Archív kategorií: O veciach, ktore mi stoja za napisanie

O tom ako nám robili údržbu okien

 

Práve od nás odišiel pán Nemec, ktorý nám robil údržbu okien.
S DM sme si robili kávičku, tak sme sa ho opýtali, že či si nedá. A veruže si dá.
No kávovar sa dohučal, toľko káv naraz nerobil, už ani nepamätám.
Keď odchádzal tak mi vysvetľoval, že zatváram zle okná a opýtal sa ma odkiaľ pochádzam. Tak som vysvetlila. Pán zahmkal a povedal, že je zvláštne, ale keď mu niekto ponúkne kávu, čaj, pitie, tak je to takmer vždy len cudzinka. Je jedno či z východu, alebo západu, ale nemecká žena skoro nikdy. A viete čo? Keby som nerobila v tom momente nám, tak mu ju neponúknem ani ja.
Tak premýšľam, či už nie som ako  tí  ponemčení Turci..

Turecké rodiny, poväčšine žijú v komunitách.
Takúto mám priamo oproti nášmu činžiaku.


Sú tam dvojizbové byty s kuchynským kútom a jednoizbové byty s malou kuchyňou.   Keď sme  sem pred dvadsiatimi rokmi prišli, tak tam bývali ruské  rodiny a sem tam študenti
Našťastie my do ulice máme jedine kúpeľňu a kuchyňu.
Raz do mesiaca sa tam konali  žúrky a tak v ulici vyhrával buď otrasný nemecký akože rock,  alebo ruské častušky. Vyrevúvali rovnako či už Rusi, alebo Nemci.
Neviem kedy začala výmena národností, ale ruská rodina je tam už len jedna. Tichá a žije si svoj život na prízemí s dospelou dcérou, ktorú si ja pamätám ako maličké dievčatko, čo sa hrávalo na okne s koníkom a navzájom sme si kývali.  Dokonca ju aj s maminkou zachytila v roku 2008 kamera google street, priamo pred našim domom.


Teraz je to slečna a keď sa máme stretnúť, tak prejde na druhú stranu.

A  ešte jedna mladá pani je  Ruska . Ako ju poznám tak žije sama.  Za tých dvadsať rokov prešla nesmiernou zmenou. Predtým vážila asi  40 kíl aj s topánkami, chodila do práce, kamarátila sa s dobre situovanou rodinou z ich domu.  Rodina sa odsťahovala a ja som si namojdušu myslela, že ona odišla s nimi, pretože som ju prestala vídať.  Minulý rok som si ju všimla a ostala som v úžase. Veľmi pribrala a na ulici pred činžiakom stála a niekoho vyzerala. Ten niekto nechodil a nechodil, pretože odvtedy ako som si ju všimla prvýkrát, ubehli dobré dve hodiny a ona tam stále stála chodila z jednej strany ulice na druhú a niekoho čakala.
Na druhý deň som išla do obchodu a ona tam znovu stála a rútila sa ku mne.  Prišla a vraví mi, že kým jej prídu renta , bude trvať ešte tri dni, či by som jej neprispela na žemle nejakými centami.
Skoro som odpadla a všetko pochopila.
Ona tam nestála len tak, ona tam vlastne žobrala. Naša ulica je veľmi tichá jednosmerka. Ľudia po nej chodia minimálne a tak ona vždy pozerala, koho môže odchytiť.  Ja som bola v takom šoku, žeby som jej aj dala nejaké euro, ale just sme sa vrátili z Čiech a ja som vážne nemala pri sebe jedného centa. Plánovala som sa zastaviť najprv v banke. Videla som ju už takto viackrát a premýšľala nad tým, čo sa jej mohlo asi stať, že ju okolnosti prinútili k tomuto.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A miesto Rusov začali prichádzať Turci a študenti zmizli už úplne.

