Pri varení tohto kari, som premýšľala nad jedným skľučujúcim rozhovorom, ktorý som viedla s Petrom , našim dvorným prepravcom do Jihlavy. O tom rozhovore napíšem inokedy.
Počas toho ako som na to myslela, som plynule prešla na tému, o nič menej skľučujúcejšiu.
Nad tým, ako hrabivosť dokáže zničiť všetko, čo je dobré, čo funguje, čo pomáha a podobne.
Keď som sa presťahovala do Mníchova, tak približne v tom čase, bola založená webová stránka, ktorá sa týkala života Slovákov v Mníchove.
Neviem ako som sa o nej dozvedela.
Vôbec si na to nespomínam, čo ma štve, lebo ja si pamätám hocičo.
Najskôr to bolo tak, že mi to povedal, nejaký študent, alebo opatrovateľka, s ktorou som cestovala, v linkovom autobuse zo Slovenska do Mníchova.
Bola založená, tesne potom, ako bolo Slovensko prijaté do Európskej Únie.
Založil ju nejaký ajťák ako súkromná osoba a aj financoval zo svojho.
Neskôr, asi našiel nejaký finančný sponzoring a nejako sa to tam aj právne upravilo . Aspoň si to myslím. Ja som zase do zákulisia tej domény nevidela.
Spočiatku tam nebolo tak veľa užívateľov, ale potom ako začali Slováci húfne chodiť do Mníchova za prácou, za štúdiom, na výlety, tak tam bol fakt pekný cvrkot.
Bol tam online chat. Boli tam kategórie rôznych pomocí, pri vybavovaní povolení, pri hľadaní ubytovania.
Pomocou tejto stránky sa organizovali stretnutia slovenskej komunity, dokonca candrbály , boli tam adresy slovenských lekárov, slovenskej reštaurácie a tak.
Bolo tam hocičo.
Ja som si tam našla slovenskú kamošku, tuším v minulom blogovom príspevku som o tom písala.
A okrem iného tam boli aj ponuky na zvezenie Mníchov – Slovensko, alebo naopak.
Čo sa týka prepravy, dávali tam ponuky normálni ľudia, ktorí mali cestu hore, alebo dolu a mali voľné miesto.
Vtedy to ešte nebolo tak, žeby sa sem presťahovali hneď celé rodiny. Väčšinou prišiel otec rodiny, ktorý tu v Mníchove býval v podnájme v jednej izbe , zarábal , v Nemecku nič nemíňal a každý víkend cestoval domov za rodinou.
Aby sa mu cesta vykryla, tak si rád zobral spolucestujúcich.
Nedávno som našla svoj starý zápisník, kde som si písala mená vodičov, s ktorými som cestovala a čím bola ich jazda špecifická, aby som si vedela hneď na nich spomenúť a prípadne sa vyvarovať cestovať s nimi znovu.
Bolo to ohromné čítanie a aj teraz po tých rokoch, aj keď som si ich osobne absolútne nevybavila, ale podľa tej poznámky som si spomenula.
Napríklad Janko Mrkvička – strašne mu smrdelo z úst a ukazoval pri predchádzaní fakera. Táto cesta bola pre mňa tak otrasnou a takým mementom, že toho chlapa si dokonca pamätám aj ako vyzeral a kde ma neberal. A to je už hádam aj 15 rokov dozadu.
Alebo Jožko Fifík – nemali sme si kde dať batožinu, lebo niesol tri bedničky piva.
Alebo Ďurko Bagetka – skvelá a rýchla jazda, mal ísť len po Nitru, ale za 10 naviac ma zaviezol až do BB.
Alebo Arnold Švarzceneger – povedal, že musí ísť cez Viedeň – skvelá poznávačka mesta Viedeň. Na túto cestu tiež radi spomíname. Išli sme na Slovensko spolu s DM a nikde sme sa neponáhľali. Nevadilo nám, že sme tri hodiny chodili po Viedni a videli ju zblízka.
