Je nám všetkým teplo. Strašne teplo. Horúčava atakuje 40 stupňov a teploty v noci neklesnú pod 25 stupňov.
Je hrozné pomyslieť, že sa možno dožije ešte aj moja generácia, že tento druh horúčav bude pravidlom a nie 10 dní, ale tri mesiace.
Nechcem na to ani pomyslieť.
Pred tridsiatimi rokmi som bola na bytovom družstve, kde som si mala vybrať byt v našom paneláku.
Mala som pred sebou obrovský plán domu , kde som videla veľkosti izieb v byte, rozmiestnenie podľa svetových strán, poschodie a tak.
Ja som si mohla ukázať, ktorý byt chcem, zaplatiť zálohu a do polroka sa sťahovať.
Tí čo prišli poslední, tak tí brali to, čo ostalo. Ostalo celé prízemie a druhé poschodie.
Ja som mala dvadsať rokov, celý dvadsaťročný život som bývala na dedine v rodinnom dome a dovtedy som nebola v žiadnom panelákovom byte, pretože celý môj život býval v rodinných domoch na dedinách.  Pardon, moja Dobrá Teta Monika sa vydala do Spišskej Novej Vsi a bývala na panelákovom sídlisku, Takže to bol jediný byt, v ktorom som bola dlhšie ako hodinu.
Nemala som poňatie aký chcem byt, na ktorú svetovú stranu otočený a na ktorom poschodí.
A tak mi ho vybrali rodičia podľa vzorca : musí byť vysoko aby bol teplý a musí byť slnečný aby bol teplý a musí mat čo najmenšie balkóny aby bol čo najmenší únik tepla.
Vybrali mi dvojizbový byt na desiatom poschodí z dvanástich možných.
Nevybrali zle, na tú dobu ani náhodou. Vybrali byt, ktorý nemal priechodné izby, a ktorý mal najväčšie radiátory. Kuchyňu a jednu izbu mám na východ a druhú izbu na juh.

V tom čase sme žili v posledných závanoch malej doby ľadovej, nepoznali sme palmový olej,  pralesy neubúdali, stromy sa nerúbali na kšeft, okolo domov rástli lúky a nie  burina a centimetrové trávniky.  Hron a potoky v zime zamŕzali na hrúbku, že sme sa mohli na nich bezpečne korčuľovať, , december, január bol pod snehom aj v Lučenci a tridsať stupňov bolo v júli asi tri dni a my sme všetci išli z toho tepla umrieť, netušiac čo nás čaká v budúcnosti.
Spomínaná DT Monika, mala kuchyňu  a jednu izbu na západ. Ja som bola dieťa, takže som to nevedela vyhodnotiť, ale už ako staršia, som ďakovala rodičom, že mi nevybrali byt, ktorý je situovaný na západ, tak ako ten jej.
Plastové okná a žalúzie neexistovali, existovali len látkové hnusné rolety, ktoré si ľudia dávali rovno dolu. DT Monika mala v kuchyni balkón a šnúry na prádlo. To prádlo keď po opratí vyvešala, tak ho do dvoch hodín mohla suché dávať dolu. Keď tam neviselo prádlo, tak tam visela nejaká látka, asi deka, už si fakt nepamätám. Bez tej deky by na ňu počas varenia celý čas svietilo slnko. O nejakom dramatickom teple v byte pod Tatrami nemohla byť ani reč, ale v tej dobe, pred tými 40 rokmi to muselo byť pre nich strašné.
S týmito poznatkami , mi teda rodičia vybrali môj byt.
Kým som nevymenila okná za plastové, tak mi v ňom bývala zima a v lete normálne.
Doba sa zmenila a všetko je inak.
Nechodím v lete do Banskej Bystrice. V mojom byte je na umretie. Poobede tam mávam 30 stupňov a to tam už nesvieti slnko pár hodín. Nechcem vedieť, ako je v kuchyni DT Moniky.
Keď som pred piatimi rokmi v ošiali, prišla s Dorkou do BB, tak som varila o piatej ráno, alebo desiatej večer. Dorka si našla v paneláku kamarátku, ktorá bývala na prízemí. Keď som ju tam priviedla a pani otvorila dvere bytu, v tej saune ma z toho bytu osviežil chladnejší vzduch. Pani hovorila, že áno, majú tam chládok a normálne tam môžu v tých teplách existovať. Dokonca spávajú v pyžame a nosia normálne domáce oblečenie. To my sme spávali s Dorkou v ničom a chodili sme oblečené v nevyhnutnom minime.  Ako sa tá doba zmenila.
Prízemné byty, na ktoré sme sa kedysi pozerali s dešpektom, že je tam tma a chladno, tak tie sa stali lukratívnymi.

