Každý pravoverný Talian odfrkne. Akú už len v Amerike vedia robiť pizzu. No neviem, jediné americké, ktoré som jedla boli v Mníchove v PizzeHut a pravdupovediac nechutili mi. Boli veľmi hrubé a nemali na sebe dostatočné množstvo obloženia, ktoré by prebili chuť cesta.
Lenže to bolo pred desiatimi rokmi a viac ako chuť tej pizzy mi utkvela príhoda.
Sedeli sme v pizzerke Hut. Ja, Dobrá Cerka, čoby prázdninujúca vysokoškoláčka a naša vtedajšia mníchovská kamoška Kata.
Nechcela som pizzu a tak som si vyberala a vyberala a vyberala a nevedela som čoby. Čašník pri nás stál a čakal a čakal. Ja celá nervózna zo stojacieho čašníka a z toho, že nemám na nič chuť som si tak od pľúc po slovensky odpľula „k…a, ja fakt neviem“
A čašník mi tak od pľúc po slovensky odpovedal “ ja vám verím, ani ja si tu neviem nikdy vybrať“
Takýchto podobných príbehov za tie roky sa nám nazbieralo viacero.
Najmilejšia je asi tá z metra s vnučkou Dorkou.
Sedel oproti nám taký snedý mladý muž. Dorka neustále trepala a trepala a na niečo sa pýtala. Pekne nahlas, ako to len ona vie.
A zrazu sa pýta „Omka a tento pán oproti je Turk“? Nevedela vtedy ešte vyskloňovať slovo Turek. A pán sa ňu pozrel a povedal. „Nie, ja som Slovák“.
A tak sa už riadime, že ani v tom Mníchove si nemôžeme byť naistom, že nám nikto nerozumie. A keď ohovárame oproti idúcich, tak len potíšku do ucha.
No a naspäť k receptu.
Piekol ju môj neobľúbený kuchár.
A môžem povedať, že asi zahajujem jeho seriál, pretože včera Dobrý Manžel celý deň pozeral jeho kanál a ja som neveriacky sledovala ako sa mi plní môj jutubvý kanál „na vyskúšanie“
Kým som začala pizzu piecť, prezrela som, čo všetko sa o nej dozviem a musím povedať, že to čo som dohľadala sa veľmi nelíšilo od tohto receptu.
Ale dofrflala som sa niečo. Nemôžem si pomôcť, no nemám a nemám rada tohto blogera. Vlastne nemám rada varenie amerických blogerov tak všeobecne.
Vadí mi , že všetko merajú na šálky a hrnčeky. A keď už vážia, tak nemajú metrický systém. A pridávajú suroviny, ktoré tam vôbec nemusia byť, všetko hádžu dokopy a varia strašne kaloricky.
A používajú polotovary.
Samozrejme to nie je pravidlo, to zase nie.
A keď som pozerala tento recept, tak aj keby som to nevedela, tak by som ho hádala na americký.
Samé šálky a oz a nenormálne veľké množstvo syra a úplne iný postup ako by som si predstavovala.
Ani by som do toho receptu nešla, keby ma vážne nezaujala tá technológia a keby DM po tej pizze veľmi veľmi netúžil.
A tak som ju urobila.
Viete čo Vám musím povedať?
Je TAK DOBRÁ, je TAK VÝBORNÁ a pre človeka, čo sa obáva kysnutého cesta, úplne jednoduchá.
Táto pizza bude patriť do nášho jedálnička, tak, ako tá selčianska od mamičky.
