Archívy autora: vybusna

Fašírky s cuketovými špagetami v cesnakovo – citrónovom masle

 

Pred nejakým časom som sledovala v TV nejaký program. Už neviem o čom to bolo respektíve, netuším, o čo tam išlo. 
Dali tam ľuďom variť jedlo a nedali im žiaden kuchynský nástroj, ktorým by ho mohli miešať.
A náhle im dali kefy na čistenie záchodových mís.
Boli úplne nové a kvôli tomuto pokusu, ich dali aj špeciálne vydezinfikovať, aby sa zabezpečila úplná čistota.
Jeda moja, tak to ste mali vidieť.
No ani za nič to nechceli urobiť a keď ich to už prinútili urobiť, tak sa zdráhali to jesť a jedli s veľkým sebazaprením.
A potom dlho debatovali o svojich pocitoch bla bla bla.
Alebo toto.
Po päťdesiatke ma začali pozývať každé dva roky na  preventívnu mamografiu a musela som si ísť bezpodmienečne kúpiť novú podprsenku.
Mala som ich plný šuplík ale nemala som ani jednu funglovku a to by mi bez funglovky,  tú mamografiu určite neurobili.
Nebola som na mamoške prvýkrát a vedela som, že sa vyzlečiem v kabínke a prídem tam už len hore bez,  a tú moju krásnu novú podprsenku, uvidí leda doma,  Dobrý Manžel.
Aj tak som si ju musela kúpiť.
A odvtedy mám v šuplíku takú, čo sa nosí iba na mamografiu.
Chápete to ?
Proste sú veci, ktoré Vás nepustia.
Dnes som sa na internete rozprávala s jednou mojou webovou kamoškou a opisovala som jej tento recept a že som nadšená, ako špiralizér funguje na cukete.
Že áno, na mrkvu je ten malý sopliak, úplne na figu, ale keď som prišla na takú malú fintičku , tak som robila na tom zeleninovom 
strúhadle,  cuketové špagety ako divá a že je to fakt super.
Stojí to pár eur a poskytuje to nesmierne možnosti. 
A narazila som u nej na blok, ako tí, čo nechceli jesť jedlo, ktoré miešali s absolútne nezávadnou záchodovou kefou, alebo ako ja, čo si myslím, že na mamošku sa môže chodiť jedine v podprsenke,  na to určenej.
Stála si tvrdo za tým, že je jedno, či si ona tú cuketu nakrája na kolieska, alebo na hranolky, furt to bude chutiť rovnako.
Ja Vám tu na mieste prisahám, že nechutí .
Ohromne som rada, že po prvom mrkvovom pokuse, keď som brblala a nevidela v tej somarinke žiadnu budúcnosť v mojej kuchyni, rovno nevyhodila.
Lebo ja toto robievam. A niekedy trpko ľutujem.
Napríklad tento týždeň.
Za tých dvadsať rokov v tomto byte, som zlikvidovala asi 3 nádobky na tekuté mydlo. Kupúvam vždy len sklenenú. Už si celkom dobre nepamätám, ako pošli prvé dve, ale túto tretiu som nezničila vlastnou vinou. Vrchnáčik so sosáčikom bol kovový a predstavte si, že ten sosáčík sa odlomil. Len tak. 
Tak som odmerala priemer hrdla a išla sa pozrieť na amazon po náhradnom diely. I som veru našla. Objednala som, zaplatila som.
Dva týždne ho nebolo. Vec nepochopiteľná. Tak som to spomenula DM a ten to zisťoval a zistil nasledovné.
Ja som ten náhradný diel za 7 eur objednala z Číny!!!!!!!!!!!!!! Z Číny!!!!
Ja , čo som zakázala v našej domácnosti kupovať čokoľvek z Číny, ide ma čert uchytiť z každého čo si objednáva všetko v Číne, aby ušetril tri eurá na tovare a zanecháva za sebou ekologickú stopu za pár miliónov.  
Vôbec som si nevšimla dodaciu lehotu a krajinu pôvodu.
A to vôbec nie je všetko. 
Keď ten náhradný diel prišiel, tak bol priemer objímky väčší asi o milimeter a nesedel.
Fakt to bol zlý zlý deň.
A od zlosti som to vyhodila, lebo nám to bolo na nič.
Tak to zobral do rúk DM a objednal úplne novú celú fľašku, akurát zmeral rozteč skrutiek na držiak, aby nemusel vŕtať nové diery do kachličiek.
Fľaška prišla a hádajte čo. 
Ten vrchnák, čo som vyhodila, by bol na ňu akurát. Mohla som mať náhradný diel doma. A mám veľký makový trt.
Lebo keď zozúrim, tak konám, bez rozmyslu.
Ale pri tom špiralizéry, som asi nezozúrila dostatočne, pretože som ho pekne umyla a zabalila do krabičky a dala ho k výrobníku na jogurt, k plniču hotdogov, k ultrazvukovému vodnému čističu hocičoho a ručnému šľahaču, ktorému chýba jedna metlička.
A keď som tie špagety vyrábala, tak som si popremýšľala, že keby som tú mrkvu pred špirálovaním povarila 5 minút, tak by to šlo asi dobre. 
Takže mením svoj informáciu o tomto produkte, ktorú som dala pri mrkvovom šaláte. 
S cuketou to fungovalo. Akurát som cuketu držala pevne v ruke, žiadny nádstavec som na to nepoužila. A nekrútila som cuketou, ale tým strúhadlom.
Neviem ako dlho mi vydrží, je to celé z plastu.
Vzhľadom na to, akú mi urobil službu, tak keď ho dorazím, kúpim si ďaľší, možno nie taký istý, ale lepšejší. 
V mojej kuchyni ho využijem.




Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov): 3 porcie

Suroviny:

Na približne tri porcie potrebujeme 

Na fašírky :

400 g mleté miešané mäso
4 cesnakové strúčiky
plytká lyžička soľ
čerstvo drvené korenie, chilli vločky 
1 polievková lyžica pikantný kečup
veľká kytica petržlenová vňať
plátkový syr, kolieska póru
3 polievkové lyžice olej

Na cuketové špagety :

2 cukety – vážili dokopy približne 900g
dve poriadne lyžice maslo
2 strúčiky cesnaku
1 čajová lyžička sušený cesnak
podľa chuti soľ
šťava z jedného citróna
1 čajová lyžička sušené talianske bylinky


 

Postup

Najprv si urobíme prípravu na fašírky a na zeleninu.
Mäso vymiešame dôkladne s koreninami, prelisujeme do neho cesnak, pridáme kečup a nasekanú vňať.
Miešame dovtedy kým sa mäso pekne nespojí.
Rozdelíme ho na 8 rovnakých guliek.
Ja som sa rozhodla, že každú tú guľku ešte rozdelím a obidve polovice vyťapkám na placky.

Na spodnú položím syr a koliesko póru a druhou ho priklopím ako sendvič a spojím okraje po obvode.


Nespojila som ich asi dobre, pretože sa mi pri vyprážaní otvárali. Nebolo to nič zásadné, ale ak to tak nechcete, tak každú guľku rozťapkajte, do stredu vložte syr a pór a uzatvorte to do guľky a potom ešte stlačte.
Ja som chcela aby tam ten syr a pór boli na reze vidieť, preto som zvolila to sendvičovanie.


Fašírky dáme bokom a ideme na cuketu.
V úvode som písala, spôsob akým som ju strúhala. Nebudem sa už k tomu teraz vracať.
Cuketu dôkladne umyjeme a našpagetujeme ju.


Pásy boli dlhé a na tanieri som ich musela prerezávať, inak by som ich na vidličku namotala asi všetky.
Na panvici rozohrejeme olej.
Fašírky opekáme na každej strane približne 5 minút. Dáme ich bokom na teplé miesto.
Do kastróla dáme roztopiť maslo a pridáme naplátkované strúčiky cesnaku
K maslu ešte pridáme výpek po vyprážaní fašírok.
Pridáme cuketové špagety.
Neustále ich kliešťami prehadzujeme, aby sa obaľovali v tuku.
Takto to robíme 5 minút a vypneme. Čas nepredlžujte.
Na cuketové rezance vytlačíme citrónovú šťavu , pridáme talianske bylinky, sušený cesnak a soľ podľa chutí.
Premiešame.
Máme hotovo.
Pred podávaním fašírky ešte polejeme omáčkou, ktorá vznikla z vody, ktorú pustila cuketa, masla, cesnaku a citrónovej šťavy s koreninami.
Mala som svoje pochybnosti, ako prijme DM tú prílohu a zo zbabelosti som uvarila ešte aj cestovinové špagety a jemu som prílohu namiešala v pomere asi dve tretiny cestovinové a tretina cuketové.


