Museli sme veľmi náhle odcestovať do Banskej Bystrice.  (Tak sa zdá, že som stále Bystričanka, pretože som pôvodne napísala do Banskej „Bystrici!. Ako všetci Bystričania 🙂 )
Situácia s mojim 92 ročným tatíkom sa nesmierne skomplikovala a bolo ma tam treba. 
A tak sme odcestovali z jedného dňa na druhý.
Bolo to veľmi veľmi náročné a stálo ma to veľa psychických a na záver aj fyzických síl.
Môžem povedať, že ja, Dobrý Manžel a mačky Barbora a Noel, sme sa vrátili ako negatívne poznačení. 
Vlastne od začiatku Nového Roka, je to jedna pohroma za druhou, ktorá rozčerila hladinu tej pokojnej, lenivej rieky nášho života.
A neskončilo to. 
Stále narážam na nejaké veci, ktoré chápem ako veľkú krivdu, neprávosť a bla bla bla bla …..a upadám na tele a aj na duchu.
Niekto to volá „starnutie“ 🙂
Čím som staršia tým horšie znášam tieto veci.
Dosť na tom.
Hektické dni v BB mi prvý týždeň  vonkoncom nedovolili variť, musela som riešiť veci, ktoré boli pre mňa nové, vyčerpávajúce, bojovala som so všetkým čoho som sa musela dotknúť. A tak sme sa stravovali ako sme vedeli, raz sme si objednali donášku, raz sme sa najedli tam, raz hentam. Strašne sme nechceli chodiť do reštaurácií, pretože každý obed trval hodinu a pol  a tú som nemala, len tak k dispozícii na vyhodenie.
A objavili sme čaro „jedáceho kútika“ v centre Európa.
Bože, toľko pho (fóčiek) čo som sa tam dojedla a toľko pokéčok….a jedno bolo lepšie ako druhé. Absolútne sa nám to neprejedlo. Prišli sme, objednali sme, zjedli sme, odišli sme. Do polhodiny sme mali všetko za sebou. Raz som si všimla, ako sa s nesmiernym záujmom na nás pozerali detičky od susedného stola, kde ich maminky napchávali hranolkami s kečupom. Tu musím odbočiť. Toto vôbec nedokážem pochopiť. Tak jasné, celý ten kút so stánkami je bufetové,  rýchle stravovanie, ale výber bol veľký a dovolím si povedať, že dieťa tam môže dostať aj plnohodnotné jedlo a nie hranolky s kečupom. Naviac keď maminky si dali polievku a palacinky. Ale ….kto som ja, že súdim. Nič o tých ľuďoch neviem a arogantne im tu vstupujem do svedomia, aj keď   o nich,  nič neviem. Ospravedlňujem sa.
No skrátka.
Detičky nešli zo mňa a DM spustiť oči a jedno malo aj otvorené ústa. Potom sa nachýlilo k maminke a detským, divadelným šepotom , zakričalo. „Oni jedia slamkami“.
Ozaj. Neuvedomovali sme si to a týmto ohromne oceňujem, že v ázijských bystrických bufetoch, automaticky ponúkajú aj jedáce paličky. 
Slávnostne sme si s DM povedali, že hádam aj na výročie sobáša, pôjdeme na slávnostný obed do jedáceho kútika v Európe :-), taký dojem na nás urobil. 
Po týždni sme obidvaja kľakli, takým spôsobom, že sa nám to nestalo už  veľmi dávno. Takú strašnú virózu sme obidvaja chytili, že ja ešte doteraz, po troch týždňoch, pociťujem devastačný vplyv. 
To sme prestali jesť úplne a po dvoch dňoch sme si objednali vývar  cez uber. Takto sme to preklepali týždeň a pomaly sa odobrali domov, do Mníchova. 
S tatíkom sa to vyriešilo, ako som najlepšie v tomto období dokázala.
V Mníchove sa to na lepšie neobrátilo a Dobrému Manželovi sa aj čudujem, že z nášho manželstva neutiekol a nepridal sa do družiny napríklad ku Kozinovi Sladkému. Vrčím, achkám, vzdychám, pindám a nevyberavo dávam najavo mizerné rozpoloženie,  v ktorom sa nachádzam. 
I hrozne sa nám zacnelo po tých šikmoočkových jedlách. 
A rozpadli sa mi v ten deň úplne, úplne,  dva dôležité nože. Tak som rozbalila sadu nových nožov s ktorými som mala pôvodne iné plány, pretože som už načisto nemala čím rezať a rúbať do krvi. 
Ostré ako šľak.
A tak som sa strašne porezala, že podľa množstva červenej, to vyzeralo, že som si ten prst prinajmenšom odrezala. Vzhľadom na to, že som popri tom počúvala audio knihu od Chrisa Cartera, tak to vyzeralo nesmierne pôsobivo. Akurát že to bolelo mňa a nie  obeť psychopatického sériového vraha. Zarezala som si takmer do kosti a chvíľu sme aj zapremýšľali, či to nepôjde na šitie. DM ma obviazal a znefunkčnila sa mi ruka. 
A tak som nemala ako pokrájať na tenučké rezance zeleninu. Bez najmenších výčitiek svedomia, som sa obliekla a išla si kúpiť hotovú mrazenú zeleninu na ázijský spôsob. Je mi strašne smiešne, aká som bola ohromne zásadová kedysi, keď som ručne pasírovala zeleninu do sviečkovej omáčky, pretože to je určite tak hodnotnejšie, ako keby som ju mala zmixovať raz – dva , mixérom. A ako som odmietala používať kečup a sama som si varila omáčku z paradajok a cukru a zeleniny. Ach Bože Bože.
A tak som kúpila mrazenú zeleninu do woku, udon rezance a ryžové rezance, pálivý kečup a kuracie prsia a sezamové semiačko. 
Všetko išlo ako po masle a do polhodiny som mala hotový komplet obed.
Pochutili sme si.
No a ešte , na obranu musím napísať, že keby som nemala celú ruku boľavú, tak by som tú zeleninu rezala, lebo som mala doma všetko, čo som na ňu potrebovala. A miesto kečupu by som asi predsa len urobila ten paradajkový základ z pretlaku a medu. A keď som odkladala nepoužité potraviny, tak som našla neotvorené čínske rezance, asi kilo sezamu, dve neotvorené fľaše kečupu a v mrazničke sáčok narezancovanej mrkvy a papriky. Ja som do toho obchodu vôbec nemusela chodiť. Ešteže ma bolela ruka a nie noha. 

