Dusené klobásky so zemiakmi v pive – írsky stew

Čo sa týka pohrebov , tak ja môžem ísť robiť plačku do akéhokoľvek kúta sveta. 
Spoľahlivo oplačem člena, jedno akého  spoločenstva, o ktorom som dovtedy,  nikdy v živote nepočula.
Keď umrel manžel Alžbety II., princ Filip, pri sledovaní jeho pohrebu v TV som plakala, ako keby to bol môj rodný otec.  A o Betke ani nehovorím, to som normálne , dobreže hlasným plačom, nebedákala za takou dobrou kráľovnou.
Čo sa týka pohrebov, tak moje detstvo bolo,  v tomto smere,  ohromne prajné
Môj rodný dom stojí pri odbočke na cestu, ktorá vedie na cintorín. 
Takmer každý pohreb išiel okolo nás a ja ako dieťa som , sledovala každú jamu, ktorú hrobári kopali.
Mala som potajomky skrytú, čiernu šatku, ktorú som premiestnila z mamičkinej skrine do mojej a akonáhle som počula biť pohrebné zvony, tak som si ju dala na hlavu a utekala,  čo mi nohy stačili na cintorín, aby som úbohého nebožtíka pochovala spolu s pozostalými. 
Mala som maximálne 7, alebo 8 rokov, tá šatka mi bola veľká, veď bola mamina. 
Bola taká, akože „hodvábna“. Tá sa nedávala na hlavu, ale na krk do kabáta.
Šmýkala sa ako šľak a neustále sa mi rozväzovala a tak som ju furt uťahovala,  z celej mojej detskej sily v rúčkach. Potom som ju začala zaväzovať na hrčku. Konce tej šatky mi viseli spod brady až po pás, a tým neustálym uťahovaním a rozhrčkávaním a  nežehlením, vyzerala skôr ako handra na čistenie topánok, a nie smútočná šatka.
To, ako som bola oblečená, som veľmi neriešila, veď som mala predsa smútočnú šatku na hlave.
Jeden pohreb ma zastihol maximálne nepripravenú, to som mala oblečené tepláky s teplákovou bundou. To sa mi zdalo strašne nedôstojné na takú udalosť, tak som si na tú teplákovú súpravu , obliekla také froté,  krátke,  šaty, ktoré mi ušila teta Anička , na dovolenku k moru. 
Vyzeralo to ako šatová zástera a vzor na tých šatách, bol vskutku…..pestrý.
Jačavý oranžový základ s veľkými rôznofarebnými kvetmi.
Videlo sa mi to, že vyzerám ohromne.
A utekala som, čo mi nohy stačili, aby som to neprešvihla.  Tie  rozstrapkané,  zhúžvané konce  šatky, za mnou viali, ako šarkanov chvost.
Už boli všetci okolo hrobu a nič som nevidela, takže som si našla perfektné,  strategické miesto.
Postavila som sa na úplný  vrch kopca tej hliny, ktorá bola navŕšená vedľa hrobu.
Môžem povedať, že som bola od šťastia celá bez seba, lebo som,  prisahám,  videla všetky farárove plomby a vdovine sople, tak ako na dlani.
Týčila som sa nad celou tou,  čiernou masou ľudí, v mojej froté šatovej zástere v karibských farbách, ako maják dobrej nádeje.
A mala som obuté tenisky a ako som tam stála, tak sa mi nabrala do tej tenisky hlina.
Tak som si tam kľukla na tej kope a začala som si tú hlinu vysýpať, pomedzi spevu „Už ma obkľučujú smrteľné tóny, úzkosti záhrobia“ a modlitbami som si dala do poriadku moje tenisky a znovu som nahodila smútočný postoj pozostalej, s dôstojne zopätými rukami.
A potom sa tam náhle objavila strynka Beta a stiahla ma z tej kopy a poslala domov.
A o pár dní sa stretla niekde s mamou a tá ma tak zbila, že až.
Uznajte, za to, že som bola pozostalá som dostala bitku, vtedy sa ozaj deti bili za hocičo. 🙂
Zabavila mi šatku a zakázala pohreby.
Radka, Dobrá Cerka, ako sa zdalo, podedila po mne túto morbídnosť a milovala chodiť na cintoríny. Pohrebov sa veľa nezúčastnila, ale Dušičky boli jej .
V extáze behala okolo pomníkov a vykrikovala  “ a tento umrel ako, a čo mu bolo, a preč nemá fotku ……..“
A plačka tiež môže byť spolu so mnou.
Raz sme boli na cintoríne v Selciach a stretli sme Olinku Styčku, ktorá nedávno predtým pochovala muža Paľa.
Bola tam so mnou mamička a aj Dobrá Cerka, ktorá už bola dospelá a žila v Bratislave (aspoň sa mi zdá, namojdušu si nepamätám presne kedy ten Paľko umrel)
Oľga je vyslovený rozprávač. Ona má ten dar, že dokáže opísať, ako tečie v jarku močovka, takými slovami a prirovnaniami a tým svojim pekným hlasom, tak , že ju počúvate so zatajeným dychom  a s otvorenými ústami. 
Keď sa u nás v dome páralo perie, tak som vždy trvala na tom, aby menovite Oľgu vždy zavolali a vždy som si sadla oproti nej, lebo to bolo s ňou super. 
No a ja som Olinke vyslovila sústrasť, lebo som už bývala mimo Seliec a na pohrebe som nebola.
A Oľga nám rozprávala posledné Paľove dni a deň skonu.
Bože.
Chcelo sa mi umrieť od žiaľu a bôľu nad Paľom, ktorého som nevidela hádam aj 20 rokov, nepočula a nevedela som o ňom nič, len to, že umrel.