Keď sme boli bez Dorky, tak sme žili na donáškach, alebo nás živili reštaurácie. Jedine kde sa dalo prežiť, bol môj rodičovský dom v Selciach. Má hrubé tehlové múry, je prízemný, miesto  rozpálených žalúzii, má vonkajšie rolety, kuchyňu bez slnka a záhradu plnú ovocných stromov. Pod stromami je záhradná hojdačka a posedenie,  keďže sa už rodičia vzdali sliepok, tak môžeme chodiť po záhrade bosou nohou. Dvor je bez stromov, tieň robí, len plátenný pavilón a susedovie vysoký dom, asi tri hodiny  poobede je tam na umretie.
Janíčko s Dorkou sa kúpu v bazéne a ten čo dáva na nich pozor to tam pretrpí. Marhuľa ktorá tam rástla, padla za obeť nejakému dôvodu.  Terasa je vydláždená, našťastie je tam strašne veľa veľkých črepníkov a kvetov a dvor je plný trávy.
Do Banskej v lete už nechodíme. Ja to neviem tam teplotne zvládnuť.

Dosť na tom, že žalúdok, aj keď nechce jesť tak veľa ako inokedy, ale jesť chce.
Ako to prežiť, aby kuchárka v kuchyni neupadla do kómy.
Buď zapneme klímu, alebo  budeme variť jedlá, ktoré máte hotové za pár minút.
Iné je to v našom byte v Mníchove.  Okno mojej mníchovskej kuchyne, ústi do ulice. Sme na druhom poschodí a okolo  stoja šesťposchodové činžiaky. Slnko tam nesvieti a ulica von nie je rozpálená. Okno mávam otvorené aj v horúčavách a robí mi to prievan. Mačka Barbora v lete leží na kuchynskom okne a prespí tam celý deň. Je tam veľmi príjemne, vážne.
Ale aj tak varím málo a rýchle jedlá.
Toto je jedno z nich.

	Čas prípravy:
	Počet porcií (kusov):   2 porcie

Suroviny:

3 menšie papriky, každá v inej farbe
200 g čerstvé huby
1 tretina karfiolovej hlávky
1 červená cibuľa
2 vajíčka
1 veľká polievková lyžica olej

Postup

Zeleninu a huby očistíme, zbavíme poškodených častí a zrniečok.
Nakrájame na primerané kúsky, cibuľu na jemnučko.

Karfiol v robote posekáme, kým nemá textúru ako drobná ryža.

Kto nemá robot, tak nech skúsi karfiol postrúhať. Ja som to nerobila, tak neviem ako to funguje.

Do hlbokej panvice rozfŕkame veľkú lyžicu oleja.

Pridáme paprikové kocky, huby a cibuľu. Dusíme kým nie je zelenina mäkká na hryz. Nesmie byť úplne mäkká.
Osolíme, okoreníme čerstvo drveným korením.
Pridáme karfiolovú ryžu a miešame nejakých 5 minút.

Zeleninu rozprestrieme do strán a do panvice pridáme dve rozšľahané vajíčka.

Vajíčka zľahka ochutíme soľou a paprikou,  miešame kým nestuhnú a potom ich vmiešame do zeleniny.
Pred podávaním ešte ochutíme, podľa svojej chuti a posypeme nejakými čerstvými bylinkami.
So studeným zeleninovým šalátom, nesmierne príjemné, nekalorické, letné jedlo.
Ja som si zľahka moju porciu posypala parmezánom, pretože ho mám rada.