Suroviny:

(C) 2025 Milena Chalupníková

Na približne 4 porcie budeme potrebovať

400 g kuracie prsia
1 bielko
1 čajová plytká lyžička soli
2 strúčiky cesnak
1 polievková lyžica sójová omáčka kikkoman
čerstvo drvené korenie – ja som dala sečuánske citrónové
kuchynský neochutený škrob (solamyl, maizena, gustin )
olej na praženie

Na omáčku 
150 ml dobrý kečup
5 polievkové lyžice sójová omáčka kikkoman
hrsť kešu orechy
2 cesnakové strúčiky
1 veľká limeta
olej na opekanie (nie olivový
2 polievkové lyžice  pražený sezamový olej (viac v texte receptu)
kytica koriandrová vňať
250 g ryžové rezance
olej na opekanie
350 – 400 g mrazená zeleninová zmes do ázijských pokrmov 
šálky vody v ktorej sa varili rezance
pálivá omáčka
veľká polievková lyžica sezamové semienka

Postup

Kuracie prsia nakrájame na kocky,  veľkosti na jeden hryz.
Dáme ich do misy a pridáme soľ, čerstvo drvené korenie, sójovú omáčku, prelisujeme dva cesnakové strúčiky a nakoniec bielko.

Dobre premiešame.
Každý kúsok obalíme v kuchynskom škrobe a vypražíme z obidvoch strán do tmavozlata.

Kuracie dáme bokom.


Podľa návodu na obale uvaríme rezance.  Hrnček vody zachytíme a ostatok zlejeme.

Na panvicu dáme trochu oleja, rozohrejeme ju a vložíme do nej rezance.  Rozložíme ich rovnomerne po celom dne a opekáme. Ja som na jednej strane opekala asi 3 minúty. Opatrne prevrátime, pomocou podberačky a opečieme aj na druhej strane.

