Strapačky – halušky s kyslou kapustou.

komentárov 8

Aby ste vedeli milí moji priatelia a priateľky. Toto sú moje druhé halušky v živote.
Prvé boli vlani na chate.
Ja som to dovtedy vonkoncom nevarila.
A musím podotknúť, že tak päť rokov dozadu,  som ich ani nikdy nejedla.
Na rozdiel od toho, keď ma rodičia nútili piť k haruli na plechu, alebo pečeným zemiakom na plechu,  kyslé mlieko, lebo „kto to kedy videl“ a “ to sa k tomu čaj nehodí“,  halušky ma jesť nenútili.
Možno preto, že kyslého mlieka bolo veľa a na jeho prípravu nebolo treba žiadnej práce, na rozdiel od halušiek.
Nech mi nikto nehovorí, že haluška nie sú prtivá práca. S kopou riadu. Aspoň u mňa to tak je.
Možno nájdem časom, nejaký šikovný grif, že bude pre mňa práca hrou, čo sa týka halušiek, zatiaľ je to tak ako je. Je to prtivé jedlo.
Radšej by som varila 10 x karí, ako raz halušky.
Neviem prečo som to nemala rada. Asi preto, že k tomu naši pili zakysanku a bryndzu miešali s kyslou smotanou. To k bryndzovým.
Keď sa varili tvarohové, tak sa pražilo na omastenie maslo a to mi tiež, ako dieťaťu,  nevoňalo. Tie som ale občas jedla. Akurát sa tak často nevarili ako bryndzové.
No a čo sa týka halušiek s kapustou. Tie rodičia varievali, ale zase! Oni si ich cukrovali!
Pre predstavu. Na stole vahan  halušiek s kapustou a pri tom postavený zásobník s cukrom. Ten čo býva v kredenci a dáva sa do nich múka, cukor, soľ a tak.  Polievkovou lyžicou si ten cukor, mama s tatíkom, sypali do halušiek.
Toto všetko spôsobilo, že tie halušky som nejedávala a nejedávala.
V Bavorsku sa robievajú, okrem iných príloh, aj zemiakové knedle halb und halb.
Do tých idú,  pol na pol,  zemiaky uvarené v šupke a zemiaky postrúhané za surova. Tie knedle   mi chutia. Ale raz som chcela urobiť haruľu a mala som strašne veľa zemiakov zmixovaných, tak som sa rozhodla, že urobím doma,  aj tie zemiakové knedle a k nim niečo vymyslím. Dala som tam málo tých uvarených a veľa tých surových.
Môžem Vám povedať, že som ich vôbec nemohla jesť, lebo mi pripomínali chuťou,  halušky.
Tak som aj premýšľala, či náhodou mi nechutia halušky nie kvôli tomu, že s čím sú vymiešané, ale kvôli nim samotným.
Na nič som neprišla.
Taká som ja bola Slovenka nanič. Ani som ich nevarila, ani som ich nejedla a ešte som ich aj hanila. Tak veru.
Raz sme išli s Milanom zo Slovenska do Mníchova a nejako sme všetci boli hladní.
Ešte si pamätám, že sme išli starou cestou, že nebola ešte urobená diaľnica do Nitry.
Neviem kde, hádam, že niekde za Žiarom, sme sa zastavili v nejakom motoreste a Milan si dal halušky a Dobrý Manžel vyprážaný syr.
Ja som si povedala, že skúsim tie halušky a ak nie, tak ich dám zabaliť a Milan si ich privezie domov.
A skoro som odpadla, lebo mi chutili. Neviem či som bola ozaj taká hladná, či čo.
Ešte chcem povedať, že to bol hnusný motorest, so stolami a stoličkami ako v závodnej jedálni, hnusná dlažba, bez kobercov  a barmanka si púšťala na kazeťáku (!) nejaký nahratý maďarský popík. No jedna katastrofa to prostredie.
Až na tie  bryndzové halušky. A aj ten syr vyprážaný vraj bol vynikajúci a tatarka bola robená, nie kupovaná.
Do poslednej omrvinky sme všetko zjedli.
A raz, som si znovu objednala skusmo halušky s bryndzou u nášho kamaráta, ktorý prevádzkuje kolibu. A on mi chcel urobiť radosť a dal mi na ne všetkého dvojmo. Kyslú smotanu nevynímajúc..
Vôbec som to nemohla jesť, aleže vôbec.
Tak som sa vyhovorila na niečo, a dala si ich zabaliť.
Moji rodičia sa ohromne  dobre z nich najedli a ja som zase odpísala toto jedlo.
Raz nás nejaký výlet zastihol na Donovaloch a že vyskúšame aj nejakú konkurenčnú kolibu, nielen tú našu.
Ja som si vybrala niečo, neviem čo a Dobrý Manžel už už chcel nejaký vyprážaný syr zase , ale náhle sa naštval a hovorí, že to teda ani náhodou. Raz nás tu obsluhujú čašníci v krojoch, hrajú tu fujarkári, je plné parkovisko maďarských a českých turistov, ideme jesť slovenské halušky.
Tak ja som skúsila znovu tie bryndzové, s tým, že som nechcela ani smotanu, ani klobásku, len vyškvarenú slaninu a DM kyslú kapustu.
A odvtedy nám niet pomoci.
Ak majú halušky, dávame si halušky. Ja som ich variť nevedela, takže sme ich jedli aspoň v reštauráciách.
A to isté donáška jedla.
Keď sme na SK a nestíham variť, tak si objednávame vždy strapačky.
Vlani na chate, vôbec netuším z akého dôvodu, som sa rozhodla, že ich skúsim  uvariť. Asi preto, že sa nám už veľmi po nich zacnelo.
Keď som volala Dobrej Švagrinej Janke, ako robí halušky, tak skoro skolabovala, dlho dlho sa smiala a potom zo seba vytisla pár rád.
A viete čo…..ohromne sme si na nich s DM pochutili a aj deda Oldřich.
Že toto jedlo nejedol hádam aj 40 rokov, celkom som mu aj verila. Kde v  Jihlave by mu asi tak urobili strapačky.
A sľúbila som mu, že mu urobím aj s bryndzou.
Na bryndzové čas  už nevyšiel a dnes v nedeľu, prišlo repete. Strapačky.
DM by mi bryndzové aj tak nejedol. A kde by som asi tak v Mníchove zohnala bryndzu.
To som zase písala Dobrej Cerke, aby mi pripomenula, ako som to vtedy v lete robila. DŠ som sa už hanbila volať.
Všetko vyšlo tak ako malo.
Akurát sa mi DM smial, že každá haluška je iná. O tom, že nemám haluškár som už písala a musím hádzať z lopatky nožom.
Aspoň vidieť že sú „hausgemacht“.

Cas pripravy
Pocet porcii (kusov)

Suroviny:

Na 4 normálne porcie budeme potrebovať :

750 g očistených a umytých zemiakov
dobrých 150 g polohrubá múka
1 čajová lyžička soľ
2 pásiky dobrej údenej prerastanej slaniny
500 g kyslá kapusta
veľká lyžica bravčová masť (myslím veľká lyžica neroztopenej)
1 cibuľa
čerstvo drvené  korenie, soľ

Postup

Vo veľkom kastróle rozohrejeme masť.
Slaninu nakrájame na kocky a vyškvaríme. Podberákom ich vyberieme a odložíme bokom
Cibuľu očistíme, nakrájame na kocky a podusíme na výpeku.
Ak je kapusta veľmi kyslá, tak ju premyjeme. Ja ju prekrájam, pretože nemám rada, keď mi visí z lyžice.
Nemám kapustu v sude, kupujem ju v obchode a táto bavorská kupovaná, je už aj ochutená aj predvarená, tú fakt stačí len zahriať.
Ak máte klasickú slovenskú, tak podľa mojich skúseností, tá bývaj aj kyslejšia, aj tvrdšia.
Doporučujem najprv na výpek dať lyžicu cukru a miešať, kým sa neroztopí.
Pridať prekrájanú kapustu, dobre premiešať a trochu podliať horúcou vodou. Dať pod pokrievku a dusiť kapustu, až kým nie je tak mäkká, ako Vám vyhovuje. Tekutina by mala byť takmer vydusená a kapusta dostatočne omastená.
Na záver kapustu osoliť, okoreniť a ak je veľmi kyslá, tak trošku osladiť.


No a ideme si urobiť halušky.
Do veľkého hrnca dáme variť vodu s plytkou lyžicou soli
Očistené zemiaky akýmkoľvek spôsobom zmixujeme na hladkú kašu.
Buď ich „porajbete“ na strúhadle (nie na slzičkavých stranách), alebo dáte do mixéra a nože si s tým poradia raz dva.

(Teraz ma napadlo, že je možné, že sa mi do tých halušiek v minulosti nechcelo ísť, kvôli tomu rajbaniu. Chvalabohu mám mixér)

Ak robíte halušky z vodových zemiakov, tak vodu, ktorá v kaši stojí, vylejte.
Kašu nenechajte stáť a ihneď ju zasypte múkou a pridajte lyžičku soli.
Vymiešame.
Halušky buď hádžeme z lopárika ostrou špičkou noža, priamo do horúcej vody, alebo zemiakové cesto vložíme do haluškára, alebo ho naložíme na podlhovastú „vec“ po ktorej beháme hore-dolu s tým hranatým zásobníkom. (Vážne netuším ako mám toho pomocníka na hádzanie halušiek nazvať a už vôbec nie popísať)
Hádzanie halušiek z lopárika nie je vôbec ťažké. Na Youtube určite nájdete návod a ukážku ako sa to robí .
Jaj a ešte.
Skôr ako začnete pustite si do horúcej vody skusmo, pár halušiek, aby ste si boli istí, že si neuvaríte miesto halušiek polievku.
Ak sa Vám vo vode rozplývajú, tak pridajte nejakú lyžicu múky.
Cesto by malo byť natoľko riedke, že pohodlne prepadúva cez haluškové oká do vody, akonáhle prejdete po ňom lyžicou. Netreba na to silu.
Na uvarenie stačí pár minútok, možno tri.
Ja osobne halušky premývam pod vodou, pretože mi to povedala aj Dobrá Švagriná, aj Dobrá Cerka a som s tým spokojná

.
Aj tú vodu ktorá mi ostane po uvarení halušiek vylievam. Je hustá a plná škrobu.
Vraj Anka Dzúriková do tej vody,  pridala uvarené zemiaky a jedli to ako polievku. Neviem, nemám sa jej už ako na to opýtať.
Skrátka u mňa skončila voda vo výlevke.
Opláchnuté halušky vmiešam do horúcej kapusty, posypem vyškvarenou slaninou a podávam.


Strapačky majú fantastickú výhodu, že sa pohodlne môžu prihrievať.
Tieto dnešné sa mi obzvlášť podarili .
Až na ten špinavý mixér, misku, kde som mala cesto, sitko kde som preplachovala, hrniec kde som dusila kapustu, vytierku s ktorou som vytrela misku, lopárik, nôž, dve lyžice, mastný tanier, kde som vyložila opečenú slaninu, podberák.
Žartujem.
Strapačky za to stoja.