Poviem Vám pravdu, že mi to takto úplne vyhovuje.
Keď do Nemecka príde Turek, tak  pracuje . Je usilovný, je úslužný. Má väčšinou tehotnú manželku a v rýchlom slede príde  ďalšie  dieťa.
V tých dvojgarsónkach bývajú rodičia a dve deti, plus nejaký príbuzný občas.  V tých jednoizbových netuším. Slobodní muži by tam aj bývali, ale v tom dome sa nemôžu umiestňovať  na okná a múry a balkóny satelitné taniere. Musia si platiť káblovku.   A to žiaden Turek neurobí a on bez televízora nebude. Kto tam býva nebýva neviem.
Tureckí manželia čo bývajú oproti, svojim manželkám pomáhajú. Vidím ich umývať okná a aj vysávať.  Manželky sú pracovité a veľké matky a veľké gazdiné. A pravdepodobne aj veľké manželky, pretože keď sa manželia vrátia z práce, tak ich vidím pofajčievať na balkóne, pani im tam prinesie kávu a kým ju nevypijú, tak sa rozprávajú a usmievajú sa na seba a občas sa držia okolo pása.
Akonáhle vyjde takýto pár na ulicu, z chlapa sa okamžite stáva macho, manželka nesie nákup a tlači kočík a on ide, ako keby k nim nepatril a je vysoko nad vecou.  Predpokladám, že doma možno ten nákup vybalí a poukladá, alebo prebalí dieťa, ale na ulici! Tak pardon! Ja som chlap a kto je viac!
Ak sa detičky nenaučia poriadne nemecky, tak chodia do vyrovnávacích základných škôl. Keďže ale v tomto konkrétnom činžiaku nechytajú tureckú TV a neviem, či si platia káblovku, deti pozerajú  na nemecké rozprávky a videla som, že mamičky začali detičky voziť aj do predškolských škôlok.  Predpokladám, že tieto deti začnú chodiť do normálnej, nie vyrovnávacej školy, pretože sa naučia nemecky, ale ruku na klát nedávam.
Prvá generácia detí, ktorá sa narodí v Nemecku tureckým rodičom, ešte stále sa považujú za Turkov.  S ich zvykmi a s ich potrebou pracovať a ako hlava rodiny sa zamestnať a živiť rodinu.
No a s druhou generáciou sa to všetko zmení. Tieto deti sa síce stále považujú za Turkov zvykmi a tradíciami, ale len s tými, ktoré im vyhovujú.
A čo im najviac nevyhovuje, je česť uživiť svoju rodinu. V tom sa náhle cítia ako Nemci. Nebudú brať tie podradné práce, práce do ktorých treba skoro ráno vstávať, práce, ktorú sú platené slabšie.  On je Nemec a na to sú tu Ukrajinci, Albánci a podobne. A keďže je Nemec tak má právo na to, aby ho živil štát. A tak začnú poberať dávky v nezamestnanosti, sociálnu podporu a sťahujú sa do podporovaných bytov, kde ich je natlačených ako hadov.  Keďže je Nemec začne sem tam piť a robiť bordel a zvyšovať svoje nároky a nadávať na štát, že mu dáva málo a že chce viac a že on to tak nenechá.
A pri rôznych príležitostiach neustále oslavujú Turecko a Erdogana ako SVOJHO prezidenta.
A Nemecko,  keďže má stály nedostatok manuálnych pracovníkov, neustále prijíma ďalšiu a ďalšiu nultú generáciu, ktorá robí miesto druhej generácie a spoločne oslavujú Erdogana.
Netvrdím, že je toto pravidlo.
A aby som bola úplne  spravodlivá, turecké dievčatá sú tak nejako iné.
Oni sa v tej druhej generácie stanú Nemkami, ale tak nejako inak. Študujú a zarábajú si. Nerodia v pätnástich a pracujú.
Ja napríklad nechápem, kde chodia pracovať nemecké zdravotné sestričky. Pretože všetci lekári, ku ktorým chodím….a nie je ich málo, tak tam sú všade zamestnané  jedine turecké zdravotné sestričky. Ak je sestra Nemka, tak je už zaručene po päťdesiatke.
Turecko-nemecké slečny sa o seba starajú. Nemajú ten nemecký natur vzhľad. Majú výrazný mejkap, nádherné vlasy a pekné postavy.
Tieto dievčatá sa vydávajú za Turkov, vezmú si toho z druhej generácie a do dvoch rokov majú dve deti.
V tom väčšom byte oproti bývali dve takého sestry, ako vajce vajcu sa podobali na seba.  Každé ráno chodili upravené, voňavé a krásne do práce. Jedného dňa si našla jedna frajera. Druhá sa odsťahovala a ostala tá s chlapom. Do dvoch rokov má dve deti. Nepribrala a nerezignovala. Ešte stále keď vyjde s kočiarikom a druhým v manduke na ulicu , je oblečená v mestskom outfite, upravená a krásna.  A manžel cupitá pred nimi, ako keby k nim nepatril.
A toto všetko mi prebehlo hlavou kým pán Nemec ešte ani hádam nezazvonil pri ďalších dverách.
Keď som v našom slovenskom byte a príde nejaký údržbár, opravár, montér a čojaviemčo ešte, tak sa nejako automaticky pýtam, či im môžem uvariť kávu, alebo čaj, alebo dám nejakú vodu. Ja viem, že od týchto zvykov sa už upustilo, ale mne to nedá.

Tak prečo mi to dá v našom nemeckom byte? Cítim sa v tomto Nemkou? Vyhovuje mi tento nemecký zvyk a tak som si ho rýchlo prisvojila, ako Turci svoje ponemčenie v oblasti dávok?
Bože ďakujem, za dnešný deň v mnohých veciach. Vstala som zdravá z postele, Dobrý Manžel tiež, prežívame pekný deň a dúfame, že to takto ostane.  No a ďakujem, že som mohla niekomu urobiť radosť tým, že som mu ponúkla kávu.

O tom ako sa môžeme mýliť

V máji to začalo tým, že ráno bolo auto obsypané zeleným ihličím.