Toto sú udon rezance a nie ryžové, ale v zásade nám chutia viac tie ryžové.
Použiť môžete aj tie kučeravé.
Rezance vyberieme a dáme bokom
Na panvicu dáme trochu oleja  a vložíme  hrsť kešu orechov, cca 350 až 400 g mrazenú čínsku zeleninu.  Mala som 750 g balenie a dala som asi polovicu.
Zeleninu rozohrejeme, pridáme kečup, kikkoman a poriadne premiešame.

Pridáme trochu zachytenej vody a prehrejeme. Zelenina bude do 3 minút hotová. Prelisujeme do nej cesnak. Ja som pridala pálivú omáčku a ešte som namlela toho citrónového korenia. Ak neviete čo s tým žĺtkom čo Vám ostal, kľudne ho dajte do omáčky.

Do tejto omáčky vložíme vypražené kuracie kúsky.
Vsypeme sezam a nasekanú koriandrovú vňať.

Ako som písala , som invalid s vystrčeným porezaným prstom , oviazaným.
Keď som nakupovala komponenty na toto jedlo, tak mi padol zrak na kolískový rezač na bylinky. No bezpodmienečne som si ho musela kúpiť, lebo čo ak tú vňať neporežem a čo horšie, odpadne mi pri tom krájaní celá ruka? Jeda moja. Ja vôbec netuším, ako som mohla bez tohto zariadenia vôbec v tej kuchyni existovať. Veľká veľká paráda. A keď som ho umývala, tak som sa porezala aj na druhej ruke, ale to len taký vlások . Ostrý je ako tie nože. Ak mi ho zazávidíte a kúpite si ho tiež, tak  veľký veľký pozor.
Takže všetko vymiešame, ja som ešte doliala vodu, lebo to bolo husté a suchšie a nakoniec som vmiešala limetovú šťavu. 

V tomto bode môžete pridať sezamový olej. Ten pridá tomuto pokrmu tú jedinečnú chuť, ktorú cítite v každom ázijskom jedle, ktoré si objednáte. Áno je to jedinečná chuť, akurát ja ju nemôžem ani cítiť a tak tento krok vypúšťam. Vy sa zariaďte podľa svojej chuti. 
Tieto ázijské sotéčka bývajú mokrejšie a také lesklejšie, môžete to dosiahnuť nariedením, ale nám to vyhovuje skôr takto. 
Veľká vec, takto rýchlo navariť, bez noža v ruke 🙂

Toto je asi posledný nový recept, v ktorom upotrebím niečo z našej tohtoročnej úrody.
Záhrada nám dala toho neúrekom a my tej záhrade zo srdca ďakujeme.
A samozrejme veľká vďaka patrí aj Dobrému Manželovi, ktorý sa našiel v roli pestovateľa a nebojí sa experimentovať a nevzdáva sa. Naučil sa porozumieť tejto záhrade a sú z nich partneri.
Pri jeho naozaj veľkom úsilí, mu pomáha aj Dobrá Teta Pavla, ktorá mala tento rok svoj samostatný projekt – uhorky. Zavarila asi päťdesiat pohárov a môžem povedať , že sú skvelé. A niekoľko litrov uhorkového sirupu, ktorý nemôžem ani cítiť, ale oni dvaja ho už vypili.
No a ich najväčším prismrdkávačom, bol náš junior, kocúr Zorko. Nebola aktivita, ktorej by sa nezúčastnil a môžem povedať, že jeho najväčším šokom bolo, keď sa Môj Dobrý Manžel, pred jeho očami ponoril do rybníka.
DO RYBNÍKA!!!!!!! Plného vody a tá, ako všetci dobre vedia, mačky a kocúrikovia najlepšie, je to najväčšie nebezpečenstvo.
A bol veľmi statočný, pretože dával dobrý pozor na každý pohyb DM, aby ho vedel zachrániť , v prípade potreby.

