Archív kategorií: O veciach, ktore mi stoja za napisanie

O tom, ako ma ďalší pokus o podvod na zákazníka, dokopal k napísaniu tohto článku.


My, chalupnícke ženy, netrávime čas pred TV, ale máme svoje koníčky.
Aj Dobrá Svokra, aj Dobrá Teta Pavla a aj ja.
Akurát Dobrá Švagriná Kačenka to má ešte nahnuté, pretože má dve školopovinné deti, prácu a veci s tým súvisiace. Manžel síce pomáha, ale viete ako to je.
Ale ísť na bicykel, grilovať, chodiť do prírody, chalupáriť, stíhajú. Milujú to, majú k tomu vzťah a to je nateraz ich jediné uvoľnenie.
Keď budú v našom veku, tak určite k tomu pribudnú ďalšie.
DS sa veľa venovala vnúčatám, ale dievčatá ju už nepotrebujú každý deň, rastú a sú sebestačnejšie. Je síce po ruke ak by bolo treba, ale je to tak ako je.
A DS sa v zime nudila, tak si zaplatila online kurz maľovania.
O tejto jej črte som netušila.
Nikdy sa tak neprejavila.
Ja som si na milión percent istá, že ja môžem chodiť na hodiny maľovania aj každý deň, od rána do večera, aj tak by som sa maľovať nenaučila. Tak asi treba na to, aby som sa mohla učiť , aj nejaký talent.
Keď bola Dorka Vnučka, ešte maličké cievčatko .. Aby bolo jasné, stále je to moje maličké cievčatko, ale teraz je už skôr také moje milé dievčatko, čo ma vie vytočiť do biela.
Tak keď bola Dorka ešte malá, a ja som ju mávala často pri sebe, pozerávali sme nejaké detské programy, ktoré mala rada.
Jedným bolo aj nejaké kreslenie. Už si vôbec nepamätám ako sa to volalo, kde sme to pozerali, ako to bolo, čo to bolo. Ale tam učili po lopate, ako sa dá nakresliť napríklad kôň.
Alebo žirafa, alebo mačka.
Normálne krok za krokom.
A vtedy som to kreslila spolu s Dorkou a ozaj som to dokázala nakresliť. Obidve sme mali síce rovnako vyzerajúce zvieratká, ale nakreslili sme ich 🙂
Ako teenagerka, som nakreslila plagát na ktorom bola veľká hlava Davida Cassidiho.
Na základnej škole sme sa na geometrii učili techniku zväčšovania, pomocou sieti a zväčšovania pomerov a jedine, kedy by som ja mohla niečo nakresliť, by bolo pomocou tejto siete.
Tak som nakreslila teda tú Davidovu hlavu.
Normálne som ho preniesla z maličkej fotky v Brave, na plagát 50×50 a aj som ho vytieňovala a aj sa na seba podobal.
Netuším čo to bol za speváka, ale páčil sa mi 🙂
Edit: práve som si na youTube pustila toho človeka a jediné čo ma môže ospravedlniť, bolo to, že som mala 13 rokov.
Môj Dobrý Brat Jožko, ten ma to hlavne naučil.
Ten vyzdobil takýmito plagátmi celú svoju izbu. Nakreslil obrovský plagát Status Quo, alebo Ritchie Blackmora, Ricka Wackemana, a Beatles a Sweet tak.
Raz prišla Dobrá Cerka zo školy domov. Bola vtedy v tretej triede na základnej a začala sa učiť ruštinu.
Ruštinárka im dala učiť sa nové slovíčka z témy : prístroje v domácnosti.
A okrem toho mali nakresliť 10 vecí, ktoré nám v domácnosti pomáhajú, na štvrťky výkresu a pomenovať ich.
Dobrá Cerka je moja dcerka. Tiež nevie kresliť.
A tak som si sadla a začala kresliť ja.
Práčku som nakreslila tak, že som si pred ňu sadla a pomerovala pomocou tušky.
A všetko čo som kreslila, tak som musela mať pred sebou….nôž, vidlicu, stôl, kreslo, televízor.
Vrcholný výkon bol keď som kreslila gramofón. Aj s platňou.
Som sa vtedy dochodila po byte, kým som to všetko pokreslila.
Potom prešla na jazykovú školu a tam sa učila nemčinu a angličtinu. Ruštinu doteraz nikdy nepotrebovala a silne veríma modlím, sa, že ani nebude.
Skrátka kreslenie je pre mňa niečo, čo nepotrebujem k životu a ničím ma nenapĺňa.
DS mala na to iný názor.
Takže si zaplatila online učenie kreslenia.
Neviem, či má nejaký pokračovací kurz, alebo sa už tomu venuje bez výučby.
No a dnes ma FB oblažil platenou reklamou na toto.https://luckinice.com/products/writers-messenger-holzbox?fbclid=IwAR0PjB_BJsh1YGK_-xZE8b6OEUEzy2D2xyDp4il1uiExXE6g-3LKzoADo88

Je to nádherné nie?
V tej sekunde ako som to videla, by som to kúpila ako darček pre DS.
Určite by sa tomu potešila, je to nápadité, krásne a užitočné.
Sic poučená s praktikami, čínskych podvodníkov, som sa obrátila na DM aby mi overil, odkiaľ to je dovážané.
A predstavte si čo našiel.
https://www.etsy.com/listing/915304141/writers-messenger-wood-box-a5-for

Tak a teraz si to porovnajte.
Navlas to isté, však?
Klasická praktika ázijských podvodníkov.
Ukradnú fotku z originálneho produktu.
Všimnite si, že jediné čo zmizlo na fotkách fejkového obchodu na FB, je autorské logo.
Podvodník nemá ani len predlohu, podľa čoho by to robil. Akurát tú fotku.
Vy myslíte, že Vám príde to, čo vidíte na obrázku?
No neexistuje.
Príde Vám niečo, čo je nepoužiteľné. Prídete o peniaze.
Celá stránka je jeden podvod.
Ak pristúpite, že si niečo objednáte z takéhoto obchodu, vždy si všetko prečítajte, čo sa píše na ich stránkach.
Áno , na týchto konkrétnych nájdete nemeckú adresu sídla a emailovú adresu. Telefonický kontakt neexistuje. Boh milý vie, či tam tá firma skutočne sídli, alebo tam má len schránku, alebo len na vchodových dverách samolepku za dve eurá.
Nemáte to ako overiť. Premýšľali sme s DM, že im napíšeme, aby nám zaslali svoje daňové číslo, ale DM povedal, že je si na milión percent istý, že je toto podvodná stránka z Ázie a nebude strácať čas.
Na stránkach Vás ubezpečujú, ako všetko prebieha prehľadne a korektne.
A hneď na to sa píše “ ak vraciate tovar, tento musíte vrátiť na vlastné náklady“
Podľa európskych zákonov obchodného styku, tovar ktorý reklamujeme , alebo vraciame v lehote do dvoch týždňov sa vracia na náklady predajcu.
Toto nieže nie je korektné, toto je proti zákonu.
Ak si od nich niečo kúpite, tak musíte zaškrtnúť, že súhlasíte s ich podmienkami a môžete sa sťažovať tak jedine vlastnej peňaženke.
A čo je to za firma, ktorá nakupuje v Mexiku tovar za vyše 215 eur a potom predáva za necelých 45?
Etsy je erudovaná stránka, ktorá sa zaoberá predajom handmade tovaru. Ja sama sa odtiaľ nebojím nakupovať a to som objednávala od predajcov, tam certifikovaných, hádam z celej zemegule. No to preháňam. Z celej nie. Ale boli to rôzne kúty sveta a etsy za svojich predajcov ručí. Je to niečo ako slovenské Sashe.
Neviem či Etsy dáva také záruky ako napríklad Ebay, ale rozhodne si svojich predávajúcich overuje.
Btw, tomu chlapíkovi z Etsy idem napísať email, že či vie ako mu ukradli fotky a prezentujú to ako ich tovar. Bude od šťastia určite, celý bez seba.
Na stránkach píšu, že tovar majú na sklade a odosielajú ho do 10 dní. A ak nepríde do 60 dní, tak Vám vrátia peniaze.
Kto Vám vráti peniaze?
Nemáte žiaden reálny kontakt.
Toto je praktika klasického AliExpresu.
Tá brašňa mi nedá pokoja. Veľmi , veľmi by som chcela niečo také kúpiť DS.
Pozrela som sa teda aj na sk stránky. Zadávala som normálne do google slovenský výraz, napríklad prenosný batoh na kresliace potreby.
A predstavte si, že keď som si dala vyhľadávanie podľa fotiek. Tak všetky tie čo ma zaujali, mali pod fotkou odkaz na slovenské stránky www a keď som na ne klikla, tak ma rovno presmerovalo na stránky AliExpresu.
Som z toho veľmi smutná.
Ešte aj to chudobné Slovensko, stojí týmto ázijským podvodníkom za to.
Koľko krásneho oblečenia ste videli ako platenú reklamu na FB a za lacný peniaz. A priznáte niekto, niekedy, aká Vám prišla handra.
Pri presne rovnakých podmienkach ako sa prezentuje táto konkrétna stránka.
Mne sa priznali dve kamarátky a ani mi nemali čo ukázať, pretože to rovno vyhodili do kontajnera. Že ani ako handra sa to nedalo použiť, pretože to bola čistá umelina.
Ak nachytá čo len 100 ľudí, tak si zarobí , zabalí to a pod iným názvom o dva týždne bude ponúkať to isté.

