Dnes som si prečítala odkaz na mojom blogu od Aničky z Nitry.
Veľmi ma potešil aj keď sa netýkal mojich receptov, ale príbehov, ktoré píšem pred receptom.
Písala, že prečo viac nepublikujem a dávam si dlhé prestávky.
Viete, ja mám pocit, že už nemám čo sem dávať.
Všetko je už akoby, uvarené a upečené.
Generácia blogeriek, ktoré prišli po mne, sú iné.
Varia tak, ako im káže zrýchlený životný štýl.
Snažia sa predchádzať civilizačných ochoreniam, zmenou stravy.
Snažia sa variť tak, aby sa prispôsobili svojmu ekologickému presvedčeniu.
Uberajú na klasických surovinách, ktoré robia jedlo síce chutným, ale naskrze nezdravým.
Snažia sa vyhýbať lepku, cukru, alergénom, éčkam.
Ja sa im nečudujem.
To, ako sme varievali odnepamäti, zanechalo na nových generáciách ,katastrofálne následky.
Darmo si budeme nahovárať, že my sme jedli takto a takto a tu sme. Nie to nie je pravda.
A po starom sa už nebude nikdy variť.
Vidím to aj na mojej Dobrej Cerke, na ktorej je stále vidieť vplyv, že sa učila variť odo mňa. Ale už je to iné.
Prestala napríklad používať ocot.
Poviete si…no Bóže, je tam toho. Ale, viete si predstaviť šošovicovú polievku na kyslo, bez octu? A nie, žiadna citrónová šťava šošovicovú polievku nevylepší!
Jej syn, náš drahý autík Janíčko, má rozšírený ekzém a v stravovaní DC , vylučuje všetky agresívne príchute, čo ocot, bezpochyby je. A tak ho nepoužíva. Na evokovanie kyselkavej chuti, používa výhradne bobkový list, Keď som u nich varila, jemu som odliala bokom a pre nás som to ochutila po starom. A rodina už od toho odvykla, nechutilo to ani Dobrej Vnučke, ani Dobrému Zaťovi a Dobrá Cerka mala kyselinu, čo jej išla až hore krkom.
Je predpoklad, že Dobrá Vnučka Dorka, doopatruje Janíčka , keď už budú rodičia na pravde božej a ona v starom veku. Dorka už nikdy nebude variť šošovicu inak, ako bez octu. A naučí to aj svoje deti a vnúčatá.
Posunuli sa iným smerom, ako som ja.
Takže ak si my, staré gazdiné myslíme, aké sme úžasné kuchárky a všetci sa idú za našimi sviečkovými a pečenou krkovičkou a vyprážanými rezňami zabiť a keď sa pominieme, tak budú za našimi jedlami všetci plakať.
Zabudnime na to.
Neukájajme sa spomienkovými optimistom.
A je to tak správne, každá generácia žije svoj život, nie ten náš. A hlavne nevyčítajme im to. Ani my, už na zápražky a pečenie, nepoužívame bravčovú masť z vedra a nerozprážame pod praženicu, údenú slaninu. To bývali bežné raňajky u mojej starej mamy Betky (božtek do nebíčka).
A moje rozprávania a spomienky?