A keď sa DM, bez ujmy na živote , vynoril z toho obrovského nebezpečenstva, Zorko sa nešiel odtrhnúť od jeho nôh, aby ho dobre osušil, Lebo mať nôžky v suchu, je pre Zorka, ako sa zdá to najdôležitejšie.
Zoro plel, polieval, zberal úrodu, presádzal, otváral a zatváral skleník, prenášal truhlíky so šalátom, zberal v noci pri baterke slimákov, prehadzoval kompost, rozhadzoval hnoj a chodil s fúrikom na prsť.
Veru DM si nemohol priať lepšieho pomocníka.
Ešte stále mám niečo z úrody v komore, ale to už budem variť klasiku a nebudem experimentovať a skúšať kde všade môžem pridať ačokču, indické uhorky, patizóny.
A začnem už pomaly chystať našu rodinu na veľký návrat domov.
Do Mníchova.
Ale nie hneď, ešte máme tri, či štyri týždne.

(C) 2025 Milena Chalupníková

Suroviny:

400 g kuracie prsia bez kože a kosti
400 g patizón bez jadierok a olúpaný
400 g zrelé paradajky (alebo konzerva lúpaných a krájaných)
1 veľká cibuľa
4 cesnakové strúčiky
ako palec hrubý a dlhý koreň ďumbiera
1 veľká chilli paprička (ja som dala štyri baranie rohy)
6 strukov ačokča (kto nemá, tak nedá )
6 polievkových lyžíc olej
1 polievková lyžica červenej kari pasty
1 polievková lyžica korenie garam masala
1 polievková lyžica korenie kurkuma
1 polievková lyžica korenie mletý koriander
veľká kytica koriandru
šťava z limetky
Na marinádu :
1 polievková lyžica mletá sladká paprika
1 lyžička soľ
1 polievková lyžica kumín
2 polievkové lyžice olej

Postup

Kura nakrájame na kúsky, vhodné na vidličku.
V miske ho zasypeme koreninami na marinádu, zalejeme olejom a dobre premiešame.
Odložíme do chladničky do druhého dňa.  Ak bude do tretieho a nebodaj aj štvrtého, tým lepšie. 
Keď príde čas na varenie, necháme zovrieť vodu a ponoríme do nej paradajky na nejakých 10 minút. Ošúpeme cibuľu, cesnak a ďumbier.
Paradajky zlejeme a ponoríme do veľmi studenej vody. 
Ja som cibuľu a cesnak a ďumbier posekala v tom šikovnom ručnom mixériku.
Kto ho nemá, tak poseká cibuľu a cesnak na veľmi jemnučko, ručne. A ďumbier tiež. Jeden strúčik cesnaku necháme bokom.
Paradajky sa nám budú pohodlne dať ošúpať. V tom istom ručnom mixériku som ich posekala. Kto ho nemá, krája ručne. Necháme ich aj s mokrým stredom. Ak nebudete používať čerstvé paradajky, tak použite normálnu konzervu zaváraných a práca s paradajkami Vám odpadne. 
Patizón ošúpeme. Ak má veľké jadierka a pavučinový stred, tak ho vyrežeme.
Nakrájame na kocky , vhodné na vidličku.
Nakrájala som na prúžky čerstvé , baranie rohy. Prihodila som ešte pol jalapeňa. Takto som nakrájala aj ačokču.
Do kastróla dáme rozohriať olej.
Pridáme cibuľu s cesnakom a necháme rozvoňať.
Pridáme všetky koreniny ako garam masala, koriander, kurkuma. 
Ak Vám to vstrebe všetok tuk, tak pridajte zopár lyžíc vriacej vody.
Pridáme chilli papričky, ja som dala tú ačokču a ďumbier.
Do tejto kašičky vložíme kuracie kúsky a orestujeme.
Pridala som v tejto fáze aj lyžicu červenej kari pasty.
Pridáme paradajky. Premiešame.
Pridáme patizónové kocky. Premiešame dôkladnejšie.

