Znovu Vám musím napísať, ako prišlo k tomu, že som upiekla práve túto roládu.
Viacerí čo ma sledujete viete, že pol roka sme na chate a pol roka v byte. A prišiel čas návratu do bytu.
Po pol roku som potrebovala urobiť veľa vecí.
Najviac ma tešilo, že som musela pretriediť šatník od vecí, ktoré zo mňa padajú. To Vám vravím na rovinu. Nechala som si, čo ešte na mne úplne nevisí a po Novom Roku, keď sa vrátime z Vianočného pobytu na Slovensku, si idem dopĺňať oblečky. Ach, čo ma to len čaká!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
No a potom som musela pretriediť mrazničku. 
Po hubových jedlách z posledného mesiaca, kde som mala každý boží deň k dispozícii hríbov, koľko som len chcela, nastal čas, keď varím samé mäso.
Musím zlikvidovať z tej mrazničky všetko, aby som to potom nebola nútená vyhadzovať, lebo sa to všetko znehodnotí.
No a potom som začala upratovať šuplík v ktorom mám svoje cukrárske pomôcky.
Bože.
Hocičo som tam objavila. Napríklad chrómový plnič šišiek, ťažký ako sviňa, ktorý som jakživ nepoužila a kúpila som ho v nejakom pominutí mysle. Alebo  sáčok zabudnutých indických korenín asi spred 20 rokov, ktoré mali po toľkých rokoch, asi takú vôňu, ako keby som pomlela tehlu.
Obidvoje som vyhodila. Dobrý Manžel ma skoro zabil, že ten plnič mohol ponúknuť na ebay, ale potom zauvažoval, že by mal s tým len oštaru a že som dobre urobila.
No a objavila som tam aj práškové, potravinárske farby.
Absolútne netuším, prečo som ich nutne musela mať. 
Aj som premýšľala, že ich vyhodím, ale boli tak pekne uložené a uskladnené, že som ich ešte na niekoľko rokov vložila naspať do krabičky. 
A potom som premýšľala, že čo upečiem a našla som aj recept na túto roládu. A ona bola v tom časopise, tak prenádherne nafotená, bola bielučká ako sneh, ten červený plát bol červený, červený, červený a krém nádherne vanilkovo sfarbený. Môžem Vám povedať, že keby mala tá roláda meno, tak by sa volala Snehulienka.
Raz som nechápala ako môže byť ten plát taký krásne červený, po malinách. Nie raz som robila na chate malinovú zmrzlinu a farba nikdy taká červená nebola. A čo uvideli moje oči medzi ingredienciami …..Lebensmittelfarbe…..cha, ja som to tušila! 
A hneď som vedela, že ju idem upiecť, pretože ja ako správna cukráročka mám ozaj všetko…ešte aj tú lebensmittelfarbe. No všetko predsa len nie.
Nemám tridsať kilový plnič šišiek.

No a čo sa týka samotného pečenia. 
Netušila som ako to dopadne, kvôli tomu ovociu v piškótovom pláte.
Mala som svoje pochybnosti, pretože si veľmi dobre pamätám na ťažkosti, ktoré som mala pri pečení machovej torty, kde sa do piškótu pridával mrazený špenát. 
A v pôvodnom recepte sa používali čerstvé maliny a ja som mala mrazené. Tých čerstvých išlo 100 g a ja som vedela, že pri rozmrazovaní, časť  šťavy z nich vytečie , tak som zvýšila gramáž na 200 g. 
Napriek týmto obavám s tým plátom išlo všetko ako po masle a pracovalo sa s ním perfektne. 
A mala som aj jahody, ktoré mali perfektnú veľkosť na malých Mikulášikov a tak bol okamžite  nápad na svete.
No a čo sa týka samotnej rolády….DM ju zjedol za dva dni. Niet na  nej čo pokaziť a je to v podstate veľmi jednoduché pečenie, ktoré určite  zvládne aj začiatočník

Suroviny:

Na piškótový plát o rozmeroch  papiera na pečenie približne 34 x 40 cm budeme potrebovať :

3 vajcia
200 g mrazené maliny
4 polievkové lyžice s malým kopčekom hladká múka
1 polievková lyžica kuchynský škrob (gustin, maizena, solamyl a pod)
4 plytké polievkové lyžice cukor čo by malo byť približne 50 g
štipka soli
trošku červenej potravinárskej farby

Na krém :
500 ml sladké mlieko
1 bežné balenie prášku na prípravu vanilkového pudingu Dr.Oetker  na varenie(alebo akému dôverujete)
125 g cukor
200 g maslo
vanilková pasta v tube Dr.Oetker

Postup

Večer pred pečením uvaríme puding.  Alebo ak budete piecť večer, tak ho uvarte hneď ráno.
Uvaríme ho podľa návodu na obale, a pridajte tam toľko cukru,  ako je uvedené v rozpise mojich surovín. 
Hneď po uvarení, priamo na ten povrch pudingu, položíme potravinársku fóliu a necháme puding chladnúť pri izbovej teplote. Zároveň vyložíme aj maslo.
Tým, že necháme puding chladnúť pozvoľna pri izbovej teplote a maslo nebude priamo z chladničky, zabezpečíme aby sa krém nezrazil a bol nádherne zamatovo hladký.
Maliny vyložíme zo sáčku a necháme ich na tanieri rozmraziť.
Šťavu, ktorá vytiekla,   dôkladne zlejeme a maliny rozmixujeme na kašu. Túto kašu prepasírujeme cez sito, aby sme sa zbavili jadierok.  Pyré dáme zatiaľ bokom
Zapneme rúru na 180 stupňov
Vajcia rozdelíme na žĺtky a bielka.
Z bielkov vyšľaháme mäkkú penu a pridáme štipku soli a 2 plytké lyžice cukru (je to približne 25 g). Vyšľaháme pevný sneh.
Ja šľahám ako prvé sneh, pretože potom nemusím umývať metličky šľahača a môžem ich rovno ponoriť do žĺtkov. Keby som ako prvé šľahala žĺtka, tak po použití musíte metličky dôkladne umyť a až potom začať šľahať sneh.
Do žĺtkov pridáme tiež 25 g cukru , čo sú približne dve plytké lyžice a vyšľaháme ich do peny.
Pridáme k nim malinové pyré a prešľaháme. Pridáme trochu potravinárskeho červeného farbiva.
Zamiešame preosiatu múku a škrob.
Premiešame a rezavými pohybmi, zapracujeme sneh.
Na plech dáme papier na pečenie s približnými rozmermi 34 x 40.
Piškótové cesto rovnomerne rozotrieme a dáme do vyhriatej rúry. 


Cesto nie je hrubé a pečieme približne  10 minút. Musíte dávať pozor, aby nezhnedlo a nevysušilo sa. 
Upečené cesto stiahneme z plechu, prikryjeme druhým papierom na pečenie a prevrátime, tak aby sme mali spodnú stranu, teraz na vrchu.
Z teplého plátu opatrne stiahneme dolu papier na pečenie na ktorom sa piekol a necháme ho položený na pláte.
Roládu spolu s papiermi, medzi ktorými leží, opatrne zrolujeme a necháme vychladnúť.
Ideme vyšľahať krém.
Maslo vyšľaháme do peny a po lyžiciach začneme do neho pridávať pudingovú kašu.
Po zapracovaní pudingu do masla pridáme plnú čajovú lyžičku vanilkovej pasty z tuby.  
No a začneme šľahať krém. Šľaháme na stredných obrátkach nejakých 10 minút, možno aj 15. Krém má byť hladký a nadýchaný. 
Počas šľahanie ochutnajte a ak je Vám málo sladký, tak pridajte ešte trošku cukru. Ja som pridala aj pár kvapiek citrónovej šťavy.
Vychladnuté cesto na roládu opatrne rozbalíme a dve tretiny krému rozotrieme po ploche.
Roládu  zarolujeme a zvyšným krémom ju potiahneme a povrch uhladíme. Necháme vychladiť aspoň dve hodiny. 

Ozdobíme podľa fantázie.
Mne prišla tou červenou farbou ako stvorená na Mikulášsky deň a tak som stvorila jahodových Mikulášov. 