Keď som stála na dvore pred chatou, tak som si myslela, že prší. A keď som si uvedomila, že svieti slnko, tak som pochopila, že prší ihličie. Pršalo tak husto, že to vydávalo zvuk ako hustý, výdatný dážď.
Keď sme priložili ucho k napadnutému stromu, tak sme počuli ako lykožrút v dreve chrúme.
V tom období les nenormálne voňal, voňal na rozlúčku. Nič na svete nevonia tak krásne ako umierajúci les. Napadnutý les dokonal do dvoch mesiacov.
A potom prišli rúbať aj za našu chatu.  Keď sa rúbu napadnuté stromy, musia sa vyrúbať aj tie zdanlivo zdravé. Všetko musí preč, aby sa zachránil les, ktorý je povedzme dva kilometre ďaleko.  Vyrúbané stromy sa musia okamžite odviezť, nesmú tam ostať ležať. Lykožrút vylezie a najde si ďaľšiu potravu. Jeden strom údajne nakazí sedem ďalších.
Lykožrút takto zožral Šumavu.
Ochrancovia a vláda a lesné správy medzi sebou debatovali, bili sa navzájom po hlavách rôznymi štúdiami, argumentmi a nekončiacimi debatami. Jedni tvrdili rúbať, ochrancovia nerúbať a takto dookola.  Chorá Šumava  napadla celý spodok Čiech a Moravy. Stromy by sa možno vedeli s lykožrútom vysporiadať, tak, ako sa vedeli storočia predtým. Ale prišlo veľké sucho.  Morava je niekoľko rokov vyprahnutá a stromy nemajú dostatok živice na zaliatie lariev lykožrúta v dreve, nemajú ich  čím utopiť.
Šumava sa obnovuje. Tam  kde bolo holé rúbanisko vyrastá nový mladý les. Ochranári sú zrejme v extáze, lebo si myslia, že akú mali pravdu, že sa to obnovuje samé.
No áno, ale za akú cenu.
Šumava by bola síce vyrúbaná, ľudia by nadávali, že sa rúbe zdravé a predáva sa a rozkrádajú sa lesy, ale obnovila by sa nanovo , ako sa obnovuje teraz.
Akurát by možno celá Morava neostala holá bez lesov. Stále tomu nie je koniec a padnú aj české prírodné klenoty ako je napríklad Česká Kanada. S veľkou pravdepodobnosťou.
Na slovenských sociálnych sieťach sa objavujú vlaky plné dreva a príslušné komentáre hejtujú jedna radosť.
Ako nám drancujú a rozpredávajú lesy a ako nám vytínajú dedičstvo a bla bla bla.
No áno, nerobím si žiadne ilúzie, bezpochyby to môže a pravdepodobne v mnohých prípadoch aj je,  pravda.
Ale možno jednoducho len likvidujú lykožrútovú nákazu.
Pretože ak sa objaví sedem vyschnutých stromov pokope, tak je už veľmi veľmi zle a treba zobrať  tretinu futbalového  ihriska plochy.   Dospelí  lykožrúti,   pripravené páriť sa,  vylietajú zo stromov dvakrát ročne. A to sa skrátka musí do tých výrojov stihnúť.
Z Čiech prúdia vagóny a vagóny  dreva, ktoré takmer nikto nechce a predáva sa hlboko pod cenou do Číny.
Takmer v každom českom regióne,  je postavený  módny  chodník korunami stromov a lanové dráhy  a všetky tieto atrakcie, ktoré budú takpovediac o chvíľu stáť v lufte.
Videla som nedávno súčasnú  fotografiu chodníka v slovenskej  Bachledovej doline.
Keď sme tam boli pred dvoma rokmi, bol tam  svah, kde boli krásne vysoké stromy. Teraz je tam rúbanisko. Neverím tomu, že tie stromy boli vyťaté na kšeft, vážne sa mi tomu nechce veriť, možno sa mýlim, ale myslím, že sa tam zabraňovalo katastrofe. Aby ten chodník už po dvoch rokoch , nebol už len chodníkom bez korún stromov.
Keď sme si v lete odbehli  na Slovensko, počúvali sme po ceste takú reláciu. Presne tak, ako to bolo kedysi so Šumavou.
Rečnili tam ľudia z ochrany, z lesnej správa plus nejaký odborníci s Vysokej lesníckej školy. A či vytínať, alebo nevytínať.
Jeden lesník bol proti, lebo pod stromami rastú trojročné semenáčiky a tie sa výrubom zničia. No zničia, to je fakt, ale možno sa zachráni veľká časť tridsaťročných stromov o kilometer ďalej.
Náš les sa nevyťal a  do dvoch mesiacov  tak či tak umrel.   Ale možno by nemusel. To sú tie otázky, na ktoré dokáže odpovedať len budúcnosť.
Prišiel ťažobný lesný kombajn.
Videli ste niekedy taký stroj v akcii?
V nemom úžase som na to pozerala.  Chytil strom do chápadiel, Odpílil ho v stoji  od zeme, položil ho a zasunul do takej veci, ktorá ten strom odkonárila za minútu. Očistený kmeň v chápadlách posúval  a rezal na rovnako veľké polená.
Takto jeden strom spracoval za 5 minút !

V našom lese rástli aj jarabiny a brezy . DM tieto stromčeky volal burina.  Tie ten kombajn vyťahoval zo zeme aj s koreňmi tak, ako ja vyťahujem z upečeného kuracieho stehna kosť. Za dva dni bol les preč, úplne .  Chlapi začali na ňom pracovať ráno o siedmej a vytínali až do desiatej večer. Svietili si tak silným reflektorom, že som tam videla ako za dňa.

Toto po nich ostalo

 

Do spíleného lesa prišiel traktor, ktorý zvážal tie narezané polená na sústredené kopy. To trvalo tiež nejaké dva dni.

A potom prišiel kamión. Ten odvážal tie kmene tiež asi dva dni. A tie kmene išli na železnicu na vagóny.A tam ich odfotí nejaký fb blbec,  napíše k tomu nejakú dezinformačnú somarinu, ako nám korporácie rozkrádajú domovinu, dedičstvo dedov a zbedačujú ľud. A mimovládne organizácie tomu určite napomáhajú.  A rozpošle to na FB do všetkých tých správnych , jedine pravdu hovoriacich  novín a stránok. A za deň si to nazdieľa desaťtisíc ľudí.
Ja netvrdím, že sa nemôže stať, že sa kus slovenského, alebo českého  lesa vyrúbe na kšeft, že sa môže postaviť dom v chránenej krajine a podobne, ale v takomto masívnom rozsahu tomu skrátka nemôžem uveriť.

Náš les nešiel na zisk, náš les jednoducho padol nákaze a predáva sa pod jeho trhovú cenu. O cene ktorú mal pre zvieratá, pre vtáky, pre tú lesnú háveď, pre osadníkov a pre milovníkov prírody nemá ani cenu vravieť, to sa nedá vyčísliť.
Keďže majiteľom lesov sú rôzne správy, tak sa rúbal ako prvý  ten čo má v majetku mesto Jihlava a dedina Rančířov. Ten čo má v správe dedina Čížov, pod ktorú spadá aj Okrouhlík,  tak ten je suchý, ale zatiaľ stojí.  Je tam dosť borovíc, tak to bude asi komplikovanejšie.  Tie ostávajú.
Čížov to skrátka nestíha. Je toho strašne veľa. Borovice nie sú napadnuté, tak tie ostanú, sem tam ostane aj suchý smrek, neviem prečo ich nechávajú ako také výkričníky,  trčať oproti oblohe, Aj tak sa zlomia.


Tým že tá čížovská  parcela ešte stojí a sú v ňom aj borovice, tak mám akú takú ilúziu, že ten les naďalej za tým dvorom je. Stále počujem ešte hučanie, keď zafúka vietor, je už veľmi slabé, ale je tam.

 

Stojí aj smrek, kde si postavil hniezdo nejaký dravec. Už sa tam nikdy nevráti vysedieť vajíčka. Aj ten strom stojí, čo je na ňom pripevnený kastlík už niekoľko desaťročí. Je už zelený  a obrastený machom  Vilma do neho chodí v zime dávať srncovi Lojzovi suchý chlieb. Minule začal chodiť už aj s harantom. Podistým to už nie je ten istý Lojzo, čo pred tridsiatimi a dvadsiatimi a desiatimi rokmi, ale vždy nejaký  Lojzo na Okrouhlíku bude.

