Archív kategorií: Uncategorized

Šalát z kyslej kapusty

Keď som pripravovala tento šalát, tak nejako nelogicky som si spomenula na tvár z minulosti.
Človek, ktorému neviem ani jeho občianske meno, len viem, že sme ho volali Taťuldo.
Do života mi prišiel  ako kamarát môjho frajera, s ktorým som vtedy pobývala a keď sa z frajera stal bývalý frajer, tak mi Taťuldo zo života odišiel. Mal aj sestru, tuším Marika sa volala.
Taťuldo nebol v ponímaní sliepok, akou som bola vtedy určite aj ja, reprezentatívna vzorka. Nebol atraktívny vzhľadom, mal veľké telo s nadváhou, okrúhlu bucľatú tvár a také tie krepovaté  husté, husté vlasy, ktoré ti robia okolo hlavy svätožiaru. Keby som nevyhľadávala vtedy frajerov, ako bol jeho kamarát, ale hľadala človeka múdreho, láskavého, starostlivého a milujúceho, tak on by bol určite ten pravý a po jeho boku by som sa pravdepodobne vyhla tým skalám, ktoré mi padali pod nohy.
Alebo sa úplne mýlim. Nemala som  šancu ho spoznať, len si to tak myslím. Teraz s odstupom a s nadhľadom sa mi tak javí a dúfam, že urobil nejakú ženu po svojom boku, šťastnou. Čo urobí jeden šalát z kyslej kapusty….prinesie spomienku na človeka, na ktorého som si ani len nespomenula 40 rokov. 
Raz sme išli s týmto Taťuldom niekam, už neviem kam, a rozprával mi, že sa stretol s rozvedeným otcom a išli spolu do Ryby a že mu zaplatil obed.  A tak som sa ho opýtala, že aký obed si môže človek dať v Rybe na stojáka u mokrého lakťa.
A on mi povedal, že si dal pol kila šalátu a 5 rožkov.
Ja som skoro odpadla, mne to prišlo strašné číslo pol kilo šalátu a 5 rožkov.
Bol som 52 kilová frajerka napudrovaná.
V tom čase, ale pár rokov dozadu, sme my , dedinské dievčence, čoby záklaďáčky, išli raz za čas do mesta, normálnym autobusovým spojom, ako veľké. Každá sme si vzali kabelku, tá musela byť a išli sme do mliečneho bufetu. Neviem kde chodievali záklaďáčky z mesta, do akého zariadenia, ale my dedinčanky sme chodili do mliečňaku.
A tam sme si každá dali 10 deka šalátu a jeden rožok a k tomu pudingový, alebo šľahačkový pohár.  A raz jednej dali omylom 15 deka šalátu….no to ste mali vidieť. Kamarátka bola takááááá plnáááá, že už vôbec tú lyžičku nezvládala dojesť a ani ten koniec z rožka. 
Bože môj,  my sme boli dorobené šumienky…ani nie šumienky, ale skôr pubošky.
A potom keď som už bola šťastlivo rozvedená a pracovala v normálnom zamestnaní, mala svojich 80 kíl, sme sa s kolegyňou Aničkou Hilmerovou rozprávali o týchto rôznych mliečnych bufetoch a že ona veru hocikedy ide s jej Miškom synom na šalát.
A ja som rozprávala príhodu o pol kile šalátu a 5 rožkoch a ona si zapremýšľala a vraví, že ona si veru dáva v tom bufete 250 a Miško 350. Že keď si predstavím, že mám doma na obed rezeň so šalátom, tak že si určite nenaložím 150 gramov, ale riadnu varechu švacnem na tanier. A tak som si tiež zapremýšľala a povedala si, že ozaj. A k tomu mám ešte aj rezeň a predtým polievku. A túto tému sme k obojstrannej spokojnosti vyriešili.
A keď som si tento šalát urobila, na všetko toto som si spomenula.
Celá porcia vážila cca 350 gramov a ja som premýšľala, že si ju rozdelím na dnes a na zajtra. 
A ja som ju prosím pekne,  zjedla bez jedného zaváhania, na prvý šup. A keby som ho mala pol kilo, tak zjem aj pol kilo. Síce bez pečiva, bez rožkov, bez chleba, ale nálož to je. A nech.
Tento šalát som prvý a posledný krát jedla, keď ho priniesla do práce kolegyňa, bože neviem si ani za svet spomenúť na jej meno. Ona vôbec priniesla do práce hocikedy takú fajnotku, že na chuť toho nezabudnem….na rozdiel od jej mena, hanba mi. Viem ako ženská vyzerá, viem si predstaviť jej hlas, viem ako chodila oblečená, kde bývala, pamätám si príhody s jej rodinou, pamätám si o nej všetko čo sa pamätať po 25 rokoch dá, ale neviem si spomenúť na jej meno.
Ona priniesla do práce aj škvarkovú nátierku, ktorú som začala robievať a robievam ju doteraz.  A ona priniesla aj tento šalát. Zabudla som tiež na neho ako na smrť, ale internet mi  ho pred pár dňami pripomenul a tak som ho dnes na skúšku urobila a skutočne. Stále je taký dobrý ako som si ho pamätala. 

Suroviny:

Na jednu väčšiu porciu   budeme potrebovať :

150 g kyslá kapusta
60 g jemná kvalitná mäkká údenina
30 g  (povedzme jedna väčšia) kyslá uhorka
40 g tvrdý syr , ja som mala emmentaler
1 polievková lyžica  majonéza
1 polievková lyžica tatárska omáčka
soľ ak treba
čerstvo drvené korenie
chilli 

 

Postup


Nemecká fertig kyslá  kapusta sa na toto nehodí, na to treba ozaj dobrú, kyslú, remenitú, slovenskú. A tú som našťastie ešte mala.
Takže kapustu nepremývam, akurát ju vyžmýkam a poprekrajujem.
Mäkkú údeninu nakrájam na veľmi tenké a kratšie rezance, asi ako zápalka. To zase v Mníchove , na to majú  údeninu ako stvorenú, vynikajúcu.


Uhorkové kolieska som ešte poprekrajovala. Mala som veľmi štipľavé kokteilové uhorčičky, len tak chrumkali. No a syr nakrájame na menšie kocky.
Syr je tam veľmi dôležitý, pretože ako keby neutralizoval tú kyslosť, on ju nepotlačí ani nič také, akurát Vám to nepríde také brutálne, ale veľmi príjemné.
Pridáme po polievkovej lyžici majonézu a tatarskú omáčku.
Na pohľad by sa mi to žiadalo nejako farebne oživiť. Premýšľala som nad kápiou, ale tá by mi ten šalát zafarbila do červenkava. Potom som premýšľala, nad sušenými paradajkami v oleji, ale tie som si tak nejako nevedela chuťove v tomto predstaviť.
Nechala som to také , ako to je a basta.
Nesolila som, bolo dosť slané. Ale som ešte namlela štipku korenia. Tie uhorky boli naozaj štipľavé, takže som ani nepridávala žiadnu pálčivosť, keby som nemala , tak pridám určite.
No a to je všetko.

 

Gazdovské šúľance

Občas chodievam na webové stránky „Neviditelný pes“ .
Zakladateľom týchto stránok je Ondřej Neff.
Neviem teraz, aké sú tam majiteľské vzťahy na tých stránkach, dosť na tom, že Ondrej Neff, tam stále vystupuje ako šéfredaktor.
Aby som Vám priblížila kto je Ondřej Neff, tak len v krátkosti.
Moja rodina ho pozná hlavne, ako autora sci-fi literatúry. Ale on je všeličím. Napríklad publicista, bloger, novinár, fotograf a tak. Ale gro pre našu rodinu je jeho sci-fi múza.
A z bulváru ho môžete poznať ako dlhoročného partnera herečky Ljuby Krbovej a v roku 2008 bola zavraždená jeho dcéra Irena, ktorú zabil jej manžel a bolo okolo toho veľké haló.
Z pôvodného formátu „Neviditeľného psa“ nieže neostal kameň na kameni, to zas nie, ale prešiel zmenami. Keďže nemáme radi zmeny, tak sa nám zdá, že tie, formát nevylepšili, ale zhoršili. Ale tí čo ho začali sledovať až po týchto zmenách si nesťažujú a naopak sú nadšení.
Napríklad vypadli fejtóny o Bartovi a celkove tak o psoch, ktoré v rodine Neffovcov chovajú. Vypadli na tej pravidelnej báze, občas ich pán Neff ešte spomenie.
A zdá sa mi že, pán Neff stratil tú optimistickú, humoristickú iskru, ktorú vnášal do svojich článkov.
Teraz necháva celú tú informačnú linku domény, prebrať rôznym blogerom a tie ich príspevky a články sú niekedy príšerné, príšerné.
A vždy, vždy som milovala debatu a príspevky pod článkami.
Tak nejako bolo vidieť, že NP čítavali intelektuáli, ktorí o nich aj debatovali.
Božechráň, hlavne si nemyslite, že to píšem s nejakým dešpektom voči „neintelektuálom“. To by ma vážne veľmi mrzelo. Je to asi tak, ako keď porovnáte debatu pod článkom v Novom Čase a pod článkom v Hospodárskych Novinách.
Dúfam, že ma pochopíte, ako som to myslela a nikoho som sa nedotkla.
Teraz sa už ani tie debaty v NP nedajú čítať , ako sa nemôže čítať debata pod bulvárnymi článkami.
Skrátka na „NP“ chodievam už len sporadicky.
Ale prečo píšem o človeku o ktorom ste možno nikdy v živote nepočuli.
Raz napísal taký fejtón, ktorý mal taký nejaký názov „vedia o nás“.
A tam opisoval, ako sa večer v obývačke rozprával s Ljubou o tom, žeby si mohli kúpiť nové lyže. Tak to rozobrali, kto akú značku preferuje, aké k tomu budú potrebovať palice a kde pôjdu na lyžovačku. A že na druhý deň otvoril počítač a prvé čo na neho na FB vyskočilo, bola reklama na lyže a zimnú dovolenku.
A potom sme to začali s Dobrým Manželom pozorovať a zistili sme, že sa to deje aj nám.
No dobre také veci…..Dobrá Cerka chcela aby sme jej kúpili bandaletky, pekné čipkované, lebo na SK to vtedy ešte nebolo dostať. Tak jej nakúpil DM na Amazone a potom mu pol roka neustále chodili reklamy na dámske čipkované prádlo. Tak tomu rozumiem, to je normálne.
Potom sa začalo stávať, že sme si niečo hľadali na webe, nejakú vec. Normálne cez nejaký webový vyhľadávač anonymne. A do dvoch dní nás začali sociálne siete bombardovať reklamami na dané produkty.
Tak aj to sme nejako pochopili, že MOŽNO cez ip adresu sa nejako napojili na naše vyhľadávania a tak.
Ale teraz sa mi stali také dve veci, že ozaj nechápem.
Dobrej Vnučke sme kúpili vianočný darček, asi pred troma týždňami. Dobrý Manžel ho dôsledne vyhľadával, aby nebol z Temu ani z Aliexpresu a ak by aj bol z Číny, tak aby ho nevyrábali detské ručičky. Podarilo sa. Prišiel. Čaká v skrini na transport pod Vianočný stromček.
A minulý týžden mi prišiel email, kde sa pojednávalo o tomto produkte, na normálne serióznej báze.
Email ani nepadol do spamu, ale už je tam. Ako si našiel ku mne cestu – nevedno.
Takže tomuto už fakt nerozumiem.
Iný počítač, iná Ip adresa, iný vyhľadávač.
Alebo….DM večeria a pozerá pritom na tv, kde sú votrelci dávnoveku.
Ja som si pozerala neintelektuálne recepty v pc a čítala diskusiu prečo redne žĺtkový krém 🙂
Pomedzi to sme prehodili občas raz o tom , raz o hentom čo práve hovorili vo votrelcoch.
O nejakom tureckom meste tam hovorili jeden moment a o tom meste sme potom s DM pohovorili.
A predstavte si, že na FB mi prišiel odkaz na tretí deň, presne o tom meste.
A nakoniec toto.
To že mi ku koncu roku chodia kdejaké žiadosti o príspevok na psy, na mačky, zvieratá a tak, to je jasné…ja objednávam cez internet jedlo pre naše beštie, takže tomu rozumiem, že tie organizácie, majú kontakt na tieto domény.
Ale.
Poslala som príspevok na ochranu medveďa hnedého. Normálne na slovenského, medveďa hnedého. Nejaké záujmové združenie na Slovensku to bolo. Minulý týždeň.
A predvčerom nám prišla žiadosť z wikipédie o príspevok, ktorý mimochodom dávame každoročne, a ako všimné nám poslali utierku na riad s vyobrazením MEDVEDA.
Ja sa už normálne bojím chodiť po byte. 🙂

