Archív kategorií: O veciach, ktore mi stoja za napisanie

O tom, ako som sa to rozhodla okomentovať

Začalo sa to takto :

Anonym
178.41.132.166
Trochu menej vyťahovania sa, najmä ak neovládame celkom spisovnú slovenčinu. Nie sme predsa honvá na palici, či?

Na chrbte už nosím pomaly 6 krížik a  ľudia v mojom veku už len neustále frflú.
Ťažko preťažko prijímajú novinky, sú najmúdrejší na svete a všetko bolo kedysi lepšie ako dnes.
Jasne, že si o sebe myslím, že ja taká nie som.
Kdežeby!!!!
Ja som ten osvietený človek, čo ide s dobou a prijíma všetky novinky a veci, ktoré s tým súvisia.
O frflaní nemôže byť ani reči a s ľahkosťou sa viem povzniesť nad negatíva doby.
Muhehehehe, alebo chachachá, alebo LOL.
Isteže,  som domýšľavá  a moje vlastné dieťa sa doma isto iste  váľa od smiechu, pri spomienke na situácie,  keď som bola úplne jasne „nad vecou“, ako to tu vypisujem.
Napriek všetkému,  nikto  ma nemôže obviniť z toho, že nedokážem pochopiť aký je internet zázračný.
Pomocou internetu som v spojení s mojou rodinou  a priateľmi  na Slovensku.
Pomocou internetu som neustále v obraze, ako žije naša partia a riešim s Najkou  všetky nastolené problémy na vzdialenosť stoviek kilometrov.
Pomocou internetu som našla priateľku, ktorú som nevidela takmer tridsať rokov.
Pomocou internetu sa so mnou ,nevedno prečo , z ničoho nič  „rozišla“ kamarátka.
Pomocou internetu som pred dvadsiatimi rokmi úplne prekopala môj život.
Pomocou internetu sa môžem venovať mojím záľubám
A za tých dvadsať rokov aktívneho užívania internetu som sa naučila, že vedieť napísať kritickú pripomienku je veda.
Túto vedu treba neustále zdokonaľovať a každú kritickú pripomienku treba obrusovať a narábať s ňou ako s vajíčkami.
Prvú vec, ktorú som si uvedomila je tá, že môj partner na druhej strane, mi nevidí do očí, nepočuje môj tón hlasu, nevidí, že nemám zaťaté sánky, ale pokojný , nenahnevaný výraz.
Aj tá najlepšie mienená poznámka, ktorú som vyslovila vecne, občas môže vyznieť arogantne a nepriateľsky.
Priznám sa, že občas na to zabúdam a až spätne vidím, že to môže vyznieť hocijako, len nie dobre a tak mi nerobí problém,  pokorne sa ospravedlniť.
Sme len ľudia.
Samozrejme, sú ľudia, čo zase mienia svoje uštipačné a pod pás mierené poznámky vážne a píšu ich cielene s úmyslom ublížiť, ponížiť, zosmiešniť,  alebo jednoducho len uraziť.
Hejterov nám priniesol do života ten zázračný internet,
Internet nevie vyselektovať zbabelcov, čo im narastú svaly, alebo prsia v anonymite krytia.
Týmto anonymným individualitám sa čo najviac snažím vyhýbať. Nemám rada hádky a konfrontácie, ktoré absolútne k ničomu nevedú.
Moji priatelia majú svoje vyhranené názory, ktoré sa často nezlučujú s tými mojimi a viem, že niečo riešiť na internete je taká hlúposť, ako povestná voda v koši. A tak mám zásadu.
S mojimi priateľmi to odmietam riešiť, pretože ani jedného nechcem stratiť.
To že ich politické presvedčenie, názor na usporiadanie sveta a sporenie a situácia v dažďových pralesoch je iné ako to moje, neznamená, že ich nemám rada.
Spája ma s nimi minulosť, prítomnosť, alebo nejaký styčný bod, na ktorý nechcem zabudnúť.
Jasné , žeby bolo pekné, keby každý mal taký istý názor ako ja a pekne by sme to rozoberali a drukovali si navzájom, ako nám to pekne ide a ako my všetkému rozumieme najlepšie.
Ale takto to nefunguje a tak sa navzájom sebe prispôsobujeme, pretože moji priatelia sú dobrí ľudia a stoja mi za to.
Anonymných hejterov, vrtákov a podrývačov ignorujem a do konfrontácie vstupujem len sporadicky.
K anonymnému hejterovi , čo napísal príspevok k receptu na mojom blogu, som sa rozhodla vyjadriť, pretože ma dosť pobavil.
