Archív kategorií: Bezmasite a zeleninove jedla

Strapačky – halušky s kyslou kapustou.

Aby ste vedeli milí moji priatelia a priateľky. Toto sú moje druhé halušky v živote.
Prvé boli vlani na chate.
Ja som to dovtedy vonkoncom nevarila.
A musím podotknúť, že tak päť rokov dozadu,  som ich ani nikdy nejedla.
Na rozdiel od toho, keď ma rodičia nútili piť k haruli na plechu, alebo pečeným zemiakom na plechu,  kyslé mlieko, lebo „kto to kedy videl“ a “ to sa k tomu čaj nehodí“,  halušky ma jesť nenútili.
Možno preto, že kyslého mlieka bolo veľa a na jeho prípravu nebolo treba žiadnej práce, na rozdiel od halušiek.
Nech mi nikto nehovorí, že haluška nie sú prtivá práca. S kopou riadu. Aspoň u mňa to tak je.
Možno nájdem časom, nejaký šikovný grif, že bude pre mňa práca hrou, čo sa týka halušiek, zatiaľ je to tak ako je. Je to prtivé jedlo.
Radšej by som varila 10 x karí, ako raz halušky.
Neviem prečo som to nemala rada. Asi preto, že k tomu naši pili zakysanku a bryndzu miešali s kyslou smotanou. To k bryndzovým.
Keď sa varili tvarohové, tak sa pražilo na omastenie maslo a to mi tiež, ako dieťaťu,  nevoňalo. Tie som ale občas jedla. Akurát sa tak často nevarili ako bryndzové.
No a čo sa týka halušiek s kapustou. Tie rodičia varievali, ale zase! Oni si ich cukrovali!
Pre predstavu. Na stole vahan  halušiek s kapustou a pri tom postavený zásobník s cukrom. Ten čo býva v kredenci a dáva sa do nich múka, cukor, soľ a tak.  Polievkovou lyžicou si ten cukor, mama s tatíkom, sypali do halušiek.
Toto všetko spôsobilo, že tie halušky som nejedávala a nejedávala.
V Bavorsku sa robievajú, okrem iných príloh, aj zemiakové knedle halb und halb.
Do tých idú,  pol na pol,  zemiaky uvarené v šupke a zemiaky postrúhané za surova. Tie knedle   mi chutia. Ale raz som chcela urobiť haruľu a mala som strašne veľa zemiakov zmixovaných, tak som sa rozhodla, že urobím doma,  aj tie zemiakové knedle a k nim niečo vymyslím. Dala som tam málo tých uvarených a veľa tých surových.
Môžem Vám povedať, že som ich vôbec nemohla jesť, lebo mi pripomínali chuťou,  halušky.
Tak som aj premýšľala, či náhodou mi nechutia halušky nie kvôli tomu, že s čím sú vymiešané, ale kvôli nim samotným.
Na nič som neprišla.
Taká som ja bola Slovenka nanič. Ani som ich nevarila, ani som ich nejedla a ešte som ich aj hanila. Tak veru.
Raz sme išli s Milanom zo Slovenska do Mníchova a nejako sme všetci boli hladní.
Ešte si pamätám, že sme išli starou cestou, že nebola ešte urobená diaľnica do Nitry.
Neviem kde, hádam, že niekde za Žiarom, sme sa zastavili v nejakom motoreste a Milan si dal halušky a Dobrý Manžel vyprážaný syr.
Ja som si povedala, že skúsim tie halušky a ak nie, tak ich dám zabaliť a Milan si ich privezie domov.
A skoro som odpadla, lebo mi chutili. Neviem či som bola ozaj taká hladná, či čo.
Ešte chcem povedať, že to bol hnusný motorest, so stolami a stoličkami ako v závodnej jedálni, hnusná dlažba, bez kobercov  a barmanka si púšťala na kazeťáku (!) nejaký nahratý maďarský popík. No jedna katastrofa to prostredie.
Až na tie  bryndzové halušky. A aj ten syr vyprážaný vraj bol vynikajúci a tatarka bola robená, nie kupovaná.
Do poslednej omrvinky sme všetko zjedli.
A raz, som si znovu objednala skusmo halušky s bryndzou u nášho kamaráta, ktorý prevádzkuje kolibu. A on mi chcel urobiť radosť a dal mi na ne všetkého dvojmo. Kyslú smotanu nevynímajúc..
Vôbec som to nemohla jesť, aleže vôbec.
Tak som sa vyhovorila na niečo, a dala si ich zabaliť.
Moji rodičia sa ohromne  dobre z nich najedli a ja som zase odpísala toto jedlo.
Raz nás nejaký výlet zastihol na Donovaloch a že vyskúšame aj nejakú konkurenčnú kolibu, nielen tú našu.
Ja som si vybrala niečo, neviem čo a Dobrý Manžel už už chcel nejaký vyprážaný syr zase , ale náhle sa naštval a hovorí, že to teda ani náhodou. Raz nás tu obsluhujú čašníci v krojoch, hrajú tu fujarkári, je plné parkovisko maďarských a českých turistov, ideme jesť slovenské halušky.
Tak ja som skúsila znovu tie bryndzové, s tým, že som nechcela ani smotanu, ani klobásku, len vyškvarenú slaninu a DM kyslú kapustu.
A odvtedy nám niet pomoci.
Ak majú halušky, dávame si halušky. Ja som ich variť nevedela, takže sme ich jedli aspoň v reštauráciách.
A to isté donáška jedla.
Keď sme na SK a nestíham variť, tak si objednávame vždy strapačky.
Vlani na chate, vôbec netuším z akého dôvodu, som sa rozhodla, že ich skúsim  uvariť. Asi preto, že sa nám už veľmi po nich zacnelo.
Keď som volala Dobrej Švagrinej Janke, ako robí halušky, tak skoro skolabovala, dlho dlho sa smiala a potom zo seba vytisla pár rád.
A viete čo…..ohromne sme si na nich s DM pochutili a aj deda Oldřich.
Že toto jedlo nejedol hádam aj 40 rokov, celkom som mu aj verila. Kde v  Jihlave by mu asi tak urobili strapačky.
A sľúbila som mu, že mu urobím aj s bryndzou.
Na bryndzové čas  už nevyšiel a dnes v nedeľu, prišlo repete. Strapačky.
DM by mi bryndzové aj tak nejedol. A kde by som asi tak v Mníchove zohnala bryndzu.
To som zase písala Dobrej Cerke, aby mi pripomenula, ako som to vtedy v lete robila. DŠ som sa už hanbila volať.
Všetko vyšlo tak ako malo.
Akurát sa mi DM smial, že každá haluška je iná. O tom, že nemám haluškár som už písala a musím hádzať z lopatky nožom.
Aspoň vidieť že sú „hausgemacht“.

Cas pripravy
Pocet porcii (kusov)

Suroviny:

Na 4 normálne porcie budeme potrebovať :

750 g očistených a umytých zemiakov
dobrých 150 g polohrubá múka
1 čajová lyžička soľ
2 pásiky dobrej údenej prerastanej slaniny
500 g kyslá kapusta
veľká lyžica bravčová masť (myslím veľká lyžica neroztopenej)
1 cibuľa
čerstvo drvené  korenie, soľ

Postup

Vo veľkom kastróle rozohrejeme masť.
Slaninu nakrájame na kocky a vyškvaríme. Podberákom ich vyberieme a odložíme bokom
Cibuľu očistíme, nakrájame na kocky a podusíme na výpeku.
Ak je kapusta veľmi kyslá, tak ju premyjeme. Ja ju prekrájam, pretože nemám rada, keď mi visí z lyžice.
Nemám kapustu v sude, kupujem ju v obchode a táto bavorská kupovaná, je už aj ochutená aj predvarená, tú fakt stačí len zahriať.
Ak máte klasickú slovenskú, tak podľa mojich skúseností, tá bývaj aj kyslejšia, aj tvrdšia.
Doporučujem najprv na výpek dať lyžicu cukru a miešať, kým sa neroztopí.
Pridať prekrájanú kapustu, dobre premiešať a trochu podliať horúcou vodou. Dať pod pokrievku a dusiť kapustu, až kým nie je tak mäkká, ako Vám vyhovuje. Tekutina by mala byť takmer vydusená a kapusta dostatočne omastená.
Na záver kapustu osoliť, okoreniť a ak je veľmi kyslá, tak trošku osladiť.


No a ideme si urobiť halušky.
Do veľkého hrnca dáme variť vodu s plytkou lyžicou soli
Očistené zemiaky akýmkoľvek spôsobom zmixujeme na hladkú kašu.
Buď ich „porajbete“ na strúhadle (nie na slzičkavých stranách), alebo dáte do mixéra a nože si s tým poradia raz dva.

(Teraz ma napadlo, že je možné, že sa mi do tých halušiek v minulosti nechcelo ísť, kvôli tomu rajbaniu. Chvalabohu mám mixér)

Ak robíte halušky z vodových zemiakov, tak vodu, ktorá v kaši stojí, vylejte.
Kašu nenechajte stáť a ihneď ju zasypte múkou a pridajte lyžičku soli.
Vymiešame.
Halušky buď hádžeme z lopárika ostrou špičkou noža, priamo do horúcej vody, alebo zemiakové cesto vložíme do haluškára, alebo ho naložíme na podlhovastú „vec“ po ktorej beháme hore-dolu s tým hranatým zásobníkom. (Vážne netuším ako mám toho pomocníka na hádzanie halušiek nazvať a už vôbec nie popísať)
Hádzanie halušiek z lopárika nie je vôbec ťažké. Na Youtube určite nájdete návod a ukážku ako sa to robí .
Jaj a ešte.
Skôr ako začnete pustite si do horúcej vody skusmo, pár halušiek, aby ste si boli istí, že si neuvaríte miesto halušiek polievku.
Ak sa Vám vo vode rozplývajú, tak pridajte nejakú lyžicu múky.
Cesto by malo byť natoľko riedke, že pohodlne prepadúva cez haluškové oká do vody, akonáhle prejdete po ňom lyžicou. Netreba na to silu.
Na uvarenie stačí pár minútok, možno tri.
Ja osobne halušky premývam pod vodou, pretože mi to povedala aj Dobrá Švagriná, aj Dobrá Cerka a som s tým spokojná

.
Aj tú vodu ktorá mi ostane po uvarení halušiek vylievam. Je hustá a plná škrobu.
Vraj Anka Dzúriková do tej vody,  pridala uvarené zemiaky a jedli to ako polievku. Neviem, nemám sa jej už ako na to opýtať.
Skrátka u mňa skončila voda vo výlevke.
Opláchnuté halušky vmiešam do horúcej kapusty, posypem vyškvarenou slaninou a podávam.