Plakali sme všetky štyri,  tak hlasným plačom, sa pri nás zastavila aj tetka Vicianka, že či neumrel niekto ďalší. A keď zistila, že oplakávame Paľa, pochovaného pred mesiacom, ktorý bol ťažko chorý a tak nejako sa jeho skon očakával,  tak nás potľapkala po pleci a išla svojou cestou.
Keď sme skončili, Oľga odišla a my sme si navzájom popožičiavali mamičkinu vreckovku, lebo svoje sme nemali a tak sme sople mohutne vsiakavali do seba.
A vtedy Radka, úplne zlomená a vyčerpaná od vzlykov,   vyslovila legendárnu vetu : “ A kto to bol tá žena?“
Je to moje dievčatko 🙂
A teraz už vážne.
Mám obrovské šťastie, že okrem vzdialenejších príbuzných, ktorých som nevidela aj 20 rokov a tak ten tŕň straty nebol, natoľko ostrý, žeby som to nevedela uniesť (odpočívajte v pokoji Strýčko Jano, Strynka Želka, Strynka Anča, Strynka Milka, bratranec Ján a Jozef, ujo  Maliar, babička Martička) , som nestratila ešte nikoho z tých úplne najbližších.
Moji rodičia sa dožívajú požehnaného veku deväťdesiatnikov a rodiny brata a moja a rodiny našich detí sú zatiaľ kompletné.
Bohužiaľ sa už rúbe v mojom lese a stratila som niekoľko spolužiakov, kamarátov a dobrých priateľov.
Každá smrť ma zasiahla a oplakala som ich, nie preto, že som plačka, ale preto, že ma s nimi spájali spomienky, kamarátstvo, priateľstvo a ich strata bola pre mňa šokujúca.
Vždy ma mrzeli veci nepovedané, ktoré sme si nestihli povedať, alebo sme sa už toľko nevyhľadávali a mali sme svoje starosti.
Ale čo ma nakoniec šokovalo tak veľmi, že som sa rozhodla o tom napísať aj sem, boli dve úmrtia, ktoré ma zasiahli tak veľmi, že to vôbec nedokážem pochopiť. Nie preto, že tie úmrtia prišli, ale preto, že sa ma tak veľmi dotkli, že na to musím stále myslieť. Aj po rokoch. 
Nesmejte sa mi, ale ja skutočne neviem pochopiť ako veľmi sa ma dotkla smrť, Karla Gotta.
Aby ste chápali. Nie som a nikdy som ani nebola , jeho obdivovateľka. Týmto typom hudby som skôr opovrhovala. Hudobne som úplne niekde inde a jeho život som nesledovala. 
Vedela som, že umiera. Verejnosť o jeho chorobe vedela a umieral rok. Jeho smrť nebola pre nikoho prekvapením. 
A predsa som zostala po tom oznámení len sedieť a bezmyšlienkovite hľadieť pred seba. 
Človeku sa vryje do pamäti len málo situácií, v akej ste boli, keď ste sa o niečom dozvedeli.
Ja napríklad presne viem , kde som bola,  čo som robila, keď som sa dozvedela o teroristickom útoku na Dvojičky,  ale neviem, čo som robila v deň keď sa narodila moja najmilovanejšia vnučka Dorka, dievčatko pre ktoré by som si dokázala otvoriť hruď a vybrať srdce. Ale aspoň narodenie milovaného vnuka Janíčka, zachránilo moju česť Omky, pretože to viem, celkom presne kde som bola. Sedela som v aute a išla som do Bratislavy, opatrovať rodinu porodenej Dobrej Cerky.
Viem ako som sa dozvedela, že Dobrému Manželovi umrela Babička Martička. Ale o ostatných neviem nič. Ba nie, viem, kde som bola a kto mi povedal, keď umrela Strynka Milka.
Ale viem, ako som sa dozvedela o smrti Karla Gotta. Nepochopiteľné.
Jeho smrť mnou tak nejako ľudsky otriasla. 
No a druhá smrť.
Na topreceptoch som si našla veľa kamarátok  a medzi nimi bola aj Iljuša.
Osobne sme sa nepoznali. Neviem ako znie jej hlas. Dokonca sme neboli ani v pravidelnom dennom kontakte.
Písali sme si cez súkromné správy, neboli to  emaily.
A ona umrela.
Mala nevyliečiteľný syndróm, ktorý jej ale umožňoval pohodlne žiť,  za určitých podmienok.
A ona nakoniec umrela.
Umrela vlastne náhle, pretože nikto nejako nepočítal, že to nakoniec môže prísť.
Nerátala som sa ani medzi blízkych, ani vzdialených pozostalých, dozvedela som sa to zo správy, ktorú napísal jej syn , na FB profil. 
Nešla som túto smrť pochopiť, 5 dní predtým sme si písali, ako keby nič a keď si čítam spätne tieto správy, tak stále to cítim ako stratu. 
Vedeli sme o sebe veľa dôverných vecí a radili sme sa. Bola prvý človek, ktorý mi povedal, že áno, vyzerá to vážne tak, že Janíčko je autista, mala s tým isté skúsenosti a bola mojím prvým človekom, ktorý mal s týmto niečím kontakt , nielen s čítania článkov.
Milovali sme Britské Ostrovy, ja Škótsko, ona Írsko a neustále sme hovorili, že raz keď obidve schudneme, tak pôjdeme spolu do Anglicka.
Jej smrť tak veľmi mnou otriasla, že som sa nemohla z toho spamätať. Stále sa nemôžem. Už nemyslím na ňu pravidelne, tak ako prvé dva roky. Na Lá Fhéile Pádraig, jej vždy zapálim sviečku.  Stále za ňou smútim a stále tomu nemôžem uveriť.
Ilonka dávaj na nás pozor a pozdravuj Sv. Patrika
Ilona Čamajová + 22. marec 2018

