Ja k haruli mám vo všeobecnosti výhrady a v podstate mám rada len tú, ktorú si urobím sama. Som totižto čudák, ktorý má rád mäkkú haruľu. Žiadne chrumkavé zázraky.
V Selciach sa nikdy nerobili placky na panvici, ale len v rúre na plechu, práve preto, aby bola vysušená a chrumkavá.
A potom si posadali rodičia a brat okolo stola, na ktorom bol celý plech a každý mal v hrnčeku kyslé mlieko a namáčali si tú haruľu do toho hrnčeka a kým to nezjedli, tak od stola nevstali. Aj liter a pol kyslého mlieka k tomu vypili.
Kým som sa nemohla brániť, tak som to musela jesť a jediné, čo som si vydupala, bol v hrnčeku čaj a nie to mlieko.
Nesmierne sa mi uľavilo, keď zistili, že im viac ostane, keď nebudem jesť s nimi a dám si niečo iné. Nepamätám si absolútne, aké náhradné riešenia pre mňa mali, ale na tú haruľu si pamätám doteraz.
Nech si ju nechajú.
Od vtedy som jedla mnohé, mnohé vzorky harúľ a nemôžem povedať, žeby som ich úplne odmietala.
Milovala som Važeckú pochúťku u Kurjana, ktorá bola zabalená vo veľkej haruľovej placke….ale ako píšem, bola prehnutá, to znamená, že bola mäkká !
Aj čiernohorský rezeň som si u toho Kurjana hocikedy dala, ale to ich haruľové cestíčko malo moju dôveru, vzhľadom na tú Važeckú. A raz som jedla haruľu, ktorú robila Božka (božtek do nebíčka), sestra mojej Dobrej Švagriny . Nepamätám si ako chutila, ale že som ju jedla a jedla a nemohla to zastaviť, si pamätám celkom presne, takže musela byť skvostná.
A už mi úplne odpadla od srdca, keď môj posledný žlčníkový záchvat vyvolala práve haruľa .
Dostala som ho v Banskej Bystrici a bolo to vlani v januári. Objednávala som jedlo donáškou a DM manca jedna mancatá, si objednal nejakú fru fru somarinu a tak ja som prihodila aj tú haruľu. Nezjedla som jej veľa, vážne nie. Vtedy už som bola chudnúcom procese, takže som skutočne zjedla možno jednu placku.
Bože. Bolo to epické.
Zo všetkých mojich žlčníkových záchvatov bolo toto, to najhoršie. Bolo to také hrozné, že som pristala na to, aby mi DM zavolal sanitku, ktorá ma odvezie niekam, kde mi buď uľavia od tej šialenej bolesti, alebo sa dám radšej zabiť, lebo vydržať sa to nedalo.
Dobrý Manžel mal z toho výborný zážitok, pretože sanitka ma odviezla nieže s blikajúcimi svetlami, ale občas aj zahúkala.
A pán sanitkár trval na nosidlách. Tak to som ozaj odmietla, lebo som ležať nemohla. Tak ma aspoň na kolieskovej stoličke tlačil. Aj som uvažovala, že mu navrhnem, nech si sadne on do toho kresla a ja ho budem tlačiť, že to bude možno rýchlejšie…stále som vážila 120 kíl, čo Vám budem čo hovoriť.
Pani mladá lekárka sa ma dôkladne v sanitke povypytovala čo som jedla, čo som pila a tak. A nezabudla som sa aj odfotiť.
Deň predtým som mala besiedku s bývalými spolužiačkami, tak som sa im pripomenula a poslala som im tú fotku s otázkou „hádajte kde som?:
Ako jeden muž mi každá odpovedala….v lietadle! kde letiš?
A keď ma dotlačili na recepciu na urgente, tak zo skupinky, ktorá na nás čakala a pozerala sa na náš príchod, sa ozvalo mohutné : „To je tá haruľa??“
Btw…žlčník mi vybrali o 4 mesiace nato. Mala som len jeden kameň, ale bol veľký, ako malé vajce.
No ozaj haruľu nemusím A už vôbec nie chrumkavú. A tak som si ju vždy urobila podľa mojej chuti.
Na Okrouhlíku na chate, raz urobili haruľu a išli sa zblázniť, aká je úžasná. Oni haruľu volajú cmunda. Neviem či je to ich rodinné pomenovanie, alebo v tom kraji sa to tak volá. Ja som si napríklad dlho myslela, že halapáč, ktorý varievam podľa ich rodinného receptu, sa tak volá v celom jihlavskom okolí a nakoniec som zistila, že si to tak pomenovala babička.
No a tá cmunda…nechutila mi a veru ju ani nejedávam. Bola chrumkavá.
Keď sme prišli tento rok do BB, tak som potrebovala pred odchodom domov, minúť zemiaky a som navrhla haruľu.
A DM mi povedal, že dobre, ale že keď už, tak nech ju urobím chrumkavú.
Tak som si spomenula, že raz pred desiatkami a desiatkami rokov, priniesla do mojej vtedajšej práce, kolegyňa Dáša Milanová z Hiadľa , takú špecialitu, ktorá sa robí čiste len na tom Hiadli. Volá sa to Krumplovník (vďaka Zrubka) a neuveríte, ale obec Hiadeľ má na toto jedlo aj udelenú ochrannú známku, ako na regionálne jedlo.
Skrátka, Dáša to priniesla a všetci sa išli za tým zabiť a každý híkal aké je to skvelé a aké chrumkavé. Ani som to neochutnala. A jediné čo som si zapamätala bolo to, že tie zemiaky boli strúhané na hrubo, na veľkej slzičke, takže to malo takú štruktúru, ako keby.
Tak som teda aj ja tie zemiaky postrúhala takto a skutočne , tie zemiakové placky boli chrumkavé.
DM ich zjedol a aj poznamenal, že nevie ako som ich urobila, ale že ich už mám robiť takto.
A včera som potrebovala uvoľniť miesto v mrazničke a vybrala som kuracie pečienky. A tie sa mi akurát hodili do Važeckej a tak som urobila toto sotéčko a k nemu chrumkavú haruľu.
A aj chrumkavú cibuľu.
DM poznamenal, že som mu na tanieri priniesla, instantný žlčníkový záchvat.
A našla som na stránkach obce Hiadeľ aj recept na ten ich slávny krumplovník a časom na neho určite dôjde aj tu na blogu.