Určite Vám niečo príde. Niečo, čo sa budete hanbiť ukázať, že ste zato dali peniaze. A možno to odfotíte a pošlete do nejakých časopisov kde z toho vyrobia ďalšiu a ďalšiu galériu pod názvom “ čo ste si objednali a čo Vám v skutočnosti prišlo“
A ostatní sa budú na tom smiať, až sa budú po zemi váľať a svätosväte tvrdiť, že im sa to nemôže stať.
Priatelia, dávajte si pozor.
Svet je zlý, ale len tak zlý, ako si ho sami urobíme.
Aky budem robiť všetko preto, aby som Ti niečo podobné zohnala, ale za 300 eur z Mexika to bude až vtedy, keď mi nakreslíš túto sliepku.

Vieš ako sa mi veľmi páči






O tom, ako teraz pijem kávu s luxusnou, mliečnou penou

Keď sme sa presťahovali do Mníchova, bola som čerstvá nevesta. Všimnite si, že nepíšem „mladá“ 🙂
Môj vzťah s Dobrým Manželom začal na diaľku a aj trval na diaľku.
On bol v Brne, ja v Banskej Bystrici.
On bol v Mníchove ja v Banskej Bystrici.
Kým som pouzatvárala všetky pracovné projekty, vyriešila všetko potrebné v rodine a nastavili podmienky za akých budeme pokračovať ako rodičia – Dobrá Cerka bola vtedy druháčka na výške, som po svadbe ešte ostala v BB pol roka.
V tom čase, sme museli doriešiť nielen naše rodičovstvo, ale aj postavenie nás, ako deti svojich rodičov, ako súrodenci, ako priatelia, ako rodina, ako rodáci z našich rodných miest.
Vytrhla som sa so zeme celkom ľahko a veľmi ľahko som sa presadila do nášho bytíku v Mníchove.
Až po mojom príchode sem, sme vlastne začali s Dobrým Manželom spoločne žiť.
K tomuto životu sme nepotrebovali nikoho.
DM mal ľudský kontakt v práci, ja som nepracovala a užívala som si ničnerobenie, kontakty s rodinou a najlepšou kamarátkou a priateľmi som mala takmer denný, našla som si koníčky, objavovala som Mníchov atd. Dobrá Cerka študovala matematiku v Košiciach a miesto toho , aby išla 4 hodiny vlakom do BB do prázdneho bytu, lietala za nami za polovičný čas priamo z Košíc vtedajšou leteckou spoločnosťou Skyeurope, doslova za facku. A keď sa rozbehli osobní prepravcovia, tak nám ju vozili sem priamo na dvor.
Potom si DC našla frajera a maminka jej už nebola taká dobrá a cestovala menej. Ale cez prázdniny a po skúškovom som ich mávala v Mníchove obidvoch.
Ale raz to prišlo a mne zachýbal taký ten, ľudský ženský kontakt.
A tak som si na stránkach Slovákov v Mníchove našla kamarátku Katarínu.
Naše priateľstvo trvalo len pár rokov a odcudzili sme sa. Každá sme boli iná a preferovali sme iný spôsob života.
My sme s DM domasedi a pod Katarínou horela pôda. Tak sme išli každá svojim životom osobitne.
Katarína mala kamarátku, tuším z Hradca Králové a volala sa Ida.
Ida bola fajn, chodievala za Katou do Mníchova občas a mávali sme spoločné akcie a výlety.
Raz sme tak „besiedkovali“ u nás v kuchyni a do kávy som urobila šľahačku. Oni dve to mali radi, je nie.
Keď sa ma Ida pýtala prečo, tak som jej hovorila, že ja skôr túžim po mliečnej pene, takej tej hustej, ako sa robí v kaviarňach vo veľkých baristických strojoch.
A Ida vravela, že ona má doma kávový automat, ktorý jej robí aj mliečnu penu a že tá pena je presne taká hustá ako popisujem.
Bolo to niekedy v roku 2004, vôbec som si nevedela ani len predstaviť, ako vyzerá domáci kávový automat , ktorý robieva hustú mliečnu penu.
A odvtedy som po takom začala neskonale túžiť.
Prvý kávový stroj, ktorý si aj sám melie kávu, som videla u mojej DC, hádam v roku 2010 a strašne som jej ho závidela. Závidela som jej ho tak intenzívne, že som ho nakoniec dostala aj ja, ako darček.
A viete čo? Mliečna pena bola ako tekuté, napenené mlieko a ešte k tomu teplé.
No hnusné. A tak som odinštalovala trysky a trubičku a znovu som bola bez peny.
Asi pred troma rokmi som omylom do neho naliala vodu. Miesto do zásobníka na vodu, som ju vliala do zásobníka, kde sa sypú kávové zrnká. Celý mlynček som zadrela.
Oprava v Mníchove by stála toľko čo nový, tak sme ho priniesli na chatu do Čiech a tam nám ho v opravovni opravili za 200 korún. A slúži nám tam perfektne.
A sem sme kúpili nový.
Vyberali sme starostlivo tak, aby mal v tej triede, čo sme chceli , najlepší penič na mlieko.
A viete čo?
Zase len napenené tekuté mlieko.
Také nech si nechajú.
Tak som zase odinštalovala nástavce a hadičky a nemala penu.
Cez prázdniny chodievam opatrovať Dorku s Janíčkom do Bratislavy a Dobrý Manžel ma vždy priviezol z Jihlavy na hranice a tam, ako kontraband, si ma prevzal Dobrý Zať. Takto som chodila hore-dolu každý týždeň.
Raz si DM kúpil na pumpe kávu s penou…a ja som ju ochutnala. Bože, to bola pena!
Vyberala som ju lyžicou od šalátu a tak som ju jedla.
Vôbec som neverila, že sa to dá urobiť len z mlieka, mysleli sme, že tam určite dávajú nejaký škrob, alebo čo, že to tak drží.
Trvalo mi to hádam pol roka, kým som zistila, že ju nemôžem, pretože neznášam kravské mlieko.
A s penou som musela skončiť.
A raz, DM objednal skusmo na amazone, lacný, ručný penič na mlieko.
Stál asi 8 eur, že keď to bude stáť za figu, tak ho to aspoň nebude mrzieť.
Bože…a to ešte len bola pena!!!!!!!
Hustá. Držala. Bez škrobu.
Samozrejme teraz už vieme, že žiaden škrob na pumpách do mlieka nepridávajú 🙂 Takú hovadinu si myslieť.
Tak som DM závidela, že sa mi to kravské mlieko tak hnusí a nemôžem tú penu mať aj ja.
A tak sme skúsili rastlinné mlieko. Že čo to asi urobí.
A kúpili sme ovsený barista nápoj.
Nemá chybu priatelia, nemá chybu.
Celkom zahanbene spomíname na to, ako sme sa vysmievali všetkým frikulínam a frikulínom , ktorí píjavajú sójové latéčka.
Touto cestou ich pozdravujem a odkazujem, že som sa zaradila do ich šíku.
No a teraz, hlavne o čo mi ide.
Ak túžite po kapučíne, alebo latéčku , alebo obyčajnej káve s mliečnou penou, nemáte najmenší problém si ho vyrobiť aj doma.
A vonkoncom si nemusíte k tomu kupovať kávový automat za 500 eur.
Stačí si kúpiť toto malé čudo, o ktorom by som nikdy nikdy neverila, že by to mohol dokázať.
To nie je žiadna novinka, je to tu už roky, ale ja som to skrátka brala tak, že penič je len ďalší cárach v rodine, ktorý nebude slúžiť ani prvý týždeň.
Je pravdou, že tieto peniče, pri dennom používaní ako u nás, dlho nevydržia.
Naše meníme po roku 🙂
Teraz máme konkrétne tento

https://penice-mlieka.heureka.sk/xavax-111106/#prehlad/


Penenie mlieka je rýchla záležitosť.
Nalejeme do šálky trochu mlieka a dáma do mikrovlnky na plný výkon na dvadsať sekúnd.
Peničom začneme šľahať a moje ovsené mlieko šľahám asi dvadsať sekúnd.
Mlieko zväčší a spevní svoj objem.


Kravské sa pení o čosi menej kratšie.
Ja takto pripravenú šálku s napeneným mliekom už len dám do kafémašiny a napustím množstvo kávy aké chcem.
Škoda, že som hneď načrela lyžičkou do peny, boli by vidieť aj charakteristické dve jamky, ktoré si urobila káva, keď do nej vtekala.


Pena ako vidíte, je vážne hustá a pevná.

Znovu chcem pripomenúť, že prezentácia je z ovseného mlieka. Kravské , plnotučné robí penu tak, ako keď vyšľaháte pevný sneh z vaječných bielkov.
Tak to som sa chcela len s Vami podeliť o moju dobrú skúsenosť a možno Vás inšpirujem.
Zase sme objavili Ameriku 🙂
Pekný deň priatelia.



O tom ako som naletela Villeroy & Boch

Tu som písala o tom, ako som nenaletela
http://chalupnikovi.com/recepty/?p=9409

A tu idem písať ako som naletela a napadlo ma, že vytvorím akýsi seriál recenzií na tovar, ktorý som kúpila.
Myslím, že poznáte porcelánovú značku villeroy & boch.
Robia nádherný vianočný porcelán.
Vskutku krásny.
Je drahý a tak ho kupujem len v zľavách a aj to, po častiach. Raz dva taniere na polievku. Raz polievkovú misu. Raz podnos a tak.
Minulý rok sme prvýkrát jedli pri vianočnom stole tak, že sme mali prestretý stôl pre dvoch, tak že na komplet.
Tento rok som ešte dokúpila vianočný gobelínový kôš na pečivo a chlieb a je to všetko. Ak budem dokupovať ďalej, tak to už budú len rozmary ako je napríklad krúžok na látkové obrúsky.
Ale figu, tie nekúpim.
A V&B nemajú krásny len vianočný porcelán.
Prichádzajú stále s novými štýlmi a materiálmi a tak.
Keď vydali novú kolekciu Manufacture rock, bola som ako v tranze.
Nádherný, čierny, drsný porcelán.
Polievkové taniere veľké a hlboké. Kľudne si do nich môžete vložiť tri lyžice rezancov, navrch tri lyžice pečienkových halušiek a zaliať to primeraným množstvom vývaru.
Plytké taniere dostatočne veľké, aby sa tam zmestilo husacie stehno a dusená červená kapusta a štyri poctivé knedle.
A stále máte dostatok priestoru na manévrovanie.
Ešte aj čierny a aj zlatý príbor som k tomu kúpila.
A čierne platá hranaté a okrúhle.
A biely tanier na špagety.
A jeden bodkavý čierny plytký tanier.
A čierne prestieranie.
A čierny obrus.
Taká som ja.
No čo Vám poviem.

