Keď som začala vnímať módu , v našich socialistických obchodoch nebolo veľmi čo vyberať.
A nie, nie je to fráza, ale holý fakt.
Všetko čo sa kupovalo, kupovalo sa cez nejakých známych.
Počnúc pančuchami a autami končiac.
Prišla móda čiernych pančúch. Bože môj, nikde ich nebolo dostať. Moja spolužiačka Anička Ivácková a Libuška Rusková, tým bolo hej. Ich maminky pracovali ako predavačky v galanterke. Ale boli prajné, dopriali aj nám a keď doviezli do obchodu čierne, tak sme mali všetky kamarátky.
Alebo, keď išli predávať na Radvanský jarmok, tak nám tieto maminky odkázali, že do stánku naskladnili aj koženkové bundičky a máme si prísť kúpiť.
Pamätáte sa na ne? Boli ako keby do pása a od pása bol naložený taký široký pás, ako keby sukňa, alebo volán, alebo neviem ako to mám popísať. A mali veľké gombíky a široký golier s fazónou. A kto nemal na tom golieri pripnutú kytičku umelého ovocíčka, alebo kvietkov, tak bol módny barbar a bez takej kytičky ani nemalo význam chodiť do kostola, lebo to bol strašný dešpekt od všetkých dievčat čo sedávali pred kostolnými lavicami, na lavičkách. Ja som takú nosila, aj na uštrikovanej baretke, čo som v nej nosila igelit, aby mi na hlave robila dôstojnú pufku. Šušťala som pri chôdzi a mávala som orosené vlasy.
Ale aj ja som mala šťastie v tomto smere. Moja mamička bola cukrárka v cukrárenskej výrobni a všetky predavačky potrebovali raz za čas, upiecť veľmi rýchle tortu, alebo škatuľu zákuskov. A všetky sa navzájom poznali a tak som mala aj ja možnosť, chodiť v podpultovkách oblečená.
A potom som začala pracovať na Okresnom národnom výbore, odbore územného plánovania. To je tam, kde sa vybavovali stavebné povolenia, územné rozhodnutia a vyvlastňovali sa pozemky. Tak, ja som tam bola , príliš malá rybička, a bola som tam obyčajná sekretuša. Ja som tie rozhodnutia len písala.
Ale, na voňanie, som používala výhradne deodorant Impulse a dokonca, som si mohla vybrať aj farbu, akú som chcela (bordový Red Pantera) a umývala som si zuby, zubnou kefkou Jordan a nosila som igelitky z tuzexu , značky jeans Wildcat.
Bože môj, to bola strašná doba.
V Maďarsku povolili v tom čase, súkromné podnikanie v malom a tak tam vznikalo strašne veľa trhovníkov s handrami, okuliarmi, topánkami, platňami a bohviečímvšetkým.
Chodili sme odtiaľ s plnými taškami a naviac so sklenenými, litrovými fľašami Coca coly, ktoré nám trhali rúčky na tých taškách.
Keď som mala 17 rokov, otehotnela som, vydala som sa.
Kočík mi poslali Egon s Evou z Drážďan a bola to absolútna bomba. Podľa toho kočíka ma poznali všade.
A potom v Selciach, keď otehotnela nejaká moja kamarátka, tak Egon s Evou, poslali aj im a boli svetové, aj oni.
Ponožtičky pre bábätká, také tie rozkošné, froté z Číny, čo boli tiež len pod pultom, tak som mala hádam za krabicu. Aj výbavičku, podpultovú som mala. Perinky, zavinovačky, vankúšiky, paplóniky, mi ušila krstná mama a vyšila moja sesternica , Martuška Cabanová, výstavným dierkovaným spôsobom, ako madeira. Bože a prach na pranie!!!!! Už som zabudla na tú značku. Ten bol tiež k nedostaniu a bývalá svokra mi ho priniesla celú, tú kartónovú krabicu, čo sa z nej vykladal do regálu. No. Neprišiel do regálu, ale ku nám do práčovne.
Rodičia môjho ex a musím priznať, že aj moja mamička, boli takí, latentní malomeštiaci.
Takí, čo vzišli z veľmi chudobných pomerov a z nejakého dôvodu si, finančne, veľmi polepšili.
Moja mamička piekla a môj exsvokor bol vedúcim, vo veľmi lukratívnom odbore, kde ste sa bez známosti, nepohli ani o krok.
A tak si mohla aj moja rodina a aj ich rodina, takpovediac dopriať.
Mali na to, ale nevedeli, ako s tým narábať a tak to bolo také úsmevné.
Keď som mala privítanie detí do života a fotili nás, bolo teplo, všetci sme mali oblečené ľahké oblečenie, krátke rukávy a exova mamka mala na tých, letných šatách prehodený kožušinový golier z líšky, ktorý nosievala na zimnom kabáte. Vôbec som to nepochopila, ale nikomu to neprišlo divné. Asi sa štylizovala do hollywoodskeho outfitu. Ešte aj paprčky jej z toho goliera , na tie krimplenové šaty, viseli.