Viete. Tým, že som si založila blog, kde verejne opisujem časti svojho života, rodiny, priateľov a situácií, ktoré ma stretávajú, ma priviedla čiastočne nuda z odlúčenia od rodiny, priateľov a Slovenska a  čiastočne záľuba vo varení a kus veľkého exhibicionistu vo mne.
Takže áno, vyťahujem sa. Ja by som to nazvala inak, ale o teraz o to nejde.
Len neviem či sa vyťahujem aj tým, že opisujem aj hlúposti , ktoré sa mi dejú.
Pamätáte sa ako som opisovala napríklad to, že som mačacie granule, miesto do misiek nasypala do kávovaru a takmer ich pomlela. To, že napíšem, aký som debil, to sa vyťahujem?
Alebo keď opíšem ako mi pri koňakových špicoch,   vytiekol alkohol do puserlíkov, to sa vyťahujem?
Alebo keď opisujem ako sme s mamičkou varili lečo a zároveň pri tom piekla trojposchodovú svadobnú tortu, to sa vyťahujem?
Alebo mám prestať pridávať na blog recepty a jedlá, ktoré nám chutili a aby som ich nemohla chváliť, že sme všetko zjedli? Mám teda radšej pridávať  to, čo sme nezjedli, čo mi nevyšlo, aby som sa nemohla vyťahovať?
Ja vážne neviem, ako si to asi ten anonym predstavuje.
Naviac keď ho asi nútim s pištoľou na jeho sluche sledovať práve môj blog. Pretože , môj blog, je zákon, ktorý MUSí  číťať úplne každý človek, čo rozumie slovensky.
A takto môjmu anonymu robím násilie, uznajte, čo som to ja len za zlého človeka.
Čo sa týka mojej spisovnej slovenčiny.
Bohužiaľ, neteší ma to a nie som na to hrdá, ale čím som staršia, tým mi nejako tá slovenčina prestala ísť ako keď bičom plieska.
A čo je horšie, bola som si istá, že si nemusím dávať na slovenčinu pozor, verila som si natoľko, že som tie recepty púšťala na blog bez  kontroly.
Moja chyba.
Spočiatku som používala anglickú klávesnicu a nepoužívala som opravovací program.
Asi pred troma rokmi , keď moja Dobrá Cerka začala s prekladaním kníh, začala riešiť aj korektúry svojich prekladov.  Prestala vnímať môj  blog ako moju čistú zábavu, a tlačila ma do  korekcií textov,ktoré umiestňujem na blog.
Dobrý Manžel mi nainštaloval opravný program, začala som používať slovenskú klávesnicu a vloženie jedného receptu mi teraz netrvá hodinu, ale celý deň.
Recepty, ktoré umiestňujem na pinterest,  spätne prepisujem do diakritiky, opravujem gramatiku a štylistické chyby.
A odvtedy som tak nejako stratila ten elán. Už nepíšem čo mi prinesie slina na jazyk, ale snažím sa o nejakú korekciu svojich myšlienok.
Áno ten recept pôsobí omnoho lepšie, to uznávam a prequel pred receptom má aj hlavu aj pätu.
Robím viac  odsekov, vraciam sa k slovám a neustále ich opravujem a hľadám v slovníku, či je správne napísané strinka, alebo strynka a premýšľam nad tým, či mám prepísať tú petržlenovú vniatku na petržlenovú vňať, pretože vniatka nie je správne slovensky, aj keď od môjho detstva až doteraz inak nepoviem ako vniatka.
A aj to slovo „prequel“  už nenapíšem ako slovo „pokec“, pretože pokec je čechizmus.
Je hanba keď napíšem „na taniery“.
Vôbec netuším prečo som to tak napísala, pretože viem, že správne je na „tanieri“.  Nesnažím sa to nijako ospravedlňovať, je to moja hrubica ako hrom , bodka.
Keby som si to poriadne po sebe prečítala, tak som mohla bez toho byť a tak mi treba.
Môj štýl písania meniť nebudem. Viem, že je občas trochu zmätený, ale je môj. Pre mňa omnoho viac znamená keď mi Dobrá Cerka  napíše, že keď to číta, tak akoby ma počula hovoriť, ako keby mi niekto napísal, že mám to štylisticky úplne čisté.
Milý anonym,  blogov je veľmi veľa a nepochybne si vyberiete taký, čo Vám bude vyhovovať a nebudete si musieť zraňovať oči pri mojom chválenkárstve a príšernej gramatike.
Muselo vám to nesmierne zraniť Vaše správne slovenské cítenie,  keď ste mi to napísal takým hrubým spôsobom, dalo sa to napísať aj normálnejšie a hlavne gramaticky správne,
Honvá na palici , sa totižto správne píše hovná.