Linecké nepečiem ani na Vianoce. To že ho budem piecť na Dušičky by ma ani vo sne nenapadlo. 
Ja zlepované s džemom nemám rada. Nemá ho rád ani DM.
Dobrá Cerka zistila, že ho má rada, až keď sa narodila Dorka, pretože prepadla reklamám, kde usmievavá mamička s rozkošným dievčatkom vykrajuje tvary v obrovskej kuchyni, čistej ako sklo, kde je miesto na to, aby ešte prišiel aj usmievavý braček s ockom. Braček si sadne priamo na pult a môže tam aj duby váľať, toľko je tam miesta. A samozrejme tá doska na pulte je taká čistá, že sa usmievaví občania v nej odrážajú.
A ocko s láskou pozerá na rodinu a mamičku pohladká a v očiach mu ihrá, čo všetko si predstavuje, ako to bude s mamičkou , keď detiská pospia.
A odpočinutá mamička s upravenými vlasmi a zásterkou bez jednej frcky,  sa usmieva ako sprostá.
A potom vopchá do rúry krásny,  čistý plech, kde sú vykrojené 4 kusy vianočného pečiva  a to  im stačí.
Takto nejako si to asi Dobrá Cerka predstavovala. 
Dobré nie? 🙂
Výborne sa teraz na tom bavíme.
Jej priestor je veľký asi ako doska na váľanie. Keď išli piecť s Dorkou prvýkrát, tak Dorke visel sopeľ až po bradu a stála na stolčeku a jej doska, bola položená , tesne vedla maminkinej, kde sa váľali a popletali, všetky Dorkine vykrajovačky a valček a zásterka a detské riadiky.   Ocko v trenírkach žehlil a Radka pomedzi zátrepkou a zápražkou, vaľkala cesto. 
Napriek tomu, že realita je zdrvujúca, tento čas si všetci užívajú.
Skrátka,  moje dievčatko si to lepené, linecké pečie každé Vianoce, pretože ho majú radi.
A tento rok bude piecť aj medovníčky.
Vec sa má totižto tak.
Dobrá Teba Pavla je pernikárka.
Taká,  čo nielen zdobí ako malý Boh, ale robí aj dedinky a veľké tvary , na ktoré maľuje obrazy,  svietniky a všetky tie pernikárske veci.
A čo je dôležité, ona ich nielen nazdobí tak, že oči prechádzajú, oni aj fantasticky chutia.
Zodpovedne hovorím, že takéto chuťou vynikajúce,  som jakživ nejedla a iné už ani nechcem.
A prepadli im aj moji v Bratislave.
Takže keď ideme na Dušičky do BB, DT  nám zabalí dve dedinky a veľký sáčok tých umeleckých dielok, ktoré chutia tak ako nijaké.
A raz som im priniesla,  takto začiatkom decembra, aby už mali bez starosti. A viete čo urobili?
Oni to normálne zjedli, hneď na druhý deň. Ani Mikuláša ešte nebolo.
Zabila by som ich. 
Mamička , keď som jej ich priniesla, tak si ich schovala!!!!!!!!!!!! Normálne ich skryla,  aby jej ich tie kobylky nezjedli a potajomky sa na ne chodila pozerať a kochala sa.
A vlani som im tiež priniesla takúto perníkovú nádielku a rovno som im to  zakázala jesť, že keď chcú, tak nech si urobia vlastné cesto a jedia tie a tieto nech majú na ozdobu.
A po Vianociach som sa dozvedela, že na druhý deň si každý zobral jeden perník a zjedol ich, lebo inak sa nedalo
A Dobrá Cerka Radka pritom vyslovila legendárnu vetu : “ A teraz sa odfoťme,  ako tie perníky jeme a pošlime to Omke“
Tento rok to bude inak.
DT má už perníky napečené a keď sme išli pred dvoma týždňami do BA, tak že ich im ide nazdobiť a poslať.
Som jej povedal, že to je ako hádzať perly sviniam. Že oni sú teraz už tak zažiadaní za perníkmi, že je úplne zbytočné ich zdobiť , tými jemnými krajkami. A tak im poslala nenazdobené.  Zjedli ich komplet všetky do druhého dňa.
A tak ma DT naučila umiesiť jej perníkové cesto a nesiem im, nech si sami napečú, spolu s lineckými. 
A nazdobené,  tie si počkajú na svoj vianočný čas.

No a čo sa týka týchto dušičkových, lepených lineckých.
Tieto strašidielka vypadnú na Vás z ktorejkoľvek sociálnej domény, otvorím pinterest …sú tam. Otvorím instagram…sú tam, otvorím hocičo a vyskočia na mňa tie doširoka,  otvorené ústočká , ktoré ako keby namaľoval Edvard Munch.

Ohromne sa mi páčia a tak som ich napiekla. Aj keď ich pozná už hádam každý.

Suroviny:

Na približne 30 kusov strašidielok budeme potrebovať :

210 g hladká múka
140 g maslo
70 g práškový cukor
1 vanilkový cukor + malá lyžička vanilková pasta Dr.Oetker
žltá strúhaná citrónová kôra
2 polievkové lyžice citrónová šťava
2 žĺtky
ríbezľový džem
práškový cukor cm
Vykrajovačka „srdiečko“ v najširšej časti malo cca 8 cm
malé okrúhle vykrajovačky na oči a ústa, stačí aj hladká trubička na krém

Postup

Do veľkej misy presitujeme múku a cukor a vanilkový cukor. Premiešame.
Pridáme nastrúhanú kôru, nastrúhané maslo, žĺtky, vanilkovú pastu a citrónovú šťavu.
Cesto v mise prepracujeme , aby bolo dokonale hladké.
Rozdelíme ho na dve časti a zabalíme do fólie.
Vložíme do chladničky a necháme aspoň hodinu chladnúť. Odporúča sa  nechať odpočívať do druhého dňa, aby sa citrónová chuť dokonale rozležala.
Rúru zapneme na 180 stupňov
Pripravíme si dva, alebo tri, rovné plechy s papierom na pečenie.
Pred spracovaním , zľahka pomúčime dosku a rozvaľkáme prvú časť, kým druhú dáme bokom do chladu.
Hrúbka plátu by nemala mať viac ako 3 mm.
Spočiatku vaľkám cez sáčok, potom si už len podsypávam  a dovaľkám.
Vykrojíme srdiečka a prenesieme na plech, s trošku väčším odstupom od seba. Srdiečko prerežeme na dve zrkadlové polovice a oddelíme ich od seba. Do jednej polovice vykrojíme dve vytreštené oči a väčšie rozďavené ústa. Samozrejme môžete to robiť ešte pred prenesením na plech a prenášať to po jednom. Ako je Vám lepšie.
Ospravedlňujem sa, ale piekla som to ráno pred šiestou. Tri mačky sa mi vrázdili hore-dolu a každá chcela jesť a hladkať a vypustiť von dverami a pustiť dnu oknom. Potom som čistila pec a rúbala som si triesky a tak…..ja som ako na smrť zabudla fotiť. Tak aspoň takto……

Na plechu ale urobíme to, že ak máte po rozkrojení príliš ostrý okraj, tak ho opakom lyžičky, štipku zahladíme. No a rukami môžete aj špic trošilinku ohnúť. Máme krásne vytvarovaného ducha. 
Ak nemáte také malé,  okrúhle vykrajovačky, tak použite hladkú trubičku na krémy.
Pracujeme čo najrýchlejšie a akonáhle máme plný plech, dáme ho piecť, nenechajte ho stáť von.
Moja rúra piekla 10 až 12 minút.
Upečené pečivo je  trošku zlatavé aj zvrchu, aj zo spodu. 
Necháme úplne vychladnúť.
Takto spracujeme aj tú druhú polovicu cesta. Odrezky samozrejme spracujeme znovu do cesta a použijeme.
Plné polovičky potrieme ríbezľovým džemom a priklopíme tou maskou.
Povrch cez sitko,  pocukrujeme.
Neobávajte sa, že oči aj ústa sa zasypú, džem ten cukor vpije a bude to všetko krvavé.


Práca je rýchla , cesto super.
Som veľmi spokojná a obdivujem človeka, čo to vymyslel. Mňa by to teda v živote nenapadlo a pritom je to veľmi jednoduché.

Niekto nemôže prášok do pečiva. A niekto nemá rád kysnuté cesto.
Drahí priatelia, piecť v takejto domácnosti je katastrofa. Vážne katastrofa.
A tak pečiem na striedačku.
A toto je ten kompromis na ktorý som čakala a dúfala. Recept som našla v českom časopise Apetito. Vôbec nie cielene, hľadala som nejaký fajn , neotrepaný recept na huby. Ten som nenašla, ale našla som toto.
A dnes bol deň, kedy prišiel jeho čas.
Včera sme boli s DM v Prahe, v O2 aréne mal koncert, sám veľký Nick Cave.
Ako malé dieťa som sa tešila.
V O2 som bola prvýkrát a bola som v absolútnom šoku, koľko sa tam zmestí ľudí a že bola na ten koncert, vypredaná do posledného miesta.
DM tam bol len kvôli mne a prvú tretinu koncertu sa len pozeral na mňa s úsmevom od ucha k uchu, aká som ja šťastná. Čo Vám budem hovoriť, bola som v rozpoložení. Nemohla som uveriť tomu, že vidím Nicka Caveho na vlastné oči. DM Napísal do rodinného chatu, že ruky mám pritisnuté na ústach, ako keby som sa modlila a oči mám vytreštené, že mi hádam vypadnú. 🙂
Po dve a pol hodine som bola zachrípnutá, ruka ma bolela, čo som ju mala neustále vo vzduchu a ukazovala smer. Posediačky som sa vytancovala do milej chuti. Zmenila som sa na šialenú fanynku.
Bola som taká plná dojmov a všetko som chcela dopodrobna rozobrať a ten môj Dobrý Manžel sa úplne vypol a mlčal celú cestu naspať. Dve hodiny!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Vraj potrebuje úplné ticho, lebo je ohlušený. A tak vypol aj mňa.
Hlavne že on bol pred pár dňami na Laibachu…..to ohlušený nebol!
Ani spať som nemohla, čo som bola plná, toho všetkého.
O pol piatej ráno som vstala, zakúrila som a čakala. kedy sa skotúľa zo svojho traktu , DT Pavla, nech jej to všetko povykladám.
Nikde nikoho.
Hlavne, že inokedy už o šiestej ráno, vraj pije kávu. O tom nič neviem, vtedy ja ešte spím.
Skoro ma porazilo. Spať som nemohla ani za svet a nevedela čo so sebou.
A tak som sa pustila do týchto rožtekov.
O pol siedmej ráno som ich pocukrovala a počula , ako schádza po schodoch DT.
Ešte teplé som ich položila na stôl.
DT si automaticky zložila rovnátka zo zubov a posadila sa k nim. Urobila som jej kávu a ona riekla vetu, na ktorú som čakala : “ Tak aký bol koncert“
A moja odpoveď : “ Pavli strašne sa mi chce späť, povykladám Ti o tom, keď sa zobudím“
Preobliekla som sa naspäť do pyžama, umyla si zuby a odpochodovala do nášho traktu, zalomila som vedľa DM. Ešte som vnímala, ako si prišla ku mne priľahnúť Barborka a spokojne som zaspala na to, ako mi pradie, ako traktor , do ucha.
A keď som sa okolo obeda prebudila, Dobrý Manžel zbíjal základňu pod nový skleník, DT pomáhala Oldřichovi a na na štiepačke štiepala drevo a po rožtekoch už nebolo ani chýru. Ostalo len osem kúskov, ktoré som schovala , aby som ich mohla odfotiť za svetla. A Moja Dobrá Svokra večer už len dostala kávu bez rožteka, ale zato s rumom….. a domáci hotdog. Tak. A mohla som konečne všetkým porozprávať aký bol koncert, aký bol Cave skvelý a vtipný a božský. Pojednala som prednášku aj s fotodokumentáciou a pripravila som si aj ukážky skladieb. 🙂 Riadne som ich tým otrávila, lebo oni ten záujem predstierali len zo zdvorilosti 🙂 Ani netušili, kto to je Nick Cave.
V takýchto momentoch mi príde vždy ľúto, že tu nemám Môjho Dobrého Brata Jožka. S ním by som si ten rozhovor naplno užila a trval by hádam aj dlhšie ako ten celý koncert.
Rožteky boli vraj skvelé a svorne ich zjedli aj zástancovia droždia aj zástancovia prášku do pečiva.
Netuším ani v najmenšom ako chutili, ale mám ich robiť často.