Ale ma milo prekvapil a do práce som mu už dávala opačný pomer a vraj nemá problém jesť aj samotnú cuketu.




Dusené hovädzie – ropa vieja

 

Kedysi nebolo varenie cudzokrajných receptov taká jednoduchá záležitosť,  ako je to teraz.
Nebolo k dispozícií toľko informácii o receptoch, ani toľko fotografií, ani možnosti porovnávania receptov, alebo videí. Teraz mávajú rôzne druhy receptov svoje stránky na wiki, môžeme si dohľadať jeho mutácie, čítať recenzie, čítať , čo si kto o tom postupe myslí,  atak ďalej.
Varili sme tak, ako nám kto povedal, ako nám kto napísal a koľkokrát sa recept tvoril podľa toho, akú chuť tam na tanieri vidím a cítim.
Ropa vieja je recept, o ktorom niekto môže tvrdiť, že je kubánsky. Ale keď sa začítate do jeho špecifík, tak zistíme, že vlastne ho varia vo viacerých,  španielsky hovoriacich,  krajinách.
A Portoričan, ho kľudne môže variť inak ako Španiel.  A Kubánec už úplne inak.
Ale čo sa jednoducho musí a musí a musí dodržať je to, že mäso, ktoré sa udusí, sa špecificky upraví tak, že sa ako keby napáralo na tenké nite.
Toto,  už aj predurčuje preklad  ropa vieja, čo znamená „staré šaty“
Presne také aké majú strašiaci v poli, alebo zodraté odstrihnuté rifľové kraťasy, alebo značkové rifle, ktoré sú deravé a v tej diere visia nite.
Na prípravu je najlepší flank steak, krája sa po vlase. Určite ho poznáte ako hovädzí pupok.
Ja som ho nemala. 
Kúpila som mäso, určené na polievku. Doslova polievkové mäso. 
Bolo také krásne, že mi ho bolo ľúto iba uvariť, vo vývare.


Akurát bolo nesprávne nakrájané. 
Bolo krájané nie po vlase, ale naprieč.
Aby som mala dlhšie mäsové párance, tak by malo byť hrubšie.


Ale je  vlastne jedno aké mäso máte, hlavne nech je určené na dusenie a dá sa pohodlne párať.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  3 porcie

Suroviny:

500 g hovädzie mäso na dusenie 
soľ, čerstvo drvené korenie
mletá rímska rasca (kumín)
oregano
kajenské korenie
sušený cesnak

3 polievkové lyžice olivový olej
1 veľká cibuľa
5 strúčikov cesnaku
300 g pasírované paradajky, alebo stredný paradajkový pretlak
2 bobkové listy
pár guličiek nového korenia a pár klinčekov

2 malé rôznofarebné papriky
1 malá plechovka olivy
2 polievkové lyžice kapary aj s nálevom
1 plná čajová lyžička cukor
kávová šálka biele víno – nie je podmienkou
1 čajová lyžička balsamiko – nie je podmienkou
kytička koriandrovej vňate, ak ju nemôžete vystáť tak dajte petržlenovú

 

Postup

Ak máte hovädzí pupok, tak ten nakrájajte na stejky. Stejky by mali byť dlhé, tak aby sa Vám tie mäsové párance dali pohodlne jesť. Nie sú to špagety, ale kúsky mäsa.
Rezne z obidvoch strán dôkladne nasolíme, nakoreníme. Posypeme kumínom, kajenským korením a sušeným oreganom a sušeným cesnakom.
Koreninami nešetrite.



V hlbokom kastróle rozohrejeme olej a mäso opečieme zo všetkých strán do hneda.
Kým opekáme, necháme si v konvici zovrieť vodu, ošúpeme cibuľu a cesnak.
Cibuľu pokrájame na rebrá a cesnak rozpučíme.
Rezne vyberieme a odložíme bokom.
Na výpeku opečieme cibuľové rebrá a rozpučený cesnak, kým cibuľa nezmäkne.
Ak máme víno, tak ho vlejeme k cibuli. Ja som mala, tak som dala. Ak nemáte, tak len podlejte horúcou vodou, alebo ak máte, bude fajn aj horúci vývar.
Ale ako píšem postačí aj voda.
Pridáme pasírované paradajky, alebo paradajkový pretlak.
Všetko premiešame, vložíme mäso a dolejeme horúcou vodou, tak aby bolo všetko prikryté.
Pridáme bobkový list, nové korenie a klinčeky.
Všetko privedieme k varu, pridáme lyžičku soli, prikryjeme pokrievkou, stíšime zdroj tepla a necháme dusiť dobré dve hodiny.
Počas dusenia, robte občasné kontroly, aby Vám nejakým nedopatrením nevyvrela tekutina a neprihorelo to.
Ak treba tak podlejte.
Po dvoch, ak by bolo treba, tak až po 2,5 hodine, všetko vypneme.
Ja som mäso vybrala, aby som urýchlila chladnutie.
Očistíme papriku a nakrájame na tenké pásiky.
Olivy nakrájame na kolieska.
Ja som mala čierne olivy, pretože tie mávam vždy, ale keď som pozerala recepty na webe, tak som videla, že všade použili zelené olivy plnené papričkou.
Ak budete kupovať cielene olivy len na túto príležitosť, tak kúpte tie zelené.
Mäso párame na rezance ručne, alebo dvoma vidličkami.


Tu vidíte, že mám tie rezance krátke, ale hlavne nech sú.

Omáčka je krásna a zredukovaná


Mäso, papriky, olivy a kapary, vložíme do omáčky.


Ak je toho veľmi veľa , dolejte horúcu vodu
Ja som mala ešte biele víno, tak som tam dala aj ten zbytok, čo mi ostal.


Privedieme k varu, dáme lyžičku cukru, prikryjeme pokrievkou, stíšime zdroj tepla a dáme tomu ešte 20 minút.
Hotovo.


A teraz začneme všetko ochutnávať.
Ja som pridala omáčke pálčivosť, chilli vločkami, dala som tam trochu balsamika, aj keď to asi do ropa vieja veľmi nepatrí, ale dalo to tomu taký šmrnc. A ešte som tam prelisovala strúčik cesnaku a dosolila som.
Na záver zamiešame nasekanú zelenú vňať.
Podávame s bielou ryžou a limetkou.

Rybie filé v omáčke

Dnes to bude bez  rečí.
Tento guláš je robený na spôsob brazílskeho pokrmu moqueca. Netvrdím, že sa moqueca robí presne takto ako ja, ale robí sa podobne. 

 

Cas pripravy Čas prípravy: pol hodina
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  3 porcie

Suroviny:

Na tri porcie potrebujeme :


4 kocky mrazeného filé
1 limetu
1 červenú papriku
1 mrkvu
1 cibuľu
4 cesnakové strúčiky
1 jalapeno (alebo chilli paprika)
1 polievkovú lyžicu paradajkového pretlaku (malá konzervička )
1 plechovka lúpané paradajky vcelku
1 plechovka kokosové mlieko
1 lyžička soľ,
1 polievková lyžica mletý koriander
1 polievková lyžica mletá sladká paprika
zväzok petržlenovej vňate, alebo koriandrovej
3 polievkové lyžice olej

Postup

Filé necháme úplne povoliť a rozkrájame ho na väčšie kocky.
Na kocky nastrúhame limetovú kôru (predtým ju dôkladne umyjeme), zľahka ochutíme soľou a čerstvo drveným korením. Zastrekneme limetovou šťavou.


Odložíme bokom.
Mrkvu a papriku očistíme a nakrájame na maličké kocky.
Ja som nepoužila jalapeno, pretože som ho nemala, ale normálnu chilli papriku.
Máme radi pálivé, takže som ju len umyla a pokrájala na kolieska. Jadierok som sa nezbavovala.
Cesnakové strúčiky a cibuľu ošúpeme.
Cibuľu nasekáme a cesnak nahrubo pokrájame.
Pokiaľ varíte guláš v lete, respektíve máte naozaj sladké čerešňové paradajky, tak použite tie a prerežte ich. Použite tak za malú vaničku.
Do kastróla dáme rozohriať olej a na dve tri minútky podusíme na ňom cibuľu.
Pridáme mrkvové a paprikové kocky a kolieska jalapena.