Dáme lyžičku soli.
Vlejeme asi 500 ml horúcej vody, privedieme k varu. 
Prikryjeme pokrievkou, stíšime zdroj tepla a dáme dusiť.
Dusila som asi 30 minút, kým som nemala kuracie kúsky mäkké.
Počas toho dusenia som asi 2x pomiešala a skontrolovala všetko, či je tak ako má byť.
Bolo. Nemusela som ani raz podlievať.
Po udusení som prelisovala ešte jeden strúčik cesnaku do hotového pokrmu.

Na úplný záver,  do kari dáme kyticu nasekanej, koriandrovej vňate a vyžmýkame šťavu z pol limetky. 
Paradajky ktoré som dávala do kari, boli už naše posledné a mali už asi málo slnka, pretože boli dosť kyslasté, aj keď boli zrelé. Preto som dala len šťavu z polky. Keby som používala konzervované, tak asi miniem z celej limetky. 
Kari bolo dokonalé, fantastické a skvelé.

Pri varení tohto kari, som premýšľala nad jedným skľučujúcim rozhovorom, ktorý som viedla s Petrom , našim dvorným prepravcom do Jihlavy. O tom rozhovore napíšem inokedy.
Počas toho ako som na to myslela, som plynule prešla na tému, o nič menej skľučujúcejšiu.
Nad tým, ako hrabivosť dokáže zničiť všetko, čo je dobré, čo funguje, čo pomáha a podobne.
Keď som sa presťahovala do Mníchova, tak približne v tom čase, bola založená webová stránka, ktorá sa týkala života Slovákov v Mníchove.
Neviem ako som sa o nej dozvedela.
Vôbec si na to nespomínam, čo ma štve, lebo ja si pamätám hocičo.
Najskôr to bolo tak, že mi to povedal, nejaký študent, alebo opatrovateľka, s ktorou som cestovala, v linkovom autobuse zo Slovenska do Mníchova.
Bola založená, tesne potom, ako bolo Slovensko prijaté do Európskej Únie.
Založil ju nejaký ajťák ako súkromná osoba a aj financoval zo svojho.
Neskôr, asi našiel nejaký finančný sponzoring a nejako sa to tam aj právne upravilo . Aspoň si to myslím. Ja som zase do zákulisia tej domény nevidela.
Spočiatku tam nebolo tak veľa užívateľov, ale potom ako začali Slováci húfne chodiť do Mníchova za prácou, za štúdiom, na výlety, tak tam bol fakt pekný cvrkot.
Bol tam online chat. Boli tam kategórie rôznych pomocí, pri vybavovaní povolení, pri hľadaní ubytovania.
Pomocou tejto stránky sa organizovali stretnutia slovenskej komunity, dokonca candrbály , boli tam adresy slovenských lekárov, slovenskej reštaurácie a tak.
Bolo tam hocičo.
Ja som si tam našla slovenskú kamošku, tuším v minulom blogovom príspevku som o tom písala.
A okrem iného tam boli aj ponuky na zvezenie Mníchov – Slovensko, alebo naopak.

