Archívy autora: vybusna

Zapečené špagety

Pridaj komentár

V kuchyni som vlastnou šéfkou od mojej dvadsaťpäťky, keď som sa presťahovala z rodičovského domu, do vlastného, čo je už takmer štyridsať rokov. 
Bola som sama v kuchyni v Sásovej, v Mníchove a aj keď sme prišli do rodičovského domu do Seliec, tak som to mala s Dobrou Švagrinou rozdelené, že ona sa realizuje na dvore a  záhrade a ja sa realizujem v dome a v kuchyni. Obidvom nám toto rozdelenie nesmierne vyhovuje.
Dokonca keď som pri Dobrej Cerke v Bratiske, tak ona navarí to prvé,  privítacie jedlo a potom mi s vďakou prenechá svoju kuchyňu k plnej dispozícii.
A keď sme začali členiť náš život na letnú a zimnú časť, pritom tou letnou sa myslí pobyt na chate na Okrouhlíku, tak aj tam som bola v kuchyni vlastnou pani.
Chata nepatrí Dobrému Manželovi, ale je to spoločná, rodinná.
Postavil ju pradědeček s prababičkou. Jej neustálym rozširovaním a nadstavovaním sa ustálila do súčasnej podoby a patrí dedičom.
Jedna polovica jednému a druhá polovica druhému.
Každá polovica má viacero izieb a kúpeľňu a chodbu a kuchyňu  a všetky tieto veci. 
Na tú našu kuchyňu pripadajú tri kuchárky. 
Dobrá Svokra Akyna, Dobrá Teta Pavla a ja.
Dobrá Svokra Akyna, je tiež kuchárka, ktorá je zvyknutá na svoju vlastnú kuchyňu od svojej mladosti a Dobrá Teta Pavla tiež.
A tieto tri akurátne kuchárky sme sa zišli v tejto jednej kuchyni.
Dobrá Svokra na chatu chodieva len na susedské návštevy, pretože jej základňa je na chate jej priateľa Václava. Kde je samozrejme tiež výhradná pani v kuchyni.
Dobrá Teta,  tá stále pracovala a na chatu prišla,  len na pár hodín,  na hubačku, alebo na dva týždne v lete , na dovolenku.
Svoj voľný čas trávila v dome jej priateľa Ľubomíra, kde tiež bola výhradnou pani v kuchyni.
Keď tieto dámy prišli na chatu, tak sa mi do ničoho nemiešali, nepindali, brali to ako môj revír, ktorý mi na istý čas prepustili.
A čo sa nestalo.
Najprv umrel Ľubomír (božtek do nebíčka)  a  potom Dobrá Teta Pavla išla do dôchodku.
Zaobstarali sme jej rozkošného kocúrika Zorislava Hulvu, v rodinných farbách – čiernej. No. Zaobstarali. On sa zaobstaral, jedného dňa,  sám a my sme, hraním na city DTP, jej ho tak nejako posunuli, aby sme no nemuseli dávať do útulku.
A padlo rozhodnutie, že Dobrá Teta Pavla a Zorko sa presťahujú  tohto roku na chatu.
Tak
Naše mačky nevedeli votrelca v „ich“ chate, nijakovsky prijať. Ale o tom inokedy.
A ja som sa musela pripraviť na  jej majiteľa  v „mojej “ kuchyni, na DTP.
Prisahám. Prisahám Vám, že s DTP nemáme  takmer, ani jednu povahovú črtu rovnakú.
Spoločné názory, na ľudské človečenstvo, by sme asi ťažko narátali na prstoch jednej ruky. 
Naše kultúrne záľuby sú oheň a voda. Naše osobné potreby sú ako keby sme porovnávali mimozemšťana a baníka. Naše obyčaje a zvyky sú na rôznych poschodiach.
Ale ide to .
Veľmi nám pomáha jedna,  jedinečná vec a to zmysel pre humor, ktorý máme spoločný pre určitý typ humoru.
Ona ho vie podať a ja ho viem prijať.
A jedna druhej sme sa prispôsobili a robíme kompromisy.
Najdôležitejší základ pre život na rodinnej chate.
Takto to robí rodina, ktorá sa miluje.

A čo sa týka kuchyne.
🙂
To je Vám strašná sranda, ako môže byť niekto od niekoho, tak odlišný.
V chutiach, v stravovacích návykoch a celkovo v chovaní sa v kuchyni.
DTP sa najradšej pohybuje na dvore, záhrade a v lese.
Ale má rada varenie a pečenie a nerozpakuje sa uvariť trojchodový obed a s poschodovou tortou, ako dezertom.
Keď DTP navrhne, že dnes varí ona, ja v tú ranu pustím z rúk, všetko čo v nich držím, uvarím si kávu, naberiem vodu a odkráčam do našej izby  sa váľať.
Keď varím ja a DTP nemá naskrze do čoho pichnúť, tak mi chce furt pomáhať. 
Jej pomáhanie spočíva v tom, že všetko,  čo na chvíľu položím na pracovnú dosku, niekam zmizne.
Buď to v nestráženom momente umyje a odloží, alebo to vyhodí, alebo to odnesie do chladničky, do špajzičky, alebo niekam, kde to zaručene nenájdem.
Tak mne nevadí, že po každom očistenom zemiaku, vyhodí z neho šupku a mňa pritom čaká ešte ďalších desať, lenže ona mi zakaždým umyje aj škrabku, odloží ju do šuplíka a odnesie zemiaky. 🙂
Alebo idem prevracať karbonátky na oleji a ona rýchle priskočí, aby mi s tým pomohla. 
Asi sa bojí, že si ruky zoderiem, pri prevracaní tých piatich karbošov a odpadnem od únavy. Toľko vidličiek je v tom kastróle, že sa tam môžeme hrať na šermovačku. 🙂
Alebo, vždy na jar keď prídeme, prinesiem 10 litrovú bandasku repkového maslového oleja.
A teraz som zistila, že ona si priniesla svoju litrovú fľašku a vypráža na svojom oleji, hubové rezníky, ktoré vypráža pre nás, aby sa neminul ten spoločný. Skoro ma zotlo z toho zistenia. Edit : tak nie, navrhol to Dobrý Manžel a uviedol nepriestrelné dôvody. 
DT Pavla vstáva o piatej ráno. To mňa a Dobrého Manžela vtedy čakajú, ešte minimálne tri hodiny krásneho spánku.
A to si potom hodinku popíjame spoločne kávičku v kuchyni, potom si  my dvaja ideme prečítať čo nového vo svete. Potom sa ideme umyť, ja posteliem postele, pochodíme okolo chaty, čo sa nové udialo v noci a pomojkáme sa s mačkami.
Toto má DT dávno už za sebou, keďže vstáva o tri až štyri hodiny,  skôr.
Idem nám dvom urobiť raňaje a DT ich už má vtedy, tie svoje,  celé strávené.
A keď dojedám posledné sústo, tak DT sa opýta “ čo ideme variť“.
A ja ešte dožúvam tú hrianku čo som mala k ovsenej kaši. 
V mojej kuchyni by som obed začala variť tak nejako o jednej poobede a jedli by sme okolo tretej, ale naše ranné vtáča, by už upadla do kómy od hladu.
Raz som nevedela, ako toto vyriešiť a tak som prestala raňajkovať, DM si dá o dve tretiny menej , ako obyčajne a obedúvame ako ľudia,  najneskôr o jednej poobede.
A je to pekné, pretože jeme pekne za stolom všetci traja a mávame aj polievku aj druhé, pretože sú takto dievčatá Stenzlovky naučené. 
A som si istá, že takto jedli aj pradědeček a prababička a oni to naučili aj svoje dve deti, pretože aj v tej druhej polovici u Oldricha a Vilmy , obedúvajú presne o dvanástej.
To som vážne rada, že ma k tomuto DT Pavla a aj Akyna k tomu dokopali.
Oni keď napríklad pília drevo, alebo DM vozí kompost, alebo DT išla pozbierať makovice, čo ostali na poli, a Oldrich napríklad rozobral práve motorovú kosačku. Všetci,  pred dvanástou,  prídu do kuchyne, ja prestriem stôl ako prestierame v Selciach jedine v nedeľu , umyjú sa a sadnú za stôl.
Cinkáme príbormi, zvoníme porcelánovými taniermi, rozprávame sa a jeme. 
Potom sa pohádame s Pavlou kto umyje riad. Ak vyhrám ja, tak mi ho chce silou mocou utierať a ja ju zaprisahávam, že nechcem.
Museli sme si prispôsobiť aj jedálniček.
V dňoch keď je Pavla na chate, nejedávame našu milovanú indiu a patizón a cuketu. A ona nám prestala variť každý boží deň,  nové a nové jedlo, aj keď sa ešte nezjedlo to staré. A občas uvarí aj niečo iné ako mäso.
Musela si chudiatko zvyknúť na to, že sme tak nejako prestali jesť kysnuté koláče, pretože máme z nich strašnú kyselinu a ja zjem sladké jedlo fakt len občas. 
A fazuľovou, šošovicovou a zemiakovou polievkou na kyslo, ktoré môžem v našich rodinách na Slovensku neustále točiť dookola, tu nikoho nenachovám.
A je  podistým ešte viac takých vecičiek, ktorými sa líšime a bezpochyby by aj ona vedela takto,  popísať o mne.
Nič na tom.
Kuchyňa je len jedna a dobrých ľudí, sa zmestí všade. 
Neverila som tomu, ale vážne to ide.
Síce ešte DTP občas pozabudne, že sme tak rozdielne a myslí si, že sa mi bude páčiť  Lara Fabian s pesničkou „že sju maladeee“ a mne popritom hrá balkánska dychovka s Bregovičom . 
Prestali sme úplne pozerať na televízor, a slúži ako stojan na obraz, ktorý mi namaľovala DTP. Vybrala som si ho sama, pretože ju, podľa jej slov, takýto motív v živote ani len nenapadlo maľovať a práca na takom obraze ju vôbec netešila.
My s DM sme milovníci sitkomov a DTP by vraj také niečo nepozerala ani sekundu a chce sa pozerať na Winnetoua, kde môžeme vypnúť zvuk a ona by nám odhovorila všetky dialógy a pomedzi by ešte aj imitovala zvieracie zvuky, zvukové efekty a zurčanie vody, ktoré vo všetkých dieloch odznejú.
Ale včera sme sa váľali od smiechu na „hrubom krčisku a nožiskách“ v Kurva hoš….
Nemôže s nami,  chudiatko,  chodiť ani do kina. Predvčerom sme boli na dokumente o Vermeerových obrazoch a včera na Expendables 4. Niečo čo nevie pochopiť, ako niekto môže dať za to peniaze na vstupné. 
To keby sme išli na nejakú Svěrákovčinu, alebo na koncert Nohavicu, tak to nás aj predbehne, čo tam bude utekááááť.  Zase niečo, čo absolútne nezaujíma nás dvoch.

Dobrá Teta Pavla sa nám usilovala vždy uvariť dobré, domáce jedlo, keď sme prichádzali z ciest. Vždy sa to snažila poňať tak, že si nás chce uctiť a uvarila nám hovädzie líčka na koreňovej zelenine. A DM by najradšej zjedol jej bielu polievku a ja jej paradajkovú polievku, do ktorej nevie odhadnúť množstvo ryže a usypne viac ako treba. 
Takto pomaly prichádzame na tie jednoduché jedlá a asi pred mesiacom, raz nevedela, čoby a urobila zapečené špagety.
Ja som mala pocit, že ak nezjem celý ten pekáč, tak umriem, lebo bez toho nebude mať už môj život žiadnu cenu. To bolo tak neskutočne dobré, že som o tom neustále rozprávala a rozprávala a rozprávala a dnes som ju doslova prinútila aby to uvarila, inak bude musieť jesť vyprážaný patizón odvčera. 
Pre ňu táto dvojkombinácia, niečo nepredstaviteľné.
Takže sme to nejako uvarili a DTP povedala legendárnu vetu…“Bože, kto to bude jesť, je to asi 8 porcií“
Je večer a pekáč vyzerá asi takto.


Ideme do kina a som si istá, že keď sa vrátime tak DM , sa do toho pekáča dôkladne pozrie.

Suroviny:

Na hlboký okrúhly pekáč s priemerom 28 cm budeme potrebovať :

1 veľký + 1 menší lunchmeat
pás údenej slaniny
1 paprika + 1 pálivejšia menšia
1 konzerva drvených paradajok
1 veľká cibuľa
2 strúčiky cesnak
150 ml kečup (alebo podľa potreby)
200 g strúhaný syr
1 vajce
5 lyžíc sladká smotana
5 lyžíc olej
1 polievková lyžica oregano
1 malá lyžička tymian
2 malé lyžičky sol
čerstvo mleté korenie
1 lyžička mletá paprika
500 g špagety (+-)

Postup


Kým začneme variť, chcem Vám povedať, že môžeme samozrejme miesto lunchmeatu použiť aj akékoľvek mleté mäso (od oka by som povedala že 250g) . Môžeme kľudne robiť aj zo sójového granulátu. .
Nemám zatiaľ s tým empirickú skúsenosť, ale k tomuto receptu sa budem často vracať a budem teda skúšať zo všetkého. Dnes je to skrátka z chatového lunchmeatu.
Ideme si uvariť omáčku
Pokrájame všetko čo sa pokrájať má.
Slaninu na malé kocky, cibuľu nasekáme a mäso z konzervy na malé kocky.
Papriku očistíme a nakrájame na kocky. Ak nemáte radi pálivé, tak tú štipľavú nahradíme normálnou. Na farbe papriky vôbec nezáleží.
Na olej dáme rozpražiť údenú gazdovskú slaninku.
Pridáme cibuľu a necháme ju rozvoňať, nechceme ju zlatú, ale skôr takú udusenú.
Pridáme masť z lunchmeatov a papriku. Podusíme 10 minút.
A pridáme kocky mäsa.


Podusíme 10 minút a pridáme paradajky z konzervy. Podlejeme vriacou vodou.

Ak máte čerstvé paradajky (možno nejaké 3), tak ich najprv ošúpte, vodnatý stred vyhodíme a nakrájame na kocky a pridáme ich do omáčky , keď aj papriky.
Pridáme soľ, oregano, tymian, papriku, korenie. Miesto oregana a tymianu, môžeme použiť polievkovú lyžicu byliniek na pizzu, alebo špagety, neviem, či také predávajú, ale myslím, že určite. Prelisujeme do omáčky dva cesnakové strúčiky a pridáme kečup.



Podlejeme a necháme na bublinku prevrieť. Ak niekto pohŕda kečupom , tak nech pridá kávovú šálku pasírovaných paradajok a lyžičku cukru.

Do misky rozklepneme vajíčko a prešľaháme ho s pár lyžicami sladkej smotany. Pridáme dve tretiny strúhaného syra a ostatný dáme bokom.


Omáčka na špagety by mala byť hustá s dostatkom tekutiny. Je len o málo redšia, ako omáčka, ktorú si bežne varíte k špagetám, ktoré sa nezapekajú.
Preto s podlievaním opatrne. Ja zvyčajne omáčky narieďujem vodou, v ktorej sa varili cestoviny. DT podlievala vriacou vodou z kanvice.
Ak chcete skôr použiť vodu z cestovín, tak ich musíte dopredu uvariť.
Omáčku vypneme.