A moja mamka, kým sme odišli na MNV, rýchle zalievala čokoládou nejaké zákusky a potom si narýchlo namaľovala rúžom pery . Nechty mala také špinavé z tej čokolády, ako keby práve vyfárala z bani, ale mala narúžované ústa.
Ja sa z nich nevysmievam a nie som krutá, len skrátka spomínam s láskou.
No a exova rodina, mala rodinných priateľov v Šahách. Pán bol presne na tej istej pracovnej úrovni ako bývalý svokor.
Takže tiež mali z čoho.
Áno, boli aj oni malomeštiaci, ale pani bola taká….rozhľadenejšia a viac rozumela, minimálne móde. A nezbierala porcelán so zlatým pásikom a poháre zo Zlatej Zuzany, ale ružový a na jedálenskej, ružovej súprave aj jedli v obyčajné, pracovné dni a ja som sa bála odrezať si na ňom rezeň, či ho nerozbijem a nemala na konferenčnom stolíku, prestrenú dečku, vyšívanú, krivou ihlou, ale mala ho podsvietený a s doskou z lešteného malachitu.
Bola to krásna pani a ja, tak upravenú dámu, som jakživ nevidela.
Taká slovenská Sue Ellen Ewing.
Oni nám zohnali spáleň, na tú dobu nevídanú. Aj oni mali presne takú istú. A pán nám tvrdil, že na Slovensku sú len tri. Či to bola pravda neviem.
Neviem odkiaľ bola, ale bola taká zaujímavá a nadčasová, že prisahám Vám, že šatníkové skrine mi slúžia doteraz a nikto by nepovedal, že sú staré 43 rokov. Sú skvelé a stále nemám v úmysle ich vymeniť.
No a, s pani som mala ísť na nákup do Budapešti, aby mi pomohla vybrať zimné vecičky na bábätko. Bola som v piatom mesiaci a prišlo mi veľmi nevoľno a tak som ostala u nich v byte a ona išla sama. Akurát som jej dala peniaze a okrem rôznych vecí, som ju poprosila aby mi kúpila paletku tieňov na oči, vo farbe hnedej. Ona mi pozrela do očí a vraví, hnedú v žiadnom prípade, tebe jedine zelené. A predstavte si, že zelenú paletu používam doteraz.
Ja som sa rozviedla a o tých ľuďoch som už nikdy viac nepočula na celých 43 rokov.
No a predstavte si.
Tento víkend boli u nás na chate vnúčatá aj s rodičmi na návšteve. A boli sme sa naobedovať v Mlýne.
Pred časom, sme prestali chodievať do tohto zariadenia, pretože ich terasa je postavená na žumpe a veľmi zle to tam urobili a je tam smrad. Personál tvrdil, že je to tým, že tam majú stojací rybníček, ale všetci vieme, že je to žumpa.
Kuchyňa je skvelááááá, ale čo z toho, keď to tam smrdí. Teda smrdí to na tej terase, ktorá by inak bola veľmi fajná. . Tak ostávame v reštaurácii vnútornej, ktorá nie je útulná. No všetko zle…. okrem jedla.
Tentokrát sme im znovu dali šancu, že to možno už nejako vyriešili.
Nevyriešili. Z terasy sme znovu zaspätkovali dovnútra.
No a obsluhoval nás Slovák. Ku Slovákom som ja veľmi zdieľna a hovorná a pustila som sa aj s ním do reči. Bla bla bla bla bla…a odkiaľ ste?
Zo Šiah.
Fíha. Tam som poznala jednu rodinu, ale je to už skoro 45 rokov a už ani netuším ako sa volali. Pán pracoval ako bla bla bla, pani bola veľmi krásna žena a mali dve deti čo sa volali bla bla bla.
Čašník : „Jasné, volajú sa takto a sú rozvedení už roky rokúce, a ich deti sa majú takto“
Strašne ma vždy potešia takéto veci. Dvaja úplne cudzí ľudia, z rôznych častí krajiny , v cudzom svete, sa stretnú a majú spoločného známeho.
Dobrý Manžel to nevie pochopiť, ako sa mi môžu stávať takéto veci. No stávajú.
Doma som sa pozrela na fb profily, tejto rodiny a zistila som, že pán aj pani minulý rok umreli. Deti, vďaka tomu, že jeden mal pred tými desiatkami rokov, 14 rokov a druhý rok, som pochopiteľne vôbec nespoznala.
Očividne sa rodine, po revolúcii , prestalo tak dariť, ako dovtedy. Minimálne to tak vyzeralo, ale je možné že sa úplne mýlim.
No a tak sme si dali vynikajúci obed v neútulnej reštaurácii a pozerali sme cez sklenenú stenu, na ľudí na terase, čo netušili, že si idú sadnúť na krásne miesto s výhľadom na malý rybníček a stromy a lúku, ale do smradu.
Dobrá Cerka Radka s Dobrým Vnukom Janíčkom , si okrem iného, dali hrachovú polievku a tak nádherne voňala a vyzerala, že mi prišlo ľúto, že som si ju nedala aj ja a hneď som ju aj uvarila.
Jednu hrachovku, tu už mám, ale táto je iná a mám zato, že jednoduchšia.
Taká chatárska.
A je skvelá, pochutili sme si.
Čo, ale je bezpodmienečne nutné, k jej uvareniu, je čerstvá vňať ligurčeka.