Čo sa týka prepravy, dávali tam ponuky normálni ľudia, ktorí mali cestu hore, alebo dolu a mali voľné miesto.
Vtedy to ešte nebolo tak, žeby sa sem presťahovali hneď celé rodiny. Väčšinou prišiel otec rodiny, ktorý tu v Mníchove býval v podnájme v jednej izbe , zarábal , v Nemecku nič nemíňal a každý víkend cestoval domov za rodinou.
Aby sa mu cesta vykryla, tak si rád zobral spolucestujúcich.
Nedávno som našla svoj starý zápisník, kde som si písala mená vodičov, s ktorými som cestovala a čím bola ich jazda špecifická, aby som si vedela hneď na nich spomenúť a prípadne sa vyvarovať cestovať s nimi znovu.
Bolo to ohromné čítanie a aj teraz po tých rokoch, aj keď som si ich osobne absolútne nevybavila, ale podľa tej poznámky som si spomenula.
Napríklad Janko Mrkvička – strašne mu smrdelo z úst a ukazoval pri predchádzaní fakera. Táto cesta bola pre mňa tak otrasnou a takým mementom, že toho chlapa si dokonca pamätám aj ako vyzeral a kde ma neberal. A to je už hádam aj 15 rokov dozadu.
Alebo Jožko Fifík – nemali sme si kde dať batožinu, lebo niesol tri bedničky piva.
Alebo Ďurko Bagetka – skvelá a rýchla jazda, mal ísť len po Nitru, ale za 10 naviac ma zaviezol až do BB.
Alebo Arnold Švarzceneger – povedal, že musí ísť cez Viedeň – skvelá poznávačka mesta Viedeň. Na túto cestu tiež radi spomíname. Išli sme na Slovensko spolu s DM a nikde sme sa neponáhľali. Nevadilo nám, že sme tri hodiny chodili po Viedni a videli ju zblízka.
Ponúk bolo veľa a rozmanité, tak sa tá samotná kategória ponúk na zvezenie, vyčlenila zo základnej domény a vznikla samostatná www stránka.
Nemala som problém uprostred týždňa sa rozhodnúť, že idem na víkend na Slovensko a nájsť si odvoz.
Našla som si tam takého mladého chalana, ktorý býval asi 100 metrov od nás a býval v BA asi 100 metrov do podnájmu Dobrej Cerky. Po tomto človeku som jej posiela celé kufre vecí, čo som jej tu kupovala, nemala som jej problém poslať aj hotové uvarené jedlo v škatuľkách a pohároch, aby mala na večeru kyslú fazuľu a fašírku s pečenými zemiakmi od maminky 🙂
Potom došlo na fenomén, že otcovia rodín prestali chodiť hore-dolu a doviezli si celú rodinu do Mníchova.
Tých ponúk do osobných áut už nebolo tak veľa.
A nastúpili prepravcovia, ktorí sa tým živili.
Kúpili si veľké 7 miestne auto, odchody mali pevne stanovené a pravidelné.
Bolo ich tak strašne veľa, že som si ich tiež začala postupne zapisovať a vylučovať s ktorými by som nešla ani za nič.
Napríklad mala som napísane :
XY – auto smrdelo , nemal klímu a celú cestu púšťal dychovky.
XZ – každú hodinu sme stáli kvôli fajčeniu
XŽ – na predné sedadlo posadil dvoch
Selekciou, som si vybrala, troch vodičov za svojich dvorných.
Jeden bol, skoro som odpadla keď som to zistila, priamo zo Seliec. Býval za hornou krčmou a keď som si zabudla v BB hocijakú somarinu, tak nebolo mysliteľné, čakať na tú somarinu, až kým pôjdem nabudúce. Tatko sa milerád prešiel k chalanovi, odovzdal mu somarinu a dal si čapáka za odmenu. Ten chodil pre mňa priamo pred panelák.
Tí ďalší dvaja boli z Považskej a chodila som s nimi len do BA. Boli to parťáci. Boli rýchli, bezpeční, spoľahliví. Keď sa jednému pokazilo auto, ten druhý prišiel pre nás a pokračovali sme ako keby nič. Fakt boli skvelí.
Potom si na týchto prepravcov posvietili ministerstvá financií. Aj nemecké, aj slovenské.
Týmto chlapom sa platilo na ruku a bol to ich čistý zisk. Nepriznávali príjem, neplatili z neho daň.
Autobusové spoločnosti to nejako napadli, že im kradnú zákazníkov. A bola to klientela početná. Plné autá operiek. Nepamätám si, žeby chodili nejaké opatrovateľky starých ľudí, vtedy chodievali mladé dievčatá opatrovať deti a učiť sa nemčinu a ešte študenti na vysokých školách.
Začali prepravcov kontrolovať.
Na diaľnici nás bežne zastavovali civilné autá a skontrolovali nás, kto sme a čo sme. Začal systém udavačstva a prepravcovia sa museli nejako registrovať a platiť poplatky.
Potom začali chodiť opatrovateľky a operky nejako prestali.