My máme cestoviny vo veľkých 2, 5 kg baleniach, z balíku len odoberám podľa oka a vôbec netuším, koľko asi tak odobrala DTP, ale videla by som to tak na 500 g.
Na vymiešanie so špagetmi , potrebujeme väčšiu nádobu, tak to majme na pamäti.
Ochutnáme a prispôsobíme si na záver, všetko svojim chutiam.
Do omáčky vmiešame uvarené špagety (varíme podľa návodu na obale).
Prosím pridávajte ich postupne. Ak máte pocit, že je to príliš suché, tak pridajte kečup, ak máte pocit, že je to príliš mokré, tak o niečo dlhšie zapekajte.
Na úplný záver vmiešame syrovú zmes, tak aby sa nam rozptýlila do celej masy.

Pekáč vytrieme maslom a vysypeme strúhankou
Vymiešanú zmes navrstvíme a dáme piecť pod alobal na nejakých 20 minút.



Obal odstránime a necháme na nižšom stupni (max 180 bez ventilátora) ešte zapekať 10 minút. Povrch tých špagiet by mal ostať vlhký. Ak sa Vám zdá, že je povrch suchý už po odstránení alobalu, v žiadnom prípade už nezapekajte.
Dohliadnite prosím na to, aby ste ten povrch mali vlhký a pri jedení ste tie špagety nechrúmali a nemali na nich kôru ako na chlebe.
Zvyšným syrom posypeme povrch a vložíme naspäť na zapečenie.





Ten syr necháme roztopiť a už nijako neprepekáme, vytiahneme pekáč von.
Necháme vychladnúť, aby sa nám dali pekne krájať porcie.











Slaný cuketový nákyp s hubami

Pridaj komentár

Môj Dobrý Manžel je muž mnohých záľub.
Škoda, že medzi jeho záľuby nepatrí napríklad ostrenie nožov.
I keď.
Raz sa nadchol na ostrenie japonských nožov.
Toľko videjok, ktoré na túto tému vzhliadol, to svet nevidel. Odkukal toľko techník kadejakých. Ostali nám po nich, rôzne oceľové tyčky, ktorými si vymeriaval uhol, pod ktorým bude ostriť ten môj kuchynský nôž, ktorým som krájala mrkvu. Alebo nejaký špeciálny brúsny kameň, ktorý je už niekoľko rokov namočený vo vode, starostlivo uzatvorený v desiatovej škatuľke a zaberá mi miesto na poličke, medzi čistiacimi handrami.
A tých rôznych brúsok z amazonu!!!!!!!!!
A keď som mala už plné zuby brúsenia si nožov o spodok porcelánovýc tanierov, alebo jeden o druhý, kúpila som si uplne normálnu ostričku. Takú tú okrúhlu , dlhšiu paličku, osadenú v rukoväti.
Zakaždým keď som išla odrezať hárok papiera na pečenie, tak som si naostrila nôž a pripadala som si ako mäsiar, ktorý sa chystá naporcovať prasa. Už mi chýbal len ten krátky, pepitkavý, mäsiarsky kabát a rádiovka na hlave. ako nosí každý mäsiar vo filmoch.
Alebo, raz sa nadchol na modely vláčikov. Teda nie na modely vláčikov, skôr na vyrábanie, tej okolitej krajiny, kde vedie železnica a maličké mašinky mašinkujú.
A to bolo náhodou, veľmi zaujímavé.
Tých večerov, keď sme pred spaním pozorovali pána, ako sa vyrábajú stromy a riečka a jazierko a domčeky a kopček taký a skala onaká. A veru aj niečo povyrábal. Žiadnu dráhu síce nepostavil, ale zato urobil Dobrej Vnučke Dorke, model detského ihriska a model krajiny v okolí jej detskej zvieracej farmy. A bolo tam aj jazierko, kde plávali maličké kačičky. S tým sa dohrala do milej chuti.
Teraz má z tej, modelovej krajinky, mačka Barborka, výborné ležovisko. Stromčeky všetky polámala síce, jazierko už nie je modré, ale celé polepené mačacími chlpmi. Cestička a trávnik sú stále ako nové.
Ohromne by ma zaujímalo, kde skončili, tie igelitové tašky plné koľajničiek a rôznych potrieb pre modelárov.
Výborné bolo aj jeho vzplanutie pre rôzne rádioaktívne materiály.
Len zrazu som našla v pivnici rôzne, absolútne nemoderné vázy a misy a tak. Vôbec som netušila, čo tým mieni.
Či si chce, v našej podzemnej, latkovej pivnici, zariadiť maličkú obývačôčku , aby v tme rozjímal, alebo čo. Keďže som sa kúpy maličkého gaučiku nedočkala, tak som sa opýtala a zistila som, že tie keramické oné, sú natreté rádioaktívnou farbou. A ukázal mi aj nejakú rádioaktívnu horninu, čo má odloženú medzi ceruzkami.
A začal ma nahovárať na výlet do Pripjati. Kým sme sa rozhýbali, tak cesta do Pripjati, je už v rukách rusských agresorov a ostáva dúfať, že z Ukrajiny odtiahnu čo najskôr. Pripjať ale už nebude, to čo bola, takže tam sa už nikdy nepozrieme.
A v súčasnej dobe, záľuba v rádioaktivite spočíva v tom, že DM kade chodí, tade praská. Kúpil si za 300 eur nejaký rádioaktívny merač či čo a meria neviem, čo a seriózne si to spracúva, neviem kde.
Jeho najväčšia záľuba je stále práca s drevom.
Keby ste videli akú krásnu betlehemskú maštaľ, vianočnú vyrobil, vážne krásnu. Tam využil všetky znalosti z modelárskej epizódy a v maštali sú aj rebrinky zo zápaliek a v nich maličká hrstička sena a válov a malé ohnisko a všetky tie maličké veci, ktoré sú zlaté. A aj maličké svetielko a svieti nám to pod stromčekom. Akurát niektoré z detí, stratilo Ježiška, takže Mária tam sedí len tak.
No a čo sa nestalo.
Ja absolutne netuším ako, ale DM má už druhý rok novú záľubu.
On začal pestovať zeleninu!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Neuveríte, ale vlani postavil vyvýšený záhon, porýľoval pôdu a urobil záhon na lúke a vlani sme mali šalát, patizóny, mrkvu, jarnú cibuľku, reďkovku a bylinky.
Tento rok pribudli ďalšie záhony na papriky a truhlíky a kompost.
Dobrá Teta Pavla si kompostér nevie vynachváliť, pretože nemusí vyvážať trávu po kosení, fúrikom kdesi do lesa a kosačku vyprázdňuje priamo na lúke.
Neviem kde dostal impulz, či u Dobrej Švagrinej, ktorá sa furt prtí v niečom, alebo v tom, že videl, že na raňajky zlikvidujem zväzok reďkoviek a on zväzok jarnej cibuľky a neustále sme to museli kupovať.
Skrátka vlani to začalo a tento rok to rozbehol naplno.
Robí to s takým zanietením, že som to ešte u neho nezažila.
Keď mu slimáky ožierali až na hlúbik všetky priesadky šalátu, tak on si Vám normálne dával budík na druhú v noci a chodil s baterkou zbierať na políčko slimáky. Tento rok už nakúpil dlhé truhlíky na šaláty a pozbíjal z drúkov, ktoré si priniesol z lesa, také stoly a na tom má tie truhlíky a vyriešil tak problém so slimákmi
Darí sa mu vo všetkom, okrem cukety. Bože chudák.
Chodí sledovať každý cuketový lístok a keď mu padne naň pleseň, tak mi ho so zúfalstvom, príde ukázať. A keď vyhadzuje 15 cm zhnité cuketky, tak ako keby vyhadzoval na hnoj , vlastné deti. Koľko materiálov a článkov si na túto tému prečítal a študoval. Všetko vyskúšal, všetko.
Podarili sa mu dopestovať štyri. Ani nechcem vedieť ako. Ja mu už toľkokrát chcem povedať „Zlatko veď sa netráp, veď ja si tú cuketu kľudne kúpim“. Ale nepoviem, lebo to je ako keby som mu do otvorených rán sypala soľ.
Ostatné mu ide vážne dobre.
Patizóny naše milované, tak tých máme toľko, že aj rozdávame. Paradajky, papriky, mrkva.
Reďkovku mi pestuje celý rok. Cibuľku jarnú tiež dosádza celý rok. Nenecháme ju vyrásť do veľkej, to ho nebaví. My skrátka všetko hneď jeme.
Každý deň hlávka šalátu, dve tri cibuľky, mrkvička, ja likvidujem lány žeruchy, reďkovky.
Máme spústu byliniek pri ktorých sa nemusím obmedzovať. Neustále mám z čoho strihať pažítku, petržlenovú vňať, ligurček, mätu, bazalku. A strihám stále.
Stále mám čím naplniť raňajkové 4 wrapy, a čo dať do polievky. Keď prídem do marketu, tak prehliadam regály zeleniny, ako Apač prériu. Okrem citrónov a cesnaku a ovocia, vlastne nekupujem nič.
A tento rok pridal aj exotickú ačokču a lufu. To je sranda. Ačokču zasadil pri vysokom smreku a už sa ťahá až pri samom vrcholci toho smreku. Keď ide pozberať úrodu, tak tam má rebrík, aby dočiahol.
Bohužiaľ pohorel pri kríkoch, červené a čierne ríbezle, egreše a čučoriedky v jeseň zlikviduje, pretože len zaberajú miesto. Už tretí rok ani guľôčka.
A DM sa dostal do takého štádia, že keď má voľný deň, tak uteká na záhradu a večer zrobený ako kôň, príde, oblečie si plavky a ide sa doštípaný, spotený, zhorený od slnka, okúpať do rybníka a keď si sadne k počítaču, tak mi spokojný povie „ja som si dnes tak nádherne zazáhradníčil“
Zlatko, dúfam, že táto záľuba Ťa len tak ľahko neopustí.
No a k tým štyrom cuketám
Z jednej som upiekla koláč.
Z druhej so upiekla tento slaný nákyp.
Pridala som tam aj anglickú slaninu a udusené huby, inak som ho robievala bez toho.
Huby nazbierala Dobrá Teta Pavla.
Keď vie, že nebudem variť z húb v ten deň, alebo na druhý, tak mi bez pardonu tie huby podusí.
Dusí ich na troche oleja, len mierne osolené a dusí ich aj polhodinu.
Je to skúsená hubárka a tak určite vie čo robí a ja nemám dôvod jej neveriť.
Mala som ich v chladničke štyri dni a mám absolútnu dôveru, že nám z nich nič nehrozí.
Tento nákyp až tak často nerobievam, pretože patrí medzi trojku obľúbenosti jedál DM, na stupnici 1 až 4, kde je sú najobľúbenejšie jednotka a najhoršie štvorka. Takže skutočne ho jedol, len preto, lebo tam bolo všetko to, čo vlastnoručne vypestoval a patrilo mu to dať do úst.
Ja som sa naopak najedla do popuku a verím že aj deda Oldrich s Vilmou si pochutia.



 

Suroviny:

Do hlbokého pekáča 32 x 24 cm  (vnútorný rozmer) budeme potrebovať

500 g nastrúhaná cuketa
1 nastrúhaný väčší zemiak
1 nastrúhaná cibuľa
4 strúčiky cesnak
4 vajíčka 
170 g anglická slanina
350 g udusené hríby
200 g strúhaný syr
100 ml olej
1 polievková lyžica drvená rasca
2 polievkové lyžica sušený majorán
1 čajová lyžička soľ
bravčová masť na vytretie pekáča

Postup


Rúru zapneme na 180 stupňov.
Cuketu a zemiak nastrúhame na veľkej slzičke. Cibuľu som rozmixovala, pretože moji,  majú výhrady voči nasekanej. Prelisujeme cesnak.
No a postupne pridávame všetky suroviny.
Na kocky nakrájaná mäkká údenina, huby, strúhaný syr,  vajíčka, múku, prášok do pečiva a koreniny. 
Pekáč vytrieme vrstvou bravčovej masti a vysypeme strúhankou, alebo múkou.
Pridáme aj olej. 
Prelejeme cesto do pekáča. 
Uhladíme povrch.
Ja som ako na smrť zabudla dať olej do cesta,  tak som poliala povrch uhladeného cesta v pekáči a vidličkou som popichala povrch, aby sa aspoň trochu dostal olej do cesta

. 
Vložíme do vyhriatej rúry a pečieme 50 až 60 minút.


Necháme vychladnúť a krájame. 



Hubové rezníky, vyprážané v rúre

Pridaj komentár

Sezóna húb na Okrouhlíku začala vetou, ktorú vyslovil Môj Dobrý Manžel a určite sa stane legendárnou :
„Kdyby Pavla netvrdila, že je na ně moc brzo, skoro bych si myslel, že jsem našel bedly“
Našiel ich 14. augusta a už týždeň predtým, niekto Dobrej Tete Pavle, povedal, že našiel bedle.

Ona, ako vyhlásená, okrouhlícka hubárka, to jednoznačné vylúčila, že bohviečo ten človek našiel. Bedle v tomto ročnom období nerastú a bodka. Raz nevedela, ako to má vysvetliť, že som vyprážala bedle uprostred augusta.
Doteraz DTP nosila z lesa maliny a varila z neho lekvár. Huby neboli.
Bola chudiatko na chate na dovolenke celé dva týždne a neustále lialo a bola zima.
Akonáhle sa oteplilo a prestalo pršať, nastúpila do práce a Deda Oldrich z prechádzky v lese , priniesol dva majestátne dubáky a nádherné kozáčiky.
Potom DM priniesol úžasné bedle a vraj videl veľké množstvo suchohríbov, ktorými on opovrhuje a nezbiera ich.
No a na záver, priniesol Honzík od Marcely, najväčšia konkurencia DTP , tak obrovský kôš velikánskych, zdravých húb, že až.
A my, ako starí dobráci, sme zakaždým urobili dôstojnú fotodokumentáciu a každú fotku, sme sme našej DT poslali, aby sa v lekárni šuchorila, že vybavuje recepty a nezbiera huby.
Keď prišla na chatu, tak ani dospať nevedela a utekala.
A priniesla nádielku bisťubohu.
A potom ďalšiu. A ďalšiu.
Dnes je v lekárni chvalabohu, lebo nejeme celý týždeň už nič iné, len huby a treba nám zjesť a j patizóny a cukety.
Hubové rezne vyprážam každý rok a nie je to žiadna sranda, pretože pod tri plechy nejdem. Dostojím sa pri tom obaľovaní.
Na vyprážanie sa nehodia všetky huby a najlepšie sú dubáky, bedle, modráky. Tie dorastajú do veľkých klobúkov a chutia skvele.
Bol by dobrý aj masliak, ale tie sú žlté a tak sú dobre viditeľné pre hubárov a nemajú šancu dorásť do pohodlnej veľkosti. Naviac okolo Okrouhlíku veľmi nerastú. Na vyprážanie nosí DM a DT aj muchotrávky ružové, tzv rúžovky. Oni ich poznajú veľmi dobre, takže nemám ani najmenšiu obavu o svoje zdravie.
Huby nevyprážam na panvici, ale na plechu v rúre a nie, nie sú suché.
Predpoklad na bezproblémovú konzumáciu , spĺňa jediná podmienka VYNIKAJúCA ZNALOSť HúB.
Prosím majte to na pamäti.