O tom, ako sa to Dorka dozvedela

 

Tesne pred vianočnými sviatkami, sa Dorka úpenlivým nástojčivým hlasom obrátila na rodičov.
„MUSÍTE, mi povedať pravdu, MUSÍTE. Nemôžete ma klamať, Sľúbte mi, že mi to poviete pravdivo.“
Po tomto entré obidvaja rodičia sadli na zadok, čo ich to len čaká.
„KTO NOSÍ DARČEKY“ (tu som chcela napísať veľa výkričníkov, ale na tejto slovenskej klávesnici ho neviem nájsť)
D: dnes sa mi v škole vysmievali všetci spolužiaci, že som deculo (takéto slovo u nás v rodine jakživ nepadlo), že darčeky nenosí žiaden Ježiško, ale rodičia. A ja som sa s nimi hádala a nikto mi neveril a stále sa mi smiali.
Tak jej to rodičia teda vysvetlili. Že áno, Ježiško tie darčeky nenosí, ale dáva rodičom a všetkým čo ju ľúbia prácu a zdravie aby mali možnosť tie darčeky nakúpiť. A že my všetci sme pomocníci aj  Mikuláša, aj Ježiška, pretože oni sú nehmotní a a nemajú ako tie darčeky nosiť a bolo by čudné, keby títo dvaja stáli pri pokladni s nákupnými košmi, plnými darčekov a bla bla bla bla bla.
Dorka to nejako absorbovala a po 10 minútach premýšľania sa usedavo rozplakala a nebola k utíšeniu.
D: Tak ja som sa zbytočne modlila, aj som zbytočne chodila so starkou Zlatkou ku krížu pomodliť sa k Ježiškovi. Všetko toto bola moja márna práca. A ja som si myslela, že dostávam darčeky preto, lebo ma Ježiško má rád. A pritom to ma len Vy máte radi. A tých listov, čo som sa navypisovala po CELÉ TIE ROKY. Bueeeee .
A znovu začal kolotoč dlhééého, dlhééého vysvetľovania a prehovárania .
Nejako sa teda utíšila.
Večer keď jej maminka išla zhasnúť svetielko a poprikrývať ju, milá Dorka sa posadila a vraví.
D: maminka ale ja mám ešte mnoho nezodpovedaných otázok. Mnoho (zase výkričníky, ktoré neviem nájsť,  pretože to vraj hovorila nesmierne naliehavým hlasom a presne tými slovami, že mnoho nezodpovedaných otázok)
M : tak mi Dorinka povedz jednu najdôležitejšiu, pretože je už veľa hodín a ja sa Ti ju pokúsim zodpovedať.
D : …….A KDE PRESNE SÚ TERAZ TIE DARČEKY