Ponúk bolo veľa a rozmanité, tak sa tá samotná kategória ponúk na zvezenie, vyčlenila zo základnej domény a vznikla samostatná www stránka.
Nemala som problém uprostred týždňa sa rozhodnúť, že idem na víkend na Slovensko a nájsť si odvoz.
Našla som si tam takého mladého chalana, ktorý býval asi 100 metrov od nás a býval v BA asi 100 metrov do podnájmu Dobrej Cerky. Po tomto človeku som jej posiela celé kufre vecí, čo som jej tu kupovala, nemala som jej problém poslať aj hotové uvarené jedlo v škatuľkách a pohároch, aby mala na večeru kyslú fazuľu a fašírku s pečenými zemiakmi od maminky 🙂
Potom došlo na fenomén, že otcovia rodín prestali chodiť hore-dolu a doviezli si celú rodinu do Mníchova.
Tých ponúk do osobných áut už nebolo tak veľa.
A nastúpili prepravcovia, ktorí sa tým živili.
Kúpili si veľké 7 miestne auto, odchody mali pevne stanovené a pravidelné.
Bolo ich tak strašne veľa, že som si ich tiež začala postupne zapisovať a vylučovať s ktorými by som nešla ani za nič.
Napríklad mala som napísane :
XY – auto smrdelo , nemal klímu a celú cestu púšťal dychovky.
XZ – každú hodinu sme stáli kvôli fajčeniu
XŽ – na predné sedadlo posadil dvoch
Selekciou, som si vybrala, troch vodičov za svojich dvorných.
Jeden bol, skoro som odpadla keď som to zistila, priamo zo Seliec. Býval za hornou krčmou a keď som si zabudla v BB hocijakú somarinu, tak nebolo mysliteľné, čakať na tú somarinu, až kým pôjdem nabudúce. Tatko sa milerád prešiel k chalanovi, odovzdal mu somarinu a dal si čapáka za odmenu. Ten chodil pre mňa priamo pred panelák.
Tí ďalší dvaja boli z Považskej a chodila som s nimi len do BA. Boli to parťáci. Boli rýchli, bezpeční, spoľahliví. Keď sa jednému pokazilo auto, ten druhý prišiel pre nás a pokračovali sme ako keby nič. Fakt boli skvelí.
Potom si na týchto prepravcov posvietili ministerstvá financií. Aj nemecké, aj slovenské.
Týmto chlapom sa platilo na ruku a bol to ich čistý zisk. Nepriznávali príjem, neplatili z neho daň.
Autobusové spoločnosti to nejako napadli, že im kradnú zákazníkov. A bola to klientela početná. Plné autá operiek. Nepamätám si, žeby chodili nejaké opatrovateľky starých ľudí, vtedy chodievali mladé dievčatá opatrovať deti a učiť sa nemčinu a ešte študenti na vysokých školách.
Začali prepravcov kontrolovať.
Na diaľnici nás bežne zastavovali civilné autá a skontrolovali nás, kto sme a čo sme. Začal systém udavačstva a prepravcovia sa museli nejako registrovať a platiť poplatky.
Potom začali chodiť opatrovateľky a operky nejako prestali.
To bolo tiež slušné eldorádo, ale už čiastočne zdanené štátom.
Na tej stránke, kde sa ponúkal odvoz, už by ste ponuku na zvezenie súkromným autom nenašli. Ani jednu. Len tých prepravcov.
No a potom si povedali agentúry pre opatrovateľky, že prečo by mal niekto zarábať na preprave ich zamestnankýň, keď môžu na tom zarobiť oni.
Kúpili si sedemmiestne autá a dali ľúbivý slogan „odvezieme Vás od dverí k dverám“
A zazmluvnili milé opatrovateľky, že budú využívať agentúrnu prepravu.
Viete čo to znamenalo?
Že auto náhle odbočilo z diaľnice a išlo 150 kilometrov po okreskách ,odviezť jednu z pasažierok k tetke na lazy.