Čierna farba, nie je čierna ako som si predstavila, je taká sivo čierna.
Grafitová.
Ja by som radšej uhľovočiernu.
Podľa fotiek nie sú uhľové, ale myslela som, že je to možno osvetlením.
No nebolo. Prezentačné fotky sú veru autentické.

Hlboké taniere mali buď celé v čiernom, alebo vnútro je vylievané takou metalovou tehlovou farbou a nádherne sa od tej čiernej odráža a vyzerá na tom prestretom stole, ako keby žiarili.
Je to krásne.
Ibaže.
Do tej farby, ktorou je vylievané vnútro, sú ako keby vryté kružnice. Majú drsný povrch a štruktúru, takže keď prejdete, po nich prstom, tak ich cítite. Neviem to popísať, ale tá kružnica je tvorená, ako keby tenučkými čiernymi čiarami.



A keď nalejte do nich číru polievku, alebo pre ilustráciu vodu, tá tekutina sa v tom ako keby opticky láme a odráža sa v nej tá čierna farba. Máte pocit, že tá polievka je sfarbená nejakým rozpustným čiernym farbivom, ktorú vidieť pod nejakým uhlom. Keď umývam ten tanier, tak tá voda vyzerá ako keby bola sfarbená do čierna. Ako keby ten tanier púšťal čiernu farbu. Keď som ich umývala, tak ma to vážne vydesilo, až kým som neprišla na to, že v čom je príčina. No čo Vám poviem. Neteší ma to.

A ďalšia vec.

Dno tých tanierov, či hlbokých, či plytkých, či vylievaných metalovou farbou, tak to dno, je drsné. Drsné je aj okolie dna, ale to má aj hrubú štruktúru.


Keď som umývala ten biely tanier na špagety, tak som sa tiež desila toho, že tá červená omáčka mi z toho okraja nepustí. Našťastie to tak nie je a tak som ho nevrátila.
Jedlo po tom drsnom povrchu nekĺže a keď ho krájate, alebo si naberáte omáčku s prílohou, alebo jete lyžicou, príbory po ňom katastrofálne škrípu. Škrípu nepríjemným hlasným zvukom.
U nás, keď podávam jedlo na tejto súprave, tak sa necinká a neštrngá príbormi, ale u nás sa škrípe tak, ako keby sme kresali o seba kamene niekde v bani, alebo kameňolome.
Cítim sa ako Snehulienka v teréne.
Ak staviate plot a používate na to tie, hrubo opracované kamenné, kvádre, a ak si na ten kameň naložíte rezeň s kašou a začnete krájať, tak presne tak to bude znieť, aby ste mali predstavu.
Nechcite vedieť, ako to znelo, keď sme mali sviečkovú.
Keď to na tom tanieri zaškrípe, tak mi prebehnú vždy zimomriavky po chrbte, také tie nepríjemné.
No….zatiaľ som si nezvykla a DM tiež nie. Dúfam, že nás to prejde.

Asi pred 15 rokmi, keď hlavnú mníchovskú pobočku práce DM, premiestnili do Holandska, zamestnanci , ktorí nedostali výpoveď a ostali v Mníchove (dvaja) , si rozobrali príslušenstvo, ktoré sa kedy kúpilo do pobočky v ktorej pracovalo 20 ľudí.
DM si zobral odtiaľ obedový a raňajkový servis, ktorý bol v čiernej (!) farbe. V tej dobe bola čierna farba na porceláne, niečo neslýchané. Krásna uhľovočierna lesklá farba. Povrch hladučký.
Dobrá Cerka práve spromovala a začala pracovať v Bratislave. Priviezli sme jej ten servis do prenajatého bytu a išiel s ňou aj do jej vlastného.
Bola s tou farbou za extravagantného exota vtedy.
Vôbec si neuvedomujeme, že teraz Dobrá Vnučka Dorka a Dobrý Vnuk Janíčko, majú obedíky na tanieroch vo veľmi modernej čiernej farbe. Rozmerovo sú menšie, ale v Číne by sa z toho množstva v polievkovom tanieri, najedli aj dvaja. 🙂
Keď jeme u nej, tak je všetko ako má byť. Krásne to tam cinká, štrngá a zvoní.
U nás veru na sade Manufacture Rock nie.

Keď kupujem veci sem do Mníchova, tak kupujem vždy len pre dve osoby, pretože sa sem zmestíme len my dvaja 🙂
Ak sa tu zídeme na jedlo viac ako dvaja, pri stole to vyzerá ohromne zaujímavo.
Ak servírujem so striebrom, každý príbor je iný.
Čo príbor. Každá lyžica, vidlička a nôž je iná. Kupovala som ich tak, ako ich niekto ponúkal na ebay. Keď sú po jednom , tak sú veľmi lacné. A mne sa vážne taká extravagantnosť páči, vyhovuje mi to. Kto ma pozná tak o tom vie a nečuduje sa ničomu. Ak sme traja, tak dávam jednu sadu tanierov oceánovú (volám ju tak, kvôli farbe)


ktorú som kúpila len kvôli foteniu jedla na blog a je to len ozaj jeden exemplar hlboký a plytký. jednu rockovú a jednu normálnu 🙂
Ak nás je viac ako štyri osoby, ideme na hlavné jedlo von a doma už jeme tak ako komu príde 🙂
Našťastie ku mne oficiálne návštevy nechodia, len moji.
Tak keď už máte prehľad ako u nás stolujeme a viete všetko o mojich tanieroch, tak môžeme všetci spokojne spať 🙂
Tento tovar prišiel zabalený tak, že jeden tanier bol rozbitý. Bez najmenších problémov, ho vymenili, ale musela som ho poslať, nestačilo ho odfotiť.
V balíku prišla aj návratka a formulár prečo tovar vraciam
Poštovné hradil teda predajca a postaral sa aj o vytlačenie návratky, ktorú stačilo len nalepiť na balík. Mohla som využiť akéhokoľvek prepravcu.
Tovar som mohla vrátiť, ale som sa rozhodla nevracať.
Mám skompletizované dva kusy a nechám si ich.
Ale viem, že by keby som vedela o tom, čo som zistila až ich používaním tak by som si ich nekúpila a čakala by som na nejaké iné čierne sady, ktoré by ma oslovili.
A keď sme pritom, nech mi páni a dámy z villeroy & boch odpustia, taniere z kampane Manufacture Rock Vám neodporúčam.


O tom ako som nenaletela

Musím Vám to ukázať.
Keby som nebola pozorná a nevedela, že si musím už fakt všetko kontrolovať, tak by som sa kľudne mohla nachytať.
Čo poviete na túto sadu štyroch keramických, polievkových misiek.

https://www.amazon.de/JNN-Zwiebelschale-Porzellan-Servier-Suppensch%C3%BCssel-Mikrowellen-Safe-Rindfleischeintopf/dp/B08P535JND/ref=pd_lutyp_rtpb_3/257-6041769-3416035?pd_rd_w=4WRf7&pf_rd_p=0d1dea10-95f3-4be3-832f-1299209f37a9&pf_rd_r=EK9NW2TCSQZWZ2XJARH7&pd_rd_r=38e0331d-02d7-489d-ba5f-7da1a412ec00&pd_rd_wg=xSUUB&pd_rd_i=B08P535JND&psc=1
Farba v umývačke nezlieza, miska môže ísť do mikrovlnky a aj zapiecť syr ak tam podávate francúzsku cibuľovú polievku, dokonca zapiecť jednotlivé porcie mäsa v rúre.
Sú krásne, do mojej bystrickej kuchyne by sadli ako riť na šerbeľ.
A veľmi veľmi prijateľná cena za všetky 4 kusy.
A potom som si pozrela rozmery.