28. 9. 2018 O tom ako má Dorka ťažkú z hlavu z toho, ako to najlepšie urobiť

 

Dorka aj keď je už tretiačka, tak stále verí na Ježiška a jeho vianočné darčeky. Už sme jej to museli vymyslieť sofistikovanejšie (Ježiško to všetko nestíha sám, tak má veľmi veľa pomocníkov, ktorí sa o darčeky postarajú miesto neho), ale zásadný ježiškovský element tam stále je.
Najprv darčeky starostlivo , s pomocou maminky , vyberá a potom píše Ježiskovi list.
Vyberá  a premýšľa nad nimi celý rok.
Tento mesiac došla k tomu, žeby veľmi chcela svoj vlastný nojbuštek.
„Vieš maminka, ja by som v ňom mala len svoje veci. Moje pesničky, moje klipíky, moje filmíky a tak. Ale ja nechcem taký detský, ja chcem už naozajstný“
Maminka by bola aj náchylná k tomuto darčeku a vysvetľuje jej, že ale tento darček je príliš drahý, na to, aby Ježiško priniesol tých darčekov viac, Takže ak chce aby dostala notebook, tak dostane len notebook a už žiadne iné darčeky.
Dorka sa tuho tuho zamyslela a prišla so skvelým nápadom.
„Maminka, vieš ako to urobíme. Ty si napíšeš na svoj zoznam darčekov, môj nojbuštek, ja si napíšem na môj zoznam ďaľšie veci , ktoré chcem a potom po Vianociach mi ten nojbuštek dáš.“
No a tu sa zapojil do debaty aj Môj Dobrý Synovec Kubko.
„No hej. A keď si Tvoj darček napíše maminka na zoznam, tak jej darček si kto napíše na svoj zoznam. Žeby si starký Blažejko napísal na zoznam KABELKA? No a potom kto si napíše starkého darček na svoj zoznam. Napíšeme polročnej Betke starkého wobenzym a žolíkové karty?“
No poviem Vám, premýšľala celý deň, ako to najlepšie urobiť.
Sme v napätí, ako to dopadne.

13. 9. 2018 O tom ako som sa stratila

 

Z počiatkov môjho blogovania som bola celkom bezradná a hľadala som inšpiráciu, ako na to. Už ani neviem koľkokrát som deklarovala, že mojimi  veľkými vzormi boli balkánske blogerky. Našla som si medzi nimi moje obľúbené, mala ich v záložkách a každý deň som prechádzala ich nové recepty.  Po čase som zistila, že niektoré prestali publikovať. Palachinka sa vydala, narodilo sa jej dieťa a presťahovala sa do Estónska. Jej srbský blog a linky prestal fungovať a ponechala už len anglickú mutáciu. Jej skvelý, skvelý skvelý projekt mezze.rs sa už nedá nájsť ani v archíve a to ma nenormálne mrzí.
Ale čo sa stalo s takou Kuvaricou, alebo Tortelinou, tak to vonkoncom netuším. Im zatiaľ ten blog funguje, ale sú mnohé, ktorým ten blog zanikol úplne. A neboli to žiadne holé ritky, to boli dámy, ktoré varili a fotili excelentne.

Nenormálne som zvedavá a chcela by som vedieť PREČO sa to stalo?