Hovädzí vývar na spôsob vietnamského Pho

Pridaj komentár

Keď som išla tejto noci spať, zabudla som na jednu vec.
Dobrý Manžel mi spomenul, že o druhej po polnoci, bude mať konferenčný hovor a prezentáciu s niekým v Číne, alebo na Taiwane, alebo tam niekde, v tej ďalekej tramtárií.
Ako mi to povedal, tak som v ten moment na to aj zabudla.
A aby ste vedeli. DM nemá v našom dvojizbovom byte, 50 m štvorcovom, svoju vlastnú pracovňu.
To jedine na povale , keby si ju v našej povalovej kobke urobil 🙂 A hádam, že už aj tam, by nemal veľmi kde.
Dosť na tom.
Svoj pracovný priestor má v našej spálni. Má tam pracovný stôl po celej dĺžke steny. Svoj pracovný nábytok a všetko čo k tomu patrí.
Akurát keď máva online konferencie, tak nemôže mať zapnutú kameru, pretože všetci tí ľudia, by videli našu manželskú posteľ.
Keď som tú spáleň zariaďovala, tak som vedela, že to nebude taká tá miestnosť, kde sú len šatníkové skrine, veľká posteľ, prikrytá, napufkanou prikrývkou a na nej uprostred sedí bábika, s rozloženou sukňou okolo seba. 🙂
Žartujem. To som si teraz akurát spomenula, že takto to mávali moje strynky Anička a Želka. Tatíkove najstaršie sestry.
Anička je už roky mŕtva a Želka má 96 rokov a je v ústave.
Želka mala, ako keby, brokátový posteľný prehoz a uprostred tá bábika, so širokou sukňou, sedela
Moja mamička mala prehoz z Ameriky.
Mamička je z Podkoníc a tam mali všetci svojich príbuzných v Amerike, čo poodchádzali za veľkej krízy.
A jej tam odišli všetci ujci a svákovia a ujčiné a tetky.
My sme mali hocičo potom z Ameriky.
A okrem iného aj ten prehoz na posteľ.
Bolo to svetlomodré a na sebe to malo našité ružové kvety a zelené listy a biele ornamenty z takého mäkkého materiálu. A spolu s tou dekou, mamičke poslali aj župan.
Hodiny som sa s tým županom vedela hrať. Boli na ňom černoškovia v černoškovských oblekoch a turbanoch a mali v rukách veľké ovievače z pštrosích perí a všade ešte aj pávie perá boli.
Ten župan bol z takého, mäkkého diftínu a tí černoškovia a perá boli v krásnych petrólových farbách. A v páse sa zakladal a mal skrytú stuhu, čo župan stiahla okolo pásu, a to viazanie bolo skryté, zaväzovalo sa na mašľu vzadu na chrbte a župan vytvaroval k telu a dolu sa rozširoval ako šaty a bol až po zem.
Moja mamička keď si ho obliekla, tak vyzerala ako z hollywoodskeho filmu.
A jej snom bolo, aby mala župan svetlomodrý , z česaného silonu, lebo ten diftínový bol taký americký a nehodil sa do Seliec. Vážne to takto odôvodnila.
A tak, dostala na nejaký sviatok taký, ten penový župan, neforemný a umelý.
Trieskam si hlavu o múr. Ach keby som ten župan teraz mohla mať…..myslím ten americký. Nie ten umelý, čo asi vymysleli súdruhovia z NDR.
Raz tú americkú prikrývku dala do práčky. Roky rokúce ju vždy prala vo vani ručne. No tá deka to už za tie desaťročia nevydržala a tie našité kudrlinky z toho povypadávali a deka sa niekde pretrhla.
Podozrievam, že mamička to urobila naschvál, lebo ona zase mne závidela taký prehoz, ktorý mi kúpila moja prvá svokra, pani Chmelová, na moje manželské postele s jej synom.
Prehoz bol silonový, navrchu cikcakovo poprešívaný a po bokoch mal silonové volány až po zem.
Tak som jej ju dala, lebo mne sa nehodila do koncepcie 🙂 a do roka som sa aj rozviedla a moja svokra, pani Chmelová, nevidela, čo sa stalo s jej posteľnou prikrývkou.
A po pár rokoch som ju úplne zlikvidovala a kúpila mamičke takú bavlnenú
Periny u mojej mamky vážia tonu a pre mňa a DM sú krátke. Ja nechápem čo je to za rozmer, ale mne sa zdá, že sú štvorcové.
Dobrý Brat Jožko s manželkou Jankou, hovoria, že keď pod nimi spia, tak majú pokrčené nohy a nevedia, že sú krátke.
Rodičia už pod nimi vôbec nespávajú, pretože to by sa kľudne mohli prikrývať aj s reťazami…ja neviem koľko peria tam v nich je, ale vážne sú neskutočné ťažké. Vlastne oni už ani v spálni nespávajú, pretože tam bol nejaký problém s TV signálom a tak spávajú v našej bývalej detskej izbe.
Ale teplé tie periny sú, nieže nie.
Všimli ste si, že keď prídete do rodičovského domu, tak existuje takzvaná vykúrená časť a nevykúrená časť?
No, a rodičovská spáleň, je teraz v tej nevykúrenej časti.
Naposledy som tam spala koncom októbra a v spálni bolo neviem koľko málo stupňov, tipujem niečo medzi 10 a 15, ale okrem omrznutého nosa a uší, mi pod tými ťažkými perinami, zima nebola.
Postlať tie periny je nadľudský výkon.
Tomu ja vážne nerozumiem ako toto mamička dokázala a dokáže.
Celý svoj život si pamätám, že jej postele, boli pod tou prikrývkou rovné ako stôl. Tá sa ich dohladkala kým bola spokojná. Rohy boli vždy pravé, nikde nič nevyčnievalo. Nechápem. Vážne nechápem. A toto isté aj jej sestra Monika.
Toto umenie umrie spolu s nimi.
Ja to nedokážem. Dobrá Cerka to nedokáže, Dobrá Švagriná to nedokáže. Ešte sa musím opýtať Monikinej dcéry Zuzanky, že ako je na tom s postielaním páperových perín.
A čo je neuveriteľné, tak ešte aj teraz s tými skľavenými rukami, mamička dokáže tie periny a vankúše, plnené železom, vyhládzať a vystrieť ako stôl.
Je pravda, že sa okolo tých postelí pritom dochodí, dobreže nie v podrepe, ale sú neuveriteľné. A bábiku na ne nedáva.
No a, v Mníchove a v BB , moja spáleň, taká nie je. Manželské postele som dala urobiť na mieru a podľa vlastného návrhu látok a farieb, tak, aby vyzerala skôr ako denná pohovka.
Periny zastielam do úložného priestoru a cez deň sa po nej váľame, čítame, spíme , všetci štyria. Dobrý Manžel, ja a dve mačky.
Pri online rozhovoroch a konferenciách a prezentáciách, DM vypína kameru, pretože miesto seriózneho pozadia, by tam tí ľudia videli ako si Noel líže súkromné veci pod chvostom, alebo mňa ako skladám ponožky a našu spodnú bielizeň. Alebo ako Barbora spí hore nohami.
A dnes v noci sa náhle zobudím a priamo z monitoru na mňa pozerá akási aziatka a niečo mi hovorí.
Priatelia, krvi by ste sa vo mne nedozerali.
Posadila som sa a v polospánku som premýšľala, že by som ju asi mala pozdraviť a zakývať jej.
A vtedy sa ozval Dobrý Manžel a niečo jej povedal. V tej tme som si DM vôbec nevšimla, že sedel, trošku ďalej od monitoru a zanietene na mobile zvádzal nejakú, tankovú bitku.
Zašepkala som mu polomŕtva, že prečo sa na nás tá žena s desiatimi ľuďmi za stolom , na nás o pol tretej ráno pozerajú. A on mi povedal, že vypol kameru, ale nechal si tú ich, aby ich videl.
A tak som spala ďalej.
Ráno som si na túto nočnú príhodu spomenula a inšpirovalo ma to k vareniu nejakej ázijskej „váry“
Rozhodla som sa pre vietnamské pho.
Samozrejme to vietnamské pho nie je a ani nebolo, keď ho uverejnili v nemeckom časopise.
My, čo žijeme mimo Ázie a varíme ich jedlá, si len myslíme, že varíme tak ako oni.
Nemáme autentické koreniny, ani zeleninu.
Naviac ja, som z tohto receptu vyhodila aj to vietnamské čo tam bolo. Napríklad zeleninu Pak choi.
Ja som to s ňou skúšala veľakrát, vážne som sa snažila. Skrátka nám nechutí.
Nemáme ju radi.
Ale mala som kel. Tak som dala kel.
A s veľkou pravdepodobnosťou v tom recepte nebolo hocičo iné, na čo by pravý Vietnamec prisahal, že tam musí a musí ísť.
Nech. Táto verzia mi chutí hádam najviac zo všetkých Pho, ktoré som kedy skúšala.
Je absolútne božia a skvelá a mňam.
Ma pobavilo, že v časopise píše, že je jej 6 porcií.
My sme ju zjedli do večera.
A DM povedal, žeby ju jedol aj zajtra aj pozajtra. No možno ju vážne v sobotu uvarím znovu.
Ak Vás nahovorím na túto polievku, musíte si uvedomiť jednu vec. Táto polievka supluje aj hlavné jedlo. Je veľmi hustá a veľmi výdatná.
Nekonzumuje sa tak, ako naše vývary.
Vážne Vás zasýti .




 

   
   

Suroviny:

(C) 2025 Milena Chalupníková

Kopírovanie a rozširovanie textov, receptov a fotografií z tejto domény je možné jedine s výslovným písomným súhlasom majiteľa týchto stránok.

All rights reserved.

Na 4 porcie budeme potrebovať
700 g pekné hovädzie mäso na polievku s kosťou
špikové kosti 
cca 7 cm dlhý ďumbier
4 strúčiky cesnaku
1 cibuľa
50 ml sójová omáčka kikkoman
2 badiánové hviezdičky
1 malé škoricové drievko
6 klinčekov
1 čajová lyžička bobuľky čierneho korenia
5 guličiek nové korenie
štvrťka malej kelovej hlávky
malé ružičky brokolice – primerané množstvo
ak máte pár listov čínskej kapusty – ja som nemala
3 zelené čerstvé chilli papriky
50 ml ryžový ocot – ja som mala vínny
sezamové semienka
sezamový olej
300 g ryžové dlhé rezance
3 vajcia

 

Postup

 

Do hlbokého hrnca vložíme pekné mäso na polievku s kosťou a špikové kosti.
Výber mäsa je dôležitý, pretože bude tvoriť vložku do polievky a ak by bolo veľmi mastné, tak z neho veľa nenaoberáte.
Ja kupujem niečo, ako môčing, ale krájané tak, že sa reže krížom cez špikovú kosť. Takže mám aj mäso a aj kosti.