Božechráň, nechcem sa v žiadnom prípade prirovnávať k umelcom, ktorí niekedy hovoria o svojom bloku a darmo čakajú na nejakú tú múzu. To by bola arogancia. Ale vážne, niekedy stojí recept, len preto, pretože nemám práve inšpiráciu na rozprávanie.
Niekedy mám pocit, že už všetko bolo nieže dovarené, ale aj povedané.
A mám tiež svoje starosti, ktoré sa nejako kopia a napínam sily aby som to zvládla tak, ako sa patrí.
No a k blogu ako takému.
Pred viac ako desiatimi rokmi, mi boli obrovskou inšpiráciou, balkánske blogerky. Sledovala som ich dobrých tridsať.
Dobrá polovica z nich, už nevarí a dokonca už nie je možné nájsť ani ich blogy. Prestali platiť „nájomné“ majiteľovi internetového miesta, kde ho mali umiestnený .
A tie čo ostali, už tiež len tak „dobiehajú“.
Niekedy sa pozriem na nové footblogy, na nové blogerky a tento môj, mi príde oproti tých ich, zúfalo nemoderný, zastaralý.
A tie ich fotky, bože to je krása.
Tie moje sú hrozné proti tomu.
Ale je veľmi zaujímavé sledovať, ak sa mení štýl fotenia hotových jedál.
To čo bolo fakt veľmi veľmi cool, ešte pred troma rokmi, je už teraz také..no pekné, ale vidieť, že to už tak nejako…..nemá tú modernú agresivitu, ten šmrnc a esprit modernosti.
Takže tak je to.
Som vyhorená 🙂
V piatok som prišla zo Seliec na chatu na Okrouhlík. Prišla som naozaj len na pár dní, pretože aj po tých 22 rokoch manželstva, sme s Dobrým Manželom, veľmi neradi od seba odlúčení a využila som okno, keď som sa mohla zo Seliec uvoľniť. Tú ďalšiu nedeľu sa vraciam.
Keď som bola teraz v Selciach, priniesol z trhu Dobrý Brat Jožko, asi kilo čerešní.
Vlastne netuším koľko ich bolo, boli v takej tej veľkej, umelohmotnej krabici, čo používajú trhovníci.
Umyl ich a položil na stôl. Bola medzi nami a začali sme sa rozprávať a celú tú nádobu sme na posedenie zjedli.
Nikomu sme nedali.
Boli sme tam len my dvaja a čerešne a potom už len kôstky. Ani jedna nebola poškodená, ani jednu sme nevyhodili. Fakt ostali len čisté kôstky a pár stopiek.
V ten deň, ostal náš obed nedotknutý 🙂
A keby sme mali ešte jednu krabicu, možno zjeme aj tú.
Naša čerešňa na dvore chaty, tento rok zarodila.
Premeškala som dobu oberačky a tak nemám tohto roku zavarené nič.
Dobrá Teta Pavla mi písala, že mi zavarí a s veľkou obavou sa ma opýtala, že či vážne chcem, aby ich vykôstkovala.
Tak som jej povedala, že nemusí a tie kompóty nechám na chate.
Vôbec si neviem predstaviť, ako si dám nevykôstkovaný kompót k jedlu, Predstavte si, že oni aj pečú z nevykôstkovaných čerešní.
Za mňa, je to barbarstvo 🙂
Ale tie posledné čerešne, z tých najvyšších konárov, ktoré musel prísť obrať Michal, ktorý váži asi toľko, ako škorec a nepreborí sa na streche do chaty,
tak tie čerešne ma čakali v chladničke.
Keď som otvorila chladničku na chate a uvidela čerešne v dvoch hrncoch, vedela, som že ten jeden padne do môjho brucha. I stalo sa tak.
A dnes ochladilo natoľko, že som sa cítila na to, žeby som z tých čerešní
niečo upiekla.
Sú čierne a nenormálne sladké. Neboli prezreté a neboli na blato. Keď som ich odkôstkovávala, tak striekala z nich šťava, tmavá ako krv.
Dobrý Manžel si kázal urobiť bublaninu.
Ja bublaninu nemusím, a keď tak , len z červených ríbezlí. Ostatné ovocie, mi príde v bublanine veľmi mdlé. Ale čo DM chce, to DM dostane.
A predstavte si, že na blogu bublaninu nemám.
Začala som prezerať mnohé a mnohé recepty. Vyselektovala som, čo sa mi pozdávalo a dala dokopy vlastný recept, podľa toho, ako si myslím, žeby chutilo nám.
Tie recepty boli vložené hádam aj pred 10 rokmi na internet a bolo vidieť, že to boli recepty podedené. Viete podľa čoho som to vedela? Strašne veľké množstvo cukru tam išlo. Naozaj veľmi veľa. Dala som ho takmer o tretinu menej .
A som si istá, že mladá, moderná gazdinka, by na túto moju, už upravenú bublaninu, povedala….“dala by som tam menej cukru“! A mňa by trafil šľak.
Tak ja som uznanlivá a vôbec sa nečudujem, že sa varí už úplne inak. Ale niekedy sa pýtam, či nejaké frázy sa nehovoria len preto, lebo sa to už hovorí zo zvyku.
Ja vôbec nechápem človeka, čo mi povie, že ešte nemôže raňajkovať, lebo je na neho priskoro. Toto tiež beriem ako frázu.
Ja som pripravená začať jesť v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu, akonáhle otvorím oči. 🙂
No a potom si ten človek, čo mi tvrdí, že je priskoro na raňajky (konkrétne môj DM), vezme tanier mrveničkového koláča, alebo bábovky, alebo punčových rezov, alebo venčekov, alebo narodeninovej torty a toto raňajkuje.
Hlavne že je to princeznička s delikátnym žalúdočkom, čo skutočne musí nechať svoje telo prebudiť a precítiť a dopriať mu čas na to, aby sa naraňajkoval. A vzápätí na to, zje pol ananásovej rolády.
To nech si nechá. Ja sa kľudne zobudím o piatej ráno a urobím si obložený rožok s čajom a nechávajú ma tieto žalúdočkové starosti DM úplne chladnou. 🙂
Alebo. Príde nejaká manca k stolu s raňajkami, dá si pol rožku s bielym jogurtom, ktorý nedoje, pretože je „úplne plná“. Za mňa – fráza.
Tak ja netvrdím, že pre niekoho je táto bublanina veľmi sladká a netvrdím, že niekto nedokáže jesť hneď ako sa prebudí a už vôbec netvrdím, že niekto zje pol rožka a pol bieleho jogurtu a má pocit, že zjedol polku pečeného prasaťa..to ani náhodou, len si myslím, že niekedy sa to jednoducho povie len tak, zo zvyku.
Takže toľko k novému receptu.
Stará nemoderná bublanina.

