Čo sa týka pohrebov , tak ja môžem ísť robiť plačku do akéhokoľvek kúta sveta. 
Spoľahlivo oplačem člena, jedno akého  spoločenstva, o ktorom som dovtedy,  nikdy v živote nepočula.
Keď umrel manžel Alžbety II., princ Filip, pri sledovaní jeho pohrebu v TV som plakala, ako keby to bol môj rodný otec.  A o Betke ani nehovorím, to som normálne , dobreže hlasným plačom, nebedákala za takou dobrou kráľovnou.
Čo sa týka pohrebov, tak moje detstvo bolo,  v tomto smere,  ohromne prajné
Môj rodný dom stojí pri odbočke na cestu, ktorá vedie na cintorín. 
Takmer každý pohreb išiel okolo nás a ja ako dieťa som , sledovala každú jamu, ktorú hrobári kopali.
Mala som potajomky skrytú, čiernu šatku, ktorú som premiestnila z mamičkinej skrine do mojej a akonáhle som počula biť pohrebné zvony, tak som si ju dala na hlavu a utekala,  čo mi nohy stačili na cintorín, aby som úbohého nebožtíka pochovala spolu s pozostalými. 
Mala som maximálne 7, alebo 8 rokov, tá šatka mi bola veľká, veď bola mamina. 
Bola taká, akože „hodvábna“. Tá sa nedávala na hlavu, ale na krk do kabáta.
Šmýkala sa ako šľak a neustále sa mi rozväzovala a tak som ju furt uťahovala,  z celej mojej detskej sily v rúčkach. Potom som ju začala zaväzovať na hrčku. Konce tej šatky mi viseli spod brady až po pás, a tým neustálym uťahovaním a rozhrčkávaním a  nežehlením, vyzerala skôr ako handra na čistenie topánok, a nie smútočná šatka.
To, ako som bola oblečená, som veľmi neriešila, veď som mala predsa smútočnú šatku na hlave.
Jeden pohreb ma zastihol maximálne nepripravenú, to som mala oblečené tepláky s teplákovou bundou. To sa mi zdalo strašne nedôstojné na takú udalosť, tak som si na tú teplákovú súpravu , obliekla také froté,  krátke,  šaty, ktoré mi ušila teta Anička , na dovolenku k moru. 
Vyzeralo to ako šatová zástera a vzor na tých šatách, bol vskutku…..pestrý.
Jačavý oranžový základ s veľkými rôznofarebnými kvetmi.
Videlo sa mi to, že vyzerám ohromne.
A utekala som, čo mi nohy stačili, aby som to neprešvihla.  Tie  rozstrapkané,  zhúžvané konce  šatky, za mnou viali, ako šarkanov chvost.
Už boli všetci okolo hrobu a nič som nevidela, takže som si našla perfektné,  strategické miesto.
Postavila som sa na úplný  vrch kopca tej hliny, ktorá bola navŕšená vedľa hrobu.
Môžem povedať, že som bola od šťastia celá bez seba, lebo som,  prisahám,  videla všetky farárove plomby a vdovine sople, tak ako na dlani.
Týčila som sa nad celou tou,  čiernou masou ľudí, v mojej froté šatovej zástere v karibských farbách, ako maják dobrej nádeje.
A mala som obuté tenisky a ako som tam stála, tak sa mi nabrala do tej tenisky hlina.
Tak som si tam kľukla na tej kope a začala som si tú hlinu vysýpať, pomedzi spevu „Už ma obkľučujú smrteľné tóny, úzkosti záhrobia“ a modlitbami som si dala do poriadku moje tenisky a znovu som nahodila smútočný postoj pozostalej, s dôstojne zopätými rukami.
A potom sa tam náhle objavila strynka Beta a stiahla ma z tej kopy a poslala domov.
A o pár dní sa stretla niekde s mamou a tá ma tak zbila, že až.
Uznajte, za to, že som bola pozostalá som dostala bitku, vtedy sa ozaj deti bili za hocičo. 🙂
Zabavila mi šatku a zakázala pohreby.
Radka, Dobrá Cerka, ako sa zdalo, podedila po mne túto morbídnosť a milovala chodiť na cintoríny. Pohrebov sa veľa nezúčastnila, ale Dušičky boli jej .
V extáze behala okolo pomníkov a vykrikovala  “ a tento umrel ako, a čo mu bolo, a preč nemá fotku ……..“
A plačka tiež môže byť spolu so mnou.
Raz sme boli na cintoríne v Selciach a stretli sme Olinku Styčku, ktorá nedávno predtým pochovala muža Paľa.
Bola tam so mnou mamička a aj Dobrá Cerka, ktorá už bola dospelá a žila v Bratislave (aspoň sa mi zdá, namojdušu si nepamätám presne kedy ten Paľko umrel)
Oľga je vyslovený rozprávač. Ona má ten dar, že dokáže opísať, ako tečie v jarku močovka, takými slovami a prirovnaniami a tým svojim pekným hlasom, tak , že ju počúvate so zatajeným dychom  a s otvorenými ústami. 
Keď sa u nás v dome páralo perie, tak som vždy trvala na tom, aby menovite Oľgu vždy zavolali a vždy som si sadla oproti nej, lebo to bolo s ňou super. 
No a ja som Olinke vyslovila sústrasť, lebo som už bývala mimo Seliec a na pohrebe som nebola.
A Oľga nám rozprávala posledné Paľove dni a deň skonu.
Bože.
Chcelo sa mi umrieť od žiaľu a bôľu nad Paľom, ktorého som nevidela hádam aj 20 rokov, nepočula a nevedela som o ňom nič, len to, že umrel.
Plakali sme všetky štyri,  tak hlasným plačom, sa pri nás zastavila aj tetka Vicianka, že či neumrel niekto ďalší. A keď zistila, že oplakávame Paľa, pochovaného pred mesiacom, ktorý bol ťažko chorý a tak nejako sa jeho skon očakával,  tak nás potľapkala po pleci a išla svojou cestou.
Keď sme skončili, Oľga odišla a my sme si navzájom popožičiavali mamičkinu vreckovku, lebo svoje sme nemali a tak sme sople mohutne vsiakavali do seba.
A vtedy Radka, úplne zlomená a vyčerpaná od vzlykov,   vyslovila legendárnu vetu : “ A kto to bol tá žena?“
Je to moje dievčatko 🙂
A teraz už vážne.
Mám obrovské šťastie, že okrem vzdialenejších príbuzných, ktorých som nevidela aj 20 rokov a tak ten tŕň straty nebol, natoľko ostrý, žeby som to nevedela uniesť (odpočívajte v pokoji Strýčko Jano, Strynka Želka, Strynka Anča, Strynka Milka, bratranec Ján a Jozef, ujo  Maliar, babička Martička) , som nestratila ešte nikoho z tých úplne najbližších.
Moji rodičia sa dožívajú požehnaného veku deväťdesiatnikov a rodiny brata a moja a rodiny našich detí sú zatiaľ kompletné.
Bohužiaľ sa už rúbe v mojom lese a stratila som niekoľko spolužiakov, kamarátov a dobrých priateľov.
Každá smrť ma zasiahla a oplakala som ich, nie preto, že som plačka, ale preto, že ma s nimi spájali spomienky, kamarátstvo, priateľstvo a ich strata bola pre mňa šokujúca.
Vždy ma mrzeli veci nepovedané, ktoré sme si nestihli povedať, alebo sme sa už toľko nevyhľadávali a mali sme svoje starosti.
Ale čo ma nakoniec šokovalo tak veľmi, že som sa rozhodla o tom napísať aj sem, boli dve úmrtia, ktoré ma zasiahli tak veľmi, že to vôbec nedokážem pochopiť. Nie preto, že tie úmrtia prišli, ale preto, že sa ma tak veľmi dotkli, že na to musím stále myslieť. Aj po rokoch. 
Nesmejte sa mi, ale ja skutočne neviem pochopiť ako veľmi sa ma dotkla smrť, Karla Gotta.
Aby ste chápali. Nie som a nikdy som ani nebola , jeho obdivovateľka. Týmto typom hudby som skôr opovrhovala. Hudobne som úplne niekde inde a jeho život som nesledovala. 
Vedela som, že umiera. Verejnosť o jeho chorobe vedela a umieral rok. Jeho smrť nebola pre nikoho prekvapením. 
A predsa som zostala po tom oznámení len sedieť a bezmyšlienkovite hľadieť pred seba. 
Človeku sa vryje do pamäti len málo situácií, v akej ste boli, keď ste sa o niečom dozvedeli.
Ja napríklad presne viem , kde som bola,  čo som robila, keď som sa dozvedela o teroristickom útoku na Dvojičky,  ale neviem, čo som robila v deň keď sa narodila moja najmilovanejšia vnučka Dorka, dievčatko pre ktoré by som si dokázala otvoriť hruď a vybrať srdce. Ale aspoň narodenie milovaného vnuka Janíčka, zachránilo moju česť Omky, pretože to viem, celkom presne kde som bola. Sedela som v aute a išla som do Bratislavy, opatrovať rodinu porodenej Dobrej Cerky.
Viem ako som sa dozvedela, že Dobrému Manželovi umrela Babička Martička. Ale o ostatných neviem nič. Ba nie, viem, kde som bola a kto mi povedal, keď umrela Strynka Milka.
Ale viem, ako som sa dozvedela o smrti Karla Gotta. Nepochopiteľné.
Jeho smrť mnou tak nejako ľudsky otriasla. 
No a druhá smrť.
Na topreceptoch som si našla veľa kamarátok  a medzi nimi bola aj Iljuša.
Osobne sme sa nepoznali. Neviem ako znie jej hlas. Dokonca sme neboli ani v pravidelnom dennom kontakte.
Písali sme si cez súkromné správy, neboli to  emaily.
A ona umrela.
Mala nevyliečiteľný syndróm, ktorý jej ale umožňoval pohodlne žiť,  za určitých podmienok.
A ona nakoniec umrela.
Umrela vlastne náhle, pretože nikto nejako nepočítal, že to nakoniec môže prísť.
Nerátala som sa ani medzi blízkych, ani vzdialených pozostalých, dozvedela som sa to zo správy, ktorú napísal jej syn , na FB profil. 
Nešla som túto smrť pochopiť, 5 dní predtým sme si písali, ako keby nič a keď si čítam spätne tieto správy, tak stále to cítim ako stratu. 
Vedeli sme o sebe veľa dôverných vecí a radili sme sa. Bola prvý človek, ktorý mi povedal, že áno, vyzerá to vážne tak, že Janíčko je autista, mala s tým isté skúsenosti a bola mojím prvým človekom, ktorý mal s týmto niečím kontakt , nielen s čítania článkov.
Milovali sme Britské Ostrovy, ja Škótsko, ona Írsko a neustále sme hovorili, že raz keď obidve schudneme, tak pôjdeme spolu do Anglicka.
Jej smrť tak veľmi mnou otriasla, že som sa nemohla z toho spamätať. Stále sa nemôžem. Už nemyslím na ňu pravidelne, tak ako prvé dva roky. Na Lá Fhéile Pádraig, jej vždy zapálim sviečku.  Stále za ňou smútim a stále tomu nemôžem uveriť.
Ilonka dávaj na nás pozor a pozdravuj Sv. Patrika
Ilona Čamajová + 22. marec 2018