Strapačky majú fantastickú výhodu, že sa pohodlne môžu prihrievať.
Tieto dnešné sa mi obzvlášť podarili .
Až na ten špinavý mixér, misku, kde som mala cesto, sitko kde som preplachovala, hrniec kde som dusila kapustu, vytierku s ktorou som vytrela misku, lopárik, nôž, dve lyžice, mastný tanier, kde som vyložila opečenú slaninu, podberák.
Žartujem.
Strapačky za to stoja.

Karfiolové ragú na spôsob bolognese

Recept na karfiolovú omáčku na špagety, som videla niekedy tesne po vianočných sviatkoch.
Bola som si istá, že som si ho odložila, ale raz som nevedela kde asi tak.
Hľadala som vo všetkých záložkách, pc denníkoch, pintereste, v záložkách na fb profile. Receptu nebolo a nebolo.
Tak som sa dala do hľadania naslepo.
A pri zadávaní slov do vyhľadávača som natrafila na takú srandičku, čo som si nikdy neuvedomila.
V rakúskej nemčine sa volá karfiol „karfiol“.
A v nemeckej nemčine „blumenkohl“
Lenže keď zadávate do prekladača text, tak vám nikde neponúka „rakúštinu“, ale len nemčinu.
Chudák rakúsky karfiol, ostáva bezprizorný 🙂
Tak o túto milôstku som sa s Vami musela podeliť, to musíte uznať.
Určite keby som prišla do rakúskej Billy a uvidela som tam nápis karfiol, tak by ma to ohromne potešilo.
Slovákovi ozaj stačí ku šťastiu málo.
A nielen Slovákovi.
Keď sme boli ešte bez mačiek a tým pádom sme nepotrebovali auto, chodievali sme domov s dobrým kamoškom Milanom.
Milan mal svoju trasu a prestávky sme mávali vždy na tých istých miestach.
A na jednej rakúskej pumpe DM natrafil na takú sladkú buchtičku, plnenú slivkovým lekvárom a volalo sa to „plunder mit powidl“.
No to ste mali vidieť tie rozžiarené oči môjho Dobrého Českého Manžela.
Utekal s tým úlovkom za nami a pchal nám to pred oči a kričal….:povidlá, povidlá, povidlá
A ja som presne taká istá.
Boli sme tu v Mníchove v takej uličke , kde som predtým nebola a náhle čo nevidia moje oči.
Obchod, ktorý má veľkú vývesnú tabuľu a na nej napísane „Tekstil“, presne takto je to tam.
Celú cestu domov som sa z toho tešila a teraz chodievam už len tadiaľ.
Toto zamyslenie je len tak na okraj a mimochodom , ten pôvodný recept som vôbec nenašla, ale našla som podobný, akurát som ho pozmenila a prevážila a poupravovala.
A ten podobný som našla, až keď som do vyhľadávača zadala, „cauliflower“.

No a k tomuto receptu samotnému.
Toto jedlo je dokonalosť sama. Nenormálne dobré. Nízkokalorické, výdatné, skvelé jedlo.
Dá sa jesť hocijako.
Ako omáčka na cestoviny, s ryžou, s cesnakovými toastami, s čerstvým chlebom.
Možno by to išlo aj so zemiakmi, ale to si ja osobne vôbec neviem predstaviť.
Ak máte doma striktného mäsožravca, tak stačí jeden opečený špekáčik na vrch ragú.
Vynikajúce som si pochutila a DM sa tiež ohromne najedol a nemal výhrady.




Cas pripravy  
   

Suroviny:

 

Na tri veľké, alebo štyri malé porcie budeme potrebovať :

400 g karfiolové ružičky – čistá váha
2 polievkové lyžice olej + orech maslo
1 cibuľa + 4 cesnakové strúčiky
400 g čerešňové paradajky + malý paradajkový pretlak
4 polievkové lyžice červená šošovica
500 ml voda
2 polievkové lyžice  balsamiko
2 polievkové lyžice talianske sušené korenie 
soľ, čerstvo drvené korenie, chilli vločky

Postup

 

 

Karfiol očistíme od tvrdého hlúba a rozoberieme na menšie ružičky.
Dáme do robota a rozsekáme ho  na veľkosť ryžových zrniek a možno aj trošku menšie,  ako to ryžové zrnko.

Cibulu a cesnakové strúčiky očistíme a na jemno nasekáme.
Do kastróla s hrubým dnom,  dáme rozohriať a rozvoňať cibuľu s cesnakom, na nejaké 4 minútky.
Vložíme perličkový karfiol, posolíme lyžičkou soli a pridáme orech masla.
Všetko premiešame a dáme pod pokrievku na stíšený plameň.
Takto, za občasného premiešania, necháme karfiol opekať 10 – 12 minút.
Kým sa nám karfiol opeká, rozkrojíme paradajky na polovičky.
Miesto čerstvých môžete použiť dve stredné konzervy krájaných paradajok.
Do opečeného karfiolu vložíme paradajky a umytú červenú lúpanú šošovicu. Použite jedine červené, nie tú klasickú.


Nakoniec ešte pridáme dve polievkové lyžice paradajkového pretlaku, respektíve jednu malú konzervu.
Dôkladne premiešame a zalejeme pol litrom horúcej vody.


Pokiaľ budete používať konzervované krájané paradajky, tak podiel vody musíte znížiť.
Privedieme k varu, dáme pod pokrievku a stíšime plameň na minimu.
Varíme asi 30 minút.
Po tejto dobe ochutnáme a ak treba pridáme ešte soľ.
Ďalej pridáme dve polievkové lyžice byliniek (oregano, tymian, rozmarín, bazalka a podobne). Pozor aby neboli solené, pretože to by ste museli pridávať postupne, kvôli tomu , aby ste pokrm nepresolili.
Ja som ešte dala aj lyžičku sušeného cesnaku.
Už odkryté,  ešte dusíme 15 minút, respektíve , do doby keď je všetko už mäkké, ale pritom stále cítime konzistenciu jednotlivých karfiolových perličiek. 
Ak treba pridávame po trochách vodu.
Na úplný záver dochutíme balsamikom, ten je pre dochutenie veľmi dôležitý a za žiadnu cenu ho nevynechávajte.
Pridáme čerstvo drvené korenie a chilli vločky. 
Podľa toho aké sú paradajky, závisí aj kyslosť, ak sa Vám zdá príliš kyslé, tak pridajte lyžičku cukru.
Ja som ho nedávala.


Ako som už písala v úvode a nakoniec som to tak aj nafotila, prílohy môžu byť rôzne.
Ja pre seba som zvolila celozrnné penne a posypala som si to parmezánom.
DM opekané toastíky s olivovým olejom a cesnakom a k jednej porcii bola ryža a našla som aj olivy na úplný záver. 
Toto jedlo je bomba a vravím to s plnou vážnosťou, veľká fajnotka. 

Jarná špargľa

Keď vybehla v TV reality show „Ano šéfe“ so Zdeňkom Pohlreichom, tak sa priznám, že sme to s Dobrým Manželom hltali.
Ohromne sa nám to páčilo.
Vydržali sme možno tak necelé dve série a potom sme to už prestali sledovať, pretože to začalo byť všetko na jedno kopyto.
Začali to vysielať v roku 2009 a ja som tohto šéfkuchára zasledovala, na základe nejakého článku,  v roku približne 2007.
Jeho osoba a jeho život  bola nesmierne zbulvarizovaná a jemu to možno tak vyhovovalo. Nevedno.
Jeho excesy  a excesy jeho manželky ,  skutočné a nafúknuté a vymyslené,  ma vážne nezaujímajú. Niežeby som ich nečítala. 
Jeho manželka sa tiež venuje gastronómii a v jednom rozhovore , ktorý dala nejakému časopisu, vystupovala veľmi príkro a arogantne.
Ale musím uznať jedno. Mala pravdu od a až po zet.
A ďalšia pravda, ktorá je, je tá, že Zdeňek Pohlreich tou šou, pozdvihol povedomie ľudí , čo sa týka varenia, o niekoľko levelov vyššie.
Osveta, postupy, princípy varenia, to bolo niečo úplne iné. Kedysi sme pozerávali Prima Varešku, alebo taký program čo uvádzal ten hudobník Petr Novotný.
Bože, to keď porovnávam s varením Pohlreicha, to bolo ako porovnávať zanesené koronárne cievy 60 ročného riaditeľa krachujúceho podniku, ktorý fajčí jednu od druhej, rozvádza sa so svojou piatou manželkou a najstarší drogovo závislý syn, vykradol práve lekáreň,  s cievami 30 ročného zdravého domorodca ktorý žije šťastný niekde na Bahamách a jeho jedinou prácou, je uloviť si rybu a pozbierať kokosové orechy a pomilovať sa so svojou šťastnou a zdravou manželkou.
Ani Cajthamlová, ani Žídek ani otca, koňa, brata syn, neurobil toľko v osvete, čo sa týka zdravšieho stravovania a prebúrania postupov, ktoré sme preberali z generácie na generáciu v našich kuchyniach, ako práve Pohlreich.
Mňa nevynímajúc.
Z tých množstva častí, kde v rámci show prišiel a my sme ich s DM reálne v TV videli, som si zapamätala tri.
V jednej bol na návšteve kdesi na Šumave.
Viedol to mladý kuchár so svojou manželkou a v tej krčme mali oni aj bývanie s malým synčekom. On varil, ona bola v obsluhe.
Bolo to niečo ako steak house. Kravy, ktorých mäso využíval, sa mu pásli, na jeho vlastných šumavských lúkach.
Bol ich ukázať Pohlreichovi a oni tam sedeli a pozorovali, to malé stádo a on ten chalan hovoril, ako mu je zaťažko , tie kravy dať porážať, pretože každú pozná od teliatka a vie aj ako sa volajú a tak. Že jediné čo môže, že ich má vo veľkej úcte a chce, aby mali svoj život aj koniec, čo najmenej stresujúci.
Ani mu nič vtedy , čo sa týka varenia, Pohlreich nevyčítal. Skôr mu radil, čo sa týka organizácie krčmy a že dáva veľmi nízke ceny. A z jedálneho lístka mu vyhodil nejakú prílohu fazuľovú.
Keď sa tam po čase vrátil, tak zistil, že tie kovbojské fazule, dal znovu na lístok, pretože si ich vyslovene dopredu objednávali hostia, že toto a jedine toto chcú.
Prijal nejakých ľudí, do obsluhy, hostia už tam mohli chodiť jedine na základe telefonických objednávok, pretože to nestíhali a manželka si presadila , že jeden deň v týždni majú zatvorené a otvárajú až o štvrtej poobede.
Aj sme sa tam chceli ísť pozrieť. Cez Šumavu chodíme pravidelne, ale bolo to  ďaleko od cesty a s nami vždy cestujú aj mačky a to zase my im chceme dopriať , čo najmenej stresujúci cestovný zážitok, tak sme tam nikdy nešli.
Chudáci, ktovie ako sa držia v tomto strašnom pandemickom období.
Tie dve ďalšie prevádzky nejdem opisovať, nechám si to na inokedy.
No a ako sa toto všetko, čo som popísala, týka tohto receptu?
Z tej časti seriálu, si nepamätám nič iné, len toto.
Pohlreich prišiel a objednal si niekoľko jedál  a medzi nimi bolo aj niečo s prívlastkom „primavera“
A keď doochutnával, tak si zavolal majiteľa a toho sa pýta, že prečo dal tomuto jedlu, preboha živého, názov primavera, keď to tomu vôbec nezodpovedá.  A  či vie,  čo vlastne znamená to primavera.
A pán majiteľ mu povedal, že je to taký zveličený význam, že je to príma jedlo. Že je to niečo, čo veľmi dobre chutí.
Tak Pohlreich skoro upadol do kómy.
Nie priatelia, tak to veru nie je.
Primavera je slovo z taliančiny, alebo španielčiny a znamená to jar.
A keď je niečo primavera, tak aj bez toho, žeby ste to jedlo dopredu videli, tak musíte dostať na tanieri, okrem toho hlavného, aj veľa veľa jarnej zeleniny a zeleného šalátového lístia.
Tam nešlo o to, že ten človek netušil, čo slovo primavera znamená, nie je to v našich končinách také časté. Ale o to, že gastronomické prevádzky zakladajú ľudia, ktorí o tom nemajú ani poňatia.
Ich jediným cieľom bolo zarobiť. Nezáležalo na tom, z čoho a ako varia, nezáležalo na tom, že aby ušetrili na jednej pracovnej sile, tak miesto toho, aby prijali kuchtíka, ktorý by urobil normálnu pravú zápražku, tak nakúpia kýble sušenej lacnej instantnej, miesto normálneho vývaru z rezancami, objednajú kýble lacného instantného prášku, alebo miesto toho aby sa čistili a strúhali pravé zemiaky a s pravým vajcom, tak robia zemiakové placky z prášku. 
O toto tomu Pohlreichovi išlo a ja som si vtedy nadosmrti zapamätala, že primavera je plná sviežej chrumkavej zeleniny.
A že kde mi dajú haruľu urobenú z prášku, tak už tam viac nevkročím.
Iná vec je tá, že aj to je iluzórne. 
Tá plná svieža chrumkavá zelenina je pestovaná priemyselne a s následkami, ktoré už nedokážeme zvrátiť. 
Ale priatelia, o tom až nabudúce.