Suroviny:

Na 64 kusov malých rožtekov budeme potrebovať :

Slivkový lekvár
Práškový cukor

Na cesto
500 g hladkej múky
250 g maslo
1 vajce
štipka soli

Na kvások:
1 celé + 3/4 druhého sušené droždie Dr.Oetker
10 polievkových lyžíc sladké mlieko čo je 150 ml
1 polievková lyžica cukor

Na potretie :
5 polievkových lyžíc mlieko
2 polievkové lyžice rum

Postup

Rúru zapneme na 180 stupňov
Do hrnčeku dáme ohriať na letnú teplotu,  mlieko a vsypeme do neho vrecúška droždia a cukor. V pôvodnom recepte je uvedená celá kocka čerstvého droždia. Vyberte si podľa toho, kto je na aké, zvyknutý.
Ja som nemala čerstvé droždie,  len sušené a dala som jedno celé a 3/4 druhého vrecúška.  Rada robím zo sušeným droždím a to čerstvé uvádzam len preto, lebo bolo  v pôvodnom recepte.

Do  veľkej misy navážime múku, pridáme štipku soli. Maslo som mala tvrdé, tak som ho nastrúhala  na veľkej slzičke. Pridáme vajce.
V mise som zapracovala nahrubo múku s vajcom a maslom
Medzitým sa kvások pekne napenil a narástol
Vylejeme ho do misy k múke a narýchlo pár ťahmi zapracujeme do cesta.
Preložíme na pracovnú dosku a rýchle spracujeme hladké cesto.
Pracujeme naozaj rýchle a nehráme sa s tým.
Cesto,  v žiadnom prípade nenecháme kysnúť a hneď s ním pracujeme ďalej. 
Rozdelíme ho na 8 rovnakých častí.
Každú časť rozvaľkáme na kruh, ktorý je hrubý tak 3 mm, možno by mal mať priemer okolo 20 cm.
Každý kruh rozdelíme nožom, alebo radielkom na 8 trojuholníkov
Na každý trojuholník, na jeho najkratšiu stranu, dáme malú kôpku slivkového lekváru.

Zakrúcame od lekvárovej strany, smerom ku špičke. 
Vznikne nám malý valček, a konce mu ohneme do oblúka, aby sme mali tvar rožteka.
Vôbec Vás nemusí mrzieť, ak bude každý rožtek iný a sem tam bude trošku trčať lekvár. 
Od tohto som sa už oprostila pred rokmi. Rôzne nedokonalosti zakryje práškový cukor a rožteky budú vyzerať autenticky.
Stačí trpezlivosť a láska .
Rožteky kladieme vedľa seba na rovný plech s papierom na pečenie.

Pečieme kým nebudú rožteky zlaté. Moja rúra na to potrebovala 12 až 15 minút. Strážte si to.
Kým sa pečie prvý plech, tak si pripravíme mlieko s rumom.
Hneď ako vytiahnete plech z rúry  s upečenými rožtekmi, ešte také horúce potierame štetcom,  rumovým mliekom. 

Tento krok určite nikdy nevynechajte.
No a na úplný záver pocukrujeme práškovým cukrom, cez sitko.

Na môj pohľad boli dokonalé. S cestom sa báječne pracovalo a išlo to všetko veľmi rýchlo. A celý čas mi pri práci hral Nick Cave. 

Moja, Dobrá Vnučka Dorka, kým sa nedostala do toho, povedzme, „komplikovaného“ desaťročného veku, bola u mňa a deduška, pečená , varená. Potom dorástla a radšej bývala s kamarátkami ako s Deduškom a Omkou. A tak som začala chodievať ja k nim, aby som dávala na nich pozor.
Milovala som tie časy a milujem aj tie spomienky na tie časy. No a samozrejme milujem aj jej prítomnosť a milovať budem aj jej budúcnosť.
Ona a jej braček Janíčko sú moje namilovanejšie detičky a detičkami ostanú až do mojej smrti. Ako vnúčatá každých prarodičov.
Chodievala aj ku nám do Mníchova, nielen do BB.
Všetky detské ihriská v Mníchove sme obrážali. Najviac chcela chodiť, na detské ihrisko, ktoré je súčasťou veľmi starého cintorína, v ktorom sa naposledy pochovávalo niekedy po II. svetovej. Nádherné, rozhľahlé miesto, ktoré je v tieni obrovských gaštanových stromov. Nie, tiché nie je ani náhodou.
Všadiaľ na cestičkách je veľa lavičiek, ktoré sú obsadené hlavne študentami, mládežou, mamičkami s malými detičkami. A tých bežcov, čo si tam idú zabehať, a dôchodcov čo sa tam prechádzajú. Nikto nikomu nezavadzia, nikto nerobí bordel, nikto sa nehnevá na detské hlasné hlásky , na smiech mladých. Aspoň pred pár rokmi to bolo.
A priamo v tom areáli bolo detské velikánske ihrisko.
Na tom ihrisku bola Dorka vo svojom živle. Také atrakcie nepoznala a tak sa tam vždy tešila.
Na jej nôžky to bolo asi trošku ďalej a tak sme sa zviezli jednu zastávku metrom.
(omka, prečo je tu cez deň tma)
Raz si tam našla kamošku . Dievčatko v jej veku z Japonska. Normálna malá, zlatá Japonka.
Ona vedela japonsky a Dorka slovensky. Výborná kombinácia.
Jej maminka vedela 50 slov nemecky a anglicky a ja tiež.
Výborne sme sa svorne porozprávali, aj sme sa dohodli na druhý deň. Potom odišli naspäť do Japonska.
Niekedy chcela ísť na zmrzlinu.
(omka ale tam kde je zmrzlina na nôžkach)
Zmrzlina na nôžkach bývala vo veľkej zmrzlinárni, kde sa dalo ísť pohodlne aj na kolobežke. Poháre od výmyslu sveta. Vysoké poháre. Mala chudiatko problém to jesť. Bol vyšší ako ona, keď tam tak sedela. Zmrzlina na nôžkach. ako ju to len mohlo napadnúť, také prirovnanie.
Zmrzlináreň v zime funguje ako cukráreň a predávajú sa tam perníkové špeciality.
Raz prišla za mnou kamarátka Erika a išli sme si tam posedieť. Práve v ten deň sa ženil princ William s Catherine.
Na stene tam majú velikánsky televízor a išiel na ňom prenos z toho weddingu a keď zabrali detailne Williamovu tvár, tak sme mohli vidieť aj jeho rozšírené póry na nose, namojdušu.
A priamo pod tou obrazovkou, sedela na stoličke nejaká anglická pani a zbožne sa na to pozerala. Nesedela v boxe, ale si preniesla stoličku priamo pod obrazovku. Tie tváre jej mohli aj oči vybiť.
Sedeli sme v tej veľkej miestnosti len ona a my dve s Erikou.
A my sme sa rozprávali a pani na nás neustále robila psst.
A išla sa aj sťažovať personálu, že ju rušíme. Tak jej pán majiteľ povedal, že to nie je tam kino, ale kaviareň.
A potom nasrdená odišla a pred odchodom nám prišla po anglicky vynadať. Kľudne nám mohla vynadať aj po senegalsky, výsledok bol rovnaký.
Keď chcela, mala nám vynadať po slovensky. No nie?
Teraz ma napadlo, že ako Janíčko reaguje inak, ako Dorka.
Prišli nás pozrieť aj s rodičmi do Jihlavy a išli sme do cukrárne U Ignáca. Skvelá cukráreň, spojená aj s raňajkárňou, nie raz nás tam nachovali.
No a objednávali sme si zmrzlinové poháre. Janíčko nám strašne chcel niečo vysvetliť, ako autista s tým mal ohromný problém, ale nakoniec sme to preložili tak, že on nechce a nechce zmrzlinu vo vysokom pohári. Vravel nám, že nechce dlhú zmrzlinu. objednali sme mu teda na tanieriku takú, čo mala tvar ako pinocchio a aj sa tak volala.
A keď prišla slečna a Janíčko videl na tácke, všetky tie obrovské, nožičkové , dlhé poháre…..to ste mali vidieť. Zhasla mu tvárička, bradička sa roztriasla a slzy, ako hrachy….schoval si tváričku do ocka a tam mu dôstojne zasoplil celé tričko. Darmo sme mu vysvetľovali, že to sú naše a jemu ešte len príde…..ten žiaľ a krivda sa dali krájať nožíkom. Slečnu to veľmi mrzelo, že keby to tušila, tak prinesie jemu ako prvému. A tak dostal o kopček viac a viac lentiliek a viac trubičiek a viac keksíkov v mištičke. Dorka uprela na slečnu zrak a preriekla….“aj ja sa rozplačem“. 🙂
No a v Mníchove sme chodievali s Dorkou, veľmi radi aj do nákupného centra Hertie. Vtedy ešte fungoval, teraz je to obyčajný kauhof, alebo čo. Nebola som tam odvtedy, ako Hertie skončilo.
Hertie mal noblesu, šmrnc a invenciu v predvádzaní.
O Hertie pohovorím inokedy.
Ona to volala, že „poďme na obedík“
Po obedíku si mohla vybrať koláčik.
Doviedla som ju k vitrínam, kde stáli dievčatá, oblečené v takých tých uniformách, ako v takých predvojnových, luxusných, dámskych kluboch.
Úžasné to bolo.
Ponúkala som jej, od výmyslu sveta , všetky tie jahôdkové, šľahačkové a neviem aké , zákusky,. Ona si tvrdohlavo trvala na svojom, že chce kúsok z Frankfurter Kranz. Mne to prišlo strašne obyčajné.
Slečna, striebornou lopatkou nabrala to, na čo ukázala.
Bola som si istá, že jej to nebude chutiť, tak som objednala ešte jahodový a neviem ešte aký.
Priniesli nám to na servírovacom vozíčku, spolu s mojou kávou, jej kakavkom, a vodou a džúsikom a všetkými tými serepetičkami. Som sa normálne bála, že či nám neprinesú aj lavórik s vodou, pokrytou ružovými lupeňami, aby sme si mohli ponoriť do nej prsty.
Okolo nás rozložili tanieriky a začali sme degustovať.
Verte či nie, ale Dorka vyhrala. Jej výber bol najchutnejší.
Strašne dlho som sa prehovárala, aby som to upiekla, aj špeciálnu formu som si na to kúpila.
Aj som to na jar upiekla a nenormálne sa mi sekol krém. Ale tak hrozne. Kamuflovala som to, ako som mohla, aby to nebolo na fotkách vidieť.
A potom som vytiahla z rúry maslový korpus a vyklopila ho z formy.
Bože. Upiecť niečo v plynovej rúre je niekedy o hubu.
Vrch, ktorý po vyklopení ide na spodok, dokonale zlatohnedý. Spodok, ktorý príde navrch, dokonale čiernohnedý.
A to všetko som mala naplniť a pomazať tým zrazeným krémom.
Tak som tmavé obrezala, krém nahriala a pokúsila sa ho prešľahať, ale aj tak to pomohlo len trochu.
Dokončila som to, ale na ukazovanie to nebolo, len na jedenie. Tak sme dali polovicu susedom a druhú zjedol DM.
Takú nechuť som k tomuto zákusku dostala, že som sa dokopala k repete , až tu na chate.
Vlastne aj preto na chate, lebo tu mám na to stravníkov.
Zákuskov sa dá upiecť aj menšie množstvo, ale toto sa menšie upiecť nedá.
Je to tradičný zákusok, neviem, či to nemá aj nejaký patent, ako napríklad naše Bratislavské rožky.
A na druhýkrát sa podarilo všetko ako má byť.
Je to taká, povedzme vylepšená, bábovka. Samozrejme to nie je bábovka. Ani do registra pre rýchlejšie hľadanie, ho nezaradím ani náhodou medzi bábovky. Toto nie je bábovka.
Cesto je hutné a tak sa toho nedá zjesť naraz veľa. Len ten jeden kúsok.
Ale každý si po hodinke dal znovu a potom znovu. A tak sa zjedol ešte v ten istý deň.
Akurát Dorka nemala nič.
Ale upečiem jej. Či si spomenie.