K mäsu pridáme bobuľky korenia, olúpaný cesnak a olúpanú prekrojenú cibuľu. 
Pridáme ešte škoricové drievko, badián, klinčeky a ošúpaný ďumbier. 
Vlejeme pol deci sójovej omáčky a pridáme lyžičku soli.
Zalejeme 2 litrami studenej vody. 
Vodu privedieme k varu, úplne stiahneme zdroj tepla a necháme pomaličky tiahnuť dve a pol hodiny. Ja som to dala pod pokrievku, aj keď som kdesi čítala, že sa to nemá. Neviem prečo. Vy urobte ako chcete.
Kým varíme vývar, umyjeme chilli papriky a nakrájame na prúžky a tie zalejeme ryžovým octom. Ja som mala len trošku, tak som doplnila vínnym. 
Po uvarení vývaru, tento prelejeme cez sito do čistého hrnca a vlejeme do neho ocot, v ktorom sa lúhujú chilli kolieska. Pridáme aj chilli, ale ja by som radila, pridať len jednu tretinu a ostatné položiť na stôl pri konzumácii, nech si ten, čo chce ešte pálivejšie , pridá už do svojej porcie.
Vajcia vložíme do studenej vody a keď začnú vrieť, tak ich varíme presne 3,5 minúty. Vyberieme a necháme ich vychladnúť v studenej vode
Mäso vytriedime na čistú svalovinu a nakrájame ho  na kúsky vhodné na lyžicu.
Kel rozoberieme na listy a brokolicu na maličké ružičky, ktoré sa tiež zmestia na lyžicu.
Kelové listy a brokolicu ponoríme do vriacej osolenej vody a necháme ju tam 3 minúty.
Vyberieme a ihneď ochladíme pod veľmi studenou vodu. Necháme odkvapkať.
Ryžové rezance uvaríme podľa návodu na obale. Tie moje som mala ponoriť do horúcej, ale nie vriacej , slanej vody na 5 minút. Po piatich minútach som pridala ešte jednu, lebo som usúdila, že to ešte potrebujú.
Vyberieme a opláchneme.
Obielime vajcia a prerežeme pozdĺžne na polovice.
Polievku , ak treba ešte dosolíme a privedieme k varu a hneď vypneme.
Kelové listy nakrájame na prúžky a ak treba, tak odstránime stredové hrubé žily.
Na dno misiek položíme nakrájané mäso, kúsky kelu a brokolice a veľké množstvo rezancov. 
Zalejeme horúcou polievkou, vložíme polovičky vajíčok.
Posypeme sezamovými zrnkami, pokvapkáme sezamovým olejom.
Na stôl položíme k miskám ešte marinované kolieska chilli, čerstvé koriandrové lístky.

Karí, zo sladkých zemiakov a cíceru

Pridaj komentár

Pri varení tohto kari, som premýšľala nad jedným skľučujúcim rozhovorom, ktorý som viedla s Petrom , našim dvorným prepravcom do Jihlavy. O tom rozhovore napíšem inokedy.
Počas toho ako som na to myslela, som plynule prešla na tému, o nič menej skľučujúcejšiu.
Nad tým, ako hrabivosť dokáže zničiť všetko, čo je dobré, čo funguje, čo pomáha a podobne.
Keď som sa presťahovala do Mníchova, tak približne v tom čase, bola založená webová stránka, ktorá sa týkala života Slovákov v Mníchove.
Neviem ako som sa o nej dozvedela.
Vôbec si na to nespomínam, čo ma štve, lebo ja si pamätám hocičo.
Najskôr to bolo tak, že mi to povedal, nejaký študent, alebo opatrovateľka, s ktorou som cestovala, v linkovom autobuse zo Slovenska do Mníchova.
Bola založená, tesne potom, ako bolo Slovensko prijaté do Európskej Únie.
Založil ju nejaký ajťák ako súkromná osoba a aj financoval zo svojho.
Neskôr, asi našiel nejaký finančný sponzoring a nejako sa to tam aj právne upravilo . Aspoň si to myslím. Ja som zase do zákulisia tej domény nevidela.
Spočiatku tam nebolo tak veľa užívateľov, ale potom ako začali Slováci húfne chodiť do Mníchova za prácou, za štúdiom, na výlety, tak tam bol fakt pekný cvrkot.
Bol tam online chat. Boli tam kategórie rôznych pomocí, pri vybavovaní povolení, pri hľadaní ubytovania.
Pomocou tejto stránky sa organizovali stretnutia slovenskej komunity, dokonca candrbály , boli tam adresy slovenských lekárov, slovenskej reštaurácie a tak.
Bolo tam hocičo.
Ja som si tam našla slovenskú kamošku, tuším v minulom blogovom príspevku som o tom písala.
A okrem iného tam boli aj ponuky na zvezenie Mníchov – Slovensko, alebo naopak.

Čo sa týka prepravy, dávali tam ponuky normálni ľudia, ktorí mali cestu hore, alebo dolu a mali voľné miesto.
Vtedy to ešte nebolo tak, žeby sa sem presťahovali hneď celé rodiny. Väčšinou prišiel otec rodiny, ktorý tu v Mníchove býval v podnájme v jednej izbe , zarábal , v Nemecku nič nemíňal a každý víkend cestoval domov za rodinou.
Aby sa mu cesta vykryla, tak si rád zobral spolucestujúcich.
Nedávno som našla svoj starý zápisník, kde som si písala mená vodičov, s ktorými som cestovala a čím bola ich jazda špecifická, aby som si vedela hneď na nich spomenúť a prípadne sa vyvarovať cestovať s nimi znovu.
Bolo to ohromné čítanie a aj teraz po tých rokoch, aj keď som si ich osobne absolútne nevybavila, ale podľa tej poznámky som si spomenula.
Napríklad Janko Mrkvička – strašne mu smrdelo z úst a ukazoval pri predchádzaní fakera. Táto cesta bola pre mňa tak otrasnou a takým mementom, že toho chlapa si dokonca pamätám aj ako vyzeral a kde ma neberal. A to je už hádam aj 15 rokov dozadu.
Alebo Jožko Fifík – nemali sme si kde dať batožinu, lebo niesol tri bedničky piva.
Alebo Ďurko Bagetka – skvelá a rýchla jazda, mal ísť len po Nitru, ale za 10 naviac ma zaviezol až do BB.
Alebo Arnold Švarzceneger – povedal, že musí ísť cez Viedeň – skvelá poznávačka mesta Viedeň. Na túto cestu tiež radi spomíname. Išli sme na Slovensko spolu s DM a nikde sme sa neponáhľali. Nevadilo nám, že sme tri hodiny chodili po Viedni a videli ju zblízka.
Ponúk bolo veľa a rozmanité, tak sa tá samotná kategória ponúk na zvezenie, vyčlenila zo základnej domény a vznikla samostatná www stránka.
Nemala som problém uprostred týždňa sa rozhodnúť, že idem na víkend na Slovensko a nájsť si odvoz.
Našla som si tam takého mladého chalana, ktorý býval asi 100 metrov od nás a býval v BA asi 100 metrov do podnájmu Dobrej Cerky. Po tomto človeku som jej posiela celé kufre vecí, čo som jej tu kupovala, nemala som jej problém poslať aj hotové uvarené jedlo v škatuľkách a pohároch, aby mala na večeru kyslú fazuľu a fašírku s pečenými zemiakmi od maminky 🙂
Potom došlo na fenomén, že otcovia rodín prestali chodiť hore-dolu a doviezli si celú rodinu do Mníchova.
Tých ponúk do osobných áut už nebolo tak veľa.
A nastúpili prepravcovia, ktorí sa tým živili.
Kúpili si veľké 7 miestne auto, odchody mali pevne stanovené a pravidelné.
Bolo ich tak strašne veľa, že som si ich tiež začala postupne zapisovať a vylučovať s ktorými by som nešla ani za nič.
Napríklad mala som napísane :
XY – auto smrdelo , nemal klímu a celú cestu púšťal dychovky.
XZ – každú hodinu sme stáli kvôli fajčeniu
XŽ – na predné sedadlo posadil dvoch
Selekciou, som si vybrala, troch vodičov za svojich dvorných.
Jeden bol, skoro som odpadla keď som to zistila, priamo zo Seliec. Býval za hornou krčmou a keď som si zabudla v BB hocijakú somarinu, tak nebolo mysliteľné, čakať na tú somarinu, až kým pôjdem nabudúce. Tatko sa milerád prešiel k chalanovi, odovzdal mu somarinu a dal si čapáka za odmenu. Ten chodil pre mňa priamo pred panelák.
Tí ďalší dvaja boli z Považskej a chodila som s nimi len do BA. Boli to parťáci. Boli rýchli, bezpeční, spoľahliví. Keď sa jednému pokazilo auto, ten druhý prišiel pre nás a pokračovali sme ako keby nič. Fakt boli skvelí.
Potom si na týchto prepravcov posvietili ministerstvá financií. Aj nemecké, aj slovenské.
Týmto chlapom sa platilo na ruku a bol to ich čistý zisk. Nepriznávali príjem, neplatili z neho daň.
Autobusové spoločnosti to nejako napadli, že im kradnú zákazníkov. A bola to klientela početná. Plné autá operiek. Nepamätám si, žeby chodili nejaké opatrovateľky starých ľudí, vtedy chodievali mladé dievčatá opatrovať deti a učiť sa nemčinu a ešte študenti na vysokých školách.
Začali prepravcov kontrolovať.
Na diaľnici nás bežne zastavovali civilné autá a skontrolovali nás, kto sme a čo sme. Začal systém udavačstva a prepravcovia sa museli nejako registrovať a platiť poplatky.
Potom začali chodiť opatrovateľky a operky nejako prestali.
To bolo tiež slušné eldorádo, ale už čiastočne zdanené štátom.
Na tej stránke, kde sa ponúkal odvoz, už by ste ponuku na zvezenie súkromným autom nenašli. Ani jednu. Len tých prepravcov.
No a potom si povedali agentúry pre opatrovateľky, že prečo by mal niekto zarábať na preprave ich zamestnankýň, keď môžu na tom zarobiť oni.
Kúpili si sedemmiestne autá a dali ľúbivý slogan „odvezieme Vás od dverí k dverám“
A zazmluvnili milé opatrovateľky, že budú využívať agentúrnu prepravu.
Viete čo to znamenalo?
Že auto náhle odbočilo z diaľnice a išlo 150 kilometrov po okreskách ,odviezť jednu z pasažierok k tetke na lazy.
A potom, ďalšiu pasažierku iným smerom, ďalších 100 km po okreskách k ujčokovi do dediny.
A tá čo mala svojho dôchodcu najďalej od hraníc, tak k nemu cestovala kľudne aj 14 hodín, hoci keby išla priamo k nemu, cesta by trvala maximálne 5 hodín.
Cestujúcich ktoré hľadali odvoz, náhle markantne ubudlo.
Otcovia rodín mali svoje rodiny so sebou, operky dooperkovali, študenti chodili domov miesto každé dva týždne, raz za pol roka, opatrovateľky si museli devastovať kolená v agentúrnych autách, robotníci sa odviezli v aute jedného z partie.
Prepravcov bolo veľa, sedemmiestnych áut tiež, konkurencia veľká.
A tak si jeden z nich povedal, že sa zbaví konkurencie.
Len tak z ničoho nič, kúpil roky fungujúcu doménu ponúk na zvezenie a zablokoval vstup ostatných kolegov na stránku.
Ostal tam sám a mal vždy plno. Aj keď klientely podstatne ubudlo, stále sa našli ľudia, ktorí sa potrebovali odviezť.
Raz som si tak uprostred týždňa, tak ako to bývavalo kedysi dávno, zmyslela, že idem pozrieť vnúčatká.
A tak som pozrela na moju stránku….a tam len jeden prepravca. Skoro som odpadla.
Tak som dúfala, že tá pôvodná stránka, združujúca Slovákov v Mníchove, si ich vzala naspäť k sebe.
Tá už neexistovala.
Našťastie som mala telefónne čísla tých mojich troch. A tak som ich obvolala.
Bolo to hrozné počúvanie.
Z jedného dňa na druhý, prišli o klientov, o zárobok, o svoju prácu.
Ten človek, čo si kúpil za 500 eur, fungujúcu doménu, zlikvidoval stránku, ktorú poznal každý, čo mal niečo spoločné s Mníchovom. Bola známa, bola populárna, bola funkčná.
Ten človek, nielenže zlikvidoval konkurenciu, ktorá chodila z jeho mesta a na trase jeho auta, on zlikvidoval aj prepravcov, ktorí nemali s jeho štrekou nič spoločné a chodili úplne inou trasou. A keď mu chlapi volali, nastavil im také podmienky, aby mohli na „jeho “ stránke inzerovať svoje ponuky, že sa nedali prijať.
Chvíľu sa fungujúci prepravcovia potulovali po rôznych stránkach.
Raz som chcela poslať nejaký súrny balík Dobrej Cerke a zavolala som jednému z „mojich“
Už to zanechal a našiel si nejakú prácu v Považskej. O tom druhom nič neviem možno jazdí a nejako si to inzeruje cez FB nevedeno.
A ten môj Selčan. Tak som pozerala a videla, že dom v Selciach predal a už tam nežije. Kde je, čo je netuším. Možno to stále robí a tiež si to inzeruje cez svoj FB.
Stránka ktorá združovala vyslovene spolujazdu na trase Slovensko – Mníchov, neexistuje.
Neviem kedy zanikla.
Takže gratulujem chlapíkovi.
Títo pôvodní prepravcovia by tam už asi neinzerovali…veď je to 15 rokov, ale našli by sa ďalší.
Určite existujú stránky zaoberajúcu sa týmito ponukami, ale toto bolo fakt jedinečné a spomínam na to s nostalgiou a s ľútosťou.
Že niekto chcel zarobiť viac ako ten druhý.
Najprv busové spoločnosti, ktoré sa cítili poškodené.
Potom agentúry, ktoré boli nenažraté a na úkor rýchlej a bezpečnej jazdy, vytvorili tramtáriu po nekonečných okreskách.
A posledný klinec tomu vtĺkol pán prepravca, ktorí sa chcel zbaviť ďalších a získal aj toho jedného cestujúceho, ktorý by musel nastúpiť k nemu v Bratislave.
A tak bola zlikvidovaná jedna užitočná stránka.
Teraz sa všetko odohráva na fb a je možné, žeby som si tam našla nejaký odvoz, keby som chcela.
Ale myslím, že chápete čo všetko som týmto elaborátom chcela povedať.
Toľko k tomu.