No a k samotnému jedlu.
Šúľance som robila včera na večeru s makom, dnes mal ešte DM aj do práce a kôpka mi ostala , že ju urobím aj na slano . Takže dnešná večera

 

Suroviny:

Na 4 až 5 porcií budeme potrebovať 

Na šúľance :
600g múčne zemiaky
150 g polohrubá múka
100 g detská krupica
1 čajová lyžička zemiakový  škrob solamyl
1 vajce
1 malá lyžička soľ
Na obloženie :
gazdovská prerastaná údená slanina
vajíčka
cibuľa

Postup

 

Zemiaky  v šupke, uvaríme deň dopredu vo veľmi slanej vode. V prímorských krajinách takto varia zemiaky priamo v morskej vode. Teda varili pred 50 rokmi, netuším, či sa to robí pri dnešnom znečistení vôd aj teraz.
Nemusíte ani deň popredu, ale tak, aby Vám stihli vychladnúť.
Studené zemiaky ošúpeme a na malej slzičke postrúhame. Kto má ten zemiakový lis tak môže prelisovať. V Jihlave napríklad Teta Pavla zemiaky melie na mlynčeku na mäso.
Zemiaky posolíme, pridáme vajce, škrob a viac ako dve tretiny múky a krupice.
Miešame rukami cesto a pomaly dosýpame múkou tak, aby bolo cesto stále ešte mäkké, ale pritom dobre drží svoj tvar a je hutné. 
Keď nemám váhu, tak dávam približne 15 lyžíc múky a 15 lyžíc krupičky. Ale nedávam ich nikdy naraz…najprv dám 10 a 10 a potom už prisypávam po lyžiciach podľa potreby.
Dáme variť veľký hrniec vody.
Cesto rozdelím na tri časti a z každej vytvarujem podlhovastú tenkú šišku.
Šišku krájam na centimetrové plátky a tie potom rozvaľkám na šúľky. 


Tie potom ešte porozdeľujem, lebo sú dosť dlhé. Zvoľte veľkosť aby Vám neviseli z lyžice. 
Len nedávno som si kúpila krájač na cesto a neviem ako som mohla bez toho byť. Ohromne sa mi s tým pracovalo práve v tejto časti výroby. Nakrájalo to rýchle a plynule a aj som šúľance prenášala pomocou neho do vody. 

Varila som v troch várkach, každú tretinu osobitne, ale ak máte velikánsky hrniec tak kľudne varte naraz.
Varíme kým cesto nevypláva na povrch a potom ešte necháme nejaké dve minútky v mierne variacej vode.
Vyberieme podberákom , premyjeme v studenej vode a vyklopíme do misy.

Fakt dobrú slaninu, prerastenú a údenú , nakrájame na kocky a cibuľu na rebierka.
Tak ale ak nechcete slaninu, dajte si údeninu akú chcete.
Keď robím šúľance na tento spôsob, opekám všetko v dávkach. 
Zvlášť slaninu, zvlášť cibuľu a šúľance tiež osobitne.
A používam obyčajnú panvicu. Nie teflónovú, nie s hrubým dnom. Obyčajnú plechovú.
Najprv vyškvarím slaninu a dám bokom. Potom opečiem cibuľu. Dám ju bokom.
Nakoniec šúľance. 
Kvôli tým šúľancom používam tú obyčajnú panvicu, pretože jedine na obyčajnej dosiahnem aby mali zlatú kôrčičku. Aspoň u mňa je to tak. Vy máte možno na to svoj fígeľ.
No a potom všetky hotové komponenty spojím vajíčkami.


Záleží od Vás či chcete volské oká s tekutým žĺtkom, alebo vajíčka premiešané.


Vajíčka upečieme a podávame.

U nás sa fŕka tabascom, a posýpa čerstvo drveným korením.
A nakoniec, posypem niečím zeleným. Buď jarnou cibuľkou, alebo petržlenovou vňaťou, alebo žeruchou. Všetko je dobré.

 

Hubové karbonátky

Ja a určite aj Vy, mám pocit, že nevarím celú jeseň nič iné, len samé huby.
No možno to aj tak je.
Húb je abnormálne veľa a takto to bolo aj vlani. Ale vôbec nemám zachované, žeby som toľko hubovala v kuchyni.
No.
V podstate všetky tie recepty na hubovú nôtu, ktoré som v tejto dobe vkladala, neboli pre mňa nové a varievala som ich.
Nepoznala som bedlovú nátierku a nepoznala som ani tieto karbonátky.
A môžem povedať, že víťazom tohtoročnej hubárskej jesene, sú tieto karbonátky.
Sú absolútne skvelé. Robila som ich len z polovičnej dávky a celkom to ľutujem.
Môžem povedať, že za mňa….sú lepšie ako vyprážané hubové rezne. Je to moja chuť a som v mojej rodine osamotená. Teda v tom zmysle, že sú lepšie ako hubové rezne.
Zároveň som nesmierne vďačná za môj, ručný sekáč na zeleninu, značky Orion.
A vážne nerobím tejto značke reklamu. Ja som s ním vskutku takto veľmi spokojná a preto ho spomínam, už v takmer druhom recepte.

 

Suroviny:

 

Z tohto množstva som urobila 10 malých karbonátok, čo sú necelé tri porcie

350 g čerstvé huby
35 g maslo
1 cibuľa
50g údená gazdovská slanina
2 cesnakové strúčiky
1 biely rožok od včera
4 polievkové lyžice sladká smotana
1 veľké vajce
3 plytké polievkové lyžice jemná strúhanka
pol lyžičky drvená rasca – alebo podľa chuti
väčšia lyžička sušená majoránka
pol lyžičky soľ
čerstvo drvené korenie
múka, vajíčko, strúhanka na trojobal
olej na vyprážanie

Postup



Slaninu nakrájame na maličké kocky. 
Cibuľu nasekáme na čo najdrobnejšie.
Huby som zvolila nasekať v ručnom krájači, pretože by som toho nebola schopná urobiť nožom. Teda bola by som, ale trvalo by to  veľmi dlho.


V tomto sekáči som sekala aj cibuľu.
Možno zvolíte trochu väčšie kúsky húb, aby ste ich takpovediac aj cítili pod zubami. Je to na na Vás
Do hlbokej panvice na masle rozpražíme slaninové kocôčky a dáme do zlata udusiť cibuľu.


Pridáme nasekané huby.


Nepodlievame.
Ja viem, že to vyzerá desivo a človek má pocit, že to zákonite prihorí a škoda húb a tak. 
Stačí,  keď to v rámci možnosti panvice,  premiešame a prikryjeme pokrievkou.
Po minúte vyzerajú tie huby takto.


Sú zredukované a majú dostatok tekutiny.
Pridáme soľ, mleté korenie a kto má rád, tak aj drvenú rascu.
Premiešame , trošku stíšime plameň a ešte na minútu prikryjeme pokrievkou.
Odokryjeme pokrievku a už len miešaním vydusíme tekutinu.
Netrvá to dlho, možno 10 minút a máme pripravený hubový základ.


Necháme schladnúť.
Rožok, alebo iné pečivo roztrháme a vymiešame so 4 polievkovými lyžicami smotany. Stačí aj smotana na varenie. 
Jedno veľké vajce rozšľaháme a dve tretiny vylejeme k uduseným hubám.
Pridáme majoránku a napité pečivo.
Vymiešame.
Mala som to stále veľmi mokré, tak som dohusťovala strúhankou.
Čo sa týka strúhanky na zahustenie, predpokladám, že to bude zakaždým iné množstvo.  Tentokrát som použila približne,  tri lyžice.
Výsledkom je kompaktná,  tvárna zmes, ktorá drží tvar a nerozpadá sa.
Ospravedlňujem sa, fotka je neostrá.


Máme malé množstvo vajíčka, čo sme odložili bokom a pridáme do neho ešte veľkú lyžicu smotany, alebo mlieka, alebo aj obyčajnej vody. Použijeme ho pri obaľovaní.
Tvarujeme malé faširočky, ja som ich mala desať.
Klasicky obalíme v múke, vajíčku a strúhanke.
Na panvici máme rozohriaty olej a karbonátky opekáme zo všetkých strán do tmavozlata.

Zemiaková kaša, šalát a hubové karbonátky. 


Obed šampiónov.