 

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov): 

Suroviny:

 

Na dve porcie budeme potrebovať :
300 g zelená špargľa
300 g biela špargľa
3 jarné cibuľky aj s vňaťou
3 cesnakové strúčiky
konárik čerešňových paradajok
dve veľké hrste mladých hráškových luskov
lupene čerstvej rukoly, poľníčku
šťava a kôra z jednej limetky
hrsť lieskových orechov
3 polievkové lyžice olej

Postup

Pri zelenej špargli som sa týmto nestretla, ale pri bielej je to časté, že pokiaľ je už staršia, dlho stojí, tak je drevnatá, bez šťavy, má tvrdé vlákna. Je to nešťastie, hlavne v prípade, že tú špargľu máte na tanieri po prvýkrát. Potom na ňu zanevretie a už jej nikdy nedáte šancu.
Takáto bola aj moja biela špargľa v tomto recepte, ale ja som jej to odpustila, pretože to bola moja chyba, že som ju pri nakupovaní, neskontrolovala.
V každom prípade, keď špargľu kúpite, hneď ju radšej aj spracujte.
Aby ste predišli možnému drevnatému vláknu musíte bielu špargľu dostatočne od konca zrezať a obieliť ju až po hlavičku.
Zelenú stačí niekedy len umyť a spodky orezať.
Všetku zeleninu a šalátové lupene umyjeme.
Limetovú, alebo citrónovú kôru nastrúhame a vytlačíme šťavu.
Na suchej panvici opečieme lieskové orechy. Opekáme kým sa nebude dať medzi prstami vymrviť ich šupka a nebudú zlatohnedé.
Necháme ich vychladnúť a medzi dlaňami ich vyšúchame a zbavíme šupiek. Bude to bordel.
Jarnú cibuľku nakrájame do šikma na stĺpčeky. Cesnak obielime naplátkujeme.
Na panvici necháme rozohriať tri lyžice oleja a vložíme do nej špargľu.
Minútu ju pretriasame a prikryjeme pokrievkou.
Opekáme ju asi osem minút, občas panvicou pretriasajme, aby sa špargľa opekala zo všetkých strán.
Preložíme ju na teplé miesto.
Do výpeku môžeme dať ešte lyžicu oleja.
Vložíme plátky cesnaku, cibuľkové stĺpčeky, hráškové lusky a konáriky paradajok.
Dáme znovu pod pokrievku a dusíme nejaké tri minúty.
Zeleninu preložíme ku špargli a pekne naaranžujeme.
Posolíme, posypeme čerstvo drveným korením.
Do výpeku primiešame limetovú, alebo citrónovú šťavu podľa chuti a ľahučko môžeme ešte osoliť.
Ochuteným olejom prelejeme špargľu. Pomôžte si vytierkou na krémy, aby ste dostali z panvice všetok skvelý olej.
Je dôležité aby ste takto pripravenú panvicu obsypali šalátovými lupeňmi.
Ja som použila rukolu a poľníček. Keby som mala mladý špenát, tak dám aj ten.
Nakoniec presypeme opečenými orieškami.
Takto pripravená špargľa primavera, môže slúžiť ako príloha, ak si k tomu upečiete zemiaky, tak aj ako samostatné jedlo.



Španielska zemiaková tortilla

Francúzske zemiaky milujem.
Ale nie také, ako nám varievala za môjho detstva mamička.
Ona uvarila zemiaky v šupke, vajíčka na tvrdo a domácu údenú klobásu.
Vlastne tú nevarila, tú nakrájala na kolieska.
A nahrubo nakrájala surovú cibuľu.
Všetko naskladala do vymastenej misy z jenského skla vo vrstvách a dala piecť. Keď chytil povrch nejakú farbu, tak to zaliala vajíčkami , zapiekla a podávala.
No nechutilo mi to.
Vtedy som to nevedela definovať prečo, ale teraz už presne viem prečo.
Boli suché, klobása v nich nebola šťavnatá a boli tam vajíčka na tvrdo.
Tie vajíčka boli najväčším kameňom úrazu.
Ja varené vajíčka naozaj dokážem jesť holými ústami a pochutím si. Ale v kombinácii vo varenom jedle ich nemôžem.
Ak už veľmi musím, z nejakého dôvodu, jesť španielske vtáčky, tak dôsledne vypreparujem ich vnútro a odložím nabok taniera, nejedávam znojemskú a nejedávam kulajdu.
V kulajde sa s tými uvarenými vajcami naviac , snúbi aj kôpor.
Ak je na špenáte smažené volské oko, tak je to mňamka preveľká, Ak je tam uvarené vajíčko na tvrdo, tak ho odsuniem na bok.
A tak sa tie francúzske zemiaky , u nás v Selciach, prestali variť.
Ako mladá gazdiná v mojom vlastnom byte, som tie zemiaky tiež nevarila, ale na obede v závodnej jedálni, nám ich raz urobili preložené s kyslou kapustou a neboli tam uverené vajíčka.
A to mi chutilo.
A tak som ten recept začala prispôsobovať mojim chutiam.
Jedna kolegyňa mi povedala fintu raz na to, druhá kolegyňa na ono.
A tak som si ich vyšperkovala a milovala ich.
Vydala som sa a prestala ich variť. Niet komu.
Dobrý Manžel ich nemá rád a pre mňa samú sa to robiť nechce.
Na tortillu ako recept som pozerávala veľmi často, pretože ma to ohromne lákalo a vyzerá to fantasticky.
A s povzdychom som vždy obrátila pozornosť inam, lebo DM mi to jesť nebude.
A raz som si zase chcela potešiť oko a pozerala som nejaké videá na recepty španielskej kuchyne a tam aj na tortillu. A DM počul komentár a kričí na mňa že toto by si veru aj dal.
No skoro som odpadla.
A tak som si to naplánovala.
Jednu som robila na deň sv. Patrika ako prílohu ku špenátu a pečenému mäsu.
A druhú som robila na Veľký Piatok k špenátu a rybe.
A zistila som, že si musím kúpiť panvicu.
Panvica s vnútorným rozmerom 22 cm je pre naše potreby príliš veľká a naviac nemá teflónový, alebo iný nepriľnavý povrch.
A tá druhá má vnútorný rozmer 15 cm a tá je zase malá.
Takže prvá tortilla bola príliš tenká, dalo by sa to nejako utľapkať, ale lepila sa na dno a boli problémy aj s jej prevrátením.


No a tá druhá bola zase asi príliš tučná.


Najlepšia panvica bude niečo medzi tým a takú si aj veru kúpim.
Hneď ako vložím tento recept na blog.
Tortilla sa jedáva len tak sama so sebou, ale ja ju vidím ako skvelú prílohu k zeleninovému šalátu a podobne.

 

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  2 porcie

Suroviny:

Na jednu  tortillu pre dvoch ľudí budeme potrebovať :
3 stredné, alebo 2 veľké zemiaky
1 veľká cibuľa
5 vajec
soľ
olivový olej

Postup

Očistenú cibuľu a zemiaky umyjeme a nakrájame na tenké polmesiačiky.

 

Do nepriľnavej vhodnej panvici dáme rozohriať olej. Musí ho byť toľko, aby boli zemiaky s cibuľou, sčasti ponorené.


Olej, ktorý ostane, nebude prepálený a bude ochutený a prevoňaný cibuľou. Po použití ho zlejte a normálne doužívajte vo varení.
Takže olej v panvici rozohrejeme a naraz do neho vložíme zemiaky aj s cibuľou.
Zľahka posolíme.