Odleteli divé holuby a už nesedávam pri okne o pol piatej ráno a nepočúvam ako to všetko v tom lese žije.
Vnučka Dorka chodila do toho lesa tri roky. Aj v najhorúcejšom lete tam bolo prítmie a keď pršalo, tak to Dorka s kamarátkami niekedy ani nezistili, lebo konáre to neprepustili. Hrávali sa tam nie na princezné, ale na zbojníkov , stavali tam škriatkom domčeky a hrali sa na skrývačku. Chata kde chodila na letný tábor, nebola ani vidieť skrz stromy.  Bola ponorená v čiernom lese. Teraz to pôsobí asi tak, ako keby bola postavená uprostred dvoch futbalových ihrísk. Dobrý Manžel raz prišiel domov z prechádzky a povedal, že nevie nájsť lokalitu kde boli jamy a nevie ako má prísť na miesto, kde chodieval ako chlapec. Všetky značky boli vyrúbané a odvezené.  A možno je dobre, že ten suchý les ešte stojí, maličké semenáčikové stromčeky sú už veľké do pol lýtok a po kolená a ako vravel ten slovenský lesník, faktom je, že pri rúbaní budú všetky polámané a zničené.
My vlastne nebudeme mať ani kam chodiť na drevo.
Teraz je všade toľko dreva, že už ho nemáme ani kde dávať. Kopíme ho uprostred dvora a experimentujeme s ukladanim, aby to vyzeralo dobre.

Celú jeseň sme nerobili nič, len robili s drevom.  Pri tomto počasí, by sme to drevo zbierali a chystali aj celú zimu. Asi by sme si ho už dávali pod postele.
Smutné je, že to všetko skončilo a o dva roky nebudeme mať ani kde nazbierať suché šišky na podpaľ a tak to vyzerá, že drevo si budeme musieť kupovať. Alebo prerobiť chatu na elektriku.

Dobrému Manželovi by sa to asi smrti rovnalo.
Ale dobrá správa je to, že sa s tým dá niečo robiť. Ak klimatická priazeň dovolí a my prežijeme všetky nástrahy, ktoré na nás ako ľudí čakajú, možno sa naši vnukovia dožijú znovu krásneho hustého tmavého lesa.
Tento víkend sa osádzala jedna vyrúbaná parcelka v čížovskom katastri na druhej strane rybníka. Zvolala sa akcia a Dobrý Manžel sadol do auta a išiel z Mníchova na Okrouhlík  na brigádu. Išiel tam v sobotu, v nedeľu bola brigáda a po nej išiel naspäť.

 

Nesadilo sa nikde blízko nás, ale bola to  Okrouhlická záležitosť a ja len dúfam, že keď bude treba, tak sa tak isto zmobilizujú brigádnici a prídu všade kde bude treba.


Vysadilo sa tisíc smrekov a tísíc dubov.

Človek by si myslel, že aký veľký priestor sa tým osadí a pritom len jedna menšia parcela.  Moja jihlavská kaderníčka mi hovorila, že takto zmobilizovaná je celá Vysočina. Celé komunity a partie chodia na brigády buď zbierať bukvice, aby mali škôlky čo pestovať, alebo vysádzať stromčeky, alebo ich obaľovať ovčou vlnou, aby ich neožužlali lesné zvieratká.  Taký Lojzo je už vyberavý, minulý rok ožral komplet dozretú aroniu susede Martine. Keby jej prišiel pod ruky, tak by mu nacápala po kopýtkach, žeby iskry lietali.
Takže tak je to s tými vagónmi plnými drevených polien.  Možno sa tam nejedná o ťažbu, ale o jednoduchú záchranu. Radšej verme tomu lepšiemu.
Slovensko chvalabohu takej strašnej  kalamite zatiaľ nemusí čeliť. Vážme si toho a ja dúfam, že raz Dorkine vnúčatá budú na Okrouhlíku, priamo za chatou  v chládku a v tieni veľkých zdravých stromov stavať tie najkrajšie škriatkovské domčeky.
Som ˇvďačná za to, že som to ešte  mohla zažiť.

 

 

O tom, ako som sa to rozhodla okomentovať

Začalo sa to takto :

Anonym
178.41.132.166
Trochu menej vyťahovania sa, najmä ak neovládame celkom spisovnú slovenčinu. Nie sme predsa honvá na palici, či?