No a teraz taká praktická vec.
Formu na pečenie Frankfurter Kranz dostať aj u nás.


Neviem či ju majú fyzicky v každej predajni Tescoma , to si môžete skontrolovať priamo na ich stránkach, ale majú ju aj online.
https://www.tescoma.sk/forma-frankfurtsky-veniec-delicia-o-26-cm
Ja keď som veniec piekla prvýkrát, tak som si myslela, že tú formu mám doma. Nemala som, ale som si pomohla.
Dá sa určite použiť aj veľká, bábovková torta, ale ja mám len malú. Tak som vzala formu na tortu a do stredu som položila porcelánovú, zapekaciu misku z Ikei. Nebolo to také šikovné, ako pravá forma, ale s trochou úsilia som to cesto tam pohodlne vpravila a upiekla.

Suroviny:

Budeme potrebovať formu na veniec s priemerom 26 cm

Cesto :
270 g maslo
200 g cukor
1 balíček vanilkového cukru (ja používam vanilkovú pastu Dr.Oetker)
2 štipky soli
5 vajec normálnej veľkosti M
270 g polohrubá múka
2 čajové lyžičky prášok do pečiva
3 polievkové lyžice mlieko

Krém :
1,5 balíčka prášku na vanilkový puding
80 g cukor
700 ml mlieko sladké
250 g maslo
+ ríbezľový džem na potretie cesta
+ trošku rumu na vykropenie korupusov

Krokant na obsypanie :
1 orech maslo
80 g cukor
150 g nasekané mandle

Na dokončenie :
koktailové čerešne

Postup

Uvaríme puding.
Zo 700 ml mlieka odoberieme jednu tretinu a v tej tretine poriadne metličkou rozšľaháme 1,5 sáčku vanilkového pudingu, tak aby neboli hrčky. Mlieko čo ostalo po odobratí, dáme variť s 80 g cukru. Cukru je veľké množstvo, ale je to preto, pretože do masla už nebudeme pridávať žiaden cukor. Dáme variť a uvaríme puding podľa návodu na obale.
Aby sa Vám nestalo, žeby sa Vám krém zrazil, je bezpodmienečne nutné, aby malo maslo a puding rovnakú teplotu. Takže nie tak, ako ja, najprv upečiem korpus a potom idem variť puding. Potom ho rýchlo vyložiť von, aby vychladol a tak……..Tento múčnik je množstvom masla, ktorý tam ide, dosť drahý a bola by škoda, keby sa niečo  nepodarilo.
Radšej si uvarte puding večer, nechajte ho prikrytý fóliou do druhého dňa , normálne stáť na kuchynskej linke. Ráno vyložte maslo, ktoré pôjde na výrobu krému a pokrájajte ho na kocky,  v miestnosti kde je aj puding.
Horúci puding prikryjeme pokrievkou, alebo kuchynskou fóliou a necháme ho čakať na svoj čas.
Rúru zapneme na 180 stupňov.
Formu na veniec vytrieme trochou masla a vysypeme polohrubou múkou.
Do veľkej misy nakrájame maslo v izbovej teplote, pridáme 80 g cukru a vytlačíme lyžičku vanilkovej pasty. Ak nemáte pastu, pridajte balíček vanilkového cukru.
Prešľaháme  do penista a začneme pridávať jedno vajce, po druhom. Všetko prešľaháme.
Pridáme prášok do pečiva a trošku mlieka. Znovu prešľaháme.
Nakoniec zamiešame múku a premiešame.
Cesto preložíme do formy a dáme piecť.
Záleží od Vašej rúry, ale taký orientačný čas pečenia je 45 minúť.
Skontrolujte si to pomocou špajdli.
Po upečení nechajte postáť 60 minút a vyklopte.

Čo robí tento múčnik takým jedinečným, je aj krokant.  
V Mníchove predávajú priamo nasekané mandle, ak si ho robíte doma.
Na Slovensku dostať zatiaľ len mandle nasekané na maličké hranolčeky. Mandle nasekané na plátky nie sú vhodné.
Ja som použila ručný sekáčik na zeleninu

a posekala som ich na potrebnú veľkosť.

Iný spôsob sekania som neskúšala.
Do panvice dáme maslo a cukor a nasekané mandle. 
Niekto urobí najprv karamel, ale ja som dala všetko naraz a nesťažujem si.

Necháme teda všetko rozohriať,  na roztopenom masle necháme roztaviť cukor, miešame drevenou vareškou a opekáme v tejto sladkosti,  nadrvené mandle, tak, aby sme ich opiekli do zlatohneda.
Používajte výhradne drevenú varešku.
Akonáhle máme mandle zlatohnedé, preložíme ich na pripravený papier na pečenie a necháme úplne vychladnúť. 

Po vychladnutí, ak ich máte zlepené, tak hrčky porozbíjajte. Neochutnávajte, lebo Vám nebude viac pomoci a budete ujedať a ujedať. 🙂
Po úplnom vychladnutí pudingu na izbovú teplotu, vložíme kocky masla, ktoré sú tiež v izbovej teplote,  do veľkej misy a na vysokých obrátkach ho šľaháme, kým nie je napenené a biele.
Po lyžiciach začneme pridávať puding a zakaždým zašľahávame, už na nižších obrátkach dovtedy, kým nemáme zapracovaný všetok puding. Ja som do krému ešte pridala za lyžičku vanilkovej pasty.
Do sáčku na krém s malou hviezdičkovou trubičkou, odoberieme z hotového krému , 3 polievkové lyžice a dáme bokom.
Ríbezľový džem vymiešame dohladka.
Vychladnutý korpus, vodorovne 2x prerežeme zúbkovaným nožom.