Takže priemer tej misky bez toho držiaka , je ako priemer pohára na vodu. Držiačik je dlhý necelých 5 cm.
To by som nevedela ani poriadne uchopiť.
Hĺbka je 5, 5 cm.
Koľko by sa tam zmestilo čírej tekutiny? Naozaj čírej, bez akejkoľvek potravinovej zložky. Necelých 200 ml a to by bolo až po samý vrch.
Silvestrovskej kapustnice tri lyžice?
Kamarát Milan to pomenoval presne. Miska na kompót.
Naše mačky majú väčšie misky na jedlo!
Prosím nerátajte to ako obsah valca. 9 centimetrov a 5,5 cm sú vonkajšie rozmery a hrúbka stien má isto-iste minimálne do jedného centimetra. A polievku nelejeme do vrchu. Spoľahnite sa, že viac ako 150 ml tekutiny + závarka do polievky, tam nevojde.
Neviem koľkokrát si by si musel nabrať môj DM aby sa najedol.
Tak môžem sa mýliť a Vám takáto veľkosť vyhovuje.
Potom som si všimla dodaciu lehotu a tá je 9 týždňov a bolo mi to jasné.
Je to z Číny.
Preto si nikdy nič neobjednávam z Číny.
Čínska agresívna, expanzná politika predaja má jeden cieľ.
Klamať, zavádzať, podvádzať, zarobiť na dôverčivosti .
Európsky spotrebiteľ je naučený veriť svojim predajcom a vo väčšine prípadov sa dovolá svojho práva.
Zabúdame na ostražitosť.
Čínske oblečenie je shit, čínsky spotrebný tovar je shit, Kvalita, ktorú dodajú je shit.
Čínski výrobcovia a predajcovia vymýšľajú stratégiu, ako oklamať spotrebiteľa a najlepšie toho mimočínskeho.
Hľadajú ako obísť zákon a hľadajú výhovorky, ako spotrebiteľovi prišiť, že na vine nie sú oni, ale on.
Viete prečo som nenaletela?
Raz sa mi to stalo.
Ebay je platforma, kde sa predáva tovar z druhej ruky, alebo tovar používaný, alebo pokazený , alebo nejak poškodený. Keď predajca nemôže predať ani so zľavou nejaké posledné kusy tovaru, tak to predáva pod cenou na ebay. Predávajú sa tam aj potraviny, ktoré majú záruku a sú bez závad.
Predajca musí opísať svoj tovar a upozorniť na jeho chyby.
Portál ebay ručí za tovar tým, že v prípade dokázaného problému, ktorý je na jednej, alebo druhej strane , vinník nereaguje, alebo sa vyparí, vyplatí prípadné škody a predajca alebo zákazníka vyhodí a sumu vymáha už mimo internet.
Ebay je ako eldorádo pre DM a nepopieram, že všetky strieborné príbory a serepetičky zo striebra, ktoré mám, sú vydražené na ebay.
No a raz som tam kúpila topánky pre moju Dobrú Cerku.
Od Hilfigera. Boli ozaj fajné, skoro zadarmo.
A až keď prišli som zistila, že jedna topánka je 39 a druhá 40.
Predajca to tam napísal. A ja som si to nevšimla.
Vidím krásne topánky, nenosené a lacné.
Žiaden problém
Dosť na tom, DC ich vynosila do zodratia.

A odvtedy čítam všetko. Vo veciach, ktoré mám vždy pri počítači, je pásmo a všetko čo chcem kúpiť, vizuálne premeriavam.

Viete koľko zlých nákupov som týmto neurobila?


Napadlo by Vás pri tých obrázkoch pri inzercii, tú misku naozaj premerať?
Prezriete obrázky a vidíte, tam ju drží v ruke, tam ju vkladá do zapekacej piecky, tam je položená na stole.
Prečítate si hodnotenia ľudí, čo si to už kúpili.
Skrátka tomu dôverujete.
Povedzte, ktorý kupujúci by bol spokojný s takýmto servisom a kto, by sa z toho najedol.
Do toho by som nemohla ísť napríklad s jedným druhom mojich lyžíc, lebo by sa tam nezmestila.
Do toho by sa nezmestili ani zasadené fialky a museli by ste to presádzať.
A ani na hranie deťom. Ktorá zodpovedná mamička dá ako hračku niečo čo sa dá rozbiť.
Ale „praví kupujúci“ na amazone sú z nákupu v extáze.
Tí sú asi tak praví, ako moje zuby a ich nákup tiež.
A vrátiť tovar?
Zabudnite.
Museli by ste to poslať na svoje náklady a základ špinavej čínskej taktiky predaja svojho shit tovaru, je nastaviť cenu tak, že poštovné by bolo drahšie ako ten tovar.
Neviem koľko tie misky vážia, tak neviem vypočítať cenu vratného, ale rozhodne by to bolo viac ako tých 38 eur , za ktoré ste ich kúpili.
A ak sa aj tak mocne nahneváte, že radšej prerobíte, ako by ste mal podporovať tento spôsob predaja a všetko zabalíte a vrátite za vysoké poštovné späť. Je veľmi otázne či Vám niekto pošle peniaze.
Koho a kde budete v Číne hľadať, aby ste dostali svojich 38 eur za misky.
Na Amazone som sa týmto stretla prvýkrát a nesmierne ma to pobúrilo, pretože, nech už je Amazon akýkoľvek, tak som mu dôverovala. Možno som mala šťastie, že ma to postretlo prvýkrát.
Ale ja zasa ten Amazon na druhej strane chápem.
Miery sú vyfotené a predajca sa môže obhajovať že tie obrázky s jedlom sú len ilustračné.
A prečo toto píšem.
Dávajte si veľký pozor čo kupujete z ázijských krajín a hlavne z Číny.
Ak to má dlhšiu dodaciu lehotu ako dva týždne, je to Čína. Ak je to krásne a lacné, je to Čína. Ak Vám odfotia obrázok a povedia, že Vám to ušijú za lacné peniaze, bude to handra a bude to Čína. Len si spomeňte, ak ešte nakupujete u Vietnamcov na tržnici. Koľkokrát ste obliekli tričko a okamžite po praní sa pustili očká a mnohé ďalšie kazy a závady. Tržnica má aspoň tú výhodu, že pokiaľ tam prídete, tak Vám vrátia peniaze. A ak nechcú, stačí prísť s chlapom po boku a spustíte krik, tak Vám vrátia peniaze. Alebo, že majú pokladňu a aspoň odvádzajú dane.
Ak to kúpite cez internet, zabudnite na kvalitu a svoje peniaze.
Netvrdím, že všetko z Číny je shit, ale z tej krajiny za túto praktiku, ja nekúpim nič.
A keď, tak jedine od európskeho predajcu, ktorý mi dá záruku a vrátenie tovaru je v jeho finančnej réžii.
Tak veľa šťastia pri nakupovaní priatelia.


O tom ako som pozerala susedom do okien

Rozhovor u nás doma
„Ja : Zlatko prečo chceš aby sme si kúpili ten najlacnejší televízor za 200 eur. Budeme ako Turci
Dobrý Manžel : Zlatko! Turci by si v živote nekúpili TV za 200 eur. Kúpia si TV za dve tisícky. Budú pozerať na ňom tie bláboly od Erdogana a prenosy z mešity. A splácať ho budú desať rokov.“

Už som písala, že priamo cez cestu je obytný dom, ktorý obývajú turecké rodiny a tureckí občania, žijúci v Mníchove.
Sú v ňom malé, dvojmiestne a jednoizbové, bytové jednotky.
Dvojmiestne sú tie do ulice.
Pamätám si, keď sme sa nasťahovali do nášho bytu, pred tými 21 rokmi, tak v tom dome nebývali Turci a iní prisťahovalci.
Bývali tam študenti a mladé páriky.
Každý Nemec, ktorý má balkón, neurobí z neho, ako je zvykom na Slovensku, sušiareň, fajčiareň, odkladisko kompótových zaprášených pohárov, detských zaprášených kolobežiek a zablatených topánok a vedier a mopov s handrami a starých poličiek , prekrytých natiahnutou vyblednutou starou drapériou.
Nevykladajú na balkón preplnené sáčky zo smetných košov, lebo sa im nechce isť s nimi do kontajnerov, hneď a zaraz.
Nemec, si tam okamžite dá stolík s kresielkami, prinesie tam vysoký strom, plno truhlíkov s kvetmi a nasadí si tam popínavé rastliny.
A sedávajú tam a aj fajčia a odklepávajú popol do popolníka. Alebo tam cez víkend raňajkujú a poobede pijú kávu, alebo s návštevami popíjajú. Vážne.
Toto robia Nemci na svojich balkónoch, aj keď ich majú priamo nad cestou, alebo križovatkou.
Ja som to , v tomto našom cezuličnom dome, už nezažila, pretože som sem prišla až po roku a pol ,čo sa sem nasťahoval DM a videla som to len pri tých krátkych návštevách.
Posledný nemecký párik, ktorý mal tie okná, čo som ich teraz odfotila, odišiel asi po mesiaci, ako som sa sem prisťahovala natrvalo.
Potom tam prišli bývať robotníci.
Jeden turnus tam boli aj slovenskí gastarbeiteri. V tých dvoch izbách tam boli hádam aj šiesti.
Tieto časy si pamätám už veľmi hmlisto, viac tu už evidujem len toto, turecké obyvateľstvo.
Do spoločnej ulice máme len kuchyňu a kúpeľňu.
V kuchyni nemáme rodinné sedenie, je tam len kútik pri okne. Ležia na ňom mačky , keď ma pozorujú ako varím, alebo sledujú dianie na ulici. A mám tam zasunuté kľačadlo.
Jeme v obývačke, kde máme jedálenský stôl.
Naša obývačka a spálňa, má výhľad do záhrady.
Keď varím a pečiem, alebo kľačím pri mačacom kútiku a rozprávam sa s Barborou, alebo Noelom , mám možnosť zasledovať časť života, tých rodín, čo žijú do ulice.
V týchto konkrétnych dvoch oknách býva turecká rodina.