Tento recept je na írsku nôtu a kvôli tomu dlhému entrée, viete prečo som ho uvarila práve teraz. Dokonca som tak veľmi myslela na Iljušu, že som si vôbec nevedela rýchle zadať,  ako mám nazvať fotky jedla, keď som ich ukladala, tak som ich nazvala iljuša. 
Poslal mi ho DM a je od kuchára „Džona“.
Neviem, či to vôbec v Írsku takto varia. Džon je Američan a ja vlastne ani neviem, či sa on skutočne volá John, alebo prečo ho voláme kuchár Džon. On jedlá ktoré varí, varí intuitívne, tak ako si myslí, žeby to mohlo tak byť a občas sa mu to fakt podarí a DM ho miluje. Ja som obozretnejšia.
Nevarí sa mi podľa neho dobre. A nepoužíva metrickú sústavu a  je nesmierne rozvláčny a má otrasnú melodiku hlasu. A všetky jedlá akoby prerobil na americké.  A to musíte uznať sú zásadné nedostatky kuchára 🙂
A naviac toto je pivný recept.
Hneď som vedela ako to bude chutiť. Ako zemiaky a párky uvarené v pive. A bude to horké a také o ničom.
A viete čo?
Mýlila som sa. Keby som to nebola presolila, tak je to dokonalosť sama.  Presolila som to, lebo som nedávala pozor, nie preto, že Džon to dodžubal. 
Neviem, prečo je to také dobré, hoci by vôbec nemalo byť, podľa môjho očakávania. 
Toto jedlo automaticky zaraďujem do nášho rodinného jedálnička. 