Spodnú základňu položte na tanier a povrch natrieme rumom a 3 lyžicami džemu a na džem natrieme tretinu krému. Uhladíme.

Priklopíme druhou základňou a zopakujeme.
Rum, 3 lyžice džemu, na to tretinu krému a uhladíme. 
Priklopíme poslednou základňou.
Zľahučka zatlačíme, vyrovnáme a dáme zachladiť na 30 minút.
Poslednou tretinou krému , potrieme celý povrch, vrátane stien v strede kruhu.
Krokant po častiach odoberajte a posýpajte ním celý povrch, vrátane stien v strede. 

Dlaňou posyp ľahko zatlačte do krému.
Povrch ozdobíme pomocou krému v sáčku s hviezdičkovou trubičkou a pokladieme ovocie.

Ja som dala koktailové čerešne, neviem ako vo Frankfurte, ale v Mníchove sa skôr dávajú čerstvé ríbezle.

No a tu je ukážka môjho prvého, neslávneho pokusu.

Kedysi som cestovala autobusmi veľmi často. Dobrý Manžel, ešte nebol Dobrým Manželom, ale Dobrým Frajerom a žil v Brne. Potom dostal pracovnú ponuku z Mníchova, ktorá sa neodmieta . My sme sa stali Dobrými Manželmi a kým som si uzatvorila aktívne veci v Banskej Bystrici a definitívne sa presťahovala, trvalo to rok. Celý ten čas som aktívne za DM dochádzala, aby sme si tam pripravili všetko na to, aby sme mohli začať žiť spoločný život.
Cestovanie mi nevadilo, mala som o 22 rokov menej a tešila som sa na DM. Spočiatku som chodila košickou linkou a to bolo dosť , no, košický vodiči mali pocit, že my sme tam pre nich a nie oni pre nás. Boli to arogantní bulovia, ospravedlňujem sa za výraz, ale iné ma pri spomienke na nich, nenapadá. Neboli takí všetci samozrejme, len táto jedna posádka, bola teda štepená.
V tom čase, cestovali skôr študenti , čo študovali na univerzite v Mníchove, operkovský boom nastal až o trochu neskôr. To neboli pripité typy, s taškami plnými piva a borovičky, ktoré na Slovensku brali podporu a chodili na čierno umývať stavebným partiám, špachtle. To boli múdre deti, ktoré mali jednu chybu, cestovali za svojim snom, bez rodičov.
A páni vodiči sa k nim správali, ako ….no ešte aj po tých desaťročiach som sa naštartovala, keď si na to spomeniem. Raz mi jeden šofér, začal tykať, tak ako tykal aj tým študentom a začal ma cvičiť. Ty bláááho. Na ten moment som čakala a ani som o tom nevedela.
Pekne nahlas, nie nekričala som ani nič podobné, ale vravela som nahlas a pomaly, že si poprosím jeho meno a že si vyprosím, aby sa k nám správal, ako k stádu oviec, . A ako sa my správame k nemu s rešpektom, tak vyžadujem aby sa s takým rešpektom správal aj on k cestujúcim. My za neho plat nedostávame , ale on za nás áno a nech si uvedomí, že „jeb…..ý k…..t“ ktorého práve tak otituloval, preto, lebo zabudol, že si nechal pas v batožine v kufri autobusu a chcel si ho ísť zobrať (ešte pred odchodom zo zastávky), mu môže kľudne raz pozerať do očí, keď ho bude uspávať na operačnom stole.
Kolega toho dotyčného, sa naježil a ohromne odvážne mi povedal, že „mladá, klídek“ .
Už som sa s nimi nedohadovala.
Obišla som pár tých študentov, zobrala som si na nich kontakty a oznámila im čo chcem urobiť.
Po celú cestu bol už kľud a keď sme prišli na konečnú do Mníchova, tak som sa za tými pánmi vodičmi prišla a povedala, že som dala na jeho skvele mienenú radu, aby som sa ukľudnila, ale že ten pokoj, ktorý vo mne zavládne, keď sa zoznámim s ich nadriadeným, mi môžu len závidieť.
Aj som napísala sťažnosť, s pripojením kontaktov na spolucestujúcich s tým, že trvám na tom, aby som bola informovaná, ako moju konkrétnu sťažnosť na týchto mužov, budú riešiť.
Odpísali, mi, že to neboli ich zamestnanci, ale nejakí prenajatí či čo, a že už neuvažujú o tom, že budú využívať ich služby, pretože mali na nich už viaceré sťažnosti a ich konanie nie je v súlade s ich firemnou politikou a ospravedlňujú sa.
Bla bla, netuším či je to pravda, či nie, ale ja som s tým košičanom prestala chodiť. Pribudla nová busová linka s východziou stanicou v BB.
Mala jednu chybu.
Šesť hodín chodila po Slovensku!!!!!!!
Vážne.
V BB mala odchod o 15, 00 a na hranici v Bratislave sme boli o 21.00.
Táto linka chodila vrchom, išla do Martina, Žiliny, zbierala celé Považie, aj v Trnave sme stáli.
A viete čo?
Mne to nevadilo.
Ja som to brala ako taký výlet.
Chápete, nechcela som sa čo najrýchlejšie dostať z bodu A do bodu B, ale užívala som si to.
Bože aká som bola hlúpa.
Však mi to ani netrvalo dlho.
Asi na piaty krát, som už bola z toho na mŕtvicu.
Keď sme vyšli z BB a miesto na Zvolen, Nitru Bratislavu, kde by sme boli za dve, tri hodiny, sme to zvrtli na opačnú stranu, tak mi stislo už žalúdok.
Našťastie sa to vyriešilo ….ale to nechcem teraz opisovať.
Takto som v autobuse necestovala hádam aj 15 rokov.
Minule som si to vyskúšala po takto dlhom čase.
DM nemohol pre mňa prísť do Seliec a tak sme sa dohodli, že však pôjdem busom
Tri krát som presadala.
Ale bolo to rýchle, všetko na seba nadväzovalo. Autobusy nemeškali, boli klimatizované, vodiči a cestujúci nekonfliktní, v Bratislave ma dokonca prišiel odprevadiť na busík do Brna , Janíčko s ockom, takže to bolo aj s milou vsuvkou.
Do Jihlavy som prišla, len o necelú hodinu naviac, ako keby som išla autom
Keď som sa dnes vracala z Okrouhlíku naspäť do Seliec, som si dokonca našla autobus, ktorý išiel z Prahy, cez Brno, priamo do BB.
Výborný busík, sedela som na neslnečnej strane, klíma klímovala, cesta ubiehala.
Po prvú zastávku, a druhú , a tretiu, štvrtú, piatu………zase sme cestovali celým Považím a Handlovou a Prievidzou a neviem čím všetkým.
Už som to nebrala ako pred dvadsiatimi rokmi, ako výlet. Už som sa len chcela čo najskôr dostať z bodu A do bodu B. Nevšimla som si, že na Slovensku je povolená preprava medzi mestami a tak nado mnou stále viselo nejaké prepotené podpazušie a ….Cesta trvala toľko, ako keby som išla do Mníchova. S takýmto cestovaním som znovu skončila na niekoľko rokov, kým na to nezabudnem.
Celý týžden s DM na chate som si to nesmierne užívala a aby som DM vykompenzovala môj odchod, piekla som aj bublaninu, aj závin a teraz na záver aj mrkvové rezy, ktoré už boli takým darčekom na jeho sviatok, ktoré bohužiaľ spoločne neoslávime.

.

Suroviny:

Na hlboký plech o veľkosti 30 x 34 cm (vnútorný rozmer, nie vonkajší)
budeme potrebovať

Na cesto :

400 g mrkva očistená nastrúhaná
dve hrste orechov podrvených
4 vajíčka
230 g trstinový cukor
2 polievkové lyžice javorový sirup (ja som mala agávový)
230 ml olej
200 g polohrubá múka
1 balíček prášok do pečiva
1 čajová lyžička jedlá sóda
2 čajové lyžičky mletá škorica
štipka soli
trochu vanilkovej pasty Dr. Oetker

 Na krém
3x 175 g philadelphia syr
110 g práškový cukor
šťava z jedného citróna
3 polievkové lyžice roztopené maslo
1 polievková lyžica javorový (agávový) sirup

Postup 

Rúru zapneme na 180 stupňov.
Nastrúhame očistenú mrkvu. 
Môžeme to urobiť na veľkej slzičke, ale ja som ju zmixovala nahrubo v robote a tam som zmixovala aj orechy.

Do veľkej misy rozbijeme 4 vajíčka a vsypeme cukor.
Prešľaháme do penista.
Pridáme olej, sirup, sódu, prášok do pečiva, škoricu a soľ.
Premiešame.
Pridáme múku a prešľaháme.
Na záver pridáme mrkvu a orechy.

Cesto s mrkvou sa Vám bude zdať také strapaté a hrboľaté.

Budete si myslieť, že to nebude pekné po upečení. Nerobte si starosti, Všetko dobre dopadne.
Plech vystelieme papierom na pečenie a cesto vylejeme do plechu a rovnomerne rozotrieme.