No a k samotnému karí.
Už som asi otravná, pretože karí varím často a mám tu množstvo rôznych receptov na tento pokrm.
Neustále
opakujem, že je to vynikajúce a rýchle jedlo. Akurát si treba kupovať do zásob koreniny. Vo veľkých supermarketoch ich majú určite. Ja si ich na Slovensku kupujem celkom bežne. No a je možné si kúpiť miesto korenín , už hotovú curry pastu, ktorá sa použije presne tak ako sušené korenie, akurát na olej dáte lyžicu hotovej z pohára, alebo téglika, neviem ako sa predáva na Slovensku.
Karí , keď mám veľmi málo času, tak varím tak ako v tomto recepte. Keď ho mám viac, tak cibuľu zmixujem, aby bola z nej len kašička.
A používam miesto oleja ghee, prepustené maslo. To čo som si myslela, že je ghee, ale nebolo ghee, bolo to niečo celkom iné. Takže preto olej.



   
Pocet porcii (kusov)  

Suroviny:

Na štyri porcie budeme potrebovať :

1 naozaj veľký sladký zemiak
1 menší pór
1 konzerva cícer 400 gramová
1 konzerva nakrájaných paradajok 400 g
1 konzerva kokosové mlieko 400 g
2 veľké polievkové lyžice červená šošovica
3 polievkové lyžice olej
1 malá červená cibuľa
10 cm kúsok ďumbieru
1 pálivá chilli paprika
1 polievková lyžica korenie garam masala
1čajová lyžička kumín (mletá rímska rasca)
1 čajová lyžička kurkuma
1 čajová lyžička soľ
1 zväzok koriandrová vňať
120 g špenátové listy
šťava z 1 limety

Postup

Zemiak ošúpeme a nakrájame na trošku väčšie kocky.
Očistený pór nakrájame na kolieska
Očistenú červenú cibuľu nakrájame na maličké kocky.
Očistený ďumbier nakrájame na maličké kocky.
Umytú chilli papričku nakrájame na prúžky.
Do hlbokého kastróla dáme rozohriať rastlinný olej (nie olivový!)
Do oleja dáme všetky koreniny a premiešame. Pridáme asi tri lyžice vody.

Do hustej kašičky z korenia, vložíme cibuľu , chilli , ďumbier a pór.
Premiešame. 
Pridáme umyté batátové kocky a všetko premiešame.


No a nakoniec doložíme zliaty cícer, nakrájané konzervované paradajky a červenú šošovicu.


Znovu premiešame a vsypeme soľ.
Vmiešame plechovku kokosového mlieka (Ak sa vám oddelila voda od bielej časti, tak to nevadí, vlejte všetko do hrnca)
Privedieme k varu, dáme pod pokrievku a stíšime plameň.
Varíme približne 20 minút, respektíve kým nie je uvarená šošovica. 
Určite by to nemalo trvať viac ako 25 minút.
Do hotového karí vmiešame špenátové lístky.
Ja som špenát nemala, a tak som nakrájala kel.
Viem, že je to nezvyčajné, ale vyskúšala som. No nebol by to zlý nápad, ale som ho nakrájala ako keby som varila kelovú polievku. A tie listy potrebovali dlhší čas na uvarenie a som sa bála, že sa mi rozvaria zemiaky na kašu. Skrátka nerobte to. A keď už, tak na krátke , tenké rezančeky a aspoň 10 minút pred dovarením. Nie na záver ako špenátové listy.
Karí necháme prevrieť na jednu bublinu a vypneme.
Pridáme limetovú šťavu a nasekané koriandrové lístky.
Ochutnáme, prípadne dosolíme a podávame s uvarenou ryžou basmati. 
Dokonalosť sama. 

O tom, ako teraz pijem kávu s luxusnou, mliečnou penou

Pridaj komentár

Keď sme sa presťahovali do Mníchova, bola som čerstvá nevesta. Všimnite si, že nepíšem „mladá“ 🙂
Môj vzťah s Dobrým Manželom začal na diaľku a aj trval na diaľku.
On bol v Brne, ja v Banskej Bystrici.
On bol v Mníchove ja v Banskej Bystrici.
Kým som pouzatvárala všetky pracovné projekty, vyriešila všetko potrebné v rodine a nastavili podmienky za akých budeme pokračovať ako rodičia – Dobrá Cerka bola vtedy druháčka na výške, som po svadbe ešte ostala v BB pol roka.
V tom čase, sme museli doriešiť nielen naše rodičovstvo, ale aj postavenie nás, ako deti svojich rodičov, ako súrodenci, ako priatelia, ako rodina, ako rodáci z našich rodných miest.
Vytrhla som sa so zeme celkom ľahko a veľmi ľahko som sa presadila do nášho bytíku v Mníchove.
Až po mojom príchode sem, sme vlastne začali s Dobrým Manželom spoločne žiť.
K tomuto životu sme nepotrebovali nikoho.
DM mal ľudský kontakt v práci, ja som nepracovala a užívala som si ničnerobenie, kontakty s rodinou a najlepšou kamarátkou a priateľmi som mala takmer denný, našla som si koníčky, objavovala som Mníchov atd. Dobrá Cerka študovala matematiku v Košiciach a miesto toho , aby išla 4 hodiny vlakom do BB do prázdneho bytu, lietala za nami za polovičný čas priamo z Košíc vtedajšou leteckou spoločnosťou Skyeurope, doslova za facku. A keď sa rozbehli osobní prepravcovia, tak nám ju vozili sem priamo na dvor.
Potom si DC našla frajera a maminka jej už nebola taká dobrá a cestovala menej. Ale cez prázdniny a po skúškovom som ich mávala v Mníchove obidvoch.
Ale raz to prišlo a mne zachýbal taký ten, ľudský ženský kontakt.
A tak som si na stránkach Slovákov v Mníchove našla kamarátku Katarínu.
Naše priateľstvo trvalo len pár rokov a odcudzili sme sa. Každá sme boli iná a preferovali sme iný spôsob života.
My sme s DM domasedi a pod Katarínou horela pôda. Tak sme išli každá svojim životom osobitne.
Katarína mala kamarátku, tuším z Hradca Králové a volala sa Ida.
Ida bola fajn, chodievala za Katou do Mníchova občas a mávali sme spoločné akcie a výlety.
Raz sme tak „besiedkovali“ u nás v kuchyni a do kávy som urobila šľahačku. Oni dve to mali radi, je nie.
Keď sa ma Ida pýtala prečo, tak som jej hovorila, že ja skôr túžim po mliečnej pene, takej tej hustej, ako sa robí v kaviarňach vo veľkých baristických strojoch.
A Ida vravela, že ona má doma kávový automat, ktorý jej robí aj mliečnu penu a že tá pena je presne taká hustá ako popisujem.
Bolo to niekedy v roku 2004, vôbec som si nevedela ani len predstaviť, ako vyzerá domáci kávový automat , ktorý robieva hustú mliečnu penu.
A odvtedy som po takom začala neskonale túžiť.
Prvý kávový stroj, ktorý si aj sám melie kávu, som videla u mojej DC, hádam v roku 2010 a strašne som jej ho závidela. Závidela som jej ho tak intenzívne, že som ho nakoniec dostala aj ja, ako darček.
A viete čo? Mliečna pena bola ako tekuté, napenené mlieko a ešte k tomu teplé.
No hnusné. A tak som odinštalovala trysky a trubičku a znovu som bola bez peny.
Asi pred troma rokmi som omylom do neho naliala vodu. Miesto do zásobníka na vodu, som ju vliala do zásobníka, kde sa sypú kávové zrnká. Celý mlynček som zadrela.
Oprava v Mníchove by stála toľko čo nový, tak sme ho priniesli na chatu do Čiech a tam nám ho v opravovni opravili za 200 korún. A slúži nám tam perfektne.
A sem sme kúpili nový.
Vyberali sme starostlivo tak, aby mal v tej triede, čo sme chceli , najlepší penič na mlieko.
A viete čo?
Zase len napenené tekuté mlieko.
Také nech si nechajú.
Tak som zase odinštalovala nástavce a hadičky a nemala penu.
Cez prázdniny chodievam opatrovať Dorku s Janíčkom do Bratislavy a Dobrý Manžel ma vždy priviezol z Jihlavy na hranice a tam, ako kontraband, si ma prevzal Dobrý Zať. Takto som chodila hore-dolu každý týždeň.
Raz si DM kúpil na pumpe kávu s penou…a ja som ju ochutnala. Bože, to bola pena!
Vyberala som ju lyžicou od šalátu a tak som ju jedla.
Vôbec som neverila, že sa to dá urobiť len z mlieka, mysleli sme, že tam určite dávajú nejaký škrob, alebo čo, že to tak drží.
Trvalo mi to hádam pol roka, kým som zistila, že ju nemôžem, pretože neznášam kravské mlieko.
A s penou som musela skončiť.
A raz, DM objednal skusmo na amazone, lacný, ručný penič na mlieko.
Stál asi 8 eur, že keď to bude stáť za figu, tak ho to aspoň nebude mrzieť.
Bože…a to ešte len bola pena!!!!!!!
Hustá. Držala. Bez škrobu.
Samozrejme teraz už vieme, že žiaden škrob na pumpách do mlieka nepridávajú 🙂 Takú hovadinu si myslieť.
Tak som DM závidela, že sa mi to kravské mlieko tak hnusí a nemôžem tú penu mať aj ja.
A tak sme skúsili rastlinné mlieko. Že čo to asi urobí.
A kúpili sme ovsený barista nápoj.
Nemá chybu priatelia, nemá chybu.
Celkom zahanbene spomíname na to, ako sme sa vysmievali všetkým frikulínam a frikulínom , ktorí píjavajú sójové latéčka.
Touto cestou ich pozdravujem a odkazujem, že som sa zaradila do ich šíku.
No a teraz, hlavne o čo mi ide.
Ak túžite po kapučíne, alebo latéčku , alebo obyčajnej káve s mliečnou penou, nemáte najmenší problém si ho vyrobiť aj doma.
A vonkoncom si nemusíte k tomu kupovať kávový automat za 500 eur.
Stačí si kúpiť toto malé čudo, o ktorom by som nikdy nikdy neverila, že by to mohol dokázať.
To nie je žiadna novinka, je to tu už roky, ale ja som to skrátka brala tak, že penič je len ďalší cárach v rodine, ktorý nebude slúžiť ani prvý týždeň.
Je pravdou, že tieto peniče, pri dennom používaní ako u nás, dlho nevydržia.
Naše meníme po roku 🙂
Teraz máme konkrétne tento

https://penice-mlieka.heureka.sk/xavax-111106/#prehlad/


Penenie mlieka je rýchla záležitosť.
Nalejeme do šálky trochu mlieka a dáma do mikrovlnky na plný výkon na dvadsať sekúnd.
Peničom začneme šľahať a moje ovsené mlieko šľahám asi dvadsať sekúnd.
Mlieko zväčší a spevní svoj objem.