Na chrbte už nosím pomaly 6 krížik a  ľudia v mojom veku už len neustále frflú.
Ťažko preťažko prijímajú novinky, sú najmúdrejší na svete a všetko bolo kedysi lepšie ako dnes.
Jasne, že si o sebe myslím, že ja taká nie som.
Kdežeby!!!!
Ja som ten osvietený človek, čo ide s dobou a prijíma všetky novinky a veci, ktoré s tým súvisia.
O frflaní nemôže byť ani reči a s ľahkosťou sa viem povzniesť nad negatíva doby.
Muhehehehe, alebo chachachá, alebo LOL.
Isteže,  som domýšľavá  a moje vlastné dieťa sa doma isto iste  váľa od smiechu, pri spomienke na situácie,  keď som bola úplne jasne „nad vecou“, ako to tu vypisujem.
Napriek všetkému,  nikto  ma nemôže obviniť z toho, že nedokážem pochopiť aký je internet zázračný.
Pomocou internetu som v spojení s mojou rodinou  a priateľmi  na Slovensku.
Pomocou internetu som neustále v obraze, ako žije naša partia a riešim s Najkou  všetky nastolené problémy na vzdialenosť stoviek kilometrov.
Pomocou internetu som našla priateľku, ktorú som nevidela takmer tridsať rokov.
Pomocou internetu sa so mnou ,nevedno prečo , z ničoho nič  „rozišla“ kamarátka.
Pomocou internetu som pred dvadsiatimi rokmi úplne prekopala môj život.
Pomocou internetu sa môžem venovať mojím záľubám
A za tých dvadsať rokov aktívneho užívania internetu som sa naučila, že vedieť napísať kritickú pripomienku je veda.
Túto vedu treba neustále zdokonaľovať a každú kritickú pripomienku treba obrusovať a narábať s ňou ako s vajíčkami.
Prvú vec, ktorú som si uvedomila je tá, že môj partner na druhej strane, mi nevidí do očí, nepočuje môj tón hlasu, nevidí, že nemám zaťaté sánky, ale pokojný , nenahnevaný výraz.
Aj tá najlepšie mienená poznámka, ktorú som vyslovila vecne, občas môže vyznieť arogantne a nepriateľsky.
Priznám sa, že občas na to zabúdam a až spätne vidím, že to môže vyznieť hocijako, len nie dobre a tak mi nerobí problém,  pokorne sa ospravedlniť.
Sme len ľudia.
Samozrejme, sú ľudia, čo zase mienia svoje uštipačné a pod pás mierené poznámky vážne a píšu ich cielene s úmyslom ublížiť, ponížiť, zosmiešniť,  alebo jednoducho len uraziť.
Hejterov nám priniesol do života ten zázračný internet,
Internet nevie vyselektovať zbabelcov, čo im narastú svaly, alebo prsia v anonymite krytia.
Týmto anonymným individualitám sa čo najviac snažím vyhýbať. Nemám rada hádky a konfrontácie, ktoré absolútne k ničomu nevedú.
Moji priatelia majú svoje vyhranené názory, ktoré sa často nezlučujú s tými mojimi a viem, že niečo riešiť na internete je taká hlúposť, ako povestná voda v koši. A tak mám zásadu.
S mojimi priateľmi to odmietam riešiť, pretože ani jedného nechcem stratiť.
To že ich politické presvedčenie, názor na usporiadanie sveta a sporenie a situácia v dažďových pralesoch je iné ako to moje, neznamená, že ich nemám rada.
Spája ma s nimi minulosť, prítomnosť, alebo nejaký styčný bod, na ktorý nechcem zabudnúť.
Jasné , žeby bolo pekné, keby každý mal taký istý názor ako ja a pekne by sme to rozoberali a drukovali si navzájom, ako nám to pekne ide a ako my všetkému rozumieme najlepšie.
Ale takto to nefunguje a tak sa navzájom sebe prispôsobujeme, pretože moji priatelia sú dobrí ľudia a stoja mi za to.
Anonymných hejterov, vrtákov a podrývačov ignorujem a do konfrontácie vstupujem len sporadicky.
K anonymnému hejterovi , čo napísal príspevok k receptu na mojom blogu, som sa rozhodla vyjadriť, pretože ma dosť pobavil.
Viete. Tým, že som si založila blog, kde verejne opisujem časti svojho života, rodiny, priateľov a situácií, ktoré ma stretávajú, ma priviedla čiastočne nuda z odlúčenia od rodiny, priateľov a Slovenska a  čiastočne záľuba vo varení a kus veľkého exhibicionistu vo mne.
Takže áno, vyťahujem sa. Ja by som to nazvala inak, ale o teraz o to nejde.
Len neviem či sa vyťahujem aj tým, že opisujem aj hlúposti , ktoré sa mi dejú.
Pamätáte sa ako som opisovala napríklad to, že som mačacie granule, miesto do misiek nasypala do kávovaru a takmer ich pomlela. To, že napíšem, aký som debil, to sa vyťahujem?
Alebo keď opíšem ako mi pri koňakových špicoch,   vytiekol alkohol do puserlíkov, to sa vyťahujem?
Alebo keď opisujem ako sme s mamičkou varili lečo a zároveň pri tom piekla trojposchodovú svadobnú tortu, to sa vyťahujem?
Alebo mám prestať pridávať na blog recepty a jedlá, ktoré nám chutili a aby som ich nemohla chváliť, že sme všetko zjedli? Mám teda radšej pridávať  to, čo sme nezjedli, čo mi nevyšlo, aby som sa nemohla vyťahovať?
Ja vážne neviem, ako si to asi ten anonym predstavuje.
Naviac keď ho asi nútim s pištoľou na jeho sluche sledovať práve môj blog. Pretože , môj blog, je zákon, ktorý MUSí  číťať úplne každý človek, čo rozumie slovensky.
A takto môjmu anonymu robím násilie, uznajte, čo som to ja len za zlého človeka.
Čo sa týka mojej spisovnej slovenčiny.
Bohužiaľ, neteší ma to a nie som na to hrdá, ale čím som staršia, tým mi nejako tá slovenčina prestala ísť ako keď bičom plieska.
A čo je horšie, bola som si istá, že si nemusím dávať na slovenčinu pozor, verila som si natoľko, že som tie recepty púšťala na blog bez  kontroly.
Moja chyba.
Spočiatku som používala anglickú klávesnicu a nepoužívala som opravovací program.
Asi pred troma rokmi , keď moja Dobrá Cerka začala s prekladaním kníh, začala riešiť aj korektúry svojich prekladov.  Prestala vnímať môj  blog ako moju čistú zábavu, a tlačila ma do  korekcií textov,ktoré umiestňujem na blog.
Dobrý Manžel mi nainštaloval opravný program, začala som používať slovenskú klávesnicu a vloženie jedného receptu mi teraz netrvá hodinu, ale celý deň.
Recepty, ktoré umiestňujem na pinterest,  spätne prepisujem do diakritiky, opravujem gramatiku a štylistické chyby.
A odvtedy som tak nejako stratila ten elán. Už nepíšem čo mi prinesie slina na jazyk, ale snažím sa o nejakú korekciu svojich myšlienok.
Áno ten recept pôsobí omnoho lepšie, to uznávam a prequel pred receptom má aj hlavu aj pätu.
Robím viac  odsekov, vraciam sa k slovám a neustále ich opravujem a hľadám v slovníku, či je správne napísané strinka, alebo strynka a premýšľam nad tým, či mám prepísať tú petržlenovú vniatku na petržlenovú vňať, pretože vniatka nie je správne slovensky, aj keď od môjho detstva až doteraz inak nepoviem ako vniatka.
A aj to slovo „prequel“  už nenapíšem ako slovo „pokec“, pretože pokec je čechizmus.
Je hanba keď napíšem „na taniery“.
Vôbec netuším prečo som to tak napísala, pretože viem, že správne je na „tanieri“.  Nesnažím sa to nijako ospravedlňovať, je to moja hrubica ako hrom , bodka.
Keby som si to poriadne po sebe prečítala, tak som mohla bez toho byť a tak mi treba.
Môj štýl písania meniť nebudem. Viem, že je občas trochu zmätený, ale je môj. Pre mňa omnoho viac znamená keď mi Dobrá Cerka  napíše, že keď to číta, tak akoby ma počula hovoriť, ako keby mi niekto napísal, že mám to štylisticky úplne čisté.
Milý anonym,  blogov je veľmi veľa a nepochybne si vyberiete taký, čo Vám bude vyhovovať a nebudete si musieť zraňovať oči pri mojom chválenkárstve a príšernej gramatike.
Muselo vám to nesmierne zraniť Vaše správne slovenské cítenie,  keď ste mi to napísal takým hrubým spôsobom, dalo sa to napísať aj normálnejšie a hlavne gramaticky správne,
Honvá na palici , sa totižto správne píše hovná.