Suroviny:

Na dve porcie budeme potrebovať :
500 g sviežich neúdených klobások
700 g malé zemiaky
100 g prerastaná slanina
200 ml pivo guinness (alebo iné čierne pivo)
1 veľká cibuľa
4 cesnakové strúčiky
1 mrkva
2 veľké orechy maslo 
2 polievkové lyžice olej
1 čajová lyžica sušený tymian
1 čajová lyžička soľ
čerstvo drvené korenie
lyžička nové korenie + 1 bobkový list
čerstvá petržlenová vňať

Postup

1 – Suroviny pripravíme k vareniu.

Zemiaky, mrkvu, cibuľu a cesnak ošúpeme.
Zemiačiky vyberajte malé a len ich prepolíme. Ak máte len veľké, tak ich nakrájajte na primeranú veľkosť.
Cibulu a mrkvu nakockáme, cesnak naplátkujeme a slaninu nakrájame na malé hranolčeky. 
Klobáskam po celej dĺžke poprepichujeme črievko. Klobásky určite musia byť neúdené.

2 – Pripravíme si základ


Do hlbokého kastróla dáme rozohriať olej a pridáme  hranolky slaniny, ktoré rozškvaríme do priehľadna . Pridáme cibuľu a mrkvu. Premiešame a minútku restujeme. Pridáme cesnak, nové korenie a bobkový list. Restujeme ďalšiu minútku.
Pridáme hrudu masla, necháme ju roztopiť.

3 – Do tohto základu hneď ako sa maslo roztopí, pridáme zemiaky.

Pridáme lyžičku soli a veľkú lyžicu sušených tymianových lístkov.


Premiešame naozaj dôkladne a na 1 minútu dáme pod pokrievku aby sa všetko spoločne prehrialo.

4 – Prilejeme pivo a necháme znovu prehriať

Doporučujem to pivo dopredu otvoriť a naliať do pohára, pretože bude peniť.

5 –  Pridáme klobásky
Dolejeme horúcou vodou tak, aby bolo všetko takmer ponorené. Ak máte domáci vývar, tak kľudne použite ten, ja som dala len vodu.

6 – Privedieme k varu.
Akonáhle začne vrieť, prikryjeme pokrievkou , stíšime zdroj tepla na minimum a dusíme 3 (!) hodiny. Vážne tri hodiny.
Náš kuchár dával hrniec do rúry.
On robil z dvojnásobných surovín pre 4 ľudí a tak mal ten kastról ozaj veľký a v tej rúre to robil na 175 stupňov 4 hodiny.
Ja som mala sporák úplne voľný, pretože som nevarila nič iné a tak som zvolila radšej hornú platňu a nie rúru.