Kravské sa pení o čosi menej kratšie.
Ja takto pripravenú šálku s napeneným mliekom už len dám do kafémašiny a napustím množstvo kávy aké chcem.
Škoda, že som hneď načrela lyžičkou do peny, boli by vidieť aj charakteristické dve jamky, ktoré si urobila káva, keď do nej vtekala.


Pena ako vidíte, je vážne hustá a pevná.

Znovu chcem pripomenúť, že prezentácia je z ovseného mlieka. Kravské , plnotučné robí penu tak, ako keď vyšľaháte pevný sneh z vaječných bielkov.
Tak to som sa chcela len s Vami podeliť o moju dobrú skúsenosť a možno Vás inšpirujem.
Zase sme objavili Ameriku 🙂
Pekný deň priatelia.



Kelové závitky

Pridaj komentár


Tento recept ma zaujal.
Bol v mojom nemeckom časopise, ktorý píše hocijako, len nie jednoduchou nemčinou.
V čase keď som ho objavila a začala s ním variť, som vždy musela celý recept ručne prepísať do prekladača, aby som vedela čo a ako.
Teraz už s tým viacmenej tak nebojujem a už neprepisujem, len si sem-tam preložím nejaké slovo.
Lenže tu som mala celkom problém.
Bolo to tak nejasné, zdalo sa mi, že to nemá ani hlavu ani pätu, že som nadávala pritom ako brok a pokorne som si sadla, že idem prepísať do prekladača vety, ktoré ma mätú.
Keď to videl Dobrý Manžel, tak mi vraví, že neexistuje , žeby nebola dávno vymyslená nejaká mobilná aplikácia na to, aby som to nemusela ako blbá prepisovať.
Len sa pozrieť na ten text cez telefónny foťák a rovno mi to na displej preloží.
Niežeby som vedela o čom hovorí, ja som o tom ani len netušila, že je niečo také možné.
V priebehu 5 minút, som čítala na telefóne preložený text.
No neviem, či to bola nie celkom dobrá apka, ale také blbosti čo tam písalo, som dávno nečítala.
Tak ja som zvyknutá na to, že prekladače prekladajú doslova a dochádza ku komickým vetám ale, toto bola fakt hlúposť.
A robila to aj druhá, aj tretia aj štvrtá apka.
Tak som sa znovu len chystala pokorne vpisovať do toho translátora ručne.
A povedala som túto zásadnú vetu.
“ Prečo niekto nevymyslel, že by sa dalo prekladať z fotky. Ja by som ten text odfotila, fotku by som vložila do translátora a on by to preložil“
A Dobrý Manžel sa na mňa dlho ,dlho bez slova pozeral.
Pomalými pohybmi vstal, s výrazom starého, zrobeného muža mi kázal odfotiť recept.
Preniesť fotku do úložiska na googli, otvoriť si ju a tam sa priamo pri tej fotke zjavila vetička : „Vytlačiť text“
Toto je vážne veľký deň 🙂
Takže som to uvarila.
Niežeby bol zlý preklad, ale ten recept bol napísaný veľmi zmätene, musela som variť viacmenej intuitívne.
Podarilo sa.
Náplň roliek je skvelá. Neviem či niekedy ešte použijem kelové listy, ale tú náplň rozhodne áno.
U nás doma veľmi nefandíme bielej omáčke a tak som ju polovičku použila na vyšľahanie zemiakovo-brokolicovej kaše a bol to skvelý nápad. V recepte nebola používaná slanina, ale mne ku kelu nejako tá slanina patrí, tak som ju tam vnútila.
Aj iné veci som robila inak ,lebo ako sa zdá, natrafila som na časopisový nepodarok.
Mimochodom, za tie roky čo ho pravidelne kupujem, je to prvýkrát.
Dobrý Manžel prišiel domov z práce s boľavým bruchom, takže nevečeral a tak Vám neviem povedať, čo si o tom jedle myslí.
Ja si myslím, že je to rýchle, prplavé a náplň roliek je báječná.
A keď sa už bavíme o veciach, ktoré mi nenormálne uľahčujú prácu.
Kedy konečne vymyslí niekto takúto obyčajnú vec.
Keď odmotávam z klbka nite, alebo špagátiky, prečo sa neťahá tá hlavná, pekne rovno, ale odpadne z toho klbka v jednom veľkom chuchvalci, ktoré sa nedá rozmotať, neviem nájsť kde je koniec a nakoniec s penami na ústach odstrihnem celý zmotanec a tresknem ho do koša.

   
Pocet porcii (kusov)  

Suroviny:

Na 3 až 4 porcie budeme potrebovať

8 veľkých kelových listov
8 plátkov šunky

Na náplň :
300 g vykostené a odkožené kuracie prsia
1 jablko
2 veľké polievkové lyžice parmezán
1 červená cibuľa
70 g oravská, alebo anglická slanina
4 veľké polievkové lyžice olej
2 kelové listy
soľ, čerstvo drvené korenie, chilli vločky

Na omáčku

hrubší pásik dobrej údenej, prerastenej slaniny
1 veľká polievková lyžica olej
200 ml sladká smotana
1 plytká polievková lyžica hladká múka
vývar, alebo postačí aj voda
2 veľké plné polievkové lyžice parmezán

Postup

Kelovú hlávku olúpeme list po liste, tak, aby sa nepotrhali. 
Ja som urobila chybu, pretože som tie vrchné tmavozelené dala bokom a používala som skôr tie vnútorné bledozelené, ktoré nakoniec stratili farbu a vyzerali tak ako vyzerali. Na chuti to nemení nič, ide len o vizuál.
Dáme zovrieť vodu s lyžičkou soli , vypneme ju a ponoríme do nej na cca 4 minúty 8 listov. Vyberieme ich a opláchneme hneď studenou vodou a necháme odkvapkávať a chladnúť bokom.
Kuracie prsia  nakrájame na veľmi malé kúsky.
Očistenú cibuľu nakrájame na jemné kúsočky.
Očistené a obielené jablko postrúhame na veľkej slzičke. 
Oravskú slaninu nakrájame na malé kocky.
Kelovým listom vyrežeme hrubé žily a  čisté listy nakrájame  na jemné prúžky.

Do hlbšej panvice dáme rozohriať olej a pridáme cibuľu, necháme ju rozvoňať.
Pridáme slaninu, mäso a jablko.
Restujeme nejaké tri minúty, pridáme kelové prúžky , premiešame a prikryjeme panvicou.
Ja panvicou prikrývam preto, aby sa mi vytvorila nejaká šťava, aby to nebolo také suché.
Po troch minútach zložíme pokrievku a vmiešame syr.
Premiešame, osolíme, okoreníme, ak máme radi pikantné, tak vmiešajte aj chilli.
Necháme trošku vychladnúť.


Nastriháme si kúsky potravinového špagátika, alebo nejakej pevnej nite.
Na dosku rozložíme osušené sparené listy.
Z listov vyrežeme koncovú hrubú žilu. Nevadí, že Vám vznikne vyrezané V v liste.


Na každý list položíme plát šunky.
Náplň rozdelíme na rovnakých osem,    ako keby valčekov  a pokladieme ich po šunke. 
Listy zarolujeme.
Stranu , z ktorej začíname rolovať, najprv založíme a spodok  listu preložíme cez zahnutý okraj, ako keby sme robili okraj obálky.
Takto zabezpečíme, aby náplň nevypadúvala.


Zarolujeme do valčeka a hneď ho previažeme hore aj na spodku. 
Roláda by bez toho previazania nedržala pokope.
Nakoniec prstom postrkáme voľné konce rolky na otvorenej strane,  do jej vnútra.


Prerastanú údenú slaninu pokrájame na malé kocky.


Do hrnca dáme dve polievkové lyžice oleja a slaninu vyškvaríme.
Opečenú slaninu vyberieme a dáme bokom.
Do výpeku primiešame , lyžicu hladkej múky a orestujeme.
Vlejeme sladkú smotanu a pokladieme do nej naplnené valčeky.


Ak máme vývar , tak dolejeme ho toľko, aby boli roládky ponorené viac ako do polovice.
Ja som, na vedľajšom horáku,  varila bravčové koleno, tak som použila ten. Ak by som nevarila koleno, tak dolejem horúcu vodu.
Prikryjeme pokrievkou a necháme zľahka variť 20 minút.
Po tejto dobe , valčeky vyberieme, do smotanovej omáčky pridáme dve plné lyžice strúhaného parmezánu. 
Ochutíme soľou a čerstvo drveným korením.
Očistené a nakrájané zemiaky dáme uvariť v slanej vode. Keď sú spola uvarené, vložíme k nim ružičky brokolice.
Dovaríme, zlejeme z vody. 
Zemiaky s brokolicou popučíme a keďže som mala veľa smotanovej omáčky , tak som ju použila do zemiakovej kaše.
Na dno taniera som naliala trošku omáčky a na to položila kašu a roládky. 

Karfiolové ragú na spôsob bolognese

1 Odpoveď

Recept na karfiolovú omáčku na špagety, som videla niekedy tesne po vianočných sviatkoch.
Bola som si istá, že som si ho odložila, ale raz som nevedela kde asi tak.
Hľadala som vo všetkých záložkách, pc denníkoch, pintereste, v záložkách na fb profile. Receptu nebolo a nebolo.
Tak som sa dala do hľadania naslepo.
A pri zadávaní slov do vyhľadávača som natrafila na takú srandičku, čo som si nikdy neuvedomila.
V rakúskej nemčine sa volá karfiol „karfiol“.
A v nemeckej nemčine „blumenkohl“
Lenže keď zadávate do prekladača text, tak vám nikde neponúka „rakúštinu“, ale len nemčinu.
Chudák rakúsky karfiol, ostáva bezprizorný 🙂
Tak o túto milôstku som sa s Vami musela podeliť, to musíte uznať.
Určite keby som prišla do rakúskej Billy a uvidela som tam nápis karfiol, tak by ma to ohromne potešilo.
Slovákovi ozaj stačí ku šťastiu málo.
A nielen Slovákovi.
Keď sme boli ešte bez mačiek a tým pádom sme nepotrebovali auto, chodievali sme domov s dobrým kamoškom Milanom.
Milan mal svoju trasu a prestávky sme mávali vždy na tých istých miestach.
A na jednej rakúskej pumpe DM natrafil na takú sladkú buchtičku, plnenú slivkovým lekvárom a volalo sa to „plunder mit powidl“.
No to ste mali vidieť tie rozžiarené oči môjho Dobrého Českého Manžela.
Utekal s tým úlovkom za nami a pchal nám to pred oči a kričal….:povidlá, povidlá, povidlá
A ja som presne taká istá.
Boli sme tu v Mníchove v takej uličke , kde som predtým nebola a náhle čo nevidia moje oči.
Obchod, ktorý má veľkú vývesnú tabuľu a na nej napísane „Tekstil“, presne takto je to tam.
Celú cestu domov som sa z toho tešila a teraz chodievam už len tadiaľ.
Toto zamyslenie je len tak na okraj a mimochodom , ten pôvodný recept som vôbec nenašla, ale našla som podobný, akurát som ho pozmenila a prevážila a poupravovala.
A ten podobný som našla, až keď som do vyhľadávača zadala, „cauliflower“.