Všetko posolíme a dusíme 4 – 5 minút.
Pridáme paradajkový pretlak, koriander, sladkú papriku, premiešame a troškou horúcej vody (100 ml) zriedime základ.
Premiešame.
Vložíme paradajky. Ja som použila konzervované, lúpane a v celku. V rukách som ich rozdriapala priamo do hrnca. Ak by so ich krájala na doske, tak by mi vytiekli a takto som o šťavu neprišla.

Nakoniec vlejeme kokosové mlieko.
Všetko privedieme k varu a do tohto základu vložíme kocky filé aj so šťavou.


Stíšime zdroj tepla a dusíme 6 minút.
Vypneme.


Pridáme všetku limetovú šťavu, nasekanú vňať a ochutnáme.
Ak treba dosolíme a dokoreníme.
Podávame s ryžou.


Jarné rezy

Mamička začala pekávať na svadby, najprv v rámci dedín. Neviem,  ako v tom období,  robili svadby,  ľudia z mesta. 
Bola som malá.
Ja si pamätám od roku,  povedzme 1975, že keď sa pieklo niekomu na svadbu, tak mamka chodievala po práci do svadobného domu, kde si ju objednali. 
My sme Selčania a tak to bolo v Selciach, ale mamka chodievala aj do svojich rodných Podkoníc, pretože tam mala kopu rodiny s deťmi na vydaj a ženenie.
Raz,  si pamätám, že išla aj kdesi na úplne inú dedinu v okrese. To ju chodili vyzdvihnúť rovno do práce a večer ju doviezli autom domov.
Ženil sa jediný syn,  starý mládenec, hádam tridsiatnik a  vidím pred sebou jeho mamku ako teraz keby to bolo. Taká milá, usmievavá tetuška.
Raz nebola spokojná s nastávajúcou nevestou, netušíme prečo.  A keď chodila ku nám, tak stále hovorila, že keby si len táto Vaša Milenka vzala tohto nášho Janka. Hlavne tri mesiace, pred chystanou svadbou , to bolo výborné prianie svadobnej mamky 🙂
Ako som písala, bol tak asi ku tridsiatke a ja som mala 16 rokov a chodila na strednú.  Keby som ho stretla niekde v meste, tak by som ho asi volala ujo a vykala mu.
Asi mali nejakého strýka v Amerike, alebo , čo, lebo milý syn mal auto značky Chrysler a malo metalízu.
Povážte,  v roku povedzme 1978,  mať na Slovensku Chryslera s metalízou.
A keď sme túto rodinu aj po dlhých rokoch spomínali, tak sme ju nijako inak už nevolali,  len tí od Janka chryslera. Chodievali celkom často, aby im mamka upiekla nejaké torty na rôzne príležitosti, ale ani jedna nebola rozvodová, tak to asi dopadlo dobre s tým manželstvom.
Na dedinských svadbách bol kedysi taký zvyk, že susedia a ľudia, nejako spriaznení so ženíchovou, alebo nevestinou rodinou, nosili do tohto domu “ do svadby“.
Nosilo sa to víkend pred svadobným týždňom a bol to materiál na pečenie.
Hrudy domáceho tvarohu, cukor, múka, olej, maslo, čokoláda, kakao a vajcia. Všetko v rozličných množstvách.
Niekto zodpovedný bol poverený tým, aby zapisoval, kto a čo priniesol. 
Druhý zodpovedný to odoberal a nosil do chladnej komory a tretí zodpovedný to triedil..
Tento zoznam sa starostlivo odkladal a dával sa naň pozor ako oko v hlave. A svadobná mamka, alebo jej dieťa, museli sledovať, kedy má svadbu, niekto z tej rodiny, čo priniesli materiál, aby presne to isté, mohla ísť do tej svadby „vrátiť“
Tento recipročný systém bol úžasný.
Keď som sa  v roku 1980 vydávala, boli také lastovičky, že k nám nepriniesli materiál, ale peniaze. A keď sa o pár rokov ženil môj brat, tak sa nosili už len peniaze.
Keď sa vydávala moja dcéra ,  peňažná tradícia, ešte stále žila. 
Netuším, vôbec netuším, ako je to teraz.
A potom začala pekávať mamka tak, že si urobila na to miesto v letnej kuchyni a chodili jej pomáhať členovia svadobnej rodiny, a keď som na to dorástla, tak sme boli už len my dve s mamkou. 
A svadby už nie sú tými, čo bývali kedysi a začali sa nové tradície. 
A tak je to asi aj v poriadku.
No a prečo som zvolila toto svadobné entrée?  🙂
 Pred hlavným svadobný týždňom sa muselo upiecť zopár druhov koláčikov,  aby bolo „čím ponúknuť“ ľuďom čo nosili „do svadby“ a aj ostatných, čo v tom období prišli do domu.
Koláčiky neboli nejako veľké a už v žiadnom prípade neboli krémové. Hlavne museli byť trvácne.
Patrili tam hlavne  jarné rezy, ľadovky, punčové rezy a možno ešte nejaké orechové košíčky a zlepované linecké.
Jarné rezy milujem a vôbec som ich doteraz nepiekla. 
Nie sú krémové, čo je zásadná požiadavka Dobrého Manžela a je ich veľa. 
Ich množstvo ani nie je problémom. Oni sú ako stvorené do mrazničky. Lenže prečo by som ich dávala do mrazničky, keď ich môžem zjesť. Však?
Na internete ich volajú väčšinou orechové rezy so žĺtkovou polevou. Neviem pod akým menom ich poznáte Vy.
Tieto tu som piekla na Vianoce, keby som ich piekla teraz, tak zvolím nejakú inú posýpku.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):    plech 37 x 40 

Suroviny:

Na veľký plech 37 x 40 potrebujeme :

Na orechové cesto

300 g maslo
300 g práškový cukor
2 balíčky vanilkový cukor
7 bielkov
300 g mleté vlašské orechy
100 g hladká + 100 g polohrubá múka

Na žĺtkovú polevu

7 žĺtkov
300 práškový cukor

Postup

Najprv vyšľaháme sneh.
Sedem bielkov prešľaháme do penista. Z navážených tristo gramov cukru odoberieme štyri lyžice, vsypeme ich k penistým bielkom a vyšľaháme pevný, tuhý sneh.
Na nič nečakáme a v druhej veľkej mise, začneme šľahať úplne mäkké maslo s cukrom, čo ostal po odobratí štyroch lyžíc.
Do maslového sladkého krému, vsypeme orechy a múku. 
Premiešame. 
Masu odľahčíme tým, že ju zmiešame s tuhým snehom.
Veľký, rovný plech vymažeme kúskom tuku a vysypeme buď kokosom, alebo hrubou múkou. 
Do plechu vložíme cesto a povrch uhladíme.


Vložíme do predhriatej rúry na 180 stupňov a pečieme cca polhodinu.
Ja mám plynovú rúru, takže mi viac vysušuje, ako povedzme elektrická, preto len 30 minút. Vy budete možno potrebovať viac. 
Strážte si to prosím podľa svojej rúry.
Kým pečieme koláč, pripravíme žĺtkovú polevu.
Žĺtky,  metličkou prešľaháme poriadne do penista a prisypávame cukor.
Musela som pridať asi dve lyžice vody na zriedenie.
Hotová poleva má hustú konzistenciu a je bez hrudiek.


Upečený koláč, hneď ako vytiahneme z rúry, potrieme polevou.
Moja mamka ju kľudne dávala aj na studený , ale ja som usúdila, že je lepšie na taký horúci. Sú to surové žĺtky a ja som si tak popremýšľala, že ten horúci koláč ich ako keby tepelne upravil. Možno to tak nie je, ale som s tým tak nejako uspokojená.
Necháme polevu vyschnúť. Ak chcete posýpku, tak to urobte, ešte kým je poleva vlhká.


Krájame super ostrým nožom a máčame ho pred každým zárezom do horúcej vody.
Ja sa môžem aj rozliať na kolomaž, aj tak mám okraje strapaté.

