Našľaháme trošku bielok a bielkom potrieme okraje každej časti okolo pudingu.

Voľný pás bez pudingu prenesieme a položíme na ten pudingový . 
Prstami popriliepame k sebe okraje a prerežeme v strede jednotlivé kúsky pečiva. Vzniknú nám tri tyčinky.


Takto pokračujeme,  až kým nespracujeme celý plát cesta a my máme pred sebou,  deväť kúskov.
– Do hlbšej a širokej rajnice dáme dostatočné množstvo oleja, aby kúsky v ňom plávali.
Poriadne ho rozohrejeme. 
Že je pripravený na vyprážanie zistíme tak, že do neho ponoríme opak drevenej varešky a ak okolo nej začnú víriť bublinky, môžeme začať.
Doporučujem , naozaj vyprážať ihneď a naraz.
Ja som vyprážala po jednom!!!!! v takom kastróliku, v ktorom varím 3 vajcia.
Robila som cesto len z jedného vajíčka a z neho som mala,  len deväť kúskov. Nemala som s tým takú veľkú prácu a chcelo sa mi s tým piplať po jednom
Ale keď som vyprážala posledné dve, tak sa mi začalo cesto roztvárať. Tie prvé boli super, ale tie posledné dve boli už takto vyškerené.

Nevadilo to ničomu, pretože ten puding nevytekal, ale je to nedokonalosť. 
Neviem prečo sa to stalo, ale myslím, že preto, že stáli a ten spoj sa začal rozliepať sám od seba.
Preto tomu lepeniu, tiež venujte pozornosť a prstami to riadne utesnite aby sa to cesto prilepilo na vlhký bielok a hneď vyprážajte.
Vyprážame do zlata tak, že pomaly a opatrne ich obraciame v tom horúcom oleji.
Vyberieme podberačkou a preložíme na pijavú servítku nech odkvapkajú z oleja.
Olej vypneme a takto spracujeme aj druhú guľku cesta.

No a máme utešených 18 kúskov pudingových vyprážaných koláčikov.
Všetky posypeme práškovým cukrom
Nádherne v nich cítiť tú limetu, puding je skvelý, nevypadúva, netečie a je tak akurát.


Som rada, že som sa prekonala.
Pudingu mi ostalo veľa, ak budete robiť dva pláty, tak ho bude menej ako ho mám ja, ale aj tak Vám ostane.

V chladničke pár dní vydrží. Môžete ho zjesť, alebo vyšľahať s maslom a naplniť s krémom nejaký malý piškót, alebo upiecť kysnuté buchty , plnené týmto krémom. Budete určite spokojní. 
A karneval, alebo pochovávanie basy môže začať.


Kelové fašírky so sladkými zemiakmi

Pridaj komentár

Bolo to dávno, pradávno.
No zase tak pradávno nie, pretože túto spomienku mám z potravín v centre Európa v Banskej Bystrici a tá začala fungovať v roku 2007.
Skrátka, začalo to tým, že som sa presťahovala do Mníchova, kde som prišla,  ako Dobrá Manželka,  krv a mlieko. To, že sa najprv mlieko, potom krv a následne aj všetko ostatné , zmenilo na tuk, je vec druhá.
Chodila som nakupovať do ovozelu na rohu k Turkom. A Turci majú radi ženy, ktoré sú krv a mlieko. 
Predavač z toho obchodu mi to dával najavo tým, že mi k nákupu pri odchode, vždy prihodil s mrknutím nejaký ten darček z regálov.
Ten obchod potom prevzal iný pán Turek a ten tam prišiel so svojou manželkou a synom a nevestou. Takže darčeky skončili. 
Ale nesťažujem sa. Raz som stratila niekde peňaženku, netušila som kde. Mala som tam karty, Visu, peniaze, doklady, všetok celý Váš kartový život. Veď to poznáte.
A vtipné bolo, že som o tom ani netušila. Povedali nám to policajti , keď telefonovali z obvodu, že nejaký nálezca, prišiel na oddelenie vrátiť moju peňaženku.
Keď sme sa s DM na oddelenie dostavili, boli sme ľahší o vlečku balvanov, ktoré nám poodpadávali z pliec pri vidine, blokovania a vybavovania všetkých nových vecí.
Nechýbalo tam ničové nič. Nič, nič..ani len neoznačené jednorazové lístky na MHD nechýbali.
A povedali nám, že to priniesol môj pán Turek , že ju našiel pred svojim obchodom.
Keď som sa mu bola poďakovať osobne, tak sa ho pýtam, že prečo preboha si robil cestu na oddelenie, ktorá ho stála čas. Veď okolo jeho obchodu chodím, každý boží deň a ak aj nič nekupujem, tak si vrelo kývame cez výklad. Podľa adresy mohol vidieť, že bývam len pár vchodov od jeho obchodu.
Povedal, že nevedel, že je moja, lebo on si nedovolil tú peňaženku otvoriť, keďže nebola jeho!!!!!
Takže áno. Na Turkov v zelovoci mám šťastie.
No a ten prvý, ten mrkajúci Turek mi raz vhodil pri odchode, do tašky avokádo.
Bože, ja som absolútne netušila čo s tým. Tak teraz hej, ale vtedy som namojdušu nevedela. Foodmánia v podobe blogov a rôznych portálov o varení na internete ešte nebolo. 
A veru mi to avokádo aj zhnilo a aj som ho vyhodila.
Však teraz už viem. Z avokáda sa dá urobiť hocičo a po vyskúšaní všetkých možných šalátov, nátierok, rôznych druhov guacamole a čerta diabla, ho mám aj tak najradšej, keď si ho nakrájam na plátky, osolím a zjem ho na chlebe len tak.
No a stála som teda v tom roku 2007 v rade na pokladňu v európskych potravinách a stála predo mnou pani a mala v nákupe avokádo. Keď som ho uvidela, tak som jej povedala, že „jejda ! avokádo“, som si nevšimla, že ho dostať aj konečne v BB, že si odskočím len pre to avokádo a košík nechám za ňou. A keď som sa vrátila, sme sa dali do reči. 
Že ona sa naučila jesť avokádo, keď žila v Guatemale a že jej ho po návrate nosievala dcéra z Viedni, lebo ho nebolo dostať ešte na Slovensku, ale chvalabohu, že už sa to zmenilo.
Si pamätám, že som kúpila vtedy dve tie avokáda a urobila som fajnú, fajnú nátierku, dokonca bez koriandra, lebo vtedy som ho neznášala a vedela som, že koriander v jedle  v Selciach u nás nepoznajú a nikto mi to s ním,  nebude jesť. 
A aj bez neho, to guacamole  nikto nechcel jesť. Ani za svet. Ani brat, ani rodičia, ani jeho deti. Dobrá Švagriná ochutnala a povedala, že je to dobré. A tým to  vtedy ,skončilo.
Dobrý Zať, keď urobím zje, ale zje, lebo to je, Inak to nevyhľadáva. Dobrá Vnučka, aj pri svojom stravovaní –  nestravovaní , to avokádo veru zje. A Dobra Cerka tiež. 
Skrátka naučili sme sa to jesť a mať to radi.
Chute sa vážne menia.
Taká vňať koriandra. 
Niečo, z čoho sa mi doslova dvíhal žalúdok. Robila to jeho vôňa, ktorá bola pre mňa tak nestráviteľná, že som nemohla ani chodiť okolo kríka v ktorom rástol koriander. 
Pri obľube chilli a rôznych kari, to bol vážne problém. Nahrádzala som ho petržlenovou vňaťou a myslela som si aká som fikaná, že som to tak krásne nahradila. 
No figu.
Nahradiť koriandrovú vňať, petržlenovou, je ako nahradiť majoránku, bazalkou v haruli. (však Janka Plaška z Podkoníc 🙂 )
A čo sa nestalo. Ja som sa to naučila. Normálne mám rada koriandrovú vňať a pokiaľ ju nemám tak sa do žiadneho chilli, alebo karí ani nepúšťam. 
Nechápem, že som si na to tak zvykla.
No a sladké zemiaky, alebo bataty ak chcete.
Dobrý Manžel to chcel veľmi vyskúšať, tak to mal mať.
Ja som myslela, že som nič horšie ani nejedla.
Bože,  odporná,  sladká chuť niečoho sypkého. Tak som to vtedy cítila. 
DM to absolútne nevadilo. Jemu nevadí sladká zelenina. On miluje strúhanú mrkvu, červenú papriku a tak. A ja toto vonkoncom nemusím. Nieže nemusím. Odmietala som to jesť.
Potom som začala varievať gumbo, skvelý kurací guláš , kde sa dáva práve batat a tam som zistila, že on prijme chuť svojho okolia, takže jeho sladká pachuť je potlačená a naviac úžasne zahusťuje jedlo.
Fantázia.
Po čase, si DM miesto normálnych hranoliek,  začal objednávať batatové .  Ja si hranolky neobjednávam a tak som mu vždy dve tri ukradla a napriek tomu, že som sa ksichtila, tak som to robila stále. A potom chcel, aby som mu tie hranolky robievala  normálne aj doma, ako prílohu. Tak som začala kupovať mrazené. A potom som si povedala, že prečo vlastne kupujem tie predražené,  mrazené, ktoré zaberajú miesto v mrazničke a nemám medzi zemiakmi normálne aj bataty. A začala som robievať normálne, domáce batatové hranolky, buď v rúre len pofŕkané olejom,, alebo také ako fritované.  
Skončili sme tak v našej domácnosti, že tie sladké zemiaky robievam ako prílohu,  omnoho častejšie ako normálne. 
Vážne.
Začala som ich milovať. Posypané tymianom, alebo koriandrovým korením, alebo celou rascou. Skvelá vec. 
Sú extrémne rýchle urobené. V rúre na pečiacom papieri ich mám hotové do 15 minút.
A keď som tak uvažovala, že mám rada bataty,  ktoré  na prvú chuť, pripomínajú dusenú mrkvu, tak prečo by som nejedla aj dusenú mrkvu. 
A ozaj. 
Jedávam už aj dusenú mrkvu. Nie takú z polievky, s tou som nemala problém, Ale normálnu, dusenú na masle, alebo oleji. 
A aby som to zaklincovala, tak som začala jesť aj červenú papriku.
Ale surovú mrkvu stále nedám.
Treba skúšať a dať novú šancu, veciam, ktoré by ste pred pár rokmi nedali vôbec do úst.
Takto si viem dokonale napríklad pochutiť na cibuli, ktorá sa varí v ryži. Desaťročia som ju rovno vyhadzovala a teraz mňam
Kvôli nášmu autistickému Janíčkovi, musím mixovať cibuľu, aby ani len náznak nebol. Tak ale u detí je to asi normálne, či sú to autisti, alebo nie. Horšie je to s dospelými
Gazdovské krumple na plechu, pečené v bravčovej masti, pohádzané kúsky slaniny a veľké kusy cibule. Instantný cholesterol na stole.
A čo urobí Roman – (zať čakateľ môjho Dobrého Brata)? 
Dôkladne selektuje zemiaky od cibule, a toto robí aj vo výpeku z pečeného mäsa. 
Ja už pomaly aj začínam umývať riad, keď len on začne jesť. 
Ale nevyčítam mu, pretože viem, že ho to prejde, tak ako prešla mňa koriandrová vňať, dusená mrkva, bataty, červená paprika a aj tá cibuľa. 
No a k receptu
Recept na kelové fašírka, alebo kelové karbonátky, keď chcete, tu už mám. 
Neprešla som nejakou závratnou zmenou v ich príprave, ale niečo robím inak a som s tým spokojná, vyskúšajte aj takto. 
No a tá príloha.
Je to na Vás.
Je to naozaj špecifická chuť, ktorú treba prijať. 
Odmenou Vám bude zdravšia verzia plná minerálov a vitamínov, oproti našim zemiakom, rýchlejšia príprava.
My sme spokojní.