R.I.P babička Věra. Odpočívaj v pokoji.

Suroviny:

(C) 2025 Milena Chalupníková

Na približne 14 placiek ako dlaň budeme potrebovať

500 g zemiaky
1 vajce
2 polievkové lyžice hladká múka
1 zarovnaná čajová lyžička soľ
2 veľké strúčiky cesnaku
1 veľká polievková lyžica majorán

Postup

Zemiaky nastrúhame na veľkej slzičke.

Pretlačíme k nim cesnak, pridáme vajce a dve polievkové lyžice hladkej múky. Ochutíme soľou a majoránkou.
Pôvodne som dala 500 g zemiakov, ale mohlo byť o trochu viac. 
Cesto vymiešame rukami.
Na panvici rozohrejeme olej a lyžicou kladieme kôpky cesta, ktoré uhladíme. Snažíme sa placky robiť tenšie. Ja som prvú dávku dávala tak a potom som znovu len skĺzla do rutiny a bolo to okamžite na plackách poznať. 

Povrch je pekne štruktúrovaný a vidieť na nich rezančeky zemiakov.

Urobila som k plackám aj chrumkavú cibuľu. 
Jednu veľkú cibuľu  pokrájame na kolieska. 
Ku kolieskam pridáme 1 lyžicu hladkej múky a rukami vymiešame.

Nenecháme stáť a hneď cibuľu opekáme.
Do malého hrnčeka rozohrejeme aspoň dvojcentimetrovú vrstvu oleja. 
Cibuľu restujeme v dávkach a dávame pozor, aby nám nezhnedla až príliš, pretože bude nepožívateľná. 
Na placky sa dáva aj strúhaný syr, ale táto kombinácia je u nás doma nepožívateľná.

