Archívy autora: vybusna

Jesenná paradajková polievka

Pridaj komentár

Čo mi pamäť siaha, tak paradajkovú polievku a plnenú papriku v paradajkovej omáčke od mamičky , som milovala, milovala.
Od malého dievčatka.
A potom som sa stala školáčkou a prišla moja, prvá paradajková polievka v školskej jedálni.
Určite mi oči zasvietili, ako som sa na ňu tešila.
Prvá pochybnôstka prišla s tým, že miesto ryže, boli v nej ako závarka, nejaké cestoviny.
Cestoviny?????
No nič. Zmierila som sa s cestovinami.
A potom to prišlo.
Celá som sa zvraštila. Preboha, tá polievka bola sladká.
Sladká!!!!!!
Vec pre mňa úplne nepochopiteľná.
Nabrala som si , nič netušiac, tej polievky úplne, úplne plný tanier a učiteľský dozor nado mnou stál a dohliadal aby som to zjedla.
A to bolo prvý a posledný krát, čo som v školskej jedálni a v reštauračných zariadeniach vôbec, jedla paradajkovú polievku.
Teda v reštauráciách mala honosnejší názov , že vraj „milánska polievka“.
Milánska polievka spočívala v tom, že to bola sladká paradajková a na dne taniera sa krčila gundža nataveného syra, ktorý bol na oštaru.
Neraz som videla spolujedáka, ako sa s tou gundžou pasuje. Nezmestila sa na lyžicu, nedala sa rozkrojiť, musela sa tá beztvará hmota syra zjesť naraz , napchať si ju do úst, žviakať a jeden koniec syra mať niekde v pažeráku a druhý stále v ústach. A potom vychlipkať sladkú, červenú vodu.
Ach jo! Naše socialistické reštaurácie a podistým aj veľa posocialistických.
Alebo.
Mamičkina najmladšia sestra Monika, sa vydala do Spišskej Novej Vsi.
A jej švagriná bola o dva roky staršia ako ja. Hanka.
Ohromne sme si rozumeli. Teda stále si, pretože sme kamarátkami doteraz.
V Spišskej som bola pečená, varená…a tých zážitkov!!!!!!!!!!!!!!!!!! Ale o tom inokedy.
Naspať k polievke.
Znovu som bola na nejakých , letných vakáciách u Moniky a spolu aj s Hankou , samozrejme.
A Monika uvarila polievku. Paradajkovú.
Bez žiadnej pochybnosti , som si s lyžicou sadla za stôl a čakala na tú polievočku tralalala.
Ježiši.
Ona tú polievku, nejako dolievala miesto vodou, mliekom!!!!!!!!!!!!!!!!!!
A keď postála, už uvarená, tak sa na tej polievke, dokonca vytvorila kožka, ako na mlieku.
V živote na to nezabudnem, ako prešiel po mne mráz.
To bola veľká , veľká krivda.
Kto mohol očakávať takúto vec, keď boli sestry. Veď mali rovnako variť , nie?!!!!
Neviem kto to Moniku naučil, ale Monika s Maťom a Hankou sa najedli do popuku.
Malý Peťo, čo nejedol vôbec nič , a ja, čo som očakávala krásnu, kyslastú, červenú, paradajkovú polievku s ryžou, sme nejedli.
Ani som sa nemusela pýtať, že či ju aj sladí. Kto dáva do paradajkovej polievky mlieko, tak ju musí aj sladiť pochopiteľne.
A veruže ju aj sladila.
Mamička vôbec nesladila, tú kyslosť vraj vyvažovala, našim domácim kečupom.
Mne ten kečup nechutil a tak som ho ani nejedávala a ani nemala v mojej domácnosti a paradajkovú som varila bez domáceho kečupu a bez cukru.
A vychovala som na takejto aj Dobru Cerku.
Varievala som ju veľa a často, fakt sme ju mali radi.
Časom, keď som si mohla dovoliť kúpiť syr granu, tak som ju posypala týmto syrom, alebo som nastrúhala na jemnej slzičke, údený oštiepok.
Robievala som výhradne z paradajkového pretlaku.
Neskôr som začala používať pasírované paradajky.
A tak nejako datujem, že to vtedy začalo.
Začala som mávať po každej takejto omáčke, alebo paradajkovej polievke, nesmiernu kyselinu a bolieval ma žalúdok.
Išlo ma poraziť. Všetko čo mi chutilo a mala som rada, mi robilo zle.
Čo som sa ja dojedla maloxu. Kilá a kilá. Už som ho ani cítiť nemohla, ale bez maloxu by som mala v žalúdku z tej žieraviny , dieru.
A čo sa nestalo.
Ja som sa vydala za Môjho Dobrého Manžela.
A hádajte čo?
Áno, u nich sa jedávala sladká. A s cestovinou.
Takže som išla do kompromisu.
Bude s ryžou a dám tam kečup. Kúpenský. Nemecký. Mníchovský.
Stále mi ten kečup nechutil, tak som radšej teda dala cukor. A zvykla som si.
Neuveriteľné.
A DM si zvykol na ryžu.
Uveriteľné.
No akurát tá žieravina.
Raz som mala na chate tento problém a Dobrá Teta Pavla zalovila v šuplíkoch, či po babičke Martičke (božtek do nebíčka), neostal nejaký fajný liečik. Niečo vytiahla a dala mi to a pomohlo mi to v sekunde.
Pýtam sa jej čo to bolo. A ona mi odpovedala.
To je blokátor protónovej pumpy. Už je síce rok a pol po záruke, ale to nevadí.
Takto odpovedajú doktorky farmácie.
Bol to controloc a mala som pocit, že ten blokátor protónovej pumpy po záruke, poslal do môjho žalúdka malých anjelikov, ktorí malými ručičkami handrami povytierali všetku žieravinu, poupratovali v mojom žalúdku a na záver mu zaspievali uspávanku, aby dal pokoj.
Odvtedy som malox vymenila za nolpazu a ako som upravila stravu, tak už aj tú nolpazu, vskutku len keď je v jedle viac paradajkového pretlaku, alebo nejakých konzervovaných paradajok.
A raz na chate uvarila DT Pavla polievku a použila tam čerstvé paradajky.
Božinku tá bola fajná, úplne iná a vonkoncom ničové nič mi to so žalúdkom nerobilo.
Ten hrniec čo uvarila bol môj. Len môj.
Nikdy som sa nezaujímala ako ju varieva, až som išla do Seliec, kde bolo hrúzu paradajok, ktoré bolo treba minúť, lebo sa kazili.
Tak jej volám, že ako to varila.
A na záver sa pýtam, že je taká bledá preto, lebo tam idú čerstvé paradajky?
A ona mi povie : “ Aj to, ale je to hlavne preto, lebo ja tam dávam smotanu“.
A kruh sa uzavrel.









 

   
   

Suroviny:

Na hrniec  polievky budeme potrebovať :

6 veľkých paradajok
1 veľkú cibuľu
3 strúčiky cesnaku
6 malých strukov ačokči (ak nemáte, nedáte)
1 chilli paprika (ja som dala veľký čerstvý baraní roh)
veľká kytica čerstvého ligurčeka
1 plytká polievková lyžica sušený tymiam
5 polievkových lyžíc suchej ryže
orech masla + 2 polievkové lyžice olej
100 ml smotana na varenie
soľ, čerstvo drvené korenie
cukor na dochutenie

Postup


 

Dáme zovrieť vodu a zalejeme ňou paradajky, tak aby boli ponorené. Necháme ich vo vode päť minút.
Potom ich preložíme do studenej a necháme postáť .
Medzitým môžeme ošúpať veľkú cibuľu a cesnak.
Nasekáme na drobné kúsky.
Do hrnca dáme roztopiť maslo a olej a vložíme cibuľu .
Ošúpeme paradajky a nakrájame ich aj s mokrým stredom na malé kúsky.
Cibuľa sa nám rozvoňala a ja som v tomto momente pridala na prúžky nakrájanú ačokču.  My ju pestujeme druhým rokom a dávam ju do všetkého, pretože nám chutí a hlavne máme jej veľa. Je to skvelý zdroj vlákniny a obohacuje polievku, aby bola hutnejšia. Nie je chuťovo výrazná a prijme chuť polievky. Niečo ako cuketa.
Ak máte doma rapíkatý zeler, tak nakrájajte jednu,  alebo dve stopky na prúžky a použite ten.
Pridáme tiež nakrájaný baraní roh a cesnak.
Všetko trochu orestujeme, pridáme lyžičku soli a vložíme paradajky.
Premiešame.
Posypeme sušeným tymianom a vložíme celé, hrubšie stopky ligurčeka.
Hornú časť zväzku ligurčeka s lístkami nakrájame na veľmi jemno a vsypeme na paradajky.
Dôkladne premiešame a zalejeme vriacou vodou aby bolo všetko ponorené.
Vsypeme suchú ryžu, privedieme na jednu bublinu k varu, stíšime zdroj tepla, prikryjeme pokrievkou.
Varíme kým nie je ryža dokonale uvarená.
Kým sa varí, občas dozrite, či je v hrnci dostatok tekutiny.
Ked je ryža absolútne uvarená, vytiahneme z polievky hrubé stopky ligurčeka a vyhodíme. 
Do smotany dáme niekoľko lyžíc horúcej polievky, premiešame a vlejeme do hrnca.
Necháme na bublinku prevrieť .
Ak sa Vám vidí, že je to veľmi husté, tak dolejte vriacu vodu .
Ak riedke –  zredukujte pomalým varom, ale pamätajte, že tá ryža aj keď je dokonale uvarená, stále bude ešte absorbovať tekutinu.
Aby nedošlo k tomu, že na druhý deň budete mať ryžu v paradajkovej šťave a nie polievku s ryžou.
Ešte dajte do polievky čerstvo drvené korenie, poprípade dosoľte.
Ak musíte tak si pridajte aj cukor. 



