Poviem to takto.
Chodila som na zemiakové brigády aj ako zédeeškárka, aj ako stredoškoláčka a nemala som ich rada.
Moja najneskoršia spomienka na brigádu bola tá, že som ako desaťročné dievčatko, chcela urobiť radosť rodičom a rozhodla som sa, že im prinesiem domov za vedro zemiakov. Viem, že som mala toľko rokov, pretože si pamätám, ktorá súdružka učiteľka bola moja triedna.
Nič som tým nemyslela, nechcela som kradnúť ani nič také. Akurát som počula družstevníčky, medzi ktoré sme boli rozdelení, že tento rok sú tie zemiaky mimoriadne veľké a prekrásne.
Chcela som ich doma len ukázať. A nabrala som tie najväčšie.
Plahočila som sa tým ťažkým kýblom krumplí. Z poľa k nám domov bolo na peši asi nejakých 1,5 km. Nevládala som za skupinou, učiteľka sa predo mnou otáčala a neustále mi hrozila. Všetci ma opustili a ja som išla sama s tým vedrom. Prišla som domov a to vedro som priniesla rovno do kuchyne, kde som ho postavila doprostred miestnosti a tešila sa, keď prídu rodičia domov a pochvália ma.
Rodičia prišli a strašne sa na mňa hnevali a kričali na mňa. Vysvitlo, že po ceste domov stretli moju triednu a tá im požalovala, že som kradla a že či sme na to odkázaní.
Tatko v tom čase vykonával funkciu tajomníka Miestneho národného výboru u nás v Selciach a viete si predstaviť tú radosť čo zo mňa asi tak mal.
Kričali na mňa , že sa mám hanbiť, a čo o nás teraz povedia ľudia. A som taká a onaká a ja som vôbec nechápala, že čo som urobila. A musím sa spovedať z ťažkého hriechu , lebo som kradla. Chápete tú iróniu však?
Na druhý deň so mnou nikto nechcel byť v páre, lebo súdružka učiteľka pred všetkými deťmi povedala, že žiaden pionier nemôže kradnúť a kto kradne, nezaslúži si nosiť pioniersku šatku.
Takže som sa previnila nielen voči Bohu, ale aj voči Leninovi a ja som sa chcela prepadnúť pod zem.
Keď priniesli z družstva debničky s malinovkou a obložené chleby, tak som jedla sama , lebo som bola vyvrheľ.
A to som chcela len ukázať doma tie veľké zemiaky, ktoré ešte nikdy neboli také veľké.
Druhá spomienka brigád v rámci ZDŠ bola tá, že mi kamarátky odpustili.
To som bola asi v šiestej triede a strašne som chcela vyskúšať ako chutí cigareta.
Tak nie, aby som zaliezla niekam do pivnice, alebo humna, alebo garáže, alebo kdekoľvek inde
Nie. Ja som sa zavrela v našom nefajčiarskom dome. V kuchyni som zavrela dvere a okná a zapálila som si tú cigaretu. Vôbec neviem ako chutila, ale určite hnusne. Cigaretu som spláchla a nechala všetko tak. Mamka prišla domov a prvé čo povedala : Kto tu fajčil. A ja som hneď odpovedala : Ja.
Takú som dostala bitku, že som mala modrinu na oku a ako ma bili, tak som kričala, že už všetci skúsili fajčiť, tak som chcela aj ja.
A moja mamka išla večer do kostola a všetkým mamám mojich kamarátok povedala, že fajčíme.
A všetky do jedného sa so mnou prestali rozprávať. No, mali na to nárok. Chcela som si zachrániť kožu a natrela ich. Ale bolo to krušné.
Neviem ako dlho toto obdobie trvalo, ale odpustili mi na jednej zemiakovej brigáde, kde sme sa obhadzovali trsmi vyoranej vňate a oni začali obhadzovať aj mňa, čiže ma vzali na milosť.
Na strednej škole sme chodili autobusmi na brigády na Hrochoť. Tam si pamätám, že hneď na prvej, sa dievča z vedľajšej triedy opilo. Neviem čo pila ani koľko toho vypila, ale hádam, že veľmi málo, boli sme len pätnásťročné deti.
No bilo ju chudiatko a potom spadla a už nevstala. Jej triedny, celkom mladý pedagóg usúdil, že je len opitá a netreba volať sanitku. Uložil ju na vrece krumplí a tam spala celý čas, kým sme my zbierali. V autobuse už bola celkom prebraná a pamätám si, že sedela pri okne, vedľa nej triedny a držal ju okolo pliec a ona mu ležala na pleci. Dostala dvojku z chovania.
A ďalšia spomienka na zemiakovú brigádu bola tá, že moja spolužiačka, ktorá bola v triede mojou najlepšou kamoškou, začala odo mňa bočiť. Po čase som sa dozvedela, že môj frajer mi začal s ňou zahýbať a ona mi ho chcela prebrať.
A potom som sa s ňou pohnevala a s tým frajerom udobrovala a ja som mu odpustila a otehotnela som. A tak moje zemiakové brigády skončili.
Musíte uznať, že také zemiakové brigády ako som mala ja boli naprd.