 

Suroviny:

Zdravé huby dubáky, bedle, modráky a podobne
vajíčka
hladká múka
strúhanka
soľ
olej

Postup

Huby,  nakrájame na centimeter hrubé plátky. Akokoľvek sa Vám to zdá príliš hrubé, pri konzumácii oceníte, že máte v ústach aj chuť huby a nielen chuť trojobalu.
Keď mám húb len na dva plechy, tak ich obaľujem v múke tak, že skutočne každý plátok strčím do tej múky a aj otočím v nej.
Akonáhle je ich viac ako na dva plechy, tak to riešim tak, že na veľkú dosku dám huby a normálne ich tou múkou len posypem a rukami ich ako keby poprtím, aby sa múka dostala všade. 
Na tomto obrázku, to nie je finálne, ešte som tam asi dve lyžice  prisypala.



Mám v tom už prax za tie roky, takže ich nepolámem ani nepoškodím. Ušetrí mi to čas, ale Vy, ak ich nemáte toľko veľa, postupujte normálnym spôsobom
Minimálne tri vajíčka rozšľahám vo veľkom servírovacom hlbokom tanieri, a dám do nich čajovú lyžičku soli.
No a do ďalšieho,  hlbokého, veľkého taniera, dám zdvojenú, kuchynskú, papierovú utierku a nasypeme veľa strúhanky. 
Na plech dáme papier na pečenie, pofŕkame  hojne olejom a rozotrieme ho štetcom po celej ploche. 


Obaľujeme klasickým spôsobom – múka, vajíčko, strúhanka . Mám už na to grif, takže mi to ide,  aj pri tom množstve , od ruky.
Je celkom možné, že o tom napíšem samostatný príspevok 🙂 .
Obalené kúsky, kladieme na plech. Keď je plech naplnený, štedro pofŕkame olejom aj po ich povrchu.


Úspora oleja a času, pri vyprážaní, je úžasná. Už nikdy by som nešla do vyprážania na panvici.
Plech vložíme do vyhriatej rúry na 180 stupňov, pridáme na 200 stupňov a pečieme,  kým huby nebudú tmavo zlaté. Ak by sa Vám zdalo, že na povrchu sa Vám pečie strúhanka, len na sucho, pridajte ešte zopár fŕkancov oleja. 
Akonáhle sú tmavo zlaté, vyberte plech a nechajte ich trochu vychladnúť, nieže ich budete jesť také horúce, určite by Vám zaškodili.
Na týchto prvých vyprážaných si pochutíme hádam najviac.
Bodka na záver……nie, ešte jarabina nie je a ani vres ešte nemám, hlavná fotka je z vlaňajška. 



Mrkvové rezy

Pridaj komentár

Kedysi som cestovala autobusmi veľmi často. Dobrý Manžel, ešte nebol Dobrým Manželom, ale Dobrým Frajerom a žil v Brne. Potom dostal pracovnú ponuku z Mníchova, ktorá sa neodmieta . My sme sa stali Dobrými Manželmi a kým som si uzatvorila aktívne veci v Banskej Bystrici a definitívne sa presťahovala, trvalo to rok. Celý ten čas som aktívne za DM dochádzala, aby sme si tam pripravili všetko na to, aby sme mohli začať žiť spoločný život.
Cestovanie mi nevadilo, mala som o 22 rokov menej a tešila som sa na DM. Spočiatku som chodila košickou linkou a to bolo dosť , no, košický vodiči mali pocit, že my sme tam pre nich a nie oni pre nás. Boli to arogantní bulovia, ospravedlňujem sa za výraz, ale iné ma pri spomienke na nich, nenapadá. Neboli takí všetci samozrejme, len táto jedna posádka, bola teda štepená.
V tom čase, cestovali skôr študenti , čo študovali na univerzite v Mníchove, operkovský boom nastal až o trochu neskôr. To neboli pripité typy, s taškami plnými piva a borovičky, ktoré na Slovensku brali podporu a chodili na čierno umývať stavebným partiám, špachtle. To boli múdre deti, ktoré mali jednu chybu, cestovali za svojim snom, bez rodičov.
A páni vodiči sa k nim správali, ako ….no ešte aj po tých desaťročiach som sa naštartovala, keď si na to spomeniem. Raz mi jeden šofér, začal tykať, tak ako tykal aj tým študentom a začal ma cvičiť. Ty bláááho. Na ten moment som čakala a ani som o tom nevedela.
Pekne nahlas, nie nekričala som ani nič podobné, ale vravela som nahlas a pomaly, že si poprosím jeho meno a že si vyprosím, aby sa k nám správal, ako k stádu oviec, . A ako sa my správame k nemu s rešpektom, tak vyžadujem aby sa s takým rešpektom správal aj on k cestujúcim. My za neho plat nedostávame , ale on za nás áno a nech si uvedomí, že „jeb…..ý k…..t“ ktorého práve tak otituloval, preto, lebo zabudol, že si nechal pas v batožine v kufri autobusu a chcel si ho ísť zobrať (ešte pred odchodom zo zastávky), mu môže kľudne raz pozerať do očí, keď ho bude uspávať na operačnom stole.
Kolega toho dotyčného, sa naježil a ohromne odvážne mi povedal, že „mladá, klídek“ .
Už som sa s nimi nedohadovala.
Obišla som pár tých študentov, zobrala som si na nich kontakty a oznámila im čo chcem urobiť.
Po celú cestu bol už kľud a keď sme prišli na konečnú do Mníchova, tak som sa za tými pánmi vodičmi prišla a povedala, že som dala na jeho skvele mienenú radu, aby som sa ukľudnila, ale že ten pokoj, ktorý vo mne zavládne, keď sa zoznámim s ich nadriadeným, mi môžu len závidieť.
Aj som napísala sťažnosť, s pripojením kontaktov na spolucestujúcich s tým, že trvám na tom, aby som bola informovaná, ako moju konkrétnu sťažnosť na týchto mužov, budú riešiť.
Odpísali, mi, že to neboli ich zamestnanci, ale nejakí prenajatí či čo, a že už neuvažujú o tom, že budú využívať ich služby, pretože mali na nich už viaceré sťažnosti a ich konanie nie je v súlade s ich firemnou politikou a ospravedlňujú sa.
Bla bla, netuším či je to pravda, či nie, ale ja som s tým košičanom prestala chodiť. Pribudla nová busová linka s východziou stanicou v BB.
Mala jednu chybu.
Šesť hodín chodila po Slovensku!!!!!!!
Vážne.
V BB mala odchod o 15, 00 a na hranici v Bratislave sme boli o 21.00.
Táto linka chodila vrchom, išla do Martina, Žiliny, zbierala celé Považie, aj v Trnave sme stáli.
A viete čo?
Mne to nevadilo.
Ja som to brala ako taký výlet.
Chápete, nechcela som sa čo najrýchlejšie dostať z bodu A do bodu B, ale užívala som si to.
Bože aká som bola hlúpa.
Však mi to ani netrvalo dlho.
Asi na piaty krát, som už bola z toho na mŕtvicu.
Keď sme vyšli z BB a miesto na Zvolen, Nitru Bratislavu, kde by sme boli za dve, tri hodiny, sme to zvrtli na opačnú stranu, tak mi stislo už žalúdok.
Našťastie sa to vyriešilo ….ale to nechcem teraz opisovať.
Takto som v autobuse necestovala hádam aj 15 rokov.
Minule som si to vyskúšala po takto dlhom čase.
DM nemohol pre mňa prísť do Seliec a tak sme sa dohodli, že však pôjdem busom
Tri krát som presadala.
Ale bolo to rýchle, všetko na seba nadväzovalo. Autobusy nemeškali, boli klimatizované, vodiči a cestujúci nekonfliktní, v Bratislave ma dokonca prišiel odprevadiť na busík do Brna , Janíčko s ockom, takže to bolo aj s milou vsuvkou.
Do Jihlavy som prišla, len o necelú hodinu naviac, ako keby som išla autom
Keď som sa dnes vracala z Okrouhlíku naspäť do Seliec, som si dokonca našla autobus, ktorý išiel z Prahy, cez Brno, priamo do BB.
Výborný busík, sedela som na neslnečnej strane, klíma klímovala, cesta ubiehala.
Po prvú zastávku, a druhú , a tretiu, štvrtú, piatu………zase sme cestovali celým Považím a Handlovou a Prievidzou a neviem čím všetkým.
Už som to nebrala ako pred dvadsiatimi rokmi, ako výlet. Už som sa len chcela čo najskôr dostať z bodu A do bodu B. Nevšimla som si, že na Slovensku je povolená preprava medzi mestami a tak nado mnou stále viselo nejaké prepotené podpazušie a ….Cesta trvala toľko, ako keby som išla do Mníchova. S takýmto cestovaním som znovu skončila na niekoľko rokov, kým na to nezabudnem.
Celý týžden s DM na chate som si to nesmierne užívala a aby som DM vykompenzovala môj odchod, piekla som aj bublaninu, aj závin a teraz na záver aj mrkvové rezy, ktoré už boli takým darčekom na jeho sviatok, ktoré bohužiaľ spoločne neoslávime.

.

 

Suroviny:

 

 

Na hlboký plech o veľkosti 30 x 34 cm (vnútorný rozmer, nie vonkajší)
budeme potrebovať

Na cesto :

400 g mrkva očistená nastrúhaná
dve hrste orechov podrvených
4 vajíčka
230 g trstinový cukor
2 polievkové lyžice javorový sirup (ja som mala agávový)
230 ml olej
200 g polohrubá múka
1 balíček prášok do pečiva
1 čajová lyžička jedlá sóda
2 čajové lyžičky mletá škorica
štipka soli
trochu vanilkovej pasty Dr. Oetker

 Na krém
3x 175 g philadelphia syr
110 g práškový cukor
šťava z jedného citróna
3 polievkové lyžice roztopené maslo
1 polievková lyžica javorový (agávový) sirup

Postup 

 

 

Rúru zapneme na 180 stupňov.
Nastrúhame očistenú mrkvu. 
Môžeme to urobiť na veľkej slzičke, ale ja som ju zmixovala nahrubo v robote a tam som zmixovala aj orechy.

Do veľkej misy rozbijeme 4 vajíčka a vsypeme cukor.
Prešľaháme do penista.
Pridáme olej, sirup, sódu, prášok do pečiva, škoricu a soľ.
Premiešame.
Pridáme múku a prešľaháme.
Na záver pridáme mrkvu a orechy.

Cesto s mrkvou sa Vám bude zdať také strapaté a hrboľaté.

Budete si myslieť, že to nebude pekné po upečení. Nerobte si starosti, Všetko dobre dopadne.
Plech vystelieme papierom na pečenie a cesto vylejeme do plechu a rovnomerne rozotrieme.

 

Dáme piecť do vyhriatej rúry a pečieme cca 40 minút.
Po tejto dobe sa zdalo, že cesto mám upečené, aj drievko zapichnuté do cesta, bolo po vybratí suché, ale mne sa to cesto stále zdalo, také nepevné.
Pridala som na 200 stupňov a piekla ešte asi 10 minút.
To som sa už len sústredila na to pečenie, lebo som nechcela touto záverečnou fázou , niečo pokaziť, napríklad prihorením.
Upečené cesto necháme voľne vychladnúť.

Kým cesto chladne, pripravíme krém
Do misy presunieme krémový syr Philadelphia. Viem, že je dosť drahý a ak máte skúsenosť s nejakým, čo dokáže túto značku nahradiť, tak si spravte po svojom.
K syru pridáme javorový, v mojom prípade agávový sirup, práškový cukor a premiešame.
Pridáme citrónovú šťavu, a roztopené, vychladnuté maslo.
Vymiešame do hladka.

Cesto som rozdelila na tri rovnako široké pásy.
Manipulovalo sa s ním komplikovane.

Myslím, žeby bolo lepšie, keby som cesto dala do trošku väčšieho plechu.
Manipulovalo sa teda s ním komplikovane, ale s trochou šikovnosti a opatrnosti, sa Vám nepretrhne. A ak áno, tak ho jednoducho poskladajte ako puzzle.
Spodný pás položte na servírovaciu tácku, s ktorou môže ísť do chladničky.
Potrieme o trošičku menej , ako tretinou, krému.
Priklopíme druhým pásom.
Znovu potrieme o trošičku menej, ako tretinou , krému.
Priklopíme tretím pásom (mne sa pretrhol a nikto nič v konečnom dôsledku nezbadal)
Povrch a boky potrieme krémom čo ostal.
Dáme do chladničky, necháme dôkladne schladiť aspoň na dve, tri hodiny.
Najlepšie sa mi rezy krájali malým, pilkovým, stejkovým nožom z príboru.
Vedeli sa vysporiadať aj s orechmi.
Rez nenechávajte von a zakaždým keď nakrájate porcie, uložte ho znovu do chladu.
Cesto môžete pokrájať aj na 4 pásy, krém si rozdelíte a naplníte dva nízke kusy. . Tie môžete krájať na trojuholníčky. Budú to menšie rezy a jednoduduchšie na manipuláciu.
Jedla som veľa veľa mrkvových toriet, zákuskov, rezov ale tento mi chutí vážne hádam najviac.
No je to na Vás.