Puding z jablkového kompótu

komentáre 2

Keď som bola v lete v Selciach, bývali sme ja, aj Môj Dobrý Brat v rodičovskom dome. Jožko opatruje oficiálne tatíka a ja som mu prišla tak nejako uľaviť od povinností a bola som rada v kruhu svojej rodiny.
Cítila som sa znovu ako za starých čias.
Bývať v mojom rodičovskom dome.
Často chodievam na Slovensko, ale stále chodievame na noc do nášho bystrického bytu. DM tam má svoju pracovňu, mňa odvezie do Seliec, on pracuje a poobede príde za mnou. Ako z roboty.
Pobudneme v kruhu mojej rodiny pár hodín, a vrátime sa do bytu .
Nechcelo sa mi odtiaľ odísť a tak z plánovaných dvoch týždňov, som bola na Slovensku takmer sedem. Milovala som každý jeden deň.
Nesmierne mi chýbajú.
Rozličnosti medzi rodinou DM a mojou rodinou sú zásadné a niekedy ma dobehnú . Mám rada rodinu DM, ale bola som rada, že môžem nejaký čas tráviť práve s mojimi.
A myslím, že aj rodina DM bola celkom rada, že majú na chvíľu svojho Kubíka len pre seba. 🙂
Mala som jedného známeho, ktorý si vzal za manželku dievča, z ich spoločného sídliska.
Po svadbe sa odsťahovali žiť a pracovať do zahraničia kde sa im aj narodili deti a tie už mali aj cudzie občianstvo.
Pri svojich návštevách za rodinou do Bystrice, sa na sídlisku pekne krásne rozdelili….manželka išla s dcérou k svojim rodičom do trojizbového bytu a manžel išiel s druhým dieťaťom do trojizbového bytu svojich rodičov. A vymieňali si počas týchto návštev deti. Samozrejme mali aj spoločné aktivity, ale tento systém im fungoval.
No ja som to nešla pochopiť . Vtedy som ešte nebola manželkou môjho DM, len čakateľkou. Teraz po 24 rokoch manželstva sa na to pozerám celkom s porozumením 🙂 . Ja by som to takto nerobila ani teraz, po toľkých rokoch, ale ako píšem, som s tým ich riešením uzrozumená bez zdvihnutého obočia.
Tak ma napadlo, že či sú ešte manželmi.
No a keď som bola teraz v tých Selciach, bola som ako brat a sestra u rodičov, ako za mojich mladých čias.
Akurát mamička už býva inde…………………a pozerá sa na nás už len z fotografií. 🙁 (božtek do nebíčka)
Bolo to také zvláštne, že tatík má teraz svoju izbu v mojej, bývalej detskej a ja som spala v rodičovskej spálni, vo veľkej , rodičovskej, manželskej posteli, ktorá sa mi už vôbec nezdala taká veľká, ako kedysi.
A mamička sa na mňa pozerala z kolorovaného obrazu, na ktorom je ako svadobná družička na niečej svadbe. A ja som spala pod svadobnou fotografiou mojich rodičov.
A viete čo? Bolo to príjemné.
DM prišiel za toto obdobie za mnou 2x a ostal vždy na pár dní.
Na záhrade máme staručkú jabloň. Štrúdlovku. Je už veľmi vráskavá a rozložitá. Všetky deti ju majú radi, pretože každé sa nej učilo šplhať. Má vhodne umiestnený konár, na ktorý sa po pár pokusoch, nejako doťahá a dá sa ňom veľmi pohodlne sedieť a hompáľať nohami.
Ako sme sa prechádzali popod ňu videla som, aká je už veľmi stará. Zarodí už len občas, ale rodina nemá v úmysle ju odstrániť. Aj keby už nezarodila nikdy.
Tento rok mala na sebe a hlavne pod sebou, viac jabĺčok ako inokedy.
Práve toľko, aby si Maťka urobila pre deti nejaké tie poháriky s pyré. Janka si zavarila pár pohárikov a my sme pozbierali pod stromom padavky do prepravky pre DobrúTetu Pavlu.
Dt si uvarí jablčný, tuhý lekvár na koláče, ktorý ona volá jablečné povidla a DM sa tešil ako mu uvarí kompót a puding.
Ja som to videla prvýkrát vlani na chate.
Vôbec som nešla pochopiť keď DT vravela, že ide uvariť kompót a Kubíkovi zažiarili oči. Veď som pred pár rokmi , zavarila jablká ako kompót a ani sa ho nedotkol. Jedine do koláčov som ho spotrebovala.
A oni nešli pochopiť, že neviem o čom hovoria.
No nevedela som. Vy ste to poznali?
Je v Česku celkom bežné, že kto má jablká, tak si normálne k nedeľnému obedu, uvaria ako dezert , kompót. Nezavaria to, poriadne to vychladia a jedia to.
Pavla mi vysvetľovala, že to je taký prvorepublikový zvyk v českých domácnostiach. Keď to urobila pre svojho priateľa Ľubomíra (božtek do nebíčka), tak ten chcel aby tie jablká plávali v tom náleve. Aby mu urobila veľa, veľa sirupu.
Urobila mu kompótu plný hrniec a on chodil aj v noci, potajomky upíjať po naberačkách , tú šťavu. A cez deň bol za estéta a naberal si ten kompót, ako dáma, do brúsenej kompótovej mištičky. Tak sme si zaspomínali zase na Ľubomíra.
A, že to má rád každý, český chlap.
Predstavte si to. A ja som o ničom nevedela, lebo ten môj český chlap sa o tom ani nezmienil.
Tvrdí, že zmienil a že asi nedával pozor, keď mi to hovoril 🙂 Tak som mu to odpustila.
Prvá prepravka jabĺk, padla celá na tie povidla a na natlačenie do pohárov na záviny, som sa chystala priniesť, keď sa budem vracať zo Slovenska.
No chceli sme.
Posledný týždeň som dostala prudkú, žalúdočnú virózu, o ktorú sa podelili so mnou moje vnúčatá. Bola to taká chytľavá záležitosť, ktorá prebehla celou rodinou Dobrej Cerky a tak sme sa báli, aby sme nenakazili niekoho v Selciach a neodniesol si to tatík, že akonáhle som bola schopná jazdy, odišli sme na chatu.
Bez jabĺk
A DM neustále ovrával ten kompót.
A potom si spomenul aj na puding.
Vraj mu ho pripomenul minulý rok, bývalý sused z chaty , David , ktorý práve odchádzal zo záhrady, že mu volala jeho mamka. aby prišiel, že urobila tento puding.
Ako to David počul, tak v tú ranu pustil z ruky fúrik a čakan, nechal ho tam kde bol a utekal ozlomkrky do auta oblečený do montérok a roztrhaného trička
A my sme boli bez štrúdloviek.
Tak sa DM dohodol so svojou sestričkou a utekal ku nej domov, do záhrady, pozbierať, ak bolo čo.
Je veľké šťastie, že bratranec Michal sa odsťahoval aj so svojou chovateľskou stanicou írskych vlkodavov, do svojho, nového domu, pretože tie jablká nikto iný nejedol, ale jeho vlkodavy ich milovali a čistili celú záhradu.
Tak priniesol padavky .
Dobrá teta urobila kompót a potom aj ten puding.
Takže áno, nerobila som to vlastnoručne ja, ale vlastnoručne som pri tom , dôkladne asistovala.
A skutočne, keď som videla ako si taký, vychladnutý kompót, naberali a jedli to pri obede, servírované v skle a porceláne, tak ma to doslova prenieslo do čias „tatíčka Masaryka“ a navodili tú, prvorepublikovú , atmosféru.
Neviem či s týmto receptom niekoho poteším a navnadím, ale vkladám ho sem už len preto, aby som na to nezabudla, keďže DM „nedáva pozor“ keď mi vraví, že by si dal jablkový puding z kompótu.





Suroviny:

Recept je vskutku problematický, pretože sa nedajú odhadnúť množstvá a musíme sa spoliehať na svoj vlastný jazyk a chuťové poháriky.

Na kompót :
Povedzme že máme za misu padaných jabĺk, po očistení nám ostane nejaké kilo
Drievko škorice, alebo lyžička mletej
Citrónová kôra z jedného citróna +  citrónová šťava po lyžičkách
5 klinčekov
cukor
Na puding :
1 balíček vanilkového pudingu

Postup

Jablká ošúpeme, zbavíme jadrincov, vyrežeme všetkých bobov. 
Jabĺčka nakrájame na kúsky,  ako do kompóta.
Klinčeky môžeme v mažiari rozdrviť , na úplný prášok, ale na chate nemáme mažiar, tak ostal v celku.
Bio citrón, alebo normálny citrón, ktorý sme dôkladne kefkou vydrhli pod tečúcou vodou, ošúpeme škrabkou na zemiaky. Dávame pozor, aby sme zabrali len žltú kôru bez tej bielej, horkej. 
Ošúpaný citrón odšťavíme. 
Do kastróla s hrubým dnom, vsypeme, čo ja viem….na začiatok,  štyri, , ,  polievkové lyžice cukru
Necháme ho trošku roztopiť, ale nie do zhnednutia, dokonca nemusí byť ani celkom úplne roztopený a nech je len veľmi ľahučko zlatý.
Niekedy,  vyskúšam urobiť regulárny  karamel, ale nerobila som to ja a DT Pavla to robila práve takto, ako píšem. 
Na zľahka roztavený cukor,  vlejeme pohár vody, cukor zatuhne a my miešame pokiaľ sa znovu neroztaví.
Pridáme jablká a premiešame.
Pridáme žlté,  citrónové šupky, klinčeky, alebo klinčekový prášok, škoricové drievko, alebo práškovú škoricu.
DT chcela dať aj badyán, ale DM jej to zakázal. Ak máte radi túto chuť, tak dajte jednu hviezdičku.
Znovu premiešame.
Teraz sa musíte rozhodnúť, čí preferujete veľa kompótovej šťavy, alebo nie.
Keďže sme vedeli, že budeme chcieť robiť aj puding, tak sme doliali vodu tak, že jablká boli takmer ponorené.
Premiešame a pomaly začneme dusiť v tej šťave.
Správne uvarené jablká, musia byť mäkké, ale nie na kašu.
Sirupu je dostatočné množstvo na to,  aby sme ho mali za pohár a stále ešte ostane tak, aby bol kompót kompótom a nie len čistými udusenými jablkami.
Ak nemáte toľko, tak pohodlne dolejte vodu a nechajte na bublinku prehriať.
No a príde na rad ochutnávanie.
Je Vám to dosť sladké? Ak nie doslaďte.
Radím práškový a nie kryštálový cukor. 
Pridajte za lyžicu citrónovej šťavy.
Ochutnajte.
Ak Vám tá chuť sedí skúste ešte jednu lyžicu šťavy.
Ak je Vám málo škorice , tak sypnite ešte pol lyžičky.
Takýmto spôsobom sa dopracujete k chuti ktorá Vám sedí.
Znovu prehodnoťte či je dosť šťavy a vypnite.
Vyberte citrónové šupky.
Pokiaľ chcete robiť aj puding, nechajte trošku vychladiť kompót a odoberte  veľký pohár šťavy.

Zároveň odoberte jablká,  tak do hlbokého taniera a dajte do rajničky.
V sirupe , ktorý ste odobrali z kompótu,  do hladka vymiešajte balíček vanilkového,  pudingového prášku.
Jablká v rajničke rozohrejeme a vylejeme do nich rozriedený,  pudingový prášok. Ten tam vlejeme a miešame,  kým nezačne tuhnúť. Vypneme
Dobrý Manžel chcel ten puding v tom hlbokom,  tanieri, aby som sa neobťažovala s mištičkami, že to aj tak bude jesť, len on. 
Takže sme mu splnili želanie, ale predsa sme len dali aj do misky.

Je absolútne nevyhnutné, aby ste kompót skladovali v chladničke, pretože musí by dokonale vychladnutý. 


Neviem koľko vydrží, ale viac ako tri dni by som tomu, určite nedávala. U nás padol do druhého dňa.

Kari z cukety trúbkovej

Pridaj komentár


V Česku ju vraj volajú cuketa trombelína.
V každom prípade je to len hovorový názov, pretože to nie je cuketa.
U nás sme ju dlho volali indická uhorka.
Ani indická uhorka to nie je.
Je to tekvica TROMBA D´ALBENGA.

Na to, že je to tekvica, tak to má názov ako nejaká talianska markíza.
A v skutočnosti je to tekvica , vysoko vyšľachtená vo Francúzsku.


Hneď som vedela, že to nemôže byť cuketa.
Môj Dobrý Manžel sa na Okrouhlíku pokúšal vypestovať cuketu niekoľko rokov.
Ukázalo sa, že je to hranica neprekročiteľná.
Patizónov zozbierame z plochy 2×2 metre, za fúrik A za veľké vedro z plochy 1×1 meter.
Ale, keby sme aj hneď mali , trebárs zoranú celú lúku a DM by jej venoval všetku lásku, starostlivosť, opateru a vyčítané skúsenosti, poznatky a postupy pri pestovaní cukiet, tak na tom láne, zozbierame jednu cuketu veľkú asi ako uhorka nakladačka a jednu veľkú asi ako polovica šalátovej uhorky
A do druhého dňa nám zhnijú.
A potom prídeme do Seliec a Dobrá Švagriná nám prinesie fúrik cukiet, veľkých a hrubých ako moja noha od kolena po členok.
Tá frustrácia v očiach DM sa nedá ani popísať.
To má človek chuť vziať tie naše zhnité dve cuketky, hrubé ako zápästie bábätka, privinúť si ich na hruď a ujsť s nimi.
Preto som vedela, že to čo DM s ľahkosťou vypestoval, nebudú cukety.
Kde by sme ich vzali.
Ja nejedávam tekvicu, čo rástla v Selciach na poliach a ťahala sa cez celú lúku.
Suseda Betka od Lóhov ich pestovala na mieste, kde mali kedysi hnoj, potom tam urobili miesto, kde vyhadzovali rastlinný odpad zo záhrady a nakoniec to každý rok zakvitlo žltými, tekvicovými kvetmi.
Museli mať tých tekvíc, tiež za fúrik.
Raz mama Betka uvarila prívarok tekvicový a malý Peter s Markom to nechceli jesť ani za svet. A gazda Peter, Betkin muž (božtek do nebíčka), vraví synom. „Akože to nechcete, veď to je najväčšia fajnota. Udusené mäsko na prívarku, je ako maslo mäkučké a tie nové krumpličky k tomu je najväčšia lahôdka. Prečo to nechcete jesť? A malý Peter : „…lebo je tam tekvica“.
Ach Peťo, ako som Ti len rozumela.
Oni mali rôzne tie tekvice na tom hnoji, ale väčšinou to boli také, čo keď nechali vyrástli, do gigantický rozmerov, dlabali sa z nich strašidelné hlavy na dušičky.
Bože odpusť, ale tekvicová polievka, tekvicový prívarok a neviem čo všetko sa varí z tých selčianskych odrôd, je na mojej stupnici obľúbenosti jedál , v štvorke.
Na škále od jedna po štyri, kde v jednotke sú najobľúbenejšie. No a v štvorke, to, čo by som požrela, až keby som odpadúvala od hladu a bola trvale podvyživená z hladomoru.
Môžem povedať, že v rôznych fázach môjho života, sa obľúbenosť hocijako menila a jedlá sa presúvali horom dolom.
Ale štvorka. Štvorka je absolútne konštantná.
Tam odtiaľ neodišlo nič, možno skôr pribudlo, ale je tam toho naozaj málo.
Ale tekvica, hnusná tekvica, ktorá sa plazí po poliach tam ostala. Spolu s mliečnou polievkou s mrveničkovou závarkou.

Tento plod vôbec neviem kde zobral DM.
edit: vraj na jar skúmal na webe rôzne semená a chcel kúpiť indickú uhorku a našiel toto. Vážne je to skvelý plod.
DM ich pestuje s ľahkosťou a ak máte šichtúň dreva, kde by sa mohla pnúť, tak máte vyhraté.