Ľudia z Detroitu a kuchár John, ďakujem v mene celej našej rodiny.
 |
Čas prípravy: 2 hodiny + príprava |
 |
Počet porcií (kusov): pekáč 25 x 35 vonkajší rozmer |
Suroviny:
na cesto:
200 ml voda
1 balíček sušené droždie dr. Oetker
300 g hladká múka
1 lyžička cukor
1 veľká lyžica olej
1 lyžička soľ
Na omáčku :
800 g krájané paradajky z plechovky
1 cibuľa
4 cesnakové strúčiky + 1 čajová lyžička sušený cesnak
1 polievková lyžica sušený tymian, alebo vetvičky čerstvého
1 čajová lyžička chilli drvené papričky
čerstvo mleté korenie
1 zarovnaná polievková lyžica cukor
1 čajová lyžička soľ
Na dokončenie :
papriková saláma
300 g tvrdý syr v kuse (ja som mala ementál)
olivový olej
Postup
Do teplej vody vsypeme celé vrecúško sušeného droždia, pridáme lyžičku cukru a olej. Premiešame a necháme droždie napeniť.
Do misy dáme drožďovú vodu, vsypeme múku a soľ.
Vypracujeme hladké cesto.
Mne sa nechcelo do toho strkať ruky, tak som použila ručný šľahač s vlnovitými násadami. Potom som aj tak do toho musela strčiť ruky, takže tento krok kludne vynechajte a ušetríte čas.
Cesto nemiesime, len to všetko dajte dokopy do hladka.
Cesto bolo na môj vkus dosť riedke, ale riedke bolo aj v pôvodnom recepte, tak som to nechala tak.
Cesto nenecháme kysnúť v mise.
Vezmeme si hlboký pekáč. Rozmer pekáča je dôležitý. Pretože pri tejto pizze je dôležitý chrumkavý okraj. Ak nemáte vhodnú veľkosť, tak radšej pečte v dvoch menších.
Dno pekáča poriadne vykropime olejom a položíme do neho cesto.
Prsty si namočíme do oleja a pomocou prstov cesto rozťaháme po celej ploche.
Pekáč prikryjeme druhým plechom a necháme kysnúť na teplom mieste hodinu a pol.
Po tejto dobe, cesto znovu pomocou naolejovaných prstov, rozťaháme po ploche rovnomerne, až do okraja pekáča.
Znovu prikryjeme plechom a necháme kysnúť 30 minút.
Uvaríme si omáčku.
Do kastróla dáme dve lyžice oleja a podusíme na ňom malé kocky očistenej cibule.
Pridáme soľ a tymián.
Omáčku dusíme pod pokrievkou nejakých 15 minút.
Po tejto dobe do nej prelisujeme cesnak, pridáme cukor, okoreníme, pridáme drvené chilli papričky a ak treba dochutíme ešte soľou.
Omáčku odložíme bokom.
Tehličku syra nakrájame na maličké kocky. J
Na vykysnuté cesto poukladáme kolieska paprikovej salámy.
Celú plochu posypeme kockami syra a dbáme na to, aby kocky boli nasypané pekne až do krajov pekáča.
Z omáčky urobíme tri pásy a na tie pásy ešte poukladáme kolieska paprikovej salámy.
Pekáč vložíme do vyhriatej rúry na 250 stupňov a pečieme na plný výkon 15 minút.
Po upečení musíme nutne nechať pizzu trochu vychladnúť. Syr je tekutý a musí trochu spevnieť, aby sa dala pizza krájať.
Ja som pri príprave pizzy urobila dve chyby a vy sa ich vyvarujte.
Prvá. Nedotiahla som vykysnuté cesto až do kraja. Nechala som priestor aby pri pečení malo ešte kde narásť.
Druhá. Môj neobľúbený kuchár hovoril, že sa nemáme báť nechať teplotu na 250 stupňov, že to neprihorí.
Ja som sa bála a nechala 220 stupňov a bola to chyba.
Aspoň pri mojej rúre. Ale Vy dávajte prvýkrát pozor, ja Vašu rúru nepoznám.
Správne upečená pizza má zdvihnuté tmavo zlaté chrumkavé okraje . Zmiešané cesto so syrom. Fantastické.
Mne sa ten okraj nevydaril, akurát takýto.
Keď ju budem piecť budúci týždeň tak to urobím už tak, ako káže Môj Neobľúbený Kuchár.