Zemiaky v tom oleji akokeby dusíme, nevyprážame.
Miešame ich, aby sa neprichytávali.
Podľa množstva a kvality zemiakov to môže trvať desať až pätnásť minút.
Nie je to čas ktorý, musíte dodržať, ak budú zemiaky mäkké na hryz, tak jasné, že stačí aj menej.
Hotové zemiaky cez sitko odcedíme od tuku.

Snažíme sa, aby plátky zemiakov neboli úplne dolámané a zmrvené.

Do misy rozbijeme 5 vajíčok, trošku osolíme
Pozerala som niekoľko videí a každý kuchár robil po svojom. Jeden tie vajcia prešľahal, druhý nie.
Ten čo ich nerozšľahal, tak rovno z oleja, vyberal tie zemiaky dierovaným vyberákom a také horúce dával k tým celým vajciam.
Lyžicou ich opatrne premiešal, aby sa žĺtka roztrhli a celá zemiaková zmes sa v tých vajciach obalila.
A túto zmes nechal asi 15 minút odpočívať. On hovoril, že tá zmes zhustne a všetky tie cibuľové a zemiakové chute prejdú dôkladne do tých vajíčok.
Ďalší kuchár vajcia prešľahal, praskol zemiaky k nim, premiešal a rovno dal piecť na panvicu.
Vyskúšala som obidva spôsoby a nevidela som medzi tým žiaden rozdiel. Nemám s tým ešte toľko skúseností, aby som zbadala niečo výnimočne iné. Ale pri tom prvom, budete mať o jeden riad menej na umývanie, myslím tým tú metličku na šľahanie .

Olej z panvice zlejeme a necháme len menšie množstvo. Na toto pozor, pretože keď som robila tortillu prvýkrát na tej jednoduchej panvici a začala sa mi veľmi lepiť o dno, tak som dolievala olej a keď som ju potom prevracala na druhú stranu, tak som ten olej vyliala a mala ho úplne všade.
Olej v panvici musí byť rozhorúčený, až potom do neho vlejeme vaječnú zmes.
Túto spočiatku pretriasame, aby čo najskôr začala tuhnúť aj v strede, ale to nech netrvá ani pol minúty.
Tortilla sa začne pripekať a my ju obracačkou upravujeme a pritískame okraje po celom obvode, aby mali pekný guľatý tvar.


Kuchári hovorili, že toto by malo trvať 3 minúty, kým nie je zo spodu pekne tmavo zlatá a tuhne už aj na povrchu.
No mne na povrchu netuhla, tak som ju prikryla pokrievkou a aj tak to trvalo dlhšie ako tie dve tri minúty.
Potom priklopíme panvicu plytkým tanierom hore dnom (to čím priklápame , musí byť väčšie ako panvica ), rýchlym pohybom panvicu s tanierom prevrátime.
Tortilla nám z panvice vypadne na tanier, na tanieri je opečenou stranou navrchu a tou mokrou na spodku.
Tu vidíte prečo nemôže tá tortilla pri opekaní plávať v oleji, všetko by sa Vám vylialo na ruky.
Hneď ju sklzom zošuchneme naspať do panvice, aby sa opiekla aj z tej druhej mokrej strany.
Znovu opečieme to tmavozlata a definitívne vyklopíme , už známym spôsobom na tanier.
Hotová tortilla chutí trošičku sladkasto po tej cibuli a smerom do stredu by mala byť máličko mokrá.
Chuť je skvelá a zaraďujem do rodinného jedálnička.






Mrkvový šalát s majonézou

 

Mijaitu poznám z internetu. Miluje cestovanie a z ciest si nosí všelijaké recepty. Arabské, Blízky Východ, ázijské, exotické.
Sú to tie, čo môžeme zhrnúť ako „zdravý životný štýl“
Varí samozrejme aj inak, ale vždy dá tomu jedlu taký ten ozdravný kabátik.
Ja mávam záchvaty chudnutia, reštartu životného štýlu a držania hocijakých diét, ale sú to bohužiaľ len záchvaty.
Tak si rada jej recepty pozriem, počítam, zhodnotím, ocením ,poteším oko a vrátim sa k tej mojej fazuľovej s údeným kolenom.
Som nesystematická, nedôsledná, s pevnou vôľou tak čo sa zmestí pod nechty, obézna, trpiaca všetkými chorobami, čo obezita spôsobuje.
Len ma zastreliť. Taká som ja.
Mijaita ma sleduje, nevedno prečo, lebo zdravia na tomto blogu je ako šafranu, ale ma sleduje.
Tak ako ja sledujem ju.
Minule keď som sem vkladala marocký mrkvový šalát, tak sa mi ozvala , že niečo podobné si priniesla aj ona z ciest.
A  naviac mi poslala aj odkaz na tento šalát, čo vložila na varechu.
Je už deväť rokov starý, takže už možno žije svoj dlhoročný život v slovenských kuchyniach. Pre mňa bol novinkou.
Urobila som ho hneď na druhý deň.
Bože mala pravdu. Je absolútne skvelý . Dokonalý na bagetu , alebo ako príloha.
Samozrejme to nerieši vôbec môj problém, ktorý som opisovala, práve pri tej marockej.
Preto mi chutí, pretože tá mrkva nie je surová a nie je na sladko.
Dobrý Manžel sa už poučil , že to nebude sladké a zjedol všetko do poslednej mrkvovej skrutky.
Dnes si ho robím druhýkrát.
A vytiahla som aj svoj nový špiralizér ktorý som si kúpila minulý týždeň Ak chcete julienne prúžky, dlhé ako povedzme polovica špagety, tak tento si nekupujte.
Vyšlo mi z toho niečo , čo sa tvarom podobalo tesneniu na vodovodné kohútiky.
Musím si nájsť niečo iné, lebo toto nefunguje akoby som si predstavovala.
Takže milá Mijaita, som rada, že si mi ten recept poslala a vďaka.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  1 porcia

Suroviny:

Rozpis na jednu porciu

2  mrkvy (vážili asi 150 gramov obidve)
1 čajová lyžička majonéza
1 kopcovitá čajová lyžička kapary
Nálev z kapár na ochutenie
soľ, čerstvo drvené korenie
nasekané petržlenové lístky

Postup

Mrkvu nakrájajte na nejaké tenučké prúžky. Môžete ju postrúhať aj na veľkej slzičke, ale vyjde potom z toho len také seno. Ak máte dobrú ostrú škrabku na zemiaky, poslúži Vám dobre. Snažte sa aby boli tie prúžky tenké a dlhé.
Máme nastrúhanú mrkvu.
Do kastrólika dáme vody toľko, aby mrkva, ktorú máme nastrúhanú, bola v nej ponorená.
Osolíme. Ja som dala plytkú lyžičku.
Vodu privedieme do varu a ponoríme do nej mrkvu.
Od sporáka neodchádzame, akonáhle voda znovu začne bublinkovať- to netrvá ani minútu, hneď mrkvu, cez hustý cedník z nej zlejeme.
Ak ju necháte dlhšie, mrkva bude uvarená a to nie je našim cieľom. Chceme aby len stratila svoju chrumkavosť, a pritom ostala al dente.
Scedenú mrkvu necháme voľne vychladnúť, aby spevnela.
Neprehadzujeme ju, nemiešame.
Do nádoby vložíme vychladnutú mrkvu, pridáme nakladané malé kapary a majonézu.
Ja sa priznám, že som to premiešala rukami.
Pridávala som podľa chutí nálev.
Pridáme čerstvo drvené korenie (asi tri kruty mlynčekom na korenie) a ja som aj dosolila.
Po prekonaní covidu, mám ešte nie celkom, odblokované chuťové poháriky a musela som si pridať aj citrón. DM si nedával a povedal že to bolo v poriadku aj bez citrónovej šťavy.
Stále vychutnávajte.