Chlebové buchty s chuťou masti a dusenej cibule

Z obezity som začala mať príšerné zdravotné problémy, aleže hrozné. Tu už nejde o estetický zážitok z pohľadu na mňa, mne ide vážne o život.
A tak som nezačala držať diétu.
Nenormálne mi vnútorne pomohla moja internetová kamarátka, ona vie ktorá.
Nechala si zrolovať žalúdok.
Schudla takmer 60 kíl,  pri výške, tipujem 160 cm a vyzerá teraz nesmierne sexy. 
Niežeby ma neinšpiroval jej vzhľad, ktorá žena by nechcela nosiť konfekčnú veľkosť z normálnych obchodov. 
Naša suseda na chate,  Kendysova Marcelka, mi neustále vraví, že na to,  akú mám monštróznu postavu (tento prívlastok ona nepoužíva, na to je príliš  taktná dáma), tak sa viem úžasne obliecť a nakombinovať a aké skvelé doplnky používam. Poteší to, čoby nie. Ale som pri  nakupovaní limitovaná a ja nechcem byť limitovaná ničím, okrem môjho veku.
Deravé rifle by som si neobliekla ani keby som mala konfekčnú veľkosť 38. Príde mi to v mojom veku nesmierne infantilné a podľa môjho názoru to nosia len ženy, ktoré nedokážu starnúť. Ale nakoniec, moja vec to nie je a každý nech si nosí čo chce. 
Možno túto vetu pri korekcii aj vymažem, lebo sa ma rozhodnutia iných žien vážne netýkajú.
Skôr som sa nechala inšpirovať jej stravovaním, vyplývajúceho zo zákroku.
Ona mohla jesť 150 ml stravy každé tri hodiny a piť po dúškoch. 
Po zákroku a nejaký čas po ňom, mala nastavený režim tak, aby vyhovoval jej operovanému žalúdku. To je normálne,
Ale po určitom čase, ktorý jej stanovil lekár, mohla prejsť na normálnu stravu, akurát mohla jesť každé tri hodiny a len stopäťdesiat mililitrové množstvo. 
Jedla všetko na čo mala chuť.
Mohla si kľudne dať 150 ml zmrzliny a o tri hodiny vyprážaný rezeň s kašou.  Stopäťdesiat  mililitrové množstvo. To je tak lyžica kaše a dve hryznutia.
Možno si stanovila, že bude jesť menej kalorické jedlo, ale som presvedčená, že keď si jej telo vypýtalo chlieb s masťou a škvarkami, tak si ho dala. 150 mililitrov.
Nie je to veľa. Ale je to každé tri hodiny , počas 16 hodín, ktoré nespí.
Covidovej infekcie som sa bála, ako každý tučný človek ku šesťdesiatke , čo má cukrovku, vysoký krvný tlak a problémy s dýchaním a nefunkčnou štítnou žľazou a problémami so srdcom.
Ja som vážne, vážne verila tomu, že pokiaľ ju dostanem, tak umriem. 
Všetci popierači na svete tvrdili, že na covid umierajú výhradne takí ľudia ako som ja, plus nevyliečiteľne chorí, plus úbohí starčekovia, čo sú už aj tak jednou nohou v hrobe a  len sú umelo držaní pri živote, tak ich taká škoda nebude. A ani tučných, ani chorých škoda nebude.
Čo s nami, len nás zastreliť.
Nevyvíjame žiadnu fyzickú aktivitu, sme obézni, sme lenivý, prežierame sa, jeme kvantá liekov na zníženie krvného tlaku, cholesterolu, tak prečo zaberáme a komplikujeme život tým zdravým, dravým, ktorých sa to vôbec netýka a kvôli nám musia nežiť svoj zdravý, dravý  život.
Ten tlak bol taký, že keď som zistila, že sme s DM pozitívny, tak som nespala a potajomky plakala a lúčila sa v duchu s rodinou a milovanými. Pretože som verila, že umriem.
Náš priebeh nebol ťažký a prebehol bez komplikácii, so mnou, ako  tou,  z rizikovej skupiny zbytočných,  sa to trochu vlečie, ale DM je úplne v pohode.
Ostatní nemali také šťastie. Umierajú aj mladí a zdraví, s kondíciou 
A tak som si povedala, že vesmír mi niečo chce tým naznačiť.
Najprv mi poslal kamarátkine fotky a potom ma nechal prekonať covid s prstom v nose.
Nebudem držať diétu.
Nebudem kupovať nízkotučné mliečne výrobky. A nebudem jesť výhradne uvarené mäso vo vode. A nebudem živá len šalátoch. A nebudem držať delenú stravu. Ani low carb, ani nebudem kupovať sucháre a tuniaka vo vlastnej šťave.

Verím, že po tom, po čom som si v rámci mojej slabej vôle,  privodila na telo a aj na dušu. A hrozby, čo nado mnou neustále visí, je toto jediná cesta, aby som sa vyhla tomu,  čoho som bola svedkom od mojich 30 rokov – jojo efektu a úplnej deštrukcii môjho tela.
Budem jesť málo, často a to čo mi nezvýši hladinu cukru a to čo mi nebude dvíhať váhu.
Nemôžem jesť sladkosti, ale keď si Dobrý Manžel otvorí zmrzlinu, dám si za malú lyžičku a neupadnem z toho do depresie. Raz za mesiac to , isto iste,  nespôsobí katastrofu.
Nebudem jesť údené, ale keď budem piecť raz za mesiac DM pizzu, tak si dám jedno tenučké koliesko klobásy.
A keď znovu upečiem tieto chlebové dalamánky, tak z jedného, čerstvo upečeného si raz, len jeden raz,  odštipnem ako dáma.
Pečiem ich  asi 2x do mesiaca a sú pre moju chuť, dokonalosť sama.
Vláčne aj na druhý deň, tretí deň neriskujem a dávam ich do mrazničky.
Ako som sa rozhodla nedržať diétu, tak po upečení, okrem dvoch, dávam hneď ostatné do mrazničky.  A vyťahujem v rámci potreby. A zbytočne nás nedráždia.
Lebo aby ste vedeli, keď buchtu rozrežete, natriete maslom a obložíte, je to niečo úžasné.

Recept je z kuchárskej knihy od Ivy Trhoňovej
Nejako zle som si pozrela recept a tak som ich piekla po prvýkrát, len z hladkej múky. Tým pádom,  som použila o  trochu menej vody, pochopiteľne . A používam sušené droždie.
Už som pritom aj ostala a v tomto znení napíšem aj recept.
Iva ich má pomenované ako dalamánky. Slovo dalamánok je český výraz, používa sa aj na Slovensku, ale je v nej dosť neobratný. Musela som si pozrieť jeho gramatiku. 
Skôr by som sa priklonila k pomenovaniu bosniak.
Ale bosniak to nie je.  Podľa wiki je bosniak niečo iné.
Dosť na tom nech je to čo chce. Je to skrátka viac chlebové, ako žemľové pečivo.
A je báječné a kladiem Vám na srdce, vyskúšajte ho .
Iva vďaka veliká.

Priatelia opatrujte sa, pozostalým po covidových  obetiach vyslovujem hlbokú účasť. Tým, čo sa s chorobou potýkajú, skoré a nekomplikované uzdravenie. Alka Caby, bola som zdesená z Tvojho a Majovho priebehu a  stavu a dúfam, že po mesiaci agónie to pôjde už len k lepšiemu. Monika, musíš vydržať, vydržala si už toľko, že tie následky po piatich mesiacoch konečne pominú. Bea a Dušan sa šťastného konca nedožili. Ani jeden z nich nebol chorý, tučný a starý.

Cas pripravy Čas prípravy: cca 2 hodiny
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  8 kusov

Suroviny:

na 8 kusov potrebujeme

430 g hladká múka
220 ml voda
1 čajová lyžička sušené droždie
1 čajová lyžička med
30 g mäkká bravčová masť
dve zarovnané čajové lyžičky soľ
1 čajová lyžička drvená rasca

2 polievkové lyžice olej
1 veľká cibuľa
1 čajová lyžička čerstvo drvené korenie

Postup :

Cibuľu ošúpeme a nakrájame na veľmi maličké kocky.
Rozohrejeme olej a cibuľu udusíme do mäkka a voňava.
Posypeme ju čerstvo drveným korením a odložíme bokom, aby vychladla.