No a k tomuto receptu samotnému.
Toto jedlo je dokonalosť sama. Nenormálne dobré. Nízkokalorické, výdatné, skvelé jedlo.
Dá sa jesť hocijako.
Ako omáčka na cestoviny, s ryžou, s cesnakovými toastami, s čerstvým chlebom.
Možno by to išlo aj so zemiakmi, ale to si ja osobne vôbec neviem predstaviť.
Ak máte doma striktného mäsožravca, tak stačí jeden opečený špekáčik na vrch ragú.
Vynikajúce som si pochutila a DM sa tiež ohromne najedol a nemal výhrady.









Cas pripravy
 




 
 






Suroviny:


 


Na tri veľké, alebo štyri malé porcie budeme potrebovať :


400 g karfiolové ružičky – čistá váha
2 polievkové lyžice olej + orech maslo
1 cibuľa + 4 cesnakové strúčiky
400 g čerešňové paradajky + malý paradajkový pretlak
4 polievkové lyžice červená šošovica
500 ml voda
2 polievkové lyžice  balsamiko
2 polievkové lyžice talianske sušené korenie 
soľ, čerstvo drvené korenie, chilli vločky


Postup


 


 


Karfiol očistíme od tvrdého hlúba a rozoberieme na menšie ružičky.
Dáme do robota a rozsekáme ho  na veľkosť ryžových zrniek a možno aj trošku menšie,  ako to ryžové zrnko.




Cibulu a cesnakové strúčiky očistíme a na jemno nasekáme.
Do kastróla s hrubým dnom,  dáme rozohriať a rozvoňať cibuľu s cesnakom, na nejaké 4 minútky.
Vložíme perličkový karfiol, posolíme lyžičkou soli a pridáme orech masla.
Všetko premiešame a dáme pod pokrievku na stíšený plameň.
Takto, za občasného premiešania, necháme karfiol opekať 10 – 12 minút.
Kým sa nám karfiol opeká, rozkrojíme paradajky na polovičky.
Miesto čerstvých môžete použiť dve stredné konzervy krájaných paradajok.
Do opečeného karfiolu vložíme paradajky a umytú červenú lúpanú šošovicu. Použite jedine červené, nie tú klasickú.



Nakoniec ešte pridáme dve polievkové lyžice paradajkového pretlaku, respektíve jednu malú konzervu.
Dôkladne premiešame a zalejeme pol litrom horúcej vody.



Pokiaľ budete používať konzervované krájané paradajky, tak podiel vody musíte znížiť.
Privedieme k varu, dáme pod pokrievku a stíšime plameň na minimu.
Varíme asi 30 minút.
Po tejto dobe ochutnáme a ak treba pridáme ešte soľ.
Ďalej pridáme dve polievkové lyžice byliniek (oregano, tymian, rozmarín, bazalka a podobne). Pozor aby neboli solené, pretože to by ste museli pridávať postupne, kvôli tomu , aby ste pokrm nepresolili.
Ja som ešte dala aj lyžičku sušeného cesnaku.
Už odkryté,  ešte dusíme 15 minút, respektíve , do doby keď je všetko už mäkké, ale pritom stále cítime konzistenciu jednotlivých karfiolových perličiek. 
Ak treba pridávame po trochách vodu.
Na úplný záver dochutíme balsamikom, ten je pre dochutenie veľmi dôležitý a za žiadnu cenu ho nevynechávajte.
Pridáme čerstvo drvené korenie a chilli vločky. 
Podľa toho aké sú paradajky, závisí aj kyslosť, ak sa Vám zdá príliš kyslé, tak pridajte lyžičku cukru.
Ja som ho nedávala.



Ako som už písala v úvode a nakoniec som to tak aj nafotila, prílohy môžu byť rôzne.
Ja pre seba som zvolila celozrnné penne a posypala som si to parmezánom.
DM opekané toastíky s olivovým olejom a cesnakom a k jednej porcii bola ryža a našla som aj olivy na úplný záver. 
Toto jedlo je bomba a vravím to s plnou vážnosťou, veľká fajnotka. 





					

		
		
	

							
	

				

			
						

				Mníchovské rezne
			

										

					Pridaj komentár				

					


				

			






Čo sa týka receptov, ktoré sú viazané svojím menom na oblasť kde vznikli, bývam dosť obozretná.
Pred rokmi, v čase môjho pôsobenia na portáli Topreceptov, občas dochádzalo k nepríjemným konfrontáciám, ohľadne lokálnych názvov. 
Bola tam užívateľka, ktorá bola maďarského pôvodu a tá často dávala svojim receptom názov kde bol prívlastok „maďarský, maďarská, maďarské“.
A niektoré slovenské užívateľky išlo z toho uchytiť. 
Čo je špeciálne maďarské na vývare zo sliepky. Robí sa presne tak isto, ako vývar na Slovensku, Poľsku, Nemecku atď.
A české užívateľky sa tomu smiali, že aká je to sranda sledovať takýto slovensko-maďarský konflikt.
Bolo to do momentu, keď nejaký Hans, vložil recept na nemeckú pečenú hus.
A náhle bolo po nadhľade  s miechu a písalo  sa v reakciách, čo je nemecké na tej husi, keď sa pečie presne tak, ako v Čechách.
Ale to sú extrémne prípady.
Toprecepty bola pre mňa obrovská škola, ako  musím zmeniť svoje správanie na sociálnych sieťach.
Iná vec je napríklad,  recept na úpický rezeň.
Malá a Veľká Úpa sú dediny, alebo časti dedín, alebo miest pod  Krkonošmi v Česku, niekde okolo Peci pod Snežkou.
Predstavte si, že varíte bravčové pečené s kyslou bielou kapustou a veľkými páperovými knedľami, mäkkými ako duša.
A okrem toho,  ešte vyprážate bravčové rezne. Krásne, šťavnaté, hnedozlaté, chrumkavé rezne.
A tam v oblasti Malej a Veľkej Úpy, Vám ten rezeň naložia ku tej kapuste a knedliam. Oni bravčové nepečú, oni z neho vyprážajú rezne a tak podávajú.
Do Peci chodievame a vždy ideme na úpický rezeň.
Veľká fajnotka. 
Ako lokálna záležitosť nám absolútne nevadí a zjeme to s veľkou chuťou, ale  doma by som túto kombináciu asi nedala.
Tomu hovorím pravý lokálny recept, kde jeho meno vystihuje všetko.
V tomto recepte dávam aj ja prívlastok „mníchovský“ a niekto by sa možno ohradil. 
Nikomu to neberiem, ale chcem vysvetliť toto.
V Mníchove a celom Bavorsku sa bežne okrem iných horčíc používa sladká horčica.
A táto horčica, bez ohľadu , na to, že sa možno používa v celom Nemecku (pozor, netuším, či sa ozaj používa aj v iných spolkových krajinách v Nemecku), bola prvýkrát vyrobená a patentovaná v Mníchove nejakým pánom Develey.
Keď som ju ochutnala neverila som, že taký hnus niekto môže jesť.
Podáva sa hlavne k bielym bavorským klobáskám. 
Neexistuje v Bavorsku žiadna pivná pospolitosť  bez bielych klobás, sladkej horčice, praclíkov a reďkoviek. Vraj. My na festy nechodíme.
Vraj každých 7 rokov sa menia chute. A mne niekedy po 14 rokoch, začala tá horčica tak chutiť, že si dávam nielen ku klobáskam, ale aj k normálnym vareným párkom.  Je pravda, že k našej domácej údenej, som to ešte neskúšala a hádam ani nevyskúšam Človek ale nikdy nevie.
Táto sladká horčica je šupkovitá a trochu zrnitá, ako povedzme francúzska a kremžská. A keď ich zmiešate,  pridáte správne množstvo práškového cukru, tak tak nejako asi chutí táto mníchovská.
 Ale zaručiť Vám to neviem, lebo nikdy by ma nenapadlo zmiešať tieto tri veci dokopy.
No a mníchovský rezeň je rezeň potretý touto sladkou horčicou, naviac so strúhaným chrenom v smotane. 
Tak preto som si ho dovolila nazvať mníchovský.





 






Cas pripravy
 




 
 






Suroviny:


 


Kuracie stehná bez kosti a kože
Sladká horčica
Strúhaný smotanový chren
soľ, čerstvo drvené korenie
hladká múka
vajíčko
strúhanka
olej na vyprážanie


Postup


 


 


Vykostené a upravené kuracie stehná, naklepeme, osolíme  a okoreníme.
Potrieme sladkou horčicou a na to ešte smotanovým chrenom.



No a obalíme obvyklým spôsobom
Najprv hladká múka, potom rozšľahané, osolené vajce a nakoniec strúhanka.
Rozohrejeme panvicu s vyšším množstvom tuku. 
Ja dávam veľký orech masla a olej.
Vyprážame z obidvoch strán.
S veľkou pravdepodobnosťou nevyprážam podľa príručiek a podľa toho,  ako sa správne má, ale vyprážam podľa toho ako to chutí nám
Na jednej strane vyprážam približne 5 minút na väčšom plameni, stíšim na minimu a vyprážam ďalších 10 minút.
Pretočím na druhú stranu, pridám trochu nového oleja, zvýšim na minútku – dve, plameň a potom znovu stíšim a vyprážam ďalších 15  minút.
Panvicu mám s hrubým dnom
Vy vyprážajte podľa seba, ako chutí Vám.
V rezňoch cítiť aj sladkosť horčice aj pikantnosť smotanového chrenu. 
Pred podávaním pokvapkáme citrónovu šťavou.