Jesenná kapustnica s mäsovými guľkami

U nás v Selciach rozlišujeme rôzne druhy kapustníc.
Poznáme štedrovečernú, potom silvestrovskú, potom obyčajnú a Julkinu.
Ja som v posledné roky pridala aj túto jesennú.
Aj keď katolícka cirkev rozhodla, že na Štedrú večeru už nemusí byť pôst, aj tak pôstne pravidlo, stále dodržujeme a preto naša kapustnica vtedy neobsahuje, žiadne mäso, ale len veľa cesnaku a maslovú zápražkU. Nikto na svete ju nevedel tak uvariť ako moja mamička.
Dokonca som si ju nosila aj do Sásovej. Som sa smiala, že na Božie narodenie som varila komplet veľký rodinný obed pre celú famíliu v Selciach, ako pečená hus, knedľa, červená dusená kapusta, polievka, obložené misy a vyprážané rezne, ale pôstnu kapustnicu si nosím v pohári od mamičky, ako prvôstka 🙂
Všetci ju jedávajú z musu, ale ja by som ju jedla hocikedy. Aj v lete. Ale to som nemohla, lebo vraj to je špeciálna len na Štedrú Večeru a ešte mi ju dovolila aj na Starý Rok 🙂
Raz sme už sedeli v Sásovej za stolom, všetko prestreté a nachystané. A predstavte si to….Ja som zabudla na tú kapustnicu, kvôli opekancom, na ktoré som dávala pozor, aby sa nerozvarili a dobre som ich ochutila.
Išla som si nohy dolámať rýchlo, rýchlo ju zohriať a chcela som si to uľahčiť a dala ju do mikrovlnky len v tom skle. Ako som ju vyberala, tak bola prirodzene horúca a tak som ju chytila len za to hrdlo . Samozrejme som to neudržala, vypadla mi z rúk a padla na zem, kde sa aj rozbilo sklo. Bolo to hrozné. Aj po tých rokoch rokúcich, mi táto príhoda nepríde ako vtipná.
Posledné roky sme chodievali na Vianoce už len do Seliec a akokoľvek bola mamička na tom mizerne a už len tak prežívala, túto mi musela vždy, vždy skontrolovať, lebo tá „jej“ chuť, bola najlepšia.
Už mi ju nikdy nedochutí ………
Silvestrovská kapustnica je tiež každá iná.
Ešte keď som chodievala do práce , tak sme si vymieňali s kolegyňami skúsenosti, ako kto varieva. A predstavte si, že ja som bola jediná, čo pridávala do nej aj trochu sladkej smotany. Bože to bolo drdlotu, že ako to môže chutiť, že to bude len potom ako segedín.
Vtedy som ešte nebola sebavedomá kuchárka, tak som sa aj zahanbila.
Ale varila som si ju po svojom a časom som zistila, že veru nie som vôbec taký sám vojak v poli s tou smotanou a že ju tak varia mnohí, mnohí.
Raz sme mali s partiou Silvestra na nejakej chate. A tak som ju varila v obrovskom hrnci. Každá rodina priniesla údenú klobásu.
Hádam päť párov som dávala do nej, spolu s údeným. Len aby bola dobrá, výdatná a hustá.
A keď som začala ochutnávať, už po uvarení klobás a kapusty a všetkých tých kapustnicových súčastí, tak som sa zmraštila a skoro som odpadla.
Hneď som to identifikovala. Niekto priniesol klobásu v ktorej bolo namiešané mäso z kozy!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! A mne sa aj zdalo, že cítím v nose , pri varení kozinu, ale som si myslela, že je to tou chatou, alebo tak nejako.
Vedela som že to bola koza, pretože moji rodičia mali zdroj aj na baraninu aj na kozľacinu a vedela som ako to chutí. Jedávali to len oni dvaja, pretože , Bože odpusť, toto mäso sa jesť jednoducho nedá. Ako aj divina zo starého zvieraťa . Dokonca nemôžem ani tie malé jahňacie kotletky, ktoré sa podávajú v milión hviezdičkových reštauráciách. O konine našťastie nič neviem, DM si v Jihlave občas kupuje konskú salámu a spolu s Dobrou Svokrou, si na nej vždy vynikajúce pochutia.
Ja viem, že takéto hnusenie si rôznych pokrmov a mäsa a všetkých tých jedál, je čisto teoretická záležitosť a v čase naozaj veľkého hladu a nemožnosti zohnať niečo iné, by som bola rada všetkému, čo mi pomôže nakŕmiť rodinu. Modlím sa ku všetkým bohom a celému vesmíru, aby sa tohto nemusel dožiť , nielen každý môj blízky človek, ale nikto na tomto svete.
Nuž ale práve toho Silvestra, kde sa v kapustnici vyvarila klobása s kozím mäsom, som v tej situácii nebola a verte mi , či nie, musela ju dochutiť iná osoba, pretože ja som to už nedokázala nieže prežrieť, ale ani ovoňať.
Celý ten hrniec mi smrdel kozacinou a dobrá polovica ľudí, bola na tom rovnako.
Nepamätám si či som sa na toho Silvestra bavila, ale pamätám si celkom určite, že som kapustnicu nejedla.
A doteraz netušíme, kto bol ten, čo priniesol túto klobásu, pretože nikto sa nepriznal.
Obyčajná kapustnica, je presne taká, čo sa do nej nedáva smotana, len sa vyvarí údené, alebo klobásy a dá sa za hrsť sušených húb. Medzi obyčajnú kapustnicu radím aj jedlo, ktoré kapustnicou nie je, ale tak nejako ja ju súkromne tam mám zaradené.
V Podkoniciach, bývali v čase, o ktorom idem písať, v dvoch menších domoch, spojených priechodom, ktorý sa volá pitvor, starý rodičia a mamičkin brat Jožo a sestra Anna.
Vtedy sme chodievali do Podkoníc veľmi často. Vyviezli sme sa do Priechodu a do Podkoníc sme prešli peši po takej poľnej asfaltke. Asi trištvrte hodiny to bolo prechádzkou, so mnou, malou.
V nedeľu ráno, stará mama dala do kyslej kapusty variť údené klobásy. Uvarili sa, nevybrali sa a všetci išli do kostola na omšu.
A keď prišli z kostola, tak si každý nabral na tanierik kúsok klobásy a uvarenej kapusty. Nebola to ako polievka, ale dávalo sa to na plytký tanierik s chlebom. Tú šťavu si potom povytierali s chlebom.
My keď sme tam dorazili, tak mamička vybalila zákusky a dojedli sme tú kapustnicu s klobásou, ak ešte ostalo.
No a Julkina kapusta ?
U jej druhej starkej Bernardky z Vranieho, nakladali každý rok kapustu do suda. My sme už dávno v Selciach prestali a len sme kupovali v obchode. Oni nie.
Ich kapusta zo suda, bola ako remeň. Vrždavá a kyslá. Dobrá Švagriná si ju nosila domov a spolu s Julkou ju milovali.
Tá ich kapusta sudová, bola taká kyslá, že keď som ju raz ochutnala, tak som si spomenula na všetky hriechy a ústa mi vytočila. Tie dve , by sa v nej aj hádam kúpali. Janka varila kapustnicu z ich kapusty, bez smotany a kapustu nepremývala. Strašne im tak chutila.
I raz prišli na návštevu ku starkej do Žiliny a Julka išla do špajzy. A tam našla hrniec a v nej kapustnicu s naberačkou. Hádam tri tie naberačky vychlipkala len tak postojačky a prišla do kuchyne kde vraví, že tá kapustnica čo uvarili je dokonalá, fantastická, úžasná a fajná.
Jej tety Božka s Hankou na ňu pozerajú, že kapustnicu ešte nevarili. A milá Julka jedla z toho hrnca, vybratú surovú kapustu s vodou zo suda.
Takže áno, toto je Juklina vysnená kapustnica 🙂
No a táto jesenná.
Je to kapustnica, keď mám hlavne čerstvé huby. A tento rok ich mám toľko, že sa môžem nimi obhadzovať lopatou.
Dobrá Teta Pavla odišla definitívne do dôchodku. Takže na chate, je jediný zarábajúci a to Môj Dobrý Manžel. Ostatok sme všetci dôchodcovia, prisatí na sociálny systém 🙂
No a usporiadala rozlúčku so svojimi kolegami z lekárne.
Bolo ich 10 a plán bol taký, že sa pohostenie usporiada na posedení na záhrade. Je pod veľkým prístreškom a dajú sa mu zatiahnuť aj neprefukujúce bočné závesy.
A DT si to predstavovala, že urobíme chlebíčky a jednohubky a opečú si špekačky. DT občas nedochádzajú veci, lebo v tomto je ohromne nepraktická.
Tak som to vzala do svojich rúk, dajúc bokom všetky predstavy DT.
Ako prvé som sa rozhodla, že ich nakŕmime teplou várou.
Ohromne sa mi táto kapustnica vydarila, aleže ohromne a dojedla sa len tak luplo.
A že aký je rozdiel medzi jesennou a zimnou. Nuž do jesennej idú čerstvé huby a mäsové guľky. A nedávam tam klobásy údené . Údené mäso, síce uvarím vo vode, ale nedávam ho ako vložku naspäť.
No o tej akcii hádam inokedy, lebo som už popísala dosť.
Takže poďme variť.




 

Suroviny:

500 g kyslá kapusta
1 údené koleno
pás údenej gazdovskej slaniny
1 veľká cibuľa
4 cesnakové strúčiky
500 g čerstvé lesné huby
3 špekačky
veľká lyžica bravčová masť
2 čajové lyžičky soľ
1 polievková lyžica sladká mletá paprika
mäsové guľky
Na mäsové guľky :
400 g mleté miešané mäso
1 veľká cibuľa
1 čajová lyžička soľ
1 čajová lyžička drvený tymian
1 cesnakový strúčik

Postup



Vo vode uvaríme údené koleno. Mám rada údené koleno, ale Vy si dajte adekvátne množstvo údeného z akejkoľvek časti. Musí to byť ale naozajstné údené,  nie to predvarené. 
Údené nebudeme už potrebovať, pretože v kapustnici nebude. Ja potom urobím cibuľkovo-zemiakový šalát a zjeme s ním údené, ako samostatné jedlo. Po uvarení ho zabalím do alobalu a odložím.
Ostalo asi 1,7 litra údeného vývaru.
Cibuľu ošúpeme a nakrájame na kocky, dva strúčiky cesnaku ošúpeme a naplátkujeme.
Kapustu vyberieme na tanier. Nálev,  v ktorej bola,  zlejeme do pohárika. 
Kyslú kapustu vždy poprekrajujem na drobno, strašne nemám rada, keď mi visí z lyžice.
Gazdovskú slaninu nakrájame na kocky.  Bolo jej asi 30 gramov.
Vo veľkom hrnci roztopíme bravčovú masť a rozpražíme slaninu. Pridáme nakrájané špekáčkové kocky a opečieme ich
Vložíme cibuľu a poriadne porestujeme do zlata, prihodíme plátky cesnaku a ešte restujeme chvíľočku.
Vsypeme mletú papriku a premiešame aby sa rozpustila v tuku a ihneď dáme na červený základ,  kyslú kapustu.
Musíme pracovať rýchle, pretože nám tá paprika môže zhorknúť. 
Akonáhle tento základ premiešame s kyslou kapustou, máme po nebezpečenstve horknutia.
Kapustu dôkladne prehrejeme a zalejeme údeným vývarom, tak aby bolo všetko riadne ponorené.
Varíme kým nie je kapusta takmer mäkká. 
Čerstvé a očistené huby, nakrájame na kocky a pridáme ku kapustnici a dovárame všetko spolu




a dolievam pritom neustále údený vývar.
Minula som ho úplne celý.
V tejto fáze som zistila, že hrniec v ktorom varím, je malý a musela som to preložiť celé do väčšieho 🙂


Kým sa nám kapusta dovára do zmäknutia, urobíme si mäsové guľky.
Cibuľu nasekáme na jemno.
Do mäsa vyklepneme vajíčko, pridáme cibuľu, prelisujeme cesnak, pridáme soľ a tymian.
Mäso vymiešame.
Na veľkú panvicu dáme asi 4 lyžice oleja. Ja som nejako nepremýšľala a naliala som strašne veľa oleja, ako vidíte. Môžem Vám povedať, že po vypražení guliek som ho zliala a použila som ho ešte na ďalšie varenie.
Guľky nerobíme veľké, spočiatku som sa pozabudla a robila som také malé faširočky, ale guľky na lyžicu, na jeden hryz sú vážne lepšie. 
Ak si namočíte ruky vo vode, pôjdu Vám tie guľky rýchle a jedna radosť.
Panvicu som dala na zdroj tepla a guľky dávala priamo na panvicu a išlo to vážne rýchle.


Guľky opekáme zo všetkých strán do zlatohneda.
Keď už máme kapustu mäkkú, vložíme do kapustnice všetky guľky.
Keďže som už nemala údený vývar, musela som doliať normálnou, vriacou vodou. Doliala som asi liter . Dolievame toľko tekutiny, aby ste mali kapustnicu hustú, ako sa páči Vám
Privedieme k varu a do smotany pridáme niekoľko lyžíc horúcej polievky.
Takúto smotanu vlejeme pomalým prúdom do kapustnice a prelisujeme cesnak čo nám ostal.
Pamätajte, že tú smotanu naozaj musíte zmiešať s trochou horúcej tekutiny z polievky, inak riskujete, že sa Vám smotana sekne. 
Necháme prevrieť na jednu bublinu a vypneme.
No a ideme dochutiť.
Ak je Vám málo kyslá, pridajte nálev. Mne bola kyslá až dosť a vedela som, že DM by ju nejedol, takže som do polievky dala lyžicu trstinového cukru. Úplne vážne Vám to píšem. Čo Vám mám čo hovoriť, taký je život s DM.
Ak je Vám naopak kyslá málo, nič sa nedá robiť, tu pomôže pár kvapiek octu. Keď varím z mníchovskej kyslej kapusty, čo je už fertig, tak tú okysľujem vždy.
No a môžete si dochutiť ešte ako sa Vám páči, či soľou, či tým, či oným.
No, je to vážne trochu iná kapustnica a dajte jej šancu. Ja ju milujem a dokonca ju jedáva aj DM a aj si pridáva a aj ju jedáva niekoľko ráz prihrievanú. Pokladám to za obrovský úspech.
Raz som k nej urobila ako prílohu popučené zemiaky , omastené cibuľkou, ale na moje  počudovanie to nebolo ono. Chlieb je chlieb. 