U nás v Selciach rozlišujeme rôzne druhy kapustníc.
Poznáme štedrovečernú, potom silvestrovskú, potom obyčajnú a Julkinu.
Ja som v posledné roky pridala aj túto jesennú.
Aj keď katolícka cirkev rozhodla, že na Štedrú večeru už nemusí byť pôst, aj tak pôstne pravidlo, stále dodržujeme a preto naša kapustnica vtedy neobsahuje, žiadne mäso, ale len veľa cesnaku a maslovú zápražkU. Nikto na svete ju nevedel tak uvariť ako moja mamička.
Dokonca som si ju nosila aj do Sásovej. Som sa smiala, že na Božie narodenie som varila komplet veľký rodinný obed pre celú famíliu v Selciach, ako pečená hus, knedľa, červená dusená kapusta, polievka, obložené misy a vyprážané rezne, ale pôstnu kapustnicu si nosím v pohári od mamičky, ako prvôstka 🙂
Všetci ju jedávajú z musu, ale ja by som ju jedla hocikedy. Aj v lete. Ale to som nemohla, lebo vraj to je špeciálna len na Štedrú Večeru a ešte mi ju dovolila aj na Starý Rok 🙂
Raz sme už sedeli v Sásovej za stolom, všetko prestreté a nachystané. A predstavte si to….Ja som zabudla na tú kapustnicu, kvôli opekancom, na ktoré som dávala pozor, aby sa nerozvarili a dobre som ich ochutila.
Išla som si nohy dolámať rýchlo, rýchlo ju zohriať a chcela som si to uľahčiť a dala ju do mikrovlnky len v tom skle. Ako som ju vyberala, tak bola prirodzene horúca a tak som ju chytila len za to hrdlo . Samozrejme som to neudržala, vypadla mi z rúk a padla na zem, kde sa aj rozbilo sklo. Bolo to hrozné. Aj po tých rokoch rokúcich, mi táto príhoda nepríde ako vtipná.
Posledné roky sme chodievali na Vianoce už len do Seliec a akokoľvek bola mamička na tom mizerne a už len tak prežívala, túto mi musela vždy, vždy skontrolovať, lebo tá „jej“ chuť, bola najlepšia.
Už mi ju nikdy nedochutí ………
Silvestrovská kapustnica je tiež každá iná.
Ešte keď som chodievala do práce , tak sme si vymieňali s kolegyňami skúsenosti, ako kto varieva. A predstavte si, že ja som bola jediná, čo pridávala do nej aj trochu sladkej smotany. Bože to bolo drdlotu, že ako to môže chutiť, že to bude len potom ako segedín.
Vtedy som ešte nebola sebavedomá kuchárka, tak som sa aj zahanbila.
Ale varila som si ju po svojom a časom som zistila, že veru nie som vôbec taký sám vojak v poli s tou smotanou a že ju tak varia mnohí, mnohí.
Raz sme mali s partiou Silvestra na nejakej chate. A tak som ju varila v obrovskom hrnci. Každá rodina priniesla údenú klobásu.
Hádam päť párov som dávala do nej, spolu s údeným. Len aby bola dobrá, výdatná a hustá.
A keď som začala ochutnávať, už po uvarení klobás a kapusty a všetkých tých kapustnicových súčastí, tak som sa zmraštila a skoro som odpadla.
Hneď som to identifikovala. Niekto priniesol klobásu v ktorej bolo namiešané mäso z kozy!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! A mne sa aj zdalo, že cítím v nose , pri varení kozinu, ale som si myslela, že je to tou chatou, alebo tak nejako.
Vedela som že to bola koza, pretože moji rodičia mali zdroj aj na baraninu aj na kozľacinu a vedela som ako to chutí. Jedávali to len oni dvaja, pretože , Bože odpusť, toto mäso sa jesť jednoducho nedá. Ako aj divina zo starého zvieraťa . Dokonca nemôžem ani tie malé jahňacie kotletky, ktoré sa podávajú v milión hviezdičkových reštauráciách. O konine našťastie nič neviem, DM si v Jihlave občas kupuje konskú salámu a spolu s Dobrou Svokrou, si na nej vždy vynikajúce pochutia.
Ja viem, že takéto hnusenie si rôznych pokrmov a mäsa a všetkých tých jedál, je čisto teoretická záležitosť a v čase naozaj veľkého hladu a nemožnosti zohnať niečo iné, by som bola rada všetkému, čo mi pomôže nakŕmiť rodinu. Modlím sa ku všetkým bohom a celému vesmíru, aby sa tohto nemusel dožiť , nielen každý môj blízky človek, ale nikto na tomto svete.
Nuž ale práve toho Silvestra, kde sa v kapustnici vyvarila klobása s kozím mäsom, som v tej situácii nebola a verte mi , či nie, musela ju dochutiť iná osoba, pretože ja som to už nedokázala nieže prežrieť, ale ani ovoňať.
Celý ten hrniec mi smrdel kozacinou a dobrá polovica ľudí, bola na tom rovnako.
Nepamätám si či som sa na toho Silvestra bavila, ale pamätám si celkom určite, že som kapustnicu nejedla.
A doteraz netušíme, kto bol ten, čo priniesol túto klobásu, pretože nikto sa nepriznal.
Obyčajná kapustnica, je presne taká, čo sa do nej nedáva smotana, len sa vyvarí údené, alebo klobásy a dá sa za hrsť sušených húb. Medzi obyčajnú kapustnicu radím aj jedlo, ktoré kapustnicou nie je, ale tak nejako ja ju súkromne tam mám zaradené.
V Podkoniciach, bývali v čase, o ktorom idem písať, v dvoch menších domoch, spojených priechodom, ktorý sa volá pitvor, starý rodičia a mamičkin brat Jožo a sestra Anna.
Vtedy sme chodievali do Podkoníc veľmi často. Vyviezli sme sa do Priechodu a do Podkoníc sme prešli peši po takej poľnej asfaltke. Asi trištvrte hodiny to bolo prechádzkou, so mnou, malou.
V nedeľu ráno, stará mama dala do kyslej kapusty variť údené klobásy. Uvarili sa, nevybrali sa a všetci išli do kostola na omšu.
A keď prišli z kostola, tak si každý nabral na tanierik kúsok klobásy a uvarenej kapusty. Nebola to ako polievka, ale dávalo sa to na plytký tanierik s chlebom. Tú šťavu si potom povytierali s chlebom.
My keď sme tam dorazili, tak mamička vybalila zákusky a dojedli sme tú kapustnicu s klobásou, ak ešte ostalo.
No a Julkina kapusta ?
U jej druhej starkej Bernardky z Vranieho, nakladali každý rok kapustu do suda. My sme už dávno v Selciach prestali a len sme kupovali v obchode. Oni nie.
Ich kapusta zo suda, bola ako remeň. Vrždavá a kyslá. Dobrá Švagriná si ju nosila domov a spolu s Julkou ju milovali.
Tá ich kapusta sudová, bola taká kyslá, že keď som ju raz ochutnala, tak som si spomenula na všetky hriechy a ústa mi vytočila. Tie dve , by sa v nej aj hádam kúpali. Janka varila kapustnicu z ich kapusty, bez smotany a kapustu nepremývala. Strašne im tak chutila.
I raz prišli na návštevu ku starkej do Žiliny a Julka išla do špajzy. A tam našla hrniec a v nej kapustnicu s naberačkou. Hádam tri tie naberačky vychlipkala len tak postojačky a prišla do kuchyne kde vraví, že tá kapustnica čo uvarili je dokonalá, fantastická, úžasná a fajná.
Jej tety Božka s Hankou na ňu pozerajú, že kapustnicu ešte nevarili. A milá Julka jedla z toho hrnca, vybratú surovú kapustu s vodou zo suda.
Takže áno, toto je Juklina vysnená kapustnica 🙂
No a táto jesenná.
Je to kapustnica, keď mám hlavne čerstvé huby. A tento rok ich mám toľko, že sa môžem nimi obhadzovať lopatou.
Dobrá Teta Pavla odišla definitívne do dôchodku. Takže na chate, je jediný zarábajúci a to Môj Dobrý Manžel. Ostatok sme všetci dôchodcovia, prisatí na sociálny systém 🙂
No a usporiadala rozlúčku so svojimi kolegami z lekárne.
Bolo ich 10 a plán bol taký, že sa pohostenie usporiada na posedení na záhrade. Je pod veľkým prístreškom a dajú sa mu zatiahnuť aj neprefukujúce bočné závesy.
A DT si to predstavovala, že urobíme chlebíčky a jednohubky a opečú si špekačky. DT občas nedochádzajú veci, lebo v tomto je ohromne nepraktická.
Tak som to vzala do svojich rúk, dajúc bokom všetky predstavy DT.
Ako prvé som sa rozhodla, že ich nakŕmime teplou várou.
Ohromne sa mi táto kapustnica vydarila, aleže ohromne a dojedla sa len tak luplo.
A že aký je rozdiel medzi jesennou a zimnou. Nuž do jesennej idú čerstvé huby a mäsové guľky. A nedávam tam klobásy údené . Údené mäso, síce uvarím vo vode, ale nedávam ho ako vložku naspäť.
No o tej akcii hádam inokedy, lebo som už popísala dosť.
Takže poďme variť.