O tom, ako sa to Dorka dozvedela

 

Tesne pred vianočnými sviatkami, sa Dorka úpenlivým nástojčivým hlasom obrátila na rodičov.
„MUSÍTE, mi povedať pravdu, MUSÍTE. Nemôžete ma klamať, Sľúbte mi, že mi to poviete pravdivo.“
Po tomto entré obidvaja rodičia sadli na zadok, čo ich to len čaká.
„KTO NOSÍ DARČEKY“ (tu som chcela napísať veľa výkričníkov, ale na tejto slovenskej klávesnici ho neviem nájsť)
D: dnes sa mi v škole vysmievali všetci spolužiaci, že som deculo (takéto slovo u nás v rodine jakživ nepadlo), že darčeky nenosí žiaden Ježiško, ale rodičia. A ja som sa s nimi hádala a nikto mi neveril a stále sa mi smiali.
Tak jej to rodičia teda vysvetlili. Že áno, Ježiško tie darčeky nenosí, ale dáva rodičom a všetkým čo ju ľúbia prácu a zdravie aby mali možnosť tie darčeky nakúpiť. A že my všetci sme pomocníci aj  Mikuláša, aj Ježiška, pretože oni sú nehmotní a a nemajú ako tie darčeky nosiť a bolo by čudné, keby títo dvaja stáli pri pokladni s nákupnými košmi, plnými darčekov a bla bla bla bla bla.
Dorka to nejako absorbovala a po 10 minútach premýšľania sa usedavo rozplakala a nebola k utíšeniu.
D: Tak ja som sa zbytočne modlila, aj som zbytočne chodila so starkou Zlatkou ku krížu pomodliť sa k Ježiškovi. Všetko toto bola moja márna práca. A ja som si myslela, že dostávam darčeky preto, lebo ma Ježiško má rád. A pritom to ma len Vy máte radi. A tých listov, čo som sa navypisovala po CELÉ TIE ROKY. Bueeeee .
A znovu začal kolotoč dlhééého, dlhééého vysvetľovania a prehovárania .
Nejako sa teda utíšila.
Večer keď jej maminka išla zhasnúť svetielko a poprikrývať ju, milá Dorka sa posadila a vraví.
D: maminka ale ja mám ešte mnoho nezodpovedaných otázok. Mnoho (zase výkričníky, ktoré neviem nájsť,  pretože to vraj hovorila nesmierne naliehavým hlasom a presne tými slovami, že mnoho nezodpovedaných otázok)
M : tak mi Dorinka povedz jednu najdôležitejšiu, pretože je už veľa hodín a ja sa Ti ju pokúsim zodpovedať.
D : …….A KDE PRESNE SÚ TERAZ TIE DARČEKY

28. 9. 2018 O tom ako má Dorka ťažkú z hlavu z toho, ako to najlepšie urobiť

 

Dorka aj keď je už tretiačka, tak stále verí na Ježiška a jeho vianočné darčeky. Už sme jej to museli vymyslieť sofistikovanejšie (Ježiško to všetko nestíha sám, tak má veľmi veľa pomocníkov, ktorí sa o darčeky postarajú miesto neho), ale zásadný ježiškovský element tam stále je.
Najprv darčeky starostlivo , s pomocou maminky , vyberá a potom píše Ježiskovi list.
Vyberá  a premýšľa nad nimi celý rok.
Tento mesiac došla k tomu, žeby veľmi chcela svoj vlastný nojbuštek.
„Vieš maminka, ja by som v ňom mala len svoje veci. Moje pesničky, moje klipíky, moje filmíky a tak. Ale ja nechcem taký detský, ja chcem už naozajstný“
Maminka by bola aj náchylná k tomuto darčeku a vysvetľuje jej, že ale tento darček je príliš drahý, na to, aby Ježiško priniesol tých darčekov viac, Takže ak chce aby dostala notebook, tak dostane len notebook a už žiadne iné darčeky.
Dorka sa tuho tuho zamyslela a prišla so skvelým nápadom.
„Maminka, vieš ako to urobíme. Ty si napíšeš na svoj zoznam darčekov, môj nojbuštek, ja si napíšem na môj zoznam ďaľšie veci , ktoré chcem a potom po Vianociach mi ten nojbuštek dáš.“
No a tu sa zapojil do debaty aj Môj Dobrý Synovec Kubko.
„No hej. A keď si Tvoj darček napíše maminka na zoznam, tak jej darček si kto napíše na svoj zoznam. Žeby si starký Blažejko napísal na zoznam KABELKA? No a potom kto si napíše starkého darček na svoj zoznam. Napíšeme polročnej Betke starkého wobenzym a žolíkové karty?“
No poviem Vám, premýšľala celý deň, ako to najlepšie urobiť.
Sme v napätí, ako to dopadne.

13. 9. 2018 O tom ako som sa stratila

 

Z počiatkov môjho blogovania som bola celkom bezradná a hľadala som inšpiráciu, ako na to. Už ani neviem koľkokrát som deklarovala, že mojimi  veľkými vzormi boli balkánske blogerky. Našla som si medzi nimi moje obľúbené, mala ich v záložkách a každý deň som prechádzala ich nové recepty.  Po čase som zistila, že niektoré prestali publikovať. Palachinka sa vydala, narodilo sa jej dieťa a presťahovala sa do Estónska. Jej srbský blog a linky prestal fungovať a ponechala už len anglickú mutáciu. Jej skvelý, skvelý skvelý projekt mezze.rs sa už nedá nájsť ani v archíve a to ma nenormálne mrzí.
Ale čo sa stalo s takou Kuvaricou, alebo Tortelinou, tak to vonkoncom netuším. Im zatiaľ ten blog funguje, ale sú mnohé, ktorým ten blog zanikol úplne. A neboli to žiadne holé ritky, to boli dámy, ktoré varili a fotili excelentne.