Hranolky zo sladkých zemiakov – batátov

S Dobrým Manželom sme dostali Covid. Nevedno kde a nevedno od koho.
Tak nebolo to také hrozné, príznaky sme mali ľahké, vďaka vesmíru a Bohu a keď mám napísať pravdu, už som prežívala aj horšie priebehy rôznych našich chorôb.
Migréna ostáva sedieť pevne na svojom tróne.
Táto choroba bola špecifická v tom, že sme stratili chuť a čuch.
Najprv DM a o dva dni ja.
Nevládali sme variť a tak sme fungovali na donáškach hotového jedla. V ten večer bola čína  a okrem kung-pao, sme mali vaječné rolky, jarné rolky a pražené rezance.
Všetko mi chutilo nijako, namojdušu.
Do všetkého som liala sójovú, priniesla som aj našu a aj chilli omáčku a furt to bolo o ničom. Odrdlala som reštiku a dala som im mizerné hodnotenie.
No a ráno som zistila, že nedokážem ochutiť citrónový čaj a prihorela mi cibuľka pod praženicu na uhoľ a ja som necítila ani ťuk.
Keď sme na to prišli, tak sme si urobili , v rámci možnosti, veselý deň. Čuchali sme ako blázni k hocičomu a ozaj ničové nič sme necítili. Ani ocot, ani gin, ani moje parfumy, ani spotené pod pazuchou, ani záchodový odér, ani pokazené mäso v chladničke.
Nič.
A poslepiačky sme si dávali hocičo do úst , či na to prídeme čo to je.
No neprišli.
Jesť sme ale museli.
Bolo to celkom hrozné.
Ohromne ľutujem, že som neodložila z každého jedla maličkú porciu, aby som ju mohla ochutnať teraz, keď sa mi už čuvy vrátili. Ktovie ako to chutilo, pretože ja som varila len a len po pamäti.
Jediné čo nám v ústach dávalo nejaký zmysel, bola pálivá chuť. Minula som všetky pálivé papričky, chilli vločky a jalapeno.
Ale necítila som to v ústach, ale len keď som to mala už už prehltnuté.
Cibulu som cítila v ústach asi tak, ako keby som si odhryzla z jablka, ktoré je absolútne bez chuti. Počula som ako chrumkám, ale necítila som zhola nič…ani oči mi neslzili.
Keď sme úplne prestali vládať, tak sme si objednávali jedlo.
Vyhovovala nám hamburgáreň na druhej ulici od nás.
Objednávku nám priniesli o patnásť minút, horúcu, čerstvú a zeleninu chrumkavú, že som na nej až rosu videla A v ponuke  tam mali úžasné syrové krokety, ktoré boli s jalapenom a chilli. Tie sme cítili. A do burgerov sme si dávali pridať od cibule, cesnaku, chilli omáčiek, plejády štipľavých papričiek, všetko.
Dostali sme sa do začarovaného hamburgerového kruhu.
Čím viac sme si u nich objednávali, tým viac nám posielali bonusy a 1+1 zadarmo a to zadarmo a ten burger zadarmo a to a to a to.
V živote som nezjedla toľko  rôznych burgerov a syrových krokiet.
Dobrý Manžel začal cítiť a čuchať asi o týždeň skôr ako ja a tak si začal už objednávať aj hranolky, ktoré miluje. A mali v ponuke aj  batátové
A tým prepadol. Úplne.
Ja som prvýkrát batáty jedla pred niekoľkými rokmi a mala som pocit, že jem neuveriteľne hnusný, zhnitý,  zamrznutý zemiak. No strašne mi to nechutilo.
Potom som začala variť gumbo, kde ho pridávam a tam som zistila, že, on vôbec nie je márny.
Batát vie prijať do seba chuť, ktorá je v jedle dominantná. Veľmi rýchle sa rozvarí a zahustí ohromne pokrm bez múky. Má  menej kalórií ako zemiak a viac minerálov. Ak ho správne ochutíte, tak je vážne fajn a keď kupujem zemiaky, tak vždy prihodím aj dva sladké zemiaky pre istotu.
Takže ako som si zvykla na koriandrovú vňať, tak som si zvykla aj na batát. Koriander mám rada, ale batát zatiaľ len tolerujem a nevadí mi.
K hranolkám mám indiferentný vzťah. Vôbec si ich neobjednávam a ani ich doma nerobievam, zemiakovú prílohu si objednávam úplne inú. Ale zase keď ich dostanem na tanier, tak ich zjem. Tie batátové som ochutnala  a mala som v ústach nejakú hmotu.
Takže som sa nemohla vôbec vyjadriť.
Potom sa mi minuli všetky zemiaky a ostali len tie sladké. Tak som skúsila urobiť teda tie hranolky.
Nechutili zle, ale boli mäkké a sladké. Čo si budeme hovoriť.
Tie burgerové robili očividne vo fritéze , takže boli pevnejšie. A mastnejšie.
Nakoniec som skúsila tento recept a DM ich pochválil a zjedol ich úplne všetky.
Vyskúšajte, uvidíte.
A ozaj. Chute a vône začínam vnímať, ale je to také. No čudné.
Milovala som chlieb natretý nahrubo maslom a posolený. No absolútne. Vonkoncom vonkoncom vonkoncom. Myslela som si, že budem na chute vnímavejšia, nebudem potrebovať toľko soli a korenín, ale som sklamaná. Všetko je stále utlmené a možno mi to takto už ostane.
A čo sa týka môjho čuchu.
Predstavte si hnusnú, hnusnú zablatenú starú, špinavú vetriesku, Alebo špinavý traktor, alebo skriňové auto, čo mal kedysi tú skriňu bielu ale teraz je tam hrubý špinavý povlak až po strechu.
A takýto hnus je naštartovaný a z výfuku ide ten splodinový smradľavý dym.
Tak ten dym neustále cítim v nose.
Cítim ho,  keď sa ráno zobudím, cítim ho celý deň, cítim ho večer a keď sa v noci zobudím, tak ho cítim tiež. A mám pocit, že ma  z neho aj bolí hlava 🙂
Dúfam, že to prejde.

Cas pripravy Čas prípravy: 25 minút
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  2  menšie porcie

Suroviny:

600 g sladké zemiaky batáty
3 čajové lyžičky olej
2 polievkové lyžice kuchynský škrob (solamyl, maizena, gustin)
1 polievková lyžica sušený tymián
1 polievková lyžica rasca
soľ
sekaná petržlenová vňať

Postup

Niekoľko hodín pred samotnou prípravou zemiaky ošúpeme, a nakrájame na hranolky.
Namočíme ich do studenej vody a odložíme do chladu.
Ideme piecť hranolky.
Zapneme rúru na 220 stupňov.
Hranolky dôkladne osušíme od vody.
Na veľký plech dáme papier na pečenie a rozprestrieme po ňom osušené hranolky.

Pofŕkame po nich  tri  lyžičky oleja a rukami ho votrieme do hranoliek.
V miske urobíme zmes z škrobu a korením a premiešame ju.
Sypkou korenenou zmesou  posypeme hranolky a rukami ju votrieme do hranoliek.


Plech vložíme do predhriatej rúry.


Dáme piecť na 15 minúť. Plech vyberieme, podberačkou hranolky prevrátime na druhú stranu a necháme ešte piecť 10 minút.
Plech vyberieme a hranolkami vôbec nehýbeme.
Necháme ich aspoň 10 minút len tak odpočívať.


Hranolky sú mäkké a keby sme ich začali prehadzovať, môžeme z nich urobiť kašu.
Ako chladnú, tak spevnia.
Hranolky nebudú chrumkavé, ale majú príjemnú konzistenciu.
Hnedá priškvarená kôrčička nechutí ako pripálenina a je veľmi chutná.
Až teraz ich posolíme. Servírujeme a posypeme na záver sekanou petržlenovou vňaťou.

Zapečený toast s kelom a špenátom

 

Najprv k receptu

Šéfkuchár John používal na tento recept palmový kel, u nás ho poznáme aj ako kel kučeravý. Netušila som čo to je, ale našťastie mi ujo gugl pomohol.  Dokonca som ho z pohľadu poznala a v Mníchove som ho videla predávať vo veľkých supermarketoch, alebo súkromných zelovococh. Len som nevedela čo to je. Dokonca som ho videla pred rokmi , aj párkrát u nás na poli, kde sme si s mamičkou mysleli, že kelové listy sa z nejakého dôvodu nezakrútili do hlávky ale vyrástli do výšky. Asi sa im v semenách pomiešali sorty a tak sme nasadili niečo iné ako sme chceli.
Ja som kúpila obyčajný kel, usúdila som, že pokiaľ budete hľadať na slovenskom trhu palmový kel, tak Vás prejde chuť a vystačíme si teda aj s týmto obyčajným.
Horšie bolo s druhou zložkou a tou bola kapusta sitinová, Mustard greens. Nejaký druh rastliny horčice. Som si istá, že keby som cielene po tejto rastline išla, tak v Mníchove ju kúpim šmírom šmárom.
Vykašlala som sa na to a nahradila som ju normálnym, bežne dostupným baby špenátom.
John hovoril, že tieto toasty sa robievajú v Írsku na Deň Sv. Patrika.  No je to možné, vtedy sa všetko varí na zeleno.
Škoda len, že som to urobila práve v takýto teplý deň, včera bolo o 12 stupňov menej. Na teplé počasie je príliš hutný a ťažký a v lete ho asi robiť nebudem.
V jeseň a neskôr a v chladnejšom počasí, ak dožijem, rozhodne príde v našej rodine, jeho čas.
Dúfam, že osloví aj Vás.

 

Mňa by strašne zaujímalo, či to má každá žena na tomto svete , tak ako ja.
Kým pristúpim k vlastnému vareniu, urobím kopu inej práce.
Ráno som vybehla do ovozelu k Pánovi Turkovi na rohu ulice. Išla som kúpiť jedine kel, ani tašku som si nebrala.
Ale potom som si spomenula, že k tomuto receptu by som potrebovala krajce bieleho chleba a doma som mala len plátkový, ražný či aký, Taký typický nemecký, ktorý mne, odchovancovi  tých báječných, slovenským chlebov, chutí ako  vlhké zlisované piliny. Pri všetkej úcte , ktorú cítim k chlebu.
Tak som  sa nezastavovala a išla ďalej do do pekárne.
V pekárni bol jeden človek, nemali pecne bieleho chleba, len tmavého. Tak som išla ešte ďalej , až som zašla do samošky.
Predtým to bol Tengelmann a teraz je to Edeka.  S Tengelmannom som bola bežne spokojná. Vždy som tam nakúpila čo som chcela a mal jednu obrovskú výhodu. Predávali tam skvelý chlieb.
Tmavý, s rôznymi semienkami a mäkký a vydržal dlho.  Ale u nás nie. U nás sa vždy zjedol do druhého dňa. Bol tak dobrý, že som ho nosievala aj Dobrej Svokre do Jihlavy, ktorá ho u nás raz ochutnala a napriek tomu, že u  nej štvrťka chleba vydrží aj 10 dní, keby skôr nestvrdla na kameň, tak tento chlieb jedla a jedla a vydržal jej, no, možno aj 4 dni.
No a raz Tengelmann zmizol  a s ním aj  ten úžasný chlieb . A prišla tam Edeka  bez chleba. Priniesla si také svoje edekovské. Tie nech si nechajú. Kupujeme alsaský v pekárni vo V-markte.  Ale tam sa chodí autom. A ja som bola div nie v papučiach, keďže som išla kúpiť len kel na roh.
Edeka je strašne sprostý obchod.
Hlavne, že majú balené sushi, ale farebné celé korenie do mlynčeka ani za pána.   A hocikedy, hocičo nemajú.  Moja zajtrajšia sviečková, bude nešpikovaná slaninou, lebo ju v Edeke dnes nemali. A raz za pol roka tam všetko pomenia. Nič tam neviem nájsť.
A dnes to bol kompozičný vrchol, pretože nemali okrem baleného, absolútne žiadny chlieb, ani len ten edekovský.
A nevedela som tam nájsť normálne kravské trvanlivé mlieko. Mali niekoľko druhov kozieho, ovčieho a bezlaktózového, ale kravské som nenašla. Tak ja si myslím, že ho niekde majú, ale tam kde bývalo predtým, teraz tam bol regál s koreninami. Bez farebného celého.
A nemali kel palmový, len obyčajný.
No ale urobila som nákup taký, že som si musela kúpiť dve nákupné tašky. Išlo ma rozhodiť od jedu.
Naspäť som sa chcela zastaviť v pekárni pre ten bochník. Lenže v Mníchove sa do malých obchodov vstupuje po jednom a na chodníku, stálo ďalších 10 orúškovaných  ľudí. A svietilo na nich slnko.
Tak som išla ďalej a u Pána Turka to isté. Našťastie ten mal menšie kelové hlávky aj na pultoch pred obchodom, tak som mu len zamávala, vzala kel, podala peniaze a išla domov. Budem variť teda z normálneho kelu, nie z toho palmového.
Kým som začala variť, musela som nutne pozametať dlážku v kuchyni. Ja keď tam mám niekde zrnko niečoho, mám pocit, že chodím po skle. Neznesiem to.
Pustila som robotka, nech to tam pozametá, medzitým, som si išla umyť ruky.
Potom som si spomenula, že robotko ma vydraté metličky a išla som pohľadať náhradné v skrinke na sezónnu obuv.
Nenašla som, ale som vytriedila kompletne botník a pripravila nám obutie na leto a vyčistila a odložila jarné.
Umyla som umývadlo v kúpeľni a vytriedila prádlo na prvú várku prania.
Robotka som zadokovala a umyla nádobku a hadičky od raňajšieho kapučína. Vyložila som umývačku riadu a naložila som do nej šálky, poháre a všetko čo sa nazbieralo od rána a bolo položené na kuchynskej pracovnej doske.
Drez som umyla práškom, pretože ráno sa mi do neho vysypalo sitko s vylúhovaným Puerhom a urobilo tam fľaky.
Keď som nasadzovala čistú súpravu na kapučíno do kávovaru, všimla som si, že je plná nádržka na odkvapkanú vodu. Vyčistila som kávovar.
Vyčistila som mačacie misky a keďže išiel Dobrý Manžel pre Noela na dvor, dala som mu vyniesť smeti.
Kým ich vyniesol, chcela som do nich ešte vyčistiť mačacie záchody. Urobila som to.
Barbora neznesie čistý záchod, tak ešte do neodloženého , urobila, čo urobiť musela.
Musela som pozametať znovu dlážku, pretože Barbora vyniesla na labkách piesok zo záchoda.
Odložila som záchod a umyla  držiaky na smetné koše a dlážku, čistiacimi obrúskami.
Umyla som si ruky.
Vyložila som a odložila nákup.
Po troch hodinách , čo som sa rozhodla, že idem uvariť toto jedlo, som ho konečne začala robiť.