Neviem prečo to bolo také skvelé jedlo, vážne netuším. Podľa mňa to také vôbec nemalo byť a teraz by som mala písať, že fajn pre milovníkov piva, ale ja sa k tomuto receptu vracať nebudem.
Bože odpusť, ale bolo to vážne fajné. Neviem, či som kúpila naozaj dobré klobásky, alebo čím to bolo.
No a s tým presolením.
Dala som miesto malej lyžičky veľkú polievkovú lyžicu a ani som to nemerala, len som to rovno sypala, bohvie koľko som tam toho v skutočnosti nasypala. Bolo to vskutku ako v soľných doloch.
Takže som urobila celý , nový základ bez slaniny a mrkvy. Preložila som do neho zemiaky a klobásky, doliala som asi 100 ml piva a trochu vody, z tej slanoty slanej som pozbierala lyžicou trochu tuku a nechala na jednu bublinu prevrieť. Ta som to zachránila.
Keby som to nepresolila, tak to mohlo byť azda ešte aj lepšie.
Podávame s chlebom a posypané nasekanou petržlenovou vňaťou.

Priatelia, žijeme v pohnutom čase a ja Ukrajine a ukrajinskému národu želám, čo najrýchlejšie vyhnanie ruskej, okupačnej armády z jeho územia a všetkým rodinám šťastný návrat otcov, synov a všetkých mužov.
Je to také zvláštne, pretože som mala pocit, že  nielen vo svete, ale aj u mňa doma, už nič nebude také ako predtým a nechápala som, ako sa môžem vrátiť k niečomu tak ničotnému, ako je písanie príspevku na blogu o varení.
Uvedomujem si vážnosť situácie , ale variť som musela.
A automaticky som začala premýšľať, ako to jedlo odprezentovať.
Ale je aj pravdou, že nie je mi do smiechu a ani mi nejdú pod prsty písmená, ktoré zoskupím do spomienky, alebo nejakého príbehu.
Tak skutočne budem prezentovať len to jedlo.
Kelová príloha je pre mňa niečo iné, a mala som pocit, že som nikdy nič lepšie nejedla.
S kelom neviem variť. Jediné čo z neho robievam,  sú kelové fašírky, ktoré som sa naučila od Dobrej Svokry a bolo to po, šunkoflakoch, najobľúbenejšie jedlo môjho Dobrého Manžela.
Ja si varím ružičkový kel občas, ktorý mi nevadí, ale zase, žeby som sa išla po ňom umlátiť, povedať nemôžem.
A za kel v mojej domácnosti, je to všetko.
Raz som robila nejakú kelovú gebuzinu, od kuchára Johna, a ten recept som sem aj vložila. Ten, čo sa týka mňa, skončil fiaskom.
A,  aj ste ma zaň, milí priatelia, patrične vysmiali. 🙂
Pre Vás je pravdepodobne táto príloha, ničím zvláštnym, ale my dvaja sme skutočne zjedli ten kel, skôr ako to koleno.
A rozhodne ho budem takto robievať, nielen ako prílohu, ale aj ako hlavné jedlo, len s nejakým párkom, alebo volským okom. Preto ho zaraďujem nielen medzi prílohy, ale aj medzi zeleninové jedlá.
Je pravda, že som ho podlievala výhradne s vývarom v ktorom som varila to koleno a tým som mu pridala na chuti. Dúfam, že dosiahnem taký skvelý chuťový efekt, aj obyčajnou vodou, soľou a korením a podobne.
Uvidím a prípadne to do receptu, časom,  aj doplním.
Takže priatelia, želám Vám pokojné dni, ktoré nebude narušovať žiadna obava z akéhokoľvek ozbrojeného konfliktu a to čo ťaží naše dni, nech rýchle pominie.
Poďme variť.

Suroviny:

Na približne 4 porcie budeme potrebovať :
1 veľké svieže koleno
3 stredné mrkvy
1 cibuľa
5 strúčikov cesnaku
1 polievková lyžica zmiešané celé a nové korenie
1 polievková lyžica soľ
Na  kelovú prílohu :

1 malá hlávka kelu – ja som mala 400 g čistej, už narezanej váhy
1 cibuľa
2 polievkové lyžice cukor
3 polievkové lyžice olej
2 polievkové lyžice hrozienka
50 g blanšírované a ošúpané mandle
2 plné polievkové lyžice hladká múka
nálev z varenia kolena – ja som ho minula asi 750 ml

Postup

Recept ako sa robí koleno tu už mám vložený dávno, takže teraz to už len tak zľahka zosumarizujem.
Koleno zalejeme vodou, tak aby bolo úplne ponorené a pridáme do neho očistenú zeleninu, korenie a soľ. 
Použila som veľké koleno a varila som asi dve hodiny.
Vývar som nemienila použiť na polievku, ako vždy, ale na podlievanie.
Koleno som vybrala, nechala vychladnúť . 
Piekla som ho až na druhý deň.
Ak ho chcete podávať efektne aj s kosťou na podnose, tak pred pečením obaľte trčiace kosti alobalom.
Koleno je dostatočne uvarené a tak ho už len pečieme tak dlho, aby sme mali kožu peknú hnedú a chrumkavú.
Pre efekt, ju môžeme ešte pred pečením narezať do mriežky, alebo len na pásiky.
Nepiekla som ho dlhšie ako 50 minút.  (fotka je z minulého varenia)



Kel očistíme, od poškodených listov, odstránime hlúbik a najhrubšie žily.
Nakrájame na tenké pásiky. Ak máte radi dlhé , tak ich nechajte tak, ja ich ešte vždy aj prekrajujem.
Cibulu očistíme a nakrájame na kocky. 
V kastróle rozohrejeme olej a popražíme cibuľu do voňava , nejakých päť minút.
Vsypeme cukor a miešame, kým sa neroztopí.
Vhodíme krájaný kel a dôkladne premiešame.
A začneme podlievať.