Mama, otec a dve maličké detičky. Tipujem na tri a dvojročné.
Pani je veľmi poriadkumilná. Neustále upratuje, aleže neustále. Respektíve, vždy keď som ja v kuchyni, vidím, že ona upratuje.
Práši obrusy, uteráky, deky, šatstvo ktoré dáva do prádlového koša, ktorý má na balkóne a podobne.
Z toho balkóna im visia veľké koberce, ktoré stále tepuje. Alebo matrace na ktorých spávajú, alebo periny a vankúše. Alebo deky z ktorých prechádza zrak, namojdušu.
To, že je tam teraz prázdno, je preto, lebo prší.
Nikdy som ich nevidela sedieť za stolom a potom som pochopila, že oni spávajú a jedia na zemi.
V lete, nielen táto pani, ale aj susedné turecké manželky, spávajú na tých balkónoch na zemi. Mužov som tam nevidela nikdy, ale manželky áno.
Ráno vstanú a prenesú matrace, plachty, vankúše, deky, paplóny naspäť a pred polnocou si tam naspäť ustelú.
Neviem či to robia každú noc a celé leto. My sme celé leto a jeseň na rodinnej chate v Čechách, alebo na Slovensku.
Zistila som to až keď sme si zadovážili mačky.
Barbora ma budí okolo pol piatej a chce aby sme boli spolu v kuchyni. Tam sa tuľkáme, rozprávame a pozeráme sa von otvoreným oknom. Hlavne v zime je to fajnotka, to Vám poviem rovno.
Je to rituál.
Keď sa úplne rozvidní, tak Barboru zaženiem, pretože mi je veľmi nepríjemné pozerať na matku s dieťaťom, ako spia na balkóne na zemi.
Cítim sa strašne nepatrične, pretože ako keby som k nim nakukovala kľúčovou dierkou, do ich intímnej zóny.
Otec chodí do práce a veľa sa venuje deťom. Vážne veľa.
Sedia všetci traja na tej zemi a niečo robia.
S manželkou, som ho nevidela sa rozprávať, nikdy. Možno sa nerozprávajú a nekomunikujú len v čase keď som v kuchyni a inokedy áno…no netuším.
Ich obytný priestor teda pozostáva, z tých dvoch miestností.
V tej pravej možno vidieť vchodové dvere. Byt nemá chodbičku a vstupuje sa rovno do obytnej zóny. Vpravo od vchodu je kúpeľňa…neviem aká.
Vľavo od vchodu je kuchynská linka. , oddelená v priestore sadrokartónovou priečkou. Kedysi tam tie priečky neboli a mohla som dokonca pozerať ako tam tí ľudia varia a akej farby sú ich hrnce.
Vážne nie som sliedič, ale skrátka tomu sa nedá vyhnúť.
Každý, kto tam varí, si musí nevyhnutne svietiť, pretože tam neprúdi žiadne denné svetlo.
Do druhej miestnosti sa vchádza , z prvej.
Iný zdroj svetla, ako sú tieto veľké balkónové okná v miestnostiach nie je.
Ak sa znovu pozriete na fotku, tých dvoch okien vidíte, že to ľavé má, ako keby inú farbu. Takú žltkastú.
Cez víkend bol v byte ohromný ruch,
Pani dala dolu záclony. Veľa mladých tureckých mužov, prenášalo do kuchynskej miestnosti veľa, veľa vecí. Neviem akých, ale potom som videla, že pani tie veci vyberá zo šatníkových skríň.
Tak som si vravela, že sa sťahujú.
Aj mi to prišlo celkom ľúto, pretože to je naozaj slušná a tichá rodina.
Pani umyla okno, povysávala dôkladne šatníkové skrine, tak že ju držal jeden z mužov na rukách, aby dočiahla až ku stropu, na vrch tých vysokých a širokých skríň.
Potom som dovarila, upratala kuchyňu a prišla do nej až večer.
V ľavom okne bola tma, v pravom sa svietilo.
Otec sedel v tureckom sede na zemi s deťmi a večeral. Potom matka vstala, pozbierala misky a vyprášila obrus. Zmizla za priečkou a asi umývala riad. Otec sa v nezmenej polohe hral s deťmi.
Tak som si pomyslela, že asi len menili nábytok alebo čo a nesťahujú sa.
A viete čo? Oni vážne menili nábytok
Oni tie vysoké šatníkové, široké skrine prirazili k tomu oknu !!!!!!!!!!!!!!!
Čakala som dva dni, kým som uverila, že to vážne urobili.
Už viete prečo farba toho okna je žltkastá?
To nie sú záclony, ani závesy, to je zadná strana šatníkových skríň.
Tá miestnosť má teraz jediný zdroj svetla a to ten, keď otvoria dvere do druhej, kuchynskej miestnosti.
Ten byt nie je svetlý, svieti tam slnko len doobeda, asi dve hodiny. Celý ten dom nemá ani jeden satelit, pretože zástavba na našej strane ulice je vysoká a cloní im satelitný príjem.
V horúcom lete je to nesmierna výhoda, bývať na jeho spodných poschodiach, pretože je tam tieň a chládok.
Tú miestnosť premenili vlastne, na tmavú kobku, kde sa musí svietiť od rána do večera…nie preto, že je tam šero. Preto, lebo je tam tma ako v rohu.
Ja teraz nechodím do kuchyne, len variť a piecť a napiť sa a mojkať sa s mačkami.
Ja tam teraz už tretí deň chodím cielene a stále sa môj rozum zdráha uveriť tomu, čo vidia moje oči..
A videla som, že pani , z balkóna pootvorila dvere, pokiaľ jej to ten šatník dovolil. Takže nechali otvorené dvere na tom balkóne, ktoré sa nijako nedajú už teraz zavrieť.
Moje oči! Moje oči!

Rozhovor u nás doma

Ja : Zlatko, čo myslíš ? Preboha prečo to urobili
Dobrý Manžel : No aby mali voľnú stenu, kde by zavesili ten televízor za dvetisíc eur.





O tom ako nám robili údržbu okien

 

Práve od nás odišiel pán Nemec, ktorý nám robil údržbu okien.
S DM sme si robili kávičku, tak sme sa ho opýtali, že či si nedá. A veruže si dá.
No kávovar sa dohučal, toľko káv naraz nerobil, už ani nepamätám.
Keď odchádzal tak mi vysvetľoval, že zatváram zle okná a opýtal sa ma odkiaľ pochádzam. Tak som vysvetlila. Pán zahmkal a povedal, že je zvláštne, ale keď mu niekto ponúkne kávu, čaj, pitie, tak je to takmer vždy len cudzinka. Je jedno či z východu, alebo západu, ale nemecká žena skoro nikdy. A viete čo? Keby som nerobila v tom momente nám, tak mu ju neponúknem ani ja.
Tak premýšľam, či už nie som ako  tí  ponemčení Turci..

Turecké rodiny, poväčšine žijú v komunitách.
Takúto mám priamo oproti nášmu činžiaku.


Sú tam dvojizbové byty s kuchynským kútom a jednoizbové byty s malou kuchyňou.   Keď sme  sem pred dvadsiatimi rokmi prišli, tak tam bývali ruské  rodiny a sem tam študenti
Našťastie my do ulice máme jedine kúpeľňu a kuchyňu.
Raz do mesiaca sa tam konali  žúrky a tak v ulici vyhrával buď otrasný nemecký akože rock,  alebo ruské častušky. Vyrevúvali rovnako či už Rusi, alebo Nemci.
Neviem kedy začala výmena národností, ale ruská rodina je tam už len jedna. Tichá a žije si svoj život na prízemí s dospelou dcérou, ktorú si ja pamätám ako maličké dievčatko, čo sa hrávalo na okne s koníkom a navzájom sme si kývali.  Dokonca ju aj s maminkou zachytila v roku 2008 kamera google street, priamo pred našim domom.


Teraz je to slečna a keď sa máme stretnúť, tak prejde na druhú stranu.

A  ešte jedna mladá pani je  Ruska . Ako ju poznám tak žije sama.  Za tých dvadsať rokov prešla nesmiernou zmenou. Predtým vážila asi  40 kíl aj s topánkami, chodila do práce, kamarátila sa s dobre situovanou rodinou z ich domu.  Rodina sa odsťahovala a ja som si namojdušu myslela, že ona odišla s nimi, pretože som ju prestala vídať.  Minulý rok som si ju všimla a ostala som v úžase. Veľmi pribrala a na ulici pred činžiakom stála a niekoho vyzerala. Ten niekto nechodil a nechodil, pretože odvtedy ako som si ju všimla prvýkrát, ubehli dobré dve hodiny a ona tam stále stála chodila z jednej strany ulice na druhú a niekoho čakala.
Na druhý deň som išla do obchodu a ona tam znovu stála a rútila sa ku mne.  Prišla a vraví mi, že kým jej prídu renta , bude trvať ešte tri dni, či by som jej neprispela na žemle nejakými centami.
Skoro som odpadla a všetko pochopila.
Ona tam nestála len tak, ona tam vlastne žobrala. Naša ulica je veľmi tichá jednosmerka. Ľudia po nej chodia minimálne a tak ona vždy pozerala, koho môže odchytiť.  Ja som bola v takom šoku, žeby som jej aj dala nejaké euro, ale just sme sa vrátili z Čiech a ja som vážne nemala pri sebe jedného centa. Plánovala som sa zastaviť najprv v banke. Videla som ju už takto viackrát a premýšľala nad tým, čo sa jej mohlo asi stať, že ju okolnosti prinútili k tomuto.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A miesto Rusov začali prichádzať Turci a študenti zmizli už úplne.