 

Cas pripravy Čas prípravy: 20 minút
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):

Suroviny:

na dve veľké, alebo tri malé porcie porcie potrebujeme :

500 g  kel, očistený od hlúba a poškodených listov
100 g čerstvé špenátové listy
4 cesnakové strúčiky
4 jarné cibuľky aj so zelenou zdravou vňaťou
1 plná čajová lyžička horčičné semienko (nemusí byť)
šťava z pol veľkého  citróna
soľ, čerstvo drvené korenie
4 veľké krajce chleba
na každý krajec chleba 1 tenký plátok tvrdého syra
maslo, olej

 

Postup

Kel očistíme od poškodených listov a hlúba. Vyrežeme všetky hrubé žily. Umyjeme ho.
Umyjeme aj špenátové listy. So stopkami si nerobte starosti a neodstraňujte ich.
Špenát odložíme bokom.
Cibuľku a cesnak očistíme a naplátkujeme.
Kel nakrájame na kusy a ponoríme ho do hrnca so studenou vodou. Dáme lyžicu soli.
Vodu privedieme k varu a kel v nej varíme 4 minúty.
Kel preložíme na sitko a necháme odkvapkávať.
Do hlbšej panvice dáme hrudku masla asi ako tri orechy.
Pridáme horčičné semienko, ale to som dala len z vlastnej iniciatívy, pretože to máme radi, keď sa nám popletá v ústach.  Ak ho nevyužijete na nič iné, tak ho nemusíte kvôli tomuto kupovať.


Maslo začneme roztápať a pridáme nasekaný cesnak a krúžky cibuľky aj s nasekanou vňaťou.
Všetko podusíme do mäkka a pridáme špenátové listy.
Premiešame. Rýchle vyžmýkame odkvapkané kelové listy. Vyžmýkame čo najlepšie a tú guľku čo nám z naho ostane, poprekrajujeme nožom na pásy.
Pridáme ho k špenátu do panvice a premiešavame, nejakú minútku.
Odstavíme.


Podľa chutí ešte dosolíme, hojne pridáme čerstvo nadrvené korenie a vykropime citrónovou šťavou.
Všetko premiešame a odložíme bokom.
Do čistej panvice pridáme orech masla a dolejem olej.
Necháme rozohriať a na panvicu dáme dva rovnako veľké krajce bieleho chleba.

Kým sa budú opekať zo spodnej strany, na ich vrchnú časť rozprestrieme tenký plátok syra.
Ja som dala toho syra viac a syr potlačil chuť zelenej plnky. Takže nabudúce dám len ten jeden plátok.


Takže máme dva krajce chleba , zo spodku  sa opekajú,  z vrchu je naukladaný syr.
Na jeden krajec rozložím polovicu  plnky

a druhým krajcom , tou syrovou stranou ho priklopím.


Opatrne ho pritlačím, aby sa syr natavil a spojil.
Toast  lopatkou niekoľkokrát prehodíme raz na jednu , raz na druhú stranu, aby sa z oboch opiekol do chrumkava a syr rovnomerne zatavil plnku.


Krajec preložíme na tanier a necháme trochu vychladnúť aby syr stuhol.
Moje krajce boli veľké a tak som jeden prerezala pilkovým nožom na dve časti.
Tú moju druhú polovičku som vládala zjesť až o tri hodiny a môžem povedať, že ten toast mi chutil viac, ako taký teplý.  .

Chrumkavé zemiakové placky z varených zemiakov

Poviem to takto.
Chodila som na zemiakové brigády aj ako zédeeškárka, aj ako stredoškoláčka a nemala som ich rada.
Moja najneskoršia spomienka na brigádu bola tá, že som ako desaťročné dievčatko, chcela urobiť radosť rodičom  a rozhodla som sa, že im prinesiem  domov za vedro zemiakov.  Viem, že som mala toľko rokov, pretože si pamätám, ktorá súdružka učiteľka bola moja triedna.
Nič som tým nemyslela, nechcela som kradnúť ani nič také. Akurát som počula družstevníčky, medzi ktoré sme boli rozdelení,    že tento rok sú tie zemiaky mimoriadne veľké a prekrásne.
Chcela som ich doma len ukázať. A nabrala som tie najväčšie.
Plahočila som sa tým ťažkým kýblom krumplí. Z poľa k nám domov bolo  na peši asi nejakých 1,5 km.  Nevládala som za skupinou, učiteľka sa  predo mnou  otáčala a neustále mi hrozila. Všetci ma opustili a ja som išla sama s tým vedrom. Prišla som domov a to vedro som priniesla rovno do kuchyne, kde som ho postavila doprostred miestnosti a tešila sa, keď prídu rodičia domov a pochvália ma.
Rodičia prišli  a strašne sa na mňa hnevali a kričali na mňa.  Vysvitlo, že po ceste domov stretli moju triednu a tá im požalovala, že som kradla a že či sme na to odkázaní.
Tatko v tom čase vykonával  funkciu tajomníka Miestneho národného výboru u nás v Selciach a viete si predstaviť tú radosť čo zo mňa asi tak mal.
Kričali na mňa , že sa mám hanbiť, a čo o nás teraz povedia ľudia.  A som taká a onaká a ja som vôbec nechápala, že čo som urobila.  A musím sa spovedať z ťažkého hriechu , lebo som kradla.  Chápete tú iróniu však?
Na druhý deň so mnou nikto nechcel byť v páre, lebo súdružka učiteľka pred všetkými deťmi povedala, že žiaden pionier nemôže kradnúť a kto kradne, nezaslúži si nosiť pioniersku šatku.
Takže som sa previnila nielen voči Bohu, ale aj voči Leninovi a ja som sa chcela prepadnúť pod zem.
Keď priniesli z družstva debničky s malinovkou a obložené chleby, tak som jedla sama , lebo som bola vyvrheľ.
A to som chcela len ukázať doma tie veľké zemiaky, ktoré ešte nikdy neboli také veľké.
Druhá spomienka brigád v rámci ZDŠ bola tá, že mi kamarátky odpustili.
To som bola asi v šiestej triede a strašne som chcela vyskúšať ako chutí cigareta.
Tak nie, aby som zaliezla niekam do pivnice, alebo humna, alebo garáže, alebo kdekoľvek inde
Nie.  Ja som sa zavrela v našom nefajčiarskom dome. V kuchyni som zavrela dvere a okná a zapálila som si tú cigaretu. Vôbec neviem ako chutila, ale určite hnusne. Cigaretu som spláchla a nechala všetko tak.  Mamka prišla domov a prvé čo povedala : Kto tu fajčil. A ja som hneď odpovedala : Ja.
Takú som dostala bitku, že som mala modrinu na oku a ako ma bili, tak som kričala, že už všetci skúsili fajčiť, tak som chcela aj ja.
A moja mamka išla večer do kostola a všetkým mamám mojich kamarátok povedala, že fajčíme.
A všetky do jedného sa so mnou prestali rozprávať.  No, mali na to nárok. Chcela som si zachrániť kožu a natrela ich. Ale bolo to krušné.
Neviem ako dlho toto obdobie trvalo, ale odpustili mi na jednej zemiakovej brigáde, kde sme sa obhadzovali trsmi vyoranej vňate a oni začali obhadzovať aj mňa, čiže ma vzali na milosť.
Na strednej škole sme chodili autobusmi na brigády na Hrochoť. Tam si pamätám, že hneď na prvej, sa dievča z vedľajšej triedy opilo. Neviem čo pila ani koľko toho vypila, ale hádam, že veľmi málo, boli sme len pätnásťročné deti.
No bilo ju chudiatko a potom spadla a už nevstala. Jej triedny, celkom mladý pedagóg usúdil, že je len opitá a netreba volať sanitku. Uložil ju na vrece krumplí a tam spala celý čas, kým sme my zbierali. V autobuse už bola celkom prebraná a pamätám si, že sedela pri okne, vedľa nej triedny a držal ju okolo pliec a ona mu ležala na pleci. Dostala dvojku z chovania.
A ďalšia spomienka na zemiakovú brigádu bola tá, že moja spolužiačka, ktorá bola v triede mojou najlepšou kamoškou, začala odo mňa bočiť. Po čase som sa dozvedela, že môj frajer mi začal s ňou zahýbať a ona mi ho chcela prebrať.
A potom som sa s ňou pohnevala a s tým frajerom udobrovala a ja som mu odpustila a otehotnela som. A tak moje zemiakové brigády skončili.
Musíte uznať, že také zemiakové brigády ako som mala ja boli naprd.
Keď sme doma vykopali zemiaky, tak sme ich nikdy nepiekli v pahrebe.  My sme nemali žiadnu pahrebu. Náš tatko by nám ruky olámal, keby sme na záhrade začali páliť záhradné zvyšky.
Keď už som bola dospelá žena, tak sme na nejakej gulášpartii v tej pahrebe piekli aj zemiaky. Vôbec mi to nechutilo.
Zvrchu bol zhorený a vnútri horúci . Všade pol popol a vržďalo mi to pod zubami. Keď som odstránila tú zhorenú špinavú časť, ostal mi v ruke kúsoček uvareného, horúceho zemiaku a nevidela som na ňom nič iné, len to, že je to horúci uvarený zemiak.
Asi dvakrát som tomu chcela dať ešte šancu a v nejakých steakhousoch som si k mäsu objednala pečený zemiak v šupke a pogrilovaného. Zase som v tom nevidela nič zvláštne.
Také tie reči, že aké sú zemiaky pečené v pahrebe úžasné, preletia popri mojich ušiach ako bzučiace muchy.