Suroviny:

500 g kyslá kapusta
1 údené koleno
pás údenej gazdovskej slaniny
1 veľká cibuľa
4 cesnakové strúčiky
500 g čerstvé lesné huby
3 špekačky
veľká lyžica bravčová masť
2 čajové lyžičky soľ
1 polievková lyžica sladká mletá paprika
mäsové guľky
Na mäsové guľky :
400 g mleté miešané mäso
1 veľká cibuľa
1 čajová lyžička soľ
1 čajová lyžička drvený tymian
1 cesnakový strúčik

Postup

Vo vode uvaríme údené koleno. Mám rada údené koleno, ale Vy si dajte adekvátne množstvo údeného z akejkoľvek časti. Musí to byť ale naozajstné údené,  nie to predvarené. 
Údené nebudeme už potrebovať, pretože v kapustnici nebude. Ja potom urobím cibuľkovo-zemiakový šalát a zjeme s ním údené, ako samostatné jedlo. Po uvarení ho zabalím do alobalu a odložím.
Ostalo asi 1,7 litra údeného vývaru.
Cibuľu ošúpeme a nakrájame na kocky, dva strúčiky cesnaku ošúpeme a naplátkujeme.
Kapustu vyberieme na tanier. Nálev,  v ktorej bola,  zlejeme do pohárika. 
Kyslú kapustu vždy poprekrajujem na drobno, strašne nemám rada, keď mi visí z lyžice.
Gazdovskú slaninu nakrájame na kocky.  Bolo jej asi 30 gramov.
Vo veľkom hrnci roztopíme bravčovú masť a rozpražíme slaninu. Pridáme nakrájané špekáčkové kocky a opečieme ich
Vložíme cibuľu a poriadne porestujeme do zlata, prihodíme plátky cesnaku a ešte restujeme chvíľočku.
Vsypeme mletú papriku a premiešame aby sa rozpustila v tuku a ihneď dáme na červený základ,  kyslú kapustu.
Musíme pracovať rýchle, pretože nám tá paprika môže zhorknúť. 
Akonáhle tento základ premiešame s kyslou kapustou, máme po nebezpečenstve horknutia.
Kapustu dôkladne prehrejeme a zalejeme údeným vývarom, tak aby bolo všetko riadne ponorené.
Varíme kým nie je kapusta takmer mäkká. 
Čerstvé a očistené huby, nakrájame na kocky a pridáme ku kapustnici a dovárame všetko spolu




a dolievam pritom neustále údený vývar.
Minula som ho úplne celý.
V tejto fáze som zistila, že hrniec v ktorom varím, je malý a musela som to preložiť celé do väčšieho 🙂


Kým sa nám kapusta dovára do zmäknutia, urobíme si mäsové guľky.
Cibuľu nasekáme na jemno.
Do mäsa vyklepneme vajíčko, pridáme cibuľu, prelisujeme cesnak, pridáme soľ a tymian.
Mäso vymiešame.
Na veľkú panvicu dáme asi 4 lyžice oleja. Ja som nejako nepremýšľala a naliala som strašne veľa oleja, ako vidíte. Môžem Vám povedať, že po vypražení guliek som ho zliala a použila som ho ešte na ďalšie varenie.
Guľky nerobíme veľké, spočiatku som sa pozabudla a robila som také malé faširočky, ale guľky na lyžicu, na jeden hryz sú vážne lepšie. 
Ak si namočíte ruky vo vode, pôjdu Vám tie guľky rýchle a jedna radosť.
Panvicu som dala na zdroj tepla a guľky dávala priamo na panvicu a išlo to vážne rýchle.


Guľky opekáme zo všetkých strán do zlatohneda.
Keď už máme kapustu mäkkú, vložíme do kapustnice všetky guľky.
Keďže som už nemala údený vývar, musela som doliať normálnou, vriacou vodou. Doliala som asi liter . Dolievame toľko tekutiny, aby ste mali kapustnicu hustú, ako sa páči Vám
Privedieme k varu a do smotany pridáme niekoľko lyžíc horúcej polievky.
Takúto smotanu vlejeme pomalým prúdom do kapustnice a prelisujeme cesnak čo nám ostal.
Pamätajte, že tú smotanu naozaj musíte zmiešať s trochou horúcej tekutiny z polievky, inak riskujete, že sa Vám smotana sekne. 
Necháme prevrieť na jednu bublinu a vypneme.
No a ideme dochutiť.
Ak je Vám málo kyslá, pridajte nálev. Mne bola kyslá až dosť a vedela som, že DM by ju nejedol, takže som do polievky dala lyžicu trstinového cukru. Úplne vážne Vám to píšem. Čo Vám mám čo hovoriť, taký je život s DM.
Ak je Vám naopak kyslá málo, nič sa nedá robiť, tu pomôže pár kvapiek octu. Keď varím z mníchovskej kyslej kapusty, čo je už fertig, tak tú okysľujem vždy.
No a môžete si dochutiť ešte ako sa Vám páči, či soľou, či tým, či oným.
No, je to vážne trochu iná kapustnica a dajte jej šancu. Ja ju milujem a dokonca ju jedáva aj DM a aj si pridáva a aj ju jedáva niekoľko ráz prihrievanú. Pokladám to za obrovský úspech.
Raz som k nej urobila ako prílohu popučené zemiaky , omastené cibuľkou, ale na moje  počudovanie to nebolo ono. Chlieb je chlieb. 