Jablkový závin s čerešňami z jogurtového cesta

Pridaj komentár


Už som si na to zvykla, ale spočiatku som , z niektorých označení múčnikov u mojej českej časti rodiny, zostávala trochu zmätená.
Prišla som predstaviť Mojej Dobrej Svokre, jej nastávajúcu 19 ročnú vnučku Radku :-).
Radka je moje dievčatko. Tiež je pripravená jesť v ktorúkoľvek dennú, či nočnú hodinu a rozdeľuje raňajkové, obedové, večerové jedlo a jedlo, ktoré môžeme nazvať „niečo medzi tým“. A pod raňajkami sme si vždy predstavovali, že bude chlebík, rožtek, čaj a hocičo k tomu.
Na rozdiel od Dobrého Manžela a ako som zistila, aj jeho Dobrej Maminky. DM si kľudne dá na raňajky pol plechu bublaniny, alebo tanier venčekov a keď má v chladničke k dispozícii zmes zákuskov, niet šťastnejšieho manžela, na celom tomto šírom svete. A toto on v pohode raňajkuje.
No a naspäť k tej zoznamovacej akcii.
Nastávajúca Dobrá Svokra, sťaby akčná žena, chodila každé ráno na nejaké športové aktivity do cviločnice, alebo do sauny, alebo rýchlu chôdzu po okolí mesta a tak.
A večer nám vraví, že ráno odíde na spining, či čo, a odtiaľ pôjde kdesi. A že na stole nám nechá na raňajky buchtu.
Nuž dobre.
Ráno vstaneme a na stole jablkový závin z lístkového cesta.
Pre mňa a Radku, niečo, čo si dáme po príjemných raňajkách, o hodinku, dve, ku káve 🙂
Tak hľadám teda tie buchty. Vedela som, že večer jej nič nekyslo, tak som myslela, že trebárs kúpila také tie, kúpenské buchty. Všetko som prehľadala.
A nič. Len ten jablkový závin z lístkového cesta.
DM zasvietili oči a nám dvom s Radkou, spadla čeľusť, keď nám vysvetlil, že toto je tá „buchta“
Tak nás zobral na raňajky do mesta.
No dlho, dlho som nešla pochopiť, že buchta je aj závin, aj ríbezľový koláč s posýpkou, aj tvarohový koláč aj bábovka a vlastne všetko. Aj ananásová roláda s pudingovým krémom a nazdobená kudrlinkami, bola buchta. Buchty, ako ich poznáme u nás, moja česká rodina vôbec nerobí. Aleže vôbec. Také tie na plechu, kysnuté a plnené tvarohom a slivkovým lekvárom a podobne, tak to u nich len v rozprávkach vidia. Neviem, či to nemajú radi, alebo to nie je u nich tradícia.
A potom tu máme „dort“.
Ja , čo pochádzam z cukrárenskej rodiny, považujem za tortu, múčnik, ktorý pozostáva z minimálne dvoch okrúhlych piškótových korpusov a naplnené nejakým jemný krémom. A táto torta býva potiahnutá buď čokoládovou polevou, alebo krémom, Povrch torty , býva niečím nazdobená. Dokonca nemusí byť ani okrúhla, skrátka na torte sú viditeľné korpusové vrstvy, striedané s krémom.
Tak som bola zmätená, že prečo chce Moja Dobrá Svokra, piecť na grilovaciu, rodinnú akciu, tortu a nestačí niečo jednoduchšie.
A potom upiekla mrkvový koláč v okrúhlej, tortovej forme. Taký ten , čo má piškót kombinovaný so strúhanou mrkvou a na ňom je vrstva mascarpónového krému s tvarohom. Čo o to, ten múčnik ona vie urobiť skvele a je fajný, fajný. Ako tortu, by sme ale v Selciach, tento múčnik, nazvali len v najbujnejšej fantázii, alebo keby sme chceli oklamať nejaké dieťa, ktoré má sviatok, a že sme mu upiekli „tortu“.
Tu musím spomenúť takú milú vecičku, vlastne dve milé vecičky.
Náš Janíčko autík, si uvedomil, že keď má nejaké narodeniny, alebo meniny, tak by mal dostať tortu. A bolo Janíčka a jeho rodičia aj sestrička aj on, prišli ku nám na víkend , na chatu na Okrouhlíku. Dobrá Teta Pavla upiekla jej povestný Loucký koláč. http://chalupnikovi.com/recepty/?p=6420. A keď ho už priniesla na stôl, ešte nepokrájaný, tak Janíčko znezdajky vykríkol „to je torta na meniny“. Ohromne sa nám uľavilo, lebo mu chudáčikovi, nikto tú tortu neupiekol. A tak môžeme považovať aj Loucký koláč, ktorý upečie DT Pavla, za povestný „dort“. Oklamaný Janíčko.
No a druhá vec, že ako sa dajú detičky oklamať.
Susedovci na chate, majú malého vnuka, ktorý oslavuje narodeniny, uprostred leta. A ten deň oslavoval svoje päťdesiatiny aj hospodský Milan, ktorý je veľmi populárny na Okrouhlíku s celou jeho rodinou. A na jeho oslavu , mu prišla hrať nejaká cimbálovka, potom aj nejaká miestna country kapelka. A na ten deň bol vyhlásený aj lampiónový, letný sprievod a vztyčovala sa vlajka a púšťali sa balóny a bublinky a všetky tie veci okolo. Bola to skrátka veľká sláva.
Celý víkend nám vyhrávala ponad rybník hudba, boli púšťané svetelné lodičky po rybníku, bol sprievod a výkriky „všetko najlepšie k narodeninám“ , a „živio živio živio“ a dokonca bol aj ohňostroj.
A na druhý deň nám malý susedko s rozžiarenými očkami vykladal, že mal včera narodeniny a na jeho oslave mu hrala aj hudba, aj svetielka boli, aj balóniky a všetci okolo oslavovali a dokonca mal aj narodeninový ohňostroj.
Keď na svojej oslave povedal, že má málo darčekov, tak mu jeho rodičia a prarodiča a teta, povedali, že to nemyslí vážne, veď aha akú krásnu oslavu aj s hudbou a atrakciami mu vystrojili.
Hádam, že tento rok už tá vlaňajšia oslava, prekonaná nebude. 🙂
No a naspäť k téme.
„Dortíky“ neviem zaradiť. To sa až tak v jihlavskej famílii nepoužíva, ale mám zato, že dortíky, bývajú nejaké šľahačkovo, krémové , veľké zákusky, ktoré sme u nás doma v Selciach, volali, zákusky a oficiálne sa majú volať dezerty.
Závin volajú, že je to štrúdľa.
Aj som sa chvíľu od toho vymedzovala, ale som s tým prestala, lebo mi to môže byť vážne jedno.
A nakoniec môj názor nemusí byť správny a ten závin sa zje, či je to závin, alebo štrúdľa.
Za mňa, štrúdľa je to, čo sa zaroluje a je to zo štrúdľového cesta, ktoré sa ťahá, alebo vyvaľkáva na tenko, alebo si kúpime hotové štrúdľové. Jedine nad čím váham, je tzv. filo cesto, či sa aj to počíta.
Do štrúdľového cesta nejde vajíčko.
Ale ako píšem, nechcem o tom polemizovať, pretože každá rodina má svoj jazyk a názvy a označenia .
Cieľom mojich rodín, ako slovenskej, tak aj českej , nie je aby sa niečo volalo správne, ale hlavne aby to chutilo skvele a zakaždým si na tom pochutíme.
Hlavne, že som pochopila konečne, že čo je čo.
Cesto na záviny , ktoré by mi vyhovovalo, som hľadala strašne dlho a keď som objavila tento recept, na topreceptoch u Mirči75, tak som ho vyskúšala, už len tak , zo zvyku, bez nádeje, že to bude niečo s čím budem spokojná.
Naviac, pokiaľ som si pamätala, táto dáma, vedela dobre variť a bola nápomocná dobrou radou, pretože vedela, čo robí.
Je to také zvláštne, ako Vám prejdú časťou života, ľudia s ktorými komunikujete na dennej báze, pár rokov a potom zrazu, zmiznú z nejakého dôvodu.
Bola to vtedy mladá mamička a mala dvojičky chlapčekov. Bola na materskej a všetko čo varila a piekla, fotila a vkladala ako recept na toprecepty, kde som sa veľmi angažovala, po istú dobu.
Bola to naozaj veľmi milá, mladá pani.
Po odchode z topreceptov som za sebou zanechala veľké množstvo takýchto internetových kamarátok. Za mnohými mi je ľúto, že to skončilo, ale človek ako starne, tak prestáva mať toľké kapacity na to, aby udržiaval všetky tie kamarátstva, akokoľvek som si myslela, že nikdy neskončia.
Dosť na to, cesto som vyskúšala a bolo to ono!!!!!!!!
Je fantastické, skvele sa s ním pracuje, a je chutné.
Už nerobím žiadne iné a ani raz ma nesklamalo.
Vďaka Mirča, nech si už kdekoľvek, verím, že sa Ti dobre darí a ostala si takou skvelou ženou, ako si Ťa pamätám.
Tento konkrétny závin považujem za takú letnú obdobu. Do náplne pridávam v lete k jablkám aj čerešne. Naše čerešne z dvora na Okrúhliku, nebývajú každý rok, čo je veľká škoda. Sú pevné a keď sú už naozaj na hranici prezretia, sú tmavočervené, až čierne. Keď ich vykôstkovúvam, alebo teraz keď ich zbieram po dvore, tak mám ruky, ako keby som si ich máčala v krvi. Sú fantastické.

 

Suroviny:

Na cesto :
400 g hladká múka
250 g maslo
1 vajce
150 g biely nesladký jogurt
štipka soli

Na náplň :
8 až 10 väčších jabĺk
v sezóne pridávam aj za mištičku čerešní
3 polievkové lyžice hrozienka (ak dávam čerešne, tak vynechávam)
2 alebo 3 polievkové lyžice trstinový cukor
pol balíčka vanilkového pudingu
citrónová šťava z celého plodu
hrsť orechov
kokos na podsypanie

Postup

Najprv si urobíme náplň, pretože budeme potrebovať, aby nám schladla.
Jablká ošúpeme, zbavíme ich jadrincov a bubákov.

Nakrájame na malé kocky a dáme ich do hrnca.
Ak máme čerešne, tak ich vykôstkujeme a pridáme. Ak nemáme, tak dajme hrozienka.

Čo sa týka cukru.
Najlepší recept na cukor,  Vám dá Váš jazyk. Dajte spočiatku povedzme dve lyžice a po udusení , si podľa seba pridajte. 
Ja som dala tri lyžice  trstinového a bolo to veľa. Čerešne už boli prezreté a neskutočne sladké, naviac som sa pomýlila a dala aj hrozienka. A jablká boli tiež sladké. Pridala som limetovú šťavu, ale príde mi to málo výrazné a tak som napísala do rozpisu skôr citrónovú.
No a dáme ešte šálku vody.
A ideme dusiť. Dusíme kým sa Vám zdá, že tie plody sú tak akurát. 
Nerobte ich na blato, pretože je lepšie keď je náplň definovaná tými kúskami ovocia.


Hlavne nenapĺňajte záviny surovými jablkami, aj  keby boli nastrúhané. Neušetríte tým nijaký čas, keby ste ich nechali surové.  Ušetríte si akurát nervy pri krájaní a potom pri podávaní, kedy náplň bude držať.
Ak budete robiť náplň s čerešňami, tak sa Vám logicky zafarbí.. Po tých tmavých čerešniach vyzeral závin, ako keby bol plnený dusenou, červenou kapustou 🙂

Ovocie púšťa šťavu, takže ja ju zahusťujem pol balíčkom vanilkového pudingu.  S prídavkom čerešní, musíme dusiť asi 20 minút a je pustené tej šťavy viac a   dala som teda celý sáčok.
Premiešame, necháme ešte asi minútu. Nakoniec dochutíme , ak treba ešte cukrom. 
Citrónovú šťavu pridajte vždy, pretože náplň ostane pikantná.
Nakoniec do náplne pridajte nahrubo podrvené orechy.
Do letného závinu, škoricu vôbec nepridávam.
Náplň odložíme a necháme ju vychladnúť.


Pripravíme si cesto.

V hlbokej mise, do skyprenej múky , pridáme maslo. Ak je mäkké stačí nadrobno pokrájať, ale ja ho nastrúham na hrubej slzičke. Časovo je to presne toľko isto, ako keby som ho mala krájať.
Pridáme jogurt a celé vajce a štipku soli. 
Nahrubo to premiešam, aby sa múka neprášila a preložím všetko na podložku, kde cesto rýchle spracujeme. Nehráme sa s ním.
Môžete ho začať vaľkať, hneď po spracovaní.
Rozdelíme ho na tri rovnaké časti.
Podsypeme múkou a postupne rozvaľkáme na plát.  Ten prvý som aj zmerala. Mal 32 x 27 a zdal sa mi tak akurát.
Plech vystelieme papierom na pečenie a pomocou valčeka, prenesieme plát na plech.

Plát posypeme trochou kokosovej múčky.
Tretinu plnky rozložíme neďaleko dlhšieho kraja plátu


a zavinieme, pomocou papiera, ktorý je na plechu.


Okraje zlepíme a zatočíme pod spodok závinu.
Takto postupujeme pri všetkých plátoch.

Povrch plátov zľahka potrieme olejom a vidličkou popicháme po celej dĺžke. 
Dáme piecť do vyhriatej rúry na 180 stupňov a pečieme nejakých 30 minút, kým nie je povrch závinov zapečený. Strážte si to podľa svojej rúry. 
Môže sa Vám zdať, že sú stále mäkké, ale oni pri chladnutí tuhnú .
Upečené záviny necháme vychladnúť!!!!!!!
Najlepšie sa mi krájajú malým,  príborovým,  pilkovým nožom na stejky





 

Čerešňová bublanina

Pridaj komentár

Dnes som si prečítala odkaz na mojom blogu od Aničky z Nitry.
Veľmi ma potešil aj keď sa netýkal mojich receptov, ale príbehov, ktoré píšem pred receptom.
Písala, že prečo viac nepublikujem a dávam si dlhé prestávky.
Viete, ja mám pocit, že už nemám čo sem dávať.
Všetko je už akoby, uvarené a upečené.
Generácia blogeriek, ktoré prišli po mne, sú iné.
Varia tak, ako im káže zrýchlený životný štýl.
Snažia sa predchádzať civilizačných ochoreniam, zmenou stravy.
Snažia sa variť tak, aby sa prispôsobili svojmu ekologickému presvedčeniu.
Uberajú na klasických surovinách, ktoré robia jedlo síce chutným, ale naskrze nezdravým.
Snažia sa vyhýbať lepku, cukru, alergénom, éčkam.
Ja sa im nečudujem.
To, ako sme varievali odnepamäti, zanechalo na nových generáciách ,katastrofálne následky.
Darmo si budeme nahovárať, že my sme jedli takto a takto a tu sme. Nie to nie je pravda.
A po starom sa už nebude nikdy variť.
Vidím to aj na mojej Dobrej Cerke, na ktorej je stále vidieť vplyv, že sa učila variť odo mňa. Ale už je to iné.
Prestala napríklad používať ocot.
Poviete si…no Bóže, je tam toho. Ale, viete si predstaviť šošovicovú polievku na kyslo, bez octu? A nie, žiadna citrónová šťava šošovicovú polievku nevylepší!
Jej syn, náš drahý autík Janíčko, má rozšírený ekzém a v stravovaní DC , vylučuje všetky agresívne príchute, čo ocot, bezpochyby je. A tak ho nepoužíva. Na evokovanie kyselkavej chuti, používa výhradne bobkový list, Keď som u nich varila, jemu som odliala bokom a pre nás som to ochutila po starom. A rodina už od toho odvykla, nechutilo to ani Dobrej Vnučke, ani Dobrému Zaťovi a Dobrá Cerka mala kyselinu, čo jej išla až hore krkom.
Je predpoklad, že Dobrá Vnučka Dorka, doopatruje Janíčka , keď už budú rodičia na pravde božej a ona v starom veku. Dorka už nikdy nebude variť šošovicu inak, ako bez octu. A naučí to aj svoje deti a vnúčatá.
Posunuli sa iným smerom, ako som ja.
Takže ak si my, staré gazdiné myslíme, aké sme úžasné kuchárky a všetci sa idú za našimi sviečkovými a pečenou krkovičkou a vyprážanými rezňami zabiť a keď sa pominieme, tak budú za našimi jedlami všetci plakať.
Zabudnime na to.
Neukájajme sa spomienkovými optimistom.
A je to tak správne, každá generácia žije svoj život, nie ten náš. A hlavne nevyčítajme im to. Ani my, už na zápražky a pečenie, nepoužívame bravčovú masť z vedra a nerozprážame pod praženicu, údenú slaninu. To bývali bežné raňajky u mojej starej mamy Betky (božtek do nebíčka).
A moje rozprávania a spomienky?