Poviem Vám pravdu, že mi to takto úplne vyhovuje.
Keď do Nemecka príde Turek, tak  pracuje . Je usilovný, je úslužný. Má väčšinou tehotnú manželku a v rýchlom slede príde  ďalšie  dieťa.
V tých dvojgarsónkach bývajú rodičia a dve deti, plus nejaký príbuzný občas.  V tých jednoizbových netuším. Slobodní muži by tam aj bývali, ale v tom dome sa nemôžu umiestňovať  na okná a múry a balkóny satelitné taniere. Musia si platiť káblovku.   A to žiaden Turek neurobí a on bez televízora nebude. Kto tam býva nebýva neviem.
Tureckí manželia čo bývajú oproti, svojim manželkám pomáhajú. Vidím ich umývať okná a aj vysávať.  Manželky sú pracovité a veľké matky a veľké gazdiné. A pravdepodobne aj veľké manželky, pretože keď sa manželia vrátia z práce, tak ich vidím pofajčievať na balkóne, pani im tam prinesie kávu a kým ju nevypijú, tak sa rozprávajú a usmievajú sa na seba a občas sa držia okolo pása.
Akonáhle vyjde takýto pár na ulicu, z chlapa sa okamžite stáva macho, manželka nesie nákup a tlači kočík a on ide, ako keby k nim nepatril a je vysoko nad vecou.  Predpokladám, že doma možno ten nákup vybalí a poukladá, alebo prebalí dieťa, ale na ulici! Tak pardon! Ja som chlap a kto je viac!
Ak sa detičky nenaučia poriadne nemecky, tak chodia do vyrovnávacích základných škôl. Keďže ale v tomto konkrétnom činžiaku nechytajú tureckú TV a neviem, či si platia káblovku, deti pozerajú  na nemecké rozprávky a videla som, že mamičky začali detičky voziť aj do predškolských škôlok.  Predpokladám, že tieto deti začnú chodiť do normálnej, nie vyrovnávacej školy, pretože sa naučia nemecky, ale ruku na klát nedávam.
Prvá generácia detí, ktorá sa narodí v Nemecku tureckým rodičom, ešte stále sa považujú za Turkov.  S ich zvykmi a s ich potrebou pracovať a ako hlava rodiny sa zamestnať a živiť rodinu.
No a s druhou generáciou sa to všetko zmení. Tieto deti sa síce stále považujú za Turkov zvykmi a tradíciami, ale len s tými, ktoré im vyhovujú.
A čo im najviac nevyhovuje, je česť uživiť svoju rodinu. V tom sa náhle cítia ako Nemci. Nebudú brať tie podradné práce, práce do ktorých treba skoro ráno vstávať, práce, ktorú sú platené slabšie.  On je Nemec a na to sú tu Ukrajinci, Albánci a podobne. A keďže je Nemec tak má právo na to, aby ho živil štát. A tak začnú poberať dávky v nezamestnanosti, sociálnu podporu a sťahujú sa do podporovaných bytov, kde ich je natlačených ako hadov.  Keďže je Nemec začne sem tam piť a robiť bordel a zvyšovať svoje nároky a nadávať na štát, že mu dáva málo a že chce viac a že on to tak nenechá.
A pri rôznych príležitostiach neustále oslavujú Turecko a Erdogana ako SVOJHO prezidenta.
A Nemecko,  keďže má stály nedostatok manuálnych pracovníkov, neustále prijíma ďalšiu a ďalšiu nultú generáciu, ktorá robí miesto druhej generácie a spoločne oslavujú Erdogana.
Netvrdím, že je toto pravidlo.
A aby som bola úplne  spravodlivá, turecké dievčatá sú tak nejako iné.
Oni sa v tej druhej generácie stanú Nemkami, ale tak nejako inak. Študujú a zarábajú si. Nerodia v pätnástich a pracujú.
Ja napríklad nechápem, kde chodia pracovať nemecké zdravotné sestričky. Pretože všetci lekári, ku ktorým chodím….a nie je ich málo, tak tam sú všade zamestnané  jedine turecké zdravotné sestričky. Ak je sestra Nemka, tak je už zaručene po päťdesiatke.
Turecko-nemecké slečny sa o seba starajú. Nemajú ten nemecký natur vzhľad. Majú výrazný mejkap, nádherné vlasy a pekné postavy.
Tieto dievčatá sa vydávajú za Turkov, vezmú si toho z druhej generácie a do dvoch rokov majú dve deti.
V tom väčšom byte oproti bývali dve takého sestry, ako vajce vajcu sa podobali na seba.  Každé ráno chodili upravené, voňavé a krásne do práce. Jedného dňa si našla jedna frajera. Druhá sa odsťahovala a ostala tá s chlapom. Do dvoch rokov má dve deti. Nepribrala a nerezignovala. Ešte stále keď vyjde s kočiarikom a druhým v manduke na ulicu , je oblečená v mestskom outfite, upravená a krásna.  A manžel cupitá pred nimi, ako keby k nim nepatril.
A toto všetko mi prebehlo hlavou kým pán Nemec ešte ani hádam nezazvonil pri ďalších dverách.
Keď som v našom slovenskom byte a príde nejaký údržbár, opravár, montér a čojaviemčo ešte, tak sa nejako automaticky pýtam, či im môžem uvariť kávu, alebo čaj, alebo dám nejakú vodu. Ja viem, že od týchto zvykov sa už upustilo, ale mne to nedá.

Tak prečo mi to dá v našom nemeckom byte? Cítim sa v tomto Nemkou? Vyhovuje mi tento nemecký zvyk a tak som si ho rýchlo prisvojila, ako Turci svoje ponemčenie v oblasti dávok?
Bože ďakujem, za dnešný deň v mnohých veciach. Vstala som zdravá z postele, Dobrý Manžel tiež, prežívame pekný deň a dúfame, že to takto ostane.  No a ďakujem, že som mohla niekomu urobiť radosť tým, že som mu ponúkla kávu.

O tom ako sa môžeme mýliť

V máji to začalo tým, že ráno bolo auto obsypané zeleným ihličím.

Keď som stála na dvore pred chatou, tak som si myslela, že prší. A keď som si uvedomila, že svieti slnko, tak som pochopila, že prší ihličie. Pršalo tak husto, že to vydávalo zvuk ako hustý, výdatný dážď.
Keď sme priložili ucho k napadnutému stromu, tak sme počuli ako lykožrút v dreve chrúme.
V tom období les nenormálne voňal, voňal na rozlúčku. Nič na svete nevonia tak krásne ako umierajúci les. Napadnutý les dokonal do dvoch mesiacov.
A potom prišli rúbať aj za našu chatu.  Keď sa rúbu napadnuté stromy, musia sa vyrúbať aj tie zdanlivo zdravé. Všetko musí preč, aby sa zachránil les, ktorý je povedzme dva kilometre ďaleko.  Vyrúbané stromy sa musia okamžite odviezť, nesmú tam ostať ležať. Lykožrút vylezie a najde si ďaľšiu potravu. Jeden strom údajne nakazí sedem ďalších.
Lykožrút takto zožral Šumavu.
Ochrancovia a vláda a lesné správy medzi sebou debatovali, bili sa navzájom po hlavách rôznymi štúdiami, argumentmi a nekončiacimi debatami. Jedni tvrdili rúbať, ochrancovia nerúbať a takto dookola.  Chorá Šumava  napadla celý spodok Čiech a Moravy. Stromy by sa možno vedeli s lykožrútom vysporiadať, tak, ako sa vedeli storočia predtým. Ale prišlo veľké sucho.  Morava je niekoľko rokov vyprahnutá a stromy nemajú dostatok živice na zaliatie lariev lykožrúta v dreve, nemajú ich  čím utopiť.
Šumava sa obnovuje. Tam  kde bolo holé rúbanisko vyrastá nový mladý les. Ochranári sú zrejme v extáze, lebo si myslia, že akú mali pravdu, že sa to obnovuje samé.
No áno, ale za akú cenu.
Šumava by bola síce vyrúbaná, ľudia by nadávali, že sa rúbe zdravé a predáva sa a rozkrádajú sa lesy, ale obnovila by sa nanovo , ako sa obnovuje teraz.
Akurát by možno celá Morava neostala holá bez lesov. Stále tomu nie je koniec a padnú aj české prírodné klenoty ako je napríklad Česká Kanada. S veľkou pravdepodobnosťou.
Na slovenských sociálnych sieťach sa objavujú vlaky plné dreva a príslušné komentáre hejtujú jedna radosť.
Ako nám drancujú a rozpredávajú lesy a ako nám vytínajú dedičstvo a bla bla bla.
No áno, nerobím si žiadne ilúzie, bezpochyby to môže a pravdepodobne v mnohých prípadoch aj je,  pravda.
Ale možno jednoducho len likvidujú lykožrútovú nákazu.
Pretože ak sa objaví sedem vyschnutých stromov pokope, tak je už veľmi veľmi zle a treba zobrať  tretinu futbalového  ihriska plochy.   Dospelí  lykožrúti,   pripravené páriť sa,  vylietajú zo stromov dvakrát ročne. A to sa skrátka musí do tých výrojov stihnúť.
Z Čiech prúdia vagóny a vagóny  dreva, ktoré takmer nikto nechce a predáva sa hlboko pod cenou do Číny.
Takmer v každom českom regióne,  je postavený  módny  chodník korunami stromov a lanové dráhy  a všetky tieto atrakcie, ktoré budú takpovediac o chvíľu stáť v lufte.
Videla som nedávno súčasnú  fotografiu chodníka v slovenskej  Bachledovej doline.
Keď sme tam boli pred dvoma rokmi, bol tam  svah, kde boli krásne vysoké stromy. Teraz je tam rúbanisko. Neverím tomu, že tie stromy boli vyťaté na kšeft, vážne sa mi tomu nechce veriť, možno sa mýlim, ale myslím, že sa tam zabraňovalo katastrofe. Aby ten chodník už po dvoch rokoch , nebol už len chodníkom bez korún stromov.
Keď sme si v lete odbehli  na Slovensko, počúvali sme po ceste takú reláciu. Presne tak, ako to bolo kedysi so Šumavou.
Rečnili tam ľudia z ochrany, z lesnej správa plus nejaký odborníci s Vysokej lesníckej školy. A či vytínať, alebo nevytínať.
Jeden lesník bol proti, lebo pod stromami rastú trojročné semenáčiky a tie sa výrubom zničia. No zničia, to je fakt, ale možno sa zachráni veľká časť tridsaťročných stromov o kilometer ďalej.
Náš les sa nevyťal a  do dvoch mesiacov  tak či tak umrel.   Ale možno by nemusel. To sú tie otázky, na ktoré dokáže odpovedať len budúcnosť.
Prišiel ťažobný lesný kombajn.
Videli ste niekedy taký stroj v akcii?
V nemom úžase som na to pozerala.  Chytil strom do chápadiel, Odpílil ho v stoji  od zeme, položil ho a zasunul do takej veci, ktorá ten strom odkonárila za minútu. Očistený kmeň v chápadlách posúval  a rezal na rovnako veľké polená.
Takto jeden strom spracoval za 5 minút !