Tento recept je na írsku nôtu a kvôli tomu dlhému entrée, viete prečo som ho uvarila práve teraz. Dokonca som tak veľmi myslela na Iljušu, že som si vôbec nevedela rýchle zadať,  ako mám nazvať fotky jedla, keď som ich ukladala, tak som ich nazvala iljuša. 
Poslal mi ho DM a je od kuchára „Džona“.
Neviem, či to vôbec v Írsku takto varia. Džon je Američan a ja vlastne ani neviem, či sa on skutočne volá John, alebo prečo ho voláme kuchár Džon. On jedlá ktoré varí, varí intuitívne, tak ako si myslí, žeby to mohlo tak byť a občas sa mu to fakt podarí a DM ho miluje. Ja som obozretnejšia.
Nevarí sa mi podľa neho dobre. A nepoužíva metrickú sústavu a  je nesmierne rozvláčny a má otrasnú melodiku hlasu. A všetky jedlá akoby prerobil na americké.  A to musíte uznať sú zásadné nedostatky kuchára 🙂
A naviac toto je pivný recept.
Hneď som vedela ako to bude chutiť. Ako zemiaky a párky uvarené v pive. A bude to horké a také o ničom.
A viete čo?
Mýlila som sa. Keby som to nebola presolila, tak je to dokonalosť sama.  Presolila som to, lebo som nedávala pozor, nie preto, že Džon to dodžubal. 
Neviem, prečo je to také dobré, hoci by vôbec nemalo byť, podľa môjho očakávania. 
Toto jedlo automaticky zaraďujem do nášho rodinného jedálnička. 