Božechráň, nechcem sa v žiadnom prípade prirovnávať k umelcom, ktorí niekedy hovoria o svojom bloku a darmo čakajú na nejakú tú múzu. To by bola arogancia. Ale vážne, niekedy stojí recept, len preto, pretože nemám práve inšpiráciu na rozprávanie.
Niekedy mám pocit, že už všetko bolo nieže dovarené, ale aj povedané.
A mám tiež svoje starosti, ktoré sa nejako kopia a napínam sily aby som to zvládla tak, ako sa patrí.
No a k blogu ako takému.
Pred viac ako desiatimi rokmi, mi boli obrovskou inšpiráciou, balkánske blogerky. Sledovala som ich dobrých tridsať.
Dobrá polovica z nich, už nevarí a dokonca už nie je možné nájsť ani ich blogy. Prestali platiť „nájomné“ majiteľovi internetového miesta, kde ho mali umiestnený .
A tie čo ostali, už tiež len tak „dobiehajú“.
Niekedy sa pozriem na nové footblogy, na nové blogerky a tento môj, mi príde oproti tých ich, zúfalo nemoderný, zastaralý.
A tie ich fotky, bože to je krása.
Tie moje sú hrozné proti tomu.
Ale je veľmi zaujímavé sledovať, ak sa mení štýl fotenia hotových jedál.
To čo bolo fakt veľmi veľmi cool, ešte pred troma rokmi, je už teraz také..no pekné, ale vidieť, že to už tak nejako…..nemá tú modernú agresivitu, ten šmrnc a esprit modernosti.
Takže tak je to.
Som vyhorená 🙂
V piatok som prišla zo Seliec na chatu na Okrouhlík. Prišla som naozaj len na pár dní, pretože aj po tých 22 rokoch manželstva, sme s Dobrým Manželom, veľmi neradi od seba odlúčení a využila som okno, keď som sa mohla zo Seliec uvoľniť. Tú ďalšiu nedeľu sa vraciam.
Keď som bola teraz v Selciach, priniesol z trhu Dobrý Brat Jožko, asi kilo čerešní.
Vlastne netuším koľko ich bolo, boli v takej tej veľkej, umelohmotnej krabici, čo používajú trhovníci.
Umyl ich a položil na stôl. Bola medzi nami a začali sme sa rozprávať a celú tú nádobu sme na posedenie zjedli.
Nikomu sme nedali.
Boli sme tam len my dvaja a čerešne a potom už len kôstky. Ani jedna nebola poškodená, ani jednu sme nevyhodili. Fakt ostali len čisté kôstky a pár stopiek.
V ten deň, ostal náš obed nedotknutý 🙂
A keby sme mali ešte jednu krabicu, možno zjeme aj tú.
Naša čerešňa na dvore chaty, tento rok zarodila.
Premeškala som dobu oberačky a tak nemám tohto roku zavarené nič.
Dobrá Teta Pavla mi písala, že mi zavarí a s veľkou obavou sa ma opýtala, že či vážne chcem, aby ich vykôstkovala.
Tak som jej povedala, že nemusí a tie kompóty nechám na chate.
Vôbec si neviem predstaviť, ako si dám nevykôstkovaný kompót k jedlu, Predstavte si, že oni aj pečú z nevykôstkovaných čerešní.
Za mňa, je to barbarstvo 🙂
Ale tie posledné čerešne, z tých najvyšších konárov, ktoré musel prísť obrať Michal, ktorý váži asi toľko, ako škorec a nepreborí sa na streche do chaty,
tak tie čerešne ma čakali v chladničke.
Keď som otvorila chladničku na chate a uvidela čerešne v dvoch hrncoch, vedela, som že ten jeden padne do môjho brucha. I stalo sa tak.
A dnes ochladilo natoľko, že som sa cítila na to, žeby som z tých čerešní
niečo upiekla.
Sú čierne a nenormálne sladké. Neboli prezreté a neboli na blato. Keď som ich odkôstkovávala, tak striekala z nich šťava, tmavá ako krv.
Dobrý Manžel si kázal urobiť bublaninu.
Ja bublaninu nemusím, a keď tak , len z červených ríbezlí. Ostatné ovocie, mi príde v bublanine veľmi mdlé. Ale čo DM chce, to DM dostane.
A predstavte si, že na blogu bublaninu nemám.
Začala som prezerať mnohé a mnohé recepty. Vyselektovala som, čo sa mi pozdávalo a dala dokopy vlastný recept, podľa toho, ako si myslím, žeby chutilo nám.
Tie recepty boli vložené hádam aj pred 10 rokmi na internet a bolo vidieť, že to boli recepty podedené. Viete podľa čoho som to vedela? Strašne veľké množstvo cukru tam išlo. Naozaj veľmi veľa. Dala som ho takmer o tretinu menej .
A som si istá, že mladá, moderná gazdinka, by na túto moju, už upravenú bublaninu, povedala….“dala by som tam menej cukru“! A mňa by trafil šľak.
Tak ja som uznanlivá a vôbec sa nečudujem, že sa varí už úplne inak. Ale niekedy sa pýtam, či nejaké frázy sa nehovoria len preto, lebo sa to už hovorí zo zvyku.
Ja vôbec nechápem človeka, čo mi povie, že ešte nemôže raňajkovať, lebo je na neho priskoro. Toto tiež beriem ako frázu.
Ja som pripravená začať jesť v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu, akonáhle otvorím oči. 🙂
No a potom si ten človek, čo mi tvrdí, že je priskoro na raňajky (konkrétne môj DM), vezme tanier mrveničkového koláča, alebo bábovky, alebo punčových rezov, alebo venčekov, alebo narodeninovej torty a toto raňajkuje.
Hlavne že je to princeznička s delikátnym žalúdočkom, čo skutočne musí nechať svoje telo prebudiť a precítiť a dopriať mu čas na to, aby sa naraňajkoval. A vzápätí na to, zje pol ananásovej rolády.
To nech si nechá. Ja sa kľudne zobudím o piatej ráno a urobím si obložený rožok s čajom a nechávajú ma tieto žalúdočkové starosti DM úplne chladnou. 🙂
Alebo. Príde nejaká manca k stolu s raňajkami, dá si pol rožku s bielym jogurtom, ktorý nedoje, pretože je „úplne plná“. Za mňa – fráza.
Tak ja netvrdím, že pre niekoho je táto bublanina veľmi sladká a netvrdím, že niekto nedokáže jesť hneď ako sa prebudí a už vôbec netvrdím, že niekto zje pol rožka a pol bieleho jogurtu a má pocit, že zjedol polku pečeného prasaťa..to ani náhodou, len si myslím, že niekedy sa to jednoducho povie len tak, zo zvyku.
Takže toľko k novému receptu.
Stará nemoderná bublanina.




Suroviny:

Na hlboký plech s vnútorným rozmerom 30 x 34
budeme potrebovať

6 vajíčok
280 g cukor krupicový
370 g polohrubá múka
pol balíčka prášok do pečiva
8 veľkých polievkových lyžíc teplá voda
10 veľkých polievkových lyžíc olej
strúhaná žltá kôra z jedného citróna
vanilková príchuť, ja používam pasta dr. oetker
tuk na vymazanie plechu
kokos, alebo múka na vysypanie plechu

Postup

Vykôstkujeme čerešne. Čím je ich viac, tým lepšie. V chladničke okrem našich bola mištička čerešní, ktoré nám dali susedovci. Boli svetlé a tak som ich zamiešala, aby boli pekne rôznofarebné. Po odkôstkovaní som mala plný hlboký tanier.
Rúru zapneme na 180 stupňov.
Vajíčka oddelíme na žĺtky a bielky do väčších misiek.
Bielky napeníme a pridáme k nim 80 g cukru. Vyšľaháme pevný sneh.
Ja preto začínam so šľahaním bielkov, pretože mi odpadne práca, umývať metličky. Ak by som najprv šľahala žĺtkovú masu, tak kým by som išla vyšľahať sneh, musela by som tie metličky dôkladne umyť v horúcej saponátovej vode, aby sa dôkladne odmastili.
Takto strčím zabielkované metličky do žĺtkov a nič sa nedeje. Naopak to nejde.
Žĺtka napeníme a pridáme k nim dvesto gramov cukru (všetko čo ostalo), prešľaháme do penista a pridáme teplú vodu.
Znovu dôkladne prešľaháme a pridáme olej.
Šľaháme  a pridáme napokon múku s práškom do pečiva.
Zmes zhustne.
Do masy nastrúhame žltú citrónovú kôru

Ja som pôvodne dala limetovú, ale prišla mi málo výrazná, takže do receptu píšem citrónovú. Nakoniec ochutíme vanilkovou pastou.
Premiešame a do cesta,  krátkymi rezavými pohybmi zapracujeme sneh.
Masa sa odľahčí.
Plech vymažeme tenučkou vrstvičkou masla a posypeme kokosom.
Zmes vylejeme do plechu a ľahkou rukou ju rozotrieme.
Po povrchu pokladieme čerešne.

Dáme piecť do vyhriatej rúry na 180 stupňov a pečieme cca 30 minút.
Strážte si to podľa svojej rúry.
Cesto je spevnené, oddeľuje sa od bokov a je po povrchu zapečené.

Múčnik vytiahneme a necháme vychladnúť, zľahka posypeme práškovým cukrom.

Krémová, hrachová polievka s párkom

komentáre 2

Keď som začala vnímať módu , v našich socialistických obchodoch nebolo veľmi čo vyberať.
A nie, nie je to fráza, ale holý fakt.
Všetko čo sa kupovalo, kupovalo sa cez nejakých známych.
Počnúc pančuchami a autami končiac.
Prišla móda čiernych pančúch. Bože môj, nikde ich nebolo dostať. Moja spolužiačka Anička Ivácková a Libuška Rusková, tým bolo hej. Ich maminky pracovali ako predavačky v galanterke. Ale boli prajné, dopriali aj nám a keď doviezli do obchodu čierne, tak sme mali všetky kamarátky.
Alebo, keď išli predávať na Radvanský jarmok, tak nám tieto maminky odkázali, že do stánku naskladnili aj koženkové bundičky a máme si prísť kúpiť.
Pamätáte sa na ne? Boli ako keby do pása a od pása bol naložený taký široký pás, ako keby sukňa, alebo volán, alebo neviem ako to mám popísať. A mali veľké gombíky a široký golier s fazónou. A kto nemal na tom golieri pripnutú kytičku umelého ovocíčka, alebo kvietkov, tak bol módny barbar a bez takej kytičky ani nemalo význam chodiť do kostola, lebo to bol strašný dešpekt od všetkých dievčat čo sedávali pred kostolnými lavicami, na lavičkách. Ja som takú nosila, aj na uštrikovanej baretke, čo som v nej nosila igelit, aby mi na hlave robila dôstojnú pufku. Šušťala som pri chôdzi a mávala som orosené vlasy.
Ale aj ja som mala šťastie v tomto smere. Moja mamička bola cukrárka v cukrárenskej výrobni a všetky predavačky potrebovali raz za čas, upiecť veľmi rýchle tortu, alebo škatuľu zákuskov. A všetky sa navzájom poznali a tak som mala aj ja možnosť, chodiť v podpultovkách oblečená.
A potom som začala pracovať na Okresnom národnom výbore, odbore územného plánovania. To je tam, kde sa vybavovali stavebné povolenia, územné rozhodnutia a vyvlastňovali sa pozemky. Tak, ja som tam bola , príliš malá rybička, a bola som tam obyčajná sekretuša. Ja som tie rozhodnutia len písala.
Ale, na voňanie, som používala výhradne deodorant Impulse a dokonca, som si mohla vybrať aj farbu, akú som chcela (bordový Red Pantera) a umývala som si zuby, zubnou kefkou Jordan a nosila som igelitky z tuzexu , značky jeans Wildcat.
Bože môj, to bola strašná doba.
V Maďarsku povolili v tom čase, súkromné podnikanie v malom a tak tam vznikalo strašne veľa trhovníkov s handrami, okuliarmi, topánkami, platňami a bohviečímvšetkým.
Chodili sme odtiaľ s plnými taškami a naviac so sklenenými, litrovými fľašami Coca coly, ktoré nám trhali rúčky na tých taškách.
Keď som mala 17 rokov, otehotnela som, vydala som sa.
Kočík mi poslali Egon s Evou z Drážďan a bola to absolútna bomba. Podľa toho kočíka ma poznali všade.
A potom v Selciach, keď otehotnela nejaká moja kamarátka, tak Egon s Evou, poslali aj im a boli svetové, aj oni.
Ponožtičky pre bábätká, také tie rozkošné, froté z Číny, čo boli tiež len pod pultom, tak som mala hádam za krabicu. Aj výbavičku, podpultovú som mala. Perinky, zavinovačky, vankúšiky, paplóniky, mi ušila krstná mama a vyšila moja sesternica , Martuška Cabanová, výstavným dierkovaným spôsobom, ako madeira. Bože a prach na pranie!!!!! Už som zabudla na tú značku. Ten bol tiež k nedostaniu a bývalá svokra mi ho priniesla celú, tú kartónovú krabicu, čo sa z nej vykladal do regálu. No. Neprišiel do regálu, ale ku nám do práčovne.
Rodičia môjho ex a musím priznať, že aj moja mamička, boli takí, latentní malomeštiaci.
Takí, čo vzišli z veľmi chudobných pomerov a z nejakého dôvodu si, finančne, veľmi polepšili.
Moja mamička piekla a môj exsvokor bol vedúcim, vo veľmi lukratívnom odbore, kde ste sa bez známosti, nepohli ani o krok.
A tak si mohla aj moja rodina a aj ich rodina, takpovediac dopriať.
Mali na to, ale nevedeli, ako s tým narábať a tak to bolo také úsmevné.
Keď som mala privítanie detí do života a fotili nás, bolo teplo, všetci sme mali oblečené ľahké oblečenie, krátke rukávy a exova mamka mala na tých, letných šatách prehodený kožušinový golier z líšky, ktorý nosievala na zimnom kabáte. Vôbec som to nepochopila, ale nikomu to neprišlo divné. Asi sa štylizovala do hollywoodskeho outfitu. Ešte aj paprčky jej z toho goliera , na tie krimplenové šaty, viseli.
A moja mamka, kým sme odišli na MNV, rýchle zalievala čokoládou nejaké zákusky a potom si narýchlo namaľovala rúžom pery . Nechty mala také špinavé z tej čokolády, ako keby práve vyfárala z bani, ale mala narúžované ústa.
Ja sa z nich nevysmievam a nie som krutá, len skrátka spomínam s láskou.
No a exova rodina, mala rodinných priateľov v Šahách. Pán bol presne na tej istej pracovnej úrovni ako bývalý svokor.
Takže tiež mali z čoho.
Áno, boli aj oni malomeštiaci, ale pani bola taká….rozhľadenejšia a viac rozumela, minimálne móde. A nezbierala porcelán so zlatým pásikom a poháre zo Zlatej Zuzany, ale ružový a na jedálenskej, ružovej súprave aj jedli v obyčajné, pracovné dni a ja som sa bála odrezať si na ňom rezeň, či ho nerozbijem a nemala na konferenčnom stolíku, prestrenú dečku, vyšívanú, krivou ihlou, ale mala ho podsvietený a s doskou z lešteného malachitu.
Bola to krásna pani a ja, tak upravenú dámu, som jakživ nevidela.
Taká slovenská Sue Ellen Ewing.
Oni nám zohnali spáleň, na tú dobu nevídanú. Aj oni mali presne takú istú. A pán nám tvrdil, že na Slovensku sú len tri. Či to bola pravda neviem.
Neviem odkiaľ bola, ale bola taká zaujímavá a nadčasová, že prisahám Vám, že šatníkové skrine mi slúžia doteraz a nikto by nepovedal, že sú staré 43 rokov. Sú skvelé a stále nemám v úmysle ich vymeniť.
No a, s pani som mala ísť na nákup do Budapešti, aby mi pomohla vybrať zimné vecičky na bábätko. Bola som v piatom mesiaci a prišlo mi veľmi nevoľno a tak som ostala u nich v byte a ona išla sama. Akurát som jej dala peniaze a okrem rôznych vecí, som ju poprosila aby mi kúpila paletku tieňov na oči, vo farbe hnedej. Ona mi pozrela do očí a vraví, hnedú v žiadnom prípade, tebe jedine zelené. A predstavte si, že zelenú paletu používam doteraz.
Ja som sa rozviedla a o tých ľuďoch som už nikdy viac nepočula na celých 43 rokov.
No a predstavte si.
Tento víkend boli u nás na chate vnúčatá aj s rodičmi na návšteve. A boli sme sa naobedovať v Mlýne.
Pred časom, sme prestali chodievať do tohto zariadenia, pretože ich terasa je postavená na žumpe a veľmi zle to tam urobili a je tam smrad. Personál tvrdil, že je to tým, že tam majú stojací rybníček, ale všetci vieme, že je to žumpa.
Kuchyňa je skvelááááá, ale čo z toho, keď to tam smrdí. Teda smrdí to na tej terase, ktorá by inak bola veľmi fajná. . Tak ostávame v reštaurácii vnútornej, ktorá nie je útulná. No všetko zle…. okrem jedla.
Tentokrát sme im znovu dali šancu, že to možno už nejako vyriešili.
Nevyriešili. Z terasy sme znovu zaspätkovali dovnútra.
No a obsluhoval nás Slovák. Ku Slovákom som ja veľmi zdieľna a hovorná a pustila som sa aj s ním do reči. Bla bla bla bla bla…a odkiaľ ste?
Zo Šiah.
Fíha. Tam som poznala jednu rodinu, ale je to už skoro 45 rokov a už ani netuším ako sa volali. Pán pracoval ako bla bla bla, pani bola veľmi krásna žena a mali dve deti čo sa volali bla bla bla.
Čašník : „Jasné, volajú sa takto a sú rozvedení už roky rokúce, a ich deti sa majú takto“
Strašne ma vždy potešia takéto veci. Dvaja úplne cudzí ľudia, z rôznych častí krajiny , v cudzom svete, sa stretnú a majú spoločného známeho.
Dobrý Manžel to nevie pochopiť, ako sa mi môžu stávať takéto veci. No stávajú.
Doma som sa pozrela na fb profily, tejto rodiny a zistila som, že pán aj pani minulý rok umreli. Deti, vďaka tomu, že jeden mal pred tými desiatkami rokov, 14 rokov a druhý rok, som pochopiteľne vôbec nespoznala.
Očividne sa rodine, po revolúcii , prestalo tak dariť, ako dovtedy. Minimálne to tak vyzeralo, ale je možné že sa úplne mýlim.
No a tak sme si dali vynikajúci obed v neútulnej reštaurácii a pozerali sme cez sklenenú stenu, na ľudí na terase, čo netušili, že si idú sadnúť na krásne miesto s výhľadom na malý rybníček a stromy a lúku, ale do smradu.
Dobrá Cerka Radka s Dobrým Vnukom Janíčkom , si okrem iného, dali hrachovú polievku a tak nádherne voňala a vyzerala, že mi prišlo ľúto, že som si ju nedala aj ja a hneď som ju aj uvarila.
Jednu hrachovku, tu už mám, ale táto je iná a mám zato, že jednoduchšia.
Taká chatárska.
A je skvelá, pochutili sme si.
Čo, ale je bezpodmienečne nutné, k jej uvareniu, je čerstvá vňať ligurčeka.