V našom lese rástli aj jarabiny a brezy . DM tieto stromčeky volal burina.  Tie ten kombajn vyťahoval zo zeme aj s koreňmi tak, ako ja vyťahujem z upečeného kuracieho stehna kosť. Za dva dni bol les preč, úplne .  Chlapi začali na ňom pracovať ráno o siedmej a vytínali až do desiatej večer. Svietili si tak silným reflektorom, že som tam videla ako za dňa.

Toto po nich ostalo

 

Do spíleného lesa prišiel traktor, ktorý zvážal tie narezané polená na sústredené kopy. To trvalo tiež nejaké dva dni.

A potom prišiel kamión. Ten odvážal tie kmene tiež asi dva dni. A tie kmene išli na železnicu na vagóny.A tam ich odfotí nejaký fb blbec,  napíše k tomu nejakú dezinformačnú somarinu, ako nám korporácie rozkrádajú domovinu, dedičstvo dedov a zbedačujú ľud. A mimovládne organizácie tomu určite napomáhajú.  A rozpošle to na FB do všetkých tých správnych , jedine pravdu hovoriacich  novín a stránok. A za deň si to nazdieľa desaťtisíc ľudí.
Ja netvrdím, že sa nemôže stať, že sa kus slovenského, alebo českého  lesa vyrúbe na kšeft, že sa môže postaviť dom v chránenej krajine a podobne, ale v takomto masívnom rozsahu tomu skrátka nemôžem uveriť.

Náš les nešiel na zisk, náš les jednoducho padol nákaze a predáva sa pod jeho trhovú cenu. O cene ktorú mal pre zvieratá, pre vtáky, pre tú lesnú háveď, pre osadníkov a pre milovníkov prírody nemá ani cenu vravieť, to sa nedá vyčísliť.
Keďže majiteľom lesov sú rôzne správy, tak sa rúbal ako prvý  ten čo má v majetku mesto Jihlava a dedina Rančířov. Ten čo má v správe dedina Čížov, pod ktorú spadá aj Okrouhlík,  tak ten je suchý, ale zatiaľ stojí.  Je tam dosť borovíc, tak to bude asi komplikovanejšie.  Tie ostávajú.
Čížov to skrátka nestíha. Je toho strašne veľa. Borovice nie sú napadnuté, tak tie ostanú, sem tam ostane aj suchý smrek, neviem prečo ich nechávajú ako také výkričníky,  trčať oproti oblohe, Aj tak sa zlomia.


Tým že tá čížovská  parcela ešte stojí a sú v ňom aj borovice, tak mám akú takú ilúziu, že ten les naďalej za tým dvorom je. Stále počujem ešte hučanie, keď zafúka vietor, je už veľmi slabé, ale je tam.

 

Stojí aj smrek, kde si postavil hniezdo nejaký dravec. Už sa tam nikdy nevráti vysedieť vajíčka. Aj ten strom stojí, čo je na ňom pripevnený kastlík už niekoľko desaťročí. Je už zelený  a obrastený machom  Vilma do neho chodí v zime dávať srncovi Lojzovi suchý chlieb. Minule začal chodiť už aj s harantom. Podistým to už nie je ten istý Lojzo, čo pred tridsiatimi a dvadsiatimi a desiatimi rokmi, ale vždy nejaký  Lojzo na Okrouhlíku bude.

Odleteli divé holuby a už nesedávam pri okne o pol piatej ráno a nepočúvam ako to všetko v tom lese žije.
Vnučka Dorka chodila do toho lesa tri roky. Aj v najhorúcejšom lete tam bolo prítmie a keď pršalo, tak to Dorka s kamarátkami niekedy ani nezistili, lebo konáre to neprepustili. Hrávali sa tam nie na princezné, ale na zbojníkov , stavali tam škriatkom domčeky a hrali sa na skrývačku. Chata kde chodila na letný tábor, nebola ani vidieť skrz stromy.  Bola ponorená v čiernom lese. Teraz to pôsobí asi tak, ako keby bola postavená uprostred dvoch futbalových ihrísk. Dobrý Manžel raz prišiel domov z prechádzky a povedal, že nevie nájsť lokalitu kde boli jamy a nevie ako má prísť na miesto, kde chodieval ako chlapec. Všetky značky boli vyrúbané a odvezené.  A možno je dobre, že ten suchý les ešte stojí, maličké semenáčikové stromčeky sú už veľké do pol lýtok a po kolená a ako vravel ten slovenský lesník, faktom je, že pri rúbaní budú všetky polámané a zničené.
My vlastne nebudeme mať ani kam chodiť na drevo.
Teraz je všade toľko dreva, že už ho nemáme ani kde dávať. Kopíme ho uprostred dvora a experimentujeme s ukladanim, aby to vyzeralo dobre.

Celú jeseň sme nerobili nič, len robili s drevom.  Pri tomto počasí, by sme to drevo zbierali a chystali aj celú zimu. Asi by sme si ho už dávali pod postele.
Smutné je, že to všetko skončilo a o dva roky nebudeme mať ani kde nazbierať suché šišky na podpaľ a tak to vyzerá, že drevo si budeme musieť kupovať. Alebo prerobiť chatu na elektriku.

Dobrému Manželovi by sa to asi smrti rovnalo.
Ale dobrá správa je to, že sa s tým dá niečo robiť. Ak klimatická priazeň dovolí a my prežijeme všetky nástrahy, ktoré na nás ako ľudí čakajú, možno sa naši vnukovia dožijú znovu krásneho hustého tmavého lesa.
Tento víkend sa osádzala jedna vyrúbaná parcelka v čížovskom katastri na druhej strane rybníka. Zvolala sa akcia a Dobrý Manžel sadol do auta a išiel z Mníchova na Okrouhlík  na brigádu. Išiel tam v sobotu, v nedeľu bola brigáda a po nej išiel naspäť.

 

Nesadilo sa nikde blízko nás, ale bola to  Okrouhlická záležitosť a ja len dúfam, že keď bude treba, tak sa tak isto zmobilizujú brigádnici a prídu všade kde bude treba.


Vysadilo sa tisíc smrekov a tísíc dubov.

Človek by si myslel, že aký veľký priestor sa tým osadí a pritom len jedna menšia parcela.  Moja jihlavská kaderníčka mi hovorila, že takto zmobilizovaná je celá Vysočina. Celé komunity a partie chodia na brigády buď zbierať bukvice, aby mali škôlky čo pestovať, alebo vysádzať stromčeky, alebo ich obaľovať ovčou vlnou, aby ich neožužlali lesné zvieratká.  Taký Lojzo je už vyberavý, minulý rok ožral komplet dozretú aroniu susede Martine. Keby jej prišiel pod ruky, tak by mu nacápala po kopýtkach, žeby iskry lietali.
Takže tak je to s tými vagónmi plnými drevených polien.  Možno sa tam nejedná o ťažbu, ale o jednoduchú záchranu. Radšej verme tomu lepšiemu.
Slovensko chvalabohu takej strašnej  kalamite zatiaľ nemusí čeliť. Vážme si toho a ja dúfam, že raz Dorkine vnúčatá budú na Okrouhlíku, priamo za chatou  v chládku a v tieni veľkých zdravých stromov stavať tie najkrajšie škriatkovské domčeky.
Som ˇvďačná za to, že som to ešte  mohla zažiť.

 

 

O tom, ako som sa to rozhodla okomentovať

Začalo sa to takto :

Anonym
178.41.132.166
Trochu menej vyťahovania sa, najmä ak neovládame celkom spisovnú slovenčinu. Nie sme predsa honvá na palici, či?