 

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov): 3 porcie

Suroviny:

Malá kelová hlávka, alebo pol väčšej
200 g mäkká údenina (slovenská točená napríklad)
4 strúčiky cesnaku
krajec čierneho chleba bez kôrky (alebo aký máte)
čajová lyžička soľ
1 veľká lyžica majoránka
strúhanka
olej na pofŕkanie
papier na pečenie
sladký zemiak
tymian

 

Postup

 

Kel nakrájame na menšie rezance a dáme uvariť do slanej vody. 
Varíme kým nie sú rezance mäkké. Prelejeme ich cez sitko, vodu zachytíme všetku.
Po odkvapkaní a vychladnutí, ešte na sitku trochu kel,  raz potlačíme dlaňou, aby sme mali istotu, že v ňom neostalo veľa vody,  a  preložíme nastrúhaný, uvarený kel do misy.
Nakrájame mäkkú údeninu na maličké kocky. 
Kedysi som dávala našu domácu údenú klobásu a jedla som dokonca aj také, kde kuchárka pridala normálnu suchú salámu. Mne to nevadilo, ale DM má k tomu vážne výhrady, takže dávam len takto. Môžu byť aj špekáčiky, alebo obyčajné párky.
Pridáme tie údeninové kocky a k zmesi pridáme rozbité vajíčka.
Osolíme, prelisujeme cesnak a majoránku. Namelieme celé korenie.
Nakrájame hutný , čierny chlieb na maličké kocky a zatiaľ necháme bokom.
Rukami vymiešame kelovú zmes.
Pridáme chlebové kocky, tak aby nebolo vidieť mokrú vaječnú zmes a poriadne zamiešame. Môže ich byť toľko , koľko dáte do kávovej šálky. 
Nedávajte ich naraz, možno bude stačiť menej, možno viac.  No a snažte sa nedávať tie s kôrkou.


Vymiešame. 
Všetky vajíčka musia byť,  ako keby vstrebané do hmoty, tá keď je správne zahustená, netečie a drží svoj tvar. Tá moja, ako vidíte sa v mise drží tak, ako som ju vytvarovala na jednej polovici, bez toho, aby pretiekla do druhej polovice.


Zároveň, ale zase musíte dávať pozor, aby Vám z hmoty nevznikla chlebová fašírka. 
Na plech dáme papier napečenie, nakvapkáme do neho dve lyžice oleja a rozotrieme ho štetcom po povrchu.
Zapneme rúru na dvesto stupňov
Do ruky si  berieme kelovú zmes,  vo veľkosti tenisovej loptičky, utľapkáme z nej fašírku, ktorú obalíme v strúhanke. 
Poukladáme na plech, na každú ešte frkneme pár kvapiek oleja a dáme piecť.