Dusila som možno 20 minút a vždy som sa snažila, aby bol kel dostatočne vlhký. Dobu dusenia musíte odhadnúť podľa ochutnávania. Kel na blato dobrý nie je.
Keď je kel už takmer hotový, pridáme nahrubo,  nasekané mandle a hrozienka. 
Podlejeme a dodusíme do mäkka.

Kel posypeme múkou, premiešame a na záver znovu podlejeme a necháme zhustnúť a prevrieť.
Ja som zvolila konzistenciu mokrejšiu, pretože mi to tak viac chutilo.


Vy sa rozhodnite podľa seba, či to chcete vydusiť, alebo nechať kašovitejšie.
Nebojte sa ani cukru, ani hrozienok a už vôbec nie mandlí.
Všetko je tak, ako má byť a je to skvelé a ešte raz skvelé jedlo.

Keď sme boli pred 15 rokmi na dovolenke v Škótsku, bolo to úplne super. Dobrá Cerka s Dobrým Zaťom boli ešte bez detí a a naša skupinka sa tam vychytila takmer z dňa,  na deň.
Išli sme začiatkom mája a práve sa otvorili všetky múzeá a hrady a turistické atrakcie. Akurát ešte nezačala turistická sezóna, nikde neboli turisti, žiadny ľudia, nebolo teplo, všetko bolo zelené a všade kvitli narcisy, asi tak, ako u nás na Slovensku kvitnú púpavy.
Nemali sme žiaden zásadný plán.
Kúpili sme si v kníhkupectve, skutočne skvelého turistického sprievodcu po Škótsku a to bolo všetko.
Na letisku sme si prenajali na týždeň auto. Dobrý Manžel a Dobrý Zať si pocvičili šoférovanie na opačnej strane, my dve s Cerkou sme zažili pri tom veselú polhodinku a vybrali sme sa do sveta.
Najprv sme chceli stráviť dva dni v Edinburgu, ale predstavte si, že práve vtedy vrcholil nejaký národný golfový turnaj zásadného významu a všetky hotely, boli obsadené. Nejaký sme napokon aj našli, vyzeral ako keby v ňom bola škola Harryho Pottera.
Mal takú chybu, že bol strašne na figu lokalizovaný. Nijakovsky nám to nevychádzalo, lebo by sme museli k najbližším spojom s mestom,  chodiť autom a bolo to také, akoby som tom, nešikovné.
Tak sme to prehodnotili, že teda Edinburg bude až na záver a poberieme sa niekam inam.
Zapichli sme prst do sprievodcu a našli sme si oblasť, kde bolo veľa vecí, ktoré sme mohli vidieť.

Prvé súkromné ubytovanie, ktoré sprievodca uvádzal, nám zdvihlo telefón a tak sme si tam na tom letiskovom parkovisku, našli za 10 minút aj strechu nad hlavou.

Išli sme vidiekom a bolo to úžasné.
Hocikedy sme museli ísť za bažantmi, kým nás nepustili pred seba. Alebo nám preskočil cez cestu srnec.
A v noci, keď sme vyšli pred dom, tak presne také isté zvuky škriekania a vtákov sme počúvali,  aké bývali každú noc v Midsomerských vraždách. Neviem čo za vtáky to robia, či bažanty,  či čo.
Mali sme v cene aj raňajky a pani sa nás pýtala, že či nám nevadí čierny puding.
No neboli sme v obraze, čo Vám budem čo vykladať,  Ale DM hovoril, že v Klube Pickwickovcov jedávali hocijaké pudingy a že to budú asi nákypy na slano.
No neverili sme mu, lebo Klub Pickwickovcov z nás nikto ,okrem neho,  nečítal.
Tak sme s napätím čakali , čo to ten čierny puding bude.
A on to bolo niečo také,  ako jaterničkový,  krvavý prejt.
Výýýborný.
DC a DZ boli fajnoví a nechceli ani za nič. Ja s DM sme zjedli aj ich porcie.
No a odvtedy viem, že keď Brit povie, že sa podáva puding, musíte byť obozretný, čo by ste mali vlastne očakávať.
Yorkshirský puding, je vajíčková zmes, ktorá sa nalieva do formičiek a nechá sa nafúknuť a upiecť v rúre.
Je to príloha a podáva sa to k mäsovým pokrmom so šťavou.
Tento pekáč nie je klasický yorkshirský puding, ale je to robené podobne a v anglickom magazíne o varení  „Delicious“ ho takto nazvali.
Ja som ho pomenovala inak, lebo si neviem predstaviť, kto by na Slovensku hľadal na mojom blogu niečo s názvom Yorkshire puding.