Špekačky v hustej omáčke z čierneho piva

Čo sme sa my s partiou nachodili na rôzne gulášové a opekacie akcie.
Tri zásadné chaty sme navštevovali.
Jedna bola v Moštenickej Doline, druhá bola pod Špaňou Dolinou a tretia v doline pri Sklených Tepliciach.
A všetky tri boli policajné a tak sme sa nebáli 🙂
Boli sme aj na takých iných, ale to boli jednorázové akcie a v rôznych častiach Slovenska.
Jeda, teraz som si spomenula, že raz sme boli dokonca v našej Selčianskej Doline, na chate ľudí, čo bývajú asi štyri domy od mojich rodičov. Vôbec som netušila , že kde v ten víkend ideme a keď sme zabočili do Seliec, skoro som odpadla.
Tú akciu v Selciach si pamätám celkom dobre, pretože som tam prvýkrát priviedla Môjho Dobrého Manžela, čo bol vtedy len Môj Dobrý Frajer, predstaviť celej mojej partii, ako Kubíka čakateľa.
Tam bol aj raritný Jožo, čo si neviem ani za svet, spomenúť ako sa volal priezviskom, lebo do našej partii vôbec nepatril, len sme ho poznali a netuším ako sa tam vlastne nabral. Bol tam aj s manželkou a malým synčekom, čo sa volal Samuel. Neviem si síce spomenúť na jeho priezvisko, ale zato viem o ňom mnoho nepublikovateľných vecí, na ktoré si zas spomenúť viem 🙂
Vlastne okrem Jožovho priezviska a mena jeho manželky si pamätám odtiaľ ozaj veľa vecí aj keď je to už takmer 25 rokov.
Vtedy sme už mali mobily, ale takú tú prvú generáciu, ktorá nevedela robiť fotky.
To by som si asi vedela spomenúť aj na Jožovo priezvisko, lebo fotky vedia pripomenúť nielen ľudí, ale aj rôzne situácie, vône a pocity.
A po tej chate som ochorela na ľadviny, lebo tam v doline bol ešte sneh a ja som, ako dievča z hôr, čo dýcha domáci vzduch, sedela na vonkajšom sedení, len tak. Slnko svietilo, tak načo mi bola nejaká vetrovka.
No nie o tom som chcela.
Chcela som, že na tých chatách sme varili guláš….vždy, vždycúci. Opekali sa špekačky a ja som si opekala slaninu, lebo ja špekačky nemám rada.
No a potom jedol každý to, čo bolo. Všetko bolo spoločné. Každý niečo priniesol.
Raz som , okrem iných vecí, priniesla vianočku a jahodový džem a mlieko a čokoládu a granko.
Že urobím malým Čupkám a malým Šinským a malému Dingovi, hrdé raňaje s kakavkom.
Ale ráno o piatej, celú vianočku zjedli starí corgoni, kým sa odpotácali do postelí.
Detičky jedli natreté rožky odvčera, lebo Čupka, Šinský a Dinga mali v brušku, ako v izbičke
To bolo na chate v Moštenici.
Tam som chodievala hádam najradšej.
Vyhľadávali sme termíny na jar, pretože okolo celej chaty dookola rástli konvalinky.
To bolo niečo neskutočné, aj keby bolo desať stupňov, tak by som mala otvorené okná , aby som to mohla cítiť.
Občas sme na chatách , okrem gulášu piekli kuracie, občas ražniči, občas to, občas ono.
Absolútne neviem pochopiť, prečo sme naozaj nikdy neuvarili toto jedlo, základná vára, každého chatovníka.
Kto toto nevaril ani raz, tak nie je chatár.
A viete čo?
My sme sa stal chatármi len dnes.
Ja som toto jedlo vskutku nikdy, nikdy nevarila. A vskutku ani nikdy, nikdy nejedla.
Napriek tomu, že je to už desaťročia evergreen českých a slovenských kuchýň.
Dobrý Manžel sa išiel toho ujesť a DT tiež, hoci tá drdlala, žeby sa k tomu viac hodila ryža. RYžA!!!!!!!! Nemá rozum. To preto, lebo ona by jedla ryžu aj palacinkám, hádam. Ale zjedla svoju poctivú porciu, nieže nie.
A ja som jedla len zemiaky s tou omáčkou.
Stále nemám rada špekačky.

Suroviny:

Na 3 porcie budeme potrebovať :

4 špekačky
veľký orech bravčová masť
1 veľká cibuľa
2 zarovnané polievkové lyžice trstinový cukor
1 čajová lyžička ocot
2 menšie červené, hrubostenné papriky
140 g paradajkový pretlak
4 cesnakové strúčiky
chilli paprička
1 bobkový list
1 plytká polievková lyžica  sušená majoránka
1 plytká polievková lyžica sušený  tymian
440 ml čierne pivo
soľ




Postup


Špekačky môžete pokrájať tak, ako sa Vám páči. Mne sa páči, keď ich prerežem pozdĺžne na polovice a chrbát im narežem čiarami.
Papriku očistíme od jadrinca a nakrájame na prúžky. Cibuľu  nakrájame na rebrá a cesnak na plátky. Chilli papričku krájame na prúžky.
Ideálne by bolo keby ste mali hlboký kastról s hrubým dnom, v ktorej by ste mohli aj piecť v rúre. 
Ak nemáte, nič sa nedá robiť, musíte zamazať dva riady 🙂
Takže rozohrejeme kastról a  na sucho opečieme špekačky, zo všetkých strán.


Vyberieme ich z kastróla a dáme bokom.
Do kastróla dáme roztápať masť a ja som hneď dala aj cukor a cibuľu. Necháme cukor roztopiť, ale nenechajte ho skaramelizovať na tmavohnedo, len do svetlozlata, spolu s cibuľou.



Pridáme , pretlak, nasekaný cesnak, bobkový list, chilli papričku a prúžky červenej papriky. Prehrejeme a prilejeme vriacu vodu, ale len toľko, koľko sa zmestí do konzervičky po pretlaku, aby ste ho vypláchli.
Porestujeme minútku.



Dáme lyžičku soli a lyžičku octu a vsypeme tymian.
Premiešame.
Ochutnáme.
Mne to bolo dosť sladké, tak som ešte pridala trošku octu. 
Zalejeme pivom.


Privedieme k varu, prikryjeme pokrievkou a stíšime zdroj tepla.
Varíme nejakých 20 minút, aby sa nám omáčka zredukovala.
Po zredukovaní omáčky, ju ešte raz ochutnáme, vsypeme majoránku, vymiešame a poukladáme do nej špekačky.


Znovu zakryjeme pokrievkou a vložíme do vyhriatej rúry na 180 stupňov. 
Pečieme nejakých 15 minút.
Potom odokryjeme a necháme už odokryté piecť asi 15 až 20 minút. Po nejakých 10 minútach som zapla aj ventilátor.
Po dopečení omáčka so špekačkami vyzerala fantasticky.


A tá omáčka aj skvelo chutila a špekačky v nej vraj tiež.
Vraj prečo som to nikdy predtým nevarila.
No. Lebo nemám rada špekačky. Také ľahké.



 

 

 

 

Huby sterilizované vo vlastnej šťave

Ako som manželkou Môjho Dobrého Manžela, tak si nepamätám ani jeden rok, v ktorý by som musela šetriť hubami. 
Za tých 24 rokov, ani jeden.
Skôr som musela riešiť, ako ich uchovať .
Spočiatku sme na chatu chodievali len na dennú návštevu, tak trikrát do roka.  Bývala tu babička a aj v druhej polovici chaty, bolo omnoho živšie.
Na hubačku chodieval len DM a Dobrá Teta Pavla, tá mi zavárala huby do sladkokyslého nálevu.
Vtedy som varievala kura na pomarančoch a tam sa tieto vyžadovali.
DM sa ho prejedol a milé kura na pomarančoch upadlo do zabudnutia a huby v sladkokyslom náleve tiež.
So sušenými sa viem vyrovnať, ale nemusím ich.
Keď nám babička umrela (božtek do nebíčka) a v druhej polovici ostal len deda Oldřich s Vilmou, tak sme na chatu začali chodiť najprv na tri týždne. Potom na mesiac. Potom na celé leto. Potom na tri mesiace a teraz sme tu od apríla do konca októbra….. s miernymi prestávkami, keď potrebujeme na pár dní odbehnúť do Mníchova, alebo sme potrební na Slovensku.
Ako DT Pavle umrel Ľubomír , tak začala viac chodiť na chatu, hlavne kvôli hubačkám a ako ostala na dôchodku, tak usúdila, že jej tu s nami bude lepšie, ako byť sama v panelákovom byte.
A odvtedy som sa naučila bezuzdne míňať huby na čokoľvek.
Len keby som ich mohla nejako mať aj v zime v Mníchove.
Ja sušené nejako, čojaviem. Nemusím.
Neviem ako by som urobila hubovú omeletu zo sušených. 
Tak sme asi dva roky mrazili.
Nerobte to.
Rôzne peripetie to obnáša a moja empirická skúsenosť vraví, že nie.
No a potom som prešla na toto zaváranie.
Tiež to má rôzne vecičky, ako sa to môže pokaziť.
V jeden rok sa pokazili úplne všetky poháre. Všetky.
Aj v mojej bystrickej špajze, aj v mojej mníchovskej špajze, aj v špajze Dobrej Cerky, aj v selčianskej špajze. To bolo smradu!!!!!!!!!!!!!
Sterilizovala som len polhodinu , napriek výslovnému odporučeniu DT Pavly na hodinu a pol. 
Potom som trochu tápala vo veľkosti pohára, ale tak nejako som už spokojná.
Takže , ak už máte nasušených húb za detskú vaničku, už ste mali trikrát vyprážané hubové rezne, štyrikrát na rôzne spôsoby gulášov, zapekané, raňajkovú praženicu každý druhý deň a stále Vám nejaký otrok, nosí z lesa plné koše, tak skúste tento spôsob.
Ja na to nedám dopustiť.
Používam doslova a do písmena na akýkoľvek spôsob.

 

Suroviny:

 

 

 

Zmes lesných húb
zarovnaná polievková lyžica soli

Postup

 

 

Je to veľmi jednoduché.
Mne DT vždy namieša rôzne odrody, vraj je to lepšie. Ja som barbar, ja v tom nevidím žiaden rozdiel
Potom mi ich načistí a aj nakrája. 
Do veľkého kastróla dáme tie hubové kúsky a podlejeme studenou vodou. Nie veľa, len tak aby sa nezačali prichytávať na dno, kým pustia svoju vlastnú šťavu.
Posolíme a pod pokrievkou dusíme dvadsať minút.
Necháme vychladnúť.
Pripravíme si dôkladne čisté poháre a viečka vysterilizované vo vriacej vode.
Plníme hubami a šťavou.
DT sterilizuje hodinu a pol, ja potajomky len hodinu.