Suroviny:

Na 5 porcií budeme potrebovať

250 až 300 g suchý, polený, žltý hrach
2 nôžky párok
veľká kytica čerstvého ligurčeku
100 ml sladká smotana
2 rožky od včera
veľký orech masla + 3 polievkové lyžice olej

Postup

Do hrnca vložíme, prepláchnutý žltý, polený hrach. Samozrejme, môže byť aj nepolený, alebo zelený, ale ten sa varí o niečo dlhšie. Keďže hrach nenamáčam, tak používam ten žltý, polený a ten sa mi uvarí veľmi rýchle.
Hrach zalejem asi dvoma litrami vody a vložíme naozaj veľa ligurčeka a plytkú lyžičku soli.
DM vypestoval na chate už celkom slušný krík, tejto úžasnej bylinky a nalámala som tú najhrubšiu stonku, úplne celú.
Pridáme lyžičku soli.
Varíme, pokiaľ sa hrach neuvarí do mäkka. 
Kým sa hrach varí, rožky pokrájame na malé kocky. 
V panvici rozohrejeme maslo s olejom a opečieme kocky, do zlata.
Hrubé kusy stopiek od ligurčeka som vybrala, ale lístky som nechala.


Hrach,  zmixujeme  ponorným mixérom
Do polievky vložíme,  na tenké kolieska, nakrájané párky a vlejeme smotanu.
Necháme prevrieť na jednu bublinu a vypneme.
Tým že som hrach zmixovala, tak mi polievka zhustla a doliala som ešte vodu. Necháme polievku chvíľu postáť, pretože sa Vám bude zdať, že je stále riedka, ak trošku schladne, tak aj zhustne a budete mať srdce na mieste.
Na ozdobu som ešte nakrájala lístky ligurčeka a posypeme krutónkami.

Cestoviny „Verdure“ – pre začiatočníkov

Pridaj komentár

Keď som pred mesiacom vložila recept pre začiatočníkov ,na varené hovädzie s omáčkou , ako falošné španielske vtáčky, písala mi mladá pani, že to ako keby som pre ňu, tam vložila.
Že jej babka španielske vtáčky robila a nevedela sa ich dojesť. Maminka ich nerobievala vôbec, presne pre ten dôvod, ktorý som spomenula, že si nevedela urobiť vhodný plát mäsa na roládku. A v žiadnej reštaurácii, ani v slovenskej, ani v českej, nikde na karte , španielske vtáčky,  nie sú.
Asi ani všetci,  žijúci,  profesionálny kuchári, urobiť mäso na roládu nedokážu….chcelo by sa povedať.
To samozrejme tak nie je, naši kuchári sú šikovný, aspoň tí, čo pracujú v slušných reštauráciách a hostincoch.
Skôr,  je to príliš prplavé jedlo, ktorého prácnosť,  nemá dostatočný výtlak, pretože už nie sú také žiadané, ako boli kedysi.  No dosť o španielskych vtáčkoch.
Skrátka mladá pani sa mi chcela poďakovať, za veľmi popisný, začiatočnícky recept,  čo ma nesmierne potešilo. Moja práca, čo sa týka takého receptu pre začiatočníkov, minimálne v pár prípadoch, došla k úžitku.
Toto je presne také,  isté jedlo, ktoré sa budem snažiť, rozpísať podrobne aj s takými radami, ktoré už gazdinky, ktoré sa nerátajú medzi neskúsené, vedia.
Možno by sa našlo aj viac takých pripomienok, ktoré zabudnem a ak mi ich napíšete v komentároch, tak budem nesmierne rada a ja ich tam dodatočne zakomponujem.
Pri názve tejto pasty, som sa pobavila pri spomienke, keď prišiel šéfkuchár Pohlreich, zlepšovať stav kuchyne do nejakej reštaurácie a tam bol majiteľ, presne taký človek, ako Pohlreich vždy kritizoval.
Človek, čo sa do gastra absolútne nerozumie a kúpi si stravovaciu prevádzku, bez toho, aby obetoval nejaké peniaze na to, aby zaplatil človeka, čo má o tom vedomosť.
Pohlreich si objednal pastu „Primavera“ a tam boli nejaké kolieska klobásy s lečom, ako omáčka.
A on sa ho pýta: viete čo znamená pasta „Primavera“? A majiteľ odpovedal, že sú príma, že chutia výborne. :-).
Pohlreich skoro upadol do kómy.
Mimochodom „primavera“ je po taliansky jar, takže tá pasta znamená, že sú to jarné cestoviny, robené vyslovene s tou jarnou,  krehkou zeleninkou, ako je špargľa, hráškové lusky, mladá cuketa a podobne. Tak,  do pasty primavera  sa dá  pridať hocijaká zelenina a v Severnej Amerike Vám tam dajú aj smotanu. Nech je už výklad „Primavera“ aký chce, ale rozhodne neznamená, že sú príma a skvelé a lečovú zeleninu s klobásou  tak nazve len diletant.
A prečo o tom píšem?
Aby ste vedeli, že „verdure“ je po taliansky zelenina, takže Pasta Verdure ,  sú vlastne obyčajné,  zeleninové cestoviny. Tak.

Suroviny:

Na tri  porcie budeme potrebovať

1 malá cuketa
1 malá brokolica
1 chilli paprička
400 g plechovka krájaných paradajok
1 cibuľa
2 cesnakové strúčiky
vetvička rozmarínu
2 polievkové lyžice olej
veľký orech maslo
zarovnaná čajová lyžička soľ
čerstvo drvené korenie
1 malá lyžička hnedý cukor
syr parmezánovitého typu
400 g cca cestoviny

Postup

Cuketu ošúpeme a pokrájame na kocky.
Miesto brokolice, môžete použiť baklažán, ale mne on zúfalo nechutí a nechutí ani DM.  Ak použijete baklažán, tak ten dobre umyte a nemusíte ho šúpať, ale nakrájať na kocky priamo.
Ja teda pracujem s brokolicou.
Brokolicu musíte dôkladne spracovať na malé kúsky. Ak máte tie kvietky, ktoré tvoria hlavu, zafarbenú do hneda , znamená, že už začali hniť, tak ich rovno zrežte. Medzi nami, ja zrezávam, tie kvietočky aj keď sú v poriadku, nejako mi vadia. Zrezávajte rovno nad košom, alebo nad veľkým kusom papiera, bude to neskutočný bordel.
Rozrežte ho na maličké ružičky a každý hlúbik na kúsky, vrátane toho veľkého.


Chilli papričku nakrájame na prúžky, ja semienka nevyhadzujem a dávam aj tie.
Očistenú cibuľu nakrájame a cesnak naplátkujeme.
Brokolicu dáme variť pod pokrievku,  do studenej vody s 1 veľkou lyžičkou soli.
Varíme ju 10 minút, od doby čo ju postavíme na zdroj tepla.
Po desiatich minútach, ju vyberieme  a odložíme bokom.
V rajnici rozohrejme olej a orestujeme cibuľu, cesnak a papričku.


Na ten základ pridáme cuketové kocky a hneď dáme aj vetvičku rozmarínu.

Rozmarín nechávajte v celku, aby sa Vám po uvarení omáčky dal pohodlne vytiahnuť a vyhodiť.
Pridáme hrudku masla.

Maslo necháme roztopiť a porestujeme všetko 3 minúty.
Pridáme predvarenú brokolicu, premiešame.
Ak sa Vám to zdá príliš suché, tak znovu pridajte orech masla – ja som veru pridávala.
Pridáme celú plechovku krájaných paradajok aj s nálevom.
Premiešame a pridáme nejakých 6 lyžíc horúcej vody.
Omáčku dusíme 10 minút a vypneme.
Vyberieme rozmarínovú vetvičku a vyhodíme.
Medzitým dáme variť vodu na cestoviny.
Odporučujem malé a ja som si vybrala tieto.

Volajú sa Orecchiete. Sú naozaj malé a Vy si vyberte aké chcete, také malé penne by tiež neboli márne.
Cestoviny uvaríme v slanej vode, podľa návodu na obale.
Ak máte podľa Vášho názoru , omáčku príliš hustú, môžete ju nariediť pár lyžicami vody, v ktorej sa varili cestoviny. Ja som do takého stavu omáčky , ešte vodu pridala.


Omáčku ochutnáme a mne sa zdala trošičku kyslastá od paradajok a viem, že DM má rad sladšie, tak som spokojne primiešala lyžičku hnedého cukru.