Čo sme sa my s partiou nachodili na rôzne gulášové a opekacie akcie.
Tri zásadné chaty sme navštevovali.
Jedna bola v Moštenickej Doline, druhá bola pod Špaňou Dolinou a tretia v doline pri Sklených Tepliciach.
A všetky tri boli policajné a tak sme sa nebáli 🙂
Boli sme aj na takých iných, ale to boli jednorázové akcie a v rôznych častiach Slovenska.
Jeda, teraz som si spomenula, že raz sme boli dokonca v našej Selčianskej Doline, na chate ľudí, čo bývajú asi štyri domy od mojich rodičov. Vôbec som netušila , že kde v ten víkend ideme a keď sme zabočili do Seliec, skoro som odpadla.
Tú akciu v Selciach si pamätám celkom dobre, pretože som tam prvýkrát priviedla Môjho Dobrého Manžela, čo bol vtedy len Môj Dobrý Frajer, predstaviť celej mojej partii, ako Kubíka čakateľa.
Tam bol aj raritný Jožo, čo si neviem ani za svet, spomenúť ako sa volal priezviskom, lebo do našej partii vôbec nepatril, len sme ho poznali a netuším ako sa tam vlastne nabral. Bol tam aj s manželkou a malým synčekom, čo sa volal Samuel. Neviem si síce spomenúť na jeho priezvisko, ale zato viem o ňom mnoho nepublikovateľných vecí, na ktoré si zas spomenúť viem 🙂
Vlastne okrem Jožovho priezviska a mena jeho manželky si pamätám odtiaľ ozaj veľa vecí aj keď je to už takmer 25 rokov.
Vtedy sme už mali mobily, ale takú tú prvú generáciu, ktorá nevedela robiť fotky.
To by som si asi vedela spomenúť aj na Jožovo priezvisko, lebo fotky vedia pripomenúť nielen ľudí, ale aj rôzne situácie, vône a pocity.
A po tej chate som ochorela na ľadviny, lebo tam v doline bol ešte sneh a ja som, ako dievča z hôr, čo dýcha domáci vzduch, sedela na vonkajšom sedení, len tak. Slnko svietilo, tak načo mi bola nejaká vetrovka.
No nie o tom som chcela.
Chcela som, že na tých chatách sme varili guláš….vždy, vždycúci. Opekali sa špekačky a ja som si opekala slaninu, lebo ja špekačky nemám rada.
No a potom jedol každý to, čo bolo. Všetko bolo spoločné. Každý niečo priniesol.
Raz som , okrem iných vecí, priniesla vianočku a jahodový džem a mlieko a čokoládu a granko.
Že urobím malým Čupkám a malým Šinským a malému Dingovi, hrdé raňaje s kakavkom.
Ale ráno o piatej, celú vianočku zjedli starí corgoni, kým sa odpotácali do postelí.
Detičky jedli natreté rožky odvčera, lebo Čupka, Šinský a Dinga mali v brušku, ako v izbičke
To bolo na chate v Moštenici.
Tam som chodievala hádam najradšej.
Vyhľadávali sme termíny na jar, pretože okolo celej chaty dookola rástli konvalinky.
To bolo niečo neskutočné, aj keby bolo desať stupňov, tak by som mala otvorené okná , aby som to mohla cítiť.
Občas sme na chatách , okrem gulášu piekli kuracie, občas ražniči, občas to, občas ono.
Absolútne neviem pochopiť, prečo sme naozaj nikdy neuvarili toto jedlo, základná vára, každého chatovníka.
Kto toto nevaril ani raz, tak nie je chatár.
A viete čo?
My sme sa stal chatármi len dnes.
Ja som toto jedlo vskutku nikdy, nikdy nevarila. A vskutku ani nikdy, nikdy nejedla.
Napriek tomu, že je to už desaťročia evergreen českých a slovenských kuchýň.
Dobrý Manžel sa išiel toho ujesť a DT tiež, hoci tá drdlala, žeby sa k tomu viac hodila ryža. RYžA!!!!!!!! Nemá rozum. To preto, lebo ona by jedla ryžu aj palacinkám, hádam. Ale zjedla svoju poctivú porciu, nieže nie.
A ja som jedla len zemiaky s tou omáčkou.
Stále nemám rada špekačky.

Suroviny:

Na 3 porcie budeme potrebovať :

4 špekačky
veľký orech bravčová masť
1 veľká cibuľa
2 zarovnané polievkové lyžice trstinový cukor
1 čajová lyžička ocot
2 menšie červené, hrubostenné papriky
140 g paradajkový pretlak
4 cesnakové strúčiky
chilli paprička
1 bobkový list
1 plytká polievková lyžica  sušená majoránka
1 plytká polievková lyžica sušený  tymian
440 ml čierne pivo
soľ

Postup

Špekačky môžete pokrájať tak, ako sa Vám páči. Mne sa páči, keď ich prerežem pozdĺžne na polovice a chrbát im narežem čiarami.
Papriku očistíme od jadrinca a nakrájame na prúžky. Cibuľu  nakrájame na rebrá a cesnak na plátky. Chilli papričku krájame na prúžky.
Ideálne by bolo keby ste mali hlboký kastról s hrubým dnom, v ktorej by ste mohli aj piecť v rúre. 
Ak nemáte, nič sa nedá robiť, musíte zamazať dva riady 🙂
Takže rozohrejeme kastról a  na sucho opečieme špekačky, zo všetkých strán.


Vyberieme ich z kastróla a dáme bokom.
Do kastróla dáme roztápať masť a ja som hneď dala aj cukor a cibuľu. Necháme cukor roztopiť, ale nenechajte ho skaramelizovať na tmavohnedo, len do svetlozlata, spolu s cibuľou.