A potom, ďalšiu pasažierku iným smerom, ďalších 100 km po okreskách k ujčokovi do dediny.
A tá čo mala svojho dôchodcu najďalej od hraníc, tak k nemu cestovala kľudne aj 14 hodín, hoci keby išla priamo k nemu, cesta by trvala maximálne 5 hodín.
Cestujúcich ktoré hľadali odvoz, náhle markantne ubudlo.
Otcovia rodín mali svoje rodiny so sebou, operky dooperkovali, študenti chodili domov miesto každé dva týždne, raz za pol roka, opatrovateľky si museli devastovať kolená v agentúrnych autách, robotníci sa odviezli v aute jedného z partie.
Prepravcov bolo veľa, sedemmiestnych áut tiež, konkurencia veľká.
A tak si jeden z nich povedal, že sa zbaví konkurencie.
Len tak z ničoho nič, kúpil roky fungujúcu doménu ponúk na zvezenie a zablokoval vstup ostatných kolegov na stránku.
Ostal tam sám a mal vždy plno. Aj keď klientely podstatne ubudlo, stále sa našli ľudia, ktorí sa potrebovali odviezť.
Raz som si tak uprostred týždňa, tak ako to bývavalo kedysi dávno, zmyslela, že idem pozrieť vnúčatká.
A tak som pozrela na moju stránku….a tam len jeden prepravca. Skoro som odpadla.
Tak som dúfala, že tá pôvodná stránka, združujúca Slovákov v Mníchove, si ich vzala naspäť k sebe.
Tá už neexistovala.
Našťastie som mala telefónne čísla tých mojich troch. A tak som ich obvolala.
Bolo to hrozné počúvanie.
Z jedného dňa na druhý, prišli o klientov, o zárobok, o svoju prácu.
Ten človek, čo si kúpil za 500 eur, fungujúcu doménu, zlikvidoval stránku, ktorú poznal každý, čo mal niečo spoločné s Mníchovom. Bola známa, bola populárna, bola funkčná.
Ten človek, nielenže zlikvidoval konkurenciu, ktorá chodila z jeho mesta a na trase jeho auta, on zlikvidoval aj prepravcov, ktorí nemali s jeho štrekou nič spoločné a chodili úplne inou trasou. A keď mu chlapi volali, nastavil im také podmienky, aby mohli na „jeho “ stránke inzerovať svoje ponuky, že sa nedali prijať.
Chvíľu sa fungujúci prepravcovia potulovali po rôznych stránkach.
Raz som chcela poslať nejaký súrny balík Dobrej Cerke a zavolala som jednému z „mojich“
Už to zanechal a našiel si nejakú prácu v Považskej. O tom druhom nič neviem možno jazdí a nejako si to inzeruje cez FB nevedeno.
A ten môj Selčan. Tak som pozerala a videla, že dom v Selciach predal a už tam nežije. Kde je, čo je netuším. Možno to stále robí a tiež si to inzeruje cez svoj FB.
Stránka ktorá združovala vyslovene spolujazdu na trase Slovensko – Mníchov, neexistuje.
Neviem kedy zanikla.
Takže gratulujem chlapíkovi.
Títo pôvodní prepravcovia by tam už asi neinzerovali…veď je to 15 rokov, ale našli by sa ďalší.
Určite existujú stránky zaoberajúcu sa týmito ponukami, ale toto bolo fakt jedinečné a spomínam na to s nostalgiou a s ľútosťou.
Že niekto chcel zarobiť viac ako ten druhý.
Najprv busové spoločnosti, ktoré sa cítili poškodené.
Potom agentúry, ktoré boli nenažraté a na úkor rýchlej a bezpečnej jazdy, vytvorili tramtáriu po nekonečných okreskách.
A posledný klinec tomu vtĺkol pán prepravca, ktorí sa chcel zbaviť ďalších a získal aj toho jedného cestujúceho, ktorý by musel nastúpiť k nemu v Bratislave.