Pečiem 20 minút . Mám plynovú rúru, takže nemám horný ohrev. Ja ich preto ešte otočím a dopečiem do zlata. 
Kým sa pečú, tak obielim sladký zemiak a nakrájam na pol centimetrové kolieska.
Ak máte batát príliš hrubý, tak ich môžete tie kolieska prepoliť.
Po upečení fašírok, tieto preložím na tanier a na ten mastný papier na plechu poukladáme kolieska.
Zvrchu ich posolím, posypem tymianom a tieto som ešte posypala aj sušeným cesnakom. Zvrchu ich pofŕkam veľmi zľahučka olejom. Ale ozaj zľahučka, tak kvapka na jedno koliesko.
Zvýšim na najvyššiu teplotu a pečiem tak 10 minút.
Potom ich otočím a dopekám tiež tak približne 10 minút. 
Nechám ich vychladnúť bez toho, aby som ich prekladala. 
Oni sú tesne po spracovaní vážne ako blato, takto trochu spevnejú.


No a podávame.


No a tá voda po varení kelu. Uvaríme si z nej skvelú polievku.
Dolejem toľko vody, koľko chceme polievky,  do nej malé kocky zemiakov, kolieska mrkvy , pol šálky bulguru,  alebo môže byť aj ryža. Varíme, kým nie je bulgur úplne uvarený.
Na oleji upražíme do svetla jemne krájanú cibuľku, zahustím zarovnanou lyžicou hladkej múky, pridáme mletú sladkú papriku a vlejeme do polievky. 
Necháme prevrieť na jednu bublinu a vypneme.
Vhodíme za lyžičku majoránky.
Na masle a troche oleja si urobíme chlebové krutóny z tých kociek, ktoré nám ostali a ešte aj dokrájajme.
Pred podávaním polievky posypeme krutonkami – veľká fajnotka

 

Nátierka zo sušených paradajok v oleji

1 Odpoveď

Fenomén „biomatka“ nezvyčajne popudzuje ženy, ktoré sú zaslúžilými matkami, alebo babičkami malých, či veľkých, či dospelých detí.
Nevedno prečo.
A nedajbože, ak by taká biomatka, dvíhala tlak svojej svokre.
Úbohá nevesta by bola roznesená na kopytách.
Keby tá dotyčná biomatka bola dcéra, tak by svojej mame odpapuľovala, poargumentovali by si navzájom a dali spolu kávičku a spokojne by sa pobrali každá po svojom a tešili sa na ďalšie stretnutie.
Ale ako nevesta by nemala šancu. Pretože okrem toho , žeby si povedzme, dovolila, odpapuľovať a povrčať, tak by o jej výchove vedela celá susedská, rodinná , pracovná a ešte neviem aká pospolitosť.
Samozrejme v tom negatívnom význame.
Zvyčajné argumenty matiek k biomatkám sú.
– moje deti jedli sladkosti a tu sú
– moje deti jedli to čo všetci a tu sú
– moje deti nejedli bio a tu sú
– moje deti neboli kojené do dvoch rokov a tu sú
– moje deti sa vozili v kočíkoch a tu sú
– moje deti boli prebaľované, obliekané, obúvané tak ako všetky a tu sú
– moje deti boli vychovávané tak, ako si mysleli všetci naokolo a nie tak ako som chcela ja a tu sú.
Poznám Maťkiných rodičov , obidve sady, a som si istá, že sú s ňou, ako biomatkou v pohode.
Ešte lepšie poznám Maťkinu svokru, ktorá je Moja Dobrá Švagriná a tá je absolútne s tým stotožnená a nepovie na jej metódy ani mäkké fň.
Vlastne úplne celá rodina sme absolútne stotožnená s tým ako Betka s Ondríkom rastú.
Keď si Môj Dobrý Synovec Kubko bral Maťku, mala som pocit, že to je nesmierne éterická bytosť, ktorá hádam ani prdieť nevie.