Šiška špagetovej tekvice so mnou precestovala stovky kilometrov. Kúpila som ju od bystrických farmárov niekedy v septembri. Akosi som sa ju neodhodlala  pripraviť. Ja a DM konzumujeme  maximálne hokkaido a chvíľu som si aj hlavu o múr trieskala, že čo ma to vlastne napadlo kupovať takúto vec.
Potom sme išli  na chatu do Jihlavy a vediac, že Dobrá Svokra a Dobrá Švagriná sú vegetriánky…previezla som ju tam, že tam to bude mať úspech. S Dobrou Švagrinou som sa stretla akurát deň pred odchodom , doma prežívali také mierne chlastma a tak nejako zvlášť nejedla ani ona, ani Dobrý Švagor a nalievali sa akurát minerálkou. Dobrá Svokra si zaumienila, že nám musí urobiť sviečkovú a čo sa týka sviečkovej od DS, vtedy sa nepoznám a keby to bolo podmienené tým, že ano, uvarím sviečkovú, ale roztrieskame tú tekvicu, tak si sama naostrím sekeru a roztrieskam ju.
A nakoniec…DM našiel ešte koše hríbov a uznajte, tie sa skrátka museli zjesť. A ja som upiekla ešte parížsku tortu a tým som sa úplne vyčerpala.
Suma sumárum, pri balení som sa na tú tekvicu zahľadela a mala dilemu, že či ju vrátiť do potravinovej prepravky a previezť ju do Mníchova, alebo rovno vyhodiť. V prepravke bolo miesto a tak pricestovala do Mníchova.
V Mníchove čakala na svoju chvíľu…a nedočkala sa. S rešpektom som ju obchádzala a stále premýšľala, prečo…prečo….čo ma viedlo k tomu, aby som ju kúpila.
No a vracali sme sa pred pár dňami na Slovensko.

Už som to vzdala a vložila ju do vecí, ktoré sa vyhadzovali počas zazimovávania mníchovského bytu.

A keď sme vybaľovali už v BB, tak sa mi milá tekvica vygúľala z tašky priamo k nohám. DM jej našiel v kufri miestečko.
Dobrá Neter Julka,  o ktorej som tak trochu dúfala, že by mohla jedlo z tej tekvice oceniť, bola v škole a tak som ju zase len odložila.  Tekvica čakala na Julku.
Ten deň prišiel, ja som si naštudovala ako tú tekvicu pripraviť a vymyslela som si omáčku.
Všetko klaplo.

Julka sa s chuťou najedla, ja som sa báječne najedla, Dobrá Švagriná sa dobre najedla. O Dobrom Bratovi nič neviem. Dobrí rodičia ju nejedli. Tí sa celý boží deň ládovali zabíjačkovou kapustou.
DM sa jej vyhol …jeho škoda…vyhol sa tej tekvici a pre správnosť aj tej zabíjačkovej kapusty.
Skrátka špagetová tekvica nechutila ako tekvice zvyknú a mne jej chuť vonkoncom neprekážala. S tou omáčkou bola skvelá a viem si ju predstaviť ako prílohu k špenátu, k mäsu…skrátka k hocičomu…akurát sa treba odhodlať a kúpiť ju a pripraviť.
Vďaka tekvica, že si sa napriek toľkému cestovaniu, neofučala a vydala si zo seba všetky tie perfektné chute.

	Čas prípravy:
	Počet porcií (kusov):  4 porcie

Suroviny:

Na tekvicu :
śpagetová tekvica
olej
soľ, čerstvo mleté korenie, čili vločky

Na omáčku :
400 g mrkva
3 stopky stopkatého zeleru
300 g čerešňové paradajky
1 čerstvá kápia
500 g pasírované paradajky
1 veľká cibuľa
6 cesnakových strúčikov
100 ml sladké mlieko
soľ, cukor, balzamikový ocot
olej

pokiaľ si myslíte, že silou mocou potrebujete aj mäso k tomu, tak tieto guľky by boli super