A tak bola zlikvidovaná jedna užitočná stránka.
Teraz sa všetko odohráva na fb a je možné, žeby som si tam našla nejaký odvoz, keby som chcela.
Ale myslím, že chápete čo všetko som týmto elaborátom chcela povedať.
Toľko k tomu.
No a k samotnému karí.
Už som asi otravná, pretože karí varím často a mám tu množstvo rôznych receptov na tento pokrm.
Neustále
opakujem, že je to vynikajúce a rýchle jedlo. Akurát si treba kupovať do zásob koreniny. Vo veľkých supermarketoch ich majú určite. Ja si ich na Slovensku kupujem celkom bežne. No a je možné si kúpiť miesto korenín , už hotovú curry pastu, ktorá sa použije presne tak ako sušené korenie, akurát na olej dáte lyžicu hotovej z pohára, alebo téglika, neviem ako sa predáva na Slovensku.
Karí , keď mám veľmi málo času, tak varím tak ako v tomto recepte. Keď ho mám viac, tak cibuľu zmixujem, aby bola z nej len kašička.
A používam miesto oleja ghee, prepustené maslo. To čo som si myslela, že je ghee, ale nebolo ghee, bolo to niečo celkom iné. Takže preto olej.
Suroviny:
Na štyri porcie budeme potrebovať :
1 naozaj veľký sladký zemiak
1 menší pór
1 konzerva cícer 400 gramová
1 konzerva nakrájaných paradajok 400 g
1 konzerva kokosové mlieko 400 g
2 veľké polievkové lyžice červená šošovica
3 polievkové lyžice olej
1 malá červená cibuľa
10 cm kúsok ďumbieru
1 pálivá chilli paprika
1 polievková lyžica korenie garam masala
1čajová lyžička kumín (mletá rímska rasca)
1 čajová lyžička kurkuma
1 čajová lyžička soľ
1 zväzok koriandrová vňať
120 g špenátové listy
šťava z 1 limety
Postup
Zemiak ošúpeme a nakrájame na trošku väčšie kocky.
Očistený pór nakrájame na kolieska
Očistenú červenú cibuľu nakrájame na maličké kocky.
Očistený ďumbier nakrájame na maličké kocky.
Umytú chilli papričku nakrájame na prúžky.
Do hlbokého kastróla dáme rozohriať rastlinný olej (nie olivový!)
Do oleja dáme všetky koreniny a premiešame. Pridáme asi tri lyžice vody.
Do hustej kašičky z korenia, vložíme cibuľu , chilli , ďumbier a pór.
Premiešame.
Pridáme umyté batátové kocky a všetko premiešame.
No a nakoniec doložíme zliaty cícer, nakrájané konzervované paradajky a červenú šošovicu.
Znovu premiešame a vsypeme soľ.
Vmiešame plechovku kokosového mlieka (Ak sa vám oddelila voda od bielej časti, tak to nevadí, vlejte všetko do hrnca)
Privedieme k varu, dáme pod pokrievku a stíšime plameň.
Varíme približne 20 minút, respektíve kým nie je uvarená šošovica.
Určite by to nemalo trvať viac ako 25 minút.
Do hotového karí vmiešame špenátové lístky.
Ja som špenát nemala, a tak som nakrájala kel.
Viem, že je to nezvyčajné, ale vyskúšala som. No nebol by to zlý nápad, ale som ho nakrájala ako keby som varila kelovú polievku. A tie listy potrebovali dlhší čas na uvarenie a som sa bála, že sa mi rozvaria zemiaky na kašu. Skrátka nerobte to. A keď už, tak na krátke , tenké rezančeky a aspoň 10 minút pred dovarením. Nie na záver ako špenátové listy.
Karí necháme prevrieť na jednu bublinu a vypneme.
Pridáme limetovú šťavu a nasekané koriandrové lístky.
Ochutnáme, prípadne dosolíme a podávame s uvarenou ryžou basmati.
Dokonalosť sama.