To bolo tiež slušné eldorádo, ale už čiastočne zdanené štátom.
Na tej stránke, kde sa ponúkal odvoz, už by ste ponuku na zvezenie súkromným autom nenašli. Ani jednu. Len tých prepravcov.
No a potom si povedali agentúry pre opatrovateľky, že prečo by mal niekto zarábať na preprave ich zamestnankýň, keď môžu na tom zarobiť oni.
Kúpili si sedemmiestne autá a dali ľúbivý slogan „odvezieme Vás od dverí k dverám“
A zazmluvnili milé opatrovateľky, že budú využívať agentúrnu prepravu.
Viete čo to znamenalo?
Že auto náhle odbočilo z diaľnice a išlo 150 kilometrov po okreskách ,odviezť jednu z pasažierok k tetke na lazy.
A potom, ďalšiu pasažierku iným smerom, ďalších 100 km po okreskách k ujčokovi do dediny.
A tá čo mala svojho dôchodcu najďalej od hraníc, tak k nemu cestovala kľudne aj 14 hodín, hoci keby išla priamo k nemu, cesta by trvala maximálne 5 hodín.
Cestujúcich ktoré hľadali odvoz, náhle markantne ubudlo.
Otcovia rodín mali svoje rodiny so sebou, operky dooperkovali, študenti chodili domov miesto každé dva týždne, raz za pol roka, opatrovateľky si museli devastovať kolená v agentúrnych autách, robotníci sa odviezli v aute jedného z partie.
Prepravcov bolo veľa, sedemmiestnych áut tiež, konkurencia veľká.
A tak si jeden z nich povedal, že sa zbaví konkurencie.
Len tak z ničoho nič, kúpil roky fungujúcu doménu ponúk na zvezenie a zablokoval vstup ostatných kolegov na stránku.
Ostal tam sám a mal vždy plno. Aj keď klientely podstatne ubudlo, stále sa našli ľudia, ktorí sa potrebovali odviezť.
Raz som si tak uprostred týždňa, tak ako to bývavalo kedysi dávno, zmyslela, že idem pozrieť vnúčatká.
A tak som pozrela na moju stránku….a tam len jeden prepravca. Skoro som odpadla.
Tak som dúfala, že tá pôvodná stránka, združujúca Slovákov v Mníchove, si ich vzala naspäť k sebe.
Tá už neexistovala.
Našťastie som mala telefónne čísla tých mojich troch. A tak som ich obvolala.
Bolo to hrozné počúvanie.
Z jedného dňa na druhý, prišli o klientov, o zárobok, o svoju prácu.
Ten človek, čo si kúpil za 500 eur, fungujúcu doménu, zlikvidoval stránku, ktorú poznal každý, čo mal niečo spoločné s Mníchovom. Bola známa, bola populárna, bola funkčná.
Ten človek, nielenže zlikvidoval konkurenciu, ktorá chodila z jeho mesta a na trase jeho auta, on zlikvidoval aj prepravcov, ktorí nemali s jeho štrekou nič spoločné a chodili úplne inou trasou. A keď mu chlapi volali, nastavil im také podmienky, aby mohli na „jeho “ stránke inzerovať svoje ponuky, že sa nedali prijať.
Chvíľu sa fungujúci prepravcovia potulovali po rôznych stránkach.
Raz som chcela poslať nejaký súrny balík Dobrej Cerke a zavolala som jednému z „mojich“
Už to zanechal a našiel si nejakú prácu v Považskej. O tom druhom nič neviem možno jazdí a nejako si to inzeruje cez FB nevedeno.
A ten môj Selčan. Tak som pozerala a videla, že dom v Selciach predal a už tam nežije. Kde je, čo je netuším. Možno to stále robí a tiež si to inzeruje cez svoj FB.
Stránka ktorá združovala vyslovene spolujazdu na trase Slovensko – Mníchov, neexistuje.
Neviem kedy zanikla.
Takže gratulujem chlapíkovi.
Títo pôvodní prepravcovia by tam už asi neinzerovali…veď je to 15 rokov, ale našli by sa ďalší.
Určite existujú stránky zaoberajúcu sa týmito ponukami, ale toto bolo fakt jedinečné a spomínam na to s nostalgiou a s ľútosťou.
Že niekto chcel zarobiť viac ako ten druhý.
Najprv busové spoločnosti, ktoré sa cítili poškodené.
Potom agentúry, ktoré boli nenažraté a na úkor rýchlej a bezpečnej jazdy, vytvorili tramtáriu po nekonečných okreskách.
A posledný klinec tomu vtĺkol pán prepravca, ktorí sa chcel zbaviť ďalších a získal aj toho jedného cestujúceho, ktorý by musel nastúpiť k nemu v Bratislave.
A tak bola zlikvidovaná jedna užitočná stránka.
Teraz sa všetko odohráva na fb a je možné, žeby som si tam našla nejaký odvoz, keby som chcela.
Ale myslím, že chápete čo všetko som týmto elaborátom chcela povedať.
Toľko k tomu.