 

Puding z jablkového kompótu

Keď som bola v lete v Selciach, bývali sme ja, aj Môj Dobrý Brat v rodičovskom dome. Jožko opatruje oficiálne tatíka a ja som mu prišla tak nejako uľaviť od povinností a bola som rada v kruhu svojej rodiny.
Cítila som sa znovu ako za starých čias.
Bývať v mojom rodičovskom dome.
Často chodievam na Slovensko, ale stále chodievame na noc do nášho bystrického bytu. DM tam má svoju pracovňu, mňa odvezie do Seliec, on pracuje a poobede príde za mnou. Ako z roboty.
Pobudneme v kruhu mojej rodiny pár hodín, a vrátime sa do bytu .
Nechcelo sa mi odtiaľ odísť a tak z plánovaných dvoch týždňov, som bola na Slovensku takmer sedem. Milovala som každý jeden deň.
Nesmierne mi chýbajú.
Rozličnosti medzi rodinou DM a mojou rodinou sú zásadné a niekedy ma dobehnú . Mám rada rodinu DM, ale bola som rada, že môžem nejaký čas tráviť práve s mojimi.
A myslím, že aj rodina DM bola celkom rada, že majú na chvíľu svojho Kubíka len pre seba. 🙂
Mala som jedného známeho, ktorý si vzal za manželku dievča, z ich spoločného sídliska.
Po svadbe sa odsťahovali žiť a pracovať do zahraničia kde sa im aj narodili deti a tie už mali aj cudzie občianstvo.
Pri svojich návštevách za rodinou do Bystrice, sa na sídlisku pekne krásne rozdelili….manželka išla s dcérou k svojim rodičom do trojizbového bytu a manžel išiel s druhým dieťaťom do trojizbového bytu svojich rodičov. A vymieňali si počas týchto návštev deti. Samozrejme mali aj spoločné aktivity, ale tento systém im fungoval.
No ja som to nešla pochopiť . Vtedy som ešte nebola manželkou môjho DM, len čakateľkou. Teraz po 24 rokoch manželstva sa na to pozerám celkom s porozumením 🙂 . Ja by som to takto nerobila ani teraz, po toľkých rokoch, ale ako píšem, som s tým ich riešením uzrozumená bez zdvihnutého obočia.
Tak ma napadlo, že či sú ešte manželmi.
No a keď som bola teraz v tých Selciach, bola som ako brat a sestra u rodičov, ako za mojich mladých čias.
Akurát mamička už býva inde…………………a pozerá sa na nás už len z fotografií. 🙁 (božtek do nebíčka)
Bolo to také zvláštne, že tatík má teraz svoju izbu v mojej, bývalej detskej a ja som spala v rodičovskej spálni, vo veľkej , rodičovskej, manželskej posteli, ktorá sa mi už vôbec nezdala taká veľká, ako kedysi.
A mamička sa na mňa pozerala z kolorovaného obrazu, na ktorom je ako svadobná družička na niečej svadbe. A ja som spala pod svadobnou fotografiou mojich rodičov.
A viete čo? Bolo to príjemné.
DM prišiel za toto obdobie za mnou 2x a ostal vždy na pár dní.
Na záhrade máme staručkú jabloň. Štrúdlovku. Je už veľmi vráskavá a rozložitá. Všetky deti ju majú radi, pretože každé sa nej učilo šplhať. Má vhodne umiestnený konár, na ktorý sa po pár pokusoch, nejako doťahá a dá sa ňom veľmi pohodlne sedieť a hompáľať nohami.
Ako sme sa prechádzali popod ňu videla som, aká je už veľmi stará. Zarodí už len občas, ale rodina nemá v úmysle ju odstrániť. Aj keby už nezarodila nikdy.
Tento rok mala na sebe a hlavne pod sebou, viac jabĺčok ako inokedy.
Práve toľko, aby si Maťka urobila pre deti nejaké tie poháriky s pyré. Janka si zavarila pár pohárikov a my sme pozbierali pod stromom padavky do prepravky pre DobrúTetu Pavlu.
Dt si uvarí jablčný, tuhý lekvár na koláče, ktorý ona volá jablečné povidla a DM sa tešil ako mu uvarí kompót a puding.
Ja som to videla prvýkrát vlani na chate.
Vôbec som nešla pochopiť keď DT vravela, že ide uvariť kompót a Kubíkovi zažiarili oči. Veď som pred pár rokmi , zavarila jablká ako kompót a ani sa ho nedotkol. Jedine do koláčov som ho spotrebovala.
A oni nešli pochopiť, že neviem o čom hovoria.
No nevedela som. Vy ste to poznali?
Je v Česku celkom bežné, že kto má jablká, tak si normálne k nedeľnému obedu, uvaria ako dezert , kompót. Nezavaria to, poriadne to vychladia a jedia to.
Pavla mi vysvetľovala, že to je taký prvorepublikový zvyk v českých domácnostiach. Keď to urobila pre svojho priateľa Ľubomíra (božtek do nebíčka), tak ten chcel aby tie jablká plávali v tom náleve. Aby mu urobila veľa, veľa sirupu.
Urobila mu kompótu plný hrniec a on chodil aj v noci, potajomky upíjať po naberačkách , tú šťavu. A cez deň bol za estéta a naberal si ten kompót, ako dáma, do brúsenej kompótovej mištičky. Tak sme si zaspomínali zase na Ľubomíra.
A, že to má rád každý, český chlap.
Predstavte si to. A ja som o ničom nevedela, lebo ten môj český chlap sa o tom ani nezmienil.
Tvrdí, že zmienil a že asi nedával pozor, keď mi to hovoril 🙂 Tak som mu to odpustila.
Prvá prepravka jabĺk, padla celá na tie povidla a na natlačenie do pohárov na záviny, som sa chystala priniesť, keď sa budem vracať zo Slovenska.
No chceli sme.
Posledný týždeň som dostala prudkú, žalúdočnú virózu, o ktorú sa podelili so mnou moje vnúčatá. Bola to taká chytľavá záležitosť, ktorá prebehla celou rodinou Dobrej Cerky a tak sme sa báli, aby sme nenakazili niekoho v Selciach a neodniesol si to tatík, že akonáhle som bola schopná jazdy, odišli sme na chatu.
Bez jabĺk
A DM neustále ovrával ten kompót.
A potom si spomenul aj na puding.
Vraj mu ho pripomenul minulý rok, bývalý sused z chaty , David , ktorý práve odchádzal zo záhrady, že mu volala jeho mamka. aby prišiel, že urobila tento puding.
Ako to David počul, tak v tú ranu pustil z ruky fúrik a čakan, nechal ho tam kde bol a utekal ozlomkrky do auta oblečený do montérok a roztrhaného trička
A my sme boli bez štrúdloviek.
Tak sa DM dohodol so svojou sestričkou a utekal ku nej domov, do záhrady, pozbierať, ak bolo čo.
Je veľké šťastie, že bratranec Michal sa odsťahoval aj so svojou chovateľskou stanicou írskych vlkodavov, do svojho, nového domu, pretože tie jablká nikto iný nejedol, ale jeho vlkodavy ich milovali a čistili celú záhradu.
Tak priniesol padavky .
Dobrá teta urobila kompót a potom aj ten puding.
Takže áno, nerobila som to vlastnoručne ja, ale vlastnoručne som pri tom , dôkladne asistovala.
A skutočne, keď som videla ako si taký, vychladnutý kompót, naberali a jedli to pri obede, servírované v skle a porceláne, tak ma to doslova prenieslo do čias „tatíčka Masaryka“ a navodili tú, prvorepublikovú , atmosféru.
Neviem či s týmto receptom niekoho poteším a navnadím, ale vkladám ho sem už len preto, aby som na to nezabudla, keďže DM „nedáva pozor“ keď mi vraví, že by si dal jablkový puding z kompótu.





Suroviny:

Recept je vskutku problematický, pretože sa nedajú odhadnúť množstvá a musíme sa spoliehať na svoj vlastný jazyk a chuťové poháriky.

Na kompót :
Povedzme že máme za misu padaných jabĺk, po očistení nám ostane nejaké kilo
Drievko škorice, alebo lyžička mletej
Citrónová kôra z jedného citróna +  citrónová šťava po lyžičkách
5 klinčekov
cukor
Na puding :
1 balíček vanilkového pudingu

Postup

Jablká ošúpeme, zbavíme jadrincov, vyrežeme všetkých bobov. 
Jabĺčka nakrájame na kúsky,  ako do kompóta.
Klinčeky môžeme v mažiari rozdrviť , na úplný prášok, ale na chate nemáme mažiar, tak ostal v celku.
Bio citrón, alebo normálny citrón, ktorý sme dôkladne kefkou vydrhli pod tečúcou vodou, ošúpeme škrabkou na zemiaky. Dávame pozor, aby sme zabrali len žltú kôru bez tej bielej, horkej. 
Ošúpaný citrón odšťavíme. 
Do kastróla s hrubým dnom, vsypeme, čo ja viem….na začiatok,  štyri, , ,  polievkové lyžice cukru
Necháme ho trošku roztopiť, ale nie do zhnednutia, dokonca nemusí byť ani celkom úplne roztopený a nech je len veľmi ľahučko zlatý.
Niekedy,  vyskúšam urobiť regulárny  karamel, ale nerobila som to ja a DT Pavla to robila práve takto, ako píšem. 
Na zľahka roztavený cukor,  vlejeme pohár vody, cukor zatuhne a my miešame pokiaľ sa znovu neroztaví.
Pridáme jablká a premiešame.
Pridáme žlté,  citrónové šupky, klinčeky, alebo klinčekový prášok, škoricové drievko, alebo práškovú škoricu.
DT chcela dať aj badyán, ale DM jej to zakázal. Ak máte radi túto chuť, tak dajte jednu hviezdičku.
Znovu premiešame.
Teraz sa musíte rozhodnúť, čí preferujete veľa kompótovej šťavy, alebo nie.
Keďže sme vedeli, že budeme chcieť robiť aj puding, tak sme doliali vodu tak, že jablká boli takmer ponorené.
Premiešame a pomaly začneme dusiť v tej šťave.
Správne uvarené jablká, musia byť mäkké, ale nie na kašu.
Sirupu je dostatočné množstvo na to,  aby sme ho mali za pohár a stále ešte ostane tak, aby bol kompót kompótom a nie len čistými udusenými jablkami.
Ak nemáte toľko, tak pohodlne dolejte vodu a nechajte na bublinku prehriať.
No a príde na rad ochutnávanie.
Je Vám to dosť sladké? Ak nie doslaďte.
Radím práškový a nie kryštálový cukor. 
Pridajte za lyžicu citrónovej šťavy.
Ochutnajte.
Ak Vám tá chuť sedí skúste ešte jednu lyžicu šťavy.
Ak je Vám málo škorice , tak sypnite ešte pol lyžičky.
Takýmto spôsobom sa dopracujete k chuti ktorá Vám sedí.
Znovu prehodnoťte či je dosť šťavy a vypnite.
Vyberte citrónové šupky.
Pokiaľ chcete robiť aj puding, nechajte trošku vychladiť kompót a odoberte  veľký pohár šťavy.

Zároveň odoberte jablká,  tak do hlbokého taniera a dajte do rajničky.
V sirupe , ktorý ste odobrali z kompótu,  do hladka vymiešajte balíček vanilkového,  pudingového prášku.
Jablká v rajničke rozohrejeme a vylejeme do nich rozriedený,  pudingový prášok. Ten tam vlejeme a miešame,  kým nezačne tuhnúť. Vypneme
Dobrý Manžel chcel ten puding v tom hlbokom,  tanieri, aby som sa neobťažovala s mištičkami, že to aj tak bude jesť, len on. 
Takže sme mu splnili želanie, ale predsa sme len dali aj do misky.

Je absolútne nevyhnutné, aby ste kompót skladovali v chladničke, pretože musí by dokonale vychladnutý. 


Neviem koľko vydrží, ale viac ako tri dni by som tomu, určite nedávala. U nás padol do druhého dňa.