Na chrbte už nosím pomaly 6 krížik a  ľudia v mojom veku už len neustále frflú.
Ťažko preťažko prijímajú novinky, sú najmúdrejší na svete a všetko bolo kedysi lepšie ako dnes.
Jasne, že si o sebe myslím, že ja taká nie som.
Kdežeby!!!!
Ja som ten osvietený človek, čo ide s dobou a prijíma všetky novinky a veci, ktoré s tým súvisia.
O frflaní nemôže byť ani reči a s ľahkosťou sa viem povzniesť nad negatíva doby.
Muhehehehe, alebo chachachá, alebo LOL.
Isteže,  som domýšľavá  a moje vlastné dieťa sa doma isto iste  váľa od smiechu, pri spomienke na situácie,  keď som bola úplne jasne „nad vecou“, ako to tu vypisujem.
Napriek všetkému,  nikto  ma nemôže obviniť z toho, že nedokážem pochopiť aký je internet zázračný.
Pomocou internetu som v spojení s mojou rodinou  a priateľmi  na Slovensku.
Pomocou internetu som neustále v obraze, ako žije naša partia a riešim s Najkou  všetky nastolené problémy na vzdialenosť stoviek kilometrov.
Pomocou internetu som našla priateľku, ktorú som nevidela takmer tridsať rokov.
Pomocou internetu sa so mnou ,nevedno prečo , z ničoho nič  „rozišla“ kamarátka.
Pomocou internetu som pred dvadsiatimi rokmi úplne prekopala môj život.
Pomocou internetu sa môžem venovať mojím záľubám
A za tých dvadsať rokov aktívneho užívania internetu som sa naučila, že vedieť napísať kritickú pripomienku je veda.
Túto vedu treba neustále zdokonaľovať a každú kritickú pripomienku treba obrusovať a narábať s ňou ako s vajíčkami.
Prvú vec, ktorú som si uvedomila je tá, že môj partner na druhej strane, mi nevidí do očí, nepočuje môj tón hlasu, nevidí, že nemám zaťaté sánky, ale pokojný , nenahnevaný výraz.
Aj tá najlepšie mienená poznámka, ktorú som vyslovila vecne, občas môže vyznieť arogantne a nepriateľsky.
Priznám sa, že občas na to zabúdam a až spätne vidím, že to môže vyznieť hocijako, len nie dobre a tak mi nerobí problém,  pokorne sa ospravedlniť.
Sme len ľudia.
Samozrejme, sú ľudia, čo zase mienia svoje uštipačné a pod pás mierené poznámky vážne a píšu ich cielene s úmyslom ublížiť, ponížiť, zosmiešniť,  alebo jednoducho len uraziť.
Hejterov nám priniesol do života ten zázračný internet,
Internet nevie vyselektovať zbabelcov, čo im narastú svaly, alebo prsia v anonymite krytia.
Týmto anonymným individualitám sa čo najviac snažím vyhýbať. Nemám rada hádky a konfrontácie, ktoré absolútne k ničomu nevedú.
Moji priatelia majú svoje vyhranené názory, ktoré sa často nezlučujú s tými mojimi a viem, že niečo riešiť na internete je taká hlúposť, ako povestná voda v koši. A tak mám zásadu.
S mojimi priateľmi to odmietam riešiť, pretože ani jedného nechcem stratiť.
To že ich politické presvedčenie, názor na usporiadanie sveta a sporenie a situácia v dažďových pralesoch je iné ako to moje, neznamená, že ich nemám rada.
Spája ma s nimi minulosť, prítomnosť, alebo nejaký styčný bod, na ktorý nechcem zabudnúť.
Jasné , žeby bolo pekné, keby každý mal taký istý názor ako ja a pekne by sme to rozoberali a drukovali si navzájom, ako nám to pekne ide a ako my všetkému rozumieme najlepšie.
Ale takto to nefunguje a tak sa navzájom sebe prispôsobujeme, pretože moji priatelia sú dobrí ľudia a stoja mi za to.
Anonymných hejterov, vrtákov a podrývačov ignorujem a do konfrontácie vstupujem len sporadicky.
K anonymnému hejterovi , čo napísal príspevok k receptu na mojom blogu, som sa rozhodla vyjadriť, pretože ma dosť pobavil.
Viete. Tým, že som si založila blog, kde verejne opisujem časti svojho života, rodiny, priateľov a situácií, ktoré ma stretávajú, ma priviedla čiastočne nuda z odlúčenia od rodiny, priateľov a Slovenska a  čiastočne záľuba vo varení a kus veľkého exhibicionistu vo mne.
Takže áno, vyťahujem sa. Ja by som to nazvala inak, ale o teraz o to nejde.
Len neviem či sa vyťahujem aj tým, že opisujem aj hlúposti , ktoré sa mi dejú.
Pamätáte sa ako som opisovala napríklad to, že som mačacie granule, miesto do misiek nasypala do kávovaru a takmer ich pomlela. To, že napíšem, aký som debil, to sa vyťahujem?
Alebo keď opíšem ako mi pri koňakových špicoch,   vytiekol alkohol do puserlíkov, to sa vyťahujem?
Alebo keď opisujem ako sme s mamičkou varili lečo a zároveň pri tom piekla trojposchodovú svadobnú tortu, to sa vyťahujem?
Alebo mám prestať pridávať na blog recepty a jedlá, ktoré nám chutili a aby som ich nemohla chváliť, že sme všetko zjedli? Mám teda radšej pridávať  to, čo sme nezjedli, čo mi nevyšlo, aby som sa nemohla vyťahovať?
Ja vážne neviem, ako si to asi ten anonym predstavuje.
Naviac keď ho asi nútim s pištoľou na jeho sluche sledovať práve môj blog. Pretože , môj blog, je zákon, ktorý MUSí  číťať úplne každý človek, čo rozumie slovensky.
A takto môjmu anonymu robím násilie, uznajte, čo som to ja len za zlého človeka.
Čo sa týka mojej spisovnej slovenčiny.
Bohužiaľ, neteší ma to a nie som na to hrdá, ale čím som staršia, tým mi nejako tá slovenčina prestala ísť ako keď bičom plieska.
A čo je horšie, bola som si istá, že si nemusím dávať na slovenčinu pozor, verila som si natoľko, že som tie recepty púšťala na blog bez  kontroly.
Moja chyba.
Spočiatku som používala anglickú klávesnicu a nepoužívala som opravovací program.
Asi pred troma rokmi , keď moja Dobrá Cerka začala s prekladaním kníh, začala riešiť aj korektúry svojich prekladov.  Prestala vnímať môj  blog ako moju čistú zábavu, a tlačila ma do  korekcií textov,ktoré umiestňujem na blog.
Dobrý Manžel mi nainštaloval opravný program, začala som používať slovenskú klávesnicu a vloženie jedného receptu mi teraz netrvá hodinu, ale celý deň.
Recepty, ktoré umiestňujem na pinterest,  spätne prepisujem do diakritiky, opravujem gramatiku a štylistické chyby.
A odvtedy som tak nejako stratila ten elán. Už nepíšem čo mi prinesie slina na jazyk, ale snažím sa o nejakú korekciu svojich myšlienok.
Áno ten recept pôsobí omnoho lepšie, to uznávam a prequel pred receptom má aj hlavu aj pätu.
Robím viac  odsekov, vraciam sa k slovám a neustále ich opravujem a hľadám v slovníku, či je správne napísané strinka, alebo strynka a premýšľam nad tým, či mám prepísať tú petržlenovú vniatku na petržlenovú vňať, pretože vniatka nie je správne slovensky, aj keď od môjho detstva až doteraz inak nepoviem ako vniatka.
A aj to slovo „prequel“  už nenapíšem ako slovo „pokec“, pretože pokec je čechizmus.
Je hanba keď napíšem „na taniery“.
Vôbec netuším prečo som to tak napísala, pretože viem, že správne je na „tanieri“.  Nesnažím sa to nijako ospravedlňovať, je to moja hrubica ako hrom , bodka.
Keby som si to poriadne po sebe prečítala, tak som mohla bez toho byť a tak mi treba.
Môj štýl písania meniť nebudem. Viem, že je občas trochu zmätený, ale je môj. Pre mňa omnoho viac znamená keď mi Dobrá Cerka  napíše, že keď to číta, tak akoby ma počula hovoriť, ako keby mi niekto napísal, že mám to štylisticky úplne čisté.
Milý anonym,  blogov je veľmi veľa a nepochybne si vyberiete taký, čo Vám bude vyhovovať a nebudete si musieť zraňovať oči pri mojom chválenkárstve a príšernej gramatike.
Muselo vám to nesmierne zraniť Vaše správne slovenské cítenie,  keď ste mi to napísal takým hrubým spôsobom, dalo sa to napísať aj normálnejšie a hlavne gramaticky správne,
Honvá na palici , sa totižto správne píše hovná.

O tom, ako sa to Dorka dozvedela

 

Tesne pred vianočnými sviatkami, sa Dorka úpenlivým nástojčivým hlasom obrátila na rodičov.
„MUSÍTE, mi povedať pravdu, MUSÍTE. Nemôžete ma klamať, Sľúbte mi, že mi to poviete pravdivo.“
Po tomto entré obidvaja rodičia sadli na zadok, čo ich to len čaká.
„KTO NOSÍ DARČEKY“ (tu som chcela napísať veľa výkričníkov, ale na tejto slovenskej klávesnici ho neviem nájsť)
D: dnes sa mi v škole vysmievali všetci spolužiaci, že som deculo (takéto slovo u nás v rodine jakživ nepadlo), že darčeky nenosí žiaden Ježiško, ale rodičia. A ja som sa s nimi hádala a nikto mi neveril a stále sa mi smiali.
Tak jej to rodičia teda vysvetlili. Že áno, Ježiško tie darčeky nenosí, ale dáva rodičom a všetkým čo ju ľúbia prácu a zdravie aby mali možnosť tie darčeky nakúpiť. A že my všetci sme pomocníci aj  Mikuláša, aj Ježiška, pretože oni sú nehmotní a a nemajú ako tie darčeky nosiť a bolo by čudné, keby títo dvaja stáli pri pokladni s nákupnými košmi, plnými darčekov a bla bla bla bla bla.
Dorka to nejako absorbovala a po 10 minútach premýšľania sa usedavo rozplakala a nebola k utíšeniu.
D: Tak ja som sa zbytočne modlila, aj som zbytočne chodila so starkou Zlatkou ku krížu pomodliť sa k Ježiškovi. Všetko toto bola moja márna práca. A ja som si myslela, že dostávam darčeky preto, lebo ma Ježiško má rád. A pritom to ma len Vy máte radi. A tých listov, čo som sa navypisovala po CELÉ TIE ROKY. Bueeeee .
A znovu začal kolotoč dlhééého, dlhééého vysvetľovania a prehovárania .
Nejako sa teda utíšila.
Večer keď jej maminka išla zhasnúť svetielko a poprikrývať ju, milá Dorka sa posadila a vraví.
D: maminka ale ja mám ešte mnoho nezodpovedaných otázok. Mnoho (zase výkričníky, ktoré neviem nájsť,  pretože to vraj hovorila nesmierne naliehavým hlasom a presne tými slovami, že mnoho nezodpovedaných otázok)
M : tak mi Dorinka povedz jednu najdôležitejšiu, pretože je už veľa hodín a ja sa Ti ju pokúsim zodpovedať.
D : …….A KDE PRESNE SÚ TERAZ TIE DARČEKY