Tak nepočula som ju, ale viem, že vie 🙂
A veru vo vnútri to nie je žiadna éterická víla.
A je to biomatka.
Nemýľte sa, ona sa nevyznačuje tým, že ju nájdete jedine pri nákupe bio jogurtov a bio džemov.
Ona robieva svoj vlastný jogurt do pohárikov a príde si naoberať do Seliec do záhrady ríbezle, čerešne, jablká, hrušky u uvarí si svoj vlastný džem a zavarí svoje kompóty.
Pečie svoje chleby a svoje pečivo.
Čo môže tak varí, pečie, sterilizuje vlastnoručne a vyhýba sa, pokiaľ môže, priemyselne spracovaným potravinám. Minimálne pre svoje deti.
Keď príde niekam so svojimi deťmi, tak im poctivo nosí vždy ich jedlo. A tak áno, kurací vývar s rezancami si dajú, ale my jeme pečenú krkovičku s kapustou a knedľou a oni sa dusia cviklovým rizotom.
Keď urobím ovocné knedle s posýpkou, tak vstane a sama im posype tvarohom, alebo makom, alebo čo som mala……bez cukru.
Ona je na cukor zvyknutá, tak vie, že je to s tým cukrom lepšie. Ale detičkám, to nevadí a tak nevidí dôvod, prečo by im mala ten cukor tam dávať.
A má pravdu.
Oni si potom ešte tie detičky naviac pridali a tak viem, že im to vážne chutilo.
Sladkosti donedávna nejedli vôbec a tak sme im nosievali miesto čokolád a cukríkov ovocie.
Teraz sa už tomu nejde vyhnúť, pretože chodia do škôlky, ale ak Maťka upečie nejaký koláč (pečie z obohatených múk a znižuje množstvo cukru), pokiaľ sa nezje, tak sa deti môžu aj o zem hádzať, nepovolí a sladkosti sa nejedia.
Keď sa pozerám na ich domáce videjká, tak keď všetci spoločne raňajkajú, a dá na stôl očistenú mrkvu a papriku a uhorku, tak deti nadšene vykrikujú „mňám papričkáááá“
A kým boli bábätká, tak mali látkové plienky, obliekali sa do zdedených oblečení a dlho sa nosili v manduke. Kočiariky samozrejme mali tiež, ale keď mohla tak ich nosila. A boli kojený dlho, dlho, dlho….
A nebojte sa , nevyzerali ako Čenkovej deti. Detského oblečenia, v každej domácnosti, sa nachádzajú tony a tony.
Oblečenie je ako nové, krásne a vyhadzuje sa do odpadov a nakupuje sa stále nové a nové.
Maťka odmietla tento neudržateľný model. A tak keď vidím Betku v pyžamku od Dorky, tak mi až srdce piští, za tým dievčatulkom, ktoré už vyrástlo a maminke kradne z taštičky šminky.
Maťka prestala jesť bravčové a hovädzie mäso a raz týždenne jedia hydinu a sem tam aj hydinovú šunku. Bavili sme sa, že uvažuje o tom, že si ide robiť tú šunku sama doma.
Na večeru hádže halušky a chodí pre bryndzu do stánku, kde jej dovolia nakúpiť syry a mliečne výrobky do vlastných škatuliek. Je to od ruky, samošku má síce priamo pri dome, ale tam jej nedovolia baliť do svojich vlastných obalov, len do ich papiera a igelitu. Tak sa radšej prejde.
Ale musím pochváliť aj Kubka, Dobrého Synovca. Akceptuje jej rozhodnutie, nevadí mu, súhlasí s tým a tak sa mu prispôsobuje a maximálne jej pomáha v rámci svojich možností.
Naďalej je jeho najmilovanejšie jedlo zemiaky s kapustou a údenou klobásou a Maťka nerobí scény, keď sa toho do chuti naje. Keď treba tak uvarí aj tú bravčovinu aj hovädzie, ale ho skrátka neje a nedáva ani deťom.
Nie je to biomatka, ktorá sa chce priväzovať o stromy a strieľať cudziu mamičku, ktorá na piesku dá okrem svojho syna, keksík aj Ondríkovi. Nežijem s nimi tak neviem ako rieši túto situáciu, ale som si istá, že tak aby dobre bolo.
Má skrátka svoju cestu. Nespasí tým svet, ale je inšpirujúca. A inšpiráciu namojdušu potrebujeme, i keď si myslíme, že my to robíme aj tak lepšie.
Nevysmievajme sa biomatkám, ktoré pochopili význam toho slova, tak ako Maťka.
Ja si veľmi dobre pamätám, keď tento termín ešte nebol známy,
Možno pred 30 rokmi, prišla kamarátkina sesternica z Rakúska a išli sme na nákup do bystrickej Billy. Gabriela chcela kúpiť nejakú nátierku a hľadala, čo tá hotová, v chladiacom boxe , obsahuje. Žiadna predavačka jej nevedela odpovedať, za jej chrbtom si klepkali na čelo a my sme sa s Evou HANBILI, že čo robí scény.
Gabika zavolala vedúcu a pýtala sa z čoho je tá nátierka robená a tá musela zavolať do ich centra aby jej to povedali.
Znovu sme sa s Evou za tú Gabiku HANBILI.
Tak nemusela to Gabika tak teatrálne hrotiť, to je fakt, ale mala veľkú pravdu.
Smiali sme sa jej.
Teraz je úplne samozrejmé, že všetko čo kupujeme má štítok kde píše čo tam všetko je. A môžem povedať, že to aj čítame, pretože tá informácia je naozaj dôležitá.
Len tak na okraj, Gabika je naozaj bio žena až v tom zmysle, že ona si lisuje aj vlastný panenský olej a melie vlastnú múku. Sama, s úctou zabije morku, a celú ju spracuje do mrazničky a podobne. A na druhý deň pozberá kapustu na poli , pripraví nože, poreže a naloží do suda. Má niekde tam, v rakúskych horách, naozaj veľké gazdovstvo.
Vlastne to tak robievala pred tými 25 rokmi, nepočula som o nej nič nové, už veľmi dávno
A hlavne ! Nemýľme si ženy, ktoré si sadnú na promenádu a verejne dojčia svoje bábätko, že ju to automaticky posunuje do kategórie „biomatka“.
Verte tomu, že to tak vonkoncom nie je.
A ani mamička, ktorá sa rozhodne, že jej dieťa bude od malička, čistý vegetarián, tiež nebude „biomatka“.
Je toho určite viac, čo by som mohla napísať o biomatke Maťke, ale tak nejako to nemám celé odpozerané a nie som s nimi tak často, ako by som si priala a chcela.
Ale čo viem je, že ona do našej rodiny priniesla túto nátierku.
Nie je to novinka, na internete je kopu takýchto receptov, ale ja som ich skrátka nepoznala a môžem povedať, keď sme ju prvýkrát s Dobrým Manželom ochutnali, tak sme nevedeli pochopiť, že môže byť niečo také dobré.
Maťka recept pojednala jednoducho, len zo základných surovín a ja keď som sa pokúsila o nejaké inovácie so syrom, s bylinkami, s ricottou a bla bla bla, tak konštatujem, že jednoduché veci sú tie najlepšie.








 

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov): 3 porcie

Suroviny

1 pohárik sterilizovaných sušených paradajok v oleji
3 veľké lyžice povolené maslo
2 až 3 strúčiky cesnaku

Postup

Paradajky majú aj na Slovensku rôzne. Začnite tými najlacnejšími aby ste tušili, že či Vám to bude chutiť. 
V Mníchove robievam z tých najlacnejších, ale dnes som kúpila nejaké ochutené bylinkami, tak uvidíme či v tom bude rozdiel. 


Vyberte ich z oleja a nechajte aj trošku  odkvapkať. Nátierka zredne a ak tam bude naviac ešte aj ten olej, tak Vám bude tiecť.
Ten olej nevylievajte!!!!!!!!!
Ja som dnes na polovičke uvarila ryžu a na druhej plnenú papriku.
Povolené maslo a paradajky som dala do mixéra.
(Toto je fotka ešte kým som usúdila, že nebude používať ponorný mixér, ale veľký. Aj ten olej, čo je na dne misy, som odstránila a až tak mixovala.)

Takmer okamžite bola hladká.
Prelisujeme do nej cesnak.
Nijako som inak neochucovala. 
A to je bisťubohu všetko.

Jahodový koláč

Pridaj komentár


Keď sme začali chodievať  pred pár rokmi na chatu na letný pobyt,  Dobrému Manželovi a mne sa ušla izbička po Babičke. 
Bola zariadená chatársky a babičkovsky.
Váľanda a starý gauč do elka a na protiľahlej stene tretia váľanda.
Ako konferenčný stôl,  slúžil pevný kempingový ,a pod oknom ako solitér,  nádherný starodávny stolík so stoličkou.  Je síce krásny, ale po praktickej stránke neuveriteľne zavadzal a mohol slúžiť jedine tak tak na sedenie a písanie pozvánok na letné večierky pri šichtúni dreva,  respektíve na lepenie známok na obálky tých pozvánok, ktoré by som radšej išla písať do kuchyne na kuchynský stôl. 
Pravda…keby nejaké letné večierky a pozvánky, v našom svete,  existovali.
Tak som na tom stolíku mala naukladané všetky dámske, kozmetické potrebnosti. 
Neviem síce načo, ale  každý rok sem vláčim krém ranný, denný, nočný a výživný.  Odličovacie mlieko, odličovacie tonikum, revitalizačné tonikum a asi 10 ampuliek rôznych sér.
Aj tak si na ten ksicht dávam len to čo mi zostane na rukách, keď si krémujem ramená a nohy, lebo sa mi strašne vysušujú. Dedovi Oldrichovi a Vilme som úplne jedno ako vyzerám . Do tohto všetkého pribudli ešte naše kufre, tašky a všetky tie zbytočnosti okolo toho, ako sú napríklad 3 rôzne druhy kabeliek, 5 dizajnových šatiek, 3 klobúky. 
Nemám rozum.
Chodím tu v jednej letnej sukni, kraťasoch a teplákoch a točím dookola 3 tričká.
DM, napriek tomu, že je to ajťák, tak má šikovné ruky a kreatívneho ducha. Zhotovil nám hlboké šuplíky na kolieskach, ktoré sme zasúvali pod tie všetky postele a tam sme mali poskrývané, oblečenie, kufre a topánky a všetky tie zbytočnosti.
Gauč kde som spávala ja,  bol ako inak, po babičke.
Aj moji rodičia v svojej prvej obývačke, keď boli mladý manželia v roku 1958, mali taký.
Strašne, strašne ťažký, s dyhovanými doskami po bokoch. Keď sa dali dolu štyri , asi dvesto ton vážiace,  epedá, tak tam bol aj úložný priestor.  Tie epedá už na tom „mojom“ gauči neboli a babička mala kvalitný zdravotný matrac a zmäkčujúcu prikrývku z pamäťovej peny z Dormea.
Spalo sa na ňom vskutku dobre. 
DM obišiel horšie.
Váľanda, na ktorej musel každý rok uťahovať nízke nôžky. Tri jednoduché,  staré molitánové matrace s tou obyčajnou pokrývkou. 
Na tej tretej váľande spávala Dorka s Barborou.
Dorka je vnučka a Barborka je mačka.
 Dorka vyrástla a prázdniny už chce tráviť len s kamarátkami, tak tam už spávala len Barborka a boli tam naukladané všetky veci, ktoré inde miesto nemali. 