K receptu od môjho neobľúbeného kuchára ChefJohna som pristupovala  s troškou nedôvery, ale tak nejako som tomu v duchu dávala šancu.
Ako mi ho Dobrý Manžel poslal tak som ho do dvoch dní urobila.  Aj mäso som k tomu urobila, ale keď som upiekla tieto placky, tak sme ich zjedli naraz bez mäsa. Dobrý Manžel miluje jogurtový dip a k tým plackám ho jedol doslova polievkovou lyžicou.
Ak by mali pečené zemiaky v pahrebe takouto chut, tak tie by som jedla rada a s láskou.
Sú veľmi návykové, musím ich robiť za dva plechy.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):   2 porcie

Suroviny:

13 stredných, skôr menších ako väčších zemiakov
100 g maslo
5 cesnakových strúčikov
tymián, majoránka
soľ

Na dip
200 ml biely nesladený jogurt gréckeho typu
2 cesnakové strúčiky
chilli vločky
soľ
nasekaná petržlenová vňať

Postup

Zemiaky v šupke, pod tečúcou vodou dôkladne kefkou vydrhneme.
Dáme ich variť do studenej vody s troma lyžicami soli.
Uvaríme ich tak ako keď varíme zemiaky na šalát. Nechceme aby sa rozpadali.
Zemiaky necháme úplne dôkladne vychladnúť. Najlepšie je ich variť deň dopredu.
Zemiaky pred roztlačením najprv po bokoch, plytko narežeme troma zárezmi asi centimeter od seba.


Chceme tým dosiahnuť to, aby sa nám šupka rovnomerne roztrhla a bola na celej placke.
Cesnak očistíme a nakrájame na trošku hrubšie plátky.
Ak máme tymián vetvičkový, tak stopku odstránime a použijeme len ihličky.
Do rajničky dáme roztápať maslo s cesnakom a bylinkami. Nerobíme to na prudkej teplote. Chceme aby maslo len penilo. Keď bude cesnak priesvitný, ale stále biely, tak zdroj tepla vypneme.

 

 

 

 

 

Na rovný plech dáme papier na pečenie, alebo silikónový papier a pierkom ho potrieme časťou masla. Necháme ešte toľko masla v rajničke, aby nám ostalo na zozlatnutie cesnaku.
Ja som pre istotu nepotrela celú plochu , ale len miesta kde  som kládla placky.


Zemiak dáme medzi dva igelity a pritlačíme ho plochým predmetom silou , tak, aby sa nám vytvorila placka asi centimeter hrubá.  Ja som ich roztlačila na dosť tenko a nabudúce ten centimeter dodržím.


Placka musí držať tvar a nerozpadať sa.
Poukladáme ich tesne vedľa seba, oni sa trošku pri pečení zmenšia, takže ich môžeme tlačiť k sebe, ale nech sa neprekrývajú.
Povrch placiek osolíme, okoreníme a kto má rád tak posype aj niečím pálivým.  Potrieme pomocou pierka roztopeným maslom.


Dáme piecť do vyhriatej rúry na 200 stupňov.
Ja som piekla 20 minút na jednej strane, potom som otočila  dopiekla ďalších dvadsať minút.
Ak máte teplovzdušnú rúru, možno sa vám budú opekať rovnomerne aj  bez otáčania.
Pečieme kým nie sú zlatohnedé a povrch nie je chrumkavý.
Plech vyberieme.


Maslo s cesnakom rozohrejeme a dopečieme ho do zlata.

Cesnak rovnomerne rozdelíme po plackách  aj  s maslom ,ktoré ešte ostalo a starostlivo poukladáme na placky aj bylinky, ktoré ostali v masle.


Do jogurtu prelisujeme cesnak, nasekáme petržlenovú vňatku, osolíme a podľa chutí okoreníme čerstvo drveným korením.
Placky podávame ihneď .
Myslím, že tie proklamované zemiaky v pahrebe sa tomuto minimálne vyrovnajú.
V našej domácnosti ich predčili.

Dusená zelenina s karfiolovou ryžou – diétne

 

Je nám všetkým teplo. Strašne teplo. Horúčava atakuje 40 stupňov a teploty v noci neklesnú pod 25 stupňov.
Je hrozné pomyslieť, že sa možno dožije ešte aj moja generácia, že tento druh horúčav bude pravidlom a nie 10 dní, ale tri mesiace.
Nechcem na to ani pomyslieť.
Pred tridsiatimi rokmi som bola na bytovom družstve, kde som si mala vybrať byt v našom paneláku.
Mala som pred sebou obrovský plán domu , kde som videla veľkosti izieb v byte, rozmiestnenie podľa svetových strán, poschodie a tak.
Ja som si mohla ukázať, ktorý byt chcem, zaplatiť zálohu a do polroka sa sťahovať.
Tí čo prišli poslední, tak tí brali to, čo ostalo. Ostalo celé prízemie a druhé poschodie.
Ja som mala dvadsať rokov, celý dvadsaťročný život som bývala na dedine v rodinnom dome a dovtedy som nebola v žiadnom panelákovom byte, pretože celý môj život býval v rodinných domoch na dedinách.  Pardon, moja Dobrá Teta Monika sa vydala do Spišskej Novej Vsi a bývala na panelákovom sídlisku, Takže to bol jediný byt, v ktorom som bola dlhšie ako hodinu.
Nemala som poňatie aký chcem byt, na ktorú svetovú stranu otočený a na ktorom poschodí.
A tak mi ho vybrali rodičia podľa vzorca : musí byť vysoko aby bol teplý a musí byť slnečný aby bol teplý a musí mat čo najmenšie balkóny aby bol čo najmenší únik tepla.
Vybrali mi dvojizbový byt na desiatom poschodí z dvanástich možných.
Nevybrali zle, na tú dobu ani náhodou. Vybrali byt, ktorý nemal priechodné izby, a ktorý mal najväčšie radiátory. Kuchyňu a jednu izbu mám na východ a druhú izbu na juh.

V tom čase sme žili v posledných závanoch malej doby ľadovej, nepoznali sme palmový olej,  pralesy neubúdali, stromy sa nerúbali na kšeft, okolo domov rástli lúky a nie  burina a centimetrové trávniky.  Hron a potoky v zime zamŕzali na hrúbku, že sme sa mohli na nich bezpečne korčuľovať, , december, január bol pod snehom aj v Lučenci a tridsať stupňov bolo v júli asi tri dni a my sme všetci išli z toho tepla umrieť, netušiac čo nás čaká v budúcnosti.
Spomínaná DT Monika, mala kuchyňu  a jednu izbu na západ. Ja som bola dieťa, takže som to nevedela vyhodnotiť, ale už ako staršia, som ďakovala rodičom, že mi nevybrali byt, ktorý je situovaný na západ, tak ako ten jej.
Plastové okná a žalúzie neexistovali, existovali len látkové hnusné rolety, ktoré si ľudia dávali rovno dolu. DT Monika mala v kuchyni balkón a šnúry na prádlo. To prádlo keď po opratí vyvešala, tak ho do dvoch hodín mohla suché dávať dolu. Keď tam neviselo prádlo, tak tam visela nejaká látka, asi deka, už si fakt nepamätám. Bez tej deky by na ňu počas varenia celý čas svietilo slnko. O nejakom dramatickom teple v byte pod Tatrami nemohla byť ani reč, ale v tej dobe, pred tými 40 rokmi to muselo byť pre nich strašné.
S týmito poznatkami , mi teda rodičia vybrali môj byt.
Kým som nevymenila okná za plastové, tak mi v ňom bývala zima a v lete normálne.
Doba sa zmenila a všetko je inak.
Nechodím v lete do Banskej Bystrice. V mojom byte je na umretie. Poobede tam mávam 30 stupňov a to tam už nesvieti slnko pár hodín. Nechcem vedieť, ako je v kuchyni DT Moniky.
Keď som pred piatimi rokmi v ošiali, prišla s Dorkou do BB, tak som varila o piatej ráno, alebo desiatej večer. Dorka si našla v paneláku kamarátku, ktorá bývala na prízemí. Keď som ju tam priviedla a pani otvorila dvere bytu, v tej saune ma z toho bytu osviežil chladnejší vzduch. Pani hovorila, že áno, majú tam chládok a normálne tam môžu v tých teplách existovať. Dokonca spávajú v pyžame a nosia normálne domáce oblečenie. To my sme spávali s Dorkou v ničom a chodili sme oblečené v nevyhnutnom minime.  Ako sa tá doba zmenila.
Prízemné byty, na ktoré sme sa kedysi pozerali s dešpektom, že je tam tma a chladno, tak tie sa stali lukratívnymi.

Keď sme boli bez Dorky, tak sme žili na donáškach, alebo nás živili reštaurácie. Jedine kde sa dalo prežiť, bol môj rodičovský dom v Selciach. Má hrubé tehlové múry, je prízemný, miesto  rozpálených žalúzii, má vonkajšie rolety, kuchyňu bez slnka a záhradu plnú ovocných stromov. Pod stromami je záhradná hojdačka a posedenie,  keďže sa už rodičia vzdali sliepok, tak môžeme chodiť po záhrade bosou nohou. Dvor je bez stromov, tieň robí, len plátenný pavilón a susedovie vysoký dom, asi tri hodiny  poobede je tam na umretie.
Janíčko s Dorkou sa kúpu v bazéne a ten čo dáva na nich pozor to tam pretrpí. Marhuľa ktorá tam rástla, padla za obeť nejakému dôvodu.  Terasa je vydláždená, našťastie je tam strašne veľa veľkých črepníkov a kvetov a dvor je plný trávy.
Do Banskej v lete už nechodíme. Ja to neviem tam teplotne zvládnuť.