Ani som nebola prekvapená, že mi to chutí aj na surovo, čerstvo odrezaná by sa fakt dala podľa mňa nastrúhať, ako súčasť šalátov.
Hrozne mi je ľúto, že som nestihla ich najväčšiu sezónu, pretože som bola v Selciach opatrovať tatíka a nejako som tam zabivakovala na niekoľko týždňov.
Stihla som poslednú.
Dve alebo tri, DM rozdal.
Z jednej polovice som urobilo toto jedlo a z druhej toto kari.
No a kedže už vieme že to nie je cuketové kari, tak ho môžeme kľudne volať tekvicové kari.
Mimochodom zase až tak ľúto mi nie je, pretože ešte som stihla v plnej sile ačokču a mala som aj indickú uhorku.
Čo sa týka ačokči, jej využitie je nesmierne a ja určite budúci rok, ak dožijeme a ak ačokča zarodí tak bohato, ako tento a minulý rok, spravím fotodokumentáciu, kde všade ju používam.
Ačokča v mojej kuchyni sama netvorí recept, ale je súčasťou mnohých jedál.
Ako píšem, o tom už len na budúci rok.

No a teraz k samotnému kari.
O indickej kuchyni som popísala už dosť, ale žiada sa mi ešte doplniť vec o koreninách.
Na chate indiu nevarím tak často ako by som chcela, pretože okrem mňa a DM a bratranca Richardíčka ju nemá nikto rád. A naviac chatu opúšťame na pol roka a tak sa stáva, že tie indické koreniny jednoducho stratia vôňu a aj svoju silu.
Kým som bola v lete na Slovensku, DM si varieval sám a keďže indická a ázijská kuchyňa je vo všeobecnosti najjednoduchšia a najrýchlejšia, v tom úmornom teple, varieval práve kari.
A aby to mal čo najrýchlejšie, tak sa vôbec nerozpakoval kúpiť hotové zmesi pást, zasterilizovaných v pohárikoch.
Majú ich v každom väčšom supermarkete…je pravda, že som sa na to nezameriavala úplne, tak nie som si istá, či ich majú v takej Bille, ale v Tescu, alebo v Kauflande som ich videla na milión percent.
Keď som varila toto konkrétne kari, tak mi už dochádzalo všetko sypké čo som mala a DM mi dal z chladničky pohárik čo so kúpil.
Bola to nejaká červená kari pasta. Tak som použila za lyžicu z tej a vynikajúce mi poslúžila.



Nové sypké koreniny už kupovať nebudem, pretože o mesiac odchádzame do Mníchova, tak ak budem ešte variť kari, niekde, kde tie sypké koreniny v žiadnom príprade nemôžem minúť, rozhodne sa vrhnem na tieto pasty.
Praví indovia a šéfkuchári a kovaní kuchári sa možno križujú, ale ja sa nehrám na dokonalosť.
Tie hysterické reakcie na každý glutamát ma už prešiel.
Takže moja rada.
Ak netušíte, či bude Vám a rodine chutiť tento typ jedál, nekupujte hned všetky možné indické sypké koreniny. Kúpte si pohárik pasty a skúste.

A potom si nakúpte sypké koreniny.

 

Cas pripravy  
   

Suroviny:

Na 4 porcie budeme potrebovať :

tekvicu – zabudla som ju odvážiť, ale povedzme že bola veľká ako patizón
ačokča – asi 6 strukov, alebo nahradíme 1 pórom


3  veľké paradajky, alebo konzerva nakrájaných paradajok
1 konzerva  400 g cíceru
1 konzerva 400 g kokosové mlieko
2 veľké polievkové lyžice červená šošovica
1 malá červená cibuľa, alebo dve šalotky
10 cm ďumbier
1 pálivá chilli paprika
1 polievková lyžica korenie garam masala
1čajová lyžička kumín (mletá rímska rasca)
1 čajová lyžička kurkuma
1 čajová lyžička soľ
1 zväzok koriandrová vňať
3 polievkové lyžice olej
šťava z 1 limety



Postup

Tekvicu ošúpeme , ak je stred so semenami už veľmi vatový a semienka sú tvrdé, vykrojte tento stred. Je to podobné ako pri patizóne, alebo veľkej cukety.
Nakrájame na kocky, ako keď varíte zemiaky. 
Ačokča keď je čerstvá a nie úplne veľká, tak stačí keď ju nakrájame na kolieska. Ale ja ju už mám v plnej sile vegetácie a tak ju prekrojím a roztvorím, ako hrachový lusk a malou lyžičkou vyškrabnem vatové vnútro.

Očistenú červenú cibuľu, alebo šalotku,  nakrájame na maličké kocky.
Očistený ďumbier nakrájame na maličké kocky.
Umytú chilli papričku nakrájame na prúžky.
Ak použijeme čerstvé paradajky, tak ich ponoríme na 5 minút do vody, ktorá vrela. Vyberieme a ponoríme na niekoľko minút do veľmi studenej vody.
Šupka sa nám dá veľmi ľahko odstrániť. 
Ošúpané paradajky nakrájame na kocky.
Do hlbokého kastróla dáme rozohriať rastlinný olej (nie olivový!)
Do oleja dáme všetky koreniny a premiešame kým nezavoňajú.

Ak nepoužijete sypké indické koreniny, určite použite aspoň 1 lyžičku sladkú papriku, ak máte lyžicu kari korenie a polievkovú lyžicu nejakej indickej pasty.
(viď text v úvode)

Pridáme asi štyri lyžice vody.

Do hustej kašičky z korenia, vložíme cibuľu , chilli , ďumbier a ačokču, respektíve pór.
Premiešame. 
Pridáme umyté tekvicové kocky a všetko premiešame.


Doložíme zliaty cícer, nakrájané paradajky a červenú šošovicu. 


Ak nemáte čerstvé paradajky, vlejte konzervované a nakrájané na kocky. 
Znovu premiešame a vsypeme soľ.
Vmiešame plechovku kokosového mlieka (Ak sa vám oddelila voda od bielej časti, tak to nevadí, vlejte všetko do hrnca)
Privedieme k varu, dáme pod pokrievku a stíšime plameň.
Varíme kým nie je uvarená šošovica a všetko mäkké.


Myslím, že by to nemalo trvať viac ako 25minút.
Pridáme limetovú šťavu a nasekané koriandrové lístky.Ochutnáme, prípadne dosolíme a podávame s uvarenou ryžou basmati. 
K dokonalosti možno chýbalo viac tekutiny, nabudúce ešte dolejem trochu vody. Nie veľa, ale prilejem.


 

Kysnuté, tvarohové koláčiky so slivkovým lekvárom a mrveničkou

komentáre 4

 


Moji milí, musím sa Vám pochváliť.
Schudla som 30 kíl.
Vážne 30 kíl.
A pritom stále vážim cez metrák, takže holá holá, ďalšia tridsiatka volá.
Máte asi predstavu, aký život som mala.
Jedna chodiaca civilizačná choroba.
A nemyslite si, že to má na svedomí ozempic a saxenda a bandáž žalúdka a podobné. Ani  náhodou. Úplne sama svojou vôľou a úpravou jedálnička.
Moje telo zhumpľované celoživotným hladovaním, prejedaním sa a nespočetnými joj efektami sa nejako naštartovalo.
Vlani na konci októbra, som dostala stimul.
Potrebovala som sa dohodnúť s osudom . Nebol to jednoduchý deal. Niečo za niečo. A ja som stavila svoju pevnú vôľu. 
Takže bojujem.
Jedna z obetí, ktorú som osudu ponúkla, bola vzdanie sa všetkého sladkého. 
Sladkosti, koláče, zákusky, čokoláda a dala som na ten oltár aj sladké jedlá.
Takže ani milovaná vianočka s maslom a medom a skvelé perníčky DT Pavly a vianočných makových opekancov bolo len za lyžicu.
A cestovné , gumové medvedíky, tiež skončili.
Aj zmrzlina.
Aj milka čokoláda s príchuťou jahodového čískejku.
Piecť je umenie a tak som sa nejako dohodla s osudom, že pokiaľ naozaj len ochutnám, tak to sa nehrá.
Ja veľmi na sladké nie som, toto čo som vymenovala, mi nerobilo vôbec nijaké problémy vylúčiť.
Horšie bolo s prvým a hlavným bodom zmluvy.
Začala som držať prerušovaný pôst.
Jedávam len od desiatej doobeda , do sedemnástej popoludní. Čiže sedem hodín do dňa.
A samozrejme je aj dôležité čo jedávam. To zas striktne obmedzené nemám, ale to dá rozum, že pečený bôčik , zaliaty vo výpeku s pecňom chleba, predsa len nie.
A tak skončili moja chladničkové orgie od desiatej večer až do polnoci. Skončili moje dni, keď som si na raňajky nakrájala nádhernú údenú, orascovanú slaninu, voňajúcu dymom, ako keby bola práve vytiahnutá z kochu. Keď ju krájam do nejakého jedla si samozrejme jeden malý kúštiček  do úst dám, ale len ak je medzi desiatou a sedemnástou.
Skončili dni, keď som raňajkovala, obedovala a večerala zmrzlinu. Toto všetko bolo preč.
Teda je preč.
Nebudem klamať, je to ťažké. 
Ale osud svoje slovo zatiaľ drží, tak ho musím aj ja. 
A verte tomu, že je to stále také ťažké ako na začiatku. Telo vie, telo si pamätá čo má rado.
Naozaj si neodopieram úplne všetko.
Ja mám Dobrého Manžela a ten diétu nedrží, takže varím a pečiem ako vždy.
A z každého ochutnám, takže našťastie telo nie je až také chytré ako si namýšľa a nechá sa oklamať.
Ale len od desiatej do sedemnástej.
Je pravda, že osud mi trochu pomáha.
Napríklad v januári.
Po troch mesiacoch som si dala haruľu. Jednu.
A potom som zjedla jeden knedlik so sviečkovou omáčkou. Jeden jediný.
Medzi desiatou a sedemnástou.
Bože.
O desiatej večer ma odviezla rýchla sanitka s akútnym žlčníkovým záchvatom.
Keď ma pán sanitkár dotlačil na invalidnom vozíku na recepciu urgentu, tak zakričal na celú chodbu….“tu je tá haruľa so sviečkovou!!!!!!!!!“
Výborne sa na tom bavil nočný personál.
Keď ma vozil pán na tom invalidnom vozíku po tichých tmavých nemocničných chodbách tam na röntgen, tam na sono, tak som mala chuť, tomu pánovi, čo vážil asi o polovicu menej ako ja, že či si to nechce vymeniť aby som ho tlačila ja. Chudák, ľutovala som ho, ale bolesti boli tak úmorné, že na žartíky som nemala ani pomyslenie. 
Dva týždne mi osud pomáhal tým, že som  jedla sucháre a ryžu a kura na vode.
Osud je kamoš.
Mimochodom, aj keď som odvtedy haruľu a sviečkovú varila párkrát, tak ich stále nemôžem dať do úst.
A osud mi doprial aj žlčníkovú operáciu, kde mi vyoperovali kameň. Jeden.
Ale veľký ako malé, kuracie vajce.  No to preháňam, bol veľký ako ten najväčší vlašský orech, ktorý ste kedy videli.
A posledný týždeň mi osud doprial, že sa moje vnúčatá mohli so mnou podeliť o ťažkú črevnú virózu.
Ja som bola posledná a stále bojujem. Dnes som zjedla jeden banán. Bože to bola pochúťka. 
Dorka Vnučka : „ako to Omka robíš, že aj tú suchú ryžku vieš tak uvariť, že je chutná, ako keby bola nediétna“ (veľa čerstvých byliniek a nevysušená).
Takže aj vďaka osudnej pomoci,  môžem povedať,  že je to vážne 30 živých, ťažkých kíl.
Predstavte si pred sebou na stole 120 kociek masla.
A viete čo je čudné? Ja normálne nosím  pár niektorých vecí, ktoré som nosila pred 30 kilami.
No áno, sú mi voľné, tričko občas spadne z pleca….. a hlavne všetko sa mi nejako predĺžilo. Moje  háremové nohavice si pristupujem a predtým mi boli pod lýtko. Dnes som sa s nimi rozlúčila definitívne, tak som na ne stupila, že som ich roztrhla. 
A toto aj sukne. Dlhé, dlhé a boli mi normálne do pol lýtok.
A dve som vyhodila, lebo jedna mi spadla uprostred umývania riadu a druhú som si tiež pristúpila, keď som vešala bielizeň na sušiak a ten sušiak stojí uprostred záhrady s veľa, veľa susedmi na okolo. 
A začala som nosiť opasky!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Normálne mám definovaný pás. !!!!!!!!!!
Také srandičky to sú.
A teraz k samotným koláčom
Čo je veľmi zvláštne, práve v období môjho najepickejšieho zhadzovania kíl, som sa naučila moje najlepšie kysnuté cesto. 
Naučila som sa to od Dobrej Tety Pavly. Samozrejme jej úroveň asi nedosiahnem nikdy,  ale skutočne môžem povedať, že všetky tie recepty na kysnuté cesto, ktoré tu mám, by som najradšej prerobila, pretože to cesto som robila zle.
Tak nie je zlé, zase si nemyslite, ale proste až teraz som spokojná.
V prvom rade – pokazila sa mi pekáreň a už som vážne nemala miesto, kde by som takú veľkú rárohu umiestnila. 
A tak som šla do ručného miesenia. Ja na ručné miesenie neprisahám, to ani náhodou. Len aby ste vedeli, že to robím už v rukách.
Kysnuté cesto, ktoré teraz robím je omnoho redšie. Ani zďaleka nie je také husté ako som ho robievala kedysi . DT Pavla tvrdí, že Zdena, od ktorej sa naučila kysnuté cesto ona, robila svoje cesto ešte redšie ako ona a teraz aj ja.  Takže som sa naučila ubrať múky.
A naviac,  na približne pol kila múky dávam celú kocku droždia.
Predtým by som asi upadla do mdlôb, keby mi niekto povedal, aby som na pol kila múky dala celú kocku. 
Nie, nie je ho cítiť. Počas mesiaca v Banskej Bystrici som tieto koláče robila približne , a to vážne nepreháňam, asi 15 krát.  V jeden týždeň som ich robila každý boží deň. NIKTO ani raz, ani slovíčkom, nepovedal, že cíti droždie. A to som ich robila skutočne ľudom, ktorí by sa ani raz nerozpakovali mi to povedať. 
To, že ja som zarábala cesto vodou, bola taká moja obsesia. Tej som sa zbavila a používam už len mlieko, samozrejme , mliekom zarábať je klasika, akurát ja som nejako rebelovala či čo.
Medzi nami. Ja vážne netuším, či je rozdiel medzi mliekom a vodou. 
DT tvrdí, že áno, ale ja ten rozdiel nie som schopná vidieť, ale keď už robím podľa nej, tak dávam už len mlieko.
Tvaroh, ktorý sa používa na plnku je mimoriadne dôležitý.
Najlepší je český,  kauflandovský,  tučný v kocke, ale ten majú len v českom Kauflande.  Plus tvaroh v kelímku, tiež len túto značku treba hľadať.