Dáme piecť do vyhriatej rúry a pečieme cca 40 minút.
Po tejto dobe sa zdalo, že cesto mám upečené, aj drievko zapichnuté do cesta, bolo po vybratí suché, ale mne sa to cesto stále zdalo, také nepevné.
Pridala som na 200 stupňov a piekla ešte asi 10 minút.
To som sa už len sústredila na to pečenie, lebo som nechcela touto záverečnou fázou , niečo pokaziť, napríklad prihorením.
Upečené cesto necháme voľne vychladnúť.

Kým cesto chladne, pripravíme krém
Do misy presunieme krémový syr Philadelphia. Viem, že je dosť drahý a ak máte skúsenosť s nejakým, čo dokáže túto značku nahradiť, tak si spravte po svojom.
K syru pridáme javorový, v mojom prípade agávový sirup, práškový cukor a premiešame.
Pridáme citrónovú šťavu, a roztopené, vychladnuté maslo.
Vymiešame do hladka.

Cesto som rozdelila na tri rovnako široké pásy.
Manipulovalo sa s ním komplikovane.

Myslím, žeby bolo lepšie, keby som cesto dala do trošku väčšieho plechu.
Manipulovalo sa teda s ním komplikovane, ale s trochou šikovnosti a opatrnosti, sa Vám nepretrhne. A ak áno, tak ho jednoducho poskladajte ako puzzle.
Spodný pás položte na servírovaciu tácku, s ktorou môže ísť do chladničky.
Potrieme o trošičku menej , ako tretinou, krému.
Priklopíme druhým pásom.
Znovu potrieme o trošičku menej, ako tretinou , krému.
Priklopíme tretím pásom (mne sa pretrhol a nikto nič v konečnom dôsledku nezbadal)
Povrch a boky potrieme krémom čo ostal.
Dáme do chladničky, necháme dôkladne schladiť aspoň na dve, tri hodiny.
Najlepšie sa mi rezy krájali malým, pilkovým, stejkovým nožom z príboru.
Vedeli sa vysporiadať aj s orechmi.
Rez nenechávajte von a zakaždým keď nakrájate porcie, uložte ho znovu do chladu.
Cesto môžete pokrájať aj na 4 pásy, krém si rozdelíte a naplníte dva nízke kusy. . Tie môžete krájať na trojuholníčky. Budú to menšie rezy a jednoduduchšie na manipuláciu.
Jedla som veľa veľa mrkvových toriet, zákuskov, rezov ale tento mi chutí vážne hádam najviac.
No je to na Vás.

Už som si na to zvykla, ale spočiatku som , z niektorých označení múčnikov u mojej českej časti rodiny, zostávala trochu zmätená.
Prišla som predstaviť Mojej Dobrej Svokre, jej nastávajúcu 19 ročnú vnučku Radku :-).
Radka je moje dievčatko. Tiež je pripravená jesť v ktorúkoľvek dennú, či nočnú hodinu a rozdeľuje raňajkové, obedové, večerové jedlo a jedlo, ktoré môžeme nazvať „niečo medzi tým“. A pod raňajkami sme si vždy predstavovali, že bude chlebík, rožtek, čaj a hocičo k tomu.
Na rozdiel od Dobrého Manžela a ako som zistila, aj jeho Dobrej Maminky. DM si kľudne dá na raňajky pol plechu bublaniny, alebo tanier venčekov a keď má v chladničke k dispozícii zmes zákuskov, niet šťastnejšieho manžela, na celom tomto šírom svete. A toto on v pohode raňajkuje.
No a naspäť k tej zoznamovacej akcii.
Nastávajúca Dobrá Svokra, sťaby akčná žena, chodila každé ráno na nejaké športové aktivity do cviločnice, alebo do sauny, alebo rýchlu chôdzu po okolí mesta a tak.
A večer nám vraví, že ráno odíde na spining, či čo, a odtiaľ pôjde kdesi. A že na stole nám nechá na raňajky buchtu.
Nuž dobre.
Ráno vstaneme a na stole jablkový závin z lístkového cesta.
Pre mňa a Radku, niečo, čo si dáme po príjemných raňajkách, o hodinku, dve, ku káve 🙂
Tak hľadám teda tie buchty. Vedela som, že večer jej nič nekyslo, tak som myslela, že trebárs kúpila také tie, kúpenské buchty. Všetko som prehľadala.
A nič. Len ten jablkový závin z lístkového cesta.
DM zasvietili oči a nám dvom s Radkou, spadla čeľusť, keď nám vysvetlil, že toto je tá „buchta“
Tak nás zobral na raňajky do mesta.
No dlho, dlho som nešla pochopiť, že buchta je aj závin, aj ríbezľový koláč s posýpkou, aj tvarohový koláč aj bábovka a vlastne všetko. Aj ananásová roláda s pudingovým krémom a nazdobená kudrlinkami, bola buchta. Buchty, ako ich poznáme u nás, moja česká rodina vôbec nerobí. Aleže vôbec. Také tie na plechu, kysnuté a plnené tvarohom a slivkovým lekvárom a podobne, tak to u nich len v rozprávkach vidia. Neviem, či to nemajú radi, alebo to nie je u nich tradícia.
A potom tu máme „dort“.
Ja , čo pochádzam z cukrárenskej rodiny, považujem za tortu, múčnik, ktorý pozostáva z minimálne dvoch okrúhlych piškótových korpusov a naplnené nejakým jemný krémom. A táto torta býva potiahnutá buď čokoládovou polevou, alebo krémom, Povrch torty , býva niečím nazdobená. Dokonca nemusí byť ani okrúhla, skrátka na torte sú viditeľné korpusové vrstvy, striedané s krémom.
Tak som bola zmätená, že prečo chce Moja Dobrá Svokra, piecť na grilovaciu, rodinnú akciu, tortu a nestačí niečo jednoduchšie.
A potom upiekla mrkvový koláč v okrúhlej, tortovej forme. Taký ten , čo má piškót kombinovaný so strúhanou mrkvou a na ňom je vrstva mascarpónového krému s tvarohom. Čo o to, ten múčnik ona vie urobiť skvele a je fajný, fajný. Ako tortu, by sme ale v Selciach, tento múčnik, nazvali len v najbujnejšej fantázii, alebo keby sme chceli oklamať nejaké dieťa, ktoré má sviatok, a že sme mu upiekli „tortu“.
Tu musím spomenúť takú milú vecičku, vlastne dve milé vecičky.
Náš Janíčko autík, si uvedomil, že keď má nejaké narodeniny, alebo meniny, tak by mal dostať tortu. A bolo Janíčka a jeho rodičia aj sestrička aj on, prišli ku nám na víkend , na chatu na Okrouhlíku. Dobrá Teta Pavla upiekla jej povestný Loucký koláč. http://chalupnikovi.com/recepty/?p=6420. A keď ho už priniesla na stôl, ešte nepokrájaný, tak Janíčko znezdajky vykríkol „to je torta na meniny“. Ohromne sa nám uľavilo, lebo mu chudáčikovi, nikto tú tortu neupiekol. A tak môžeme považovať aj Loucký koláč, ktorý upečie DT Pavla, za povestný „dort“. Oklamaný Janíčko.
No a druhá vec, že ako sa dajú detičky oklamať.
Susedovci na chate, majú malého vnuka, ktorý oslavuje narodeniny, uprostred leta. A ten deň oslavoval svoje päťdesiatiny aj hospodský Milan, ktorý je veľmi populárny na Okrouhlíku s celou jeho rodinou. A na jeho oslavu , mu prišla hrať nejaká cimbálovka, potom aj nejaká miestna country kapelka. A na ten deň bol vyhlásený aj lampiónový, letný sprievod a vztyčovala sa vlajka a púšťali sa balóny a bublinky a všetky tie veci okolo. Bola to skrátka veľká sláva.
Celý víkend nám vyhrávala ponad rybník hudba, boli púšťané svetelné lodičky po rybníku, bol sprievod a výkriky „všetko najlepšie k narodeninám“ , a „živio živio živio“ a dokonca bol aj ohňostroj.
A na druhý deň nám malý susedko s rozžiarenými očkami vykladal, že mal včera narodeniny a na jeho oslave mu hrala aj hudba, aj svetielka boli, aj balóniky a všetci okolo oslavovali a dokonca mal aj narodeninový ohňostroj.
Keď na svojej oslave povedal, že má málo darčekov, tak mu jeho rodičia a prarodiča a teta, povedali, že to nemyslí vážne, veď aha akú krásnu oslavu aj s hudbou a atrakciami mu vystrojili.
Hádam, že tento rok už tá vlaňajšia oslava, prekonaná nebude. 🙂
No a naspäť k téme.
„Dortíky“ neviem zaradiť. To sa až tak v jihlavskej famílii nepoužíva, ale mám zato, že dortíky, bývajú nejaké šľahačkovo, krémové , veľké zákusky, ktoré sme u nás doma v Selciach, volali, zákusky a oficiálne sa majú volať dezerty.
Závin volajú, že je to štrúdľa.
Aj som sa chvíľu od toho vymedzovala, ale som s tým prestala, lebo mi to môže byť vážne jedno.
A nakoniec môj názor nemusí byť správny a ten závin sa zje, či je to závin, alebo štrúdľa.
Za mňa, štrúdľa je to, čo sa zaroluje a je to zo štrúdľového cesta, ktoré sa ťahá, alebo vyvaľkáva na tenko, alebo si kúpime hotové štrúdľové. Jedine nad čím váham, je tzv. filo cesto, či sa aj to počíta.
Do štrúdľového cesta nejde vajíčko.
Ale ako píšem, nechcem o tom polemizovať, pretože každá rodina má svoj jazyk a názvy a označenia .
Cieľom mojich rodín, ako slovenskej, tak aj českej , nie je aby sa niečo volalo správne, ale hlavne aby to chutilo skvele a zakaždým si na tom pochutíme.
Hlavne, že som pochopila konečne, že čo je čo.
Cesto na záviny , ktoré by mi vyhovovalo, som hľadala strašne dlho a keď som objavila tento recept, na topreceptoch u Mirči75, tak som ho vyskúšala, už len tak , zo zvyku, bez nádeje, že to bude niečo s čím budem spokojná.
Naviac, pokiaľ som si pamätala, táto dáma, vedela dobre variť a bola nápomocná dobrou radou, pretože vedela, čo robí.
Je to také zvláštne, ako Vám prejdú časťou života, ľudia s ktorými komunikujete na dennej báze, pár rokov a potom zrazu, zmiznú z nejakého dôvodu.
Bola to vtedy mladá mamička a mala dvojičky chlapčekov. Bola na materskej a všetko čo varila a piekla, fotila a vkladala ako recept na toprecepty, kde som sa veľmi angažovala, po istú dobu.
Bola to naozaj veľmi milá, mladá pani.
Po odchode z topreceptov som za sebou zanechala veľké množstvo takýchto internetových kamarátok. Za mnohými mi je ľúto, že to skončilo, ale človek ako starne, tak prestáva mať toľké kapacity na to, aby udržiaval všetky tie kamarátstva, akokoľvek som si myslela, že nikdy neskončia.
Dosť na to, cesto som vyskúšala a bolo to ono!!!!!!!!
Je fantastické, skvele sa s ním pracuje, a je chutné.
Už nerobím žiadne iné a ani raz ma nesklamalo.
Vďaka Mirča, nech si už kdekoľvek, verím, že sa Ti dobre darí a ostala si takou skvelou ženou, ako si Ťa pamätám.
Tento konkrétny závin považujem za takú letnú obdobu. Do náplne pridávam v lete k jablkám aj čerešne. Naše čerešne z dvora na Okrúhliku, nebývajú každý rok, čo je veľká škoda. Sú pevné a keď sú už naozaj na hranici prezretia, sú tmavočervené, až čierne. Keď ich vykôstkovúvam, alebo teraz keď ich zbieram po dvore, tak mám ruky, ako keby som si ich máčala v krvi. Sú fantastické.