Keď sme doma vykopali zemiaky, tak sme ich nikdy nepiekli v pahrebe. My sme nemali žiadnu pahrebu. Náš tatko by nám ruky olámal, keby sme na záhrade začali páliť záhradné zvyšky.
Keď už som bola dospelá žena, tak sme na nejakej gulášpartii v tej pahrebe piekli aj zemiaky. Vôbec mi to nechutilo.
Zvrchu bol zhorený a vnútri horúci . Všade pol popol a vržďalo mi to pod zubami. Keď som odstránila tú zhorenú špinavú časť, ostal mi v ruke kúsoček uvareného, horúceho zemiaku a nevidela som na ňom nič iné, len to, že je to horúci uvarený zemiak.
Asi dvakrát som tomu chcela dať ešte šancu a v nejakých steakhousoch som si k mäsu objednala pečený zemiak v šupke a pogrilovaného. Zase som v tom nevidela nič zvláštne.
Také tie reči, že aké sú zemiaky pečené v pahrebe úžasné, preletia popri mojich ušiach ako bzučiace muchy.
K receptu od môjho neobľúbeného kuchára ChefJohna som pristupovala s troškou nedôvery, ale tak nejako som tomu v duchu dávala šancu.
Ako mi ho Dobrý Manžel poslal tak som ho do dvoch dní urobila. Aj mäso som k tomu urobila, ale keď som upiekla tieto placky, tak sme ich zjedli naraz bez mäsa. Dobrý Manžel miluje jogurtový dip a k tým plackám ho jedol doslova polievkovou lyžicou.
Ak by mali pečené zemiaky v pahrebe takouto chut, tak tie by som jedla rada a s láskou.
Sú veľmi návykové, musím ich robiť za dva plechy.
 |
Čas prípravy: |
 |
Počet porcií (kusov): 2 porcie |
Suroviny:
13 stredných, skôr menších ako väčších zemiakov
100 g maslo
5 cesnakových strúčikov
tymián, majoránka
soľ
Na dip
200 ml biely nesladený jogurt gréckeho typu
2 cesnakové strúčiky
chilli vločky
soľ
nasekaná petržlenová vňať
Postup
Zemiaky v šupke, pod tečúcou vodou dôkladne kefkou vydrhneme.
Dáme ich variť do studenej vody s troma lyžicami soli.
Uvaríme ich tak ako keď varíme zemiaky na šalát. Nechceme aby sa rozpadali.
Zemiaky necháme úplne dôkladne vychladnúť. Najlepšie je ich variť deň dopredu.
Zemiaky pred roztlačením najprv po bokoch, plytko narežeme troma zárezmi asi centimeter od seba.
Chceme tým dosiahnuť to, aby sa nám šupka rovnomerne roztrhla a bola na celej placke.
Cesnak očistíme a nakrájame na trošku hrubšie plátky.
Ak máme tymián vetvičkový, tak stopku odstránime a použijeme len ihličky.
Do rajničky dáme roztápať maslo s cesnakom a bylinkami. Nerobíme to na prudkej teplote. Chceme aby maslo len penilo. Keď bude cesnak priesvitný, ale stále biely, tak zdroj tepla vypneme.
Na rovný plech dáme papier na pečenie, alebo silikónový papier a pierkom ho potrieme časťou masla. Necháme ešte toľko masla v rajničke, aby nám ostalo na zozlatnutie cesnaku.
Ja som pre istotu nepotrela celú plochu , ale len miesta kde som kládla placky.
Zemiak dáme medzi dva igelity a pritlačíme ho plochým predmetom silou , tak, aby sa nám vytvorila placka asi centimeter hrubá. Ja som ich roztlačila na dosť tenko a nabudúce ten centimeter dodržím.
Placka musí držať tvar a nerozpadať sa.
Poukladáme ich tesne vedľa seba, oni sa trošku pri pečení zmenšia, takže ich môžeme tlačiť k sebe, ale nech sa neprekrývajú.
Povrch placiek osolíme, okoreníme a kto má rád tak posype aj niečím pálivým. Potrieme pomocou pierka roztopeným maslom.
Dáme piecť do vyhriatej rúry na 200 stupňov.
Ja som piekla 20 minút na jednej strane, potom som otočila dopiekla ďalších dvadsať minút.
Ak máte teplovzdušnú rúru, možno sa vám budú opekať rovnomerne aj bez otáčania.
Pečieme kým nie sú zlatohnedé a povrch nie je chrumkavý.
Plech vyberieme.
Maslo s cesnakom rozohrejeme a dopečieme ho do zlata.
Cesnak rovnomerne rozdelíme po plackách aj s maslom ,ktoré ešte ostalo a starostlivo poukladáme na placky aj bylinky, ktoré ostali v masle.
Do jogurtu prelisujeme cesnak, nasekáme petržlenovú vňatku, osolíme a podľa chutí okoreníme čerstvo drveným korením.
Placky podávame ihneď .
Myslím, že tie proklamované zemiaky v pahrebe sa tomuto minimálne vyrovnajú.
V našej domácnosti ich predčili.