 

 

 

 

 


Ja do Kauflandu nechodím a v Čechách tieto koláče nepečiem.
Na Slovensku som hľadala a našla som Babičku, ktorá mi tak najviac vyhovuje. Je to tento , plus k nemu tento.

 

 

 

 

Je hrudkovitý, to s tým nič nenarobím a hladkú náplň jednoducho nemám. 
Raz som skúšala z tučného tvarohu, už si nepamätám aká značka to bola, ktorý som mala pripravený na tvarohový krém do jahodovej torty.  Bol to príjemný , hladký, termizovaný tvaroh.
Ale tento druh tvarohov už úplne vylučujem do plnky na uzatváranie v kysnutom ceste.
To bolo strašné. Kým som tú náplň stužila , tak aby som mohla koláč uzavrieť, minula som asi tri balíčky pudingového škrobu a aj tak to bolo tristné. No na veľa sa podarilo, ale v koláči sa po upečení, úplne akoby  vsiakol do cesta, skrátka sa stratil. 
Je extrémne dôležité, aby ste tú náplň ochutili dostatočne  výrazne, práve kvôli tomu, že koľko chcete dáte  náplne, vždy je jej menej ako by ste chceli. 
Možno by som mohla ešte nejaké moje osobné skúsenosti, ktoré vyšli z mojej praxe, ale už ma nič nenapadá, takže hádam poďme na to.

 

Cas pripravy  
   

Suroviny:

Na drožďový kvások :
200 ml sladké mlieko
1 polievková lyžica cukor
1 celá kocka droždia (42g)

Na cesto :
470 g hladká múka
spenený kvások
2 žĺtky
2 polievkové lyžice práškový cukor
75 ml  až 100 ml roztopené maslo

Na náplň :
250 g tvaroh Babička mäkký hrudkovitý (ten v kocke a zaliaty vo fólii)
250 g tvaroh Babička tučný hrudkovitý – tiež kocka zatvorená vo fólii
1 balenie práškového vanilkového pudingu  cca 38 g 
3 polievkové lyžice práškový cukor  – potom pridávam podľa svojej chuti
strúhaná žltá kôra z celého citróna
malá lyžička vanilková pasta Dr.Oetker
1 malé vajce

Na mrveničkovú posýpku:
100 g polohrubá múka
50 g maslo
50 g práškový cukor

Na potretie po upečení
100 ml sladké mlieko
50 ml voňavý alkohol

 

 

Postup

 

 

 

Mlieko nahrejeme , tak aby ste v ňom pohodlne udržali prst. No nie je to  veľmi výpovedný ukazovateľ , lebo prah teploty má každý iný, ale skrátka aby bolo o niečo  viac teplejšie ako letné. Viac nie, pretože droždie sa Vám uvarí a môžete to všetko vyhodiť.
Do teplého mlieka rozdrobíme celú kocku droždia a pridáme zarovnanú lyžicu cukru.
Kvások necháme napeniť tak, aby nám vyšiel hore hrnčekom. 
Necháme roztopiť maslo.  Z kocky odoberiem asi toľkoto

 

 

 

 

aj som to dala do odmerky, aby som vedela, koľko je to po roztopení. Pri tomto ceste som ešte doliala trochu oleja, takže hádam, že celkove je to asi 100 ml tuku. 
Do veľkej  misy navážime múku, do stredu vložíme dva žĺtky, prisypeme za hrsť práškového cukru – možno sú to dve polievkové lyžice.
Vlejeme tuk a vylejeme drožďové mlieko.
Mamička ma naučila, že nemám hneď začať miesiť všetko naraz a  len pomaly,  od stredu zamiešavať a  len prstami,  mokré zložky so suchými.
To máme takú mokru gebuľku (to ona tak nazývala) a pomaly pridávať okolitú múku, kým ju všetku nezapracujeme do cesta.
A potom už smelo rukou miesime, vyťahujeme cesto dohora a neustále ho miesime.
Niekto si preklopí cesto na váľ a tam pomocou oboch rúk miesi. Ja to robím len v tej mise. 
DT Pavla dokonca cesto miesi v mise len varechou drevenou.
No miesiť v ruke som ešte nezvyknutá, takže ja si občas vstanem, občas preložím do druhej ruky, občas tak, občas onak.
Robím to do momentu, kým nie je misa čistá.
Niekedy keď sa mi uleje viac mlieka, alebo tuku, alebo žĺtky sú väčšie, tak musím to cesto poprášiť jednou, alebo dvoma lyžicami múky.
A vtedy už načisto všetko dobre dopadne.
Ak máte pocit, že máte to cesto príliš riedke a nedokážete ho stužiť, prisypávajte múku , ale tak, ako keby ste prisypávali zlatý prášok 🙂 len po lyžiciach.
Dôkladne prepracované cesto by malo držať tvar do akého ho uložíte, ale stále by nemalo byť príliš husté.
Cesto prikryjeme čistou utierkou a uložíme ho na teplé miesto.
Kysnúť by malo minimálne hodinu a správne vykysnuté utvorí pologuľu a keď do nej zľahka vtlačíme päsť, tak vyfučí. Ak nemáte pologuľu, tak sa nič nedeje. Skúste ešte pridať 15 minút.  Ak aj tak nebude, tak nebude.
Raz sme cestovali z Mníchova do Čiech a na cestu som chcela kysnuté buchty. Ráno o piatej som zarobila na cesto a to nie a nie vykysnúť. Nemala som čas sa s ním párať, tak som ho vyhodila a robila som posledné veci pred cestou. A keď sme už na úplný záver,  vyhadzovali smeti do kontajnera, tak krásne vykysnuté cesto v ňom bolo. Tri hodiny si žilo kým sa prebudilo.
Kým cesto kysne pripravíme si náplň.
Dve kocky tvarohu dáme do misy, pridáme jedno malé vajce, tri polievkové lyžice  s minimálnym kopčekom, práškového cukru, lyžičku vanilkovej pasty Dr. Oetker a strúhanú žltú kôru  z veľkého citróna. Tú vanilkovú pastu môžete nahradiť aj obyčajnou vanilkovou príchuťou.  Zahustíme vanilkovým pudingovým práškom. Ja používam výhradne Dr Oetker.  Ak použijem Créme Olé, tak toho dávam len polovicu. Záleží od toho, ako sa mi ten tvaroh zahustí. Ak vidím, že je riedky a nerobí na lyžičke pevný kopček, tak vsypem aj ten Olé úplne celý.
Vymiešame a ešte dochutíme podľa Vášho jazyka,  buď cukrom, alebo môžete kvapnúť aj pár kvapiek citrónovej šťavy.
No a pripravíme si aj posýpku.
Na posýpku je nevyhnutné studené maslo..
Navážené suroviny dáme do misky a ja normálnym ostrým nožom, začnem zapracúvať maslo do sypkých surovín. Alebo dám do mixéra s ostrými nožmi. 
Hotovú mrveničku dám do chladničky.
Takže máme vykysnuté cesto, pripravenú náplň aj mrveničku.
Treba nám slivkový lekvár. Ten nejako nerozlišujem, kupujem ten v tom veľkom umelohmotnom tégliku, od akéhokoľvek výrobcu.
Vykysnuté cesto preložíme na pomúčenú dosku a prepracujeme ho pár ťahmi.
Rozdelím ho na dve polovice.
Prvú prikryjem a druhú rozvaľkám na hrúbku 1 cm. 

Kolieska vykrajujem pohárom ktorý má priemer takmer 9 cm. V Selciach mám zase pohár ktorý má priemer 8 cm. Väčšie vyzerajú krajšie , ale tie menšie sa omnoho lepšie jedia. Vyberte si.
Najprv vždy spracujem cesto na kolieska. Potom kolieska od seba poodťahujem a ešte ich malým valčekom,  ako keby rozvaľkám, aby sa zväčšili.  Stenčujem skôr ich okraje, ako stred. Ak nemáte ten malý valček, tak stačí ak rozťapkáte aj rukou. Ale valčekom je to rýchlejšie. 

 

 

 

 


Aj náplň si rozdeľte na dve polovice.
Bude sa Vám to omnoho lepšie deliť , keď budete mať predstavu, aké množstvo dáte na jedno koliesko.
Polovičku náplne rozdelíme lyžičkou na kolieska.
Pamätajte na jedno pravidlo, Akékoľvek veľké množstvo tvarohu dáte, budete si myslieť, že tie buchtičky aj prasknú, pri jedení zistíte, že toho tvarohu ostane neporovnateľne menej.

 

 

 

 


Niekto by mal o tomto jave napísať pojednanie, aby sa to vysvetlilo. 
Urobíme batôžtek, aby nám nič nevytieklo.
Budeme potrebovať tri plechy, na ktoré dáme papier na pečenie.
Dva budú úplne plné a ten tretí tak do polovice.
Buchtičku kladieme na plech uzáverom dolu a poriadne ju opatrne roztlačíme, tak aby cesto neprasklo a tvaroh nevykukol.
Snažte sa roztlačiť naplnenú buchtu na plocho.

 


Ak Vám cesto praskne, tak si nerobte z toho ťažkú hlavu, po upečení to bude vyzerať takto.

 

 

 

 

Moja Dobrá Švagriná , keď videla jeden plech takto naskladaných buchtičiek,  si myslela, že idem klásť tvarohovú náplň navrch, nepochopila, že tvaroh je už vo vnútri.


A takto spracujeme aj druhú polovicu cesta a druhú časť náplne.
Podľa veľkosti koliesok takto urobím od 33 až po 38 koláčov. 
 Dve  bielky, ktoré nám ostali, rozšľaháme vidličkou a pridáme malú lyžičku vody. 
Do stredu každej naplnenej placky, urobíme pomocou opaku lyžice, jamku.
Štetcom potrieme koláčiky bielkami.


Do stredu každej jamky položíme lyžičkou slivkový lekvár.
Vyberieme mrveničku z chladničky a na lekvár nasypeme posýpku.



Robte to poriadnejšie ako ja, sypala som kade tade.
Rúru máme vyhriatu na 180 stupňov
Vložíme plech a zvýšime na 200 a pečieme povedzme 20 minút.
Ja musím plech, bohvieprečo vždy otočiť spredu do zadu, lebo sa pečie nerovnomerne  a tak to po tomto čase urobím  a skontrolujem, ako sú upečené koláčiky odspodu.  (podvihneme príborovým nožom)
Spodky musia byť zlatohnedé , ak nie sú,  tak pridám podľa potreby ešte minúty na pečenie.
Mojej rúre stačí 5 až desať minút.


Prišiel čas na poslednú fázu.
Do hrnčeka nalejeme 100 ml mlieka 50 ml voňavý alkohol. Na túto príležitosť mám normálny tuzemák, keď mi tuzemák vypil bratranček Dušan Kubina, tak som veru použila aj  drahý venezuelský Diplomatico.  Čo už.
Tento krok nevynechám nikdy….Erika Vlčková, toto je ten fígeľ.
Akonáhle vyberiem upečené koláče z rúry, tak okraje,  hojne potieram štetcom,  touto mliečnou zmesou, fakt hojne, hojne. Na tie tri plechy vždy miniem všetko.
Takže máme minutú náplň,  mrveničku , zvlhčujúcu tekutinu. 
Ostal nám len slivkový lekvár na dva krajce chleba.
Koláče necháme vychladnúť .
Sú ľahučké, voňavé a mäkké aj na druhý deň.
Samozrejme nemusíte dávať len lekvár, môžete urobiť aj makový vrch. Nabudúce keď budem mať besiedku s drahými spolužiačkami, budem musieť polovicu urobiť práve s tým makom, pretože to má rada Osa.
Dobrá Teta Pavla robieva svoje koláče s uvareným jablkovým lekvárom , na ktorý ona prisahá. Na Slovensku je to nezvyčajná, skôr taká moravská frgálovská tradícia a tak ostávam pri tom slivkovom.