Suroviny:

Na cesto :
400 g hladká múka
250 g maslo
1 vajce
150 g biely nesladký jogurt
štipka soli

Na náplň :
8 až 10 väčších jabĺk
v sezóne pridávam aj za mištičku čerešní
3 polievkové lyžice hrozienka (ak dávam čerešne, tak vynechávam)
2 alebo 3 polievkové lyžice trstinový cukor
pol balíčka vanilkového pudingu
citrónová šťava z celého plodu
hrsť orechov
kokos na podsypanie

Postup

Najprv si urobíme náplň, pretože budeme potrebovať, aby nám schladla.
Jablká ošúpeme, zbavíme ich jadrincov a bubákov.

Nakrájame na malé kocky a dáme ich do hrnca.
Ak máme čerešne, tak ich vykôstkujeme a pridáme. Ak nemáme, tak dajme hrozienka.

Čo sa týka cukru.
Najlepší recept na cukor,  Vám dá Váš jazyk. Dajte spočiatku povedzme dve lyžice a po udusení , si podľa seba pridajte. 
Ja som dala tri lyžice  trstinového a bolo to veľa. Čerešne už boli prezreté a neskutočne sladké, naviac som sa pomýlila a dala aj hrozienka. A jablká boli tiež sladké. Pridala som limetovú šťavu, ale príde mi to málo výrazné a tak som napísala do rozpisu skôr citrónovú.
No a dáme ešte šálku vody.
A ideme dusiť. Dusíme kým sa Vám zdá, že tie plody sú tak akurát. 
Nerobte ich na blato, pretože je lepšie keď je náplň definovaná tými kúskami ovocia.


Hlavne nenapĺňajte záviny surovými jablkami, aj  keby boli nastrúhané. Neušetríte tým nijaký čas, keby ste ich nechali surové.  Ušetríte si akurát nervy pri krájaní a potom pri podávaní, kedy náplň bude držať.
Ak budete robiť náplň s čerešňami, tak sa Vám logicky zafarbí.. Po tých tmavých čerešniach vyzeral závin, ako keby bol plnený dusenou, červenou kapustou 🙂

Ovocie púšťa šťavu, takže ja ju zahusťujem pol balíčkom vanilkového pudingu.  S prídavkom čerešní, musíme dusiť asi 20 minút a je pustené tej šťavy viac a   dala som teda celý sáčok.
Premiešame, necháme ešte asi minútu. Nakoniec dochutíme , ak treba ešte cukrom. 
Citrónovú šťavu pridajte vždy, pretože náplň ostane pikantná.
Nakoniec do náplne pridajte nahrubo podrvené orechy.
Do letného závinu, škoricu vôbec nepridávam.
Náplň odložíme a necháme ju vychladnúť.


Pripravíme si cesto.

V hlbokej mise, do skyprenej múky , pridáme maslo. Ak je mäkké stačí nadrobno pokrájať, ale ja ho nastrúham na hrubej slzičke. Časovo je to presne toľko isto, ako keby som ho mala krájať.
Pridáme jogurt a celé vajce a štipku soli. 
Nahrubo to premiešam, aby sa múka neprášila a preložím všetko na podložku, kde cesto rýchle spracujeme. Nehráme sa s ním.
Môžete ho začať vaľkať, hneď po spracovaní.
Rozdelíme ho na tri rovnaké časti.
Podsypeme múkou a postupne rozvaľkáme na plát.  Ten prvý som aj zmerala. Mal 32 x 27 a zdal sa mi tak akurát.
Plech vystelieme papierom na pečenie a pomocou valčeka, prenesieme plát na plech.

Plát posypeme trochou kokosovej múčky.
Tretinu plnky rozložíme neďaleko dlhšieho kraja plátu


a zavinieme, pomocou papiera, ktorý je na plechu.


Okraje zlepíme a zatočíme pod spodok závinu.
Takto postupujeme pri všetkých plátoch.

Povrch plátov zľahka potrieme olejom a vidličkou popicháme po celej dĺžke. 
Dáme piecť do vyhriatej rúry na 180 stupňov a pečieme nejakých 30 minút, kým nie je povrch závinov zapečený. Strážte si to podľa svojej rúry. 
Môže sa Vám zdať, že sú stále mäkké, ale oni pri chladnutí tuhnú .
Upečené záviny necháme vychladnúť!!!!!!!
Najlepšie sa mi krájajú malým,  príborovým,  pilkovým nožom na stejky

Dnes som si prečítala odkaz na mojom blogu od Aničky z Nitry.
Veľmi ma potešil aj keď sa netýkal mojich receptov, ale príbehov, ktoré píšem pred receptom.
Písala, že prečo viac nepublikujem a dávam si dlhé prestávky.
Viete, ja mám pocit, že už nemám čo sem dávať.
Všetko je už akoby, uvarené a upečené.
Generácia blogeriek, ktoré prišli po mne, sú iné.
Varia tak, ako im káže zrýchlený životný štýl.
Snažia sa predchádzať civilizačných ochoreniam, zmenou stravy.
Snažia sa variť tak, aby sa prispôsobili svojmu ekologickému presvedčeniu.
Uberajú na klasických surovinách, ktoré robia jedlo síce chutným, ale naskrze nezdravým.
Snažia sa vyhýbať lepku, cukru, alergénom, éčkam.
Ja sa im nečudujem.
To, ako sme varievali odnepamäti, zanechalo na nových generáciách ,katastrofálne následky.
Darmo si budeme nahovárať, že my sme jedli takto a takto a tu sme. Nie to nie je pravda.
A po starom sa už nebude nikdy variť.
Vidím to aj na mojej Dobrej Cerke, na ktorej je stále vidieť vplyv, že sa učila variť odo mňa. Ale už je to iné.
Prestala napríklad používať ocot.
Poviete si…no Bóže, je tam toho. Ale, viete si predstaviť šošovicovú polievku na kyslo, bez octu? A nie, žiadna citrónová šťava šošovicovú polievku nevylepší!
Jej syn, náš drahý autík Janíčko, má rozšírený ekzém a v stravovaní DC , vylučuje všetky agresívne príchute, čo ocot, bezpochyby je. A tak ho nepoužíva. Na evokovanie kyselkavej chuti, používa výhradne bobkový list, Keď som u nich varila, jemu som odliala bokom a pre nás som to ochutila po starom. A rodina už od toho odvykla, nechutilo to ani Dobrej Vnučke, ani Dobrému Zaťovi a Dobrá Cerka mala kyselinu, čo jej išla až hore krkom.
Je predpoklad, že Dobrá Vnučka Dorka, doopatruje Janíčka , keď už budú rodičia na pravde božej a ona v starom veku. Dorka už nikdy nebude variť šošovicu inak, ako bez octu. A naučí to aj svoje deti a vnúčatá.
Posunuli sa iným smerom, ako som ja.
Takže ak si my, staré gazdiné myslíme, aké sme úžasné kuchárky a všetci sa idú za našimi sviečkovými a pečenou krkovičkou a vyprážanými rezňami zabiť a keď sa pominieme, tak budú za našimi jedlami všetci plakať.
Zabudnime na to.
Neukájajme sa spomienkovými optimistom.
A je to tak správne, každá generácia žije svoj život, nie ten náš. A hlavne nevyčítajme im to. Ani my, už na zápražky a pečenie, nepoužívame bravčovú masť z vedra a nerozprážame pod praženicu, údenú slaninu. To bývali bežné raňajky u mojej starej mamy Betky (božtek do nebíčka).
A moje rozprávania a spomienky?