Suroviny:

Na dve menšie, alebo jednu veľkú porciu budeme potrebovať :
hlboký pekáčik 20 x 20

Rôzne druhy klobások na opekanie
veľké klobúčiky šampiónov
tenučké plátky slaniny na obaľovanie
čerešňové paradajky
3 polievkové lyžice oleja
Na vajíčkovú zmes :
100 ml sladké mlieko
2 veľké vajcia
štipka soli
čerstvo drvené korenie
trošku nasekaných, čerstvých,  rozmarínových ihličiek
trošku sušeného tymianu
pol lyžičky horčice
70 g hladká múka

Postup

Z mlieka, vajíčok a múky vymiešame hladké cesto a dochutíme ho soľou, korením, bylinkami a horčicou.
Zapneme rúru na 200 stupňov.
Klobúčiky húb obalíme priesvitnými pásmi prerastanej slaniny..

Klobásky pofŕkame olejom a potrieme ich rukami po celej ploche.

Klobásy vložíme do pekáča a dáme do rúry na 15 minút. Občas nimi potrasieme, aby sa opiekli zo všetkých strán. Keď budú zlatisté, pridáme do pekáča huby a čerešňové paradajky.
Všetko ešte pofŕkame olejom a vložíme do rúry.

Teplotu zvýšime na 220 stupňov a pečieme 10 minút.
Pekáč vyberieme, prešľaháme vajíčka a vlejeme do pekáča.

Hneď vrátime do rúry a pečieme 25 až 30 minút kým nie sú vajcia nafúknuté a zlatisté.

Sledujte si to podľa svojej rúry.
Ak sa Vám veľmi vyfúknu okraje a stred je prepadnutý, môžete do stredu, kde je cesto tenké, vklepnúť ešte jedno vajce a upiecť v pekáči ako volské oko. Trvá to možno nejakých 6 minút.
Ja by som možno aj dala, ale som nemala kde, môj pekáčik 20 x 20 by mohol byť trošku väčší.
Uhorkový, alebo akýkoľvek chrumkavý šalát je k tomuto úplne skvelý.
O čerstvom,  čiernom chlebe ani nehovorím.

Pred nejakým časom som sledovala v TV nejaký program. Už neviem o čom to bolo respektíve, netuším, o čo tam išlo. 
Dali tam ľuďom variť jedlo a nedali im žiaden kuchynský nástroj, ktorým by ho mohli miešať.
A náhle im dali kefy na čistenie záchodových mís.
Boli úplne nové a kvôli tomuto pokusu, ich dali aj špeciálne vydezinfikovať, aby sa zabezpečila úplná čistota.
Jeda moja, tak to ste mali vidieť.
No ani za nič to nechceli urobiť a keď ich to už prinútili urobiť, tak sa zdráhali to jesť a jedli s veľkým sebazaprením.
A potom dlho debatovali o svojich pocitoch bla bla bla.
Alebo toto.
Po päťdesiatke ma začali pozývať každé dva roky na  preventívnu mamografiu a musela som si ísť bezpodmienečne kúpiť novú podprsenku.
Mala som ich plný šuplík ale nemala som ani jednu funglovku a to by mi bez funglovky,  tú mamografiu určite neurobili.
Nebola som na mamoške prvýkrát a vedela som, že sa vyzlečiem v kabínke a prídem tam už len hore bez,  a tú moju krásnu novú podprsenku, uvidí leda doma,  Dobrý Manžel.
Aj tak som si ju musela kúpiť.
A odvtedy mám v šuplíku takú, čo sa nosí iba na mamografiu.
Chápete to ?
Proste sú veci, ktoré Vás nepustia.
Dnes som sa na internete rozprávala s jednou mojou webovou kamoškou a opisovala som jej tento recept a že som nadšená, ako špiralizér funguje na cukete.
Že áno, na mrkvu je ten malý sopliak, úplne na figu, ale keď som prišla na takú malú fintičku , tak som robila na tom zeleninovom 
strúhadle,  cuketové špagety ako divá a že je to fakt super.
Stojí to pár eur a poskytuje to nesmierne možnosti. 
A narazila som u nej na blok, ako tí, čo nechceli jesť jedlo, ktoré miešali s absolútne nezávadnou záchodovou kefou, alebo ako ja, čo si myslím, že na mamošku sa môže chodiť jedine v podprsenke,  na to určenej.
Stála si tvrdo za tým, že je jedno, či si ona tú cuketu nakrája na kolieska, alebo na hranolky, furt to bude chutiť rovnako.
Ja Vám tu na mieste prisahám, že nechutí .
Ohromne som rada, že po prvom mrkvovom pokuse, keď som brblala a nevidela v tej somarinke žiadnu budúcnosť v mojej kuchyni, rovno nevyhodila.
Lebo ja toto robievam. A niekedy trpko ľutujem.
Napríklad tento týždeň.
Za tých dvadsať rokov v tomto byte, som zlikvidovala asi 3 nádobky na tekuté mydlo. Kupúvam vždy len sklenenú. Už si celkom dobre nepamätám, ako pošli prvé dve, ale túto tretiu som nezničila vlastnou vinou. Vrchnáčik so sosáčikom bol kovový a predstavte si, že ten sosáčík sa odlomil. Len tak. 
Tak som odmerala priemer hrdla a išla sa pozrieť na amazon po náhradnom diely. I som veru našla. Objednala som, zaplatila som.
Dva týždne ho nebolo. Vec nepochopiteľná. Tak som to spomenula DM a ten to zisťoval a zistil nasledovné.
Ja som ten náhradný diel za 7 eur objednala z Číny!!!!!!!!!!!!!! Z Číny!!!!
Ja , čo som zakázala v našej domácnosti kupovať čokoľvek z Číny, ide ma čert uchytiť z každého čo si objednáva všetko v Číne, aby ušetril tri eurá na tovare a zanecháva za sebou ekologickú stopu za pár miliónov.  
Vôbec som si nevšimla dodaciu lehotu a krajinu pôvodu.
A to vôbec nie je všetko. 
Keď ten náhradný diel prišiel, tak bol priemer objímky väčší asi o milimeter a nesedel.
Fakt to bol zlý zlý deň.
A od zlosti som to vyhodila, lebo nám to bolo na nič.
Tak to zobral do rúk DM a objednal úplne novú celú fľašku, akurát zmeral rozteč skrutiek na držiak, aby nemusel vŕtať nové diery do kachličiek.
Fľaška prišla a hádajte čo. 
Ten vrchnák, čo som vyhodila, by bol na ňu akurát. Mohla som mať náhradný diel doma. A mám veľký makový trt.
Lebo keď zozúrim, tak konám, bez rozmyslu.
Ale pri tom špiralizéry, som asi nezozúrila dostatočne, pretože som ho pekne umyla a zabalila do krabičky a dala ho k výrobníku na jogurt, k plniču hotdogov, k ultrazvukovému vodnému čističu hocičoho a ručnému šľahaču, ktorému chýba jedna metlička.
A keď som tie špagety vyrábala, tak som si popremýšľala, že keby som tú mrkvu pred špirálovaním povarila 5 minút, tak by to šlo asi dobre. 
Takže mením svoj informáciu o tomto produkte, ktorú som dala pri mrkvovom šaláte. 
S cuketou to fungovalo. Akurát som cuketu držala pevne v ruke, žiadny nádstavec som na to nepoužila. A nekrútila som cuketou, ale tým strúhadlom.
Neviem ako dlho mi vydrží, je to celé z plastu.
Vzhľadom na to, akú mi urobil službu, tak keď ho dorazím, kúpim si ďaľší, možno nie taký istý, ale lepšejší. 
V mojej kuchyni ho využijem.