No a k samotnému karí.
Už som asi otravná, pretože karí varím často a mám tu množstvo rôznych receptov na tento pokrm.
Neustále
opakujem, že je to vynikajúce a rýchle jedlo. Akurát si treba kupovať do zásob koreniny. Vo veľkých supermarketoch ich majú určite. Ja si ich na Slovensku kupujem celkom bežne. No a je možné si kúpiť miesto korenín , už hotovú curry pastu, ktorá sa použije presne tak ako sušené korenie, akurát na olej dáte lyžicu hotovej z pohára, alebo téglika, neviem ako sa predáva na Slovensku.
Karí , keď mám veľmi málo času, tak varím tak ako v tomto recepte. Keď ho mám viac, tak cibuľu zmixujem, aby bola z nej len kašička.
A používam miesto oleja ghee, prepustené maslo. To čo som si myslela, že je ghee, ale nebolo ghee, bolo to niečo celkom iné. Takže preto olej.

Suroviny:

Na štyri porcie budeme potrebovať :

1 naozaj veľký sladký zemiak
1 menší pór
1 konzerva cícer 400 gramová
1 konzerva nakrájaných paradajok 400 g
1 konzerva kokosové mlieko 400 g
2 veľké polievkové lyžice červená šošovica
3 polievkové lyžice olej
1 malá červená cibuľa
10 cm kúsok ďumbieru
1 pálivá chilli paprika
1 polievková lyžica korenie garam masala
1čajová lyžička kumín (mletá rímska rasca)
1 čajová lyžička kurkuma
1 čajová lyžička soľ
1 zväzok koriandrová vňať
120 g špenátové listy
šťava z 1 limety

Postup

Zemiak ošúpeme a nakrájame na trošku väčšie kocky.
Očistený pór nakrájame na kolieska
Očistenú červenú cibuľu nakrájame na maličké kocky.
Očistený ďumbier nakrájame na maličké kocky.
Umytú chilli papričku nakrájame na prúžky.
Do hlbokého kastróla dáme rozohriať rastlinný olej (nie olivový!)
Do oleja dáme všetky koreniny a premiešame. Pridáme asi tri lyžice vody.

Do hustej kašičky z korenia, vložíme cibuľu , chilli , ďumbier a pór.
Premiešame. 
Pridáme umyté batátové kocky a všetko premiešame.

No a nakoniec doložíme zliaty cícer, nakrájané konzervované paradajky a červenú šošovicu.

Znovu premiešame a vsypeme soľ.
Vmiešame plechovku kokosového mlieka (Ak sa vám oddelila voda od bielej časti, tak to nevadí, vlejte všetko do hrnca)
Privedieme k varu, dáme pod pokrievku a stíšime plameň.
Varíme približne 20 minút, respektíve kým nie je uvarená šošovica. 
Určite by to nemalo trvať viac ako 25 minút.
Do hotového karí vmiešame špenátové lístky.
Ja som špenát nemala, a tak som nakrájala kel.
Viem, že je to nezvyčajné, ale vyskúšala som. No nebol by to zlý nápad, ale som ho nakrájala ako keby som varila kelovú polievku. A tie listy potrebovali dlhší čas na uvarenie a som sa bála, že sa mi rozvaria zemiaky na kašu. Skrátka nerobte to. A keď už, tak na krátke , tenké rezančeky a aspoň 10 minút pred dovarením. Nie na záver ako špenátové listy.
Karí necháme prevrieť na jednu bublinu a vypneme.
Pridáme limetovú šťavu a nasekané koriandrové lístky.
Ochutnáme, prípadne dosolíme a podávame s uvarenou ryžou basmati. 
Dokonalosť sama.