Každé súdne, malé dieťa vie, že mládky od operencov, ktoré sa chovajú na gazdovských dvoroch, sú zlatučké, žltučké, pípajúce páperové guľky. Aj v knihe „Môj macík“ boli také. Aj kuriatka u starej mamy v Podkoniciach, boli také.
Stará mama chodila na mladú pŕhľavu, tú nasekala nadrobno, posypala uvareným zemiakom a otrubami. Všetko vymiešala a dala to kuriatkam a kvočke. Ja som kľučala pri nich a keby mi stará mama dovolila, tak jem spolu s nimi, tú ich váru.
Alebo malé húsatká, alebo malé kačiatka.
Všetko krásne čivkajúce, zlaté, chodiace cukrové vatičky.
Raz bolo také obdobie, že moja mamička sa rozhodla, že ideme chovať morky. Kúpila odniekiaľ „mládky“.
Celá nedočkavá som vyzerala, kedy konečne prídu ku nám na dvor, tie rozkošné vtáčiky.
Tatík ich priniesol v takej krabici previazané špagátom. Veľkej krabici.
Keďže bola skorá jar, tak sa nemohli dať na dvor, lebo zima, čľapkanica a „mládky“ by mohli prechladnúť na nohy.
Tak im urobili „bývanie“ v kotolni.
Rodičia a ja sme sa premiestnili do kotolni a tam vybrali mládky.
Bože môj!
To boli tak strašne hnusné vtáky, že až.
Aj som sa rozplakala a vôbec som nechápala, že prečo moji rodičia nezdieľajú moje zdesenie, že nám vymenili malé čivkajúce morky za túto ohavnosť. A ako obzvlášť nepochopiteľnú vec som mala, že sa na tom výborne pobavili, ako som sa rozplakala.
Chodila som ich potajomky pozorovať a myslela som si , že toto sú tie povestné zmoky z Dobšinského rozprávok.
A potom som povedala mojim kamarátkam v škole, že tatík priniesol domov zmoky a budeme bohatí. A potom to povedala pani matka jednej zo spolužiačok mojej matke v kostole, že rozhlasujem, že máme doma zmokov a budeme bohatí. Nepamätám si, ako to dopadlo, či som dostala bitku, alebo sa smiali. Ale nikto mi to nevysvetlil.
Takže detičkám treba povedať, že morčacie “ mládky“ sú strašne škaredé.
Na vysokých nohách majú chudé telo. so sem-tam vypadaným škaredým, špinavým perím, majú špinavé vypĺznuté zadky, dlhé krky s bradavicami, či čo to je a holú malú hlavu a visia im pod krkom výrastky a visia tam ako sople. A ich bobky boli veľké, ako vtedy moje.
Sklamanie bolo obrovské. A odvtedy som mládky ignorovala a odmietla som sa na ne pozerať, aj keď už boli trávnatom výbehu.
Keď som už bola veľké dievča, tak sme ešte zopárkrát mali morky . Raz sa nám vydaril moriak a to bol ozaj ako ten z výstav. Večne chodil po svojom výbehu nasratý, našuchorený. Tie sopľavé výbežky mal modré a neustále hudroval. Moja Dobrá Cerka, ako dieťatko, ktoré sa učí, ako robí mačička, a psík a bla bla bla, tak medzi prvými zvermi vedela napodobniť , ako robí moriak. A žiadne hudry hudry, ale sme sa naučili ozaj napodobňovať morčací krik natoľko, že ten moriak celý nasrdený nám odpovedal a krídla mal odtiahnuté od seba, ako keby medzi nimi držal lopty. A tie sople sa mu nadúvali, ako svet. A mali sme raz veľmi spoločenskú morku. Tá všade chodila s nami ako psík. Naozaj. Keď som polievala skleník, tá sa toľko dochodila za mnou že až. Nemali sme v skleníku zavlažovací systém a vodu som naberala do krhiel zo suda. Nabrala som vodu, prešla na druhú stranu a vošla do skleníka. A tá morka všade za mnou, ešte sa aj pozerala ku každému koreňu papriky, či to dobre robím.
Keď som vešala prádlo, na záhrade, dôkladne si obzrela každý kus bielizne, ktorý som vzala z koša a až som čakala, že mi začne podávať štipce.
A keď som išla na pole, okopávať nejakú plodinu, celú tú záhradu dlhú so mnou prešla a okopávala spolu so mnou. Tak mi zavadzala že až.
Neviem kto nám ich kántril. Podistým tatík a mama mu ich pritom pridržiavala.
Toto neviem pochopiť. U mňa by asi domáce zvieratá umierali na starobu.