Chodievali sme sem len na pár týždňov a to sme takto vydržali niekoľko rokov. 
Ale ako sa náš pobyt z pár týždňov, predĺžil na pár mesiacov,  napriek tomu, že je naše manželstvo už dlhé viac ako dve desaťročia, stále sme pociťovali túžbu zdieľa spoločnú posteľ, nehovoriac o tom, že naše chrbtice už zostarli a vyžadujú šetrnejšie zaobchádzanie. 
A padlo rozhodnutie.
Babičkovská izbička už nebude „tá po babičke“ ale urobíme z nej našu. 
Urobili sme si nákres a umiestnili sme na ňom  čo najoptimálnejšie našu novú manželskú posteľ, úložné priestory, pracovný stôl a zdravé stoličky.
Všetko klaplo.
Máme našu izbičku.
Manželská postel je nevídaná.
Objednali sme si do nej vysoké matrace,  jeden stredne tvrdý a druhý stredne mäkký.
Obidva sa nám zdajú rovnako tvrdé  ako skala a zdalo sa nám na začiatku, že to môžeme už kľudne spať aj na stole a nezbadáme rozdiel. 
A tá výška. Bože môj.
Keď si sadnem na posteľ, tak si môžem hompáľať nohami a z postele normálne zoskočím.
Chvíľu sme uvažovali, že na tie tvrdé matrace, dáme prikrývky z pamäťovej peny, ale sme sa obávali, že už si nebudeme môcť na tej posteli sadnúť, lebo by sme sa búchali hlavami do plafóna.
Po prvej noci, keď sme nadšene na tú posteľ vyliezli, sme sa neveriacky držali za ruky, že to je hotovo a dedo Oldrich s Vilmou a Dobrou Tetou Pavlou na nás  medzi dvermi pozerali.
Ráno sme prišli do kuchyne,  ja v predklone do pravekého uhla a DM v záklone, obidvoma rukami sa podopierajúc v krížoch.
Ako to len s nami a s tou posteľou dopadne?
Dobrá Teta Pavla tu má svoju izbičku v podkroví.  
A keď sme prišli s tým, že si ideme prerobiť tú našu, tak si popremýšľala, že sa pridá a zmení aj ona tú svoju.
Zmena spočívala v tom, že na chatu priviezla svoj starý nábytok z mestského bytu, kde si zaobstarala nový.
Tak je to jej izbička, keď to chcela, mala to mať.
DM , so susedom,  vyvláčil  všetko do podkrovia, kde si to pekne usporiadala a nevyzerá to vôbec tak zle, ako som si predstavovala.
Vyzeralo to  všetko fajn do momentu, keď si popremýšľala, že ten babičkin gauč je dobrý,  aj ten matrac je dobrý, aj perín má a vankúšov má dosť a aj miesto, kde by ho vedela umiestniť. 
Ľudia moji, 
Viete si predstaviť vyniesť takú opachu a ťarchu do podkrovia úzkym schodiskom pre jedného, kde sa nedá bohvieako vykrútiť?
A potom vyniesť do podkrovia celú dolnú knižnicu. 
Nemyslite si, že išlo o pár knižiek.
Čítala Babička, číta Dedo Oldrich, číta DTP, číta DM, čítam ja, čítame celá,  úplne celá rodina. Knihy sa tu hromadia a sú naukladané všade a tým, že DTP priniesla so svojou starou obývačkou aj obrovskú knižnicu, vyriešil sa náš problém kde dať knihy.  Veľa kníh. 
Veľa kníh vyniesť po schodoch do podkrovia.
Večer sme skončili všetci unavení na smrť, s rukami vyťahanými až po zem a s dvorom ako starým vetešníctvom. Tam boli nahromadené staré postele, tam staré matrace, tam 5 starých vankúšov, tam to, tam ono.
Tak sme ráno taký poohýbaný nevedeli, či sa nevieme vystrieť kvôli posteli, alebo kvôli ťahaniu všetkého možného.
Upratali sme dvor a bez slova sme sedeli na záhrade a každý čítal svoju knihu s tým, že sme museli sami sebe odprisahať, že každý tú svoju potom sám vynesie hore do knižnice. 
Spíme na novej posteli už piatu noc a môžeme povedať, že každou nocou je to lepšie a lepšie.
Mňa prestalo tak bolieť koleno. Netuším aký môže mať vplyv nová posteľ na koleno. 
DM sa vyjadril, že je to skrátka lepšie, ale netuší, či ho bolia kríže z novej postele, alebo novej stoličky, alebo starého stolíka na ktorom sa dajú len lepiť známka na obálky a on tam má dočasne umiestnený pracovný kút, kým nám sused vyhobľuje do hladka dosky, z ktorých DM urobí nový pracovný stôl. 
Nevie sa ho dočkať.
Dobrá Teta Pavla, ako jej umrel  Ľubomír (božtek do nebíčka), tak v čase svojho voľna chodieva na chatu a spoločne si tu žijeme. 
Včera priniesla asi dve kilá jahôd červených a sladkých ako sen.
A vraj na džem. Tak jej vravím, že to teda ani náhodou.
Budú jahodové guľky s tvarohom a ostatné zjeme.
A ona že to teda ani náhodou.
Budú jahodové guľky sypané perníkom a jahodová bublanina a ostatné zjeme.
K jahodovej bublanine nemám dobrý vzťah. Mám dobrý vzťah k ríbezľovej, pretože mdlému piškótu, dá chuť jedine pikantná ríbezľa. 
Robila som už bublaninu z čoho sa len bublanina robiť dá, ale ríbezle sú jediné, ktoré dokážu ten múčnik oživiť.
A tak som išla do tohto jahodového koláča. 
Keby som sa držala striktne receptu, ktorý som našla v časopise Apetit, tak by som nebola vôbec spokojná, pre rôzne čudné veci. 
Napríklad celý plech bol robený z 300 g jahôd. To fakt nechápem. Mne to prišlo strašne málo. 
Ale zato posýpka bola robená z 250 g múky a 250 g cukru a 100 g masla. To mi prišlo strašne sladké, strašne múčne, málo maslové a strašne veľká masa.
A nemala som cmar, ale mala som kyslú smotanu.  A dala som viacej toho a menej onoho. 
No, ale základ je teda ten z Apetita.
Koláč nám vážne chutí a zjedli sme ho všetok všetúci…akurát nám na jedenie jahôd,  ako takých , nič neostalo.

 

Suroviny:

Použila som plech o veľkosti 35 x 30

 

Na cesto :
220 g polohrubá múka
220 g hrubá múka
2 malé vajcia, alebo 1 naozaj veľké
250 ml cmar (viď text v postupe)
180 g jemný krupicový cukor
1 balíček kypriaci prášok do pečiva Dr.Oetker
150 ml olej

Na jahodovú náplň:

1 kg jahody
5 polievkových lyžíc cukor
1 balíček vanilkový puding Dr.Oetker

Na posýpku :

150 g polohrubá múka
130 g práškový cukor
120 g studené maslo

Na dokončenie :

maslo na vytretie plechu
kokosová múčka, alebo múka na vysypanie plechu

 

 

Postup



Zapneme rúru na 200 stupňov.