Vodu odmeriame. Múku navážime.
Polovicu vody ohrejeme na letnú, pridáme do nej med, droždie a jednu veľkú lyžicu z odváženej múky.
Vodu s múkou, droždím a medom vymiešame do hladka a necháme postáť približne dvadsať minút.
Na vypracovanie a vykysnutie cesta som použila domácu pekáreň.
Na dno nádoby prelejeme vykysnuté droždie, pridáme múku, soľ, drvenú rascu a mäkkú bravčovú masť.
Nakoniec pridáme aj udusenú cibuľu s olejom, na ktorom sme ju dusili.
Zapneme program cesto. 
Pri miešaní cesto sledujeme a prilievame po častiach druhú polovicu vody.
Podľa potreby , ak sa Vám zdá cesto príliš riedke, alebo príliš husté, pridáme ešte hladkú múku, alebo vodu.
Vypracované cesto nebolo vyslovene husté.
Po vykysnutí, zapneme rúru na 220 stupňov.
Na plech položíme papier na pečenie.
Cesto preložíme na pracovnú plochu a prepracujeme ho .
Rozdelíme na 8 častí
Každú časť vyformujeme do podlhovastej buchty, uhladíme a položíme na plech na pečenie.


Iva píše, že ju máme narezať, ale ja toho nie som schopná, asi mám tupé nože, alebo príliš mäkké cesto, alebo neviem čo.
Aj sa mi to podarí, aj mi zárez pri pečení zmizne.
Pripravené chlebové dalamánky,  necháme na plechu ešte pol hodinu kysnúť.
Iva píše, že buchty stačí potrieť vodou, ale ona a aj ja som rozšľahala vajíčko a potrela ich vajíčkom
Posypala som celou rascou a tú som zľahučka zatlačila do cesta, stačí veľmi zľahka.


Dáme piecť na 10 minúť.
Po tejto dobe stiahneme teplotu na 200 stupňov a dopekáme desať až pätnásť minúť.
Necháme vychladnúť.

Mrkvový šalát s majonézou

 

Mijaitu poznám z internetu. Miluje cestovanie a z ciest si nosí všelijaké recepty. Arabské, Blízky Východ, ázijské, exotické.
Sú to tie, čo môžeme zhrnúť ako „zdravý životný štýl“
Varí samozrejme aj inak, ale vždy dá tomu jedlu taký ten ozdravný kabátik.
Ja mávam záchvaty chudnutia, reštartu životného štýlu a držania hocijakých diét, ale sú to bohužiaľ len záchvaty.
Tak si rada jej recepty pozriem, počítam, zhodnotím, ocením ,poteším oko a vrátim sa k tej mojej fazuľovej s údeným kolenom.
Som nesystematická, nedôsledná, s pevnou vôľou tak čo sa zmestí pod nechty, obézna, trpiaca všetkými chorobami, čo obezita spôsobuje.
Len ma zastreliť. Taká som ja.
Mijaita ma sleduje, nevedno prečo, lebo zdravia na tomto blogu je ako šafranu, ale ma sleduje.
Tak ako ja sledujem ju.
Minule keď som sem vkladala marocký mrkvový šalát, tak sa mi ozvala , že niečo podobné si priniesla aj ona z ciest.
A  naviac mi poslala aj odkaz na tento šalát, čo vložila na varechu.
Je už deväť rokov starý, takže už možno žije svoj dlhoročný život v slovenských kuchyniach. Pre mňa bol novinkou.
Urobila som ho hneď na druhý deň.
Bože mala pravdu. Je absolútne skvelý . Dokonalý na bagetu , alebo ako príloha.
Samozrejme to nerieši vôbec môj problém, ktorý som opisovala, práve pri tej marockej.
Preto mi chutí, pretože tá mrkva nie je surová a nie je na sladko.
Dobrý Manžel sa už poučil , že to nebude sladké a zjedol všetko do poslednej mrkvovej skrutky.
Dnes si ho robím druhýkrát.
A vytiahla som aj svoj nový špiralizér ktorý som si kúpila minulý týždeň Ak chcete julienne prúžky, dlhé ako povedzme polovica špagety, tak tento si nekupujte.
Vyšlo mi z toho niečo , čo sa tvarom podobalo tesneniu na vodovodné kohútiky.
Musím si nájsť niečo iné, lebo toto nefunguje akoby som si predstavovala.
Takže milá Mijaita, som rada, že si mi ten recept poslala a vďaka.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  1 porcia

Suroviny:

Rozpis na jednu porciu

2  mrkvy (vážili asi 150 gramov obidve)
1 čajová lyžička majonéza
1 kopcovitá čajová lyžička kapary
Nálev z kapár na ochutenie
soľ, čerstvo drvené korenie
nasekané petržlenové lístky

Postup

Mrkvu nakrájajte na nejaké tenučké prúžky. Môžete ju postrúhať aj na veľkej slzičke, ale vyjde potom z toho len také seno. Ak máte dobrú ostrú škrabku na zemiaky, poslúži Vám dobre. Snažte sa aby boli tie prúžky tenké a dlhé.
Máme nastrúhanú mrkvu.
Do kastrólika dáme vody toľko, aby mrkva, ktorú máme nastrúhanú, bola v nej ponorená.
Osolíme. Ja som dala plytkú lyžičku.
Vodu privedieme do varu a ponoríme do nej mrkvu.
Od sporáka neodchádzame, akonáhle voda znovu začne bublinkovať- to netrvá ani minútu, hneď mrkvu, cez hustý cedník z nej zlejeme.
Ak ju necháte dlhšie, mrkva bude uvarená a to nie je našim cieľom. Chceme aby len stratila svoju chrumkavosť, a pritom ostala al dente.
Scedenú mrkvu necháme voľne vychladnúť, aby spevnela.
Neprehadzujeme ju, nemiešame.
Do nádoby vložíme vychladnutú mrkvu, pridáme nakladané malé kapary a majonézu.
Ja sa priznám, že som to premiešala rukami.
Pridávala som podľa chutí nálev.
Pridáme čerstvo drvené korenie (asi tri kruty mlynčekom na korenie) a ja som aj dosolila.
Po prekonaní covidu, mám ešte nie celkom, odblokované chuťové poháriky a musela som si pridať aj citrón. DM si nedával a povedal že to bolo v poriadku aj bez citrónovej šťavy.
Stále vychutnávajte.


Kuracie gumbo s klobáskou a ryžou

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov): 3 porcie

Z pomenovania tohto jedla som sa celkom nestotožnila. 
Mám pocit, žeby sa skôr malo volať kari. Ale má veľa aj z toho gumba.
Recept mám z môjho obľúbeného nemeckého receptového časopisu, ktorý ma zatiaľ nikdy nesklamal tým, žeby urobili chybu v receptoch, žeby fotografia nezodpovedala. Je moderný, je in. Rada z neho varím .
Toto konkrétne číslo sa venovalo práve receptom na kari , ale toto jedlo pomenovali gumbo.
Gumbo poznám, varievam ho, milujeme ho.
Je to jedlo, ktoré pochádza z  Louisiany a je považované za jeho typické . Má rôzne obmeny a mutácie  a wiki o ňom píše, že je to polievka.
My doma ho za polievku nepovažujeme. 
Ale my nežijeme v  Louisiane a tak nám to hádam lousianský národ a štát odpustí, že im przníme národné jedlo.
Keď som varila, tak som si spomenula na moju bývalú kolegynku Marišku Šípkovú.
Opisovala nám ako varieva paradajkovú polievku. 
Ako závarku dávala do nej ryžu a vždy to skončilo tak, že tú ryžu vyberala sitkom z tej polievky . Nikdy nevedela odhadnúť koľko tej ryže má dať, a dve lyžice sa jej zdalo prekliate málo.
Presne som vedela o čom vraví.
Ryža vždy napuchne, vypije všetku tekutinu a  miesto paradajkovej polievky, máme uvarenú ryžu v troške červenej tekutiny. Ak to  necháme tak, tak do zajtrajšieho dňa, ostane nám už len červená ryža.
Prvýkrát keď som toto jedlo varila, tak som nevážila koľko je to 100 g ryže a sypla som od oka.
V prvý deň to bolo všetko akurát, ale na druhý deň bolo tej ryže už príliš. Bolo to takmer suché.  Ako mäso s ryžou. A to tak byť nemá.
Keď som varila druhýkrát, tak už som si tú ryžu odvážila,  aby som približne videla koľko to je a bola som spokojná. Tretíkrát som už nevážila a išla od oka, ale mala som na pamäti Marišku Šípkovú a kladiem to na srdce aj Vám.
Aj keď sa Vám zdá,  že tej suchej ryže je málo, neverte tomu, aspoň na prvýkrát si ju odvážte, alebo pomerajte. 
No a na záver rozprávania. Ako som už písala, varila som to už za pomerne krátku dobu tri krát. Veľmi nám to chutí. Gumbo skrátka milujeme a vrele Vám ho dávam do pozornosti.