Pridáme , pretlak, nasekaný cesnak, bobkový list, chilli papričku a prúžky červenej papriky. Prehrejeme a prilejeme vriacu vodu, ale len toľko, koľko sa zmestí do konzervičky po pretlaku, aby ste ho vypláchli.
Porestujeme minútku.



Dáme lyžičku soli a lyžičku octu a vsypeme tymian.
Premiešame.
Ochutnáme.
Mne to bolo dosť sladké, tak som ešte pridala trošku octu. 
Zalejeme pivom.


Privedieme k varu, prikryjeme pokrievkou a stíšime zdroj tepla.
Varíme nejakých 20 minút, aby sa nám omáčka zredukovala.
Po zredukovaní omáčky, ju ešte raz ochutnáme, vsypeme majoránku, vymiešame a poukladáme do nej špekačky.


Znovu zakryjeme pokrievkou a vložíme do vyhriatej rúry na 180 stupňov. 
Pečieme nejakých 15 minút.
Potom odokryjeme a necháme už odokryté piecť asi 15 až 20 minút. Po nejakých 10 minútach som zapla aj ventilátor.
Po dopečení omáčka so špekačkami vyzerala fantasticky.


A tá omáčka aj skvelo chutila a špekačky v nej vraj tiež.
Vraj prečo som to nikdy predtým nevarila.
No. Lebo nemám rada špekačky. Také ľahké.

Ako som manželkou Môjho Dobrého Manžela, tak si nepamätám ani jeden rok, v ktorý by som musela šetriť hubami. 
Za tých 24 rokov, ani jeden.
Skôr som musela riešiť, ako ich uchovať .
Spočiatku sme na chatu chodievali len na dennú návštevu, tak trikrát do roka.  Bývala tu babička a aj v druhej polovici chaty, bolo omnoho živšie.
Na hubačku chodieval len DM a Dobrá Teta Pavla, tá mi zavárala huby do sladkokyslého nálevu.
Vtedy som varievala kura na pomarančoch a tam sa tieto vyžadovali.
DM sa ho prejedol a milé kura na pomarančoch upadlo do zabudnutia a huby v sladkokyslom náleve tiež.
So sušenými sa viem vyrovnať, ale nemusím ich.
Keď nám babička umrela (božtek do nebíčka) a v druhej polovici ostal len deda Oldřich s Vilmou, tak sme na chatu začali chodiť najprv na tri týždne. Potom na mesiac. Potom na celé leto. Potom na tri mesiace a teraz sme tu od apríla do konca októbra….. s miernymi prestávkami, keď potrebujeme na pár dní odbehnúť do Mníchova, alebo sme potrební na Slovensku.
Ako DT Pavle umrel Ľubomír , tak začala viac chodiť na chatu, hlavne kvôli hubačkám a ako ostala na dôchodku, tak usúdila, že jej tu s nami bude lepšie, ako byť sama v panelákovom byte.
A odvtedy som sa naučila bezuzdne míňať huby na čokoľvek.
Len keby som ich mohla nejako mať aj v zime v Mníchove.
Ja sušené nejako, čojaviem. Nemusím.
Neviem ako by som urobila hubovú omeletu zo sušených. 
Tak sme asi dva roky mrazili.
Nerobte to.
Rôzne peripetie to obnáša a moja empirická skúsenosť vraví, že nie.
No a potom som prešla na toto zaváranie.
Tiež to má rôzne vecičky, ako sa to môže pokaziť.
V jeden rok sa pokazili úplne všetky poháre. Všetky.
Aj v mojej bystrickej špajze, aj v mojej mníchovskej špajze, aj v špajze Dobrej Cerky, aj v selčianskej špajze. To bolo smradu!!!!!!!!!!!!!
Sterilizovala som len polhodinu , napriek výslovnému odporučeniu DT Pavly na hodinu a pol. 
Potom som trochu tápala vo veľkosti pohára, ale tak nejako som už spokojná.
Takže , ak už máte nasušených húb za detskú vaničku, už ste mali trikrát vyprážané hubové rezne, štyrikrát na rôzne spôsoby gulášov, zapekané, raňajkovú praženicu každý druhý deň a stále Vám nejaký otrok, nosí z lesa plné koše, tak skúste tento spôsob.
Ja na to nedám dopustiť.
Používam doslova a do písmena na akýkoľvek spôsob.

Suroviny:

Zmes lesných húb
zarovnaná polievková lyžica soli

Postup

Je to veľmi jednoduché.
Mne DT vždy namieša rôzne odrody, vraj je to lepšie. Ja som barbar, ja v tom nevidím žiaden rozdiel
Potom mi ich načistí a aj nakrája. 
Do veľkého kastróla dáme tie hubové kúsky a podlejeme studenou vodou. Nie veľa, len tak aby sa nezačali prichytávať na dno, kým pustia svoju vlastnú šťavu.
Posolíme a pod pokrievkou dusíme dvadsať minút.
Necháme vychladnúť.
Pripravíme si dôkladne čisté poháre a viečka vysterilizované vo vriacej vode.
Plníme hubami a šťavou.
DT sterilizuje hodinu a pol, ja potajomky len hodinu.