Stratili motiváciu? Stratili elán? Je za tým ich osobná situácia?
Aj ja som mávala výpadky, nepopieram, ale bolo to maximálne na mesiac. U mňa to bolo obyčajná lenivosť. Nedá sa ani vypovedať, koľko mám nafotených  hotových pokrmov a nemajú vôbec žiadnu cenu, pretože pri niektorých netuším ako som ich varila, ani zdroj z ktorého som čerpala. Pokiaľ nemám nafotený postup, tak to nemám ako odvodiť a pomaly začínam tie fotky premazávať.
To,  že som ale teraz zmizla na 4 mesiace,  má svoj dôvod.
Priatelia moji, odcestovali sme dvojtýždňovú dovolenku na rodinnú chatu na Okrouhlík. A ostali sme tam prosím pekne do minulej soboty, čo je presne 100 dní.
Dobrý manžel si raz urobil cestu do Mníchova, aby si priniesol potrebné veci, zriadil si kanceláriu v izbičke u mojej Dobrej Svokry a z chaty chodil do práce do Jihlavy. A ja som si žila svoj nádherný chatový život. Bohužiaľ internet sme tam mali na paušál,  s obmedzenými dátami,  a fungovali sme  tam v úspornom režime.
Varila som čiste jedlá, ktoré som poznala a recepty už na blogu sú.
Koláče, tak to je iná vec,  niečo som nafotila a pokiaľ nájdem recepty, tak ich budem postupne vkladať.
A keďže som fotoaparát už úplne dotrončila, pokiaľ nedostanem nový aj tak nebudem môct variť nič nové a budem pridávať všetko čo sa bude dať z karty.
Takže priatelia, neumrela som, neodpadli mi ruky, neodsťahovali sme sa do tajgy.

A som späť.

 

3. 10. 2017 O tom ako mi to vysvetlili naše mačky

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Cas pripravy
Pocet porcii (kusov)

Za tých 17 rokov, čo som v Mníchove, som na cestách domov stretla všeljakých ľudí.  Ženská časť populácie svorne tvrdila, že všetok nemecký drogistický tovar je lepší. Mydlo mydlí, prášok perie, telové mlieko voňavo mliekuje, deodorant deodorantuje dlhšie, atď.

Nikdy, nikdy som tomu neverila…vážne nie. V priebehu času som zistila, že áno, v niečom rozdiel je, a to v sume. Niektore veci sú fakt predražené, viď môj článok nižšie (z augusta 2014), ale čo do kvality som rozdiel nespozorovala.

Povedzme parfumy.

Značkové parfumy používam, ako som v sebe objavila ženu. Dodnes si pamätám, ako som si pred cca dvadsiatimipiatimi rokmi kúpila Elle, a v parfumovanej záložke prezentovali Givenchy Extravagance. Prešla som po nej zápästím a tá vôňa ma doslova opantala.

Roky som potom používala výhradne túto značku – a to aj v časoch keď som skutočne premýšľala nad každou korunou. Moj dlh na nájomnom rástol, ale ja som si aj tak nikdy  nekúpila nič „podradnejšie a lacnejšie“. To už som radšej v tom čase prestala používať parfum.

Teraz používam parfumy rôzne, no nekupujem ich v Mníchove, ale na www.notino.sk. Predáva parfumy omnoho lacnejšie, než keby som ich kupovala tu. A nie, nie sú to fejky. Ak vám to bude svätosväte niekto tvrdit a dovolávať sa otca koňa brata syna, že sú a sú a sú, neverte mu.

Taký Kenzo a Issey Miyake, ktoré tvoria už minimálne desať rokov základ mojej parfumovej výbavy  – každú zmenu zloženia (rovnako ako rozdel medzi parfumovanou a toaletnou vodou a pod.) by som rozoznala okamžite, sú rozhodne pravé. Minimálne za tieto značky  ručím.

Takže áno, cenové rozdiely tu sú. V tomto smere sa už nehádam. Ale pokiaľ ide o kvalitu, o tej som sa vedela pohádať hocikedy.

Jednoducho som to nedokázala pochopiť: Mne veci kúpené na Slovensku a v Nemecku prišli vždy úplne rovnaké. Pracie gélové vankúšiky vždy vyperú dobre, či hovoria slovensky alebo nemecky. A aviváž mi rovnako ovonia bielizeň, mydlo rovnako umyje, tablety do umývačky umyjú riad rovnako a soľ ju rovnako vyčistí.