Suroviny:

Na hlboký plech s vnútorným rozmerom 30 x 34
budeme potrebovať

6 vajíčok
280 g cukor krupicový
370 g polohrubá múka
pol balíčka prášok do pečiva
8 veľkých polievkových lyžíc teplá voda
10 veľkých polievkových lyžíc olej
strúhaná žltá kôra z jedného citróna
vanilková príchuť, ja používam pasta dr. oetker
tuk na vymazanie plechu
kokos, alebo múka na vysypanie plechu

Postup

Vykôstkujeme čerešne. Čím je ich viac, tým lepšie. V chladničke okrem našich bola mištička čerešní, ktoré nám dali susedovci. Boli svetlé a tak som ich zamiešala, aby boli pekne rôznofarebné. Po odkôstkovaní som mala plný hlboký tanier.
Rúru zapneme na 180 stupňov.
Vajíčka oddelíme na žĺtky a bielky do väčších misiek.
Bielky napeníme a pridáme k nim 80 g cukru. Vyšľaháme pevný sneh.
Ja preto začínam so šľahaním bielkov, pretože mi odpadne práca, umývať metličky. Ak by som najprv šľahala žĺtkovú masu, tak kým by som išla vyšľahať sneh, musela by som tie metličky dôkladne umyť v horúcej saponátovej vode, aby sa dôkladne odmastili.
Takto strčím zabielkované metličky do žĺtkov a nič sa nedeje. Naopak to nejde.
Žĺtka napeníme a pridáme k nim dvesto gramov cukru (všetko čo ostalo), prešľaháme do penista a pridáme teplú vodu.
Znovu dôkladne prešľaháme a pridáme olej.
Šľaháme  a pridáme napokon múku s práškom do pečiva.
Zmes zhustne.
Do masy nastrúhame žltú citrónovú kôru

Ja som pôvodne dala limetovú, ale prišla mi málo výrazná, takže do receptu píšem citrónovú. Nakoniec ochutíme vanilkovou pastou.
Premiešame a do cesta,  krátkymi rezavými pohybmi zapracujeme sneh.
Masa sa odľahčí.
Plech vymažeme tenučkou vrstvičkou masla a posypeme kokosom.
Zmes vylejeme do plechu a ľahkou rukou ju rozotrieme.
Po povrchu pokladieme čerešne.

Dáme piecť do vyhriatej rúry na 180 stupňov a pečieme cca 30 minút.
Strážte si to podľa svojej rúry.
Cesto je spevnené, oddeľuje sa od bokov a je po povrchu zapečené.

Múčnik vytiahneme a necháme vychladnúť, zľahka posypeme práškovým cukrom.