Keď som bola v lete v Selciach, bývali sme ja, aj Môj Dobrý Brat v rodičovskom dome. Jožko opatruje oficiálne tatíka a ja som mu prišla tak nejako uľaviť od povinností a bola som rada v kruhu svojej rodiny.
Cítila som sa znovu ako za starých čias.
Bývať v mojom rodičovskom dome.
Často chodievam na Slovensko, ale stále chodievame na noc do nášho bystrického bytu. DM tam má svoju pracovňu, mňa odvezie do Seliec, on pracuje a poobede príde za mnou. Ako z roboty.
Pobudneme v kruhu mojej rodiny pár hodín, a vrátime sa do bytu .
Nechcelo sa mi odtiaľ odísť a tak z plánovaných dvoch týždňov, som bola na Slovensku takmer sedem. Milovala som každý jeden deň.
Nesmierne mi chýbajú.
Rozličnosti medzi rodinou DM a mojou rodinou sú zásadné a niekedy ma dobehnú . Mám rada rodinu DM, ale bola som rada, že môžem nejaký čas tráviť práve s mojimi.
A myslím, že aj rodina DM bola celkom rada, že majú na chvíľu svojho Kubíka len pre seba. 🙂
Mala som jedného známeho, ktorý si vzal za manželku dievča, z ich spoločného sídliska.
Po svadbe sa odsťahovali žiť a pracovať do zahraničia kde sa im aj narodili deti a tie už mali aj cudzie občianstvo.
Pri svojich návštevách za rodinou do Bystrice, sa na sídlisku pekne krásne rozdelili….manželka išla s dcérou k svojim rodičom do trojizbového bytu a manžel išiel s druhým dieťaťom do trojizbového bytu svojich rodičov. A vymieňali si počas týchto návštev deti. Samozrejme mali aj spoločné aktivity, ale tento systém im fungoval.
No ja som to nešla pochopiť . Vtedy som ešte nebola manželkou môjho DM, len čakateľkou. Teraz po 24 rokoch manželstva sa na to pozerám celkom s porozumením 🙂 . Ja by som to takto nerobila ani teraz, po toľkých rokoch, ale ako píšem, som s tým ich riešením uzrozumená bez zdvihnutého obočia.
Tak ma napadlo, že či sú ešte manželmi.
No a keď som bola teraz v tých Selciach, bola som ako brat a sestra u rodičov, ako za mojich mladých čias.
Akurát mamička už býva inde…………………a pozerá sa na nás už len z fotografií. 🙁 (božtek do nebíčka)
Bolo to také zvláštne, že tatík má teraz svoju izbu v mojej, bývalej detskej a ja som spala v rodičovskej spálni, vo veľkej , rodičovskej, manželskej posteli, ktorá sa mi už vôbec nezdala taká veľká, ako kedysi.
A mamička sa na mňa pozerala z kolorovaného obrazu, na ktorom je ako svadobná družička na niečej svadbe. A ja som spala pod svadobnou fotografiou mojich rodičov.
A viete čo? Bolo to príjemné.
DM prišiel za toto obdobie za mnou 2x a ostal vždy na pár dní.
Na záhrade máme staručkú jabloň. Štrúdlovku. Je už veľmi vráskavá a rozložitá. Všetky deti ju majú radi, pretože každé sa nej učilo šplhať. Má vhodne umiestnený konár, na ktorý sa po pár pokusoch, nejako doťahá a dá sa ňom veľmi pohodlne sedieť a hompáľať nohami.
Ako sme sa prechádzali popod ňu videla som, aká je už veľmi stará. Zarodí už len občas, ale rodina nemá v úmysle ju odstrániť. Aj keby už nezarodila nikdy.
Tento rok mala na sebe a hlavne pod sebou, viac jabĺčok ako inokedy.
Práve toľko, aby si Maťka urobila pre deti nejaké tie poháriky s pyré. Janka si zavarila pár pohárikov a my sme pozbierali pod stromom padavky do prepravky pre DobrúTetu Pavlu.
Dt si uvarí jablčný, tuhý lekvár na koláče, ktorý ona volá jablečné povidla a DM sa tešil ako mu uvarí kompót a puding.
Ja som to videla prvýkrát vlani na chate.
Vôbec som nešla pochopiť keď DT vravela, že ide uvariť kompót a Kubíkovi zažiarili oči. Veď som pred pár rokmi , zavarila jablká ako kompót a ani sa ho nedotkol. Jedine do koláčov som ho spotrebovala.
A oni nešli pochopiť, že neviem o čom hovoria.
No nevedela som. Vy ste to poznali?
Je v Česku celkom bežné, že kto má jablká, tak si normálne k nedeľnému obedu, uvaria ako dezert , kompót. Nezavaria to, poriadne to vychladia a jedia to.
Pavla mi vysvetľovala, že to je taký prvorepublikový zvyk v českých domácnostiach. Keď to urobila pre svojho priateľa Ľubomíra (božtek do nebíčka), tak ten chcel aby tie jablká plávali v tom náleve. Aby mu urobila veľa, veľa sirupu.
Urobila mu kompótu plný hrniec a on chodil aj v noci, potajomky upíjať po naberačkách , tú šťavu. A cez deň bol za estéta a naberal si ten kompót, ako dáma, do brúsenej kompótovej mištičky. Tak sme si zaspomínali zase na Ľubomíra.
A, že to má rád každý, český chlap.
Predstavte si to. A ja som o ničom nevedela, lebo ten môj český chlap sa o tom ani nezmienil.
Tvrdí, že zmienil a že asi nedával pozor, keď mi to hovoril 🙂 Tak som mu to odpustila.
Prvá prepravka jabĺk, padla celá na tie povidla a na natlačenie do pohárov na záviny, som sa chystala priniesť, keď sa budem vracať zo Slovenska.
No chceli sme.
Posledný týždeň som dostala prudkú, žalúdočnú virózu, o ktorú sa podelili so mnou moje vnúčatá. Bola to taká chytľavá záležitosť, ktorá prebehla celou rodinou Dobrej Cerky a tak sme sa báli, aby sme nenakazili niekoho v Selciach a neodniesol si to tatík, že akonáhle som bola schopná jazdy, odišli sme na chatu.
Bez jabĺk
A DM neustále ovrával ten kompót.
A potom si spomenul aj na puding.
Vraj mu ho pripomenul minulý rok, bývalý sused z chaty , David , ktorý práve odchádzal zo záhrady, že mu volala jeho mamka. aby prišiel, že urobila tento puding.
Ako to David počul, tak v tú ranu pustil z ruky fúrik a čakan, nechal ho tam kde bol a utekal ozlomkrky do auta oblečený do montérok a roztrhaného trička
A my sme boli bez štrúdloviek.
Tak sa DM dohodol so svojou sestričkou a utekal ku nej domov, do záhrady, pozbierať, ak bolo čo.
Je veľké šťastie, že bratranec Michal sa odsťahoval aj so svojou chovateľskou stanicou írskych vlkodavov, do svojho, nového domu, pretože tie jablká nikto iný nejedol, ale jeho vlkodavy ich milovali a čistili celú záhradu.
Tak priniesol padavky .
Dobrá teta urobila kompót a potom aj ten puding.
Takže áno, nerobila som to vlastnoručne ja, ale vlastnoručne som pri tom , dôkladne asistovala.
A skutočne, keď som videla ako si taký, vychladnutý kompót, naberali a jedli to pri obede, servírované v skle a porceláne, tak ma to doslova prenieslo do čias „tatíčka Masaryka“ a navodili tú, prvorepublikovú , atmosféru.
Neviem či s týmto receptom niekoho poteším a navnadím, ale vkladám ho sem už len preto, aby som na to nezabudla, keďže DM „nedáva pozor“ keď mi vraví, že by si dal jablkový puding z kompótu.

