Keď som ostala na materskej, mala som 18 rokov. Môj prvý muž bol práve na dvojročnej základnej vojne, Dobrý Brat ako vysokoškolák bol na tej ročnej a moji Dobrí Rodičia, ktorý neboli ani päťdesiatnici, chodili do práce.
A ja som bola doma.
Tatík bol richtárom a chodil na obedy domov a mamička bola cukrárka, ktorá odchádzala z domu o pol piatej a prichádzala tiež o pol piatej, od rána do poobedia.
Nechceli nechať na mňa varenie a že si s tým poradia a mám sa venovať len Dobrej Cerke , dobiehaním školy a drobným prácam.
Ale tak nejako som sa predsa len začala učiť variť.
Po telefóne.
Mamička si uvarila kávu, dala nohy na stoličku a vravela mi ako mám urobiť zápražku do fazuľovej, alebo ako urobiť haruľu.
Vtedy to bolo tristné, neexistoval internet, ktorý by poradil. Boli len kuchárske knihy. A susedy.
Kuchárske knihy boli rôzne, ale vyznačovali sa hlavne tým, že neboli výpovedné.
Napríklad veta : poprášte rezne múkou.
To čo je.
Keby tam napísali : obaľte zľahka rezne v hladkej múke, každému by to bolo jasné.
Každá polievka začala : Pripravíme si z masla a múky svetlú zápražku.
To nech si nechajú, keď ja som netušila ako sa robí svetlá zápražka z masla a múky.
Takže som sa učila cez ten telefón.
Susedy som mala dobré.
V chladničke som našla mäso, ale som netušila, či je to bravčové, alebo hovädzie. No vážne, ako som to mohla vedieť.
Tak som zavolala na susedu od Ruskov a cez plot sme analyzovali. A predstavte si to, ona to ovoňala a povedala, že hovädzie mäso, vždy vonia po mlieku.
A namojdušu. Takto som rozoznávala hovädzie celkom dlho.
Alebo Zuzka, ktorá sa v skutočnosti volala Jiřina, ale jej svokrovci, starí gazdovia, si nevedeli s jej menom rady a tak ju premenovali. Tak prišla milá Zuzka, ani nevedela ako, k novému menu.
Tá ma zas naučila variť kelovú polievku.
Ona ale okrem toho mena, prešla aj z češtiny do slovenčiny. Takej nárečovej, selčianskej, starodávnej. Takou sa u nás nehovorilo.
My sme nehovorili floťírovie uteráky, kyslie fizólne, hámrik a podobne. Mali sme froté uteráky, kyslú fazuľu a kladivo .
A Zuzka mi vraví, že potrebujem kel a zelenô.
A ja sa jej pýtam, že čo to je zelenô. A ona na mňa hľadí ako puk. „Ty nevieš čo je zelenô, ty kde žiješ, z čoho Vy varíte? Veď bez toho neuvaríš skoro ani jednu polievku, ani rezancovú v nedeľu!“
Tak som prišla domov a zas som len volala mamičke.
Keď som jej zopakovala rozhovor, tak sme prišli na to, že zelenô, nie sú nejaké bylinky, ale zelenina ako mrva, petržlen, kaleráb a podobne.
Ale polievka bola dobrá , doteraz ju tak varím.
Alebo Vierka Vicianka.
Tá ma naučila robiť ryžu, takú prílohovú. Ja neviem, akú sme to mali doma kuchársku knihu, ale tam napísali akurát „podávame s ryžou“ ale ako som mala uvariť tú ryžu, nebola ani zmienka.
A vraví mi, že tú ryžu musím miešať tak dlho na oleji, kým mi nezačne vržďať ako sneh pod nohami.
Až sa vidím, ako som miešala a mala nahnutú hlavu, aby som nasmerovala ucho k tej vržďajúcej ryži.
Teraz, z odstupom desaťročí viem, že tá ryža mi vyšla, tak ako v najprednejšej reštaurácii – povedané slovami deda Olana.
Voda sa vsiakla do posledného výparu, bez toho, žeby sa mi čo len na pol centimetri štvorcovom, prichytila na dno hrnca. Zrnká boli dokonalé mäkké a jedno od druhého sa oddeľovali fúknutím. Dokonale osolené tak, aby bola zachovaná chuť ryže a tá soľ to len zvýrazňovala.