  • Jahody očistíme od stopiek a poškodených častí a umyjeme.
  • Do veľkej misy rozbijeme dve malé vajcia a spolu s cukrom ich dôkladne prešľaháme, až kým nám zmes nezbelie a cukor sa nerozpustí.
    V rozpise surovín som síce napísala jedno veľké, alebo dve malé, ale radšej dajte tie dve malé, ako jedno veľké.
  • Prilejeme cmar.
    Cmar sa v českej kuchyni volá podmáslí a čo som zasledovala tak sa používa veľmi často. S cmarom som sa v našej slovenskej kuchyni až tak nestretla. Neviem či sa za ekvivalent podmáslí môže rátať aj zakysanka.
    Neviem to posúdiť ani chuťove ani nijako inak. Ani jedno som nemala v ústach nikdy v živote.
    Ja som to podmáslí nemala a tak som použila kyslú smotanu.
    Mala som len pol kelimka, tak som ju doliala na 150 ml  mliekom a prešľahala.
  • Pridáme olej.
    Všetko vymiešame do hladka.
  • Do tejto tekutej zmesi, presitujeme obidve múky a prášok do pečiva.
    Spracujeme mäkké cesto.
  • Jahody vo veľkej mise nakrájame na malé kúsky. Posypeme ich piatimi lyžicami cukru a vsypeme celý sáčok vanilkového pudingu Dr.Oetker. Premiešame a odložíme bokom.
  • Do misy pridáme suroviny na posýpku a medzi prstami ich rozžmolíme, aby sa nám suroviny spojili a vytvorili žmolenky.
  • Plech vytrieme kúskom masla a dôkladne vysypeme strúhaným kokosom. Pokiaľ nemáte kokos, tak stačí aj polohrubá múka.
  • Cesto premiestnime do plechu a opatrne rozostrieme cesto. Možno budete mať s tým trochu problém, ale dá sa to zvládnuť.
  • Jahody nám pustili šťavu a premiešame ich.
    Tu by som sa chcela trochu pristaviť. Ten vanilkový prášok má za úlohu, tú šťavu zahustiť, aby sme na to cesto nedávali len riedku tekutinu. Ak je tej mokrej šťavy príliš veľa, možno pridať ešte lyžicu buď pudingového prášku, alebo akéhokoľvek kuchynského škrobu (maizena, solamyl, gustin, zlatý klas). Tá šťava by nemala odkvapkávať. Ja som mala tú šťavu veľmi riedku a tak som sa ju bála dávať a potom sa mi zdalo, že som to mala trošku suché. Keď budem robiť nabudúce, tak tú šťavu podľa uváženia vykropim na jahody. 
    Takto pripravené jahody rozložíme rovnomerne na cesto, snažíme sa aby boli šťavnaté.
  • Nakoniec všetko zasypeme posýpkou.

Pripravený plech vložíme do rúry a pečieme približne 30 až 40 minúť. Ak pečiete s vrtuľou, tak buď znižte teplotu, alebo čas pečenia. Strážte si to podľa svojej rúry.
Vyberieme a necháme vychladnúť.
Až potom krájame. Ak budete krájať horúci, koláč nebude spevnený a môže sa sklznuť náplň. Skrátka vydržte to.

Ryžový nákyp

1 Odpoveď

Tak sme v nedeľu prišli na chatu. Prvé ráno v tomto roku , nás privítalo vskutku rezko.



Zobudila ma, ako každé ráno , o pol piatej Barbora aby som sa s ňou dôkladne vytuľkala. Keď sme po tuľbe vyliezli von, spod páperovej periny, tak ma skoro seklo. A to nám deda Oldřich, v deň príchodu, vykúril kuchyňu a izbičku na dôstojných 30 stupňov.
Tak rýchle som nezakúrila asi nikdy.
A keď to začalo pukotať v piecke. To Vám poviem, to je vec!!!
Noelko je úbohý. Ako mestský kocúr, mestský bitkár a mestský indián, sa prestal s nami rozprávať už v aute.
Keď skočil von z auta, do snehu a mokrej pôdy, tak to ste mali vidieť to sklamanie. A rovno vbehol do chaty.
Už tretí deň na nás nenávistne gáni, vidíme z neho len otočený zadok a chvost, nekomunikuje, nebaví sa s nikým. Von chodí, len kvôli nevyhnutným veciam a aj to, jedine s Dobrým Manželom. Tam sa spoločne, niekde pod mokrým stromom , vycikajú, on urobí aj ďalšie veci (Noel, DM si tieto veci necháva na doma) a trtúli zase do sucha.
Dnes prvýkrát, keď som ho začala v spánku hladkať, tak aj zapriadol. Ale ako sa zobudil, tak znovu sa pozerá na mňa vražedným pohľadom.
To Barbora!!!!!
Tak to je iná káva. Tá princeznička, čo sa bojí v byte vyjsť aj na prah, aby ju nedajbože niekto neukradol, tak tá, v prvý deň vyzliekla princezničkové šatôčky a obliekla sa do zbojníckych.
Jej jediným zmyslom života v tento deň, bolo von-dnu-von-dnu-von-dnu-von-dnu. Ako keby sa chcela uistiť, že skutočne môže kedykoľvek vyjsť von a kedykoľvek zase dnu a nikam sme jej neutiekli. Prišla vždy mokrá ako žoch a chvost mala asi trojnásobne naježený.
No a večer si našla miesto, kde bude chcieť spávať (netuší, že to nie je brlôžtek, ale veci, ktoré musíme odložiť) a vytuhla takto, ako to drevo.