	Čas prípravy:
	Počet porcií (kusov): 3 porcie

Suroviny:

Na približne tri porcie potrebujeme 

Na fašírky :

400 g mleté miešané mäso
4 cesnakové strúčiky
plytká lyžička soľ
čerstvo drvené korenie, chilli vločky 
1 polievková lyžica pikantný kečup
veľká kytica petržlenová vňať
plátkový syr, kolieska póru
3 polievkové lyžice olej

Na cuketové špagety :

2 cukety – vážili dokopy približne 900g
dve poriadne lyžice maslo
2 strúčiky cesnaku
1 čajová lyžička sušený cesnak
podľa chuti soľ
šťava z jedného citróna
1 čajová lyžička sušené talianske bylinky

Postup

Najprv si urobíme prípravu na fašírky a na zeleninu.
Mäso vymiešame dôkladne s koreninami, prelisujeme do neho cesnak, pridáme kečup a nasekanú vňať.
Miešame dovtedy kým sa mäso pekne nespojí.
Rozdelíme ho na 8 rovnakých guliek.
Ja som sa rozhodla, že každú tú guľku ešte rozdelím a obidve polovice vyťapkám na placky.

Na spodnú položím syr a koliesko póru a druhou ho priklopím ako sendvič a spojím okraje po obvode.

Nespojila som ich asi dobre, pretože sa mi pri vyprážaní otvárali. Nebolo to nič zásadné, ale ak to tak nechcete, tak každú guľku rozťapkajte, do stredu vložte syr a pór a uzatvorte to do guľky a potom ešte stlačte.
Ja som chcela aby tam ten syr a pór boli na reze vidieť, preto som zvolila to sendvičovanie.

Fašírky dáme bokom a ideme na cuketu.
V úvode som písala, spôsob akým som ju strúhala. Nebudem sa už k tomu teraz vracať.
Cuketu dôkladne umyjeme a našpagetujeme ju.

Pásy boli dlhé a na tanieri som ich musela prerezávať, inak by som ich na vidličku namotala asi všetky.
Na panvici rozohrejeme olej.
Fašírky opekáme na každej strane približne 5 minút. Dáme ich bokom na teplé miesto.
Do kastróla dáme roztopiť maslo a pridáme naplátkované strúčiky cesnaku
K maslu ešte pridáme výpek po vyprážaní fašírok.
Pridáme cuketové špagety.
Neustále ich kliešťami prehadzujeme, aby sa obaľovali v tuku.
Takto to robíme 5 minút a vypneme. Čas nepredlžujte.
Na cuketové rezance vytlačíme citrónovú šťavu , pridáme talianske bylinky, sušený cesnak a soľ podľa chutí.
Premiešame.
Máme hotovo.
Pred podávaním fašírky ešte polejeme omáčkou, ktorá vznikla z vody, ktorú pustila cuketa, masla, cesnaku a citrónovej šťavy s koreninami.
Mala som svoje pochybnosti, ako prijme DM tú prílohu a zo zbabelosti som uvarila ešte aj cestovinové špagety a jemu som prílohu namiešala v pomere asi dve tretiny cestovinové a tretina cuketové.