Suroviny:

Recept je vskutku problematický, pretože sa nedajú odhadnúť množstvá a musíme sa spoliehať na svoj vlastný jazyk a chuťové poháriky.

Na kompót :
Povedzme že máme za misu padaných jabĺk, po očistení nám ostane nejaké kilo
Drievko škorice, alebo lyžička mletej
Citrónová kôra z jedného citróna +  citrónová šťava po lyžičkách
5 klinčekov
cukor
Na puding :
1 balíček vanilkového pudingu

Postup

Jablká ošúpeme, zbavíme jadrincov, vyrežeme všetkých bobov. 
Jabĺčka nakrájame na kúsky,  ako do kompóta.
Klinčeky môžeme v mažiari rozdrviť , na úplný prášok, ale na chate nemáme mažiar, tak ostal v celku.
Bio citrón, alebo normálny citrón, ktorý sme dôkladne kefkou vydrhli pod tečúcou vodou, ošúpeme škrabkou na zemiaky. Dávame pozor, aby sme zabrali len žltú kôru bez tej bielej, horkej. 
Ošúpaný citrón odšťavíme. 
Do kastróla s hrubým dnom, vsypeme, čo ja viem….na začiatok,  štyri, , ,  polievkové lyžice cukru
Necháme ho trošku roztopiť, ale nie do zhnednutia, dokonca nemusí byť ani celkom úplne roztopený a nech je len veľmi ľahučko zlatý.
Niekedy,  vyskúšam urobiť regulárny  karamel, ale nerobila som to ja a DT Pavla to robila práve takto, ako píšem. 
Na zľahka roztavený cukor,  vlejeme pohár vody, cukor zatuhne a my miešame pokiaľ sa znovu neroztaví.
Pridáme jablká a premiešame.
Pridáme žlté,  citrónové šupky, klinčeky, alebo klinčekový prášok, škoricové drievko, alebo práškovú škoricu.
DT chcela dať aj badyán, ale DM jej to zakázal. Ak máte radi túto chuť, tak dajte jednu hviezdičku.
Znovu premiešame.
Teraz sa musíte rozhodnúť, čí preferujete veľa kompótovej šťavy, alebo nie.
Keďže sme vedeli, že budeme chcieť robiť aj puding, tak sme doliali vodu tak, že jablká boli takmer ponorené.
Premiešame a pomaly začneme dusiť v tej šťave.
Správne uvarené jablká, musia byť mäkké, ale nie na kašu.
Sirupu je dostatočné množstvo na to,  aby sme ho mali za pohár a stále ešte ostane tak, aby bol kompót kompótom a nie len čistými udusenými jablkami.
Ak nemáte toľko, tak pohodlne dolejte vodu a nechajte na bublinku prehriať.
No a príde na rad ochutnávanie.
Je Vám to dosť sladké? Ak nie doslaďte.
Radím práškový a nie kryštálový cukor. 
Pridajte za lyžicu citrónovej šťavy.
Ochutnajte.
Ak Vám tá chuť sedí skúste ešte jednu lyžicu šťavy.
Ak je Vám málo škorice , tak sypnite ešte pol lyžičky.
Takýmto spôsobom sa dopracujete k chuti ktorá Vám sedí.
Znovu prehodnoťte či je dosť šťavy a vypnite.
Vyberte citrónové šupky.
Pokiaľ chcete robiť aj puding, nechajte trošku vychladiť kompót a odoberte  veľký pohár šťavy.

Zároveň odoberte jablká,  tak do hlbokého taniera a dajte do rajničky.
V sirupe , ktorý ste odobrali z kompótu,  do hladka vymiešajte balíček vanilkového,  pudingového prášku.
Jablká v rajničke rozohrejeme a vylejeme do nich rozriedený,  pudingový prášok. Ten tam vlejeme a miešame,  kým nezačne tuhnúť. Vypneme
Dobrý Manžel chcel ten puding v tom hlbokom,  tanieri, aby som sa neobťažovala s mištičkami, že to aj tak bude jesť, len on. 
Takže sme mu splnili želanie, ale predsa sme len dali aj do misky.

Je absolútne nevyhnutné, aby ste kompót skladovali v chladničke, pretože musí by dokonale vychladnutý. 

Neviem koľko vydrží, ale viac ako tri dni by som tomu, určite nedávala. U nás padol do druhého dňa.