 

Suroviny:

 500 až 700 g vykostených a odkožených kuracích stehien
300 g klobásky na opekanie
100 g ryža basmati (je to cca 8 zarovnaných polievkových lyžíc)
2 veľké cibule
5 cesnakových strúčikov
1 zelená paprika
200 g rapíkatý zeler (keď nemám dám aj normálny buľvový zeler)
1 čajová lyžička celé korenie
4 celé klinčeky
3 bobkové listy
1 zarovnaná lyžica sušený tymian
malá čajová lyžička cayenské korenie
3 zarovnané polievkové lyžice madraské karí, ak nemáte tak aj obyčajný karí prášok
1 čajová lyžička soľ a čerstvo drvené korenie
3 polievkové lyžice olej

Postup :

Do veľkého a hlbokého kastróla, vlejeme olej a necháme ho poriadne rozohriať.
Vykostené a odkožené stehná pokrájame. (Jedno stehno na tri kusy).
Mäso  a klobásky na oleji zo všetkých strán opečieme do zlata, vyberieme a odložíme bokom.
Do oleja dáme bobkový list, celé korenie a klinčeky. Krátko koreniny porestujeme.
Pridáme nasekanú cibuľu, cesnak, zeler či už rapíkatý, alebo buľvový, papriku. Znovu krátko porestujeme.
Pridáme opečené stehná, tymian, cayenské korenie a kari prášok. Všetko premiešame a necháme podusiť približne dve minúty.
Kým prejdú dve minúty necháme dať zvariť 800 ml vody.
Vodu vlejeme do hrnca,

privedieme všetko k varu, prikryjeme pokrievkou, stíšime zdroj tepla a necháme variť približne 40 minút. 
Po tomto čase, do hrnca pridáme opečené a nakrájané klobásky (aby sa dali pohodlne naberať lyžicou) a suchú a prepláchnutú basmati ryžu. 
Necháme variť približne 12 minút. 


Zdroj tepla vypneme a necháme pod pokrievkou ešte 10 minút.
Gumbo na záver dochutíme soľou a čerstvo drveným korením.
Podávame s chlebom, alebo bagetou a je to veľká veľká fajnotka.

Mrkvový šalát na marocký štýl


Mrkvu mám rada len uvarenú, udusenú, alebo upečenú tak, aby bola potlačená jej sladká chuť.
Nemám ju rada surovú, nemám ju rada nasekanú a posypanú práškovým cukrom a zakvapkanú citrónom, nemám ju rada na masle. No nie a nie.
Ja ani netuším, kedy som mala naposledy v ústach surovú mrkvu. Určite je to pár desaťročí
To Dobrý Manžel to je iná káva. Ten by hrýzol mrkvu ráno, na obed a večer. A ešte večer chce aby som mu ju urobila s cukrom a citrónom ako dezertík pred televízor.
A neustále mi omieľa, kedy ju urobím na masle.
Neverili by ste, ale mrkva dusená na masle, je moja Bitka na Bielej Hore.
Ak by som si mala vybrať medzi uvarením hovädzieho Wellington, konfitovanými kačacími stehnami a upečením trojposchodovej torty, kde by každé poschodie bolo iné a uvarením dusenej mrkvy na masle, tak by som veľmi veľmi premýšľala.
Keď ju odo mňa DM driape, tak mu poviem, aby počkal kým pôjdeme do Jihlavy, nech mu ju uvarí mamička, že ja sa na toto necítim. Tak mi podá telefón a povie, tak jej zavolaj a nech Ti to počas varenia kontroluje.
Neskutočné niečo.
A tak som hovorila, že vidieť, že DM je v našej rodine naplavenina, ktorá sa vyznačuje tým, že jedáva surovú mrkvu.
I čo sa nestalo.
Narodila sa naša Dobrá Vnučka Dorka.
Dorka je načisto deduškovo dievčatko.
Títo dvaja sú schopní zjesť na raňajky kilo mrkvy.
A tak do môjho života prišla mrkva. Nie som s ňou vysporiadaná, ale naučila som sa s ňou žiť.
Ako sme boli bez chuti a čuchu a nič sme nevládali počas covidovej nákazy, mrkva sa u nás dosť nahromadila.
Tento recept mi dnes ponúkol pinterest a zdalo sa mi to ako vhodná náhrada miesto uhorkového šalátu k vyprážanému karfiolu.
A tak som ho aj veru zvrtla.
Bolo ohromne smiešne sledovať DM, ako k nemu pristupoval.
Dal si plnú lyžicu do úst a začal prežúvať.
„To je čo za šalát. A kde je práškový cukor. Veď tam cítiť cesnak. To nebude dobré, to je nejdem jesť“
Tak som si pogratulovala, že som urobila len polovičnú dávku a vysvetlila mu, že to nie je myslené ako dezert, ale skutočne ako šalát, ako je uhorkový, tak toto je mrkvový.
„Aha, budem k tomu teda takto pristupovať. A vieš čo, to vôbec nie je zlé“
„K tomu karfiolu je to super. Je to dobré. Nemáme ešte?“
No a môj názor?
Je to surová mrkva. Ja to jesť nebudem.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  2 porcie

 

Suroviny:

350 g kvalitná mrkva
šťava z jedného pomaranča
3 zarovnané polievkové lyžice hrozienka
1 polievková lyžica pistácie (ja som dala nasekané vlašské orechy)
1 polievková lyžica strúhaný kokos
1 čajová lyžička harissa
3 polievkové lyžice olivový olej
1 prelisovaný strúčik cesnaku
malá lyžička sušený tymian
soľ, čerstvo mleté korenie
citrónová šťava na dochutenie
hrsť nasekanej petržlenovej vňate
nasekané mätové lístky

 

Postup

Do malého kastrólika vložíme strúhaný kokos a porestujeme ho nasucho, tak aby zozlatol. Musíte pri tom stáť, pretože zhorí raz dva. Trvá to krátko.
Akonáhle začne zlatnúť vypnite, ešte dvakrát premiešajte a hneď kokos z kastrólika vysypte a odložte ho bokom.
Do kastrólika vyžmýkame pomaranč a vsypeme do šťavy hrozienka.
Necháme šťavu priviesť k varu a po pol minútke vypneme.
Hrozienka necháme v šťave a odložíme bokom aby šťava vychladla.
Do malej misky dáme lyžičku harissy, prelisujeme cesnak, pridáme štipku soli a drvené korenie a tymian.
Ďalej pridáme pomarančovú šťavu.
Za stáleho miešania pridávame olej, tak aby sa všetko spojilo, do hladkého , šalátového dresingu.
Mrkvu očistíme a nakrájame na tenučké plátky.  Ja nemám na to nástroj, tak robím tieto plátky pomocou škrabky na zemiaky. 
Dáme ich do misy, pridáme napučané hrozienka, opečený strúhaný kokos a nadrvené orechy.
Pridáme dresing a premiešame. Najlepšie sa to robí umytými rukami.
Nakoniec zľahka vmiešame nasekaný petržlen a mätu.

Podľa chuti ešte dosolíme a pridáme pár kvapiek citrónovej šťavy.
Dáme vychladiť a podávame ako chrumkavú prílohu.