Po prekonaní mojej pocestovnej , pravidelnej migrény, som sa nevediac, čo bude nasledovať, opýtala DM, že čo mám uvariť.
A on mi na to…..no také jednoduché jedlo nejaké, napríklad ryžový nákyp.
Okamžite som si spomenula, ako Ľubomír (božtek do nebíčka) od Dobrej Tety Pavly, hovoril, ako na skazu chorej, maminke, keď bol malý chlapček navrhol : “ tak keď si taká chorá, tak uvar len také niečo jednoduché, ako je ryžový nákyp“ A úbohá maminka šla z toho do kolien. A vždy, keď celý svoj život túto príhodu hovoril, tak poslucháči sa výborne pobavili na tom.
Prácu okolo ryžového nákypu so´m nepoznala, pretože si pamätám, že toto jedlo v školskej jedálni sa mi , Bože odpusť, hnusilo. Radím ho do radu, vedľa mliečnej mrvenici a tekvicového prívarku.
Raz, pred rokmi , ma už nalámal na toto jedlo DM a tak som si našla nejaký recept na Vareche.
To bolo strašné fiasko. Pamätala som si, že nákyp má byť našuchorený a kyprý a to čo mi vtedy vyšlo, bola len taká hutná placka. DM zjedol….on zje všetko čo je sladké, ale nepamätala som si, či mu to chutilo, či nie.
Tentokrát som na jutubkovi pohľadala nejaké recepty, kde budem aj reálne vidieť ako na to.
A viete čo som zistila?
Že Slováci to robia inak ako Česi. Samozrejme nie všetci, každý ma svoj recept a tým sa riadi, bez ohľadu na štátnu príslušnosť. 🙂
Slovenské recepty sa vyznačovali tým, že v danej fáze výroby , maslo so žĺtkami šľahajú kuchárky do penista a tak to vmiešajú do tej ryže. Prečítala som si aj pár receptov na blogoch a tam na nejakom bolo napísané že ryžový nákyp je rýchlovka. Tak to mi hlava teda neberie, ako sa dá rýchle urobiť ryžový nákyp.
No a tie české, tie to maslo buď roztopia a pridajú na vrch, alebo ho pridajú k vareniu ryže, samozrejme niekde to maslo šľahajú tak ako na Slovensku..
Tak som si za svoj zobrala recept od Kubíčka.
Kubíček , Kubíčkovi, sa mi to zdalo vtipné.
Niečo som si upravila a tak.
Ja neviem či sa ten nákyp podaril, alebo nie.
Stále sa neviem prinútiť to dať do úst a ochutnávanie ryže, bolo pre mňa skúškou velikou.
Ale všetci zúčastnení si pridali a na dnešné fotenie som uchovala dva kúsky, ktoré sa už tiež okamžite po fotení zjedli.
A k tej prácnosti.
No. Je to zdĺhavé, ale ten čo je zvyknutý piecť, tak si to nejako ani neuvedomuje.
Dobrý Manžel odkazuje, že budem opakovať 🙂

 

Suroviny:

Na hlboký pekáč 23 x 32 cm budeme potrebovať :

300 g ryže – tej najlacnejšej a najobyčajnejšej guľatej
130 g maslo + plátky masla na povrchr
1,2 litra sladké mlieko
3 vajcia
2 balíčky vanilkový cukor 
2 polievkové lyžice jemný cukor
práškový cukor na posypanie
pol lyžičky soli
1 veľká plechovka polené marhule
žltá kôra nastrúhaná z 1 citróna
2 kopcovité lyžice hrozienka
kokos na vysapanie plechu


Postup


Tú úplne najlacnejšiu guľatú ryžu (pretože sa najskôr rozvarí) musíme dôkladne premyť. Robíme to dovtedy kým nie je voda číra.


K premytej ryži pridáme polovicu masla a zalejeme celým litrom mlieka.
Dáme variť veľmi,  veľmi pozvoľna.  Ryža má obrovskú chuť prichyti´ť sa na dno hrnca a prihorieť. Musíte skutočne na toto dbať a často premiešavať a kontrolovať.
Varíme asi hodinu, záleží od ryže, ale ja som varila dokonca viac ako hodinu. Niekedy okolo 50 minúty varenia som usúdila, že toho mlieka je málo a vliala som ešte 200 ml.
Hotová mliečna ryža, musí byť úplne mäkká a v žiadnom prípade nesmie byť suchá. Moja hotová uvarená kaša vyzerala asi takto .


Kašu necháme vychladiť.
Budeme do nej pridávať sneh a tak musí byť naozaj studená.
Kým kaša chladne, vymažeme pekáč nahrubo, druhou polovicou masla. Dôkladne potrieme aj boky pekáča.
Vysypeme kokosom


Ja všetko sypem kokosom, pretože ten môj to má tak rád. 
Kľudne môžete použiť strúhanku.
Marhule, necháme dôkladne odkvapkať a šťavu zachytíme.
Kašu máme chladnú a zamiešame do nej hrozienka a strúhanú žltú kôru z citróna. 
Kašu dôkladne prepracujeme, aby sme ju čo najmenej miešali keď už bude v nej sneh.
Vajíčka rozdelíme na žĺtky a bielky.
Bielka našľaháme do peny, pridáme k nemu vanilkový cukor , štipku soli a došľaháme do tvrdého snehu.
Sneh preložíme na ryžovú kašu a ešte ho nevmiešame.
Nádobu kde sa šľahal sneh neumývame a dáme do nej žĺtky a našľaháme do penista. Pridáme 2 lyžice pieskového cukru a vyšľaháme do hustého krému.

Ak by ste postupovali v opačnom garde…najprv šťahať žĺtky a potom sneh, tak kým začneme so snehom, nádoba v ktorej budeme šľahať a metličky, musia byť dokonale čisté , umyté v horúcej vode zo saponátom a opláchnuté. Preto radím ten môj postup. Ušetríte jednu nádobu a umývanie metličiek.


Máme všetko pripravené a teraz už musíme pracovať veľmi rýchle, aby nám neklesol sneh.
Do kaše pomocou stierky vlejeme žĺtkový krém.

Všetko posypeme zvyšnou troškou soli.
Kašu premiešame aby sa nám spojila so surovinami.

Robíme to rozvážne, pomalými pohybmi,  obaľujeme navzájom jednotlivé komponenty.
Väčšiu polovice kaše rozložíme do pekáča.
Navrch rozložíme polovičky marhúľ a prikryjeme druhou časťou kaše.

Po povrchu rozložíme plátky masla  a prikryjeme pekáč.


Vložíme do vyhriatej rúry, teplotu dáme na 160 stupňov a pečieme približne hodinu. Po 30 minútach som pekáč odokryla a piekla nezakryté.


Posypeme práškovým cukrom a polievame sirupom z marhúľ.
Dedo Oldrich spomínal, že oni to jedávali v hlbokom tanieri, aby tam mali veľa sirupu. Tak som mu to tak aj priniesla.


Jahodový zákusok, so skvelým tvarohovým krémom

1 Odpoveď

Do názvu som napísala dôvod, pre ktorý som sa rozhodla tento zákusok vložiť aj na blog. Chcem ho vedieť okamžite nájsť, pretože ten krém sa mi zdá tak skvelý, že som prestala hľadať a budem na tento typ múčnikov používať iba tento. To že je zákusok jahodový, je len jeho bonus.
Recept som našla na internete a bol vložený ako nepečený, s hŕbou keksíkov miesto piškótu a ja som si ho upravila takto.
Po upečení a zjedení som zvážila, prečo recept napíšem inak, ako som ho pôvodne robila.
Pôvodne som hrubší piškót prerezala stredom. Na jeden plát som natrela polovicu krému, priklopila druhým plátom, natrela som druhú polovicu krému, pokládla jahody a zaliala želatínou.
Tento postup má v sebe veci, ktoré mi vadia.
– Rozrezaný piškót sa drobí.
Tomuto sa dá zamedziť asi tým, že pred natretím krému, by sme piškót potreli nejakým džemom, ale ja som sa rozhodla inak.
Neupečiem jeden hrubý, ale radšej upečiem dva tenké piškóty.
– Vrchná časť krému, pod jahodami pôsobí pri krájaní „bordel“ . Aj keď stuhne, tak želé, ktoré chcem, aby bolo krásne čisté, aj pri najväčšej opatrnosti, vždy zašpiním od krému. Jahody sú členené a vychyľujú nôž z čistého priameho rezu a tak je táto úloha nemožná.
Nebudem krém rozdeľovať na dve časti, ale použijem všetok, ako strednú vrstvu koláča.

Na fotografii vidíte zákusok v pôvodnej technológii a časom, keď ho upečiem po novom, tak ju zmením.
Zatiaľ je to tak ako je a uvidím, či to nové riešenie, bude lepšie.