Snažila som sa recept napísať dosť podrobne, aby som ho mohla zaradiť aj medzi začiatočnícke recepty a tak sa skúseným pekárkam ospravedlňujem, ale naučiť sa to musia aj naše mladučké gazdinky.
Dúfam, že to bolo zrozumiteľné a nájdu odvahu. A nech im je útechou, že ja som sa to naučila až v mojom dôchodcovskom veku. 
Ozaj!!!!!!! Bisťubohu ja som dôchodkyňa. !!!!!!!!!!






 

Wrap s mletým mäsom

komentáre 4

Martin je partner sestry Môjho Dobrého Manžela, Kačenky.
Dobre som Vás zmiatla a premietate si v hlave, kto je vlastne Martin?
Otec Terky a Karky.
Náš Dobrý Švagor.
Je to naplavenina do rodiny, ako som aj ja.
Držíme spolu.
Je nesmierne sexy. Asi preto, lebo mi príde ako mladšia verzia Môjho Dobrého Manžela, s vypracovanejším telom.
Kačenka s mojim DM, toto moje vyjadrenie berú, úplne normálne, bez toho aby mi robili problémy a robili si z toho ťažkú hlavu. Asi preto, že ma poznajú a vedia ako to myslím.
Keď Kačenka posiela fotky z rodinných sešlostí, vždy pošle jednu-dve s názvom „pro Mínu“ a tam je Martin v nejakej, prekliato mužnej póze, napríklad rúbe drevo, alebo je vyzlečený do pol pása. Vždy to ocením 🙂
Ale nič na svete nevyváži to, aký je to kuchár.
Pred niekoľkými rokmi si odniekiaľ dovliekol obrovský gril na plyn, ktorý bol pokazený a majiteľovi asi nestál zato, aby ho dal opraviť.
Martin ho opravil, je to nástrojár, takže to dal.
Je to gril ako z amerických filmov a Kačenkina rodina normálne v strede týždňa, hocikedy večeria, to čo si na tom grile urobia. Presne ako v amerických filmoch. Robia tam asi všetko a nesmierne im to závidíme.
Keď sme na chate, tak nás hocikedy pozvú a je to perfektné.
Kačenka upečie nejaký veľmi rýchly koláč a fantastický, fantastický quiche, (kiš). Martin čistí zeleninu na šalát a na grilovanie a pripraví si mäso. Zálievky si tiež robí sám.
Kačenka naskladá omáčky, pitie, chlieb, pečivo, prílohy do košíka a prestrie stôl.
S DM sme tam ako v božom košiari. Sedíme a jeme a všetko chutí fantasticky.
Potom sa hráme vedomostnú hru „desiatka“.
Martin je ako ďalšia naplavenina , tentokrát do slovenskej rodiny. Julkin partner, Roman.
Oni sú Roman a Martin v Desiatke navlas rovnaký.
Oni tú správnu odpoveď ani nemusia vedieť, ale si ju nejakým ozaj vtipným spôsobom odvodia a v drvivej väčšine je to správna odpoveď. Napríklad boli tam otázky, že boli dané mená a my sme mali povedať v akom odvetví dostali Nobelovu cenu.
A bol tam istý Paul Nurse.
Nikto z nás to meno v živote nepočul a netušil čo ten človek robil.
A teraz neviem, či Roman, alebo Martin si povedali….že Nurse je po anglicky sestrička a tak povedal….zdravotníctvo. A skoro nás porazilo, ten chlap skutočne získal nobelkovku za zdravotníctvo, nejaké úžasné výsledky mal v genetike.
A vrátim sa k tomu vareniu.
Martin nám nerobí len také zvyčajné veci, on nám skutočne robieva aj špeciálne veci.
Naposledy to boli tieto wrapy.
Ježiš neskutočne sme sa dobre najedli.
To bolo fantastické, fantastické, fantastické.
Celé to kombo, ktoré nám Kačenka s Martinom pripravili.
Zákusky, kiš, šaláty, zelenina, vychladené nápoje, skvelá káva, drinky, atmosféra.
Bol to skvelý večer.
A teraz k jedlu samotnému.
Wrapy samotné, sú podľa mňa veľmi nedocenené v slovenských domácnostiach.
Tortily sa dajú naplniť hocičím, naozaj hocičím.
Vynikajúce nahrádzajú kalorický chlieb a dokonale zasýtia.
Teraz keď som pozerala, na rôzne wrapové náplne, tak som našla mnohé, nové inšpirácie a asi urobím nejaký wrapový seriál na blogu.
Veľmi ma táto predstava, nejakým spôsobom nakopla a inšpirovala som sa.
Už minulý rok, tým, že som sa venovala opatere rodičov, na blog som nemala absolútne tvorivý priestor.
A keď nám mamička napokon umrela, tak som ostala taká nejaká paralyzovaná, že som si vážne myslela, že umrel s ňou, aj môj blog.
Skalný sledovatelia sa presunuli inam a sem už zablúdi len niekto, kto má v obľúbených nejaký môj recept.
Návštevnosť je oproti tomu, aká bola, mizerná.
Neviem, či sa mi podarí blog resuscitovať, ak nie, nevadí, budem ho mať len pre svoje potešenie a náhodných okoloidúcich.
Takže ten Martin ma vlastne posunul svojím varením, znovu na čiaru.
Díky kámo. Švagre.
Tento recept niekto na webe nazýva aj burgerový wrap. Urobila som ho podľa toho, čo chutí nám .
Naozaj Vám toto jedlo veľmi odporúčam.
Nie je to drahé, je to veľmi rýchle a chutné.



 

Suroviny:

 

500 g mleté hovädzie mäso
1 cibuľa
2 veľké cesnakové strúčiky
veľká kytica petržlenovej vňate
1 čajová lyžička soľ
čerstvo drvené  korenie
malá lyžička cayenské korenie 
čerstvo drvené štipľavé papričky
lyžička mletej sladkej papriky
lyžička sušený tymian
šalátové listy
kolieska kyslých uhoriek
plátkový syr
5   čistých tortíl

Na omáčku :
2 polievkové lyžice majonéza
2 polievkové lyžice kečup
2 polievkové lyžice horčica
1 malá červená cibuľa
4 malé nakladané kyslé uhorky
limetová, alebo citrónová šťava
soľ

Na dresing :
1 malý hustý biely jogurt
4 jarné cibuľky aj s vňaťou
1 malá lyžička sušený cesnak
citrónová šťava
drvené papričky a korenie
soľ

čerstvá zelenina

Postup

 

Mleté mäso (ja som mala miešané hovädzie s bravčovým) premiešame s nadrobno nasekanou cibuľou, petržlenovou vňaťou a prelisovaným cesnakom.
U nás máme radi všetko čo je pálivé, preto som pridala aj cayenské korenie, aj chilli papričky a nakoniec aj drvené korenie.
Vy si do mletého dajte koreniny, na aké ste zvyknutí a aké preferujete. Pridáme soľ a sušený drvený tymian.
Všetko dôkladne premiešame.
Ideme si pripraviť omáčku.

Nasekáme na  malé kúsky červenú cibuľu a kyslé uhorky.
Vymiešame do hladka majonézu, kečup a horčicu.
Pridáme nasekanú cibuľu a uhorky. 
Okyslíme citrónovou šťavou a osolíme podľa chuti.
Na každú tortillu natrieme surové vymiešané mäso, ako keby sme ju natreli nátierkou.

Robte to rukami, to je najlepšie.
V jeden deň som dávala približne 150 g mäsa na jednu placku, ale DM povedal, že to bolo príliš.
Na budúce som teda dala na každú placku 100 g.  
Tak som to uviedla aj v tomto recepte.
Pokiaľ sa Vám to zdá málo, gramáž si upravte.
Panvicu s hrubým dnom rozohrejeme.
Olej nedávajte, nanajvýš pár kvapiek, ktoré rozotriete papierovou utierkou.
Na panvicu dáme natretú tortillu tak, aby bola mäsom nadol. Nebojte sa mäso Vám pri manipulácii neodpadne. 


Opekáme približne tri minúty.
Z panvice ju môžeme odobrať dvoma spôsobmi.
Bud priložíte na tortillu pokrievku, ktorá je menšia ako panvica , panvicu prevrátime a pomocou pokrievky tortillu prenesieme z panvice. 


Alebo druhý spôsob.
Priklopíme panvicu tanierom , prevrátime a máme tortillu rovno na tanieri.
Už viete prečo nedávame na panvicu olej?
Mäso sa spečie a bude sa Vám zdať toho málo, nám to vyhovovalo takto a ak máte svoje pochybnosti, skúste si pridať a uvidíte.


Na opečené mäso rozdelíme uhorkovú omáčku, pokladieme kolieska kyslých uhoriek a nasekané šalátové listy. Ja som mala ľadový šalát, ale môže byť aj rímsky. Aký chcete.


Mal by tam ísť aj plátkový syr, ale u nás sa takto syr neveľmi používa, preto som ho vynechala. 
Tortillu uzatvoríme obálkovým spôsobom a vytvoríme wrap.
Ja potom ešte tieto balíčky vrátim na panvicu, aby sa prehriali  z obidvoch strán a nasiaknu do seba tuk, ktorý pustilo mäso, pri opekaní.
Pri tomto prehrievaní sa aj trošku roztaví ten syr.


Ja som podávala s čerstvou zeleninou.
Ako zálievku som urobila jogurtový dressing, ale môžete použiť aj hotové grilovacie omáčky, alebo urobiť klasický zeleninový šalát.
Fajnotka nesmierna. 

O čom bol rok 2023

Pridaj komentár

Neviem ako u Vás ale u nás sa každý rok nesie v nejakom móde.
Napríklad vlani.
Tak to bol rok kávových automatov.
Vlani sme mali starosti s nebohou mamičkou (božtek do nebíčka).
Tatík ako statný devädesiatnik a ona ako 86 ročná mladica, už potrebovali stálu opateru.
Pýtam sa Vás. Zažili ste hľadanie celodennej opatrovateľky?
Neskutočné niečo.
Kým sa tak stalo, striedali sme sa rodina a vykrývali to tak, ako sa dalo.
Mne vyšla hlavne letná služba. Dobrý Brat má malé vnúčatá v škôlkárskom veku a obidve potrebovali letnú opateru, takže sme to vyriešili takto.
Až do konca septembra som chodievala dva týždne tam, víkend s Dobrým Manželom a naspäť.
Viete čo. Docestovala som sa ako jeden kôň.
Raz mi už vypovedala chrbtica a tak ma DM viezol brmbrmom.
A na každej pumpe sme sa zastavovali a pila som kávu s penou, pretože v Selciach som si zalievala jedine nesku.
A DM si to všimol!!!!!!!!!!!!!!!!! Predstavte si to.
A na začiatku Bystrice je Nay a zabočil tam a riekol: “ A nieže nebudeš na mňa myslieť, zakaždým, keď zapneš mašinu“
A takto úplne nepripravenú ma postavil pred regál, plný kávových strojov.
Zaujali ma mnohé, čoby nie. Najmä ten, čo som videla na obecnom úrade v Selciach.
Maľovali im kuchynku či čo, tak mali prístroj v klientskom centre.
S celým personálom obecného úradu som sa tam videla a ohromne som sa tam cítila.
Hádam hodinu som tam bola a rozprávala sa raz s tým, raz s tým. Výborné to bolo.
A ten niekto z pracovníkov, si tam väčšinou chodili robiť kávu v mašine.
Neskutočná káva to bola.
Nie káva, ale pena.
To nebola pena, to bola hustá, hustá, zahustená šľahačka…fakt to konzistenciou tak vyzeralo.
Z obyčajného polotučného mlieka.
Aj mne ponúkli, že mi urobia, ale ja ako sprostá som už mala dve kávy v sebe a také mocné, že mi dvíhalo hrudník.
Nesku som si nikdy nevedela dávkovať. Buď som si urobila niečo ako hruškovú vodu, alebo sesternicu kolumbijského ristretta. Nič medzi tým neexistuje.
Ak by som si vtedy dala ešte jednu kávičku, tak mi tam v tom klientskom centre , môžu rovno aj pohreb vybaviť.
Takže som stála v Nay, vyberala si kávovar a neustále som myslela na ten, na selčianskom , obecnom úrade.
Našla som ho!!!!!!!
Tak niežeby ma odradila jeho cena….teda táram, odradila, ale keby som veľmi veľmi chcela, tak mi ho DM kúpi.
Ale príprava toho mlieka bola taká…no nie pekná akokeby…od mlieka viedol do toho prístroja doslova šlauf…hadička ako na infúznej fľaši. Možno aj taká dlhá. No to preháňam, ale skrátka bola dlhá.
A zase, na tom obecnom úrade je predsa len nejaké množstvo pracovníkov. Tak ja neviem, ale predpokladám, že 20 určite. Takže tá mašina má tam zmysel. Ale v Selciach u dvoch starcoch a mňa, sa mi videlo vyše tisícky ozaj dosť.
A pán predavač vycítil svoju príležitosť a začal nám nanucovať tento


No čo Vám budem hovoriť. Kúpili sme ho.
Absolútna fantázia.
Pena ako na tom obrázku.