Ak máte doma, balsamiko (ocot, alebo redukciu),  tak spokojne pridajte pár kvapiek, ale kvôli tomuto receptu, ak ho nemienite používať, tak ho nekupujte. Ja ho mám, pretože si ho pridávam do zeleninových šalátov.
Biely cukor používam, len do múčnikov, kde by hnedá farba cukru farbila.
Nie priatelia, hnedý cukor nie je „zdravší“. To je fakt obyčajný blábol. Zdravý cukor neexistuje. Je to presne taký istý,  povolený jed, ako aj biely cukor a naša civilizácia je na ňom bohužiaľ závislá.
Ja používam hnedý preto, pretože má o jeden priemyselný, spracovateľský krok menej , ako biely. Ide o čistenie z hnedej, na bielu farbu. Zdá sa to maličkosť, ale priemyselné spracovanie znehodnocuje potraviny ako také  a zvyšuje energetické zaťaženie planéty. Každý musíme nejako začať, tak skúste vymeniť biely jed, za hnedý jed 🙂 .
Cestoviny pred koncom varenia ochutnáme,  či im už varenie skôr neuškodí.
Cestoviny uvariť, sa zdá, že je to najľahšie. Ale poviem Vám príklad.
Dobrý Manžel, keď sme chate, tak sa vždy opýta, kto varil cestoviny, či ja, a či niektorá iná dáma z rodiny. Keď vie že ja, tak si ich naberie neúrekom. Inak, pristupuje s naberaním s veľkou obozretnosťou a pýta sa, či sme varili cestoviny čo som kupovala ja, alebo nie ja.
Cestoviny uvarené úplne do mäkka, bývajú bľazgavé, lámu sa a sú vodovo,  nechutné.
Dobre uvarená cestovina musí byť tak akurát na zhryz a záleží aj od kvality cestoviny. Na cestovinách nikdy nešetrím a nikdy nekupujem tie lacné.
Záleží samozrejme na Vašej peňaženke. S tým sa nedá nič robiť. Každý sa musíme prikrývať perinou, na akú máme a šetriť sa dá jedine na strave.
Cestoviny,  akonáhle sú uvarené, tak hneď vyberieme z vody a necháme odkvapkať.
Ak ich budete podávať hneď, tak ich nepremývajte pod vodou. Radšej vždy uvarte čerstvé, ako by mali ostávať.
Je to práca naviac ja viem.
Práve tie lacné cestoviny, vydávajú strašne veľa škrobu, takže niekedy sa premyť musia, ak tak, tak veľmi opatrne.
Ak viete, že sa všetko zje, môžete cestoviny hneď zmiešať, veľmi obozretne, s omáčkou.
Ja to robievam tak, že urobím dve porcie, ktoré rovno položím na taniere a zvyšok omáčky a čisté cestoviny, položím na stôl. Kto chce , môže si dobrať a vymiešať si to priamo na tanieri.
Nikdy!!!!! Vážne nikdy nevymiešavajte cestoviny s omáčkou, pokiaľ viete, že sa pokrm nezje okamžite. Nikdy!
Do chladničky odložte zvlášť omáčku a zvlášť cestoviny, ak ste ich  uvarili viacej a ostali Vám. Nezabudnite tie cestoviny prikryť aby neoschli.
Keď budete prihrievať, už uvarenú omáčku, vždy pridajte do nej pár lyžíc tekutiny.
Ak všetko zmiešate dokopy a necháte na neskôr, znehodnotíte tým, jednak cestoviny, ktoré vypijú všetku vlhkosť z omáčky, stanú sa práve tými bľazgavými a beztvarými. Omáčka sa zredukuje, znehodnotí a ostanú Vám suché , málo výrazné,  cestoviny.
Jednotlivé porcie posypte buď parmezánom, alebo grana padanom, alebo ešte lepšie, ten syr položte na stôl, nech si každý nasype koľko chce.
Ide o to, že tento druh syra má svoju chuť, ktorá ho špecifikuje a niekto ju nemusí mať rád, tento syr sa neťahá a preto je výnimočne vhodný na cestoviny. Syr môžete uchovávať, dobre uzatvorený v mrazničke, kde počká na svoju príležitosť. Neriskujete, že Vám úplne prezreje, alebo nedajbože splesnivie.
Ak viete, že u Vás tento druh syra nejde, tak použite nejaký, ktorý Vám chutí a môžete porcie posypať rovno.
Ak Vám ostal rozmarín, tak ihličky nasekajte na veľmi jemno a nasypte ich, nie priamo na cestoviny. V žiadnom prípade rozmarín nenechávajte v celých ihličkách.
Rozmarín má výraznú živicovú chuť a radšej ho posypte nejako ,ku kraju taniera.
No a už neviem, čo by som Vám k tomu mohla tak viacej napísať.
Môžete ma smelo osloviť, budem len rada ak budem vedieť poradiť, respektíve ak Vy máte niečo k tomu naviac, napíšte čo si myslíte. Človek sa učí celý život.
No a na záver, ak aj máte doma človeka výrazne zameraného na mäso, nebojte sa toho, určite si pochutí, pokiaľ neodmieta taliansku kuchyňu.
U nás tento typ pokrmov je veľmi vítaný. Už sa tešíme na chatu, kde dúfam, dopestujeme tak ako vlani, veľa patizónov a indickú uhorku, z týchto budú tieto „verdure“ tiež vynikajúce.

Šošovicovo-mrkvové knedlíky so zeleninovým karí

Pridaj komentár

Keď ma Adík a Evka Dingovci viezli na pohotovosť a ja som mala nejakých 38 rokov, tak Adík skonštatoval : „No doteraz som vás zbieral po baroch, a odteraz Vás budem voziť po doktoroch“. Starnete ženy.“
Niežeby som dovtedy na pohotovosti nebola, ale vždy len s nejakým boľavým zubom alebo uchom. Ale toto ma viezli so žlčníkom tuším.  Presnú chorobu si nepamätám, ale pamätám si tú vetu.
A to bolo pred viac ako dvadsiatimi rokmi. 
Tušíte ako sa toho na mňa nabalilo,  za tie roky?
Jedinou potechou v tomto stave mi je, že načisto všetky kamarátky v mojom veku,  sme na tejto úrovni. 
S Evkou keď dáme teraz besiedku, tak štvrtinu sa sťažujeme na rodinných príslušníkov, štvrtinu rozoberáme, čo nám najnovšie vyviedli naši, alzheimerom postihnutý rodičia a polovicu o tom čo nás bolí a čo sa nám najnovšie pokazilo v ústrojenstve.
S kamarátkou Hankou Králkou, sa nevídame tak často, ako by sme obidve chceli, ale navzájom stále o sebe vieme a sledujeme sa. Kedysi, to  sme sa raz za dva roky stretli a v nejakej krčme sedeli aj päť hodín, kým sme si všetko dopodrobna povedali.
Teraz sme sa takto výborne porozprávali, keď sme čakali na vakcínu a potom sme si išli sadnúť na lavičku v nemocničnom komplexe a tam sme sedeli zo dve hodiny. Ohromne nám to dobre padlo, že nejakým zázrakom sme dostali časenku na rovnaký dátum a pol hodinu po sebe. Beriem to ako výbornú náhodu, pretože ja som prišla na vakcínu z Mníchova a ona zo Švajčiarska.
A s bývalou spolužiačkou, som sa vynikajúce porozprávala v čakárni u lekára. Boli sme tam len my dve a nikto nás odtiaľ nevyhadzoval. Kúpili sme si kávu v automate a výborné to bolo.
Vážne,  niet civilizačného neduhu a vyššieho veku, ktorý by som nemala. 
A ako som nevedela  kedysi, pochopiť ľudí , čo sa mi motali na chodníku popod nohy, lebo buď krívali, alebo išli pomaly, alebo sa popletali.
Teraz!!!!! 
Tak sa všetkým mocem, pod nohy, čo sa šmatlem popri stene a dobreže nerúčkujem po jej obvode. Normálne čakám, kedy ma niekto nakope, viete kam. Našťastie ja som zdohadlivá a mocem sa po von vtedy, keď už nehrozí, že budem v dráhe mladým,  krásnym a energickým rýchlochodcom. 
Kedysi , keď ma privial nejaký vietor k lekárovi, tak som bývala najmladšia v tej čakárni a bola som vybavená behom mrknutia oka. Do frasa, kde sú tie časy.
Pred rokom sa ma pani v pokladni na lístky, opýtala, či už mám nárok na dôchodcovskú zľavu!!!
A minule,  keď nejaká vysokoškoláčka v mojej fb skupine robila nejaký prieskum o pití kávy, tak na môj vek už nebola kategória. No uznajte.
No a k môjmu vysokému tlaku, obezite, cukrovke, zabúdaniu, žlčníku, artrotickému kolenu, drevenému členku pribudla, ako sa zdá aj alergia na lepok.
Nie som si tým celkom istá, ale nejaké indície k tomu vedú. Ešte som to nezačala naozaj riešiť, ale minimálne som urobila nejaké stravovacie opatrenia.
Keď som videla tieto knedle, tak som si povedala, žeby to nemuselo byť zlé, na odľahčenie . 
Ja viem, že sú nie bezlepkové, ale minimálne neobsahujú toľko múky ako obyčajné.
Tak som ich teda vyskúšala a urobila som k tomu karí a vkladám celé toto jedlo ako kombo.
Vôbec to nebolo zlé a minimálne viem, že sa to dá aj takto. 
Možno to zaujme aj Vás. 
DM aj ja odporúčame. 

Suroviny:

Na tri až 4 porcie budeme potrebovať :

Na 12 kusov guliek :

100 g červená lúpaná šošovica
2 mrkvy (150g)
100 g tučný tvaroh
120 g celozrnný toastový chlieb 
120 ml horúce mlieko
1 vajce
čajová lyžička soli
čerstvo mleté korenie
strúhanka na zahustenie

Na karí :
1 cuketa
1 menšia brokolica
1 batát – sladký zemiak cca 200g 
1 chilli paprička
šťava z limety
1 cibuľa + 2 cesnakové strúčiky
1, 5 polievková lyžica červená kari pasta
400 ml kokosové mlieko
koriandrová vňať
2 polievkové lyžice olej

Tento recept som varila z polovičného množstva surovín

Postup

Červenú šošovicu uvaríme v slanej vode. Ja ako som ju postavila do studenej vody na plameň, odstavila som ju o 15 minút. Vyberieme z vody a necháme odkvapkať.
Mrkvu ošúpeme a nastrúhame na malej slzičke. Teraz keď pozerám fotku surovín, tak vidím, že tú mrkvu som vlastne strúhala na veľkej slzičke.
Chlieb som použila starší, toastový,  celozrnný. Nemusí to byť toastový, môžete použiť aj celozrnné rožky, alebo žemle, všetko od včera.
Nakrájame ho na malé kocky.

Do misy vložíme nakrájané kocky chleba a vylejeme k nemu teplé mlieko a pridáme celé vajce.
Toto vymiešame a vložíme ostatné suroviny, ako sú uvedené v rozpise. Pridáme ešte lyžičku soli a čerstvo drvené korenie.
Ja som mala veľmi riedku tú zmes, tak som musela dosypať strúhanku.
Hustota cesta záleží napríklad ako sa trafíte s mliekom, aké veľké vajce dáte, akú hustotu má tvaroh.
Tu sa musíte riadiť intuíciou a ak je riedke tak zahustiť strúhankou, alebo prisypať viac chlebových kociek. A ak je naopak príliš husté, tak priliať mlieko.
Cesto musí vyzerať ako kompaktná celistvá guľa.

Z cesta urobíme 12 rovnako veľkých guliek.
Dáme variť veľký hrniec s vodou a lyžicou soli a keď začne vrieť, stiahneme zdroj tepla, aby sa voda len tak prevaľovala a neklokotala a vložíme knedle.
Varíme 25 minút, na veľmi miernom zdroji tepla.
Podberákom vyberieme, poukladáme vedľa seba na rovnú podložku a prikryjeme aby neoschli.


Cuketu ošúpeme, nakrájame a polmesiačiky. Brokolicu dôkladne očistíme a rozoberieme na veľmi malé ružičky. Hlúb obielime, odstránime poškodenú časť a nakrájame na malé kocky, rozhodne ho nevyhadzujeme.
Sladký zemiak ošúpeme a nakrájame na centimetrové kocky.


Tu trochu odbočím a výrazne to oddelím, od postupu, aby ste to v prípade mohli preskočiť, keď to nebudete chcieť čítať.
Písala mi o radu pani, ktorá varila jeden môj recept z blogu, kde ide batát. A ,že ona počula, že to je sladké a nedobré, tak miesto batátu, dala obyčajný zemiak. No a výsledok nevyzeral tak ako ten môj.
Nie priatelia moji, takto to vážne nefunguje.
Áno batát je sladký, ale zároveň má vlastnosť, že on v tom jedle nasaje chuť pridaných surovín a v takýchto jedlách skutočne necítiť, že je sladký. Keď sa pripravuje ako príloha, napríklad hranolky, alebo pečené na plechu, tak skutočne viete, že je to sladké. Povedzme ako mrkva Ale niekomu to nemusí vôbec vadiť . Napríklad ja aj DM, keď sme na jedle a sú v ponuke batátové hranolky, tak si dávame jedine tie a doma ich tiež robievam a nemáme s nimi najmenší problém. Ja mrkvu nezjem, ale batát áno. Na tú chuť sa dá zvyknúť, v kombinácii s tymianom, alebo cesnakom je to dokonalé a ako bonus máme vyššiu minerálnu hodnotu a nižšie kalórie, ako pri bežných zemiakoch.
A keď sú batáty súčasťou omáčok, tak sú bezkonkurenčné, pretože sa veľmi rýchle rozvaria a zahusťujú pokrm, bez pridávania múky. Ak by Vás mal ten sladký zemiak odradiť, tak Vás prosím, aby ste tomu dali šancu aspoň jeden raz. Napríklad v tomto karí. A znovu k receptu.



Cibuľu nasekáme, cesnak naplátkujeme a chilli papričku nakrájame na prúžky.
Do veľkého hlbokého kastróla dáme rozohriať olej a popražíme na ňom cibuľu, cesnak a papričku.
Pridáme červenú kari pastu. Kari pastu dostať už bežne aj na Slovenku. Určite ju majú napríklad v Tescu. Nie konkrétne túto, ale pozerala som, že majú nejakú v ponuke. pod názvom červená kari pasta 🙂



Je to koreniaci polotovar zredukovaný do pasty a je to rýchlovka.
Všetko v hrnci premiešame aby sa kari pasta rozpadla a pridáme všetku zeleninu. Pridáme pár lyžíc vriacej vody.
Ja zeleninu na chvíľu vždy prikryjem pokrievkou, aby sa zaparila a pustila trošku šťavy, stačí tak na dve , tri minúty. Zeleninu premiešame dôkladne so základom.




Pridám lyžičku soli a 200 ml horúcej vody (približne)
Nakoniec pridáme plechovku kokosového mlieka.
S kokosovým mliekom sa to má tak, že občas je to biela tekutina, občas zrazená biela tuhá hmota, ktorá má pod sebou číru vodu. Nepátrala som potom, prečo je to raz tak, raz onak.
Táto plechovka, keď som ju otvorila, tak som musela tú zrazenú časť kokosového mlieka , vyškrabať nožom a potom som sa celá obliala tou čírou vodou na dne plechovky. Nech je ako chce. Všetko čo je v plechovke, patrí do hrnca.

Rýchle privedieme k varu, stíšime zdroj tepla a necháme bublať pod pokrievkou približne desať minút.

Odstavíme hrniec a podľa svojej chuti pridajte buď soľ, alebo korenie, alebo niečo pálivé.
Nakoniec pridajte šťavu z celej limety.
Pred podávaním posypte porcie koriandrovou vňaťou.