Wrap s mletým mäsom

Martin je partner sestry Môjho Dobrého Manžela, Kačenky.
Dobre som Vás zmiatla a premietate si v hlave, kto je vlastne Martin?
Otec Terky a Karky.
Náš Dobrý Švagor.
Je to naplavenina do rodiny, ako som aj ja.
Držíme spolu.
Je nesmierne sexy. Asi preto, lebo mi príde ako mladšia verzia Môjho Dobrého Manžela, s vypracovanejším telom.
Kačenka s mojim DM, toto moje vyjadrenie berú, úplne normálne, bez toho aby mi robili problémy a robili si z toho ťažkú hlavu. Asi preto, že ma poznajú a vedia ako to myslím.
Keď Kačenka posiela fotky z rodinných sešlostí, vždy pošle jednu-dve s názvom „pro Mínu“ a tam je Martin v nejakej, prekliato mužnej póze, napríklad rúbe drevo, alebo je vyzlečený do pol pása. Vždy to ocením 🙂
Ale nič na svete nevyváži to, aký je to kuchár.
Pred niekoľkými rokmi si odniekiaľ dovliekol obrovský gril na plyn, ktorý bol pokazený a majiteľovi asi nestál zato, aby ho dal opraviť.
Martin ho opravil, je to nástrojár, takže to dal.
Je to gril ako z amerických filmov a Kačenkina rodina normálne v strede týždňa, hocikedy večeria, to čo si na tom grile urobia. Presne ako v amerických filmoch. Robia tam asi všetko a nesmierne im to závidíme.
Keď sme na chate, tak nás hocikedy pozvú a je to perfektné.
Kačenka upečie nejaký veľmi rýchly koláč a fantastický, fantastický quiche, (kiš). Martin čistí zeleninu na šalát a na grilovanie a pripraví si mäso. Zálievky si tiež robí sám.
Kačenka naskladá omáčky, pitie, chlieb, pečivo, prílohy do košíka a prestrie stôl.
S DM sme tam ako v božom košiari. Sedíme a jeme a všetko chutí fantasticky.
Potom sa hráme vedomostnú hru „desiatka“.
Martin je ako ďalšia naplavenina , tentokrát do slovenskej rodiny. Julkin partner, Roman.
Oni sú Roman a Martin v Desiatke navlas rovnaký.
Oni tú správnu odpoveď ani nemusia vedieť, ale si ju nejakým ozaj vtipným spôsobom odvodia a v drvivej väčšine je to správna odpoveď. Napríklad boli tam otázky, že boli dané mená a my sme mali povedať v akom odvetví dostali Nobelovu cenu.
A bol tam istý Paul Nurse.
Nikto z nás to meno v živote nepočul a netušil čo ten človek robil.
A teraz neviem, či Roman, alebo Martin si povedali….že Nurse je po anglicky sestrička a tak povedal….zdravotníctvo. A skoro nás porazilo, ten chlap skutočne získal nobelkovku za zdravotníctvo, nejaké úžasné výsledky mal v genetike.
A vrátim sa k tomu vareniu.
Martin nám nerobí len také zvyčajné veci, on nám skutočne robieva aj špeciálne veci.
Naposledy to boli tieto wrapy.
Ježiš neskutočne sme sa dobre najedli.
To bolo fantastické, fantastické, fantastické.
Celé to kombo, ktoré nám Kačenka s Martinom pripravili.
Zákusky, kiš, šaláty, zelenina, vychladené nápoje, skvelá káva, drinky, atmosféra.
Bol to skvelý večer.
A teraz k jedlu samotnému.
Wrapy samotné, sú podľa mňa veľmi nedocenené v slovenských domácnostiach.
Tortily sa dajú naplniť hocičím, naozaj hocičím.
Vynikajúce nahrádzajú kalorický chlieb a dokonale zasýtia.
Teraz keď som pozerala, na rôzne wrapové náplne, tak som našla mnohé, nové inšpirácie a asi urobím nejaký wrapový seriál na blogu.
Veľmi ma táto predstava, nejakým spôsobom nakopla a inšpirovala som sa.
Už minulý rok, tým, že som sa venovala opatere rodičov, na blog som nemala absolútne tvorivý priestor.
A keď nám mamička napokon umrela, tak som ostala taká nejaká paralyzovaná, že som si vážne myslela, že umrel s ňou, aj môj blog.
Skalný sledovatelia sa presunuli inam a sem už zablúdi len niekto, kto má v obľúbených nejaký môj recept.
Návštevnosť je oproti tomu, aká bola, mizerná.
Neviem, či sa mi podarí blog resuscitovať, ak nie, nevadí, budem ho mať len pre svoje potešenie a náhodných okoloidúcich.
Takže ten Martin ma vlastne posunul svojím varením, znovu na čiaru.
Díky kámo. Švagre.
Tento recept niekto na webe nazýva aj burgerový wrap. Urobila som ho podľa toho, čo chutí nám .
Naozaj Vám toto jedlo veľmi odporúčam.
Nie je to drahé, je to veľmi rýchle a chutné.



 

Suroviny:

 

500 g mleté hovädzie mäso
1 cibuľa
2 veľké cesnakové strúčiky
veľká kytica petržlenovej vňate
1 čajová lyžička soľ
čerstvo drvené  korenie
malá lyžička cayenské korenie 
čerstvo drvené štipľavé papričky
lyžička mletej sladkej papriky
lyžička sušený tymian
šalátové listy
kolieska kyslých uhoriek
plátkový syr
5   čistých tortíl

Na omáčku :
2 polievkové lyžice majonéza
2 polievkové lyžice kečup
2 polievkové lyžice horčica
1 malá červená cibuľa
4 malé nakladané kyslé uhorky
limetová, alebo citrónová šťava
soľ

Na dresing :
1 malý hustý biely jogurt
4 jarné cibuľky aj s vňaťou
1 malá lyžička sušený cesnak
citrónová šťava
drvené papričky a korenie
soľ

čerstvá zelenina

Postup

 

Mleté mäso (ja som mala miešané hovädzie s bravčovým) premiešame s nadrobno nasekanou cibuľou, petržlenovou vňaťou a prelisovaným cesnakom.
U nás máme radi všetko čo je pálivé, preto som pridala aj cayenské korenie, aj chilli papričky a nakoniec aj drvené korenie.
Vy si do mletého dajte koreniny, na aké ste zvyknutí a aké preferujete. Pridáme soľ a sušený drvený tymian.
Všetko dôkladne premiešame.
Ideme si pripraviť omáčku.

Nasekáme na  malé kúsky červenú cibuľu a kyslé uhorky.
Vymiešame do hladka majonézu, kečup a horčicu.
Pridáme nasekanú cibuľu a uhorky. 
Okyslíme citrónovou šťavou a osolíme podľa chuti.
Na každú tortillu natrieme surové vymiešané mäso, ako keby sme ju natreli nátierkou.

Robte to rukami, to je najlepšie.
V jeden deň som dávala približne 150 g mäsa na jednu placku, ale DM povedal, že to bolo príliš.
Na budúce som teda dala na každú placku 100 g.  
Tak som to uviedla aj v tomto recepte.
Pokiaľ sa Vám to zdá málo, gramáž si upravte.
Panvicu s hrubým dnom rozohrejeme.
Olej nedávajte, nanajvýš pár kvapiek, ktoré rozotriete papierovou utierkou.
Na panvicu dáme natretú tortillu tak, aby bola mäsom nadol. Nebojte sa mäso Vám pri manipulácii neodpadne. 


Opekáme približne tri minúty.
Z panvice ju môžeme odobrať dvoma spôsobmi.
Bud priložíte na tortillu pokrievku, ktorá je menšia ako panvica , panvicu prevrátime a pomocou pokrievky tortillu prenesieme z panvice. 


Alebo druhý spôsob.
Priklopíme panvicu tanierom , prevrátime a máme tortillu rovno na tanieri.
Už viete prečo nedávame na panvicu olej?
Mäso sa spečie a bude sa Vám zdať toho málo, nám to vyhovovalo takto a ak máte svoje pochybnosti, skúste si pridať a uvidíte.


Na opečené mäso rozdelíme uhorkovú omáčku, pokladieme kolieska kyslých uhoriek a nasekané šalátové listy. Ja som mala ľadový šalát, ale môže byť aj rímsky. Aký chcete.


Mal by tam ísť aj plátkový syr, ale u nás sa takto syr neveľmi používa, preto som ho vynechala. 
Tortillu uzatvoríme obálkovým spôsobom a vytvoríme wrap.
Ja potom ešte tieto balíčky vrátim na panvicu, aby sa prehriali  z obidvoch strán a nasiaknu do seba tuk, ktorý pustilo mäso, pri opekaní.
Pri tomto prehrievaní sa aj trošku roztaví ten syr.


Ja som podávala s čerstvou zeleninou.
Ako zálievku som urobila jogurtový dressing, ale môžete použiť aj hotové grilovacie omáčky, alebo urobiť klasický zeleninový šalát.
Fajnotka nesmierna. 

Šošovicovo-mrkvové knedlíky so zeleninovým karí

Keď ma Adík a Evka Dingovci viezli na pohotovosť a ja som mala nejakých 38 rokov, tak Adík skonštatoval : „No doteraz som vás zbieral po baroch, a odteraz Vás budem voziť po doktoroch“. Starnete ženy.“
Niežeby som dovtedy na pohotovosti nebola, ale vždy len s nejakým boľavým zubom alebo uchom. Ale toto ma viezli so žlčníkom tuším.  Presnú chorobu si nepamätám, ale pamätám si tú vetu.
A to bolo pred viac ako dvadsiatimi rokmi. 
Tušíte ako sa toho na mňa nabalilo,  za tie roky?
Jedinou potechou v tomto stave mi je, že načisto všetky kamarátky v mojom veku,  sme na tejto úrovni. 
S Evkou keď dáme teraz besiedku, tak štvrtinu sa sťažujeme na rodinných príslušníkov, štvrtinu rozoberáme, čo nám najnovšie vyviedli naši, alzheimerom postihnutý rodičia a polovicu o tom čo nás bolí a čo sa nám najnovšie pokazilo v ústrojenstve.
S kamarátkou Hankou Králkou, sa nevídame tak často, ako by sme obidve chceli, ale navzájom stále o sebe vieme a sledujeme sa. Kedysi, to  sme sa raz za dva roky stretli a v nejakej krčme sedeli aj päť hodín, kým sme si všetko dopodrobna povedali.
Teraz sme sa takto výborne porozprávali, keď sme čakali na vakcínu a potom sme si išli sadnúť na lavičku v nemocničnom komplexe a tam sme sedeli zo dve hodiny. Ohromne nám to dobre padlo, že nejakým zázrakom sme dostali časenku na rovnaký dátum a pol hodinu po sebe. Beriem to ako výbornú náhodu, pretože ja som prišla na vakcínu z Mníchova a ona zo Švajčiarska.
A s bývalou spolužiačkou, som sa vynikajúce porozprávala v čakárni u lekára. Boli sme tam len my dve a nikto nás odtiaľ nevyhadzoval. Kúpili sme si kávu v automate a výborné to bolo.
Vážne,  niet civilizačného neduhu a vyššieho veku, ktorý by som nemala. 
A ako som nevedela  kedysi, pochopiť ľudí , čo sa mi motali na chodníku popod nohy, lebo buď krívali, alebo išli pomaly, alebo sa popletali.
Teraz!!!!! 
Tak sa všetkým mocem, pod nohy, čo sa šmatlem popri stene a dobreže nerúčkujem po jej obvode. Normálne čakám, kedy ma niekto nakope, viete kam. Našťastie ja som zdohadlivá a mocem sa po von vtedy, keď už nehrozí, že budem v dráhe mladým,  krásnym a energickým rýchlochodcom. 
Kedysi , keď ma privial nejaký vietor k lekárovi, tak som bývala najmladšia v tej čakárni a bola som vybavená behom mrknutia oka. Do frasa, kde sú tie časy.
Pred rokom sa ma pani v pokladni na lístky, opýtala, či už mám nárok na dôchodcovskú zľavu!!!
A minule,  keď nejaká vysokoškoláčka v mojej fb skupine robila nejaký prieskum o pití kávy, tak na môj vek už nebola kategória. No uznajte.
No a k môjmu vysokému tlaku, obezite, cukrovke, zabúdaniu, žlčníku, artrotickému kolenu, drevenému členku pribudla, ako sa zdá aj alergia na lepok.
Nie som si tým celkom istá, ale nejaké indície k tomu vedú. Ešte som to nezačala naozaj riešiť, ale minimálne som urobila nejaké stravovacie opatrenia.
Keď som videla tieto knedle, tak som si povedala, žeby to nemuselo byť zlé, na odľahčenie . 
Ja viem, že sú nie bezlepkové, ale minimálne neobsahujú toľko múky ako obyčajné.
Tak som ich teda vyskúšala a urobila som k tomu karí a vkladám celé toto jedlo ako kombo.
Vôbec to nebolo zlé a minimálne viem, že sa to dá aj takto. 
Možno to zaujme aj Vás. 
DM aj ja odporúčame. 