Mamka mi to do očí nepovedala, to teda ani náhodou, ale Dobrý Brat mi povedal, že keď sa rozprávala s Vierkou, tak sa jej pýtala, ako teda má robiť ryžu, lebo takú ako som ja vtedy uvarila, ona nedokáže. Potom si pamätám, že som bola u Hanky Kokavcovej a bola tam aj jej kamarátka, ktorej som zabudla meno, ale jej muž sa volal Vilo a ona sa veľmi vulgárne líčila. No a tieto sa sťažovali, že nevedia urobiť ryžu a ja s výrazom profesionálneho variča ryže, som ich túto váru učila .
Akurát som si na to spomenula, minule, keď som z ryže, uvarila dobreže nie ryžovú kašu. Tak veru 🙂
Keď som mala dvadsaťtri rokov, odsťahovala som sa z rodičovského domu, do môjho bytíku, ktorý máme doteraz.
Aj vtedy som musela volávať mamičke a s nezdarmi som sa nerada priznávala, lebo sa mi smiali.
Napríklad som kúpila hlávkový šalát a tešili sme sa na chrumkavú prílohu. A viete čo?
Ja som ten šalát oparila horúcou vodou!!!!!
My sme doma taký prílohový šalát nerobievali. Zo šalátu ktorý sa dopestoval, mamička varievala šalátovú polievku. A to sa mi nejako pomiešalo.
Alebo.
Chcela som urobiť kura na masle.
Minula som dve maslá, pretože som to kura nepodlievala, nejako som to nevedela či čo. Teda vedela.
Lenže.
Ja som ho varila v miske z jenského skla. A mamička ma upozorňovala, že nemôžem do nej, počas varenia, lievať studenú vodu, lebo by mi praskla. A ja som asi nevedela, že môžem naliať vodu hneď na začiatku, kým to položím na plyn. A počas varenia som sa bála doliať, lebo čo ak praskne ……. To , že tam môžem dať trošku horúcej, ma ani vo sne nenapadlo.
Podistým bolo toho viac, ale si to už nepamätám.
A nemyslite si, že sa mi to nedeje občas aj teraz.
Robí, ale v takom inom leveli, ako začiatočníckom.
Urobiť omáčku k varenému hovädziemu, som sa učila až v Mníchove.
U nás sa varené mäso z polievky okamžite zjedlo len tak, holými ústami.
Doteraz sa tak v Selciach jedáva a tak som ho jedávala aj ja v Mníchove.
DM nemal rád takto pripravované hovädzie mäso.
Nevedno prečo, pretože taká sviečková na smotane, nemyslím tým len tú omáčku, ale celé to kombo – knedlík, mäso, omáčka, to je tiež vlastne varené hovädzie.
Tak ale mne to vážne nevadilo, ja som veľmi rada pojedla všetko čo sa v tej polievke varilo.
Niekedy minulý rok, som mala ale tak nádherné mäso polievkové, že som z toho urobila „cigánsky obed“.
Takto to volala moja bývala kolegyňa Šárka Kachničová. V niektorých krajinách by ma asi odsúdili a napísali milión článkov, aká som rasisticky a neviem ako nekorektná a ešte by mi tento, malý a bezvýznamný blog zakázali.
Dúfam, že zdravý rozum každému súdnemu človeku napovie, že vo varení zostane ten starý slovník , nedehonestujúci človeka ako niečo, čo sa nemyslí zle, urážlivo a ponižujúco. Dúfam, že ma budete čítať s porozumením. Ide o spomienky.
Skrátka, ten cigánsky obed, je normálny hovädzí vývar s rezancami a mäso s paradajkovou omáčkou a knedlíkom.
A DM to ochutnal a nesmierne si pochutil.
Že to mäso vôbec nie je suché a žuvavé a tá omáčka skvelá a bla bla bla.
Neviem, kto mu to kedy takto uvaril.
A keď som včera rozmrazila balíček na polievku, videla som, že je to znovu ako stvorené , na tento typ obeda.
A rozhodla som sa, že ho urobím tak edukatívnejšie.
Možno o to nebude mať ani kto záujem.
Keď to beriem napríklad z hľadiska mojej rodiny, tak taká Dobrá Cerka, no neviem. Jej deti z hľadiska svojho stravovania určite nie, ona tiež netuším. Ja som takéto jedlá nikdy nevarila za jej čias. Neznášala som teplú uhorku a uvarené vajce a párky ako časť vareného jedla. Nenaučila som ju na tieto chute a neviem, či sa k nim prepracovala. Dobrý Zaťko? Netuším. Skôr nie.