Suroviny:

Na 5 porcií budeme potrebovať

250 až 300 g suchý, polený, žltý hrach
2 nôžky párok
veľká kytica čerstvého ligurčeku
100 ml sladká smotana
2 rožky od včera
veľký orech masla + 3 polievkové lyžice olej

Postup

Do hrnca vložíme, prepláchnutý žltý, polený hrach. Samozrejme, môže byť aj nepolený, alebo zelený, ale ten sa varí o niečo dlhšie. Keďže hrach nenamáčam, tak používam ten žltý, polený a ten sa mi uvarí veľmi rýchle.
Hrach zalejem asi dvoma litrami vody a vložíme naozaj veľa ligurčeka a plytkú lyžičku soli.
DM vypestoval na chate už celkom slušný krík, tejto úžasnej bylinky a nalámala som tú najhrubšiu stonku, úplne celú.
Pridáme lyžičku soli.
Varíme, pokiaľ sa hrach neuvarí do mäkka. 
Kým sa hrach varí, rožky pokrájame na malé kocky. 
V panvici rozohrejeme maslo s olejom a opečieme kocky, do zlata.
Hrubé kusy stopiek od ligurčeka som vybrala, ale lístky som nechala.

Hrach,  zmixujeme  ponorným mixérom
Do polievky vložíme,  na tenké kolieska, nakrájané párky a vlejeme smotanu.
Necháme prevrieť na jednu bublinu a vypneme.
Tým že som hrach zmixovala, tak mi polievka zhustla a doliala som ešte vodu. Necháme polievku chvíľu postáť, pretože sa Vám bude zdať, že je stále riedka, ak trošku schladne, tak aj zhustne a budete mať srdce na mieste.
Na ozdobu som ešte nakrájala lístky ligurčeka a posypeme krutónkami.