Čo mi pamäť siaha, tak paradajkovú polievku a plnenú papriku v paradajkovej omáčke od mamičky , som milovala, milovala.
Od malého dievčatka.
A potom som sa stala školáčkou a prišla moja, prvá paradajková polievka v školskej jedálni.
Určite mi oči zasvietili, ako som sa na ňu tešila.
Prvá pochybnôstka prišla s tým, že miesto ryže, boli v nej ako závarka, nejaké cestoviny.
Cestoviny?????
No nič. Zmierila som sa s cestovinami.
A potom to prišlo.
Celá som sa zvraštila. Preboha, tá polievka bola sladká.
Sladká!!!!!!
Vec pre mňa úplne nepochopiteľná.
Nabrala som si , nič netušiac, tej polievky úplne, úplne plný tanier a učiteľský dozor nado mnou stál a dohliadal aby som to zjedla.
A to bolo prvý a posledný krát, čo som v školskej jedálni a v reštauračných zariadeniach vôbec, jedla paradajkovú polievku.
Teda v reštauráciách mala honosnejší názov , že vraj „milánska polievka“.
Milánska polievka spočívala v tom, že to bola sladká paradajková a na dne taniera sa krčila gundža nataveného syra, ktorý bol na oštaru.
Neraz som videla spolujedáka, ako sa s tou gundžou pasuje. Nezmestila sa na lyžicu, nedala sa rozkrojiť, musela sa tá beztvará hmota syra zjesť naraz , napchať si ju do úst, žviakať a jeden koniec syra mať niekde v pažeráku a druhý stále v ústach. A potom vychlipkať sladkú, červenú vodu.
Ach jo! Naše socialistické reštaurácie a podistým aj veľa posocialistických.
Alebo.
Mamičkina najmladšia sestra Monika, sa vydala do Spišskej Novej Vsi.
A jej švagriná bola o dva roky staršia ako ja. Hanka.
Ohromne sme si rozumeli. Teda stále si, pretože sme kamarátkami doteraz.
V Spišskej som bola pečená, varená…a tých zážitkov!!!!!!!!!!!!!!!!!! Ale o tom inokedy.
Naspať k polievke.
Znovu som bola na nejakých , letných vakáciách u Moniky a spolu aj s Hankou , samozrejme.
A Monika uvarila polievku. Paradajkovú.
Bez žiadnej pochybnosti , som si s lyžicou sadla za stôl a čakala na tú polievočku tralalala.
Ježiši.
Ona tú polievku, nejako dolievala miesto vodou, mliekom!!!!!!!!!!!!!!!!!!
A keď postála, už uvarená, tak sa na tej polievke, dokonca vytvorila kožka, ako na mlieku.
V živote na to nezabudnem, ako prešiel po mne mráz.
To bola veľká , veľká krivda.
Kto mohol očakávať takúto vec, keď boli sestry. Veď mali rovnako variť , nie?!!!!
Neviem kto to Moniku naučil, ale Monika s Maťom a Hankou sa najedli do popuku.
Malý Peťo, čo nejedol vôbec nič , a ja, čo som očakávala krásnu, kyslastú, červenú, paradajkovú polievku s ryžou, sme nejedli.
Ani som sa nemusela pýtať, že či ju aj sladí. Kto dáva do paradajkovej polievky mlieko, tak ju musí aj sladiť pochopiteľne.
A veruže ju aj sladila.
Mamička vôbec nesladila, tú kyslosť vraj vyvažovala, našim domácim kečupom.
Mne ten kečup nechutil a tak som ho ani nejedávala a ani nemala v mojej domácnosti a paradajkovú som varila bez domáceho kečupu a bez cukru.
A vychovala som na takejto aj Dobru Cerku.
Varievala som ju veľa a často, fakt sme ju mali radi.
Časom, keď som si mohla dovoliť kúpiť syr granu, tak som ju posypala týmto syrom, alebo som nastrúhala na jemnej slzičke, údený oštiepok.
Robievala som výhradne z paradajkového pretlaku.
Neskôr som začala používať pasírované paradajky.
A tak nejako datujem, že to vtedy začalo.
Začala som mávať po každej takejto omáčke, alebo paradajkovej polievke, nesmiernu kyselinu a bolieval ma žalúdok.
Išlo ma poraziť. Všetko čo mi chutilo a mala som rada, mi robilo zle.
Čo som sa ja dojedla maloxu. Kilá a kilá. Už som ho ani cítiť nemohla, ale bez maloxu by som mala v žalúdku z tej žieraviny , dieru.
A čo sa nestalo.
Ja som sa vydala za Môjho Dobrého Manžela.
A hádajte čo?
Áno, u nich sa jedávala sladká. A s cestovinou.
Takže som išla do kompromisu.
Bude s ryžou a dám tam kečup. Kúpenský. Nemecký. Mníchovský.
Stále mi ten kečup nechutil, tak som radšej teda dala cukor. A zvykla som si.
Neuveriteľné.