Samozrejme nič Vám nebráni ho upiecť tak, ako som piekla pôvodne. Teda piškot + polovica krém + piškot + polovica krém + jahody + želé

 

Suroviny:

Na úplne malý hlboký plech s vnútorným rozmerom 21 x 21 cm potrebujeme
Ak Vám bude takýto malý plech málo, tak zdvojnásobte suroviny a použite väčší hlboký plech 

Na korpus :
3 vajcia
150 g kryštálový cukor
150 g hladká múka
1 polievková lyžica voda
1 polievková lyžica olej

Na krém :
500 g plnotučný tvaroh
80 g maslo
80 g práškový cukor
1 kopcovitá čajová lyžička kuchynský škrob ako napríklad  maizena, gustin, krémový prášok, solamyl a podobne
2 vajcia
100 ml sladké mlieko
1 balenie prášku na vanilkový puding
citrónová kôra

Na dokončenie :
vanička čerstvých jahôd
1 balenie červeného želé dr.Oetker  – viac  v postupe
červený ovocný džem

Postup



Upečieme piškót:
Z vajec oddelíme žĺtky od bielkov.
Bielka našľaháme do peny a z naváženého množstva cukru , odoberieme tretinu a pridáme k tejto pene. Vyšľaháme do pevného snehu.
Ak robíme najskôr sneh, tak metličky umývať nemusíme a môžeme s nimi rovno začať šľahať žĺtky.  Ale ak robíte najskôr žĺtkovú zmes a potom sneh, pred tým ako metličky ponoríte do bielkov, musia byť absolútne čisté, umyté v horúcej saponátovej vode a opláchnuté. 
Takže máme sneh a hneď začneme šľahať žĺtkovú zmes.
Žĺtka tiež našľaháme do peny a pridáme cukor, šľaháme kým sa cukor neroztopí a zmes nezbelie. 
Pridáme vodu a olej, prešľaháme.
Vareškou,  zapracujeme dôkladne múku a nakoniec zapracujeme vareškou,  sneh.
Piecť môžeme dvojako. 
1- Hlboký malý plech vystelieme papierom na pečenie.
Z cesta na piškót,  odoberieme polovicu a navrstvíme ju na tento papier .
Pečieme v predhriatej rúre na 200 stupňov.
Takto tenké cesto,  vystavujeme radšej okamžitému upečeniu a nie pozvoľnému na nízkej teplote. Ak by sme ho piekli pomaly, úplne  by vyschlo a lámalo sa. Neviem koľko sa pečie ale hádam, že nie viac ako pár minút. V mojej rúre maximálne 6. Strážte si to. Správne upečené je pružné a nerobia sa v ňom,  po zatlačení prstom,  jamky. 
Cesto po upečení ihneď stiahneme z plechu.
A takto upečieme aj druhú časť cesta.
No, je to prácnejšie ako tá,  druhá možnosť. Tá je jednoduchšia
2 – Upečieme naraz  na malom plechu , celý piškót tak, aby sme ho mohli po upečení rozdeliť na dve rovnaké časti, ktoré sa zmestia do malého hlbokého plechu, kde budeme skladať celý zákusok.
Môžete rozmer vyznačiť na papieri na pečenie a rozotrieť do toho rozmeru,  cesto na piškót.  Nebude vám stekať. Prstom obídete okraje cesta, aby boli pekné rovné a položíte tento papier na veľký plech a upečiete.
Keď piškót trošku schladne, stiahneme z neho opatrne papier na pečenie. Ak by Vám to nešlo, tak ten papier odspodu navlhčite .

Ideme uvariť krém.
Do hrnca,  vložíme maslo s práškovým cukrom a miešame kým sa všetko neroztopí. Robíme to na miernom zdroji tepla, maslo nemá zozlatnúť, len sa roztopiť.
Do tejto hmoty, ktorá bude stále na miernom plameni, pridámeplnotučný tvaroh a miešame kým sa všetko nespojí do kompaktnej hladkej hmoty.


Hrniec odstavíme. 
V miske šľaháme celé vajíčka do penista.
Tieto vajcia,  pomaly vlejeme do tvarohového krému v hrnci a zapracujeme.


Hrniec vrátime na mierny zdroj tepla a privedieme k varu.
Kým sa tvarohová zmes zohrieva, rýchle v mlieku rozmiešame pudingový prášok a kuchynský škrob.
Hneď ako privedieme k varu tvarohový krém v hrnci, vlejeme k nemu pudingovú zmes a varíme 5 minút.
Nakoniec vmiešame strúhanú žltú citrónovú kôru a ja som dala aj pár kvapiek vanilkovej príchute.

Na dno hlbokého plechu s vnútorným rozmerom 20 x 20 dáme prvú časť piškótového cesta. 
Vlejeme tvarohový krém a priklopíme druhým plátom piškótového cesta.
Vložíme na hodinu do chladničky aby ztuhol.
Vytiahneme a vrch koláča potrieme tenkou vrstvou ríbezľového džemu.
Umyté a odstopkované čerstvé jahody nakrájame na menšie kúsky a pokladieme po koláči. Sami sa rozhodnite ako nahusto to chcete. 
Uvaríme si želé.
V Mníchove predávajú priamo aj jahodové želé, ale ako som pozerala na stránky Dr. Oetkera na Slovensku, tam ho nevidím v ponuke. Takže máte dve možnosti.

Použiť tento. 


Toto,  tortové červené želé, sa vmieša do 250 ml tekutiny a pridajú sa 2 polievkové lyžice cukru. Môžete použiť na ochutenie aj jahodový sirup. Do odmerky nalejte jahodový sirup, koľko Vám chutí  dolejte ho na 250 ml vodou. Ak treba tak doslaďte, ale už by som dala asi len jednu lyžicu cukru. Je jedno, či časť tej tekutiny,  budete nahrádzať šťavou, alebo sirupom, alebo to bude čistá voda, vždy jej musí byť len 250 ml. 
Tekutinu privedieme  takmer k varu a necháme na zdroji tepla maximálne minútu. Odložíme bokom a necháme trošičku vychladnúť. 
Toto želé slúži na to,  aby to ovocie, akoby oblialo a dalo mu lesk. Je mäkšie ako cukrárenské želé, červené, ktoré môže byť vašou druhou voľbou.
Cukrárenské želé červené

 

je pevnejšie ako to tortové, používa sa na jeho výrobu aj prímes agaru, ktorý mu tú pevnosť zaručuje.
Jedno vrecúško sa zmieša s 500 ml tekutiny. Tiež môžete tekutinu doplniť o šťavu z kompótu, alebo sirupu, tak, že dáte najprv tieto dochucujúce tekutiny a potom dolejete vodou na 500 ml. Dáme na zdroj tepla a keď je takmer vriace, povaríme ešte minútu a odložíme.
Ako vidíte, tekutiny je viac a dosiahnete ním vysokú hladkú vrstvu, ktorá je číra.  
Je na Vás ktorú možnosť si vyberiete. Ja som použila to nemecké jahodové a je to ekvivalent toho prvého . Tortové želé, červené.
Ak použijete to agarové, treba pamätať na jeho množstvo a plech musí byť naozaj hlboký.
Takže máme uvarené želé a lyžicou ho pomaly lejeme na jahody. 
Ak by Vám medzi časom veľmi stuhlo, stačí ho nad plameňom nahriať.
Vložíme do chladničky a necháme tuhnúť niekoľko hodín.
Krájame a podávame