Ale ma milo prekvapil a do práce som mu už dávala opačný pomer a vraj nemá problém jesť aj samotnú cuketu.

Mrkvu mám rada len uvarenú, udusenú, alebo upečenú tak, aby bola potlačená jej sladká chuť.
Nemám ju rada surovú, nemám ju rada nasekanú a posypanú práškovým cukrom a zakvapkanú citrónom, nemám ju rada na masle. No nie a nie.
Ja ani netuším, kedy som mala naposledy v ústach surovú mrkvu. Určite je to pár desaťročí
To Dobrý Manžel to je iná káva. Ten by hrýzol mrkvu ráno, na obed a večer. A ešte večer chce aby som mu ju urobila s cukrom a citrónom ako dezertík pred televízor.
A neustále mi omieľa, kedy ju urobím na masle.
Neverili by ste, ale mrkva dusená na masle, je moja Bitka na Bielej Hore.
Ak by som si mala vybrať medzi uvarením hovädzieho Wellington, konfitovanými kačacími stehnami a upečením trojposchodovej torty, kde by každé poschodie bolo iné a uvarením dusenej mrkvy na masle, tak by som veľmi veľmi premýšľala.
Keď ju odo mňa DM driape, tak mu poviem, aby počkal kým pôjdeme do Jihlavy, nech mu ju uvarí mamička, že ja sa na toto necítim. Tak mi podá telefón a povie, tak jej zavolaj a nech Ti to počas varenia kontroluje.
Neskutočné niečo.
A tak som hovorila, že vidieť, že DM je v našej rodine naplavenina, ktorá sa vyznačuje tým, že jedáva surovú mrkvu.
I čo sa nestalo.
Narodila sa naša Dobrá Vnučka Dorka.
Dorka je načisto deduškovo dievčatko.
Títo dvaja sú schopní zjesť na raňajky kilo mrkvy.
A tak do môjho života prišla mrkva. Nie som s ňou vysporiadaná, ale naučila som sa s ňou žiť.
Ako sme boli bez chuti a čuchu a nič sme nevládali počas covidovej nákazy, mrkva sa u nás dosť nahromadila.
Tento recept mi dnes ponúkol pinterest a zdalo sa mi to ako vhodná náhrada miesto uhorkového šalátu k vyprážanému karfiolu.
A tak som ho aj veru zvrtla.
Bolo ohromne smiešne sledovať DM, ako k nemu pristupoval.
Dal si plnú lyžicu do úst a začal prežúvať.
„To je čo za šalát. A kde je práškový cukor. Veď tam cítiť cesnak. To nebude dobré, to je nejdem jesť“
Tak som si pogratulovala, že som urobila len polovičnú dávku a vysvetlila mu, že to nie je myslené ako dezert, ale skutočne ako šalát, ako je uhorkový, tak toto je mrkvový.
„Aha, budem k tomu teda takto pristupovať. A vieš čo, to vôbec nie je zlé“
„K tomu karfiolu je to super. Je to dobré. Nemáme ešte?“
No a môj názor?
Je to surová mrkva. Ja to jesť nebudem.

	Čas prípravy:
	Počet porcií (kusov):  2 porcie

Suroviny:

350 g kvalitná mrkva
šťava z jedného pomaranča
3 zarovnané polievkové lyžice hrozienka
1 polievková lyžica pistácie (ja som dala nasekané vlašské orechy)
1 polievková lyžica strúhaný kokos
1 čajová lyžička harissa
3 polievkové lyžice olivový olej
1 prelisovaný strúčik cesnaku
malá lyžička sušený tymian
soľ, čerstvo mleté korenie
citrónová šťava na dochutenie
hrsť nasekanej petržlenovej vňate
nasekané mätové lístky

Postup

Do malého kastrólika vložíme strúhaný kokos a porestujeme ho nasucho, tak aby zozlatol. Musíte pri tom stáť, pretože zhorí raz dva. Trvá to krátko.
Akonáhle začne zlatnúť vypnite, ešte dvakrát premiešajte a hneď kokos z kastrólika vysypte a odložte ho bokom.
Do kastrólika vyžmýkame pomaranč a vsypeme do šťavy hrozienka.
Necháme šťavu priviesť k varu a po pol minútke vypneme.
Hrozienka necháme v šťave a odložíme bokom aby šťava vychladla.
Do malej misky dáme lyžičku harissy, prelisujeme cesnak, pridáme štipku soli a drvené korenie a tymian.
Ďalej pridáme pomarančovú šťavu.
Za stáleho miešania pridávame olej, tak aby sa všetko spojilo, do hladkého , šalátového dresingu.
Mrkvu očistíme a nakrájame na tenučké plátky.  Ja nemám na to nástroj, tak robím tieto plátky pomocou škrabky na zemiaky. 
Dáme ich do misy, pridáme napučané hrozienka, opečený strúhaný kokos a nadrvené orechy.
Pridáme dresing a premiešame. Najlepšie sa to robí umytými rukami.
Nakoniec zľahka vmiešame nasekaný petržlen a mätu.

Podľa chuti ešte dosolíme a pridáme pár kvapiek citrónovej šťavy.
Dáme vychladiť a podávame ako chrumkavú prílohu.