Suroviny:

Na tri až 4 porcie budeme potrebovať :

Na 12 kusov guliek :

100 g červená lúpaná šošovica
2 mrkvy (150g)
100 g tučný tvaroh
120 g celozrnný toastový chlieb 
120 ml horúce mlieko
1 vajce
čajová lyžička soli
čerstvo mleté korenie
strúhanka na zahustenie

Na karí :
1 cuketa
1 menšia brokolica
1 batát – sladký zemiak cca 200g 
1 chilli paprička
šťava z limety
1 cibuľa + 2 cesnakové strúčiky
1, 5 polievková lyžica červená kari pasta
400 ml kokosové mlieko
koriandrová vňať
2 polievkové lyžice olej

Tento recept som varila z polovičného množstva surovín

Postup

Červenú šošovicu uvaríme v slanej vode. Ja ako som ju postavila do studenej vody na plameň, odstavila som ju o 15 minút. Vyberieme z vody a necháme odkvapkať.
Mrkvu ošúpeme a nastrúhame na malej slzičke. Teraz keď pozerám fotku surovín, tak vidím, že tú mrkvu som vlastne strúhala na veľkej slzičke.
Chlieb som použila starší, toastový,  celozrnný. Nemusí to byť toastový, môžete použiť aj celozrnné rožky, alebo žemle, všetko od včera.
Nakrájame ho na malé kocky.

Do misy vložíme nakrájané kocky chleba a vylejeme k nemu teplé mlieko a pridáme celé vajce.
Toto vymiešame a vložíme ostatné suroviny, ako sú uvedené v rozpise. Pridáme ešte lyžičku soli a čerstvo drvené korenie.
Ja som mala veľmi riedku tú zmes, tak som musela dosypať strúhanku.
Hustota cesta záleží napríklad ako sa trafíte s mliekom, aké veľké vajce dáte, akú hustotu má tvaroh.
Tu sa musíte riadiť intuíciou a ak je riedke tak zahustiť strúhankou, alebo prisypať viac chlebových kociek. A ak je naopak príliš husté, tak priliať mlieko.
Cesto musí vyzerať ako kompaktná celistvá guľa.

Z cesta urobíme 12 rovnako veľkých guliek.
Dáme variť veľký hrniec s vodou a lyžicou soli a keď začne vrieť, stiahneme zdroj tepla, aby sa voda len tak prevaľovala a neklokotala a vložíme knedle.
Varíme 25 minút, na veľmi miernom zdroji tepla.
Podberákom vyberieme, poukladáme vedľa seba na rovnú podložku a prikryjeme aby neoschli.


Cuketu ošúpeme, nakrájame a polmesiačiky. Brokolicu dôkladne očistíme a rozoberieme na veľmi malé ružičky. Hlúb obielime, odstránime poškodenú časť a nakrájame na malé kocky, rozhodne ho nevyhadzujeme.
Sladký zemiak ošúpeme a nakrájame na centimetrové kocky.


Tu trochu odbočím a výrazne to oddelím, od postupu, aby ste to v prípade mohli preskočiť, keď to nebudete chcieť čítať.
Písala mi o radu pani, ktorá varila jeden môj recept z blogu, kde ide batát. A ,že ona počula, že to je sladké a nedobré, tak miesto batátu, dala obyčajný zemiak. No a výsledok nevyzeral tak ako ten môj.
Nie priatelia moji, takto to vážne nefunguje.
Áno batát je sladký, ale zároveň má vlastnosť, že on v tom jedle nasaje chuť pridaných surovín a v takýchto jedlách skutočne necítiť, že je sladký. Keď sa pripravuje ako príloha, napríklad hranolky, alebo pečené na plechu, tak skutočne viete, že je to sladké. Povedzme ako mrkva Ale niekomu to nemusí vôbec vadiť . Napríklad ja aj DM, keď sme na jedle a sú v ponuke batátové hranolky, tak si dávame jedine tie a doma ich tiež robievam a nemáme s nimi najmenší problém. Ja mrkvu nezjem, ale batát áno. Na tú chuť sa dá zvyknúť, v kombinácii s tymianom, alebo cesnakom je to dokonalé a ako bonus máme vyššiu minerálnu hodnotu a nižšie kalórie, ako pri bežných zemiakoch.
A keď sú batáty súčasťou omáčok, tak sú bezkonkurenčné, pretože sa veľmi rýchle rozvaria a zahusťujú pokrm, bez pridávania múky. Ak by Vás mal ten sladký zemiak odradiť, tak Vás prosím, aby ste tomu dali šancu aspoň jeden raz. Napríklad v tomto karí. A znovu k receptu.



Cibuľu nasekáme, cesnak naplátkujeme a chilli papričku nakrájame na prúžky.
Do veľkého hlbokého kastróla dáme rozohriať olej a popražíme na ňom cibuľu, cesnak a papričku.
Pridáme červenú kari pastu. Kari pastu dostať už bežne aj na Slovenku. Určite ju majú napríklad v Tescu. Nie konkrétne túto, ale pozerala som, že majú nejakú v ponuke. pod názvom červená kari pasta 🙂



Je to koreniaci polotovar zredukovaný do pasty a je to rýchlovka.
Všetko v hrnci premiešame aby sa kari pasta rozpadla a pridáme všetku zeleninu. Pridáme pár lyžíc vriacej vody.
Ja zeleninu na chvíľu vždy prikryjem pokrievkou, aby sa zaparila a pustila trošku šťavy, stačí tak na dve , tri minúty. Zeleninu premiešame dôkladne so základom.




Pridám lyžičku soli a 200 ml horúcej vody (približne)
Nakoniec pridáme plechovku kokosového mlieka.
S kokosovým mliekom sa to má tak, že občas je to biela tekutina, občas zrazená biela tuhá hmota, ktorá má pod sebou číru vodu. Nepátrala som potom, prečo je to raz tak, raz onak.
Táto plechovka, keď som ju otvorila, tak som musela tú zrazenú časť kokosového mlieka , vyškrabať nožom a potom som sa celá obliala tou čírou vodou na dne plechovky. Nech je ako chce. Všetko čo je v plechovke, patrí do hrnca.

Rýchle privedieme k varu, stíšime zdroj tepla a necháme bublať pod pokrievkou približne desať minút.

Odstavíme hrniec a podľa svojej chuti pridajte buď soľ, alebo korenie, alebo niečo pálivé.
Nakoniec pridajte šťavu z celej limety.
Pred podávaním posypte porcie koriandrovou vňaťou.