					

		
		
	

							
	

				

			
						

				Karfiolová krémová polievka – zimná
			

										

					komentáre 2				

					


				

			






Vôbec netuším ako, ale ochromtavela som na ľavé koleno.
Teda tuším, ale nie je to podstatné. Som chromtavá.
Už skoro dva týždne.
Keď sa mi podarí sadnúť, popri tom, ako po centimetroch posúvam koleno do ohnutej pozície a neúnavne popri tom božekám a jajkám a ochkám, tak sa mi sedí výborne.
Vyzerám úplne ako keby nič. A aj sa tak cítim. Posediačky.
Dobrý Manžel má pochopenie a ostal so mnou doma a má home office.
A ozaj sa stará.
Chodí do obchodu, obsluhuje ma, uvarí, uprace, vstáva k mačkám, hrá sa s mačkami, kŕmi mačky, čistí záchody mačkám, spáva s mačkami, rozpráva sa s mačkami.
A stará sa o môj pitný režim.
Dôkladne.
Lenže nastupuje problém, že ten pitný režim má priamu úmeru s výpustným režimom.
A tak. kým zas po centimetroch dávam koleno do vystretej pozície, kým mi pomôže vstať a ja  dôjdem tam,  kde treba, tak sa doochkám, dojajkám, dobožekám.
Aj paličku –  pomocníčku,  sme vytiahli a keby som mala barlu tak chodím s barlou. Namojveru.
A to božekanie, kým sa prevrátim v spálni na druhú stranu, kým si nájdem polohu, kým vyhodím všetky mačky, aby mi v posteli nezavadzali.
Teraz som vo fáze, keď ma bolí menej a nehopkám, len krívam ako môj 89 ročný tatík. 
Keď stojím tak ma nebolí. Ale zato večer,  keď si ľahnem,  ma bolí už aj druhá noha a obidve od kolien dolu a strašne aj kríže.
Dobrá Cerka skonštatovala, že pokiaľ chcem aby mal niekto doživotné starosti a bolesti a problémy, urob mu niečo s kolenom.  Boľavé koleno je na doživotie. A tak v mojim 58 rokoch som pripravená žiť až do smrti s boľavým kolenom a problémami s tým plynúcimi. 
Čo je dôležité, tak viem postojačky variť. V mojej kuchyni sa nenabehám, pretože je to dlhý vagón, ktorý ma na jednom konci dvere a na druhom okno so vstavanou špajzkou. A po bokoch sú skrinky s pracovnými doskami, tak, že nemusím robiť medzi nimi žiadne kroky, stačí sa otočiť.
Takže nájdete ma buď sedieť za pc a hrať sa do bezvedomia sodu sagu. Alebo stáť v kuchyni, alebo ležať v posteli. Iné miesto neexistuje.
A koleno ma bolí stále.
Moja dobrá kamarátka Paprika mi povedala, že to pozná a ortopéd mi povie aby som schudla 50 kíl a koleno nezaťažovala. Takže idem schudnúť 50 kíl a koleno nezaťažovať. Ona sa k ortopédom nachodila, tak hádam vie čo hovorí.
Moja najlepšia kamarátka Evka Dingová a Hanka Králka mi povedali, aby som išla hneď k ortopédovi, lebo mám rozdrvené jabĺčko, potrhané väzivo, meniskus, vodu v kolene, pomliaždené chrupavky a trombózu.  Dievčatá ste ozaj dobré dobré kamarátky, ale dajte môjmu kolenu pokoj svätý 🙂
A ešte si mám dávať na koleno rozmäkušené kapustové, alebo kelové listy a mrazenú zeleninu. Mala som iba hranolky. Všetko zle.
Včera Dobrý Manžel objednal donášku a skoro sme skolabovali.
V Novom Roku to tak príšerne v Mníchove zdraželo, že mám pocit, že ten burger robili asi z posvätnej kravy, ktorú kŕmili výhradne hľuzovkami, ktoré rástli v posvätnej pôde, hnojenou výkalmi prasiat, ktoré boli kŕmené stejkami kobe a  mliekom z tých posvätných kráv.
A tak som dokrívala do tej mojej stojákovej kuchyne a premýšľala, čo tam.
A tak som zvrtla túto polievku.
Túto môže Dobrý Manžel vždy.
Aj v lete, ale v lete radšej robím číru so zeleninou a krupicovými haluškami, pretože táto je výdatná, pálivá, presne taká aká sa Vám žiada v zime.
Recept mi dala Dobrá Cerka, ktorej ju našiel jej Dobrý Manžel. 
Kde ju našiel Môj Dobrý Zať, netuším. 
Ale je vážne vážne skvelá. 
Do pol hodiny uvarená a dokonca som si mohla vybrať bez problémov aj tyčový mixér.
S mojim chromtavým kolenom sa varí celkom dobre.
A Dobrý Manžel medzitým maľuje a tapetuje chodbu na čierno. Zatiaľ to vyzerá báječne.








Suroviny:


500 g čistá váha surový karfiol
100 g prerastaná údená slanina
2 polievkové lyžice olej
1 veľká cibuľa
1 strúčik cesnak
200 g hranol syr čedar
100 ml sladká smotana
pol lyžičky soľ
čerstvo drvené korenie
vločky chilli papričky
červená cibuľa, alebo jarná cibuľka


z tohto množstva Vám vyjdú 4 menšie, alebo 3 veľké  porcie polievky




Postup


Údenú prerastanú slaninu nakrájame na malé kocky.
V hrnci , na rozohriatom oleji,  slaninu vyškvaríme a vyberieme pomocou sitka a odložíme bokom.
Na výpek vhodíme očistenú cibuľu a cesnak, ktorý sme nakrájali na jemné kocky. 
Miešame do sklovita, nesnažíme sa o to aby bola zlatá. Trvá to maximálne 5 minút.
Kým pražíme cibuľu a cesnak, rozdelíme karfiol na menšie ružičky a vhodíme ho na cibuľový základ. 
Zalejme 600 ml množstvom vody. Pridáme soľ a dáme variť.
Trvá to asi 25 minút.
Kým sa karfiol varí, nastrúhame čedar.
Pokiaľ si pamätám, tak v bežných sídliskových samoškách čedar nie je bežným syrom, ale v reťazcoch ho mávajú.
Používam ho najradšej jednak preto, lebo ho mám najradšej, jednak preto, že sa v polievke roztopí bez toho aby sa dal do gundži, neťahá sa,  a jednak aj pre jeho peknú oranžovú farbu. Asi raz som ho nahradila nejakým iným a nemala som proti tomu zásadné výhrady. Ale nepamätám, si akou značkou konkrétne. 
Ked sa karfiol uvarí, zmixujeme ho tyčovým mixérom.
Máme kašu, ktorá má konzistenciu ako detská krupicová kaša. Možno o trošičku hustejšia.





Ja som v tejto fáze aj osolila aj okorenila, ale všetko s mierou. Moja slanina je dosť slaná a tá Vaša môže byť tiež.
Do tejto kaše dáme nastrúhaný syr, ale časť si necháme na posypanie hotových porcií.


Je to celkom slušná kopa syra.





Dáme variť a miešame, kým sa neroztopí syr a pridáme nakoniec smotanu.
Necháme prevrieť na jednu bublinu za stáleho miešania a vypneme.
Do hotovej polievky zamiešame opečenú slaninu. 
Povrch polievky posypeme strúhaným syrom, nasekanou červenou cibuľkou, alebo jarnou cibuľkou, alebo hocičím čo máte.
Posypeme drveným korením, čerstvo drvenými vločkami chilli. Kedysi kým som neminula som párkrát dala aj pár kvapiek tekvicového oleja a mne to nenormálne chutilo, ale DM nie. Ak máte vyskúšajte, možno Vás to osloví.





					

		
		
	

							
	

				

			
						

				O tom ako som naletela Villeroy & Boch
			

										

					Pridaj komentár				

					


				

			











Tu som písala o tom, ako som nenaletela 
http://chalupnikovi.com/recepty/?p=9409





A tu idem písať ako som naletela a napadlo ma, že vytvorím akýsi seriál recenzií na tovar, ktorý som kúpila.
Myslím, že  poznáte porcelánovú značku villeroy & boch.
Robia nádherný vianočný porcelán.
Vskutku krásny. 
Je drahý a tak ho kupujem len v zľavách a aj to, po častiach. Raz dva taniere na polievku. Raz polievkovú misu. Raz podnos a tak.
Minulý rok sme prvýkrát jedli pri vianočnom stole tak, že sme mali prestretý stôl pre dvoch, tak že na komplet. 
Tento rok som ešte dokúpila vianočný gobelínový kôš na pečivo a chlieb a je to všetko. Ak budem dokupovať ďalej, tak to už budú len rozmary ako je napríklad krúžok na látkové obrúsky.
Ale figu, tie nekúpim.
A  V&B nemajú krásny len vianočný porcelán. 
Prichádzajú stále s novými štýlmi a materiálmi a tak.
Keď vydali novú kolekciu Manufacture rock, bola som ako v tranze.
Nádherný, čierny, drsný porcelán.
Polievkové taniere veľké a hlboké. Kľudne si do nich môžete vložiť tri lyžice rezancov, navrch tri lyžice pečienkových halušiek a zaliať to primeraným množstvom vývaru.
Plytké taniere dostatočne veľké, aby sa tam zmestilo husacie stehno a dusená červená kapusta a štyri poctivé knedle.
A stále máte dostatok priestoru na manévrovanie.
Ešte aj čierny a aj zlatý príbor som k tomu kúpila.
A čierne platá hranaté a okrúhle.
A biely tanier na špagety.
A jeden bodkavý čierny plytký tanier.
A čierne prestieranie.
A čierny obrus.
Taká som ja.
No čo Vám poviem.

Čierna farba, nie je čierna ako som si predstavila, je taká sivo čierna. 
Grafitová.
Ja by som radšej uhľovočiernu.
Podľa fotiek nie sú uhľové, ale myslela som, že je to možno osvetlením.
No nebolo. Prezentačné fotky sú veru autentické.

Hlboké taniere mali buď celé v čiernom, alebo vnútro  je vylievané takou metalovou tehlovou farbou a nádherne sa od tej čiernej odráža a vyzerá na tom prestretom stole, ako keby žiarili. 
Je to krásne.
Ibaže.
Do tej farby, ktorou je vylievané vnútro, sú ako keby vryté kružnice. Majú drsný povrch a štruktúru, takže keď prejdete, po nich prstom, tak ich cítite. Neviem to popísať, ale tá kružnica je tvorená, ako keby tenučkými čiernymi čiarami. 












A keď nalejte do nich číru polievku, alebo pre ilustráciu vodu, tá tekutina sa v tom ako keby opticky láme a odráža sa v nej tá čierna farba. Máte pocit, že tá polievka je sfarbená nejakým rozpustným čiernym farbivom, ktorú vidieť pod nejakým uhlom. Keď umývam ten tanier, tak tá voda vyzerá ako keby bola sfarbená do čierna. Ako keby ten tanier púšťal čiernu farbu. Keď som ich umývala, tak ma to vážne vydesilo, až kým som neprišla na to, že v čom je príčina. No čo Vám poviem. Neteší ma to.





A ďalšia vec.





Dno tých tanierov, či hlbokých, či plytkých, či vylievaných metalovou farbou, tak to dno,  je drsné. Drsné je aj okolie dna, ale to má aj hrubú štruktúru. 

















Keď som umývala ten biely tanier na špagety, tak som sa tiež desila toho, že tá červená omáčka mi z toho okraja nepustí. Našťastie to tak nie je a tak som ho nevrátila.
 Jedlo po tom drsnom povrchu nekĺže a keď ho krájate, alebo si naberáte omáčku s prílohou, alebo jete lyžicou, príbory po ňom katastrofálne škrípu. Škrípu nepríjemným hlasným zvukom. 
U nás,  keď podávam  jedlo na tejto súprave, tak sa necinká a neštrngá príbormi, ale u nás sa škrípe tak, ako keby sme kresali o seba kamene niekde v bani, alebo kameňolome. 
Cítim sa ako Snehulienka v teréne. 
Ak staviate plot a používate na to tie,  hrubo opracované kamenné,  kvádre, a ak si na ten kameň naložíte rezeň s kašou a začnete krájať, tak presne tak to bude znieť, aby ste mali predstavu.  
Nechcite vedieť, ako to znelo, keď sme mali sviečkovú. 
Keď to na tom tanieri zaškrípe, tak mi prebehnú vždy zimomriavky po chrbte, také tie nepríjemné.
No….zatiaľ som si nezvykla a DM tiež nie. Dúfam, že nás to prejde.