Keď bol môj Dobrý Manžel v blahej pamäti ešte slobodný mládenec, žil a pracoval v Brne, vo firme, ktorú založil Čech žijúci v Mníchove. Tento človek aj s manželkou žili časť mesiaca v Brne, a časť v Mníchove. No a keď prišli do Brna, tak si vraj,  čo sa týka potravín,  nosili úplne všetko z Nemecka. Okrem minerálky, vraj pili Matonku.

V kvalite som rozdiel nevidela, ako som už písala. V cene rozdiely boli (ako som už tiež písala), no nestáli mi za to, aby som prevláčala na Slovensko všetky potraviny. Jediné, čo som tam kedy doniesla, bolo maslo do pečenia, keď sa vydávala Dobrá Cérka. Mali sme vyše sto hostí, a pri takom počte sa to už oplatilo.

Ak som teda niečo prenášala, tak veci, ktoré na Slovensku nedostanem. Napríklad 100% arašídové maslo. Alebo Dobrej Svokre dodnes nosím z Tengelmanu jeden druh chleba – ale už aj to prestanem, lebo Tengelman zrušili a Edeka (jeho nástupcana v mojej štvrti) tento chlieb nepredáva.

Navyše som lokalpatriot, a keď som v Banskej Bystrici, nakupujem výhradne od domácich farmárov. Aj keď je tá soľ do umývačky riadu trikrát drahšia, stále by som si ju nepriniesla a kupujem ju za trojnásobnú sumu :-).

A po tomto dlhom entrée sa konečne dostávam in médias res…

Ako všetci viete, máme mačky. Minulý rok sme boli tri mesiace v Banskej Bystrici, a tak som objednala jedlo cez zoohit.sk. V Nemecku je to zooroyal.de. Keď objednávam v Nemecku, doručia mi objednávku najneskôr o štyri dni. A tým myslím skutočne najneskôr, spravidla ho mávam doma už na tretí deň.

Tak som objednala na Slovensku a čakám, čakám… a nič. Na štvrtý deň mi poslali len email, že to vyskladnili a mám si to sledovať u prepravcu. Na šiesty deň pozerám, kde v prdeli to je – a ono sa to nakladalo v Poľsku!!!

Balík prišiel na jedenásty deň. Medzitým som úbohým mačkám bola kúpiť jedlo v Tescu, už som im nemala čo dať do papuliek.

Mačky začali veľmi zle papať, dokonca aj Barbora, ktorá je neskutočný žrút. Vtedy som prišla na to, že Barbora miluje surové mäsko.. a tak som jej každý deň pridelila za hrstičku. U Noelka som zvyknutá, že on jedáva menej. Je to lovec, takže predpokladám, že niektoré myšky nielen uloví, ale aj zje. On má rád zase skôr suché krmivo.

Takže u Noela som jeho nechutenstvo dávala za vinu frustrácii, že nemôže chodiť von. U Barbory to bolo zvláštne. No po návrate do Nemecka bolo zase všetko v poriadku.

Situácia sa opakovala zakaždým, keď sme šli na Slovensko. Zvykla som si, že z misiek neustále vyhadzujem obschnuté nezjedené jedlo, a že mám mačaciiu stravu objednávať o dva týždne skôr, ako ju budem potrebovať.

Tento rok na jeseň sme boli v Banskej Bystrici šesť týždňov, a ja som už v Míchove robila objednávku, aby som mala potravu dodanú včas. Tentokrát som objednala aj podstielku.

Čo sa týka stravovacích návykov, už som zvyknutá, že nejedia. Hlasno sa dožadujú jedla, a keď im ho otváram, doslova mi podrážajú nohy, čo by mi najradšej vyliezli na chrbát. Potom s očakávaním pribehnú k miskám, ovoňajú a odídu.

Vôbec som tomu nerozumela.