Manipulácia jednoduchá. Do mlieka sme len strčili takú ihlu s tou hadičkou a potom len prepláchli. Vážne, vážne skvelé.
U nás v Selciach začalo kávové eldorádo.
Ešte aj rodičia začali piť znovu kávu.
Mamička stredne veľké kapučíno s troma zrnkami, tatík veľké latéčko s jedným zrnkom.
Tá kávová mašina sa nezastavila.
Nakúpila som k tomu aj tie hrnčeky s dvojitým dnom, aby sme videli ako sa nám to tam pení, posýpky a ochutené sirupy do kávy.
Ešte aj Julka, čo robí v Leroy, tak si nedala kávu vo fache, ale prišla si dať do Seliec.
Jediná Janka Dobrá Švagriná je mrachta.
Tá si vytrvalo zalieva svoju obligátnu smeťavú. Tak jej treba.
Dokonca aj môj brat, prešiel zo smeťavej, čiernej na kapučíno s prídavkom.
V tom čase sme mali rodinnú, veľkú chatovačku, niekde na krupinských lazoch. Chata bola skvelá aj polohou, aj vybavením aj všetkým čo k tomu patrí. Mala aj kávovú mašinu. Ale ako rodina sme sa rozhodli, že bez kapučín a latéčiek sa neobídeme a tak sme ako blázni niesli ten stroj aj na tie krupinské lazy.
Pri tejto príležitosti Vám chcem ukázať ako prišla oblečená na krupinské lazy moja Dobrá Cerka.

Bohužiaľ nemám fotku kde je celá v tomto odeve. Ale je to kaftan až po členky.
Dobrá Cerka : hádam ste si nemysleli, že prídem na chatu oblečená ako šuchta.
Dobrý Manžel : Cerka, ale Tebe očividne zabudli povedať, že tá chata je nad Krupinou a nie v Bombaji.
Samozrejme bolo to tak, že ona mala aj normálne chatové oblečky, takto ju vyzdvihol Dobrý Zať v práci v Bratislave .
Takže kávovar s nami putoval aj na tú chatu.
Sme boli ozaj ako takí frikulíni, lebo ja nepijem kravské mlieko a ani Julka nie a DM sa už tiež adaptoval a tak my pijeme kapučína z ovseného mlieka.
Takže niet väčšej pohody, ako keď sme pozorovali na terase pod pergolou , ovsené kapučíno a pozerali ovce na lúke .
Bože kam to ten svet speje.
Si pamätám ako sme chodili okopávať krumple do Jelšín, kde nám od motýk iskry odlietali od tých kameňov, taká tam bola pôda, dorobení ako kone a vytiahli sme kávu v sunquickovej fľaši, obalenej alobalom. Osladenej a s mliekom a všetci sme si ju podávali dookola, nehľadeli na to, že ja som pila bez cukru, ten bez mlieka, ten bez ničoho, ten aj aj.
No čo už.
Kým som ja opatrovala rodičov, tak DM bol na chate v Jihlave, kde nám už načisto doslúžil náš starý kávovar, 2x opravovaný.
A tak som si premyslela, že ja bez tohto mliečneho už nebudem vedieť žiť. A tak si do Mníchova kúpime taký istý a náš mníchovský prevezieme na chatu do Jihlavy.
I tak sa stalo.
A potom Dobrá Cerka zrekonštruovala obidva ich byty v Bratislave. A do béčka prišiel ich starý kávový stroj a my, sťaby Dobrí Rodičia, sme jej, akože do „nového“ hlavného bytu, kúpili nový mliečny kávový stroj. Ten istý.
To už bol tretí.
A ten minulý rok, nielen ona rekonštruovala.
Rekonštruovala aj najlepšia kamarátka Evka Dingová.
Tá zrekonštruovala starší rodinný domček v Košťanoch.
A som prišla na obhliadku. No hádam neprídem bez ničoho.
A tak ma napadlo, že jej kúpim kávostroj. Tej som ale nekúpila tento mliečny, ale len plnoautomatický a tam sú také fukáriky, ktoré Ti tú penu urobia.
Minulý rok sme kúpili 4 kávové mašiny prosím pekne.
V Selciach neustále robí ukážkovú penu, Radke tiež a hádajte čo.
My v Mníchove sme znovu len prešli na tú vrtuľku.

viď článoček

O tom, ako teraz pijem kávu s luxusnou, mliečnou penou


Poraziť ma ide. Ale nejako sa nám prestalo dariť s tou penou, nech to šľak trafí.
Kravskú ešte urobí, ale z toho ovseného je to len bublinkavé mlieko a to ma nebaví.
Naviac, ovsené mlieko sa mi kazilo ešte pred tým, ako som ho minula, pretože som tou ihlou asi zanášala do neho baktérie. A to som poctivo tú ihlu umývala v horúcej vode. Potom som začala odlievať mlieko do krčiažteka, ale tým sa stratilo to čaro, okamžitého použitia mlieka, priamo v krabici.
Tak ja viem, že mám na to čas a ani by sa mi to neťažilo robiť, ale skrátka, už to nebolo ono.
Takže z tých troch mliečnych fungujú bezchybne na penu len tie dva, náš mníchovský nie a robíme si penu ručne .
Asi je to tak dané, že človek nemôže mať všetko, robí perfektné espresso a amerikano a lungo a s tým musím byť spokojná. (Nie nie som, štve ma to).
No a o čom bude tento rok 2024?
Už to bude tak, že rokom tyčových vysávačov na baterku a rokom operácií. Ale o tom nabudúce.




Zapečené špagety

Pridaj komentár

V kuchyni som vlastnou šéfkou od mojej dvadsaťpäťky, keď som sa presťahovala z rodičovského domu, do vlastného, čo je už takmer štyridsať rokov. 
Bola som sama v kuchyni v Sásovej, v Mníchove a aj keď sme prišli do rodičovského domu do Seliec, tak som to mala s Dobrou Švagrinou rozdelené, že ona sa realizuje na dvore a  záhrade a ja sa realizujem v dome a v kuchyni. Obidvom nám toto rozdelenie nesmierne vyhovuje.
Dokonca keď som pri Dobrej Cerke v Bratiske, tak ona navarí to prvé,  privítacie jedlo a potom mi s vďakou prenechá svoju kuchyňu k plnej dispozícii.
A keď sme začali členiť náš život na letnú a zimnú časť, pritom tou letnou sa myslí pobyt na chate na Okrouhlíku, tak aj tam som bola v kuchyni vlastnou pani.
Chata nepatrí Dobrému Manželovi, ale je to spoločná, rodinná.
Postavil ju pradědeček s prababičkou. Jej neustálym rozširovaním a nadstavovaním sa ustálila do súčasnej podoby a patrí dedičom.
Jedna polovica jednému a druhá polovica druhému.
Každá polovica má viacero izieb a kúpeľňu a chodbu a kuchyňu  a všetky tieto veci. 
Na tú našu kuchyňu pripadajú tri kuchárky. 
Dobrá Svokra Akyna, Dobrá Teta Pavla a ja.
Dobrá Svokra Akyna, je tiež kuchárka, ktorá je zvyknutá na svoju vlastnú kuchyňu od svojej mladosti a Dobrá Teta Pavla tiež.
A tieto tri akurátne kuchárky sme sa zišli v tejto jednej kuchyni.
Dobrá Svokra na chatu chodieva len na susedské návštevy, pretože jej základňa je na chate jej priateľa Václava. Kde je samozrejme tiež výhradná pani v kuchyni.
Dobrá Teta,  tá stále pracovala a na chatu prišla,  len na pár hodín,  na hubačku, alebo na dva týždne v lete , na dovolenku.
Svoj voľný čas trávila v dome jej priateľa Ľubomíra, kde tiež bola výhradnou pani v kuchyni.
Keď tieto dámy prišli na chatu, tak sa mi do ničoho nemiešali, nepindali, brali to ako môj revír, ktorý mi na istý čas prepustili.
A čo sa nestalo.
Najprv umrel Ľubomír (božtek do nebíčka)  a  potom Dobrá Teta Pavla išla do dôchodku.
Zaobstarali sme jej rozkošného kocúrika Zorislava Hulvu, v rodinných farbách – čiernej. No. Zaobstarali. On sa zaobstaral, jedného dňa,  sám a my sme, hraním na city DTP, jej ho tak nejako posunuli, aby sme no nemuseli dávať do útulku.
A padlo rozhodnutie, že Dobrá Teta Pavla a Zorko sa presťahujú  tohto roku na chatu.
Tak
Naše mačky nevedeli votrelca v „ich“ chate, nijakovsky prijať. Ale o tom inokedy.
A ja som sa musela pripraviť na  jej majiteľa  v „mojej “ kuchyni, na DTP.
Prisahám. Prisahám Vám, že s DTP nemáme  takmer, ani jednu povahovú črtu rovnakú.
Spoločné názory, na ľudské človečenstvo, by sme asi ťažko narátali na prstoch jednej ruky. 
Naše kultúrne záľuby sú oheň a voda. Naše osobné potreby sú ako keby sme porovnávali mimozemšťana a baníka. Naše obyčaje a zvyky sú na rôznych poschodiach.
Ale ide to .
Veľmi nám pomáha jedna,  jedinečná vec a to zmysel pre humor, ktorý máme spoločný pre určitý typ humoru.
Ona ho vie podať a ja ho viem prijať.
A jedna druhej sme sa prispôsobili a robíme kompromisy.
Najdôležitejší základ pre život na rodinnej chate.
Takto to robí rodina, ktorá sa miluje.