Nenormálne som zvedavá a chcela by som vedieť PREČO sa to stalo?

Stratili motiváciu? Stratili elán? Je za tým ich osobná situácia?
Aj ja som mávala výpadky, nepopieram, ale bolo to maximálne na mesiac. U mňa to bolo obyčajná lenivosť. Nedá sa ani vypovedať, koľko mám nafotených  hotových pokrmov a nemajú vôbec žiadnu cenu, pretože pri niektorých netuším ako som ich varila, ani zdroj z ktorého som čerpala. Pokiaľ nemám nafotený postup, tak to nemám ako odvodiť a pomaly začínam tie fotky premazávať.
To,  že som ale teraz zmizla na 4 mesiace,  má svoj dôvod.
Priatelia moji, odcestovali sme dvojtýždňovú dovolenku na rodinnú chatu na Okrouhlík. A ostali sme tam prosím pekne do minulej soboty, čo je presne 100 dní.
Dobrý manžel si raz urobil cestu do Mníchova, aby si priniesol potrebné veci, zriadil si kanceláriu v izbičke u mojej Dobrej Svokry a z chaty chodil do práce do Jihlavy. A ja som si žila svoj nádherný chatový život. Bohužiaľ internet sme tam mali na paušál,  s obmedzenými dátami,  a fungovali sme  tam v úspornom režime.
Varila som čiste jedlá, ktoré som poznala a recepty už na blogu sú.
Koláče, tak to je iná vec,  niečo som nafotila a pokiaľ nájdem recepty, tak ich budem postupne vkladať.
A keďže som fotoaparát už úplne dotrončila, pokiaľ nedostanem nový aj tak nebudem môct variť nič nové a budem pridávať všetko čo sa bude dať z karty.
Takže priatelia, neumrela som, neodpadli mi ruky, neodsťahovali sme sa do tajgy.

A som späť.

 

3. 10. 2017 O tom ako mi to vysvetlili naše mačky

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Cas pripravy
Pocet porcii (kusov)

Za tých 17 rokov, čo som v Mníchove, som na cestách domov stretla všeljakých ľudí.  Ženská časť populácie svorne tvrdila, že všetok nemecký drogistický tovar je lepší. Mydlo mydlí, prášok perie, telové mlieko voňavo mliekuje, deodorant deodorantuje dlhšie, atď.

Nikdy, nikdy som tomu neverila…vážne nie. V priebehu času som zistila, že áno, v niečom rozdiel je, a to v sume. Niektore veci sú fakt predražené, viď môj článok nižšie (z augusta 2014), ale čo do kvality som rozdiel nespozorovala.

Povedzme parfumy.

Značkové parfumy používam, ako som v sebe objavila ženu. Dodnes si pamätám, ako som si pred cca dvadsiatimipiatimi rokmi kúpila Elle, a v parfumovanej záložke prezentovali Givenchy Extravagance. Prešla som po nej zápästím a tá vôňa ma doslova opantala.

Roky som potom používala výhradne túto značku – a to aj v časoch keď som skutočne premýšľala nad každou korunou. Moj dlh na nájomnom rástol, ale ja som si aj tak nikdy  nekúpila nič „podradnejšie a lacnejšie“. To už som radšej v tom čase prestala používať parfum.

Teraz používam parfumy rôzne, no nekupujem ich v Mníchove, ale na www.notino.sk. Predáva parfumy omnoho lacnejšie, než keby som ich kupovala tu. A nie, nie sú to fejky. Ak vám to bude svätosväte niekto tvrdit a dovolávať sa otca koňa brata syna, že sú a sú a sú, neverte mu.

Taký Kenzo a Issey Miyake, ktoré tvoria už minimálne desať rokov základ mojej parfumovej výbavy  – každú zmenu zloženia (rovnako ako rozdel medzi parfumovanou a toaletnou vodou a pod.) by som rozoznala okamžite, sú rozhodne pravé. Minimálne za tieto značky  ručím.

Takže áno, cenové rozdiely tu sú. V tomto smere sa už nehádam. Ale pokiaľ ide o kvalitu, o tej som sa vedela pohádať hocikedy.

Jednoducho som to nedokázala pochopiť: Mne veci kúpené na Slovensku a v Nemecku prišli vždy úplne rovnaké. Pracie gélové vankúšiky vždy vyperú dobre, či hovoria slovensky alebo nemecky. A aviváž mi rovnako ovonia bielizeň, mydlo rovnako umyje, tablety do umývačky umyjú riad rovnako a soľ ju rovnako vyčistí.

Keď bol môj Dobrý Manžel v blahej pamäti ešte slobodný mládenec, žil a pracoval v Brne, vo firme, ktorú založil Čech žijúci v Mníchove. Tento človek aj s manželkou žili časť mesiaca v Brne, a časť v Mníchove. No a keď prišli do Brna, tak si vraj,  čo sa týka potravín,  nosili úplne všetko z Nemecka. Okrem minerálky, vraj pili Matonku.

V kvalite som rozdiel nevidela, ako som už písala. V cene rozdiely boli (ako som už tiež písala), no nestáli mi za to, aby som prevláčala na Slovensko všetky potraviny. Jediné, čo som tam kedy doniesla, bolo maslo do pečenia, keď sa vydávala Dobrá Cérka. Mali sme vyše sto hostí, a pri takom počte sa to už oplatilo.

Ak som teda niečo prenášala, tak veci, ktoré na Slovensku nedostanem. Napríklad 100% arašídové maslo. Alebo Dobrej Svokre dodnes nosím z Tengelmanu jeden druh chleba – ale už aj to prestanem, lebo Tengelman zrušili a Edeka (jeho nástupcana v mojej štvrti) tento chlieb nepredáva.

Navyše som lokalpatriot, a keď som v Banskej Bystrici, nakupujem výhradne od domácich farmárov. Aj keď je tá soľ do umývačky riadu trikrát drahšia, stále by som si ju nepriniesla a kupujem ju za trojnásobnú sumu :-).