Neter Julka určite nie, okrem rýb, nejedáva mäso, jej frajer čakateľ..netuším, ale som si istá, keďže to Julka nejedáva, tak to nebude ani variť a tým pádom sa to ani učiť.
Synovec Kubko. Jeho manželku Maťku som opisovala minule. Rozhodne nebude jesť ani párky ani hovädzie. Celá rodina prijala štýl života, ktorý sa zaoberá ochranou našej planéty, tým, že začnú od seba , aj keď sú to maličkosti.
Dobrý Brat s Dobrou Švagrinou? Je tam párok a ten sa u nás nikdy nejedol inak , ako s horčicou a chlebom. A preto sa nejedáva u nás ani taká frankfurtská polievka a wurstguláš. Teda jedáva, ale jedine v prípade, ak sa tam miesto párok, použije naša domáca údená klobása.
Rodičia, tak to áno, oni by si to dali. Je to také nemoderné a starodávne jedlo, takže keby si mali vybrať medzi stejkom a týmto, tak rozhodne si vyberú toto.
Nech je ako chce, recept som nafotila a tak ho teda s pomocou Božou aj vkladám na blog.
Suroviny:
Uvarené hovädzie mäso z polievky
Na omáčku pre dve až tri porcie :
3 polievkové lyžice olej
pol veľkej, alebo 1 malá cibuľa
pásik údenej prerastanej slaniny
1 nožička kvalitný párok
3 až 4 kyslé uhorky
1 uvarené vajce
2 čajové lyžičky horčica
1 plytká polievková lyžica hladká múka
250 ml sladká smotana
100 ml nálev z kyslých uhoriek
pol lyžičky soľ a čerstvo drvené korenie
Postup
Do rýchlovarnej kanvice si dáme zovrieť vodu.
Cibuľu očistíme a nakrájame na drobnučké kocky. Tak isto údenú slaninu.
Párky a uhorky zas nakrájame na tenké kolieska.
Uvarené vajíčko na tvrdo, olúpeme a rozkrájame na kocky. Môžete použiť mriežkované sitko, ktoré sa využíva pri príprave zemiakových šalátov.
Do kastróla dáme rozohriať olej a rozpražíme na ňom slaninu, možno nejaké 3 minúty. Pridáme cibuľu a tú restujeme do voňava.
Pridáme kolieska párky a uhoriek a prehrejeme všetko dovedna.
Pridáme horčicu a znovu premiešame.
Zasypeme polievkovou lyžicou (bez kopčeka) hladkej múky.
Všetko premiešame, múka nám absorbovala tuk.
Zalejeme horúcou vodou, tak aby bolo všetko prikryté tekutinou.
Vymiešame do hladka, používala som metličku.
Základ je celkom hustý a v tejto fáze prilejeme do neho uhorkový nálev.
Pridáme sladkú smotanu.
Teraz vsypeme kocky vajíčka.
Všetko znovu premiešame a necháme prevrieť na jednu bublinu.
Vypneme.
Ideme dochucovať.
Najprv pridáme pol lyžičky soľ a namelieme hojne celé korenie.
Ja som mala omáčku celkom hustú, asi som dala viac múky, tak som priliala znovu uhorkový nálev. Znovu necháme na jednu bublinu prevrieť.
Ak sa Vám zdá, že máte tej uhorkovej chuti už príliš veľa, tak miesto nálevu, môžeme použiť varešku samotného, uvareného vývaru, alebo vody.
Ak ste minuli nálev a zdá sa Vám to mdlé, pridajte pár kvapiek citrónovej šťavy.
Naopak ak je Vám to príliš kyslé, tak pridajte pol lyžičky cukru.
Všetko záleží od Vašej chuti. Ja som okrem toho nálevu a horčice nepoužívala nič iné.
Mäso z polievky musí byť dokonalé studené, najlepšie je uvariť vývar s mäsom deň dopredu.
Tá diera, tak v tom bola kosť z rebra, vytiahla som ju úplne ľahko, dvoma prstami.
Veľmi ostrým nožom, ho krájame na plátky a dáme ho prehriať do mikrovlnky.
Nemyslite si, že všetko vyjde dokonale ako na fotkách na internete. Aj mne sa z úplného konca „nakrájalo“ seno. 🙂
Ja osobne som uvarila ako prílohu ryžu, ale keď robievam španielske vtáčky v smotanovej omáčke, tak dávam knedlík.