500 g mleté mäso
1 vajce
1 červená cibuľa
2 veľké polievkové lyžice strúhaný parmazán
1 polievková lyžica sušená majoránka
1 čajová lyžička sladká mletá paprika
1 čajová lyžička soľ
2 cesnakové strúčiky

Postup

Tekvicu prerežeme na dve pozdĺžne polovice. Jadierka a pavučiny lyžicou odstránime.
Dužinu dôkladne pokropíme olivovým olejom, posolíme, pokoreníme, ja som pridala aj sušený cesnak a sušený tymián.
Na dno pekáča vylejeme hrnček vody a tekvicu položíme reznou stranou do pekáča.
Vložíme do vyhriatej rúry na 180 stupňov. Tie stupne sú orientačné, piekla som u mamky a tá má už číselník úplne vyšúchaný…možno to bolo 200.
Piekla som 45 minút a raz som doliala vodu.

Tekvicu necháme vychladnúť, dužinu podoberieme vidličkami od šupky a začneme vidličkami ťahať po celej dužine a oddeľovať rezance.
Sú aj iné spôsoby oddeľovania a vznikajú tým dlhšie rezance, ale chcela som najprv vyskúšať tento základný a potom budem riešiť aj iné finty.

Tekvicové nite som musela ešte trochu posoliť a posypala som aj čili vločkami.

Kým sa piekla tekvica, pripravila som omáčku.

Všetku zeleninu očistíme. Mrkvu nakrájame na tenké polmesiačiky, cibuľu na kocky, cesnak na plátky a stopky na primerané kúsky.
Kápiu tiež na kocky a paradajky prekrojíme na polovice.

V hrnci rozohrejeme olej a orestujeme cibuľu a cesnak. Pridáme mkrvu a restujeme nejakých 10 minút.
Potom pridáme všetko ostatné.  Premiešame a necháme dôkladne prehriať nejakých ďaľších 10 minút.
Vlejeme pasírované paradajky, 100 ml horúcu vodu  a privedieme k varu. Stíšime zdroj tepla, prikryjeme pokrievkou a necháme bublať, kým nemáme mrkvu mäkkú na skus. Nemala by byť mäkká ako keď sa varí napríklad v polievke, ale presne ako som písala…na skus.
Možno mi takto omáčka bublala pol hodinu. Dĺžka závisí aj od kvality a hrúbky mrkvových mesiačikov.
Na záver som ešte vliala mlieko.
Necháme prevrieť a dochutíme. Ja som dosolila, dokorenila a u mamky som našla jej domácu vegetu, tak tej som dala za lyžičku.
Od mrkvy bola omáčka dostatočne sladká  a pikantná od paradajok. Ale pokial máte chuť mdlú, tak  lyžička balzamikového octu a trošku cukru urobí zázrak.

Pokiaľ varíte pre ľudí, ktorí musia mať aj mäso, tak pripravte mäsové guľky .
K mäsu pridáme vajce, nasekanú cibuľu, prelisujeme cesnak, vhodíme strúhaný syr, majoránku a koreniny.
Dôkladne vymiešame a urobíme guľky vačšie ako vajce, asi ako tenisáky.
Na plech dáme papier na pečenie, ten vytrieme olejom a poukladáme guľky.
Vložíme do vyhriatej rúry na 200 stupňov.
Po dvadsiatich minútach guľky otočíme a dopekáme ďaľších 15 minút.
Pokiaľ nevaríte pre vegetariánov, tak výpek môžete primiešať do omáčky, alebo nimi pofŕkať tekvicové rezance.

U nás som tie guľky dala so zemiakovou kašou a šalátom DM a ja som svoje jedla ako vegoš….neskutočne dobre som sa najedla.
Omáčka je s kúskami mrkvy dobre znateľná, nie je to zmixovaná tekutina a mne to takto báječne vyhovovalo.

Rozhodne som nerobila posledný krát. Tekvicové rezance sa dajú pohodlne prihriať v mikrovlne bez zlepenia a ja sa teším na ďaľšie kombinácie.
Najviac ma mrzí, že som suroviny nevážila a nevyrátala kolko energie má jedna porcia, je to určite zaujívame jedlo pre tých čo chcú chudnúť.