 

Hranolky zo sladkých zemiakov – batátov

S Dobrým Manželom sme dostali Covid. Nevedno kde a nevedno od koho.
Tak nebolo to také hrozné, príznaky sme mali ľahké, vďaka vesmíru a Bohu a keď mám napísať pravdu, už som prežívala aj horšie priebehy rôznych našich chorôb.
Migréna ostáva sedieť pevne na svojom tróne.
Táto choroba bola špecifická v tom, že sme stratili chuť a čuch.
Najprv DM a o dva dni ja.
Nevládali sme variť a tak sme fungovali na donáškach hotového jedla. V ten večer bola čína  a okrem kung-pao, sme mali vaječné rolky, jarné rolky a pražené rezance.
Všetko mi chutilo nijako, namojdušu.
Do všetkého som liala sójovú, priniesla som aj našu a aj chilli omáčku a furt to bolo o ničom. Odrdlala som reštiku a dala som im mizerné hodnotenie.
No a ráno som zistila, že nedokážem ochutiť citrónový čaj a prihorela mi cibuľka pod praženicu na uhoľ a ja som necítila ani ťuk.
Keď sme na to prišli, tak sme si urobili , v rámci možnosti, veselý deň. Čuchali sme ako blázni k hocičomu a ozaj ničové nič sme necítili. Ani ocot, ani gin, ani moje parfumy, ani spotené pod pazuchou, ani záchodový odér, ani pokazené mäso v chladničke.
Nič.
A poslepiačky sme si dávali hocičo do úst , či na to prídeme čo to je.
No neprišli.
Jesť sme ale museli.
Bolo to celkom hrozné.
Ohromne ľutujem, že som neodložila z každého jedla maličkú porciu, aby som ju mohla ochutnať teraz, keď sa mi už čuvy vrátili. Ktovie ako to chutilo, pretože ja som varila len a len po pamäti.
Jediné čo nám v ústach dávalo nejaký zmysel, bola pálivá chuť. Minula som všetky pálivé papričky, chilli vločky a jalapeno.
Ale necítila som to v ústach, ale len keď som to mala už už prehltnuté.
Cibulu som cítila v ústach asi tak, ako keby som si odhryzla z jablka, ktoré je absolútne bez chuti. Počula som ako chrumkám, ale necítila som zhola nič…ani oči mi neslzili.
Keď sme úplne prestali vládať, tak sme si objednávali jedlo.
Vyhovovala nám hamburgáreň na druhej ulici od nás.
Objednávku nám priniesli o patnásť minút, horúcu, čerstvú a zeleninu chrumkavú, že som na nej až rosu videla A v ponuke  tam mali úžasné syrové krokety, ktoré boli s jalapenom a chilli. Tie sme cítili. A do burgerov sme si dávali pridať od cibule, cesnaku, chilli omáčiek, plejády štipľavých papričiek, všetko.
Dostali sme sa do začarovaného hamburgerového kruhu.
Čím viac sme si u nich objednávali, tým viac nám posielali bonusy a 1+1 zadarmo a to zadarmo a ten burger zadarmo a to a to a to.
V živote som nezjedla toľko  rôznych burgerov a syrových krokiet.
Dobrý Manžel začal cítiť a čuchať asi o týždeň skôr ako ja a tak si začal už objednávať aj hranolky, ktoré miluje. A mali v ponuke aj  batátové
A tým prepadol. Úplne.
Ja som prvýkrát batáty jedla pred niekoľkými rokmi a mala som pocit, že jem neuveriteľne hnusný, zhnitý,  zamrznutý zemiak. No strašne mi to nechutilo.
Potom som začala variť gumbo, kde ho pridávam a tam som zistila, že, on vôbec nie je márny.
Batát vie prijať do seba chuť, ktorá je v jedle dominantná. Veľmi rýchle sa rozvarí a zahustí ohromne pokrm bez múky. Má  menej kalórií ako zemiak a viac minerálov. Ak ho správne ochutíte, tak je vážne fajn a keď kupujem zemiaky, tak vždy prihodím aj dva sladké zemiaky pre istotu.
Takže ako som si zvykla na koriandrovú vňať, tak som si zvykla aj na batát. Koriander mám rada, ale batát zatiaľ len tolerujem a nevadí mi.
K hranolkám mám indiferentný vzťah. Vôbec si ich neobjednávam a ani ich doma nerobievam, zemiakovú prílohu si objednávam úplne inú. Ale zase keď ich dostanem na tanier, tak ich zjem. Tie batátové som ochutnala  a mala som v ústach nejakú hmotu.
Takže som sa nemohla vôbec vyjadriť.
Potom sa mi minuli všetky zemiaky a ostali len tie sladké. Tak som skúsila urobiť teda tie hranolky.
Nechutili zle, ale boli mäkké a sladké. Čo si budeme hovoriť.
Tie burgerové robili očividne vo fritéze , takže boli pevnejšie. A mastnejšie.
Nakoniec som skúsila tento recept a DM ich pochválil a zjedol ich úplne všetky.
Vyskúšajte, uvidíte.
A ozaj. Chute a vône začínam vnímať, ale je to také. No čudné.
Milovala som chlieb natretý nahrubo maslom a posolený. No absolútne. Vonkoncom vonkoncom vonkoncom. Myslela som si, že budem na chute vnímavejšia, nebudem potrebovať toľko soli a korenín, ale som sklamaná. Všetko je stále utlmené a možno mi to takto už ostane.
A čo sa týka môjho čuchu.
Predstavte si hnusnú, hnusnú zablatenú starú, špinavú vetriesku, Alebo špinavý traktor, alebo skriňové auto, čo mal kedysi tú skriňu bielu ale teraz je tam hrubý špinavý povlak až po strechu.
A takýto hnus je naštartovaný a z výfuku ide ten splodinový smradľavý dym.
Tak ten dym neustále cítim v nose.
Cítim ho,  keď sa ráno zobudím, cítim ho celý deň, cítim ho večer a keď sa v noci zobudím, tak ho cítim tiež. A mám pocit, že ma  z neho aj bolí hlava 🙂
Dúfam, že to prejde.

Cas pripravy Čas prípravy: 25 minút
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  2  menšie porcie

Suroviny:

600 g sladké zemiaky batáty
3 čajové lyžičky olej
2 polievkové lyžice kuchynský škrob (solamyl, maizena, gustin)
1 polievková lyžica sušený tymián
1 polievková lyžica rasca
soľ
sekaná petržlenová vňať

Postup

Niekoľko hodín pred samotnou prípravou zemiaky ošúpeme, a nakrájame na hranolky.
Namočíme ich do studenej vody a odložíme do chladu.
Ideme piecť hranolky.
Zapneme rúru na 220 stupňov.
Hranolky dôkladne osušíme od vody.
Na veľký plech dáme papier na pečenie a rozprestrieme po ňom osušené hranolky.

Pofŕkame po nich  tri  lyžičky oleja a rukami ho votrieme do hranoliek.
V miske urobíme zmes z škrobu a korením a premiešame ju.
Sypkou korenenou zmesou  posypeme hranolky a rukami ju votrieme do hranoliek.


Plech vložíme do predhriatej rúry.


Dáme piecť na 15 minúť. Plech vyberieme, podberačkou hranolky prevrátime na druhú stranu a necháme ešte piecť 10 minút.
Plech vyberieme a hranolkami vôbec nehýbeme.
Necháme ich aspoň 10 minút len tak odpočívať.


Hranolky sú mäkké a keby sme ich začali prehadzovať, môžeme z nich urobiť kašu.
Ako chladnú, tak spevnia.
Hranolky nebudú chrumkavé, ale majú príjemnú konzistenciu.
Hnedá priškvarená kôrčička nechutí ako pripálenina a je veľmi chutná.
Až teraz ich posolíme. Servírujeme a posypeme na záver sekanou petržlenovou vňaťou.