A DM si zvykol na ryžu.
Uveriteľné.
No akurát tá žieravina.
Raz som mala na chate tento problém a Dobrá Teta Pavla zalovila v šuplíkoch, či po babičke Martičke (božtek do nebíčka), neostal nejaký fajný liečik. Niečo vytiahla a dala mi to a pomohlo mi to v sekunde.
Pýtam sa jej čo to bolo. A ona mi odpovedala.
To je blokátor protónovej pumpy. Už je síce rok a pol po záruke, ale to nevadí.
Takto odpovedajú doktorky farmácie.
Bol to controloc a mala som pocit, že ten blokátor protónovej pumpy po záruke, poslal do môjho žalúdka malých anjelikov, ktorí malými ručičkami handrami povytierali všetku žieravinu, poupratovali v mojom žalúdku a na záver mu zaspievali uspávanku, aby dal pokoj.
Odvtedy som malox vymenila za nolpazu a ako som upravila stravu, tak už aj tú nolpazu, vskutku len keď je v jedle viac paradajkového pretlaku, alebo nejakých konzervovaných paradajok.
A raz na chate uvarila DT Pavla polievku a použila tam čerstvé paradajky.
Božinku tá bola fajná, úplne iná a vonkoncom ničové nič mi to so žalúdkom nerobilo.
Ten hrniec čo uvarila bol môj. Len môj.
Nikdy som sa nezaujímala ako ju varieva, až som išla do Seliec, kde bolo hrúzu paradajok, ktoré bolo treba minúť, lebo sa kazili.
Tak jej volám, že ako to varila.
A na záver sa pýtam, že je taká bledá preto, lebo tam idú čerstvé paradajky?
A ona mi povie : “ Aj to, ale je to hlavne preto, lebo ja tam dávam smotanu“.
A kruh sa uzavrel.
Suroviny:
Na hrniec polievky budeme potrebovať :
6 veľkých paradajok
1 veľkú cibuľu
3 strúčiky cesnaku
6 malých strukov ačokči (ak nemáte, nedáte)
1 chilli paprika (ja som dala veľký čerstvý baraní roh)
veľká kytica čerstvého ligurčeka
1 plytká polievková lyžica sušený tymiam
5 polievkových lyžíc suchej ryže
orech masla + 2 polievkové lyžice olej
100 ml smotana na varenie
soľ, čerstvo drvené korenie
cukor na dochutenie
Postup
Dáme zovrieť vodu a zalejeme ňou paradajky, tak aby boli ponorené. Necháme ich vo vode päť minút.
Potom ich preložíme do studenej a necháme postáť .
Medzitým môžeme ošúpať veľkú cibuľu a cesnak.
Nasekáme na drobné kúsky.
Do hrnca dáme roztopiť maslo a olej a vložíme cibuľu .
Ošúpeme paradajky a nakrájame ich aj s mokrým stredom na malé kúsky.
Cibuľa sa nám rozvoňala a ja som v tomto momente pridala na prúžky nakrájanú ačokču. My ju pestujeme druhým rokom a dávam ju do všetkého, pretože nám chutí a hlavne máme jej veľa. Je to skvelý zdroj vlákniny a obohacuje polievku, aby bola hutnejšia. Nie je chuťovo výrazná a prijme chuť polievky. Niečo ako cuketa.
Ak máte doma rapíkatý zeler, tak nakrájajte jednu, alebo dve stopky na prúžky a použite ten.
Pridáme tiež nakrájaný baraní roh a cesnak.
Všetko trochu orestujeme, pridáme lyžičku soli a vložíme paradajky.
Premiešame.
Posypeme sušeným tymianom a vložíme celé, hrubšie stopky ligurčeka.
Hornú časť zväzku ligurčeka s lístkami nakrájame na veľmi jemno a vsypeme na paradajky.
Dôkladne premiešame a zalejeme vriacou vodou aby bolo všetko ponorené.
Vsypeme suchú ryžu, privedieme na jednu bublinu k varu, stíšime zdroj tepla, prikryjeme pokrievkou.
Varíme kým nie je ryža dokonale uvarená.
Kým sa varí, občas dozrite, či je v hrnci dostatok tekutiny.
Ked je ryža absolútne uvarená, vytiahneme z polievky hrubé stopky ligurčeka a vyhodíme.
Do smotany dáme niekoľko lyžíc horúcej polievky, premiešame a vlejeme do hrnca.
Necháme na bublinku prevrieť .
Ak sa Vám vidí, že je to veľmi husté, tak dolejte vriacu vodu .
Ak riedke – zredukujte pomalým varom, ale pamätajte, že tá ryža aj keď je dokonale uvarená, stále bude ešte absorbovať tekutinu.
Aby nedošlo k tomu, že na druhý deň budete mať ryžu v paradajkovej šťave a nie polievku s ryžou.
Ešte dajte do polievky čerstvo drvené korenie, poprípade dosoľte.
Ak musíte tak si pridajte aj cukor.