A čo sa týka kuchyne.
🙂
To je Vám strašná sranda, ako môže byť niekto od niekoho, tak odlišný.
V chutiach, v stravovacích návykoch a celkovo v chovaní sa v kuchyni.
DTP sa najradšej pohybuje na dvore, záhrade a v lese.
Ale má rada varenie a pečenie a nerozpakuje sa uvariť trojchodový obed a s poschodovou tortou, ako dezertom.
Keď DTP navrhne, že dnes varí ona, ja v tú ranu pustím z rúk, všetko čo v nich držím, uvarím si kávu, naberiem vodu a odkráčam do našej izby  sa váľať.
Keď varím ja a DTP nemá naskrze do čoho pichnúť, tak mi chce furt pomáhať. 
Jej pomáhanie spočíva v tom, že všetko,  čo na chvíľu položím na pracovnú dosku, niekam zmizne.
Buď to v nestráženom momente umyje a odloží, alebo to vyhodí, alebo to odnesie do chladničky, do špajzičky, alebo niekam, kde to zaručene nenájdem.
Tak mne nevadí, že po každom očistenom zemiaku, vyhodí z neho šupku a mňa pritom čaká ešte ďalších desať, lenže ona mi zakaždým umyje aj škrabku, odloží ju do šuplíka a odnesie zemiaky. 🙂
Alebo idem prevracať karbonátky na oleji a ona rýchle priskočí, aby mi s tým pomohla. 
Asi sa bojí, že si ruky zoderiem, pri prevracaní tých piatich karbošov a odpadnem od únavy. Toľko vidličiek je v tom kastróle, že sa tam môžeme hrať na šermovačku. 🙂
Alebo, vždy na jar keď prídeme, prinesiem 10 litrovú bandasku repkového maslového oleja.
A teraz som zistila, že ona si priniesla svoju litrovú fľašku a vypráža na svojom oleji, hubové rezníky, ktoré vypráža pre nás, aby sa neminul ten spoločný. Skoro ma zotlo z toho zistenia. Edit : tak nie, navrhol to Dobrý Manžel a uviedol nepriestrelné dôvody. 
DT Pavla vstáva o piatej ráno. To mňa a Dobrého Manžela vtedy čakajú, ešte minimálne tri hodiny krásneho spánku.
A to si potom hodinku popíjame spoločne kávičku v kuchyni, potom si  my dvaja ideme prečítať čo nového vo svete. Potom sa ideme umyť, ja posteliem postele, pochodíme okolo chaty, čo sa nové udialo v noci a pomojkáme sa s mačkami.
Toto má DT dávno už za sebou, keďže vstáva o tri až štyri hodiny,  skôr.
Idem nám dvom urobiť raňaje a DT ich už má vtedy, tie svoje,  celé strávené.
A keď dojedám posledné sústo, tak DT sa opýta “ čo ideme variť“.
A ja ešte dožúvam tú hrianku čo som mala k ovsenej kaši. 
V mojej kuchyni by som obed začala variť tak nejako o jednej poobede a jedli by sme okolo tretej, ale naše ranné vtáča, by už upadla do kómy od hladu.
Raz som nevedela, ako toto vyriešiť a tak som prestala raňajkovať, DM si dá o dve tretiny menej , ako obyčajne a obedúvame ako ľudia,  najneskôr o jednej poobede.
A je to pekné, pretože jeme pekne za stolom všetci traja a mávame aj polievku aj druhé, pretože sú takto dievčatá Stenzlovky naučené. 
A som si istá, že takto jedli aj pradědeček a prababička a oni to naučili aj svoje dve deti, pretože aj v tej druhej polovici u Oldricha a Vilmy , obedúvajú presne o dvanástej.
To som vážne rada, že ma k tomuto DT Pavla a aj Akyna k tomu dokopali.
Oni keď napríklad pília drevo, alebo DM vozí kompost, alebo DT išla pozbierať makovice, čo ostali na poli, a Oldrich napríklad rozobral práve motorovú kosačku. Všetci,  pred dvanástou,  prídu do kuchyne, ja prestriem stôl ako prestierame v Selciach jedine v nedeľu , umyjú sa a sadnú za stôl.
Cinkáme príbormi, zvoníme porcelánovými taniermi, rozprávame sa a jeme. 
Potom sa pohádame s Pavlou kto umyje riad. Ak vyhrám ja, tak mi ho chce silou mocou utierať a ja ju zaprisahávam, že nechcem.
Museli sme si prispôsobiť aj jedálniček.
V dňoch keď je Pavla na chate, nejedávame našu milovanú indiu a patizón a cuketu. A ona nám prestala variť každý boží deň,  nové a nové jedlo, aj keď sa ešte nezjedlo to staré. A občas uvarí aj niečo iné ako mäso.
Musela si chudiatko zvyknúť na to, že sme tak nejako prestali jesť kysnuté koláče, pretože máme z nich strašnú kyselinu a ja zjem sladké jedlo fakt len občas. 
A fazuľovou, šošovicovou a zemiakovou polievkou na kyslo, ktoré môžem v našich rodinách na Slovensku neustále točiť dookola, tu nikoho nenachovám.
A je  podistým ešte viac takých vecičiek, ktorými sa líšime a bezpochyby by aj ona vedela takto,  popísať o mne.
Nič na tom.
Kuchyňa je len jedna a dobrých ľudí, sa zmestí všade. 
Neverila som tomu, ale vážne to ide.
Síce ešte DTP občas pozabudne, že sme tak rozdielne a myslí si, že sa mi bude páčiť  Lara Fabian s pesničkou „že sju maladeee“ a mne popritom hrá balkánska dychovka s Bregovičom . 
Prestali sme úplne pozerať na televízor, a slúži ako stojan na obraz, ktorý mi namaľovala DTP. Vybrala som si ho sama, pretože ju, podľa jej slov, takýto motív v živote ani len nenapadlo maľovať a práca na takom obraze ju vôbec netešila.
My s DM sme milovníci sitkomov a DTP by vraj také niečo nepozerala ani sekundu a chce sa pozerať na Winnetoua, kde môžeme vypnúť zvuk a ona by nám odhovorila všetky dialógy a pomedzi by ešte aj imitovala zvieracie zvuky, zvukové efekty a zurčanie vody, ktoré vo všetkých dieloch odznejú.
Ale včera sme sa váľali od smiechu na „hrubom krčisku a nožiskách“ v Kurva hoš….
Nemôže s nami,  chudiatko,  chodiť ani do kina. Predvčerom sme boli na dokumente o Vermeerových obrazoch a včera na Expendables 4. Niečo čo nevie pochopiť, ako niekto môže dať za to peniaze na vstupné. 
To keby sme išli na nejakú Svěrákovčinu, alebo na koncert Nohavicu, tak to nás aj predbehne, čo tam bude utekááááť.  Zase niečo, čo absolútne nezaujíma nás dvoch.

Dobrá Teta Pavla sa nám usilovala vždy uvariť dobré, domáce jedlo, keď sme prichádzali z ciest. Vždy sa to snažila poňať tak, že si nás chce uctiť a uvarila nám hovädzie líčka na koreňovej zelenine. A DM by najradšej zjedol jej bielu polievku a ja jej paradajkovú polievku, do ktorej nevie odhadnúť množstvo ryže a usypne viac ako treba. 
Takto pomaly prichádzame na tie jednoduché jedlá a asi pred mesiacom, raz nevedela, čoby a urobila zapečené špagety.
Ja som mala pocit, že ak nezjem celý ten pekáč, tak umriem, lebo bez toho nebude mať už môj život žiadnu cenu. To bolo tak neskutočne dobré, že som o tom neustále rozprávala a rozprávala a rozprávala a dnes som ju doslova prinútila aby to uvarila, inak bude musieť jesť vyprážaný patizón odvčera. 
Pre ňu táto dvojkombinácia, niečo nepredstaviteľné.
Takže sme to nejako uvarili a DTP povedala legendárnu vetu…“Bože, kto to bude jesť, je to asi 8 porcií“
Je večer a pekáč vyzerá asi takto.


Ideme do kina a som si istá, že keď sa vrátime tak DM , sa do toho pekáča dôkladne pozrie.

Suroviny:

Na hlboký okrúhly pekáč s priemerom 28 cm budeme potrebovať :

1 veľký + 1 menší lunchmeat
pás údenej slaniny
1 paprika + 1 pálivejšia menšia
1 konzerva drvených paradajok
1 veľká cibuľa
2 strúčiky cesnak
150 ml kečup (alebo podľa potreby)
200 g strúhaný syr
1 vajce
5 lyžíc sladká smotana
5 lyžíc olej
1 polievková lyžica oregano
1 malá lyžička tymian
2 malé lyžičky sol
čerstvo mleté korenie
1 lyžička mletá paprika
500 g špagety (+-)

Postup


Kým začneme variť, chcem Vám povedať, že môžeme samozrejme miesto lunchmeatu použiť aj akékoľvek mleté mäso (od oka by som povedala že 250g) . Môžeme kľudne robiť aj zo sójového granulátu. .
Nemám zatiaľ s tým empirickú skúsenosť, ale k tomuto receptu sa budem často vracať a budem teda skúšať zo všetkého. Dnes je to skrátka z chatového lunchmeatu.
Ideme si uvariť omáčku
Pokrájame všetko čo sa pokrájať má.
Slaninu na malé kocky, cibuľu nasekáme a mäso z konzervy na malé kocky.
Papriku očistíme a nakrájame na kocky. Ak nemáte radi pálivé, tak tú štipľavú nahradíme normálnou. Na farbe papriky vôbec nezáleží.
Na olej dáme rozpražiť údenú gazdovskú slaninku.
Pridáme cibuľu a necháme ju rozvoňať, nechceme ju zlatú, ale skôr takú udusenú.
Pridáme masť z lunchmeatov a papriku. Podusíme 10 minút.
A pridáme kocky mäsa.


Podusíme 10 minút a pridáme paradajky z konzervy. Podlejeme vriacou vodou.

Ak máte čerstvé paradajky (možno nejaké 3), tak ich najprv ošúpte, vodnatý stred vyhodíme a nakrájame na kocky a pridáme ich do omáčky , keď aj papriky.
Pridáme soľ, oregano, tymian, papriku, korenie. Miesto oregana a tymianu, môžeme použiť polievkovú lyžicu byliniek na pizzu, alebo špagety, neviem, či také predávajú, ale myslím, že určite. Prelisujeme do omáčky dva cesnakové strúčiky a pridáme kečup.



Podlejeme a necháme na bublinku prevrieť. Ak niekto pohŕda kečupom , tak nech pridá kávovú šálku pasírovaných paradajok a lyžičku cukru.

Do misky rozklepneme vajíčko a prešľaháme ho s pár lyžicami sladkej smotany. Pridáme dve tretiny strúhaného syra a ostatný dáme bokom.


Omáčka na špagety by mala byť hustá s dostatkom tekutiny. Je len o málo redšia, ako omáčka, ktorú si bežne varíte k špagetám, ktoré sa nezapekajú.
Preto s podlievaním opatrne. Ja zvyčajne omáčky narieďujem vodou, v ktorej sa varili cestoviny. DT podlievala vriacou vodou z kanvice.
Ak chcete skôr použiť vodu z cestovín, tak ich musíte dopredu uvariť.
Omáčku vypneme.


My máme cestoviny vo veľkých 2, 5 kg baleniach, z balíku len odoberám podľa oka a vôbec netuším, koľko asi tak odobrala DTP, ale videla by som to tak na 500 g.
Na vymiešanie so špagetmi , potrebujeme väčšiu nádobu, tak to majme na pamäti.
Ochutnáme a prispôsobíme si na záver, všetko svojim chutiam.
Do omáčky vmiešame uvarené špagety (varíme podľa návodu na obale).
Prosím pridávajte ich postupne. Ak máte pocit, že je to príliš suché, tak pridajte kečup, ak máte pocit, že je to príliš mokré, tak o niečo dlhšie zapekajte.
Na úplný záver vmiešame syrovú zmes, tak aby sa nam rozptýlila do celej masy.

Pekáč vytrieme maslom a vysypeme strúhankou
Vymiešanú zmes navrstvíme a dáme piecť pod alobal na nejakých 20 minút.



Obal odstránime a necháme na nižšom stupni (max 180 bez ventilátora) ešte zapekať 10 minút. Povrch tých špagiet by mal ostať vlhký. Ak sa Vám zdá, že je povrch suchý už po odstránení alobalu, v žiadnom prípade už nezapekajte.
Dohliadnite prosím na to, aby ste ten povrch mali vlhký a pri jedení ste tie špagety nechrúmali a nemali na nich kôru ako na chlebe.
Zvyšným syrom posypeme povrch a vložíme naspäť na zapečenie.





Ten syr necháme roztopiť a už nijako neprepekáme, vytiahneme pekáč von.
Necháme vychladnúť, aby sa nám dali pekne krájať porcie.