O tom ako som pozerala susedom do okien

Rozhovor u nás doma
„Ja : Zlatko prečo chceš aby sme si kúpili ten najlacnejší televízor za 200 eur. Budeme ako Turci
Dobrý Manžel : Zlatko! Turci by si v živote nekúpili TV za 200 eur. Kúpia si TV za dve tisícky. Budú pozerať na ňom tie bláboly od Erdogana a prenosy z mešity. A splácať ho budú desať rokov.“

Už som písala, že priamo cez cestu je obytný dom, ktorý obývajú turecké rodiny a tureckí občania, žijúci v Mníchove.
Sú v ňom malé, dvojmiestne a jednoizbové, bytové jednotky.
Dvojmiestne sú tie do ulice.
Pamätám si, keď sme sa nasťahovali do nášho bytu, pred tými 21 rokmi, tak v tom dome nebývali Turci a iní prisťahovalci.
Bývali tam študenti a mladé páriky.
Každý Nemec, ktorý má balkón, neurobí z neho, ako je zvykom na Slovensku, sušiareň, fajčiareň, odkladisko kompótových zaprášených pohárov, detských zaprášených kolobežiek a zablatených topánok a vedier a mopov s handrami a starých poličiek , prekrytých natiahnutou vyblednutou starou drapériou.
Nevykladajú na balkón preplnené sáčky zo smetných košov, lebo sa im nechce isť s nimi do kontajnerov, hneď a zaraz.
Nemec, si tam okamžite dá stolík s kresielkami, prinesie tam vysoký strom, plno truhlíkov s kvetmi a nasadí si tam popínavé rastliny.
A sedávajú tam a aj fajčia a odklepávajú popol do popolníka. Alebo tam cez víkend raňajkujú a poobede pijú kávu, alebo s návštevami popíjajú. Vážne.
Toto robia Nemci na svojich balkónoch, aj keď ich majú priamo nad cestou, alebo križovatkou.
Ja som to , v tomto našom cezuličnom dome, už nezažila, pretože som sem prišla až po roku a pol ,čo sa sem nasťahoval DM a videla som to len pri tých krátkych návštevách.
Posledný nemecký párik, ktorý mal tie okná, čo som ich teraz odfotila, odišiel asi po mesiaci, ako som sa sem prisťahovala natrvalo.
Potom tam prišli bývať robotníci.
Jeden turnus tam boli aj slovenskí gastarbeiteri. V tých dvoch izbách tam boli hádam aj šiesti.
Tieto časy si pamätám už veľmi hmlisto, viac tu už evidujem len toto, turecké obyvateľstvo.
Do spoločnej ulice máme len kuchyňu a kúpeľňu.
V kuchyni nemáme rodinné sedenie, je tam len kútik pri okne. Ležia na ňom mačky , keď ma pozorujú ako varím, alebo sledujú dianie na ulici. A mám tam zasunuté kľačadlo.
Jeme v obývačke, kde máme jedálenský stôl.
Naša obývačka a spálňa, má výhľad do záhrady.
Keď varím a pečiem, alebo kľačím pri mačacom kútiku a rozprávam sa s Barborou, alebo Noelom , mám možnosť zasledovať časť života, tých rodín, čo žijú do ulice.
V týchto konkrétnych dvoch oknách býva turecká rodina.

Mama, otec a dve maličké detičky. Tipujem na tri a dvojročné.
Pani je veľmi poriadkumilná. Neustále upratuje, aleže neustále. Respektíve, vždy keď som ja v kuchyni, vidím, že ona upratuje.
Práši obrusy, uteráky, deky, šatstvo ktoré dáva do prádlového koša, ktorý má na balkóne a podobne.
Z toho balkóna im visia veľké koberce, ktoré stále tepuje. Alebo matrace na ktorých spávajú, alebo periny a vankúše. Alebo deky z ktorých prechádza zrak, namojdušu.
To, že je tam teraz prázdno, je preto, lebo prší.
Nikdy som ich nevidela sedieť za stolom a potom som pochopila, že oni spávajú a jedia na zemi.
V lete, nielen táto pani, ale aj susedné turecké manželky, spávajú na tých balkónoch na zemi. Mužov som tam nevidela nikdy, ale manželky áno.
Ráno vstanú a prenesú matrace, plachty, vankúše, deky, paplóny naspäť a pred polnocou si tam naspäť ustelú.
Neviem či to robia každú noc a celé leto. My sme celé leto a jeseň na rodinnej chate v Čechách, alebo na Slovensku.
Zistila som to až keď sme si zadovážili mačky.
Barbora ma budí okolo pol piatej a chce aby sme boli spolu v kuchyni. Tam sa tuľkáme, rozprávame a pozeráme sa von otvoreným oknom. Hlavne v zime je to fajnotka, to Vám poviem rovno.
Je to rituál.
Keď sa úplne rozvidní, tak Barboru zaženiem, pretože mi je veľmi nepríjemné pozerať na matku s dieťaťom, ako spia na balkóne na zemi.
Cítim sa strašne nepatrične, pretože ako keby som k nim nakukovala kľúčovou dierkou, do ich intímnej zóny.
Otec chodí do práce a veľa sa venuje deťom. Vážne veľa.
Sedia všetci traja na tej zemi a niečo robia.
S manželkou, som ho nevidela sa rozprávať, nikdy. Možno sa nerozprávajú a nekomunikujú len v čase keď som v kuchyni a inokedy áno…no netuším.
Ich obytný priestor teda pozostáva, z tých dvoch miestností.
V tej pravej možno vidieť vchodové dvere. Byt nemá chodbičku a vstupuje sa rovno do obytnej zóny. Vpravo od vchodu je kúpeľňa…neviem aká.
Vľavo od vchodu je kuchynská linka. , oddelená v priestore sadrokartónovou priečkou. Kedysi tam tie priečky neboli a mohla som dokonca pozerať ako tam tí ľudia varia a akej farby sú ich hrnce.
Vážne nie som sliedič, ale skrátka tomu sa nedá vyhnúť.
Každý, kto tam varí, si musí nevyhnutne svietiť, pretože tam neprúdi žiadne denné svetlo.
Do druhej miestnosti sa vchádza , z prvej.
Iný zdroj svetla, ako sú tieto veľké balkónové okná v miestnostiach nie je.
Ak sa znovu pozriete na fotku, tých dvoch okien vidíte, že to ľavé má, ako keby inú farbu. Takú žltkastú.
Cez víkend bol v byte ohromný ruch,
Pani dala dolu záclony. Veľa mladých tureckých mužov, prenášalo do kuchynskej miestnosti veľa, veľa vecí. Neviem akých, ale potom som videla, že pani tie veci vyberá zo šatníkových skríň.
Tak som si vravela, že sa sťahujú.
Aj mi to prišlo celkom ľúto, pretože to je naozaj slušná a tichá rodina.
Pani umyla okno, povysávala dôkladne šatníkové skrine, tak že ju držal jeden z mužov na rukách, aby dočiahla až ku stropu, na vrch tých vysokých a širokých skríň.
Potom som dovarila, upratala kuchyňu a prišla do nej až večer.
V ľavom okne bola tma, v pravom sa svietilo.
Otec sedel v tureckom sede na zemi s deťmi a večeral. Potom matka vstala, pozbierala misky a vyprášila obrus. Zmizla za priečkou a asi umývala riad. Otec sa v nezmenej polohe hral s deťmi.
Tak som si pomyslela, že asi len menili nábytok alebo čo a nesťahujú sa.
A viete čo? Oni vážne menili nábytok
Oni tie vysoké šatníkové, široké skrine prirazili k tomu oknu !!!!!!!!!!!!!!!
Čakala som dva dni, kým som uverila, že to vážne urobili.
Už viete prečo farba toho okna je žltkastá?
To nie sú záclony, ani závesy, to je zadná strana šatníkových skríň.
Tá miestnosť má teraz jediný zdroj svetla a to ten, keď otvoria dvere do druhej, kuchynskej miestnosti.
Ten byt nie je svetlý, svieti tam slnko len doobeda, asi dve hodiny. Celý ten dom nemá ani jeden satelit, pretože zástavba na našej strane ulice je vysoká a cloní im satelitný príjem.
V horúcom lete je to nesmierna výhoda, bývať na jeho spodných poschodiach, pretože je tam tieň a chládok.
Tú miestnosť premenili vlastne, na tmavú kobku, kde sa musí svietiť od rána do večera…nie preto, že je tam šero. Preto, lebo je tam tma ako v rohu.
Ja teraz nechodím do kuchyne, len variť a piecť a napiť sa a mojkať sa s mačkami.
Ja tam teraz už tretí deň chodím cielene a stále sa môj rozum zdráha uveriť tomu, čo vidia moje oči..
A videla som, že pani , z balkóna pootvorila dvere, pokiaľ jej to ten šatník dovolil. Takže nechali otvorené dvere na tom balkóne, ktoré sa nijako nedajú už teraz zavrieť.
Moje oči! Moje oči!

Rozhovor u nás doma

Ja : Zlatko, čo myslíš ? Preboha prečo to urobili
Dobrý Manžel : No aby mali voľnú stenu, kde by zavesili ten televízor za dvetisíc eur.