   
   

Suroviny:

Na dve porcie budeme potrebovať :
500 g sviežich neúdených klobások
700 g malé zemiaky
100 g prerastaná slanina
200 ml pivo guinness (alebo iné čierne pivo)
1 veľká cibuľa
4 cesnakové strúčiky
1 mrkva
2 veľké orechy maslo 
2 polievkové lyžice olej
1 čajová lyžica sušený tymian
1 čajová lyžička soľ
čerstvo drvené korenie
lyžička nové korenie + 1 bobkový list
čerstvá petržlenová vňať



Postup

 

1 – Suroviny pripravíme k vareniu.

Zemiaky, mrkvu, cibuľu a cesnak ošúpeme.
Zemiačiky vyberajte malé a len ich prepolíme. Ak máte len veľké, tak ich nakrájajte na primeranú veľkosť.
Cibulu a mrkvu nakockáme, cesnak naplátkujeme a slaninu nakrájame na malé hranolčeky. 
Klobáskam po celej dĺžke poprepichujeme črievko. Klobásky určite musia byť neúdené.

2 – Pripravíme si základ


Do hlbokého kastróla dáme rozohriať olej a pridáme  hranolky slaniny, ktoré rozškvaríme do priehľadna . Pridáme cibuľu a mrkvu. Premiešame a minútku restujeme. Pridáme cesnak, nové korenie a bobkový list. Restujeme ďalšiu minútku.
Pridáme hrudu masla, necháme ju roztopiť.


 

 

3 – Do tohto základu hneď ako sa maslo roztopí, pridáme zemiaky.


Pridáme lyžičku soli a veľkú lyžicu sušených tymianových lístkov.


Premiešame naozaj dôkladne a na 1 minútu dáme pod pokrievku aby sa všetko spoločne prehrialo.

4 – Prilejeme pivo a necháme znovu prehriať

Doporučujem to pivo dopredu otvoriť a naliať do pohára, pretože bude peniť.



 

 

 

 

 

 

5 –  Pridáme klobásky
Dolejeme horúcou vodou tak, aby bolo všetko takmer ponorené. Ak máte domáci vývar, tak kľudne použite ten, ja som dala len vodu.





6 – Privedieme k varu.
Akonáhle začne vrieť, prikryjeme pokrievkou , stíšime zdroj tepla na minimum a dusíme 3 (!) hodiny. Vážne tri hodiny.
Náš kuchár dával hrniec do rúry.
On robil z dvojnásobných surovín pre 4 ľudí a tak mal ten kastról ozaj veľký a v tej rúre to robil na 175 stupňov 4 hodiny.
Ja som mala sporák úplne voľný, pretože som nevarila nič iné a tak som zvolila radšej hornú platňu a nie rúru.

Neviem prečo to bolo také skvelé jedlo, vážne netuším. Podľa mňa to také vôbec nemalo byť a teraz by som mala písať, že fajn pre milovníkov piva, ale ja sa k tomuto receptu vracať nebudem.
Bože odpusť, ale bolo to vážne fajné. Neviem, či som kúpila naozaj dobré klobásky, alebo čím to bolo.
No a s tým presolením.
Dala som miesto malej lyžičky veľkú polievkovú lyžicu a ani som to nemerala, len som to rovno sypala, bohvie koľko som tam toho v skutočnosti nasypala. Bolo to vskutku ako v soľných doloch.
Takže som urobila celý , nový základ bez slaniny a mrkvy. Preložila som do neho zemiaky a klobásky, doliala som asi 100 ml piva a trochu vody, z tej slanoty slanej som pozbierala lyžicou trochu tuku a nechala na jednu bublinu prevrieť. Ta som to zachránila.
Keby som to nepresolila, tak to mohlo byť azda ešte aj lepšie.
Podávame s chlebom a posypané nasekanou petržlenovou vňaťou.

2 názory na “Dusené klobásky so zemiakmi v pive – írsky stew

  1. Zlatica

    Zdravím, rada sa inšpirujem vašimi receptami a rada si prečítam vaše „úvodníky“. Sú veľmi milé a vtipné. A tento ma teda dostal. Ďakujem, Zlatica

    1. vybusna Autor

      Veľmi ďakujem za milú reakciu, ktorú obzvlášť rada čítam, pretože sa voláte ako moja mamička

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.