Božechráň, nechcem sa v žiadnom prípade prirovnávať k umelcom, ktorí niekedy hovoria o svojom bloku a darmo čakajú na nejakú tú múzu. To by bola arogancia. Ale vážne, niekedy stojí recept, len preto, pretože nemám práve inšpiráciu na rozprávanie.
Niekedy mám pocit, že už všetko bolo nieže dovarené, ale aj povedané.
A mám tiež svoje starosti, ktoré sa nejako kopia a napínam sily aby som to zvládla tak, ako sa patrí.
No a k blogu ako takému.
Pred viac ako desiatimi rokmi, mi boli obrovskou inšpiráciou, balkánske blogerky. Sledovala som ich dobrých tridsať.
Dobrá polovica z nich, už nevarí a dokonca už nie je možné nájsť ani ich blogy. Prestali platiť „nájomné“ majiteľovi internetového miesta, kde ho mali umiestnený .
A tie čo ostali, už tiež len tak „dobiehajú“.
Niekedy sa pozriem na nové footblogy, na nové blogerky a tento môj, mi príde oproti tých ich, zúfalo nemoderný, zastaralý.
A tie ich fotky, bože to je krása.
Tie moje sú hrozné proti tomu.
Ale je veľmi zaujímavé sledovať, ak sa mení štýl fotenia hotových jedál.
To čo bolo fakt veľmi veľmi cool, ešte pred troma rokmi, je už teraz také..no pekné, ale vidieť, že to už tak nejako…..nemá tú modernú agresivitu, ten šmrnc a esprit modernosti.
Takže tak je to.
Som vyhorená 🙂
V piatok som prišla zo Seliec na chatu na Okrouhlík. Prišla som naozaj len na pár dní, pretože aj po tých 22 rokoch manželstva, sme s Dobrým Manželom, veľmi neradi od seba odlúčení a využila som okno, keď som sa mohla zo Seliec uvoľniť. Tú ďalšiu nedeľu sa vraciam.
Keď som bola teraz v Selciach, priniesol z trhu Dobrý Brat Jožko, asi kilo čerešní.
Vlastne netuším koľko ich bolo, boli v takej tej veľkej, umelohmotnej krabici, čo používajú trhovníci.
Umyl ich a položil na stôl. Bola medzi nami a začali sme sa rozprávať a celú tú nádobu sme na posedenie zjedli.
Nikomu sme nedali.
Boli sme tam len my dvaja a čerešne a potom už len kôstky. Ani jedna nebola poškodená, ani jednu sme nevyhodili. Fakt ostali len čisté kôstky a pár stopiek.
V ten deň, ostal náš obed nedotknutý 🙂
A keby sme mali ešte jednu krabicu, možno zjeme aj tú.
Naša čerešňa na dvore chaty, tento rok zarodila.
Premeškala som dobu oberačky a tak nemám tohto roku zavarené nič.
Dobrá Teta Pavla mi písala, že mi zavarí a s veľkou obavou sa ma opýtala, že či vážne chcem, aby ich vykôstkovala.
Tak som jej povedala, že nemusí a tie kompóty nechám na chate.
Vôbec si neviem predstaviť, ako si dám nevykôstkovaný kompót k jedlu, Predstavte si, že oni aj pečú z nevykôstkovaných čerešní.
Za mňa, je to barbarstvo 🙂
Ale tie posledné čerešne, z tých najvyšších konárov, ktoré musel prísť obrať Michal, ktorý váži asi toľko, ako škorec a nepreborí sa na streche do chaty,
tak tie čerešne ma čakali v chladničke.
Keď som otvorila chladničku na chate a uvidela čerešne v dvoch hrncoch, vedela, som že ten jeden padne do môjho brucha. I stalo sa tak.
A dnes ochladilo natoľko, že som sa cítila na to, žeby som z tých čerešní
niečo upiekla.
Sú čierne a nenormálne sladké. Neboli prezreté a neboli na blato. Keď som ich odkôstkovávala, tak striekala z nich šťava, tmavá ako krv.
Dobrý Manžel si kázal urobiť bublaninu.
Ja bublaninu nemusím, a keď tak , len z červených ríbezlí. Ostatné ovocie, mi príde v bublanine veľmi mdlé. Ale čo DM chce, to DM dostane.
A predstavte si, že na blogu bublaninu nemám.
Začala som prezerať mnohé a mnohé recepty. Vyselektovala som, čo sa mi pozdávalo a dala dokopy vlastný recept, podľa toho, ako si myslím, žeby chutilo nám.
Tie recepty boli vložené hádam aj pred 10 rokmi na internet a bolo vidieť, že to boli recepty podedené. Viete podľa čoho som to vedela? Strašne veľké množstvo cukru tam išlo. Naozaj veľmi veľa. Dala som ho takmer o tretinu menej .
A som si istá, že mladá, moderná gazdinka, by na túto moju, už upravenú bublaninu, povedala….“dala by som tam menej cukru“! A mňa by trafil šľak.
Tak ja som uznanlivá a vôbec sa nečudujem, že sa varí už úplne inak. Ale niekedy sa pýtam, či nejaké frázy sa nehovoria len preto, lebo sa to už hovorí zo zvyku.
Ja vôbec nechápem človeka, čo mi povie, že ešte nemôže raňajkovať, lebo je na neho priskoro. Toto tiež beriem ako frázu.
Ja som pripravená začať jesť v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu, akonáhle otvorím oči. 🙂
No a potom si ten človek, čo mi tvrdí, že je priskoro na raňajky (konkrétne môj DM), vezme tanier mrveničkového koláča, alebo bábovky, alebo punčových rezov, alebo venčekov, alebo narodeninovej torty a toto raňajkuje.
Hlavne že je to princeznička s delikátnym žalúdočkom, čo skutočne musí nechať svoje telo prebudiť a precítiť a dopriať mu čas na to, aby sa naraňajkoval. A vzápätí na to, zje pol ananásovej rolády.
To nech si nechá. Ja sa kľudne zobudím o piatej ráno a urobím si obložený rožok s čajom a nechávajú ma tieto žalúdočkové starosti DM úplne chladnou. 🙂
Alebo. Príde nejaká manca k stolu s raňajkami, dá si pol rožku s bielym jogurtom, ktorý nedoje, pretože je „úplne plná“. Za mňa – fráza.
Tak ja netvrdím, že pre niekoho je táto bublanina veľmi sladká a netvrdím, že niekto nedokáže jesť hneď ako sa prebudí a už vôbec netvrdím, že niekto zje pol rožka a pol bieleho jogurtu a má pocit, že zjedol polku pečeného prasaťa..to ani náhodou, len si myslím, že niekedy sa to jednoducho povie len tak, zo zvyku.
Takže toľko k novému receptu.
Stará nemoderná bublanina.

Suroviny:

Na hlboký plech s vnútorným rozmerom 30 x 34
budeme potrebovať

6 vajíčok
280 g cukor krupicový
370 g polohrubá múka
pol balíčka prášok do pečiva
8 veľkých polievkových lyžíc teplá voda
10 veľkých polievkových lyžíc olej
strúhaná žltá kôra z jedného citróna
vanilková príchuť, ja používam pasta dr. oetker
tuk na vymazanie plechu
kokos, alebo múka na vysypanie plechu

Postup

Vykôstkujeme čerešne. Čím je ich viac, tým lepšie. V chladničke okrem našich bola mištička čerešní, ktoré nám dali susedovci. Boli svetlé a tak som ich zamiešala, aby boli pekne rôznofarebné. Po odkôstkovaní som mala plný hlboký tanier.
Rúru zapneme na 180 stupňov.
Vajíčka oddelíme na žĺtky a bielky do väčších misiek.
Bielky napeníme a pridáme k nim 80 g cukru. Vyšľaháme pevný sneh.
Ja preto začínam so šľahaním bielkov, pretože mi odpadne práca, umývať metličky. Ak by som najprv šľahala žĺtkovú masu, tak kým by som išla vyšľahať sneh, musela by som tie metličky dôkladne umyť v horúcej saponátovej vode, aby sa dôkladne odmastili.
Takto strčím zabielkované metličky do žĺtkov a nič sa nedeje. Naopak to nejde.
Žĺtka napeníme a pridáme k nim dvesto gramov cukru (všetko čo ostalo), prešľaháme do penista a pridáme teplú vodu.
Znovu dôkladne prešľaháme a pridáme olej.
Šľaháme  a pridáme napokon múku s práškom do pečiva.
Zmes zhustne.
Do masy nastrúhame žltú citrónovú kôru

Ja som pôvodne dala limetovú, ale prišla mi málo výrazná, takže do receptu píšem citrónovú. Nakoniec ochutíme vanilkovou pastou.
Premiešame a do cesta,  krátkymi rezavými pohybmi zapracujeme sneh.
Masa sa odľahčí.
Plech vymažeme tenučkou vrstvičkou masla a posypeme kokosom.
Zmes vylejeme do plechu a ľahkou rukou ju rozotrieme.
Po povrchu pokladieme čerešne.

Dáme piecť do vyhriatej rúry na 180 stupňov a pečieme cca 30 minút.
Strážte si to podľa svojej rúry.
Cesto je spevnené, oddeľuje sa od bokov a je po povrchu zapečené.

Múčnik vytiahneme a necháme vychladnúť, zľahka posypeme práškovým cukrom.