A potom som zistila, že podstielka nie je kvalitatívne taká, ako tá Mníchovská. Pochopíte to? Tá istá značka, úplne rovnaký výrobok, a napriek tomu nehrudkovala tak ako mala. 7-kilový balík som minula raz dva.

Do Mníchova sme sa vracali cez Jihlavu, lebo sme chceli stráviť posledné krásne jesenné dni na chate na Okrouhlíku. Niesla som si z Bystrice pre mačky aj jedlo, aj podstielku, ale keď sme tam prišli, našla som na chate oboje – jedlo aj podstielku, ktoré tam zvýšili z leta (a priniesla som ich tam z Nemecka).
Mačky sa išli dotrhať, ako jedli. Barborka nedostala ani surové mäsko, čo sa normálne spokojne napapala. Noelko chytil myši, ale videli sme, že ich len usmrtil, no nezjedol. Spokojne zjedol to, čo mal v miske.

S podstielkou to bolo obdobné. Barborka je naučená len na svoj záchodík. Ak je aj vonku, vždy pribehne dnu, urobí do záchodíku, čo urobiť chce, a znovu peláši von. Takže som jej vysypala ešte podstielku z leta. Keď sme odchádzali, mohla som ju po vyčistení pokojne presypať naspäť do vedierka, pretože bola úplne v pohode.

A mne to stále nedochádzalo…

Keď sme prišli domov, vytiahla som vrecúška s jedlom, ktoré som priniesla z Bystrice. A znova som z misiek musela vyhadzovať obschnuté jedlo. Barborka dostala znova surové mäsko a Noelko nám každý deň hlasno kričal, že má myš. A statočne ich aj jedol!
Potom som urobila objednávku zo zooroyalu. Objednala som jedlo aj podstielku, a na druhý deň som už mala všetko doma.

A misky boli prázdne. Rovnako záchodík som mohla čistiť doslova rohom lopatky, ani sitovať som nemusela.

AŽ VTEDY SOM ZAČALA NIEČO TUŠIŤ.

Tak som urobila pokus. Na ranné kŕmenie som im dala slovenský vankúšik. Výsledok? Obschnuté, nezjedené. Na druhé ranné jedenie dostali nemecký. A misky… vylízané!

Potom som skontrolovala slovenské vrecúška. Ten istý typ, tá istá značka… vôbec ničím sa nelíšili, akurát slovenské s lososom a cuketou mali trošičku iný farebný odtieň. Ale inak boli úplne, ale úplne rovnaké. Rovnaké zloženie, rovnaké nápisy, rovnaké všetko.

Akurát tie slovenské… mačky nechcú žrať.

Trvá to už rok a ja som to za celý čas nepochopila! Potom som zistila, že Felix produkuje Nestle, a okamžite ma napadli všetky tie články, aké sú rozdiely hlavne v cukrovinkách… ktoré tiež vyrába Nestle.

Shebu a Royal Canin som  mala  doma len nemecké, nemala som to ako porovnať.
Za celé tie roky som nenašla rozdiel medzi západnou a východnou chuťou, vôňou, kvalitom, až mi to museli povedať Noel a Barbora. Tento problém naozaj existuje, minimálne v produktoch, ktoré používajú oni. A oni nemajú prečo klamať, takže im verím.

A tak sa pýtam, mám byť ako pán Muller, a voziť si všetko z Mníchova? Bránim sa tomu, ale viem, že moje mačky chcú to mníchovské, vrátane podstielky do záchoda.

Pred mojimi zhrozenými očami mi prebehla príhoda spred desiatich rokov, keď si jedna pani niesla domov na Slovensko TOALETNÝ PAPIER. Smrteľne vážne, jej dcéra má vraj so slovenskými problém. Vtedy som sa tomu v duchu strašne smiala, že či sú už ozaj na rozum a myslia si, že nemecká riť je lepšia ako slovenská… A teraz som prišla na to, že pravdepodobne áno. Minimálne tá mačacia.