My sme nemali doma takú veľkú, pultovú mrazničku, ale takú s troma veľkými šuplíkmi.
A tie boli plné morčacieho mäsa.
Balíčky s rezňami, balíčky na polievku, balíčky na pečenie, balíček s pečienkou a srdce, balíčky na „čínu“. Neviem prečo to tak volali, lebo moji rodičia vskutku „čínu“ nevarili a hádam, že ani netušili, ako to chutí a už vôbec nie ako sa to varí.
Ale keď mamička dávala, ako pozornosť, mojej krstnej mame, nejaký balíček s morčacím, tak svetácky jej hovorila : „Toto sú také odrezky, z toho si urob čínu“ A krstná mama zasvätene kývala hlavou.
Keď som už varievala , tak som zúfalo hľadala nejaké recepty na morčacie mäso a toto bol jeden z prvých. Neviem v akom „Živote“, alebo „Slovenke“ som ho našla.
Ale čo si pamätám, že sme toto jedlo mali ako slávnostný obed. Viem, že bol slávnostný, pretože sme obedovali v obývačke a polievka bola v hrdej porcelánovej mise a stôl bol prestretý aj s pohármi na vodu a víno.
Tatík dojedol a povedal „Minka výborné jedlo“ On ma doteraz volá Minka, alebo Milenka. Poza chrbát ma volá Milena samozrejme, ale do očí vždy len takto pekne.
Toto jedlo mal veľmi rád a miluje ho aj Moja Dobrá Cerka Radka a keď som ho prvýkrát uvarila Dobej Tete Pavle, tak aj ona ho zbožňuje.
Mne je jedno a nemám s ním problém a Dobrý Manžel ho nemá rád. Takže keď som ho teraz v nedeľu varila, tak jemu som musela vyprážať bedľu so zemiakovou kašou.
Suroviny:
Na cca 5 porcií budeme potrebovať :
500 g vykostené a odkožené morčacie mäso
400 g čerstvé huby
hrubší pás gazdovskej údenej slaniny
1 veľká cibuľa
3 polievkové lyžice olej
60 g maslo
50 g strúhanka
kytica petržlenovej vňate
soľ, čerstvo drvené korenie
polohrubá múka na obalenie
Postup
Ja mäso krájam na pásiky, ako na soté. Hlavne keď mám mäso zo stehna. Ak mám prsia, tak kľudne nakrájam menšie rezníky. Urobte ako to máte radšej.
Mäso posolíme, pokoreníme a rezne obalím zľahka v polohrubej múke. Ak mám mäso pokrájané na pásiky, tak ich len poprášim múkou a zatlačím rukou.
Slaninu nakrájame na malé kocky a cibuľu nasekáme bežným spôsobom.
Huby naplátkujeme.
V kastróle na troche oleja rozpražíme slaninové kocky.
Mäso na slanine dôkladne opečieme.
Rozhrnieme do strán a do stredu dáme orestovať cibuľu do zlata.
Podlejeme vriacou vodou, tak aby bolo mäso ponorené.
Privedieme k varu, prikryjeme pokrievkou a stíšime zdroj tepla.
Dusíme asi pol hodinu.
Po tejto dobe, pridáme nakrájané huby.
Všetko premiešame, posolíme a zalejeme znovu vriacou vodou, aby to bolo tesne všetko ponorené. Privedieme k varu, prikryjeme pokrievkou a stíšime zdroj tepla.
Pripravíme maslovú strúhanku.
Roztopíme maslo, len roztopíme, nerozpražujeme.
Do masla vhodíme nasekanú petržlenovú vňať a zasypeme strúhankou.
Popražíme minútku a odstavíme.
Keď je mäso už mäkké, pridáme k nemu túto strúhanku a necháme prevrieť.
Ak sa Vám zdá málo omáčky, tak znovu podlejte do hustoty akú chcete.
Ja keď som to teraz merala, minula som asi 1,5 litra vody na podlievanie, počas celého varenia.
Toto jedlo má tendenciu, po vychladnutí veľmi zhustnúť.
Na záver si to ešte môžete dochutiť.
Dávam do tohto jedla, ako ochucovadlo, sójovú omáčku kikkoman. Určite celú lyžicu.
Nemusíte ju dávať.
Ja ju dávam, od samého začiatku éry tohto pokrmu v našej rodine .
Vtedy som bez bujónov a vegiet a neviem, čoho všetkého, ani variť nevedela. Postupne som všetko vylúčila, ale odľahčenú kikkoman mám neustále a práve sem ju aj poctivo dávam.