Slaný cuketový nákyp s hubami

komentáre 2

Môj Dobrý Manžel je muž mnohých záľub.
Škoda, že medzi jeho záľuby nepatrí napríklad ostrenie nožov.
I keď.
Raz sa nadchol na ostrenie japonských nožov.
Toľko videjok, ktoré na túto tému vzhliadol, to svet nevidel. Odkukal toľko techník kadejakých. Ostali nám po nich, rôzne oceľové tyčky, ktorými si vymeriaval uhol, pod ktorým bude ostriť ten môj kuchynský nôž, ktorým som krájala mrkvu. Alebo nejaký špeciálny brúsny kameň, ktorý je už niekoľko rokov namočený vo vode, starostlivo uzatvorený v desiatovej škatuľke a zaberá mi miesto na poličke, medzi čistiacimi handrami.
A tých rôznych brúsok z amazonu!!!!!!!!!
A keď som mala už plné zuby brúsenia si nožov o spodok porcelánovýc tanierov, alebo jeden o druhý, kúpila som si uplne normálnu ostričku. Takú tú okrúhlu , dlhšiu paličku, osadenú v rukoväti.
Zakaždým keď som išla odrezať hárok papiera na pečenie, tak som si naostrila nôž a pripadala som si ako mäsiar, ktorý sa chystá naporcovať prasa. Už mi chýbal len ten krátky, pepitkavý, mäsiarsky kabát a rádiovka na hlave. ako nosí každý mäsiar vo filmoch.
Alebo, raz sa nadchol na modely vláčikov. Teda nie na modely vláčikov, skôr na vyrábanie, tej okolitej krajiny, kde vedie železnica a maličké mašinky mašinkujú.
A to bolo náhodou, veľmi zaujímavé.
Tých večerov, keď sme pred spaním pozorovali pána, ako sa vyrábajú stromy a riečka a jazierko a domčeky a kopček taký a skala onaká. A veru aj niečo povyrábal. Žiadnu dráhu síce nepostavil, ale zato urobil Dobrej Vnučke Dorke, model detského ihriska a model krajiny v okolí jej detskej zvieracej farmy. A bolo tam aj jazierko, kde plávali maličké kačičky. S tým sa dohrala do milej chuti.
Teraz má z tej, modelovej krajinky, mačka Barborka, výborné ležovisko. Stromčeky všetky polámala síce, jazierko už nie je modré, ale celé polepené mačacími chlpmi. Cestička a trávnik sú stále ako nové.
Ohromne by ma zaujímalo, kde skončili, tie igelitové tašky plné koľajničiek a rôznych potrieb pre modelárov.
Výborné bolo aj jeho vzplanutie pre rôzne rádioaktívne materiály.
Len zrazu som našla v pivnici rôzne, absolútne nemoderné vázy a misy a tak. Vôbec som netušila, čo tým mieni.
Či si chce, v našej podzemnej, latkovej pivnici, zariadiť maličkú obývačôčku , aby v tme rozjímal, alebo čo. Keďže som sa kúpy maličkého gaučiku nedočkala, tak som sa opýtala a zistila som, že tie keramické oné, sú natreté rádioaktívnou farbou. A ukázal mi aj nejakú rádioaktívnu horninu, čo má odloženú medzi ceruzkami.
A začal ma nahovárať na výlet do Pripjati. Kým sme sa rozhýbali, tak cesta do Pripjati, je už v rukách rusských agresorov a ostáva dúfať, že z Ukrajiny odtiahnu čo najskôr. Pripjať ale už nebude, to čo bola, takže tam sa už nikdy nepozrieme.
A v súčasnej dobe, záľuba v rádioaktivite spočíva v tom, že DM kade chodí, tade praská. Kúpil si za 300 eur nejaký rádioaktívny merač či čo a meria neviem, čo a seriózne si to spracúva, neviem kde.
Jeho najväčšia záľuba je stále práca s drevom.
Keby ste videli akú krásnu betlehemskú maštaľ, vianočnú vyrobil, vážne krásnu. Tam využil všetky znalosti z modelárskej epizódy a v maštali sú aj rebrinky zo zápaliek a v nich maličká hrstička sena a válov a malé ohnisko a všetky tie maličké veci, ktoré sú zlaté. A aj maličké svetielko a svieti nám to pod stromčekom. Akurát niektoré z detí, stratilo Ježiška, takže Mária tam sedí len tak.
No a čo sa nestalo.
Ja absolutne netuším ako, ale DM má už druhý rok novú záľubu.
On začal pestovať zeleninu!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Neuveríte, ale vlani postavil vyvýšený záhon, porýľoval pôdu a urobil záhon na lúke a vlani sme mali šalát, patizóny, mrkvu, jarnú cibuľku, reďkovku a bylinky.
Tento rok pribudli ďalšie záhony na papriky a truhlíky a kompost.
Dobrá Teta Pavla si kompostér nevie vynachváliť, pretože nemusí vyvážať trávu po kosení, fúrikom kdesi do lesa a kosačku vyprázdňuje priamo na lúke.
Neviem kde dostal impulz, či u Dobrej Švagrinej, ktorá sa furt prtí v niečom, alebo v tom, že videl, že na raňajky zlikvidujem zväzok reďkoviek a on zväzok jarnej cibuľky a neustále sme to museli kupovať.
Skrátka vlani to začalo a tento rok to rozbehol naplno.
Robí to s takým zanietením, že som to ešte u neho nezažila.
Keď mu slimáky ožierali až na hlúbik všetky priesadky šalátu, tak on si Vám normálne dával budík na druhú v noci a chodil s baterkou zbierať na políčko slimáky. Tento rok už nakúpil dlhé truhlíky na šaláty a pozbíjal z drúkov, ktoré si priniesol z lesa, také stoly a na tom má tie truhlíky a vyriešil tak problém so slimákmi
Darí sa mu vo všetkom, okrem cukety. Bože chudák.
Chodí sledovať každý cuketový lístok a keď mu padne naň pleseň, tak mi ho so zúfalstvom, príde ukázať. A keď vyhadzuje 15 cm zhnité cuketky, tak ako keby vyhadzoval na hnoj , vlastné deti. Koľko materiálov a článkov si na túto tému prečítal a študoval. Všetko vyskúšal, všetko.
Podarili sa mu dopestovať štyri. Ani nechcem vedieť ako. Ja mu už toľkokrát chcem povedať „Zlatko veď sa netráp, veď ja si tú cuketu kľudne kúpim“. Ale nepoviem, lebo to je ako keby som mu do otvorených rán sypala soľ.
Ostatné mu ide vážne dobre.
Patizóny naše milované, tak tých máme toľko, že aj rozdávame. Paradajky, papriky, mrkva.
Reďkovku mi pestuje celý rok. Cibuľku jarnú tiež dosádza celý rok. Nenecháme ju vyrásť do veľkej, to ho nebaví. My skrátka všetko hneď jeme.
Každý deň hlávka šalátu, dve tri cibuľky, mrkvička, ja likvidujem lány žeruchy, reďkovky.
Máme spústu byliniek pri ktorých sa nemusím obmedzovať. Neustále mám z čoho strihať pažítku, petržlenovú vňať, ligurček, mätu, bazalku. A strihám stále.
Stále mám čím naplniť raňajkové 4 wrapy, a čo dať do polievky. Keď prídem do marketu, tak prehliadam regály zeleniny, ako Apač prériu. Okrem citrónov a cesnaku a ovocia, vlastne nekupujem nič.
A tento rok pridal aj exotickú ačokču a lufu. To je sranda. Ačokču zasadil pri vysokom smreku a už sa ťahá až pri samom vrcholci toho smreku. Keď ide pozberať úrodu, tak tam má rebrík, aby dočiahol.
Bohužiaľ pohorel pri kríkoch, červené a čierne ríbezle, egreše a čučoriedky v jeseň zlikviduje, pretože len zaberajú miesto. Už tretí rok ani guľôčka.
A DM sa dostal do takého štádia, že keď má voľný deň, tak uteká na záhradu a večer zrobený ako kôň, príde, oblečie si plavky a ide sa doštípaný, spotený, zhorený od slnka, okúpať do rybníka a keď si sadne k počítaču, tak mi spokojný povie „ja som si dnes tak nádherne zazáhradníčil“
Zlatko, dúfam, že táto záľuba Ťa len tak ľahko neopustí.
No a k tým štyrom cuketám
Z jednej som upiekla koláč.
Z druhej so upiekla tento slaný nákyp.
Pridala som tam aj anglickú slaninu a udusené huby, inak som ho robievala bez toho.
Huby nazbierala Dobrá Teta Pavla.
Keď vie, že nebudem variť z húb v ten deň, alebo na druhý, tak mi bez pardonu tie huby podusí.
Dusí ich na troche oleja, len mierne osolené a dusí ich aj polhodinu.
Je to skúsená hubárka a tak určite vie čo robí a ja nemám dôvod jej neveriť.
Mala som ich v chladničke štyri dni a mám absolútnu dôveru, že nám z nich nič nehrozí.
Tento nákyp až tak často nerobievam, pretože patrí medzi trojku obľúbenosti jedál DM, na stupnici 1 až 4, kde je sú najobľúbenejšie jednotka a najhoršie štvorka. Takže skutočne ho jedol, len preto, lebo tam bolo všetko to, čo vlastnoručne vypestoval a patrilo mu to dať do úst.
Ja som sa naopak najedla do popuku a verím že aj deda Oldrich s Vilmou si pochutia.



 

Suroviny:

Do hlbokého pekáča 32 x 24 cm  (vnútorný rozmer) budeme potrebovať

500 g nastrúhaná cuketa
1 nastrúhaný väčší zemiak
1 nastrúhaná cibuľa
4 strúčiky cesnak
4 vajíčka 
170 g anglická slanina
350 g udusené hríby
200 g strúhaný syr
100 ml olej
1 polievková lyžica drvená rasca
2 polievkové lyžica sušený majorán
1 čajová lyžička soľ
bravčová masť na vytretie pekáča

Postup


Rúru zapneme na 180 stupňov.
Cuketu a zemiak nastrúhame na veľkej slzičke. Cibuľu som rozmixovala, pretože moji,  majú výhrady voči nasekanej. Prelisujeme cesnak.
No a postupne pridávame všetky suroviny.
Na kocky nakrájaná mäkká údenina, huby, strúhaný syr,  vajíčka, múku, prášok do pečiva a koreniny. 
Pekáč vytrieme vrstvou bravčovej masti a vysypeme strúhankou, alebo múkou.
Pridáme aj olej. 
Prelejeme cesto do pekáča. 
Uhladíme povrch.
Ja som ako na smrť zabudla dať olej do cesta,  tak som poliala povrch uhladeného cesta v pekáči a vidličkou som popichala povrch, aby sa aspoň trochu dostal olej do cesta

. 
Vložíme do vyhriatej rúry a pečieme 50 až 60 minút.


Necháme vychladnúť a krájame. 



Hubové rezníky, vyprážané v rúre

Pridaj komentár

Sezóna húb na Okrouhlíku začala vetou, ktorú vyslovil Môj Dobrý Manžel a určite sa stane legendárnou :
„Kdyby Pavla netvrdila, že je na ně moc brzo, skoro bych si myslel, že jsem našel bedly“
Našiel ich 14. augusta a už týždeň predtým, niekto Dobrej Tete Pavle, povedal, že našiel bedle.

Ona, ako vyhlásená, okrouhlícka hubárka, to jednoznačné vylúčila, že bohviečo ten človek našiel. Bedle v tomto ročnom období nerastú a bodka. Raz nevedela, ako to má vysvetliť, že som vyprážala bedle uprostred augusta.
Doteraz DTP nosila z lesa maliny a varila z neho lekvár. Huby neboli.
Bola chudiatko na chate na dovolenke celé dva týždne a neustále lialo a bola zima.
Akonáhle sa oteplilo a prestalo pršať, nastúpila do práce a Deda Oldrich z prechádzky v lese , priniesol dva majestátne dubáky a nádherné kozáčiky.
Potom DM priniesol úžasné bedle a vraj videl veľké množstvo suchohríbov, ktorými on opovrhuje a nezbiera ich.
No a na záver, priniesol Honzík od Marcely, najväčšia konkurencia DTP , tak obrovský kôš velikánskych, zdravých húb, že až.
A my, ako starí dobráci, sme zakaždým urobili dôstojnú fotodokumentáciu a každú fotku, sme sme našej DT poslali, aby sa v lekárni šuchorila, že vybavuje recepty a nezbiera huby.
Keď prišla na chatu, tak ani dospať nevedela a utekala.
A priniesla nádielku bisťubohu.
A potom ďalšiu. A ďalšiu.
Dnes je v lekárni chvalabohu, lebo nejeme celý týždeň už nič iné, len huby a treba nám zjesť a j patizóny a cukety.
Hubové rezne vyprážam každý rok a nie je to žiadna sranda, pretože pod tri plechy nejdem. Dostojím sa pri tom obaľovaní.
Na vyprážanie sa nehodia všetky huby a najlepšie sú dubáky, bedle, modráky. Tie dorastajú do veľkých klobúkov a chutia skvele.
Bol by dobrý aj masliak, ale tie sú žlté a tak sú dobre viditeľné pre hubárov a nemajú šancu dorásť do pohodlnej veľkosti. Naviac okolo Okrouhlíku veľmi nerastú. Na vyprážanie nosí DM a DT aj muchotrávky ružové, tzv rúžovky. Oni ich poznajú veľmi dobre, takže nemám ani najmenšiu obavu o svoje zdravie.
Huby nevyprážam na panvici, ale na plechu v rúre a nie, nie sú suché.
Predpoklad na bezproblémovú konzumáciu , spĺňa jediná podmienka VYNIKAJúCA ZNALOSť HúB.
Prosím majte to na pamäti.

 

Suroviny:

Zdravé huby dubáky, bedle, modráky a podobne
vajíčka
hladká múka
strúhanka
soľ
olej

Postup

Huby,  nakrájame na centimeter hrubé plátky. Akokoľvek sa Vám to zdá príliš hrubé, pri konzumácii oceníte, že máte v ústach aj chuť huby a nielen chuť trojobalu.
Keď mám húb len na dva plechy, tak ich obaľujem v múke tak, že skutočne každý plátok strčím do tej múky a aj otočím v nej.
Akonáhle je ich viac ako na dva plechy, tak to riešim tak, že na veľkú dosku dám huby a normálne ich tou múkou len posypem a rukami ich ako keby poprtím, aby sa múka dostala všade. 
Na tomto obrázku, to nie je finálne, ešte som tam asi dve lyžice  prisypala.



Mám v tom už prax za tie roky, takže ich nepolámem ani nepoškodím. Ušetrí mi to čas, ale Vy, ak ich nemáte toľko veľa, postupujte normálnym spôsobom
Minimálne tri vajíčka rozšľahám vo veľkom servírovacom hlbokom tanieri, a dám do nich čajovú lyžičku soli.
No a do ďalšieho,  hlbokého, veľkého taniera, dám zdvojenú, kuchynskú, papierovú utierku a nasypeme veľa strúhanky. 
Na plech dáme papier na pečenie, pofŕkame  hojne olejom a rozotrieme ho štetcom po celej ploche. 


Obaľujeme klasickým spôsobom – múka, vajíčko, strúhanka . Mám už na to grif, takže mi to ide,  aj pri tom množstve , od ruky.
Je celkom možné, že o tom napíšem samostatný príspevok 🙂 .
Obalené kúsky, kladieme na plech. Keď je plech naplnený, štedro pofŕkame olejom aj po ich povrchu.


Úspora oleja a času, pri vyprážaní, je úžasná. Už nikdy by som nešla do vyprážania na panvici.
Plech vložíme do vyhriatej rúry na 180 stupňov, pridáme na 200 stupňov a pečieme,  kým huby nebudú tmavo zlaté. Ak by sa Vám zdalo, že na povrchu sa Vám pečie strúhanka, len na sucho, pridajte ešte zopár fŕkancov oleja. 
Akonáhle sú tmavo zlaté, vyberte plech a nechajte ich trochu vychladnúť, nieže ich budete jesť také horúce, určite by Vám zaškodili.
Na týchto prvých vyprážaných si pochutíme hádam najviac.
Bodka na záver……nie, ešte jarabina nie je a ani vres ešte nemám, hlavná fotka je z vlaňajška.