Asi pred 15 rokmi, keď hlavnú mníchovskú pobočku práce DM,  premiestnili do Holandska, zamestnanci , ktorí nedostali výpoveď a ostali v Mníchove (dvaja) ,  si  rozobrali príslušenstvo, ktoré sa kedy kúpilo do pobočky v ktorej pracovalo 20 ľudí. 
DM si zobral odtiaľ obedový a raňajkový servis, ktorý bol v čiernej (!) farbe. V tej dobe bola čierna farba na porceláne, niečo neslýchané. Krásna uhľovočierna lesklá farba. Povrch hladučký.  
Dobrá Cerka práve spromovala  a začala pracovať v Bratislave. Priviezli sme jej ten servis do prenajatého bytu a išiel s ňou aj do jej vlastného. 
Bola s tou farbou za extravagantného exota vtedy. 
Vôbec si neuvedomujeme, že teraz Dobrá Vnučka Dorka a Dobrý Vnuk Janíčko, majú obedíky na tanieroch vo veľmi modernej čiernej farbe. Rozmerovo sú menšie, ale v Číne by sa z toho množstva v  polievkovom tanieri,  najedli aj dvaja. 🙂 
Keď jeme u nej, tak je všetko ako má byť. Krásne to tam cinká, štrngá a zvoní.
 U nás veru na  sade Manufacture Rock nie.





Keď kupujem veci sem do Mníchova, tak kupujem vždy len pre dve osoby,  pretože sa sem zmestíme len my dvaja 🙂 
Ak sa tu zídeme  na jedlo viac ako dvaja,  pri stole to vyzerá ohromne zaujímavo. 
Ak servírujem so striebrom, každý príbor je iný.  
Čo príbor. Každá lyžica, vidlička a nôž je iná. Kupovala som ich tak, ako ich niekto ponúkal na ebay. Keď sú po jednom , tak sú veľmi lacné. A mne sa vážne taká extravagantnosť páči, vyhovuje mi to. Kto ma pozná tak o tom vie a nečuduje sa ničomu.  Ak sme traja, tak dávam jednu sadu tanierov oceánovú (volám ju tak, kvôli farbe)











ktorú som kúpila len kvôli foteniu jedla na blog a je to len ozaj jeden exemplar hlboký a plytký. jednu rockovú  a jednu normálnu 🙂 
Ak nás je viac ako štyri osoby, ideme na hlavné jedlo von a doma už jeme tak ako komu príde 🙂 
Našťastie ku mne oficiálne návštevy nechodia, len moji. 
Tak keď už máte prehľad ako u nás stolujeme a viete všetko o mojich tanieroch, tak môžeme všetci spokojne spať 🙂
Tento tovar prišiel zabalený tak, že jeden tanier bol rozbitý. Bez najmenších problémov, ho vymenili, ale musela som ho poslať, nestačilo ho odfotiť.
V balíku prišla aj návratka a formulár prečo tovar vraciam
Poštovné hradil teda predajca a postaral sa aj o vytlačenie návratky, ktorú stačilo len nalepiť na balík. Mohla som využiť akéhokoľvek prepravcu.
Tovar som mohla vrátiť, ale som sa rozhodla nevracať.
Mám skompletizované dva kusy a nechám si ich.
Ale viem, že by keby som vedela o tom, čo som zistila až ich používaním tak by som si ich nekúpila a čakala by som na nejaké iné čierne sady, ktoré by ma oslovili.
A keď sme pritom,  nech mi páni a dámy z villeroy & boch odpustia, taniere z kampane  Manufacture Rock Vám neodporúčam.



					

		
		
	

							
	

				

			
						

				O tom ako som nenaletela
			

										

					Pridaj komentár				

					


				

			






Musím Vám to ukázať. 
Keby som nebola pozorná a nevedela, že si musím už fakt všetko kontrolovať, tak by som sa kľudne mohla nachytať. 
Čo poviete na túto sadu štyroch keramických, polievkových misiek. 

https://www.amazon.de/JNN-Zwiebelschale-Porzellan-Servier-Suppensch%C3%BCssel-Mikrowellen-Safe-Rindfleischeintopf/dp/B08P535JND/ref=pd_lutyp_rtpb_3/257-6041769-3416035?pd_rd_w=4WRf7&pf_rd_p=0d1dea10-95f3-4be3-832f-1299209f37a9&pf_rd_r=EK9NW2TCSQZWZ2XJARH7&pd_rd_r=38e0331d-02d7-489d-ba5f-7da1a412ec00&pd_rd_wg=xSUUB&pd_rd_i=B08P535JND&psc=1
Farba v umývačke nezlieza, miska môže ísť do mikrovlnky a aj zapiecť syr ak tam podávate francúzsku cibuľovú polievku, dokonca zapiecť jednotlivé porcie mäsa v rúre.
Sú krásne, do mojej bystrickej kuchyne by sadli ako riť na šerbeľ. 
A veľmi veľmi prijateľná cena za všetky 4 kusy.
A potom som si pozrela rozmery. 










 
Takže priemer tej misky bez toho držiaka , je ako priemer pohára na vodu. Držiačik je dlhý necelých 5 cm. 
To by som nevedela ani poriadne uchopiť.  
Hĺbka je 5, 5 cm. 
Koľko by sa tam zmestilo čírej tekutiny?  Naozaj čírej, bez akejkoľvek potravinovej zložky. Necelých 200 ml a to by bolo až po samý vrch.
Silvestrovskej kapustnice tri lyžice?
Kamarát Milan to pomenoval presne. Miska na kompót.
Naše mačky majú väčšie misky na jedlo!
Prosím nerátajte to ako obsah valca. 9 centimetrov a 5,5 cm sú vonkajšie rozmery a hrúbka stien má isto-iste minimálne do jedného centimetra. A polievku nelejeme do vrchu. Spoľahnite sa, že viac ako 150 ml tekutiny  + závarka do polievky, tam nevojde. 
Neviem koľkokrát si  by si musel nabrať môj DM aby sa najedol.
Tak môžem sa mýliť a Vám takáto veľkosť vyhovuje.
Potom som si všimla dodaciu lehotu a tá je 9  týždňov a bolo mi to jasné. 
Je to z Číny.
Preto si nikdy nič neobjednávam z Číny. 
Čínska agresívna, expanzná politika predaja má jeden cieľ.
Klamať, zavádzať, podvádzať, zarobiť na dôverčivosti .
Európsky spotrebiteľ je naučený veriť svojim predajcom a vo väčšine prípadov sa dovolá svojho práva. 
Zabúdame na ostražitosť. 
Čínske oblečenie je shit, čínsky spotrebný tovar je shit, Kvalita, ktorú dodajú je shit.
Čínski výrobcovia a predajcovia vymýšľajú stratégiu, ako oklamať spotrebiteľa a najlepšie toho mimočínskeho.
Hľadajú ako obísť zákon a hľadajú výhovorky, ako spotrebiteľovi prišiť, že na vine nie sú oni, ale on.
Viete prečo som nenaletela?
Raz sa mi to stalo. 
Ebay je platforma, kde sa predáva tovar z druhej ruky, alebo tovar používaný, alebo pokazený , alebo nejak poškodený. Keď predajca nemôže predať ani so zľavou nejaké posledné kusy tovaru, tak to predáva pod cenou na ebay. Predávajú sa tam aj potraviny, ktoré majú záruku a sú bez závad.
Predajca musí opísať svoj tovar a upozorniť na jeho chyby. 
Portál ebay ručí za tovar tým, že v prípade dokázaného problému, ktorý je na jednej, alebo druhej strane , vinník nereaguje, alebo sa vyparí,  vyplatí prípadné škody a predajca alebo zákazníka vyhodí a sumu vymáha už mimo internet.
Ebay je ako eldorádo pre DM a nepopieram, že všetky strieborné príbory a serepetičky zo striebra, ktoré mám, sú vydražené na ebay.
No a raz som tam kúpila topánky pre moju Dobrú  Cerku. 
Od Hilfigera.  Boli ozaj fajné, skoro zadarmo.
A až keď prišli som zistila, že jedna topánka je 39 a druhá 40.
Predajca to tam napísal. A ja som si to nevšimla. 
Vidím krásne topánky, nenosené a lacné.
Žiaden problém
Dosť na tom,  DC ich vynosila do zodratia.

A odvtedy čítam všetko. Vo veciach, ktoré mám vždy pri počítači,  je pásmo a všetko čo chcem kúpiť, vizuálne premeriavam. 

Viete koľko zlých nákupov som týmto neurobila?


Napadlo by Vás pri tých obrázkoch pri inzercii,  tú misku naozaj premerať?
Prezriete obrázky a vidíte, tam ju drží v ruke, tam ju vkladá do zapekacej piecky, tam je položená  na stole.
Prečítate si hodnotenia ľudí, čo si to už kúpili.
Skrátka tomu dôverujete.
Povedzte,  ktorý kupujúci by bol spokojný s takýmto servisom a kto, by sa z toho najedol. 
Do toho by som nemohla ísť napríklad s jedným druhom mojich lyžíc,  lebo by sa tam nezmestila. 
Do toho by sa nezmestili ani zasadené fialky a museli by ste to presádzať.
A ani na hranie deťom. Ktorá zodpovedná mamička dá ako hračku niečo čo sa dá rozbiť. 
Ale „praví kupujúci“  na amazone sú z nákupu v extáze. 
Tí sú asi tak praví, ako moje zuby  a ich nákup tiež.
A vrátiť tovar?
Zabudnite.
Museli by ste to poslať na svoje náklady a základ špinavej čínskej taktiky predaja svojho shit tovaru, je nastaviť cenu tak, že poštovné by bolo drahšie ako ten tovar.
Neviem koľko tie misky vážia, tak neviem vypočítať cenu vratného, ale rozhodne by to bolo viac ako tých 38 eur , za ktoré ste ich kúpili.
A ak sa aj tak mocne nahneváte, že radšej prerobíte, ako by ste mal podporovať tento spôsob predaja a všetko zabalíte a vrátite za vysoké poštovné späť. Je veľmi otázne či Vám niekto pošle peniaze.
Koho a kde budete v Číne hľadať, aby ste dostali svojich 38 eur za misky. 
Na Amazone som sa týmto stretla prvýkrát a nesmierne ma to pobúrilo, pretože, nech už je Amazon akýkoľvek, tak som mu dôverovala. Možno som mala šťastie, že ma to postretlo prvýkrát.
Ale ja zasa ten Amazon na druhej strane chápem. 
Miery sú vyfotené a predajca sa môže obhajovať že tie obrázky s jedlom sú len ilustračné.
A prečo toto píšem.
Dávajte si veľký pozor čo kupujete z ázijských krajín a hlavne z Číny.
Ak to má dlhšiu dodaciu lehotu ako dva týždne, je to Čína. Ak je to krásne a lacné, je to Čína. Ak Vám odfotia obrázok a povedia, že Vám to ušijú za lacné peniaze, bude to handra a bude to Čína. Len si spomeňte, ak ešte nakupujete u Vietnamcov na tržnici. Koľkokrát ste obliekli tričko a okamžite po praní sa pustili očká a mnohé ďalšie kazy a závady. Tržnica má aspoň tú výhodu, že pokiaľ tam prídete, tak Vám vrátia peniaze. A ak nechcú,  stačí prísť  s chlapom po boku a spustíte krik, tak Vám vrátia peniaze. Alebo, že majú pokladňu a aspoň odvádzajú dane. 
Ak to kúpite cez internet, zabudnite na kvalitu a svoje peniaze.
Netvrdím, že všetko z Číny je shit, ale z tej krajiny za túto praktiku, ja nekúpim nič.
 A keď,  tak jedine od európskeho predajcu, ktorý mi dá záruku a vrátenie tovaru je v jeho finančnej réžii.
Tak veľa šťastia pri nakupovaní priatelia.