Dusené klobásky so zemiakmi v pive – írsky stew

komentáre 2

Čo sa týka pohrebov , tak ja môžem ísť robiť plačku do akéhokoľvek kúta sveta. 
Spoľahlivo oplačem člena, jedno akého  spoločenstva, o ktorom som dovtedy,  nikdy v živote nepočula.
Keď umrel manžel Alžbety II., princ Filip, pri sledovaní jeho pohrebu v TV som plakala, ako keby to bol môj rodný otec.  A o Betke ani nehovorím, to som normálne , dobreže hlasným plačom, nebedákala za takou dobrou kráľovnou.
Čo sa týka pohrebov, tak moje detstvo bolo,  v tomto smere,  ohromne prajné
Môj rodný dom stojí pri odbočke na cestu, ktorá vedie na cintorín. 
Takmer každý pohreb išiel okolo nás a ja ako dieťa som , sledovala každú jamu, ktorú hrobári kopali.
Mala som potajomky skrytú, čiernu šatku, ktorú som premiestnila z mamičkinej skrine do mojej a akonáhle som počula biť pohrebné zvony, tak som si ju dala na hlavu a utekala,  čo mi nohy stačili na cintorín, aby som úbohého nebožtíka pochovala spolu s pozostalými. 
Mala som maximálne 7, alebo 8 rokov, tá šatka mi bola veľká, veď bola mamina. 
Bola taká, akože „hodvábna“. Tá sa nedávala na hlavu, ale na krk do kabáta.
Šmýkala sa ako šľak a neustále sa mi rozväzovala a tak som ju furt uťahovala,  z celej mojej detskej sily v rúčkach. Potom som ju začala zaväzovať na hrčku. Konce tej šatky mi viseli spod brady až po pás, a tým neustálym uťahovaním a rozhrčkávaním a  nežehlením, vyzerala skôr ako handra na čistenie topánok, a nie smútočná šatka.
To, ako som bola oblečená, som veľmi neriešila, veď som mala predsa smútočnú šatku na hlave.
Jeden pohreb ma zastihol maximálne nepripravenú, to som mala oblečené tepláky s teplákovou bundou. To sa mi zdalo strašne nedôstojné na takú udalosť, tak som si na tú teplákovú súpravu , obliekla také froté,  krátke,  šaty, ktoré mi ušila teta Anička , na dovolenku k moru. 
Vyzeralo to ako šatová zástera a vzor na tých šatách, bol vskutku…..pestrý.
Jačavý oranžový základ s veľkými rôznofarebnými kvetmi.
Videlo sa mi to, že vyzerám ohromne.
A utekala som, čo mi nohy stačili, aby som to neprešvihla.  Tie  rozstrapkané,  zhúžvané konce  šatky, za mnou viali, ako šarkanov chvost.
Už boli všetci okolo hrobu a nič som nevidela, takže som si našla perfektné,  strategické miesto.
Postavila som sa na úplný  vrch kopca tej hliny, ktorá bola navŕšená vedľa hrobu.
Môžem povedať, že som bola od šťastia celá bez seba, lebo som,  prisahám,  videla všetky farárove plomby a vdovine sople, tak ako na dlani.
Týčila som sa nad celou tou,  čiernou masou ľudí, v mojej froté šatovej zástere v karibských farbách, ako maják dobrej nádeje.
A mala som obuté tenisky a ako som tam stála, tak sa mi nabrala do tej tenisky hlina.
Tak som si tam kľukla na tej kope a začala som si tú hlinu vysýpať, pomedzi spevu „Už ma obkľučujú smrteľné tóny, úzkosti záhrobia“ a modlitbami som si dala do poriadku moje tenisky a znovu som nahodila smútočný postoj pozostalej, s dôstojne zopätými rukami.
A potom sa tam náhle objavila strynka Beta a stiahla ma z tej kopy a poslala domov.
A o pár dní sa stretla niekde s mamou a tá ma tak zbila, že až.
Uznajte, za to, že som bola pozostalá som dostala bitku, vtedy sa ozaj deti bili za hocičo. 🙂
Zabavila mi šatku a zakázala pohreby.
Radka, Dobrá Cerka, ako sa zdalo, podedila po mne túto morbídnosť a milovala chodiť na cintoríny. Pohrebov sa veľa nezúčastnila, ale Dušičky boli jej .
V extáze behala okolo pomníkov a vykrikovala  “ a tento umrel ako, a čo mu bolo, a preč nemá fotku ……..“
A plačka tiež môže byť spolu so mnou.
Raz sme boli na cintoríne v Selciach a stretli sme Olinku Styčku, ktorá nedávno predtým pochovala muža Paľa.
Bola tam so mnou mamička a aj Dobrá Cerka, ktorá už bola dospelá a žila v Bratislave (aspoň sa mi zdá, namojdušu si nepamätám presne kedy ten Paľko umrel)
Oľga je vyslovený rozprávač. Ona má ten dar, že dokáže opísať, ako tečie v jarku močovka, takými slovami a prirovnaniami a tým svojim pekným hlasom, tak , že ju počúvate so zatajeným dychom  a s otvorenými ústami. 
Keď sa u nás v dome páralo perie, tak som vždy trvala na tom, aby menovite Oľgu vždy zavolali a vždy som si sadla oproti nej, lebo to bolo s ňou super. 
No a ja som Olinke vyslovila sústrasť, lebo som už bývala mimo Seliec a na pohrebe som nebola.
A Oľga nám rozprávala posledné Paľove dni a deň skonu.
Bože.
Chcelo sa mi umrieť od žiaľu a bôľu nad Paľom, ktorého som nevidela hádam aj 20 rokov, nepočula a nevedela som o ňom nič, len to, že umrel.
Plakali sme všetky štyri,  tak hlasným plačom, sa pri nás zastavila aj tetka Vicianka, že či neumrel niekto ďalší. A keď zistila, že oplakávame Paľa, pochovaného pred mesiacom, ktorý bol ťažko chorý a tak nejako sa jeho skon očakával,  tak nás potľapkala po pleci a išla svojou cestou.
Keď sme skončili, Oľga odišla a my sme si navzájom popožičiavali mamičkinu vreckovku, lebo svoje sme nemali a tak sme sople mohutne vsiakavali do seba.
A vtedy Radka, úplne zlomená a vyčerpaná od vzlykov,   vyslovila legendárnu vetu : “ A kto to bol tá žena?“
Je to moje dievčatko 🙂
A teraz už vážne.
Mám obrovské šťastie, že okrem vzdialenejších príbuzných, ktorých som nevidela aj 20 rokov a tak ten tŕň straty nebol, natoľko ostrý, žeby som to nevedela uniesť (odpočívajte v pokoji Strýčko Jano, Strynka Želka, Strynka Anča, Strynka Milka, bratranec Ján a Jozef, ujo  Maliar, babička Martička) , som nestratila ešte nikoho z tých úplne najbližších.
Moji rodičia sa dožívajú požehnaného veku deväťdesiatnikov a rodiny brata a moja a rodiny našich detí sú zatiaľ kompletné.
Bohužiaľ sa už rúbe v mojom lese a stratila som niekoľko spolužiakov, kamarátov a dobrých priateľov.
Každá smrť ma zasiahla a oplakala som ich, nie preto, že som plačka, ale preto, že ma s nimi spájali spomienky, kamarátstvo, priateľstvo a ich strata bola pre mňa šokujúca.
Vždy ma mrzeli veci nepovedané, ktoré sme si nestihli povedať, alebo sme sa už toľko nevyhľadávali a mali sme svoje starosti.
Ale čo ma nakoniec šokovalo tak veľmi, že som sa rozhodla o tom napísať aj sem, boli dve úmrtia, ktoré ma zasiahli tak veľmi, že to vôbec nedokážem pochopiť. Nie preto, že tie úmrtia prišli, ale preto, že sa ma tak veľmi dotkli, že na to musím stále myslieť. Aj po rokoch. 
Nesmejte sa mi, ale ja skutočne neviem pochopiť ako veľmi sa ma dotkla smrť, Karla Gotta.
Aby ste chápali. Nie som a nikdy som ani nebola , jeho obdivovateľka. Týmto typom hudby som skôr opovrhovala. Hudobne som úplne niekde inde a jeho život som nesledovala. 
Vedela som, že umiera. Verejnosť o jeho chorobe vedela a umieral rok. Jeho smrť nebola pre nikoho prekvapením. 
A predsa som zostala po tom oznámení len sedieť a bezmyšlienkovite hľadieť pred seba. 
Človeku sa vryje do pamäti len málo situácií, v akej ste boli, keď ste sa o niečom dozvedeli.
Ja napríklad presne viem , kde som bola,  čo som robila, keď som sa dozvedela o teroristickom útoku na Dvojičky,  ale neviem, čo som robila v deň keď sa narodila moja najmilovanejšia vnučka Dorka, dievčatko pre ktoré by som si dokázala otvoriť hruď a vybrať srdce. Ale aspoň narodenie milovaného vnuka Janíčka, zachránilo moju česť Omky, pretože to viem, celkom presne kde som bola. Sedela som v aute a išla som do Bratislavy, opatrovať rodinu porodenej Dobrej Cerky.
Viem ako som sa dozvedela, že Dobrému Manželovi umrela Babička Martička. Ale o ostatných neviem nič. Ba nie, viem, kde som bola a kto mi povedal, keď umrela Strynka Milka.
Ale viem, ako som sa dozvedela o smrti Karla Gotta. Nepochopiteľné.
Jeho smrť mnou tak nejako ľudsky otriasla. 
No a druhá smrť.
Na topreceptoch som si našla veľa kamarátok  a medzi nimi bola aj Iljuša.
Osobne sme sa nepoznali. Neviem ako znie jej hlas. Dokonca sme neboli ani v pravidelnom dennom kontakte.
Písali sme si cez súkromné správy, neboli to  emaily.
A ona umrela.
Mala nevyliečiteľný syndróm, ktorý jej ale umožňoval pohodlne žiť,  za určitých podmienok.
A ona nakoniec umrela.
Umrela vlastne náhle, pretože nikto nejako nepočítal, že to nakoniec môže prísť.
Nerátala som sa ani medzi blízkych, ani vzdialených pozostalých, dozvedela som sa to zo správy, ktorú napísal jej syn , na FB profil. 
Nešla som túto smrť pochopiť, 5 dní predtým sme si písali, ako keby nič a keď si čítam spätne tieto správy, tak stále to cítim ako stratu. 
Vedeli sme o sebe veľa dôverných vecí a radili sme sa. Bola prvý človek, ktorý mi povedal, že áno, vyzerá to vážne tak, že Janíčko je autista, mala s tým isté skúsenosti a bola mojím prvým človekom, ktorý mal s týmto niečím kontakt , nielen s čítania článkov.
Milovali sme Britské Ostrovy, ja Škótsko, ona Írsko a neustále sme hovorili, že raz keď obidve schudneme, tak pôjdeme spolu do Anglicka.
Jej smrť tak veľmi mnou otriasla, že som sa nemohla z toho spamätať. Stále sa nemôžem. Už nemyslím na ňu pravidelne, tak ako prvé dva roky. Na Lá Fhéile Pádraig, jej vždy zapálim sviečku.  Stále za ňou smútim a stále tomu nemôžem uveriť.
Ilonka dávaj na nás pozor a pozdravuj Sv. Patrika
Ilona Čamajová + 22. marec 2018

Tento recept je na írsku nôtu a kvôli tomu dlhému entrée, viete prečo som ho uvarila práve teraz. Dokonca som tak veľmi myslela na Iljušu, že som si vôbec nevedela rýchle zadať,  ako mám nazvať fotky jedla, keď som ich ukladala, tak som ich nazvala iljuša. 
Poslal mi ho DM a je od kuchára „Džona“.
Neviem, či to vôbec v Írsku takto varia. Džon je Američan a ja vlastne ani neviem, či sa on skutočne volá John, alebo prečo ho voláme kuchár Džon. On jedlá ktoré varí, varí intuitívne, tak ako si myslí, žeby to mohlo tak byť a občas sa mu to fakt podarí a DM ho miluje. Ja som obozretnejšia.
Nevarí sa mi podľa neho dobre. A nepoužíva metrickú sústavu a  je nesmierne rozvláčny a má otrasnú melodiku hlasu. A všetky jedlá akoby prerobil na americké.  A to musíte uznať sú zásadné nedostatky kuchára 🙂
A naviac toto je pivný recept.
Hneď som vedela ako to bude chutiť. Ako zemiaky a párky uvarené v pive. A bude to horké a také o ničom.
A viete čo?
Mýlila som sa. Keby som to nebola presolila, tak je to dokonalosť sama.  Presolila som to, lebo som nedávala pozor, nie preto, že Džon to dodžubal. 
Neviem, prečo je to také dobré, hoci by vôbec nemalo byť, podľa môjho očakávania. 
Toto jedlo automaticky zaraďujem do nášho rodinného jedálnička. 



   
   

Suroviny:

Na dve porcie budeme potrebovať :
500 g sviežich neúdených klobások
700 g malé zemiaky
100 g prerastaná slanina
200 ml pivo guinness (alebo iné čierne pivo)
1 veľká cibuľa
4 cesnakové strúčiky
1 mrkva
2 veľké orechy maslo 
2 polievkové lyžice olej
1 čajová lyžica sušený tymian
1 čajová lyžička soľ
čerstvo drvené korenie
lyžička nové korenie + 1 bobkový list
čerstvá petržlenová vňať



Postup

 

1 – Suroviny pripravíme k vareniu.

Zemiaky, mrkvu, cibuľu a cesnak ošúpeme.
Zemiačiky vyberajte malé a len ich prepolíme. Ak máte len veľké, tak ich nakrájajte na primeranú veľkosť.
Cibulu a mrkvu nakockáme, cesnak naplátkujeme a slaninu nakrájame na malé hranolčeky. 
Klobáskam po celej dĺžke poprepichujeme črievko. Klobásky určite musia byť neúdené.

2 – Pripravíme si základ


Do hlbokého kastróla dáme rozohriať olej a pridáme  hranolky slaniny, ktoré rozškvaríme do priehľadna . Pridáme cibuľu a mrkvu. Premiešame a minútku restujeme. Pridáme cesnak, nové korenie a bobkový list. Restujeme ďalšiu minútku.
Pridáme hrudu masla, necháme ju roztopiť.


 

 

3 – Do tohto základu hneď ako sa maslo roztopí, pridáme zemiaky.


Pridáme lyžičku soli a veľkú lyžicu sušených tymianových lístkov.


Premiešame naozaj dôkladne a na 1 minútu dáme pod pokrievku aby sa všetko spoločne prehrialo.

4 – Prilejeme pivo a necháme znovu prehriať

Doporučujem to pivo dopredu otvoriť a naliať do pohára, pretože bude peniť.



 

 

 

 

 

 

5 –  Pridáme klobásky
Dolejeme horúcou vodou tak, aby bolo všetko takmer ponorené. Ak máte domáci vývar, tak kľudne použite ten, ja som dala len vodu.





6 – Privedieme k varu.
Akonáhle začne vrieť, prikryjeme pokrievkou , stíšime zdroj tepla na minimum a dusíme 3 (!) hodiny. Vážne tri hodiny.
Náš kuchár dával hrniec do rúry.
On robil z dvojnásobných surovín pre 4 ľudí a tak mal ten kastról ozaj veľký a v tej rúre to robil na 175 stupňov 4 hodiny.
Ja som mala sporák úplne voľný, pretože som nevarila nič iné a tak som zvolila radšej hornú platňu a nie rúru.

Neviem prečo to bolo také skvelé jedlo, vážne netuším. Podľa mňa to také vôbec nemalo byť a teraz by som mala písať, že fajn pre milovníkov piva, ale ja sa k tomuto receptu vracať nebudem.
Bože odpusť, ale bolo to vážne fajné. Neviem, či som kúpila naozaj dobré klobásky, alebo čím to bolo.
No a s tým presolením.
Dala som miesto malej lyžičky veľkú polievkovú lyžicu a ani som to nemerala, len som to rovno sypala, bohvie koľko som tam toho v skutočnosti nasypala. Bolo to vskutku ako v soľných doloch.
Takže som urobila celý , nový základ bez slaniny a mrkvy. Preložila som do neho zemiaky a klobásky, doliala som asi 100 ml piva a trochu vody, z tej slanoty slanej som pozbierala lyžicou trochu tuku a nechala na jednu bublinu prevrieť. Ta som to zachránila.
Keby som to nepresolila, tak to mohlo byť azda ešte aj lepšie.
Podávame s chlebom a posypané nasekanou petržlenovou vňaťou.