Dosť na tom, že žalúdok, aj keď nechce jesť tak veľa ako inokedy, ale jesť chce.
Ako to prežiť, aby kuchárka v kuchyni neupadla do kómy.
Buď zapneme klímu, alebo  budeme variť jedlá, ktoré máte hotové za pár minút.
Iné je to v našom byte v Mníchove.  Okno mojej mníchovskej kuchyne, ústi do ulice. Sme na druhom poschodí a okolo  stoja šesťposchodové činžiaky. Slnko tam nesvieti a ulica von nie je rozpálená. Okno mávam otvorené aj v horúčavách a robí mi to prievan. Mačka Barbora v lete leží na kuchynskom okne a prespí tam celý deň. Je tam veľmi príjemne, vážne.
Ale aj tak varím málo a rýchle jedlá.
Toto je jedno z nich.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):   2 porcie

Suroviny:

3 menšie papriky, každá v inej farbe
200 g čerstvé huby
1 tretina karfiolovej hlávky
1 červená cibuľa
2 vajíčka
1 veľká polievková lyžica olej

Postup

Zeleninu a huby očistíme, zbavíme poškodených častí a zrniečok.
Nakrájame na primerané kúsky, cibuľu na jemnučko.


Karfiol v robote posekáme, kým nemá textúru ako drobná ryža.


Kto nemá robot, tak nech skúsi karfiol postrúhať. Ja som to nerobila, tak neviem ako to funguje.


Do hlbokej panvice rozfŕkame veľkú lyžicu oleja.


Pridáme paprikové kocky, huby a cibuľu. Dusíme kým nie je zelenina mäkká na hryz. Nesmie byť úplne mäkká.
Osolíme, okoreníme čerstvo drveným korením.
Pridáme karfiolovú ryžu a miešame nejakých 5 minút.


Zeleninu rozprestrieme do strán a do panvice pridáme dve rozšľahané vajíčka.


Vajíčka zľahka ochutíme soľou a paprikou,  miešame kým nestuhnú a potom ich vmiešame do zeleniny.
Pred podávaním ešte ochutíme, podľa svojej chuti a posypeme nejakými čerstvými bylinkami.
So studeným zeleninovým šalátom, nesmierne príjemné, nekalorické, letné jedlo.
Ja som si zľahka moju porciu posypala parmezánom, pretože ho mám rada.

Toskánsky chrumkavý šalát z chleba a paradajok – panzanella

Za mojej mladosti sa mamička tak besnela so sadením hocičoho, že sa až čudujem, ako sme to zvládali.
A približne každý piaty rok usúdila, že to pole, ktoré obhospodarujeme je jej malé a potrebuje väčšiu plochu.
A tak sa odorala časť lúky a tá sa mala premeniť na pole.
Spočiatku na túto činnosť objednávali miestneho sedliaka s koňom a neskôr chodil Mirko Očenáš s traktorčekom.
No hej, oni priorali,  vypili oldomáš, zjedli mamičkine zákusky a spokojne odišli domov.
Nám nechali  ťažké žumplaty, ktoré sme museli motykami rozbíjať, vytriasať  korene, znovu to ručne prerýľovať, prekopať a zarovnať. Potom urobiť novú medzu a mamka víťazoslávne nasadila čo nevyhnutne potrebovala , aby sme mali všetkého veľa a aby sme všetko mohli zavárať.
A aj tak to, ako sa zdalo, bolo málo.
Jedného roku mamička usúdila, že na poli za domom, sa už budú sadiť zemiaky len skoré, aby sme si ich chodili vykopať a rovno ich aj varili. A na zimné uskladnenie sme začali sadiť zemiaky na poli v Jelšinách.
Vôbec netuším, čia to bola pôda, ale nikto nás odtiaľ nevyhnal.
Sa ani nečudujem, pretože keď sme tam pripravovali pôdu na sadenie, tak som si tam pripadala ako nevoľníci za Márie Terézie, ktorí si svoje vlastné políčko robili v takom kamenisku, že tam by si rozbil hlavu, každý pandúr s bičom v ruke.
Neviem ako mohli medzi tými skalami rásť nejaké zemiaky, ale rástli a tých dvadsať vriec sme tam  vždy vykopali.
Bože to bola lopota.
V tom čase na Markíze išiel taký program, volalo sa to tuším „snívajte s nami“. Tam písali ľudia, že čo by bolo ich najväčším splneným snom a dramaturgia vybrala tie najzaujímavejšie a potajomky plnila.
Každý rok, keď sme išli buď sadiť, alebo okopávať, alebo ohŕňať, alebo zbierať mandelinky, alebo vykopávať,  som si hovorila, že prečo som ja debil nenapísala, že mojím najväčším snom by bolo, keby sme tam prišli a bolo by to už zasadené, alebo okopané, alebo ohrnuté, alebo vykopané a vrecia pekne zoradené, len ich odviezť..
Ale zase sme si užili aj srandu na tom poli. Hrávali sme hru “ myslím si vec“. Kľučka na evanjelickom kostole vo Vlkanovej, alebo vltavínsky travertín v Šumných mestách v českej televízii mali svoje čaro.
A potom sa to zase začalo nejako uberať.
Najprv sme pustili Jelšiny.
Potom sa na prioraných častiach začala nemilobohu vysádzať taká vec ako cuketa,  alebo ozdobné tekvice. Predstavte si to, nemali sme už 50 koreňov paradajok, ale len polovicu.
Už sme nekupovali za vaňu uhoriek na zaváranie a zavarilo sa len to, čo sa urodilo u nás a viac sa sadila ťahavá fazuľa, alebo hrášok na jedenie.

Nástupcom mamičkinho pestovateľského boomu sa stala Moja Dobrá Švagriná ktorá, to ale prevzala s jasnou mysľou a  citom pre zdravú mieru.
Spočiatku chudiatko musela robiť tak ako si to predstavovala mamka, ale s jej  pribúdajúcimi chorobami, rokmi a obdobiami letargie, mamka pristúpila na výmenu a nechala už všetko na ňu.
Janka to robí tak, že áno, pestuje. Ale pestuje tak, že čo dorastá, to sa nezavára, nesuší, nemrazí.
V prvom rade sa to je. Každý víkend zozbiera čo dorastie, rozdelí to do košíkov a podľa toho sa doma varí.
Až to, čo sa nezje a nespotrebuje, tak len to sa zavarí, zamrazí, zasuší, uskladní.
Neviem ako to má tento rok so zemiakmi, ale tuším sú zasadené len skoré a polovica pola sa nechala zarásť na lúku pre včeličky.
Pôda naberie silu sama od seba a ak bude treba, znovu ju poprosíme aby nám bola k úžitku pri pestovaní.
Keby som tento šalát poznala v tom čase, keď som bola v pestovateľskom procese zapojená aj ja, tak by som bola na ňom živá celé paradajkové obdobie.
Pritom to nie je vonkoncom nič zvláštne.
Je v ňom všetko, čo robievame bežne, akurát to asi nikoho nenapadlo takto všetko zmiešať dokopy.
Ale v Toskánsku ich to napadlo a tak majú výsadu tvrdiť, že toto jedlo je toskánske.
A je nesmierne dobré a ja si musím ísť urobiť žlčníkový čaj.
Zhltla som ho takou rýchlosťou, že mi zaškodil. Pažravá Mína si nič iné nezaslúži, ako ťažobu.
Majte to na pamäti, je tak dobrý, že Vám môže urobiť zle.

Cas pripravy Čas prípravy:
Pocet porcii (kusov) Počet porcií (kusov):  2 porcie

Suroviny:

Chlieb typu ciabatta od včera
olej
2 cesnakové strúčiky
2 čajové lyžičky strúhaný syr typu grana (grana padano, parmazán)
Na zeleninový šalát :
300 gramov čerešňové paradajky
tretina šalátovej uhorky
1 malá červená cibuľa
veľká hrsť bazalkových lístkov
Na nálev :
5 polievkových lyžíc olivový olej
3 polievkové lyžice jemný biely ocot (vínny, balsamico)
1 polievková lyžica práškový cukor
1/2 čajovej lyžičky soľ
čerstvo mleté korenie

 

Postup

Paradajky prerežeme na polovičky. Uhorku ošúpeme a nakrájame na tenké polmesiačiky.
Zeleninu dáme do misky a zmiešame nálev z oleja, octu a cukru.
Ja som robila nálev podľa mojej chuti, Vy si pridajte  buď cukor, alebo ocot podľa seba.
Zeleninu prelejeme nálevom, osolíme ju a zasypeme čerstvo drveným korením.
Všetko premiešame  a odložíme bokom.
Naším cieľom je, aby zelenina ešte pustila trošku šťavy a tá sa zmiešala s nálevom.

V rozpise som uviedla, že použijeme chlieb ciabatta.
Ide o to, že každá kocka chleba by mala mať aj kúsok kôrky, čiže chlieb ktorý, budeme spracovávať, by mal mať malý priemer. Napríklad taký ako má veka na chlebíčky, ale chlebíčková veka nie je vhodná a ani toastový chlieb.
Ja som v sobotu kúpila zemiakový chlieb  a na tento recept bol ako stvorená.
Chlieb teda nakrájame na kocky, tak aby obsahovala každá kúsok kôrky. Kocky by mali mať veľkosť na hryz.
Poriadne ich pokropíme olejom  a rukami premiešame.


Rozohrejeme širokú panvicu a kocky zo všetkých strán opekáme do tmavozlata.  Uprostred opekanie som usúdila, že chlieb je príliš suchý, tak som ešte raz pofŕkala olejom.
Čo sa týka oleja, pochopiteľne každý uvádza olivový. Ja doma používam repkový s maslovou príchuťou, tak som si naň zvykla, že ho používam už aj do šalátov a tento som používala aj v tomto prípade.
Moje kocky sa opiekli za 7 minút.
Tesne pred ukončením som chlieb veľmi jemne poprášila lyžičkou grana padano.

Premiešala som a vypla zdroj tepla.
Nakoniec k chlebu prelisujeme cesnak a znovu premiešame.
Do zeleniny ešte pridáme veľa nasekaných bazalkových lístkov a vmiešame opečený chlieb.
Chleba si pridajte toľko,  koľko chcete.


Niekto  má  toto jedlo radšej viac chrumkavé a niekto viac zeleninové.
Chlieb musí vsiaknuť všetku šťavu a ostať stále chrumkavý.
Nie je to jedlo, ktoré môže postáť.
Pred podávaním ešte posypeme kolieskami červenej , alebo lahôdkovej cibule.
Ja som si ešte moju porciu posypala lyžičkou grany.
Tá grana sa v rozpisoch panzanelly neuvádza, ja som ju tam dala preto, pretože tento syr milujem.