Dusené klobásky so zemiakmi v pive – írsky stew

Čo sa týka pohrebov , tak ja môžem ísť robiť plačku do akéhokoľvek kúta sveta. 
Spoľahlivo oplačem člena, jedno akého  spoločenstva, o ktorom som dovtedy,  nikdy v živote nepočula.
Keď umrel manžel Alžbety II., princ Filip, pri sledovaní jeho pohrebu v TV som plakala, ako keby to bol môj rodný otec.  A o Betke ani nehovorím, to som normálne , dobreže hlasným plačom, nebedákala za takou dobrou kráľovnou.
Čo sa týka pohrebov, tak moje detstvo bolo,  v tomto smere,  ohromne prajné
Môj rodný dom stojí pri odbočke na cestu, ktorá vedie na cintorín. 
Takmer každý pohreb išiel okolo nás a ja ako dieťa som , sledovala každú jamu, ktorú hrobári kopali.
Mala som potajomky skrytú, čiernu šatku, ktorú som premiestnila z mamičkinej skrine do mojej a akonáhle som počula biť pohrebné zvony, tak som si ju dala na hlavu a utekala,  čo mi nohy stačili na cintorín, aby som úbohého nebožtíka pochovala spolu s pozostalými. 
Mala som maximálne 7, alebo 8 rokov, tá šatka mi bola veľká, veď bola mamina. 
Bola taká, akože „hodvábna“. Tá sa nedávala na hlavu, ale na krk do kabáta.
Šmýkala sa ako šľak a neustále sa mi rozväzovala a tak som ju furt uťahovala,  z celej mojej detskej sily v rúčkach. Potom som ju začala zaväzovať na hrčku. Konce tej šatky mi viseli spod brady až po pás, a tým neustálym uťahovaním a rozhrčkávaním a  nežehlením, vyzerala skôr ako handra na čistenie topánok, a nie smútočná šatka.
To, ako som bola oblečená, som veľmi neriešila, veď som mala predsa smútočnú šatku na hlave.
Jeden pohreb ma zastihol maximálne nepripravenú, to som mala oblečené tepláky s teplákovou bundou. To sa mi zdalo strašne nedôstojné na takú udalosť, tak som si na tú teplákovú súpravu , obliekla také froté,  krátke,  šaty, ktoré mi ušila teta Anička , na dovolenku k moru. 
Vyzeralo to ako šatová zástera a vzor na tých šatách, bol vskutku…..pestrý.
Jačavý oranžový základ s veľkými rôznofarebnými kvetmi.
Videlo sa mi to, že vyzerám ohromne.
A utekala som, čo mi nohy stačili, aby som to neprešvihla.  Tie  rozstrapkané,  zhúžvané konce  šatky, za mnou viali, ako šarkanov chvost.
Už boli všetci okolo hrobu a nič som nevidela, takže som si našla perfektné,  strategické miesto.
Postavila som sa na úplný  vrch kopca tej hliny, ktorá bola navŕšená vedľa hrobu.
Môžem povedať, že som bola od šťastia celá bez seba, lebo som,  prisahám,  videla všetky farárove plomby a vdovine sople, tak ako na dlani.
Týčila som sa nad celou tou,  čiernou masou ľudí, v mojej froté šatovej zástere v karibských farbách, ako maják dobrej nádeje.
A mala som obuté tenisky a ako som tam stála, tak sa mi nabrala do tej tenisky hlina.
Tak som si tam kľukla na tej kope a začala som si tú hlinu vysýpať, pomedzi spevu „Už ma obkľučujú smrteľné tóny, úzkosti záhrobia“ a modlitbami som si dala do poriadku moje tenisky a znovu som nahodila smútočný postoj pozostalej, s dôstojne zopätými rukami.
A potom sa tam náhle objavila strynka Beta a stiahla ma z tej kopy a poslala domov.
A o pár dní sa stretla niekde s mamou a tá ma tak zbila, že až.
Uznajte, za to, že som bola pozostalá som dostala bitku, vtedy sa ozaj deti bili za hocičo. 🙂
Zabavila mi šatku a zakázala pohreby.
Radka, Dobrá Cerka, ako sa zdalo, podedila po mne túto morbídnosť a milovala chodiť na cintoríny. Pohrebov sa veľa nezúčastnila, ale Dušičky boli jej .
V extáze behala okolo pomníkov a vykrikovala  “ a tento umrel ako, a čo mu bolo, a preč nemá fotku ……..“
A plačka tiež môže byť spolu so mnou.
Raz sme boli na cintoríne v Selciach a stretli sme Olinku Styčku, ktorá nedávno predtým pochovala muža Paľa.
Bola tam so mnou mamička a aj Dobrá Cerka, ktorá už bola dospelá a žila v Bratislave (aspoň sa mi zdá, namojdušu si nepamätám presne kedy ten Paľko umrel)
Oľga je vyslovený rozprávač. Ona má ten dar, že dokáže opísať, ako tečie v jarku močovka, takými slovami a prirovnaniami a tým svojim pekným hlasom, tak , že ju počúvate so zatajeným dychom  a s otvorenými ústami. 
Keď sa u nás v dome páralo perie, tak som vždy trvala na tom, aby menovite Oľgu vždy zavolali a vždy som si sadla oproti nej, lebo to bolo s ňou super. 
No a ja som Olinke vyslovila sústrasť, lebo som už bývala mimo Seliec a na pohrebe som nebola.
A Oľga nám rozprávala posledné Paľove dni a deň skonu.
Bože.
Chcelo sa mi umrieť od žiaľu a bôľu nad Paľom, ktorého som nevidela hádam aj 20 rokov, nepočula a nevedela som o ňom nič, len to, že umrel.
Plakali sme všetky štyri,  tak hlasným plačom, sa pri nás zastavila aj tetka Vicianka, že či neumrel niekto ďalší. A keď zistila, že oplakávame Paľa, pochovaného pred mesiacom, ktorý bol ťažko chorý a tak nejako sa jeho skon očakával,  tak nás potľapkala po pleci a išla svojou cestou.
Keď sme skončili, Oľga odišla a my sme si navzájom popožičiavali mamičkinu vreckovku, lebo svoje sme nemali a tak sme sople mohutne vsiakavali do seba.
A vtedy Radka, úplne zlomená a vyčerpaná od vzlykov,   vyslovila legendárnu vetu : “ A kto to bol tá žena?“
Je to moje dievčatko 🙂
A teraz už vážne.
Mám obrovské šťastie, že okrem vzdialenejších príbuzných, ktorých som nevidela aj 20 rokov a tak ten tŕň straty nebol, natoľko ostrý, žeby som to nevedela uniesť (odpočívajte v pokoji Strýčko Jano, Strynka Želka, Strynka Anča, Strynka Milka, bratranec Ján a Jozef, ujo  Maliar, babička Martička) , som nestratila ešte nikoho z tých úplne najbližších.
Moji rodičia sa dožívajú požehnaného veku deväťdesiatnikov a rodiny brata a moja a rodiny našich detí sú zatiaľ kompletné.
Bohužiaľ sa už rúbe v mojom lese a stratila som niekoľko spolužiakov, kamarátov a dobrých priateľov.
Každá smrť ma zasiahla a oplakala som ich, nie preto, že som plačka, ale preto, že ma s nimi spájali spomienky, kamarátstvo, priateľstvo a ich strata bola pre mňa šokujúca.
Vždy ma mrzeli veci nepovedané, ktoré sme si nestihli povedať, alebo sme sa už toľko nevyhľadávali a mali sme svoje starosti.
Ale čo ma nakoniec šokovalo tak veľmi, že som sa rozhodla o tom napísať aj sem, boli dve úmrtia, ktoré ma zasiahli tak veľmi, že to vôbec nedokážem pochopiť. Nie preto, že tie úmrtia prišli, ale preto, že sa ma tak veľmi dotkli, že na to musím stále myslieť. Aj po rokoch. 
Nesmejte sa mi, ale ja skutočne neviem pochopiť ako veľmi sa ma dotkla smrť, Karla Gotta.
Aby ste chápali. Nie som a nikdy som ani nebola , jeho obdivovateľka. Týmto typom hudby som skôr opovrhovala. Hudobne som úplne niekde inde a jeho život som nesledovala. 
Vedela som, že umiera. Verejnosť o jeho chorobe vedela a umieral rok. Jeho smrť nebola pre nikoho prekvapením. 
A predsa som zostala po tom oznámení len sedieť a bezmyšlienkovite hľadieť pred seba. 
Človeku sa vryje do pamäti len málo situácií, v akej ste boli, keď ste sa o niečom dozvedeli.
Ja napríklad presne viem , kde som bola,  čo som robila, keď som sa dozvedela o teroristickom útoku na Dvojičky,  ale neviem, čo som robila v deň keď sa narodila moja najmilovanejšia vnučka Dorka, dievčatko pre ktoré by som si dokázala otvoriť hruď a vybrať srdce. Ale aspoň narodenie milovaného vnuka Janíčka, zachránilo moju česť Omky, pretože to viem, celkom presne kde som bola. Sedela som v aute a išla som do Bratislavy, opatrovať rodinu porodenej Dobrej Cerky.
Viem ako som sa dozvedela, že Dobrému Manželovi umrela Babička Martička. Ale o ostatných neviem nič. Ba nie, viem, kde som bola a kto mi povedal, keď umrela Strynka Milka.
Ale viem, ako som sa dozvedela o smrti Karla Gotta. Nepochopiteľné.
Jeho smrť mnou tak nejako ľudsky otriasla. 
No a druhá smrť.
Na topreceptoch som si našla veľa kamarátok  a medzi nimi bola aj Iljuša.
Osobne sme sa nepoznali. Neviem ako znie jej hlas. Dokonca sme neboli ani v pravidelnom dennom kontakte.
Písali sme si cez súkromné správy, neboli to  emaily.
A ona umrela.
Mala nevyliečiteľný syndróm, ktorý jej ale umožňoval pohodlne žiť,  za určitých podmienok.
A ona nakoniec umrela.
Umrela vlastne náhle, pretože nikto nejako nepočítal, že to nakoniec môže prísť.
Nerátala som sa ani medzi blízkych, ani vzdialených pozostalých, dozvedela som sa to zo správy, ktorú napísal jej syn , na FB profil. 
Nešla som túto smrť pochopiť, 5 dní predtým sme si písali, ako keby nič a keď si čítam spätne tieto správy, tak stále to cítim ako stratu. 
Vedeli sme o sebe veľa dôverných vecí a radili sme sa. Bola prvý človek, ktorý mi povedal, že áno, vyzerá to vážne tak, že Janíčko je autista, mala s tým isté skúsenosti a bola mojím prvým človekom, ktorý mal s týmto niečím kontakt , nielen s čítania článkov.
Milovali sme Britské Ostrovy, ja Škótsko, ona Írsko a neustále sme hovorili, že raz keď obidve schudneme, tak pôjdeme spolu do Anglicka.
Jej smrť tak veľmi mnou otriasla, že som sa nemohla z toho spamätať. Stále sa nemôžem. Už nemyslím na ňu pravidelne, tak ako prvé dva roky. Na Lá Fhéile Pádraig, jej vždy zapálim sviečku.  Stále za ňou smútim a stále tomu nemôžem uveriť.
Ilonka dávaj na nás pozor a pozdravuj Sv. Patrika
Ilona Čamajová + 22. marec 2018

Tento recept je na írsku nôtu a kvôli tomu dlhému entrée, viete prečo som ho uvarila práve teraz. Dokonca som tak veľmi myslela na Iljušu, že som si vôbec nevedela rýchle zadať,  ako mám nazvať fotky jedla, keď som ich ukladala, tak som ich nazvala iljuša. 
Poslal mi ho DM a je od kuchára „Džona“.
Neviem, či to vôbec v Írsku takto varia. Džon je Američan a ja vlastne ani neviem, či sa on skutočne volá John, alebo prečo ho voláme kuchár Džon. On jedlá ktoré varí, varí intuitívne, tak ako si myslí, žeby to mohlo tak byť a občas sa mu to fakt podarí a DM ho miluje. Ja som obozretnejšia.
Nevarí sa mi podľa neho dobre. A nepoužíva metrickú sústavu a  je nesmierne rozvláčny a má otrasnú melodiku hlasu. A všetky jedlá akoby prerobil na americké.  A to musíte uznať sú zásadné nedostatky kuchára 🙂
A naviac toto je pivný recept.
Hneď som vedela ako to bude chutiť. Ako zemiaky a párky uvarené v pive. A bude to horké a také o ničom.
A viete čo?
Mýlila som sa. Keby som to nebola presolila, tak je to dokonalosť sama.  Presolila som to, lebo som nedávala pozor, nie preto, že Džon to dodžubal. 
Neviem, prečo je to také dobré, hoci by vôbec nemalo byť, podľa môjho očakávania. 
Toto jedlo automaticky zaraďujem do nášho rodinného jedálnička. 



   
   

Suroviny:

Na dve porcie budeme potrebovať :
500 g sviežich neúdených klobások
700 g malé zemiaky
100 g prerastaná slanina
200 ml pivo guinness (alebo iné čierne pivo)
1 veľká cibuľa
4 cesnakové strúčiky
1 mrkva
2 veľké orechy maslo 
2 polievkové lyžice olej
1 čajová lyžica sušený tymian
1 čajová lyžička soľ
čerstvo drvené korenie
lyžička nové korenie + 1 bobkový list
čerstvá petržlenová vňať



Postup

 

1 – Suroviny pripravíme k vareniu.

Zemiaky, mrkvu, cibuľu a cesnak ošúpeme.
Zemiačiky vyberajte malé a len ich prepolíme. Ak máte len veľké, tak ich nakrájajte na primeranú veľkosť.
Cibulu a mrkvu nakockáme, cesnak naplátkujeme a slaninu nakrájame na malé hranolčeky. 
Klobáskam po celej dĺžke poprepichujeme črievko. Klobásky určite musia byť neúdené.

2 – Pripravíme si základ


Do hlbokého kastróla dáme rozohriať olej a pridáme  hranolky slaniny, ktoré rozškvaríme do priehľadna . Pridáme cibuľu a mrkvu. Premiešame a minútku restujeme. Pridáme cesnak, nové korenie a bobkový list. Restujeme ďalšiu minútku.
Pridáme hrudu masla, necháme ju roztopiť.


 

 

3 – Do tohto základu hneď ako sa maslo roztopí, pridáme zemiaky.


Pridáme lyžičku soli a veľkú lyžicu sušených tymianových lístkov.


Premiešame naozaj dôkladne a na 1 minútu dáme pod pokrievku aby sa všetko spoločne prehrialo.

4 – Prilejeme pivo a necháme znovu prehriať

Doporučujem to pivo dopredu otvoriť a naliať do pohára, pretože bude peniť.



 

 

 

 

 

 

5 –  Pridáme klobásky
Dolejeme horúcou vodou tak, aby bolo všetko takmer ponorené. Ak máte domáci vývar, tak kľudne použite ten, ja som dala len vodu.





6 – Privedieme k varu.
Akonáhle začne vrieť, prikryjeme pokrievkou , stíšime zdroj tepla na minimum a dusíme 3 (!) hodiny. Vážne tri hodiny.
Náš kuchár dával hrniec do rúry.
On robil z dvojnásobných surovín pre 4 ľudí a tak mal ten kastról ozaj veľký a v tej rúre to robil na 175 stupňov 4 hodiny.
Ja som mala sporák úplne voľný, pretože som nevarila nič iné a tak som zvolila radšej hornú platňu a nie rúru.

Neviem prečo to bolo také skvelé jedlo, vážne netuším. Podľa mňa to také vôbec nemalo byť a teraz by som mala písať, že fajn pre milovníkov piva, ale ja sa k tomuto receptu vracať nebudem.
Bože odpusť, ale bolo to vážne fajné. Neviem, či som kúpila naozaj dobré klobásky, alebo čím to bolo.
No a s tým presolením.
Dala som miesto malej lyžičky veľkú polievkovú lyžicu a ani som to nemerala, len som to rovno sypala, bohvie koľko som tam toho v skutočnosti nasypala. Bolo to vskutku ako v soľných doloch.
Takže som urobila celý , nový základ bez slaniny a mrkvy. Preložila som do neho zemiaky a klobásky, doliala som asi 100 ml piva a trochu vody, z tej slanoty slanej som pozbierala lyžicou trochu tuku a nechala na jednu bublinu prevrieť. Ta som to zachránila.
Keby som to nepresolila, tak to mohlo byť azda ešte aj lepšie.
Podávame s chlebom a posypané nasekanou petržlenovou vňaťou.