A po tomto dlhom entrée sa konečne dostávam in médias res…

Ako všetci viete, máme mačky. Minulý rok sme boli tri mesiace v Banskej Bystrici, a tak som objednala jedlo cez zoohit.sk. V Nemecku je to zooroyal.de. Keď objednávam v Nemecku, doručia mi objednávku najneskôr o štyri dni. A tým myslím skutočne najneskôr, spravidla ho mávam doma už na tretí deň.

Tak som objednala na Slovensku a čakám, čakám… a nič. Na štvrtý deň mi poslali len email, že to vyskladnili a mám si to sledovať u prepravcu. Na šiesty deň pozerám, kde v prdeli to je – a ono sa to nakladalo v Poľsku!!!

Balík prišiel na jedenásty deň. Medzitým som úbohým mačkám bola kúpiť jedlo v Tescu, už som im nemala čo dať do papuliek.

Mačky začali veľmi zle papať, dokonca aj Barbora, ktorá je neskutočný žrút. Vtedy som prišla na to, že Barbora miluje surové mäsko.. a tak som jej každý deň pridelila za hrstičku. U Noelka som zvyknutá, že on jedáva menej. Je to lovec, takže predpokladám, že niektoré myšky nielen uloví, ale aj zje. On má rád zase skôr suché krmivo.

Takže u Noela som jeho nechutenstvo dávala za vinu frustrácii, že nemôže chodiť von. U Barbory to bolo zvláštne. No po návrate do Nemecka bolo zase všetko v poriadku.

Situácia sa opakovala zakaždým, keď sme šli na Slovensko. Zvykla som si, že z misiek neustále vyhadzujem obschnuté nezjedené jedlo, a že mám mačaciiu stravu objednávať o dva týždne skôr, ako ju budem potrebovať.

Tento rok na jeseň sme boli v Banskej Bystrici šesť týždňov, a ja som už v Míchove robila objednávku, aby som mala potravu dodanú včas. Tentokrát som objednala aj podstielku.

Čo sa týka stravovacích návykov, už som zvyknutá, že nejedia. Hlasno sa dožadujú jedla, a keď im ho otváram, doslova mi podrážajú nohy, čo by mi najradšej vyliezli na chrbát. Potom s očakávaním pribehnú k miskám, ovoňajú a odídu.

Vôbec som tomu nerozumela.

A potom som zistila, že podstielka nie je kvalitatívne taká, ako tá Mníchovská. Pochopíte to? Tá istá značka, úplne rovnaký výrobok, a napriek tomu nehrudkovala tak ako mala. 7-kilový balík som minula raz dva.

Do Mníchova sme sa vracali cez Jihlavu, lebo sme chceli stráviť posledné krásne jesenné dni na chate na Okrouhlíku. Niesla som si z Bystrice pre mačky aj jedlo, aj podstielku, ale keď sme tam prišli, našla som na chate oboje – jedlo aj podstielku, ktoré tam zvýšili z leta (a priniesla som ich tam z Nemecka).
Mačky sa išli dotrhať, ako jedli. Barborka nedostala ani surové mäsko, čo sa normálne spokojne napapala. Noelko chytil myši, ale videli sme, že ich len usmrtil, no nezjedol. Spokojne zjedol to, čo mal v miske.

S podstielkou to bolo obdobné. Barborka je naučená len na svoj záchodík. Ak je aj vonku, vždy pribehne dnu, urobí do záchodíku, čo urobiť chce, a znovu peláši von. Takže som jej vysypala ešte podstielku z leta. Keď sme odchádzali, mohla som ju po vyčistení pokojne presypať naspäť do vedierka, pretože bola úplne v pohode.

A mne to stále nedochádzalo…

Keď sme prišli domov, vytiahla som vrecúška s jedlom, ktoré som priniesla z Bystrice. A znova som z misiek musela vyhadzovať obschnuté jedlo. Barborka dostala znova surové mäsko a Noelko nám každý deň hlasno kričal, že má myš. A statočne ich aj jedol!
Potom som urobila objednávku zo zooroyalu. Objednala som jedlo aj podstielku, a na druhý deň som už mala všetko doma.

A misky boli prázdne. Rovnako záchodík som mohla čistiť doslova rohom lopatky, ani sitovať som nemusela.

AŽ VTEDY SOM ZAČALA NIEČO TUŠIŤ.

Tak som urobila pokus. Na ranné kŕmenie som im dala slovenský vankúšik. Výsledok? Obschnuté, nezjedené. Na druhé ranné jedenie dostali nemecký. A misky… vylízané!

Potom som skontrolovala slovenské vrecúška. Ten istý typ, tá istá značka… vôbec ničím sa nelíšili, akurát slovenské s lososom a cuketou mali trošičku iný farebný odtieň. Ale inak boli úplne, ale úplne rovnaké. Rovnaké zloženie, rovnaké nápisy, rovnaké všetko.

Akurát tie slovenské… mačky nechcú žrať.

Trvá to už rok a ja som to za celý čas nepochopila! Potom som zistila, že Felix produkuje Nestle, a okamžite ma napadli všetky tie články, aké sú rozdiely hlavne v cukrovinkách… ktoré tiež vyrába Nestle.

Shebu a Royal Canin som  mala  doma len nemecké, nemala som to ako porovnať.
Za celé tie roky som nenašla rozdiel medzi západnou a východnou chuťou, vôňou, kvalitom, až mi to museli povedať Noel a Barbora. Tento problém naozaj existuje, minimálne v produktoch, ktoré používajú oni. A oni nemajú prečo klamať, takže im verím.

A tak sa pýtam, mám byť ako pán Muller, a voziť si všetko z Mníchova? Bránim sa tomu, ale viem, že moje mačky chcú to mníchovské, vrátane podstielky do záchoda.

Pred mojimi zhrozenými očami mi prebehla príhoda spred desiatich rokov, keď si jedna pani niesla domov na Slovensko TOALETNÝ PAPIER. Smrteľne vážne, jej dcéra má vraj so slovenskými problém. Vtedy som sa tomu v duchu strašne smiala, že či sú už ozaj na rozum a myslia si, že nemecká riť je lepšia ako slovenská… A teraz som prišla na to, že pravdepodobne áno. Minimálne tá mačacia.